Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/140/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. J. I., K. E. XXXX/XXX, zastúpenej: JUDr. Ivan Pagáč, advokát so sídlom Dubnica nad Váhom, Fándlyho 130/8, proti žalovaným: 1/ Y. A., nar. XX.XX.XXXX, 2/ K. A., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom F., H., G. XXX/XX, obaja zastúpení: Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. Y., A. E. XXXX/XX, o zaplatenie 3 500,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. -60 zo dňa 02. júla 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom a treťom výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 500,- eur zastavil (prvý výrok), žalovaným 1/,2/ uložil zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 3 000,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3 500,- eur od 22.11.2015 do 31.12.208 a zo sumy 3 000,- eur od 01.01.2019 do zaplatenia, do 3 dní (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovaným 1/,2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 100% (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, ktoré boli zistené z vykonaného dokazovania. Z listiny označenej ako Dlžobný úpis zo dňa 21.07.2015, kde je ako veriteľ označená žalobkyňa a ako dlžníci označení žalovaní 1/ a 2/, ktoré osoby listinu aj vlastnoručne podpísali vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ svojím podpisom potvrdili, že v daný deň si od žalobkyne ako veriteľky požičali a osobne prevzali sumu 6.000,- eur, keď pri preberaní bol prítomný svedok (F. K. -matka žalobkyne). V listine je ďalej uvedené: "Pôžičku vrátim do 4 v celkovej požičanej sume 6.000,- eur". 14. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 24.03.2018 vyplynulo, že tohto dňa žalobkyni ako veriteľke bolo vyplatených 2.000,- eur s uvedeným účelom "vrátené pôžička časť". V konaní však nebol sporné, že pred podaním žaloby žalovaní uhradili žalobkyni ešte aj sumu 500,- eur a po podaní žaloby dňa 31.12.2018 ďalších 500,- eur. Listom zo dňa 11.09.2018 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala žalovaných na zaplatenie sumy 4.000,- eur titulom pôžičky, v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy. Výzvy boli obom žalovaným doručované poštou podľa podacích lístkov dňa 11.09.2018. Žalovaný 1/ si zásielku neprevzal v odbernej lehote, žalovaný 2/ mal výzvu doručenú do vlastných rúk dňa 20.09.2018. Svedkyňa F. K., matka žalobkyne, pri svojom výsluchu uviedla, že pozná dlhé roky rodičov žalovaného 2/, navzájom si pomáhali, so žalovanými bližší vzťah neudržiavala. Uviedla, že otec žalovaného 2/ S. A. raz v lete prišiel k nej zničený z toho, že jeho syn - žalovaný 2/ má nejaký stroj, ktorý je už na ceste zo zahraničia a ktorý musí kúpiť, ale že mu chýba ešte 6.000,-eur. Prišiel zronený,

že syn tieto peniaze na rýchlo potrebuje. Svedkyňa a dcéra - žalobkyňa sa dohodli, že túto čiastku požičajú žalovaným, bolo to z našetrených peňazí, aj takých, ktoré boli odložené na pohreb. Na to prišiel k nim žalovaný 1/ aj 2/, spísala sa zápisnica o požičaní peňazí, pričom oni ešte vyhlásili, že do troch mesiacov to bude splatené. Ona aj žalobkyňa si povedali, že tak je to dobré, ale pán S. A. žiadal ešte nejaký čas pridať a nakoniec aj žalobkyňa súhlasila, že splatnosť pôžičky bude 4 mesiace. Napísali sa preto do listiny 4 mesiace, ale zhodou náhod sa urobila tá chyba, že sa tam vpísalo len číslo 4. Nikomu ani na rozum neprišlo, žeby v tomto mohol byť problém. Pokiaľ by mala byť splatnosť na 4 roky, v žiadnom prípade s takýmito podmienkami by žalobkyňa ani ona nesúhlasila. Po štyroch mesiacoch, keď peniaze stále nikto nevracal, svedkyňa aj žalobkyňa telefonicky kontaktovali žalovaného 2/, ktorý sa slušne voči nim správal a stále sľuboval, že určite zaplatí, ale že sa musí pozrieť na svoje ostatné výdavky a nakoniec nič neposlal. Volali mu raz jedna, raz druhá, vždy vtedy, keď povedal, že zaplatí a nestalo sa tak. On to naťahoval, nakoniec s ním už iba žalobkyňa vyjednávala a na jej výzvu jej dal osobne 2.000,- eur. Pri spisovaní zmluvy o pôžičke, bola prítomná svedkyňa, žalobkyňa, žalovaní 1/ a 2/ a S. A. - otec žalovaného 2/ a starý otec žalovaného 1/. Uviedla, že žalovaný 2/ hovoril, že sumu určite splatí do troch mesiacov a jeho otec prosil ešte o predĺženie splatnosti o ten ďalší mesiac na uvedené 4 mesiace. Predĺženie odôvodňoval nejako tak, že vtedy majú žalovaní nejaké vyúčtovania a že tak im to lepšie vyhovuje. Predlženie tejto splatnosti navrhol otec žalovaného 2/ u svedkyne doma, pôžička sa uzatvárala u nej v izbe, keďže býva v penzióne, kde má iba jednu izbu, toto všetko sa riešilo naraz. S. A. prišiel za ňou, ale on ani vyslovene nepýtal peniaze, len bol celý zronený, že je treba splatiť narýchlo stroj. Svedkyňa so žalobkyňou sú také, že keď môžu -pomôžu, pričom pri dlhšej splatnosti ako 3-4 mesiace by nikomu peniaze ani nemohli požičať, lebo žalobkyňa je invalidná a svedkyňa už stará na dôchodku. Svedok S. A. je otcom žalovaného 2/ a starým otcom žalovaného 1/. Uviedol, že sa s rodinou žalobkyne dlhé roky poznajú, navzájom sú ako rodina a majú veľmi dobré vzťahy. Uviedol, že bol na dovolenke v Chorvátsku s celou rodinou, dovolenka prebiehala v poriadku, až v posledný deň žalovaný 2/, jeho syn, ostal nervózny a zdôveril sa mu, že mu majú doviesť stroj, ktorý má kúpiť a že mu bude chýbať ešte 6.000,- eur. Po príchode z dovolenky svedok prišiel navštíviť matku žalobkyne (svedkyňu), a keďže je s ňou naučený hovoriť ako doma, zdôveril sa jej , že syn kupuje stroj a že mu chýbajú ešte nejaké peniaze. Svedok odporučil synovi, aby sa s tým obrátil na svojho bratranca, ktorý robí s financiami, on peniaze od žalobkyne a jej matky nepýtal. Ony sa mu samy ponúkli s tým, že svedkyňa povedala, že sa dohodne s dcérou a žeby boli ochotné nejaké peniaze požičať. Svedkyňa - matka žalobkyne mu povedala, že keď bude môcť po dohode s dcérou, že mu pomôže. Svedok povedal, že ešte počká, či synovi pomôže jeho bratranec tak, ale svedkyňa mu hneď na druhý deň volala, že peniaze sú už nachystané a že takýmto spôsobom jeho synovi je možné pomôcť. Žalovaný 2/ napísal zmluvu, svedok ju ani nevidel, pričom pri jej podpisovaní bola prítomná žalobkyňa, žalovaní 1/ a 2/, matka žalobkyne a on. Svedok to vnímal tak, že je garant toho celého a veľmi ho aj mrzelo, že mu syn nedal túto zmluvu podpísať, hoci bol ako svedok, jednoducho zhrabol zmluvu a odišiel. Určite by si bol svedok všimol, že tam neboli dopísané mesiace, pretože v tomto je veľmi dôsledný. Syn K. - žalovaný 2/ povedal, že pôžička bude na tri mesiace, ale svedok mu hovoril "K. ty platíš DPH kvartálne, môže sa tiež niečo stať, že ti niekto nezaplatí a dostaneš sa do druhotnej platobnej neschopnosti" a na preklenutie trojmesačnej doby preto svedok navrhol, aby lehota splatnosti bola štyri mesiace. Obidvaja žalovaní s tým súhlasili a žalobkyňa napísala do zmluvy 4. Dohoda bola v mesiacoch, za tým si svedok stojí a nikdy neodvolá to, čo teraz na súde povedal. Pôžička bola určená na nákup stroja CNC, ktorý prišiel z Ameriky. Svedok sa ešte syna pýtal, či zarobí toľko, aby mohol všetko splatiť a on ho uistil, že áno, že to nebude problém. Svedok ho neustále napomínal, prečo neodkladá peniaze alebo mu aj navrhol, aby peniaze dal jeho, že on mu bude ukladať a že keď bude jedná ucelená čiastka, tak to odovzdá žalobkyni. Do konca augusta - začiatku septembra 2017 svedok chodil k synovi, potom sa vzťahy pokazili, ale žalobkyňu a jej matku navštevuje ďalej. Potom syn povedal, nech mu s tým dá svedok pokoj, vzťahy medzi nimi sa vyhrotili natoľko, že ho syn vyhodil z firmy a povedal mu, že viac tam svedok nevojde. Uviedol, že žalovaný 2/ navrhol 3 mesiace splatnosti, ale svedok povedal, že ak by sa náhodou dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, či to nebude lepšie predlžiť na 4 mesiace. Oni so žalobkyňou sa na seba pozreli, prikývli, ich súhlas navzájom tam bol určite. Oni sa navzájom dohodli. Udialo sa to v byte matky žalobkyne. Uviedol, že on chcel synovi iba pomôcť, ale keby vedel, ako sa syn zachová, tak by to v živote pre neho nespravil a nechal ho, nech sa trápi. Svedok sa nachádzal pri podpisovaní zmluvy, aj videl, ako ju podpisujú, sedel oproti žalobkyni, videl, že keď sa dohodli, vpísala žalobkyňa do listiny 4, ale už nedovidel, či tam píše mesiace alebo niečo iné, ani mu to syn následne neukázal. Oni išli so synom hneď preč a poďakovali sa a odišli. Zmluvu on nevidel ani nečítal. Uviedol, že sa ho vytočila synova špekulácia ohľadom splatenia tejto pôžičky, následne sa syn zachoval tak, že povedal, že svedkovi ani matke nepríde na pohreb. Svedok k žalobkyni a k jej matke ďalej chodil, ďalej si navzájom pomáhali,

pravidelne sa aj rozprávali o tejto pôžičke a hanbí sa za to, že nedokázal syna primäť k tomu, aby ju splatil podľa dohody. Svedok dokonca sám navrhol, že za syna dlh splatí.

3. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa , , , , , , a konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaní dňa 21.07.2015 uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa ako veriteľka žalovaným ako dlžníkom požičala sumu 6.000,- eur. Uvedená skutočnosť nebola žalovanými namietaná, pričom fyzické odovzdanie peňažných prostriedkov vo výške 6.000,- eur do dispozície žalovaných ako dlžníkov v konaní rovnako nebolo namietané, navyše títo svojím podpisom na dlžobnom úpise potvrdili prijatie tejto sumy. Rovnako tak nebolo sporné, že žalovaní celkovo žalobkyni uhradili iba sumu 3.000,- eur (2.500,- eur do podania žaloby a 500,- eur po podaní žaloby). Tiež nebolo sporné, že pôžička bola dohodnutá ako bezúročná, a teda že žalovaní sa zaviazali vrátiť iba požičanú sumu vo výške 6.000,- eur. Nebol sporný ani účel pôžičky, že bola poskytnutá na zakúpenie stroja. V konaní nebolo tiež sporné, že o tomto úkone strany sporu spísali listinu označenú ako dlžobný úpis, ktorý má podobu formulára, do ktorého sa vpisujú bližšie dohodnuté údaje, ktorý formulár vypisovala žalobkyňa v prítomnosti žalovaných 1/ a 2/, svojej matky (svedkyne) a otca žalovaného 2/ (svedka). Najpodstatnejšou okolnosťou, s ktorou sa súd musel vysporiadať, bol fakt, ako si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli podmienky splatenia pôžičky, a síce dobu jej splatnosti, nakoľko v písomnom vyhotovení dlžobného úpisu bolo uvedené, že táto je splatná do "4" bez bližšieho časového údaja, ktorý sa teda z obsahu listiny nedá vyvodiť. Žalobkyňa tvrdila, že vzájomná dohoda medzi ňou a žalovanými bola taká, že sa títo zaviazali dlh jej vrátiť do 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, ale žalovaní tvrdili, že sa zaviazali dlh vrátiť do 4 rokov od uzavretia zmluvy. Skutočnosť, že lehota splatnosti mala plynúť od okamihu uzavretia zmluvy (teda od 21.07.2015), nebola medzi stranami sporná. Sporná bola len samotná dĺžka dohodnutej doby splatnosti (4 mesiace či 4 roky). Súd sa pri vyhodnotení tejto spornej skutočnosti po zhodnotení vykonaného dokazovania stotožnil s argumentáciou žalobkyne. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma. Pre vznik platnej zmluvy o pôžičke sa vyžaduje naplnenie týchto pojmových znakov : a/ určenie zmluvných strán (veriteľ a dlžník), ktoré v prejednávanej veci možno nepochybne identifikovať, b) reálne prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, pričom túto je možné nepochybne zistiť a nebola ani sporná - reálne prenechanie peňažnej sumy vo výške 6.000,- eur dlžníkom je nepochybné, c) dočasnosť zmluvného vzťahu, pričom dočasnosť je možné nepochybne konštatovať (že nešlo o odovzdanie peňažnej sumy dlžníkom na trvalé nakladanie ani nebolo tvrdené), teda je jasné, že dlžníci boli povinní dlh do istej doby žalobkyni vrátiť, avšak je sporné, do akej doby, d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu - na povinnosť vrátiť sumu 6.000,- eur sa žalovaní nepochybne zaviazali, čo vyplýva aj z predloženého dlžobného úpisu. Aby bol žalobca v konaní o vrátenie pôžičky úspešný, je povinný preukázať naplnenie všetkých vyššie uvedených znakov zmluvy o pôžičke. Nakoľko zmluva o pôžičke pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, je treba uviesť, že postačuje preukázať, že strany zmluvy sa čo i len ústne dohodli (okrem iných už vyššie uvedených znakov) aj na dobe splatnosti pôžičky. Predložený dlžobný úpis je v konaní len jedným z viacerých možných dôkazných prostriedkov, z ktorých možno zistiť obsah vzájomnej dohody zmluvných strán. Preto v konaní postačuje preukázať existenciu čo i len ústnej dohody o dobe splatnosti pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom. Tiež treba dodať, že v prejednávanej veci dlžníci vystavili písomný dlžobný úpis, v ktorom je síce sporný údaj o dobe splatnosti, avšak platným titulom nároku z pôžičky nie je dlžobný úpis samotný, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený, a teda je zrejmé, že dlžobnému úpisu musela predchádzať medzi veriteľom a dlžníkmi konkrétna dohoda o podmienkach pôžičky. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaní 1/ a 2/ sa za prítomnosti svedkov stretli, dojednali si vzájomné podmienky pôžičky ústne a peniaze boli žalovaným v dohodnutej sume aj skutočne odovzdané, pri čom bol súčasne písomne vystavený dlžobný úpis. Preto postačuje, aby bolo preukázané, že čo i len ústne sa strany zmluvy dohodli na tom, dokedy sú dlžníci povinní požičané peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť. Žalobkyni sa pritom v konaní podarilo jednoznačne preukázať, že vzájomná dohoda s dlžníkmi znela tak, že dlžníci jej sumu 6.000,- eur vrátia do 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, k uzavretiu ktorej došlo dňa 21.07.2015. Dlžníci neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že doba splatnosti bola dohodnutá v inom nimi tvrdenom dlhšom trvaní. Obaja svedkovia zhodne potvrdili, že doba splatnosti bola zmluvnými stranami ústne dojednaná v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, dokonca obaja zhodne potvrdili, že pôvodne ústne dohodnutá doba splatnosti v trvaní 3 mesiacov bola (ako ústupok žalobkyne) po vzájomnej dohode strán zmluvy predĺžená ešte o jeden mesiac z dôvodov na strane žalovaných. Obaja svedkovia bez akéhokoľvek zaváhania a bez akýchkoľvek rozporov vo výpovediach potvrdili zhodne tvrdenie žalobkyne o dohodnutej dobe splatnosti. Obaja pritom boli osobne prítomní pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a teda majú priamu, osobnú a bezprostrednú (nielen sprostredkovanú) vedomosť o obsahu vzájomných

rokovaní ako aj o konečnej dohode medzi žalobkyňou a žalovanými. Ak žalovaní namietali, že si výpoveď svedka - otca žalovaného 2/ a starého otca žalovaného 1/ odporovala, súd takýto záver neučinil, keď svedok na opakované otázky (aj rovnakého obsahu), odpovedal opakovane zhodne, jeho výpoveď bola ucelená, konzistentná a tiež treba dodať, že žalovaní ani sami nekonkretizovali, v čom presne by mala byť výpoveď svedka spochybnená, resp. čoho konkrétne sa údajné rozpory v jeho tvrdeniach týkali. Súd prvej inštancie preto dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa preukázala, že obsahom ich vzájomnej dohody so žalovanými bolo to, že žalovaní ako dlžníci jej vrátia požičanú sumu vo výške 6.000,- eur v lehote 4 mesiacov od uzavretia zmluvy o pôžičke, teda do 21.11.2015. V konaní nie je možné z ničoho ani len usudzovať, že by strany pri dohadovaní si vzájomných podmienok vôbec uvažovali o 4 ročnej dobe splatnosti, tejto žalovanými tvrdenej alternatíve žiaden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje. Len zo samotného faktu, že žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta sa rozhodla písomne dlžníkov vyzvať na vrátenie pôžičky až v septembri 2018, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať, že by bola bývala dohodnutá dlhšia než 4 mesačná lehota splatnosti, keďže je vecou veriteľa, kedy sa rozhodne rázne zakročiť a vyzvať dlžníkov na plnenie (samozrejme v súvislosti s vyčkávaním veriteľ znáša prípadné právne následky spojené s plynutím času). Svedkyňa navyše potvrdila, že žalovaní boli opakovane žalobkyňou ale aj ňou ako jej matkou, aj skôr, už po niekoľkých mesiacoch (február 2016), telefonicky upomínaní, ale neúspešne, a teda výzva zo septembra 2018 celkom zrejme nebola prvým upomínaním žalobkyne ohľadom splnenia dlhu. Pokiaľ súd uzavrel, že doba splatnosti pôžičky bola účastníkmi zmluvy dohodnutá v trvaní 4 mesiacov plynúc od 21.07.2015, žalovaní boli povinní pôžičku žalobkyni vrátiť do 21.11.2015 a od 22.11.2015 sú potom v omeškaní s úhradou dlhu. Už len pre úplnosť v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd konštatuje, že žaloba bola na súde podaná dňa 20.11.2015, a preto počítajúc s 3-ročnou premlčacou dobou plynúcou od splatnosti dlhu, žaloba bola podaná včas, ešte pred uplynutím premlčacej doby.

4. Súd prvej inštancie sa vychádzajúc z vyššie opísaných zistení nestotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom toho, že ak v dlžobnom úpise bola neurčito vyjadrená doba splatnosti (bez uvedenia časového údaju len s číslicou "4"), tak že treba uzavrieť, že nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý žiaden termín splatnosti. Ako už bolo vyššie opísané, postačuje, ak bola zmluva o pôžičke dojednaná ústne. A teda ak bolo v konaní nepochybne preukázané (tu obomi svedkami prítomnými pri uzatváraní zmluvy o pôžičke), že vzájomne bola dohodnutá účastníkmi splatnosť v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, potom nemožno konštatovať, že by si strany termín splatnosti pôžičky nedohodli vôbec, alebo len neurčito. Dohoda strán zmluvy ohľadom splatnosti pôžičky bola v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, čo sa žalobkyni ňou navrhovanými svedkami podarilo preukázať. Z tohto dôvodu sa súd nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, že by bolo potrebné na splatnosť hľadieť tak, že termín splatnosti dojednaný nebol, a preto ani nebolo dôvodné posudzovať žalovanými vznesenú námietku premlčania odo dňa nasledujúceho po dni poskytnutia pôžičky (v zmysle ustálenej súdnej praxe v nadväznosti na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i ČR, najmä R 28/1984, ktorý názor bol opakovane vyslovený aj v novších súdnych rozhodnutiach, zhodne i v rozhodnutí NSSR sp.zn. publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 91/2004). Súd preto námietku premlčania posúdil ako nedôvodnú, vychádzajúc z dohody o termíne splatnosti v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy. V konečnom dôsledku súd konštatuje, že si žalovaní čiastočne vo svojich tvrdeniach týkajúcich sa splatnosti odporovali, keď na jednej strane najskôr tvrdili, že bola výslovne dohodnutá lehota splatnosti v trvaní 4 roky od uzavretia zmluvy a následne začali tvrdiť, že termín splatnosti bol vzájomne dohodnutý neurčito a nejednoznačne, a teda akoby vôbec. Žalovaní 1/ a 2/ boli povinní vrátiť požičanú sumu 6.000,- eur najneskôr dňa 21.11.2015, pričom dlh ku dňu vyhlásenia rozsudku plnili len čiastočne v sume 3.000,- eur. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaní dlžnú sumu titulom poskytnutej pôžičky vo výške 3.000,- eur žalobkyni uhradili, súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Vzhľadom na to, že sa jedná o spoločný záväzok oboch žalovaných, žalobkyňa bola oprávnená žiadať vrátenie dlhu od ktoréhokoľvek z nich, ale aj od oboch súčasne, pričom v takom prípade sú žalovaní povinní na jeho vrátenie spoločne a nerozdielne v zmysle .

5. Tým, že žalovaní nezaplatili dlžnú sumu v lehote splatnosti do 21.11.2015, dňom 22.11.2015 sa s jej úhradou dostali do omeškania. Žalovaní síce tvrdili, že pôžička bola bezúročná, avšak žalobkyňa si v konaní neuplatnila úroky z pôžičky v zmysle , ale úroky z omeškania ako sankciu za omeškanie, na ktoré má nárok priamo zo zákona aj bez osobitnej dohody s dlžníkom. Dňom 22.11.2015 sa žalovaní dostali s plnením peňažného dlhu do omeškania v zmysle vyššie cit. ustanovenia , a preto žalobkyňa popri istine má právo aj na zaplatenie úrokov

z omeškania. Žalobkyňa si uplatnila výšku úrokov z omeškania, ktorá neprevyšuje najvyššiu hranicu úrokov z omeškania podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z.. K prvému dňu omeškania úroková sadzba ECB činila 0,5 % + 5 percentuálnych bodov, teda zákonné úroky z omeškania boli 5,05 % ročne, pričom žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania len v sadzbe 5% ročne, a preto súd žalobe i v tejto časti ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Žalobkyňa pritom správne zohľadnila pri uplatnení úrokov z omeškania, že k 22.11.2015 bol dlh v sume 3.500,-eur, pričom tento bol čiastočne plnený dňa 31.12.2018 v sume 500,- eur. Preto uplatnené úroky z omeškania reflektovali túto čiastočnú úhradu, keď od 01.01.2019 žiadala žalobkyňa správne úroky z omeškania už len zo zostatku dlhu v sume 3.000,- eur.

6. V časti o zaplatenie 500,- eur súd prvej inštancie konanie zastavil podľa , , na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou z dôvodu úhrady časti žalovanej sumy žalovanými 1/,2/ po začatí súdneho konania.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a . Žalobkyňa sa domáhala celkovo zaplatenia sumy 3.500 eur s príslušným úrokom z omeškania. Úspech žalobkyne predstavuje priznanie istiny 3.000,- eur a úrokov z omeškania, ktorú sumu jej súd priznal. Súčasne úspech treba pričítať žalobkyni aj v časti o zaplatenie 500,- eur, v ktorej súd konanie zastavil, nakoľko procesné zavinenie na zastavení konania v tejto časti nesú obaja žalovaní, keďže uhradili túto časť dlhu po podaní žaloby. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu, teda žalobkyni. Zhrnúc uvedené, žalobkyňa bola úspešná čo do sumy 3.000,- eur aj čo do zastavených 500,- eur ako aj v časti úrokov z omeškania, a preto je úspešná v celom rozsahu. Žalobkyňa tak má spoločne a nerozdielne proti plne neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým boli zaviazaní na plnenie a súvisiaceho výroku o trovách konania (druhý a tretí výrok) podali včas odvolanie žalovaní 1/,2/, v ktorom žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. Namietali odvolacie dôvody podľa , , a . Uviedli, že trvajú na tom, že lehota splatnosti pôžičky bola dohodnutá na 4 roky. Ak sa súd nestotožní so štvorročnou lehotou splatnosti, trvajú na tom, že lehota splatnosti bola dojednaná na neurčito a v tom prípade je nárok žalobkyne premlčaný. Spochybňujú dôveryhodnosť svedka S. A., ktorý nebol pri podpisovaní danej zmluvy ako svedok ako uvádza, ak by tam bol, bol by pod zmluvou podpísaný. Jeho tvrdenia sú v rozpore s nimi doloženými dokladmi a tvrdeniam. Pojednávania dňa 02.07.2019 sa nemohli zúčastniť z dôvodu pracovnej vyťaženosti mimo SR, preto požiadali zástupcu zastúpenie na pojednávanie, kde nemali vedomosť o tom, že by S. A. mal byť nejakým svedkom, pretože pri podpise zmluvy sa nenachádzal. Poukázali na to, že nie sú kvartálnymi platcami DPH, od začiatku sú mesačnými platcami DPH. Sprostredkovanie pôžičky vybavil S. A. od žalobkyne, ale pri podpise zmluvy sa tam už nenachádzal, nechal ich samých, aby sa dohodli na sume aj splatnosti. Táto bola dojednaná na dobu 4 roky. Nie je pravdou tvrdenie svedka, že boli nervózni z toho, že im majú priviesť stroj a nemajú dostatočné prostriedky, keď mali potvrdenú výšku úveru 7 000,- eur bankou dňa 22.07.2015. Žiadosť o pôžičku bola podaná ešte 03.07.2015, k podpisu zmluvy v banke došlo po ich návrate z dovolenky. Ak by na tom boli zle, nešli by na dovolenku. Prostriedky požičané od žalobkyne boli použité na nákup náradia k danému stroju a nie, ako uvádza svedok, na nákup stroja. Peňažné prostriedky požičané 21.07.2015 mali byť vrátené 21.07.2019. Svedok sa rozchádzal vo svojich výpovediach aj v tom, že raz videl ako pani píše a potom už zase nevidel, čo tam píše. Poukázali na jeho vysoký vek, na jeho dlhodobé konflikty s celou rodinou vrátane žalovaných 1/,2/. Svedok počas podnikania narobil dlhy, ako dôkaz jeho nedôveryhodnosti ponúkli svedectvo p. S. K odvolaniu pripojili zmluvu o úvere zo dňa 07.04.2015 medzi VÚB a.s. a spoločnosťou GS metal, s.r.o., zmluvu o úvere medzi UniCredit Banka Czech republic and Slovakia, a.s. a žalovaným 1/ zo dňa 22.07.2015, časť mailovej komunikácie žalovaného 1/ s TotalPozicky.sk, zmluvu o leasingu medzi prenajímateľom Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r.o. a spoločnosťou GS Metal, s.r.o., list Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r.o. zo dňa 28. 8. 2019 adresovaný spoločnosti GS metal, s.r.o.

9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných písomne vyjadrila tak, že v odvolaní žalovaní neuvádzajú žiadne nové skutočnosti. Doklady, ktoré pripojili, nepreukazujú nič nové v merite veci a odvolací súd by sa nimi nemal zaoberať. Poukázala na to, že žalovaní tvrdia, že sa nevyhýbajú vráteniu dlhu, ale tento nevrátili ani v nimi tvrdenej štvorročnej lehote. Uvedené dokazuje, že ide o špekuláciu a snahu natiahnuť súdne

konanie. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

10. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení a (ďalej len „“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

12. Podľa ust. nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaných 1/,2/ nariaďovať pojednávanie.

13. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa , .

14. V zmysle na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ).

16. Podľa , odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Žalovaní 1/,2/ deklarovali vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, ( , , a ).

19. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

20. Odvolací dôvod podľa dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

21. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

22. Pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

23. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými vznesené a stotožňuje sa so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil.

24. Súd prvej inštancie správne právny vzťah medzi stranami vyhodnotil ako ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa ako veriteľka žalovaným ako dlžníkom požičala sumu 6.000,- eur. Uvedená skutočnosť nebola medzi stranami sporná, rovnako ani fyzické odovzdanie peňažných prostriedkov vo výške 6.000,- eur do dispozície žalovaných ako dlžníkov, prijatie uvedenej sumy naviac žalovaní svojím podpisom na dlžobnom úpise potvrdili. Rovnako tak nebolo sporné, že žalovaní celkovo žalobkyni uhradili iba sumu 3.000,- eur (2.500,- eur do podania žaloby a 500,- eur po podaní žaloby). Tiež nebolo sporné, že pôžička bola dohodnutá ako bezúročná. V konaní nebolo tiež sporné, že o tomto úkone strany sporu spísali listinu označenú ako dlžobný úpis, ktorý má podobu formulára, do ktorého sa vpisujú bližšie dohodnuté údaje. Sporná medzi stranami zostala doba, v ktorej sa žalovaní 1/,2/ zaviazali peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť, keď žalobkyňa tvrdila, že išlo o dobu 4 mesiace (t.j. do 21.11.2015) a žalovaní 1/,2/ tvrdili, že o dobu 4 roky ( t.j. do 21.07.2019), resp. že deň vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nebol stranami vôbec dohodnutý.

25. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie , podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

26. V spore o vrátenie požičanej sumy zaťažuje veriteľa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno , že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi poskytol finančné prostriedky a že dlžník nezaplatil dlh riadne a včas. Na veriteľovi tak spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne toho, či bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale aj ohľadne toho či bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Túto skutočnosť

môže veriteľ preukázať napríklad písomnou zmluvou o pôžičke, dlžobným úpisom alebo inou listinou. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami, napríklad svedkami. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno ( viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. zo dňa 16.01.2002).

27. V prejednávanej veci sa potom odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobkyňa v konaní uniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, pretože vykonaným dokazovaním, bolo zistené, že medzi stranami došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke dňa 21.07.2015, v ktorý deň došlo i k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov ( 6 000,- eur) žalobkyňou žalovaným 1/,2/ s tým, že žalovaní 1/,2/ sa zaviazali vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky žalobkyni v lehote 4 mesiacov, t.j. do 21.11.2015. V konaní nebolo sporné, že žalovaní 1/,2/ peňažné prostriedky žalobkyni vrátili len čiastočne ( 2 500,- eur a 500,- eur). V súdenej veci z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo zistené, že k uzavretiu ústnej zmluve o pôžičke, odovzdaniu peňažných prostriedkov a k podpisu dlžobného úpisu došlo dňa 21.07.2015 v prítomnosti žalobkyne, žalovaných 1/ a 2/, matky žalobkyne (svedkyne F. K.) a otca žalovaného 2/ (svedka S. A.).

28. Skutočnosť, že pri podpise úpisu bol prítomný i S. A., žalobkyňa uviedla už vo vyjadrení k odporu žalovaných dňa 31.12.2018 a navrhla jeho výsluch ako svedka (rovnako ako výsluch F. K.), ktoré vyjadrenie bolo žalovaným doručené 13.03.2019 (žalovaný1/) a 06.03.2019 (žalovaný 2/). Pojednávanie súdu dňa 18.06.2019, na ktorom sa zúčastnili žalovaní 1/,2/ prostredníctvom spoločného zástupcu, bolo odročené s tým, že žalobkyni bolo uložené, aby na nasledujúci termín 02.07.2019 zabezpečila účasť svedkov F. K. a S. A.. Svedok S. A. bol súdom vypočutý dňa 02.07.2019 na pojednávaní konanom opäť v prítomnosti zástupcu žalovaných, ktorý mal možnosť svedkovi klásť otázky ( čo i urobil) a vyjadriť sa k jeho výpovedi. Nie je potom vôbec pravdivé tvrdenie žalovaných 1/,2/ vyplývajúce z ich odvolania, že nemali vedomosť o tom, že žalobkyňa navrhla výsluch S. A. a nemohli sa k nemu vyjadriť a konanie z tohto dôvodu trpí procesnou vadou a bolo porušené ich právo na spravodlivý proces a táto odvolacia námietka žalovaných nebola dôvodná.

29. Je síce pravdou, že v písomnom vyhotovení dlžobného úpisu bolo uvedené, že pôžička je splatná do "4" bez bližšieho časového údaja, avšak súd prvej inštancie správne poukázal na to, že na vznik právneho vzťahu z pôžičky nie je zákonným predpokladom riadne a správne vypísanie dlžobného úpisu, ktorý je právnym úkonom odlišným od právneho úkonu zmluvy o pôžičke, ale len určenie zmluvných strán, reálne prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, dočasnosť zmluvného vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu, ktoré podľa záverov vykonaného dokazovania nepochybne naplnené boli. V súdenej veci z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaní 1/ a 2/ sa za prítomnosti svedkov Idy K. a S. A. stretli, dojednali si všetky náležitosti ústnej zmluvy o pôžičke a peniaze boli žalovaným v dohodnutej sume aj skutočne odovzdané, pri čom bol súčasne písomne vystavený dlžobný úpis. Dohodnutý čas vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov žalobkyni žalovanými bol v konaní spoľahlivo a bez pochybností zistený z výpovede a vyjadrení žalobkyne a výpovede svedkov, prítomných pri uzavieraní zmluvy (F. K. a S. A.) ako 4 mesiace od ich poskytnutia, teda deň 21.11.2015. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažovalo, naopak, žalovaní 1/,2/ o svojom tvrdení, že čas vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov žalobkyni žalovanými bol 4 roky od ich poskytnutia, teda v deň 21.07.2019, resp. že doba, na ktorú im boli peňažné prostriedky poskytnuté nebola dojednaná vôbec, neponúkli v konaní (okrem vlastných vyjadrení) žiaden dôkaz. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú i námietku premlčania nároku žalobkyne, keď zákonná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom 22.11.2015 (t.j. deň nasledujúci po dni, kedy žalovaní 1/,2/ podľa zmluvy mali plniť) a uplynula by 22.11.2018. Žaloba bola na súd podaná dňa 20.11.2018, teda v rámci plynutia premlčacej doby.

30. Žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že svedok S. A. bol pri uzavieraní zmluvy o pôžičke prítomný ( už vo vyjadrení k odporu dňa 31.12.2018), žalovaní 1/,2/ v priebehu celého prvoinštančného konania nenamietali, jeho neprítomnosť namietli až v odvolaní, čo odvolací súd vyhodnotil ako účelové konanie. Jeho prítomnosť pri uzavieraní zmluvy pritom potvrdila žalobkyňa, svedkyňa F. K. i samotný svedok S. A..

31. Odhliadnuc od uvedeného, túto skutočnosť, rovnako ako dôkazy: zmluvu o úvere zo dňa 07.04.2015 medzi VÚB a.s. a spoločnosťou GS metal, s.r.o., zmluvu o úvere medzi UniCredit Banka Czech republic and Slovakia, a.s. a žalovaným 1/ zo dňa 22.07.2015, časť mailovej komunikácie žalovaného 1/ s TotalPozicky.sk, zmluvu o leasingu medzi prenajímateľom Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r.o. a

spoločnosťou GS Metal, s.r.o., list Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r.o. zo dňa 28. 8. 2019 adresovaný spoločnosti GS metal, s.r.o., a výsluch svedka S., žalovaní označili až v podanom odvolaní a odvolací súd na ne nemohol prihliadať, nakoľko z ustanovenia upravujúceho tzv. právo uplatnenia novôt v odvolacom konaní vyplýva, že nové dôkazy môžu byť predložené v odvolacom konaní len v presne stanovených prípadoch, ktoré predpokladá zákon, a v žiadnom prípade nie na základe svojvôle. V danom prípade nejde o situáciu, kedy by uvedené dôkazy nemohli odvolatelia bez svojej viny doplniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolatelia mali možnosť predložiť tvrdenia a označiť dôkazy v prvoinštančnom konaní, avšak tak neurobili, a preto odvolací súd na tieto dôkazy ako i na tvrdenia o neprítomnosti svedka S. A. pri uzavieraní zmluvy, neprihliadal.

32. Pokiaľ žalovaní 1/,2/ namietajú dôveryhodnosť svedka S. A., odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, ktorý sa touto otázkou v napadnutom rozsudku zaoberal, zistil, že svedok na opakované otázky (aj rovnakého obsahu), odpovedal opakovane zhodne, jeho výpoveď bola ucelená, konzistentná. Samotná skutočnosť že svedok , hoci je otcom žalovaného 2/, nemá s rodinou žalovaných dobré vzťahy, nemôže sama osebe svedčiť o nedôveryhodnosti svedkyne. Výpoveď svedka bola jednoznačná, bez vnútorných rozporov, korešpondujúca s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci, pričom svedok bol poučený o následkoch prípadnej krivej výpovede. Z tohto dôvodu mal i odvolací súd za to, že výpoveď svedka je relevantným dôkazom vo veci a súd prvej inštancie nepochybil, keď z tejto výpovede pri rozhodovaní - za súčasného vyhodnotenia aj ostatných dôkazov vykonaných vo veci - vychádzal.

33. V odvolacom konaní neboli žalovanými 1/,2/ tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle poukazuje. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o nároku žalobkyne na náhradu trov konania podľa , .

34. Na základe všetkých popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaných 1/,2/ nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom a treťom výroku podľa , potvrdil.

35. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa , a tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu.

36. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne v súlade s v nadväznosti na súd prvej inštancie.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).