Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15C-51-2018.pdf
PDF · 123.88 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/51/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobkyne: Ida S., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. hájom XXXX/XXX, O. nad I., právne zastúpená: JUDr. Ivan Pagáč, advokát, so sídlom Fándlyho 130/8, Dubnica nad Váhom, proti žalovaným: 1/ Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. 28X/XX, F. - H., 2/ K. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, F. - H., obaja žalovaní zastúpení splnomocneným zástupcom: Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. E. XXXX/XX, Y. Y., o zaplatenie 3.500,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 500,- € zastavuje.
Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 3.000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.500,- € od 22.11.2015 do 31.12.2018 a zo sumy 3.000,- € od 1.1.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyňa má proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.Žalobou doručenou súdu dňa 20.11.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 3.500,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 22.11.2015 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
2. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že na základe dlžného úpisu uzavretého medzi stranami sporu dňa 21.07.2015 si žalovaní od žalobkyne požičali a osobne prevzali finančnú hotovosť vo výške 6.000,- eur, ktorú mali vrátiť do 4 mesiacov, tj. do 21.11.2015. Napriek viacerým výzvam žalovaní svoj záväzok uhradili iba čiastočne, a to dňa 24.03.2018 v sume 2.000,- eur a dňa 15.10.2018 v sume 500,- eur.
3. Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 15C/51/2018-11 zo dňa 23.11.2018, proti ktorému podali obaja žalovaní včas odôvodnený odpor. Uviedli v ňom, že tvrdenie, že sa zaviazali dlh vrátiť do 4 mesiacov, teda do 21.11.2015, nie je pravdivé, pretože sa dohodli, že sumu vrátia do 4 rokov od podpisu dlžobného úpisu, teda do 21.07.2019. Pôžička bola dohodnutá bezúročne a nie ako sa uvádza v žalobe s úrokmi a boli na plnenie vyzvaní iba raz, a to až po uplynutí 3 rokov od podpisu. Uviedli, že vrátili už sumu 2.500,-eur a posielajú ďalších 500,- eur. Uviedli teda, že lehota na plnenie im ešte neuplynula vzhľadom na dohodu o tom, že suma bude vrátená do 4 rokov od podpisu zmluvy. Na základe podaného odporu súd uznesením zo dňa 19.12.2018 platobný rozkaz zrušil.
4. K odporu sa vyjadrila žalobkyňa a doplnila, že argumentácia žalovaných je účelová. Dôvodom požičania sumy bola snaha žalovaných kúpiť kovoobrábací stroj do ich spoločnosti. Otec, resp. starý
otec žalovaných im pomáhal so získaním financií, banka im však neposkytla dostatok prostriedkov, a preto oslovil matku žalobkyne, či by bolo možné im finančne pomôcť. Zmluvu pripravil žalovaný 2/ a dňa 21.07.2015 u matky žalobkyne bolo prítomných 5 osôb, okrem žalovaných 1/ a 2/, žalobkyne, bola prítomná matka žalobkyne a otec žalovaného 2/ (starý otec žalovaného 1/). Zmluva bola pripravená tak, že sa vpisovali prázdne kolonky, pričom žalovaný 2/ v čase rozhovoru hovoril, že peniaze vrátia do 3 mesiacov. Počas rozhovoru došlo k tomu, že žalovaní počítali i so vznikom možných starostí pri zakúpení stroja, a preto sa rozhodli predĺžiť lehotu o ďalší mesiac, teda na 4 mesiace. Zmluvu vypisovala žalobkyňa s tým, že do dátumu vrátenia napísala číslicu 4 a nie je pochýb, že by všetci prítomní nevedeli, že sa jedná o mesiace a nie o roky. Nie je pravda, že boli žalovaní vyzývaní na splatenie dlhu jedenkrát až po 3 rokoch, pretože už vo februári 2016 sa žalobkyňa telefonicky domáhala vrátenia peňazí. To sa opakovalo, pričom žalovaný 2/ sľúbil vždy, že peniaze vráti. Až začiatkom roku 2018 vrátil sumu 2.000,- eur a sľúbil, že doplatí aj zvyšok, avšak uhradil iba sumu 500,- eur, a to na základe písomnej výzvy. Poukázala na to, že si neuplatňuje úroky z pôžičky, ale len zákonné úroky z omeškania.
5. V ďalšom konaní žalovaní opakovane uvádzali, že dohoda o splatení pohľadávky bola do 4 rokov od uzavretia zmluvy, teda do 21.07.2019 a ak by bolo dohodnuté, že doba splatenia je 4 mesiace, tak by bola nepochybne žalobkyňa za číslom 4 napísala mesiace. Tiež sa bránili tým, že po uplynutí 4 mesiacov žalobkyňa od nich žiadne peniaze nežiadala, ale o ich vrátenie žiadala až po 3 rokoch, čo tiež svedčí tomu, že žalobkyňa vedela, že doba splatnosti bola dohodnutá v dĺžke 4 rokov. Žalobkyňa vpisovala do zmluvy číslo 4 bez toho, aby uviedla, či sa jedná o mesiace alebo roky, v dôsledku čoho sa termín splatnosti stal sporným, pretože dohoda o splatnosti pôžičky nie je jasná, určitá a zrozumiteľná. Možno teda uzavrieť, že zmluva o pôžičke termín splatnosti neobsahuje. Z uvedených dôvodov vzniesli námietku premlčania. Premlčacia doba v prípade, že nie je dohodnutý termín splatnosti pôžičky, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni poskytnutia pôžičky. Žalobu žiadali zamietnuť, pričom podotkli, že nebudú poukazovať na morálne hľadisko, ale len na právne posúdenie
6. V ďalšom konaní (pre prvým pojednávaním) žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie 500,- eur z dôvodu, že dňa 31.12.2018 žalovaní uhradili 500,- eur. Trvala na tom, že vzájomne bolo dohodnuté vrátenie pôžičky do 4 mesiacov od uzavretia zmluvy. Poukázala na to, že zmluva o pôžičke ani nemusí mať písomnú formu, a preto ak preukáže aj ústnu dohodu o tejto lehote splatnosti, táto bola medzi stranami riadne dohodnutá. Žalobkyňa uviedla, že žalovaným požičala dlžnú sumu v najlepšom úmysle. Pôvodne bola požadovaná lehota splatnosti 3 mesiace, ale ako prejav dobrej vôle ona nakoniec súhlasila, že pôžička bude splatná do 4 mesiacov a tak sa to aj zakomponovalo do zmluvy. Je pravda, že urobila chybu, že vyplnila iba číslo 4, pretože mala za to, že slovo „mesiacov“ je v zmluve už predtlačené. Následne bolo správanie žalovaných čudné v tom, že ubehli 4 mesiace a nič sa nevrátilo, počkala teda ešte 2 mesiace a niekedy vo februári/marci 2016 začala žalovaných upomínať, aby dlh uhradili. Asi 6 krát zo začiatku ich upomínala ona aj s matkou žalovaných, žalovaní sa vyhovárali, že si pozrú účet, že peniaze na účte nemajú a že platbu pošlú do dvoch týždňov. Nikdy sa však naspäť neozvali. Žalovaný 2/ potom asi po roku, keď ho žalobkyňa kontaktovala, bol veľmi arogantný. Na žalobkynino naliehanie v marci 2018 jej bolo vyplatených v hotovosti 2.000,- eur, žalovaný 2/ jej povedal, aby ho nekontaktovala, potom sa opäť nejakú dobu nehlásil a až potom 15.10.2018 jej bola poslaná prvá splátka v sume 500,- eur na účet a nakoniec posledná časť 31.12.2018 tiež 500,- eur.
7. Súd najskôr rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby.
8. Podľa ustanovenia § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), Žalobca môže vziať žalobu späť.
9. Podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP, Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
10.Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
11. S poukazom na dispozitívny úkon žalobkyne spočívajúci v čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie sumy 500,- eur, súd prvým výrokom tohto rozsudku konanie v dotknutej časti zastavil. Súhlas
žalovaných so späťvzatím žaloby nie je potrebný, nakoľko k nemu došlo ešte pred prvým pojednávaním vo veci, ale i napriek tomu svoj súhlas žalovaní na pojednávaní výslovne vyjadrili.
12. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, vrátane výsluchu navrhovaných svedkov a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
13. Z listiny označenej ako Dlžobný úpis zo dňa 21.07.2015, kde je ako veriteľ označená žalobkyňa a ako dlžníci označení žalovaní 1/ a 2/, ktoré osoby listinu aj vlastnoručne podpísali vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ svojím podpisom potvrdili, že v daný deň si od žalobkyne ako veriteľky požičali a osobne prevzali sumu 6.000,- eur, keď pri preberaní bol prítomný svedok (Ida K. -matka žalobkyne). V listine je ďalej uvedené: „Pôžičku vrátim do 4 v celkovej požičanej sume 6.000,- eur“.
14. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 24.03.2018 vyplynulo, že tohto dňa žalobkyni ako veriteľke bolo vyplatených 2.000,- eur s uvedeným účelom „vrátené pôžička časť“. V konaní však nebol sporné, že pred podaním žaloby žalovaní uhradili žalobkyni ešte aj sumu 500,- eur a po podaní žaloby dňa 31.12.2018 ďalších 500,- eur.
15. Listom zo dňa 11.09.2018 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala žalovaných na zaplatenie sumy 4.000,- eur titulom pôžičky, v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy. Výzvy boli obom žalovaným doručované poštou podľa podacích lístkov dňa 11.09.2018. Žalovaný 1/ si zásielku neprevzal v odbernej lehote, žalovaný 2/ mal výzvu doručenú do vlastných rúk dňa 20.09.2018.
16. Svedkyňa F. K., matka žalobkyne, pri svojom výsluchu uviedla, že pozná dlhé roky rodičov žalovaného 2/, navzájom si pomáhali, so žalovanými bližší vzťah neudržiavala. Uviedla, že otec žalovaného 2/ S. A. raz v lete prišiel k nej zničený z toho, že jeho syn - žalovaný 2/ má nejaký stroj, ktorý je už na ceste zo zahraničia a ktorý musí kúpiť, ale že mu chýba ešte 6.000,-eur. Prišiel zronený, že syn tieto peniaze na rýchlo potrebuje. Svedkyňa a dcéra - žalobkyňa sa dohodli, že túto čiastku požičajú žalovaným, bolo to z našetrených peňazí, aj takých, ktoré boli odložené na pohreb. Na to prišiel k nim žalovaný 1/ aj 2/, spísala sa zápisnica o požičaní peňazí, pričom oni ešte vyhlásili, že do troch mesiacov to bude splatené. Ona aj žalobkyňa si povedali, že tak je to dobré, ale pán S. A. žiadal ešte nejaký čas pridať a nakoniec aj žalobkyňa súhlasila, že splatnosť pôžičky bude 4 mesiace. Napísali sa preto do listiny 4 mesiace, ale zhodou náhod sa urobila tá chyba, že sa tam vpísalo len číslo 4. Nikomu ani na rozum neprišlo, žeby v tomto mohol byť problém. Pokiaľ by mala byť splatnosť na 4 roky, v žiadnom prípade s takýmito podmienkami by žalobkyňa ani ona nesúhlasila. Po štyroch mesiacoch, keď peniaze stále nikto nevracal, svedkyňa aj žalobkyňa telefonicky kontaktovali žalovaného 2/, ktorý sa slušne voči nim správal a stále sľuboval, že určite zaplatí, ale že sa musí pozrieť na svoje ostatné výdavky a nakoniec nič neposlal. Volali mu raz jedna, raz druhá, vždy vtedy, keď povedal, že zaplatí a nestalo sa tak. On to naťahoval, nakoniec s ním už iba žalobkyňa vyjednávala a na jej výzvu jej dal osobne 2.000,- eur. Pri spisovaní zmluvy o pôžičke, bola prítomná svedkyňa, žalobkyňa, žalovaní 1/ a 2/ a S. A.
- otec žalovaného 2/ a starý otec žalovaného 1/. Uviedla, že žalovaný 2/ hovoril, že sumu určite splatí do troch mesiacov a jeho otec prosil ešte o predĺženie splatnosti o ten ďalší mesiac na uvedené 4 mesiace. Predĺženie odôvodňoval nejako tak, že vtedy majú žalovaní nejaké vyúčtovania a že tak im to lepšie vyhovuje. Predlženie tejto splatnosti navrhol otec žalovaného 2/ u svedkyne doma, pôžička sa uzatvárala u nej v izbe, keďže býva v penzióne, kde má iba jednu izbu, toto všetko sa riešilo naraz. Mikuláš A. prišiel za ňou, ale on ani vyslovene nepýtal peniaze, len bol celý zronený, že je treba splatiť narýchlo stroj. Svedkyňa so žalobkyňou sú také, že keď môžu -pomôžu, pričom pri dlhšej splatnosti ako 3-4 mesiace by nikomu peniaze ani nemohli požičať, lebo žalobkyňa je invalidná a svedkyňa už stará na dôchodku.
17. N. S. A. je otcom žalovaného 2/ a starým otcom žalovaného 1/. Uviedol, že sa s rodinou žalobkyne dlhé roky poznajú, navzájom sú ako rodina a majú veľmi dobré vzťahy. Uviedol, že bol na dovolenke v Chorvátsku s celou rodinou, dovolenka prebiehala v poriadku, až v posledný deň žalovaný 2/, jeho syn, ostal nervózny a zdôveril sa mu, že mu majú doviesť stroj, ktorý má kúpiť a že mu bude chýbať ešte 6.000,- eur. Po príchode z dovolenky svedok prišiel navštíviť matku žalobkyne (svedkyňu), a keďže je s ňou naučený hovoriť ako doma, zdôveril sa jej , že syn kupuje stroj a že mu chýbajú ešte nejaké peniaze. Svedok odporučil synovi, aby sa s tým obrátil na svojho bratranca, ktorý robí s financiami, on peniaze od žalobkyne a jej matky nepýtal. Ony sa mu samy ponúkli s tým, že svedkyňa povedala, že sa dohodne s dcérou a žeby boli ochotné nejaké peniaze požičať. Svedkyňa - matka žalobkyne mu
povedala, že keď bude môcť po dohode s dcérou, že mu pomôže. Svedok povedal, že ešte počká, či synovi pomôže jeho bratranec tak, ale svedkyňa mu hneď na druhý deň volala, že peniaze sú už nachystané a že takýmto spôsobom jeho synovi je možné pomôcť. Žalovaný 2/ napísal zmluvu, svedok ju ani nevidel, pričom pri jej podpisovaní bola prítomná žalobkyňa, žalovaní 1/ a 2/, matka žalobkyne a on. Svedok to vnímal tak, že je garant toho celého a veľmi ho aj mrzelo, že mu syn nedal túto zmluvu podpísať, hoci bol ako svedok, jednoducho zhrabol zmluvu a odišiel. Určite by si bol svedok všimol, že tam neboli dopísané mesiace, pretože v tomto je veľmi dôsledný. Syn K. - žalovaný 2/ povedal, že pôžička bude na tri mesiace, ale svedok mu hovoril „K. ty platíš DPH kvartálne, môže sa tiež niečo stať, že ti niekto nezaplatí a dostaneš sa do druhotnej platobnej neschopnosti“ a na preklenutie trojmesačnej doby preto svedok navrhol, aby lehota splatnosti bola štyri mesiace. Obidvaja žalovaní s tým súhlasili a žalobkyňa napísala do zmluvy 4. Dohoda bola v mesiacoch, za tým si svedok stojí a nikdy neodvolá to, čo teraz na súde povedal. Pôžička bola určená na nákup stroja CNC, ktorý prišiel z Ameriky. Svedok sa ešte syna pýtal, či zarobí toľko, aby mohol všetko splatiť a on ho uistil, že áno, že to nebude problém. Svedok ho neustále napomínal, prečo neodkladá peniaze alebo mu aj navrhol, aby peniaze dal jeho, že on mu bude ukladať a že keď bude jedná ucelená čiastka, tak to odovzdá žalobkyni. Do konca augusta
- začiatku septembra 2017 svedok chodil k synovi, potom sa vzťahy pokazili, ale žalobkyňu a jej matku navštevuje ďalej. Potom syn povedal, nech mu s tým dá svedok pokoj, vzťahy medzi nimi sa vyhrotili natoľko, že ho syn vyhodil z firmy a povedal mu, že viac tam svedok nevojde. Uviedol, že žalovaný 2/ navrhol 3 mesiace splatnosti, ale svedok povedal, že ak by sa náhodou dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, či to nebude lepšie predlžiť na 4 mesiace. Oni so žalobkyňou sa na seba pozreli, prikývli, ich súhlas navzájom tam bol určite. Oni sa navzájom dohodli. Udialo sa to v byte matky žalobkyne. Uviedol, že on chcel synovi iba pomôcť, ale keby vedel, ako sa syn zachová, tak by to v živote pre neho nespravil a nechal ho, nech sa trápi. Svedok sa nachádzal pri podpisovaní zmluvy, aj videl, ako ju podpisujú, sedel oproti žalobkyni, videl, že keď sa dohodli, vpísala žalobkyňa do listiny 4, ale už nedovidel, či tam píše mesiace alebo niečo iné, ani mu to syn následne neukázal. Oni išli so synom hneď preč a poďakovali sa a odišli. Zmluvu on nevidel ani nečítal. Uviedol, že sa ho vytočila synova špekulácia ohľadom splatenia tejto pôžičky, následne sa syn zachoval tak, že povedal, že svedkovi ani matke nepríde na pohreb. Svedok k žalobkyni a k jej matke ďalej chodil, ďalej si navzájom pomáhali, pravidelne sa aj rozprávali o tejto pôžičke a hanbí sa za to, že nedokázal syna primäť k tomu, aby ju splatil podľa dohody. Svedok dokonca sám navrhol, že za syna dlh splatí.
18. Zákonné ustanovenia:
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 Občianskeho zákonníka, (1) Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. (2) Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20190130>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.
Podľa § 517 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2, Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom OD 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
19. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaní dňa 21.07.2015 uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa ako veriteľka žalovaným ako dlžníkom požičala sumu 6.000,- eur. Uvedená skutočnosť nebola žalovanými namietaná, pričom fyzické odovzdanie peňažných prostriedkov vo výške 6.000,- eur do dispozície žalovaných ako dlžníkov v konaní rovnako nebolo namietané, navyše títo svojím podpisom na dlžobnom úpise potvrdili prijatie tejto sumy. Rovnako tak nebolo sporné, že žalovaní celkovo žalobkyni uhradili iba sumu 3.000,- eur (2.500,- eur do podania žaloby a 500,- eur po podaní žaloby). Tiež nebolo sporné, že pôžička bola dohodnutá ako bezúročná, a teda že žalovaní sa zaviazali vrátiť iba požičanú sumu vo výške 6.000,- eur. Nebol sporný ani účel pôžičky, že bola poskytnutá na zakúpenie stroja. V konaní nebolo tiež sporné, že o tomto úkone strany sporu spísali listinu označenú ako dlžobný úpis, ktorý má podobu formulára, do ktorého sa vpisujú bližšie dohodnuté údaje, ktorý formulár vypisovala žalobkyňa v prítomnosti žalovaných 1/ a 2/, svojej matky (svedkyne) a otca žalovaného 2/ (svedka).
20. Najpodstatnejšou okolnosťou, s ktorou sa súd musel vysporiadať, bol fakt, ako si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli podmienky splatenia pôžičky, a síce dobu jej splatnosti, nakoľko v písomnom vyhotovení dlžobného úpisu bolo uvedené, že táto je splatná do „4“ bez bližšieho časového údaja, ktorý sa teda z obsahu listiny nedá vyvodiť. Žalobkyňa tvrdila, že vzájomná dohoda medzi ňou a žalovanými bola taká, že sa títo zaviazali dlh jej vrátiť do 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, ale žalovaní tvrdili, že sa zaviazali dlh vrátiť do 4 rokov od uzavretia zmluvy. Skutočnosť, že lehota splatnosti mala plynúť od okamihu uzavretia zmluvy (teda od 21.07.2015), nebola medzi stranami sporná. Sporná bola len samotná dĺžka dohodnutej doby splatnosti (4 mesiace či 4 roky). Súd sa pri vyhodnotení tejto spornej skutočnosti po zhodnotení vykonaného dokazovania stotožnil s argumentáciou žalobkyne.
21. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma. V záujme právnej istoty účastníkov zmluvy o pôžičke možno len odporučiť písomnú formu zmluvy. Pri peňažných pôžičkách veriteľ spravidla vyžaduje od dlžníka písomné prehlásenie o dlhu (tzv. dlžobný úpis), ktorým dlžník potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu. Pre vznik platnej zmluvy o pôžičke sa vyžaduje naplnenie týchto pojmových znakov :
a/ určenie zmluvných strán (veriteľ a dlžník), ktoré v prejednávanej veci možno nepochybne identifikovať, b) reálne prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, pričom túto je možné nepochybne zistiť a nebola ani sporná - reálne prenechanie peňažnej sumy vo výške 6.000,- eur dlžníkom je nepochybné, c) dočasnosť zmluvného vzťahu, pričom dočasnosť je možné nepochybne konštatovať (že nešlo o odovzdanie peňažnej sumy dlžníkom na trvalé nakladanie ani nebolo tvrdené), teda je jasné, že dlžníci boli povinní dlh do istej doby žalobkyni vrátiť, avšak je sporné, do akej doby, d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu - na povinnosť vrátiť sumu 6.000,- eur sa žalovaní nepochybne zaviazali, čo vyplýva aj z predloženého dlžobného úpisu. 22. Aby bol žalobca v konaní o vrátenie pôžičky úspešný, je povinný preukázať naplnenie všetkých vyššie uvedených znakov zmluvy o pôžičke, okrem iného i to, do akej doby sa dlžníci na základe dohody s veriteľom zaviazali pôžičku vrátiť, nakoľko to má vplyv na zodpovedanie otázky, či a kedy sa dlžníci dostali do omeškania s vrátením pôžičky. Nakoľko zmluva o pôžičke pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, je treba uviesť, že postačuje preukázať, že strany zmluvy sa čo i len ústne dohodli (okrem iných už vyššie uvedených znakov) aj na dobe splatnosti pôžičky. Predložený dlžobný úpis je v konaní len jedným z viacerých možných dôkazných prostriedkov, z ktorých možno zistiť obsah vzájomnej dohody zmluvných strán. Preto v konaní postačuje preukázať existenciu čo i len ústnej dohody o dobe splatnosti pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom. Tiež treba dodať, že v prejednávanej veci dlžníci vystavili písomný dlžobný úpis, v ktorom je síce sporný údaj o dobe splatnosti, avšak platným titulom nároku z pôžičky nie je dlžobný úpis samotný, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený, a teda je zrejmé, že dlžobnému úpisu musela predchádzať medzi veriteľom a dlžníkmi konkrétna dohoda o podmienkach pôžičky. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaní 1/
a 2/ sa za prítomnosti svedkov stretli, dojednali si vzájomné podmienky pôžičky ústne a peniaze boli žalovaným v dohodnutej sume aj skutočne odovzdané, pri čom bol súčasne písomne vystavený dlžobný úpis. Preto postačuje, aby bolo preukázané, že čo i len ústne sa strany zmluvy dohodli na tom, dokedy sú dlžníci povinní požičané peňažné prostriedky žalobkyni vrátiť. Žalobkyni sa pritom v konaní podarilo jednoznačne preukázať, že vzájomná dohoda s dlžníkmi znela tak, že dlžníci jej sumu 6.000,- eur vrátia do 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, k uzavretiu ktorej došlo dňa 21.07.2015. Dlžníci neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že doba splatnosti bola dohodnutá v inom nimi tvrdenom dlhšom trvaní. Obaja svedkovia zhodne potvrdili, že doba splatnosti bola zmluvnými stranami ústne dojednaná v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, dokonca obaja zhodne potvrdili, že pôvodne ústne dohodnutá doba splatnosti v trvaní 3 mesiacov bola (ako ústupok žalobkyne) po vzájomnej dohode strán zmluvy predĺžená ešte o jeden mesiac z dôvodov na strane žalovaných. Obaja svedkovia bez akéhokoľvek zaváhania a bez akýchkoľvek rozporov vo výpovediach potvrdili zhodne tvrdenie žalobkyne o dohodnutej dobe splatnosti. Obaja pritom boli osobne prítomní pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a teda majú priamu, osobnú a bezprostrednú (nielen sprostredkovanú) vedomosť o obsahu vzájomných rokovaní ako aj o konečnej dohode medzi žalobkyňou a žalovanými. Ak žalovaní namietali, že si výpoveď svedka - otca žalovaného 2/ a starého otca žalovaného 1/ odporovala, súd takýto záver neučinil, keď svedok na opakované otázky (aj rovnakého obsahu), odpovedal opakovane zhodne, jeho výpoveď bola ucelená, konzistentná a tiež treba dodať, že žalovaní ani sami nekonkretizovali, v čom presne by mala byť výpoveď svedka spochybnená, resp. čoho konkrétne sa údajné rozpory v jeho tvrdeniach týkali. Súd preto dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa preukázala, že obsahom ich vzájomnej dohody so žalovanými 1/ a 2/ bolo to, že žalovaní ako dlžníci jej vrátia požičanú sumu vo výške 6.000,- eur v lehote 4 mesiacov od uzavretia zmluvy o pôžičke, teda do 21.11.2015. V konaní nie je možné z ničoho ani len usudzovať, že by strany pri dohadovaní si vzájomných podmienok vôbec uvažovali o 4 ročnej dobe splatnosti, tejto žalovanými tvrdenej alternatíve žiaden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje. Len zo samotného faktu, že žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta sa rozhodla písomne dlžníkov vyzvať na vrátenie pôžičky až v septembri 2018, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať, že by bola bývala dohodnutá dlhšia než 4 mesačná lehota splatnosti, keďže je vecou veriteľa, kedy sa rozhodne rázne zakročiť a vyzvať dlžníkov na plnenie (samozrejme v súvislosti s vyčkávaním veriteľ znáša prípadné právne následky spojené s plynutím času). Svedkyňa navyše potvrdila, že žalovaní boli opakovane žalobkyňou ale aj ňou ako jej matkou, aj skôr, už po niekoľkých mesiacoch (február 2016), telefonicky upomínaní, ale neúspešne, a teda výzva zo septembra 2018 celkom zrejme nebola prvým upomínaním žalobkyne ohľadom splnenia dlhu. Pokiaľ súd uzavrel, že doba splatnosti pôžičky bola účastníkmi zmluvy dohodnutá v trvaní 4 mesiacov plynúc od 21.07.2015, žalovaní boli povinní pôžičku žalobkyni vrátiť do 21.11.2015 a od 22.11.2015 sú potom v omeškaní s úhradou dlhu. Už len pre úplnosť v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd konštatuje, že žaloba bola na súde podaná dňa 20.11.2015, a preto počítajúc s 3-ročnou premlčacou dobou plynúcou od splatnosti dlhu, žaloba bola podaná včas, ešte pred uplynutím premlčacej doby.
23. Súd sa vychádzajúc z vyššie opísaných zistení nestotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom toho, že ak v dlžobnom úpise bola neurčito vyjadrená doba splatnosti (bez uvedenia časového údaju len s číslicou „4“), tak že treba uzavrieť, že nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý žiaden termín splatnosti. Ako už bolo vyššie opísané, postačuje, ak bola zmluva o pôžičke dojednaná ústne. A teda ak bolo v konaní nepochybne preukázané (tu obomi svedkami prítomnými pri uzatváraní zmluvy o pôžičke), že vzájomne bola dohodnutá účastníkmi splatnosť v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, potom nemožno konštatovať, že by si strany termín splatnosti pôžičky nedohodli vôbec, alebo len neurčito. Dohoda strán zmluvy ohľadom splatnosti pôžičky bola v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy, čo sa žalobkyni ňou navrhovanými svedkami podarilo preukázať. Z tohto dôvodu sa súd nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, že by bolo potrebné na splatnosť hľadieť tak, že termín splatnosti dojednaný nebol, a preto ani nebolo dôvodné posudzovať žalovanými vznesenú námietku premlčania odo dňa nasledujúceho po dni poskytnutia pôžičky (v zmysle ustálenej súdnej praxe v nadväznosti na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i ČR, najmä R 28/1984, ktorý názor bol opakovane vyslovený aj v novších súdnych rozhodnutiach, zhodne i v rozhodnutí NSSR sp.zn. 1Cdo/25/2003 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 91/2004). Súd preto námietku premlčania posúdil tak, ako to urobil v predošlom odseku, ako nedôvodnú, vychádzajúc z dohody o termíne splatnosti v trvaní 4 mesiacov od uzavretia zmluvy. V konečnom dôsledku súd konštatuje, že si žalovaní čiastočne vo svojich tvrdeniach týkajúcich sa splatnosti odporovali, keď na jednej strane najskôr tvrdili, že bola výslovne dohodnutá lehota splatnosti v trvaní 4 roky od uzavretia
zmluvy a následne začali tvrdiť, že termín splatnosti bol vzájomne dohodnutý neurčito a nejednoznačne, a teda akoby vôbec.
24. Zhrnúc uvedené, žalovaní 1/ a 2/ boli povinní vrátiť požičanú sumu 6.000,- eur najneskôr dňa 21.11.2015, pričom dlh ku dňu vyhlásenia rozsudku plnili len čiastočne v sume 3.000,- eur. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaní dlžnú sumu titulom poskytnutej pôžičky vo výške 3.000,- eur žalobkyni uhradili, súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Vzhľadom na to, že sa jedná o spoločný záväzok oboch žalovaných, žalobkyňa bola oprávnená žiadať vrátenie dlhu od ktoréhokoľvek z nich, ale aj od oboch súčasne, pričom v takom prípade sú žalovaní povinní na jeho vrátenie spoločne a nerozdielne v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
25. Tým, že žalovaní nezaplatili dlžnú sumu v lehote splatnosti do 21.11.2015, dňom 22.11.2015 sa s jej úhradou dostali do omeškania. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Výšku úrokov z omeškania v občianskom práve nemožno dojednať nad rámec ustanovený zákonom a z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Žalovaní síce tvrdili, že pôžička bola bezúročná, avšak žalobkyňa si v konaní neuplatnila úroky z pôžičky v zmysle § 658 Občianskeho zákonníka, ale úroky z omeškania ako sankciu za omeškanie, na ktoré má nárok priamo zo zákona aj bez osobitnej dohody s dlžníkom. Dňom 22.11.2015 sa žalovaní dostali s plnením peňažného dlhu do omeškania v zmysle vyššie cit. ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalobkyňa popri istine má právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobkyňa si uplatnila výšku úrokov z omeškania, ktorá neprevyšuje najvyššiu hranicu úrokov z omeškania podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z.. K prvému dňu omeškania úroková sadzba ECB činila 0,5 % + 5 percentuálnych bodov, teda zákonné úroky z omeškania boli 5,05 % ročne, pričom žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania len v sadzbe 5% ročne, a preto súd žalobe i v tejto časti ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Žalobkyňa pritom správne zohľadnila pri uplatnení úrokov z omeškania, že k 22.11.2015 bol dlh v sume 3.500,-eur, pričom tento bol čiastočne plnený dňa 31.12.2018 v sume 500,- eur. Preto uplatnené úroky z omeškania reflektovali túto čiastočnú úhradu, keď od 01.01.2019 žiadala žalobkyňa správne úroky z omeškania už len zo zostatku dlhu v sume 3.000,- eur.
26. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zároveň súd aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP, Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
27. Žalobkyňa sa domáhala celkovo zaplatenia sumy 3.500 eur s príslušným úrokom z omeškania. Úspech žalobkyne predstavuje priznanie istiny 3.000,- eur a úrokov z omeškania, ktorú sumu jej súd priznal. Súčasne úspech treba pričítať žalobkyni aj v časti o zaplatenie 500,- eur, v ktorej súd konanie zastavil, nakoľko procesné zavinenie na zastavení konania v tejto časti nesú obaja žalovaní, keďže uhradili túto časť dlhu po podaní žaloby. Žalovaní dali svojím správaním podnet na späťvzatie žaloby. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu, teda žalobkyni. Zhrnúc uvedené, žalobkyňa bola úspešná čo do sumy 3.000,- eur aj čo do zastavených 500,- eur ako aj v časti úrokov z omeškania, a preto je úspešná v celom rozsahu. Žalobkyňa tak má spoločne a nerozdielne proti plne neúspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.