Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_27Co-201-2019.pdf
PDF · 78.75 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/201/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne N., proti žalovanému O., zastúpeného O. o neplatnosť právneho úkonu a iné, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. júla 2019, č.k. 27C/201/2014-144, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie konanie zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. Za aplikácie ust. § 145 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.08.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil neplatnosť Dohody o zrážkach zo mzdy a zníženie zmluvnej pokuty. Na pojednávaní dňa 26.07.2019 zobrala žalobkyňa žalobu späť. Keďže žalobkyňa vzala žalobu celkom späť, súd prvej inštancie konanie zastavil. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, nakoľko v danom prípade bolo zastavenie konania zavinené žalobkyňou, ktorá svojim procesným úkonom zavinila zastavenie konania, preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.
2. Proti výroku uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc uplatnenie ust. § 257 CSP. Dôvodila, že v jej prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a to, že jej mesačný príjem je cca 400,- eur, pričom sú jej vykonávané zrážky zo mzdy vo výške 442,41 eur z dôvodu exekúcie. Uviedla, že je samoživiteľkou rodiny a od roku 2011 do roku 2016 bola nezamestnaná, evidovaná na ÚPSVaR v T..
3. Žalovaný v písomnej reakcii na odvolanie žalobkyne uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. Uviedol, že trovy konania by neboli vznikli, pokiaľ by žalobkyňa vzala podanú žalobu späť pred tým, ako bol nariadený termín pojednávania, alebo dostatočne včas. Prijatím argumentácie žalobkyne by došlo k popretiu akejkoľvek procesnej zodpovednosti sporovej strany, navyše za situácie, v ktorej by bolo objektívne zrejmé, že podaná žaloba smeruje voči pasívne nelegitimovanému subjektu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať žalovanému aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania žalobkyne podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku o trovách konania zmeniť podľa § 388 CSP, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie
ani na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
5. Žalobkyňa vo svojom odvolaní napáda uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. Výrok o zastavení konania odvolaním napadnutý nebol, preto tento ostáva právoplatný a týmto rozhodnutím nedotknutý. 6. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.
7. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní spravidla v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.
10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
11. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
12. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.
13. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrad trov konania uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.
14. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 08. decembra 2011 sp. zn. IIÚS 563/2011-14 a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
15. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009). Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.
16. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty. Pôjde o prípady, keď výrazne vystupuje do popredia, že povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, prípadne môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je tiež potrebné prihliadať aj na komplexné pomery tej strany, ktorej majetková sféra by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia dotknutá. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej strane súd náhradu trov konania nepriznal.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v dôsledku späťvzatia žaloby žalobkyňou na pojednávaní dňa 26.07.2019 uznesením konanie zastavil. Poukazujúc na procesný úkon žalobkyne, ktorá zavinila zastavenie konania, o trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
18. V dôsledku odvolania žalobkyne voči výroku o trovách konania uznesenia súdu prvej inštancie sa odvolací súd zaoberal skúmaním dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne podľa ust. § 257 CSP. Z výlučne procesného hľadiska by žalovaný mal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Napriek tomu, že boli v danom prípade naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa je samoživiteľkou rodiny, pričom jej priemerný mesačný príjem predstavuje sumu cca 400 Eur. Výdavky žalobkyne predstavujú zrážky zo mzdy z dôvodu exekúcie vo výške 442,41 Eur. V minulosti si dlhšiu dobu nevedela nájsť prácu, bola vedená v zozname uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR v T., konkrétne v období od roku 2011 do roku 2016, kedy jej bola poskytovaná aj pomoc v hmotnej núdzi. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd aplikoval ust. § 257 CSP z dôvodu nepriaznivých ekonomických a osobných pomerov žalobkyne, keď žalobkyňu, ktorá zavinila zastavenie konania nezaviazal k náhrade trov konania voči žalovanému, nakoľko nepoužitie tohto ustanovenia by v danej veci predstavovalo pre žalobkyňu neprimeranú tvrdosť.
19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za použitia § 388 CSP v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc pritom ustanovenie § 257 CSP.
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnej žalobkyni v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko táto si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.
21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).