Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/72/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, so sídlom Jarmočná 3, Hlohovec, dieťa rodičov: matky J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. 6, G. a otca: X. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. júna 2019, č.k. -20, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie návrh otca zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 26, § 62 ods. 1, 2, 3 a 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil, že otec dieťaťa sa domáhal zníženia výživného na maloletého syna S. z dôvodu, že súdom určené výživné 200,- eur mesačne mu jeho súčasná životná situácia neumožňuje platiť, keďže sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Žiadal, aby súd preveril schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prehodnotil rozsah určenej vyživovacej povinnosti.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že od posledného rozhodnutia súdu nedošlo k podstatnej zmene pomerov na strane otca a zároveň došlo k podstatnej zmene pomerov na strane maloletého dieťaťa. Otec v čase rozhodovania súdu v predchádzajúcom konaní sp. zn. sa nachádzal na neznámom mieste, netvrdil svoje majetkové a osobné pomery a súd konal v jeho neprítomnosti. Matka bola v tom čase na rodičovskej dovolenke, ktorý príjem jej nepostačoval na pokrytie jej nákladov s bývaním a starostlivosťou o dieťa, preto súd určil otcovi povinnosť podieľať sa na výžive dieťaťa sumou 200 eur mesačne. Skutočnosť, že otec je toho času vo výkone trestu odňatia slobody z dôvodu neplatenia výživného, nemôže byť súdom posudzovaná ako okolnosť odôvodňujúca zníženie jeho vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. V čase posledného rozhodovania súdu si otec neplnil vyživovaciu povinnosť k synovi, rovnako ako si ju neplní ani posledných päť rokov, v dôsledku čoho si matka uplatnila nárok na náhradné výživné vyplácané štátom prostredníctvom ÚPSVaR za otca. Čo sa týka matky, táto vedie v porovnaní s otcom usporiadaný spôsob života, toho času je na rodičovskej dovolenke s druhým dieťaťom s iným partnerom, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, a spláca úver na kúpu nehnuteľnosti. V čase pôvodného rozhodovania súdu matka bola na rodičovskej dovolenke s maloletým S., žila v nájme. Výdavky maloletého dieťaťa

vzrástli od posledného rozhodovania, keď maloletý vzhľadom na zhoršený zdravotný stav vyžaduje zvýšené náklady na jeho zdravotnú starostlivosť a navyše ukončuje predškolskú prípravu, pričom s nástupom do školského vzdelávania sú spojené zvýšené riadne aj mimoriadne výdavky. Nakoniec v čase rozhodovania súdu bol maloletý S. trojročné dieťa, toho čase má viac ako sedem rokov a preto je prirodzené, že má vyššie nároky na stravu, ošatenie, drogériu a pod. Súdy svojou rozhodovacou činnosťou ustálili, že na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorý sa vedome nezamestnal resp. nepodnikal s dosahovaním obratu; ktorý sa nepodieľa na výkone rodičovských práv a povinností k svojmu dieťaťu, ktorý neplatí výživné k maloletému dieťaťu a sám sa bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených) vzdal zamestnania a je viac ako päť rokov nezamestnaný, za ktoré bol právoplatne odsúdený a bol mu súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, v takom prípade nie sú povinným rodičom nezavinené. Otec v podanom návrhu uviedol, že vo výkone trestu odňatia slobody dosahuje nejaký príjem, avšak nepostačujúci k výške výživného. Z uvedeného dôvodu je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmu u otca, keďže skutočnosť, že otec viedol neusporiadaný život, vzdal sa objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného dieťaťa. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným konaním voči oprávnenému „zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti. Z uvedeného dôvodu súd návrh otca na zníženie výživného pre ním vykonávaný nepodmienečný trest odňatia slobody zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa .

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec. Mal za to, že súd rozhodol jednostranne a vo svojom rozhodnutí až neprimerane dôrazne argumentoval s poukazom na záujem maloletého. Otec síce vie, že sa jedná o legitímny záujem, avšak aj tento legitímny záujem musí byť v spravodlivej rovnováhe so záujmami resp. právami otca. Poukázal na to, že súdy by mali vo svojej argumentácii dbať tiež na celkovú presvedčivosť a to tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V tomto prípade je zrejmé, že súd zohľadnil Zákon o rodine jednostranne a formálne, keď problematiku a dôvody konania neskúmal ani len okrajovo. Odvolateľ apeloval na princíp spravodlivosti a požiadavku materiálnej ochrany práv, ktoré sú neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany. Súd pri riešení návrhu otca tiež vôbec nebral do úvahy, že prejednania veci sa nezúčastnil z dôvodu, že nemá finančné prostriedky potrebné na to, aby bol eskortovaný na súd. Súd v odôvodnení uviedol, že je potrebné vychádzať z pomerov, ktoré sú v čase podania návrhu, avšak napriek vedomosti o tom, že sa otec nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, mal z vykonaného dokazovania preukázané, že od posledného rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene pomerov na strane otca. Otec sa však pýta, z akého dokazovania, keď súd si nedal ani tú námahu, aby z úradnej povinnosti zistil, či je otec vo výkone trestu pracovne zaradený, koľko finančných prostriedkov má na konte odsúdeného atď. a z uvedeného dôvodu možno označiť rozhodnutie minimálne za predčasné. Súd sa podľa odvolateľa štylizoval do pozície prisluhovača (advokáta) maloletého, rozhodol formálne a rozhodnutie navodzuje dojem, že suma 200 eur je potrebná z dôvodu, aby mala matka nárok žiadať náhradné výživné v maximálnej výške, pričom sa súd nezaoberal tým, či má otec z čoho výživné platiť. Otec platiť chce a bude, ale momentálne nemá reálnu žiadnu možnosť hradiť 200 eur mesačne a to bez ohľadu na to, že štát dal záujem dieťaťa na prvé miesto. Tento záujem môže byť akokoľvek dôležitý, keď peniaze otec nemá a nemá možnosť ich zarobiť. Otec je presvedčený, že účelom konania nie je formálne určiť nejakú sumu výživného, ale zabezpečiť, aby bolo dosiahnuté reálne plnenie vyživovacej povinnosti. Odkázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „Ústava, podobne ako Dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne“ a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

5. Matka v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že nakoľko maloletý S. nastupuje v mesiaci september do prvého ročníka základnej školy, jeho potreby sa navýšia, preto trvá na doposiaľ určenom výživnom 200 eur mesačne. Otec maloletého za 6 rokov neposlal žiadne výživné a musí za neho platiť štát. Za tie roky sa ani vôbec nezamestnal, hoci je zdravý. Je smutné, že až teraz, keď si odpykáva trest za neplatenie výživného, sa cíti dotknutý a spomenul si, že má aj dieťa, za ktoré musí niesť zodpovednosť.

6. Kolízny opatrovník považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, vydané s prihliadnutím na najlepší záujem maloletého dieťaťa.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( , ďalej len ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba ( a a , ďalej len ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania ( a ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v celosti zamietol návrh otca na zníženie výživného.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel záveru, že súd prvej inštancie zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite, logicky aj presvedčivo zdôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle . Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia k odvolacím námietkam otca dopĺňa nasledovné:

10. Odvolacia argumentácia otca je založená na tvrdení o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, v dôsledku čoho závery súdu prvej inštancie odvolateľ považuje za nesprávne, keď jeho aktuálne majetkové pomery mu nedovoľujú platiť výživné v súdom určenej výške 200,- eur, nakoľko sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Odvolací súd však zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v preskúmavanej veci išlo o prípad, kedy sa otec maloletého výlučne vlastným zavinením dostal do situácie, že aktuálne príjmy sú nepostačujúce na platenie výživného v sume 200,- eur určeného rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. .

11. Rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletých možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (por. Zákona o rodine a ). Ako vyplýva z ust. a nasl. , konanie o zmene výživného patrí medzi mimosporové nenávrhové konania patriace do oblasti starostlivosti súdu o maloleté dieťa. V zmysle ustanovenia Zákona o rodine v spojení s ustanovením 121 predstavuje práve zmena pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom. Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne a to okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne, vývojom životných nákladov. K záveru o tejto zmene možno dospieť len zistením rozhodných kritérií v čase pôvodného rozhodovania a v čase rozhodovania o zmene a to v celom časovom úseku medzi nimi, ich vzájomným porovnaním a ich komplexným zhodnotením. Až na základe takéhoto postupu si súd vytvorí záver o tom, či sú dané predpoklady pre rozhodnutie o zmene a ak áno, v akom smere a rozsahu (odkedy a v akej výške).

12. Porovnaním a vyhodnotením okolností rozhodujúcich pre určenie výšky výživného v čase posledného rozhodovania v konaní sp. zn. a v čase vydania napadnutého rozsudku, dospel aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že na zníženie výživného nie je dôvod.

13. Predovšetkým treba zopakovať, že v zmysle ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, pričom obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, s tým, že pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. V tejto súvislosti odvolací súd osobitne dáva do pozornosti, že schopnosti a možnosti povinného rodiča nemožno zamieňať s výškou ich dosahovaných príjmov, ako sa zrejme mylne domnieva otec maloletého. Táto totiž nemusí vždy zodpovedať schopnostiam a možnostiam povinného rodiča.

14. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť nielen na jeho skutočné príjmy, ale najmä na jeho reálne schopnosti, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce a pod.. Pokiaľ sa preukáže, že na strane povinného došlo k poklesu alebo strate na zárobku či iného príjmu, súd musí skúmať dôvody, ktoré k tomu viedli. Súd potom postupuje v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

15. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (teda nie v dôsledku objektívnych príčin, ním nezavinených) vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania a zmenil ho za zamestnanie menej výhodné s nižším príjmom, má potom tiež úmyselné protiprávne konanie povinného majúce znaky trestnej činnosti, za ktorú mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mu znemožňuje dosahovať príjmy, ktoré je schopný dosahovať na slobode. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov, ako správne vyhodnotil prvoinštančný súd. Skutočnosť, že sa povinný takýmto protiprávnym konaním vzdal objektívnej možnosti primerane zarábať a platiť výživné, nemôže ísť na vrub osoby odkázanej na neho výživou. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, okrem iného k tomu, že povinný by sa úmyselným trestným konaním „zbavil“, alebo „mohol zbaviť“ svojej vyživovacej povinnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.02.2019, sp. zn. ).

16. V predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec dieťaťa, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody, si túto svoju situáciu zavinil sám páchaním trestnej činnosti. Rovnako, pokiaľ otec pred nástupom do väzby nemal pravidelné príjmy, pretože riadne nepracoval, aj túto svoju situáciu si zavinil sám svojím ľahkovážnym prístupom k životu, ktorý nebral zreteľ na potreby maloletého dieťaťa, odkázaného na neho výživou. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z princípu potencionality príjmov, teda z príjmu, ktorý otec pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody (príp. väzby) nielen naposledy reálne dosahoval, ale mohol dosahovať. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom okresného súdu, že otcovi nič nebránilo zamestnať sa. Treba pripomenúť, že dosahovanie primeraných príjmov u rodičov maloletých detí nemôže byť ponechané na ľubovôľu toho-ktorého rodiča, naopak, je to ich povinnosťou, ktorá súvisí s povinnosťou živiť svoje deti dokiaľ nebudú schopné živiť sa samé. Preto je nutné vyžadovať od každého rodiča (za predpokladu, že nemá príjmy z iných zdrojov ), aby obstarával príjmy prácou, zodpovedajúcou jeho veku, zdravotnému stavu, kvalifikácii, odbornosti, nadaniu, zručnostiam, skúsenostiam i situácii na trhu práce. V preskúmavanej veci ide o prípad muža v produktívnom veku, u ktorého neboli preukázané žiadne také objektívne prekážky, ktoré by mu bránili pred vzatím do väzby zamestnať sa a dosahovať mzdu aspoň vo výške minimálnej mzdy, na ktorú má právny nárok každý zamestnanec a to aj bez špeciálneho vzdelania, odbornosti či praxe, pokiaľ je ochotný zamestnať sa a riadne pracovať, pričom netreba pripomínať, že záujem o takýchto zamestnancov na trhu práce je viac než dostatočný.

17. Odvolací súd preto nemohol prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že prvoinštančný súd pochybil, pokiaľ nezisťoval, či je otec vo výkone trestu pracovne zaradený, ani koľko finančných prostriedkov má na svojom účte odsúdeného. Otec už v návrhu uviedol, že je vo výkone trestu pracovne zaradený, ale ani celá jeho pracovná odmena nedosahuje sumu 200,- eur. O tomto tvrdení otca niet dôvodu pochybovať. Odvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvoinštančnému je z rozhodovacej praxe známe, že zárobky osôb vo výkone trestu sú neporovnateľne nižšie, než príjmy dosahované na slobode, a spravidla sa pohybujú na úrovni iba niekoľkých desiatok eur mesačne. Preverovanie tohto tvrdenia otca by tak jednak neviedlo k zisteniu žiadnych nových skutočností a navyše výška reálne dosahovaných príjmov otca vo výkone trestu nebola spôsobilá žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok tohto konania, pretože bolo potrebné vychádzať z potencionality jeho príjmov. Pri uplatnení uvedeného princípu súd prvej inštancie správne neprihliadal na otcove skutočné príjmy dosahované v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádzal z jeho potencionálnych príjmov, čiže takých, ktoré by otec potencionálne mohol dosahovať, pokiaľ by sa správal primerane zodpovedne ako to možno dôvodne vyžadovať od rodiča, ktorý má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu, t.j. pokiaľ by riadne pracoval a nedostal sa vlastným zavinením do výkonu trestu odňatia slobody. Závery súdu ohľadom jeho schopností a možností preto boli správne, a majúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Pokiaľ otec vytýkal súdu, že nebral do úvahy ani skutočnosť, že otec sa prejednania veci nezúčastnil z dôvodu, že nemá finančné prostriedky potrebné na to, aby bol eskortovaný na súd, odvolací súd uvádza, že otec toto ako dôvod neúčasti na pojednávaní súdu neoznámil a jednak tým neboli práva otca nijako dotknuté, odhliadnuc od skutočnosti, že aj tento dôvod brániaci jeho účasti na pojednávaní, spočívajúci v nedostatku finančných prostriedkov je zavinený samotným otcom, keďže je dôsledkom výlučne jeho ľahkovážneho a nezodpovedného spôsobu života. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec na predvolanie súdu nijakým spôsobom nereagoval, uvedenú skutočnosť nenamietal, ani nežiadal o jeho vypočutie v Ústave na výkon trestu odňatia slobody.

19. Za nedôvodnú treba považovať aj tú výhradu otca, že súd v konaní uprednostnil záujem maloletého nad oprávnenými záujmami otca. Treba pripomenúť, že kvalifikovaná ochrana dieťaťa ako subjektu právnych vzťahov má svoju reflexiu v mnohých významných medzinárodných právnych aktoch a tiež v našej vnútroštátnej legislatíve. Pri posudzovaní práv detí je zásadným princípom podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa; tento záujem musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už sa uskutočňuje verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi. Slovenská republika, ako štát, ktorý ratifikoval Dohovor, sa zaviazala v článku 3 ods. 2 Dohovoru zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, aj keď pritom musí brať zreteľ na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne za neho zodpovedných a robiť pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. Záujem maloletého dieťaťa je teda prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú (viď Čl. 5 Zákona o rodine). Je tomu tak preto, že dieťa je vzhľadom na nedostatočnú rozumovú vyspelosť považované za slabší subjekt, ktorému štát musí garantovať zvýšenú právnu ochranu. K výhrade otca je preto namieste uzavrieť, že záujem dieťaťa stojí nad záujmom rodiča a správne postupoval prvoinštančný súd, keď v zmysle uvedeného princípu postupoval.

20. Zároveň odvolací súd bol toho názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nevykazuje znaky svojvôle, prílišného formalizmu či nezákonnosti, vytýkané odvolateľom a zároveň je dostatočne odôvodnené v súlade s ust. . Skutočnosť, že sa odvolateľ s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o tom, že ide o rozhodnutie nespravodlivé alebo jednostranné. Podľa opakovane vysloveného názoru ústavného súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. Jediné pochybenie prvoinštančného súdu, majúce za následok porušenie práv odvolateľa spočíva v opomenutí súdu poučiť ho o jeho procesných právach vrátane poučenia o tom, že podľa zákona má strana právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie uvedené v tomto zákone. Túto skutočnosť vytkol odvolateľ v podanom odvolaní, kedy pripomenul, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, je právne neznalý a nevie si uplatniť plnohodnotne svoje práva a preto žiada, aby mu súd ustanovil v tomto konaní advokáta. Súd prvej inštancie na jeho žiadosť reagoval oznámením zo dňa 15.07.2019 o tom, že kódexy súkromného procesného práva neupravujú takýto inštitút. Otec následne v ďalšom podaní poukázal na to, že podľa neho súd nepostupuje v súlade so zákonom. Uviedol, že on sám síce nevie posúdiť, či v takýchto konaniach súdy ustanovujú advokáta alebo nie, v každom prípade však súdy majú poučovaciu povinnosť a to bez ohľadu na to, o ktorú stranu sa jedná, súd ho mal teda poučiť a odkázať na Centrum právnej pomoci. Keďže však otec súčasne v uvedenom podaní dal súdu do pozornosti, že sa už so žiadosťou o zastúpenie obrátil na Centrum právnej pomoci, treba mať za to, že dodatočné poučenie o uvedenej možnosti je už bezpredmetné. Odvolací súd preto uzavrel, že práva otca v tomto smere síce postupom súdu prvej inštancie porušené boli, avšak toto pochybenie súdu nie je takej intenzity, aby odvolací súd mohol prijať záver o tom, že by sa konanie ako celok nejavilo ako spravodlivé.

22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otec maloletého do dnešného dňa nepredložil súdu žiadne plnomocenstvo preukazujúce jeho zastúpenie či už Centrom právnej pomoci, alebo zvoleným advokátom, prípadne inou osobou, ktorá by ho mala v konaní kvalifikovane zastupovať, hoci od jeho oznámenia o zaslaní žiadosti Centru právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci uplynulo už šesť mesiacov. Nakoľko otec za tak dlhé obdobie nezaslal súdu ani plnomocenstvo na zastupovanie, ani

neoznámil či a akým spôsobom bola jeho žiadosť vybavená, považoval odvolací súd uvedenú otázku za uzavretú a v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, s prihliadnutí na predmet konania, ktorým je vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa, bez ďalšieho vyčkávania o podanom odvolaní otca rozhodol.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a berúc do úvahy zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie týkajúce nielen schopností a možností otca, ale aj ostatných okolností prípadu - schopností a možností matky maloletého (ktorej od poslednej úpravy výživného pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť a jej príjmom je iba rodičovský príspevok), ako aj odôvodnených potrieb maloletého (ktorý rýchlo rastie a má zvýšené náklady na výživu v súvislosti so zdravotným stavom), a v neposlednom rade tiež podielu otca na osobnej starostlivosti o dieťa (žiadny), musel aj odvolací súd dospieť k záveru, že návrh otca na zníženie výživného je nedôvodný a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za použitia ust. v spojení s a ust. .

24. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa , alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti .