Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_60Cpr-4-2019.pdf
PDF · 219.12 KB
Case nature
Area
Subarea
60Cpr/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ninou Dubovskou, v spore žalobcu: U.. J. M., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XX, Z., zastúpeného Advokátska kancelária KZ partners, s.r.o., so sídlom Slnečná 4, Senec, IČO: 47 236 477, proti žalovanému: The Capital Markets Company Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8/A, Bratislava, IČO: 46 620 362, zastúpenému Advokátska kancelária Kinstellar, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 13, Bratislava, IČO: 35 873 833, o zaplatenie 9.377,95 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov konania od žalobcu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 24.12.2018, po postúpení veci na tunajší súd, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9.377,95 eur, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 02.05.2012 pracovnú zmluvu (ďalej aj len ako „Pracovná zmluva“), na základe ktorej začal žalobca vykonávať pre žalovaného prácu na pozícii „Capital Markets Software Package Specialist“ s dňom nástupu do práce dňa 01.07.2012. Žalobca bol žalovaným vyslaný na výkon práce do Francúzskej republiky v r. 2013 a 2014, na základe čoho mu v zmysle daňových predpisov vznikla povinnosť na uhradenie dane z príjmu vo Francúzskej republike. Daň z príjmu vo Francúzskej republike bola uhradená žalovaným, čo sa žalobca dozvedel na základe emailu od zamestnanca žalovaného zo dňa 11.12.2018, ktorým mu bol zaslaný scan platobných príkazov o predmetných úhradách. Daň z príjmu uhradená žalovaným za žalobcu vo Francúzskej republike predstavovala:
- za r. 2013 sumu vo výške 4.481 eur,
- za r. 2014 sumu vo výške 6.001 eur.
Súčasne žalobca uhrádzal preddavky na daň z príjmov aj na území SR a v roku 2015 bolo daňovému úradu SR preukázané, že žalobca uhradil daň z príjmu na území Francúzskej republiky, čím mu zanikla povinnosť uhradiť daň z príjmu na území SR. Úhrn zrazených preddavkov na daň z príjmu žalobcu predstavovala:
- v r. 2013 sumu vo výške 9.906,06 eur a po odpočte dane vznikol žalobcovi nárok na vrátenie preplatku vo výške 9.242,31 eur.
- v r. 2014 sumu vo výške 11.073,94 eur a po odpočte dane vznikol žalobcovi nárok na vrátenie preplatku vo výške 10.617,64 eur. Daňový úrad poukázal tieto preplatky na bankový účet žalovaného č. S. (ďalej aj len ako „bankový účet žalovaného"), čo sa žalobca dozvedel na základe potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018. Rozdiel preplatku na dani z príjmu v SR a uhradenej dani z príjmu vo Francúzskej republike predstavuje:
- za rok 2013 sumu vo výške 4.761,31 eur (t.j. 9.242,31 eur - 4.481 eur),
- za rok 2014 sumu vo výške 4.616,64 eur (t.j. 10.617,64 eur - 6.001 eur), t.j. spolu žalovanú sumu 9.377,95 eur. Žalobca žiadal žalovaného ústne o vrátenie neprávom zadržiavaného plnenia dňa 12.12.2018, avšak žalovaný sa dňa 14.12.2018 vyjadril, že prijaté plnenie zodpovedajúce preplatku na preddavkoch na daň za r. 2013 a 2014 žalobcovi nevráti a má záujem si ich aj naďalej úmyselne ponechať, čím sa žalovaný na úkor žalobcu úmyselne bezdôvodne obohatil.
3. Súd postupom podľa ust. § 167 ods. 2 až 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“) vyzval strany sporu na vyjadrenie sa k žalobe a k podaniam protistrany.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.06.2019, žiadal žalobu zamietnuť a uviedol, že nárok žalobcu uplatnený žalobou je absolútne neopodstatnený. Žalovaný potvrdil skutkové tvrdenie žalobcu ohľadne uzavretia Pracovnej zmluvy s dňom nástupu do práce dňa 01.07.2012, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného prácu na pozícii „Capital Markets Software Package Specialist" a ohľadne vyslania žalobcu v r. 2013 a 2014 na výkon práce do Francúzskej republiky (čo bolo v súlade s Pracovnou zmluvou, ktorá pracovné cesty a výkon práce v zahraničí výslovne predpokladala v čl. 6.2 a 6.3 prílohy A Pracovnej zmluvy). Potvrdil rovnako skutočnosť, že žalovaný uhradil za žalobcu daň z príjmu za r. 2013 a 2014 vo Francúzskej republike vo výške tak, ako to uvádza žalobca a potvrdil aj skutočnosť, že pracovný pomer medzi stranami sporu založený Pracovnou zmluvou bol ukončený dohodu, a to ku dňu 30.11.2018. Žalovaný uviedol, že daňové, účtovné a právne otázky, vrátane otázky zdaňovania príjmov zamestnanca a otázky zamedzenia dvojitého zdanenia, súvisiace s výkonom práce v zahraničí, upravil žalovaný vo svojom vnútornom predpise nazvanom „Capco Tax Equalization Policy" (ďalej aj len ako „Capco Policy“), ktorá bola jednotná globálne pre všetky spoločnosti patriace do skupiny Capco. Žalovaný ozrejmil, že pri nadnárodných spoločnostiach ide o široko využívaný štandard pri vysielaní zamestnancov do iných krajín, keď z dôvodu rizika zdanenia v krajine vyslania aj v domovskej krajine sa využíva metóda daňovej ekvalizácie preto, aby zamestnávateľ zabezpečil jednotné a spravodlivé zdaňovanie všetkých svojich zamestnancov bez ohľadu na to, či pracujú vo svojej domovskej krajine alebo sú vyslaní do zahraničia a aby zamestnanec dostával za každých okolností mzdu v takej výške, akú by dostával za prácu vo svojej domovskej krajine po zdanení. Táto metóda je založená na porovnávaní daňovej povinnosti vzniknutej zamestnancovi v zahraničí s daňovou povinnosťou pri dani z príjmov fyzických osôb, ktorú by zamestnanec mal, keby nebol vyslaný do zahraničia. V prípadoch vyslania zamestnanca do zahraničia vznikajú o.i. otázky kto má platiť dane v SR a kto v zahraničí, v akej výške a ako predísť tzv. dvojitému zdaneniu, teda plateniu dane z toho istého príjmu aj na území SR aj v zahraničí, pričom odpovede na tieto otázky závisia od mnohých okolností ako je napr. dĺžka pobytu zamestnanca v zahraničí, znenie daňovej legislatívy v krajine vyslania a znenie zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, pričom vo všeobecnosti možno podľa žalovaného konštatovať, že princíp tzv. daňovej ekvalizácie je absolútne najrozšírenejším riešením vyššie uvedených otázok v medzinárodnom prostredí. Zamestnávateľ je povinný platiť dane za svojho zamestnanca bez ohľadu na to, v ktorej krajine zamestnanec pracuje a znáša rozdiel na dani v prípade, ak zamestnanec pracuje v krajine s vyšším zdanením ako v SR a na druhej strane, ak zamestnanec pracuje v krajine s nižším zdanením ako v SR, zamestnávateľ si vyžiada rozdiel (preplatok) na dani, a to často s niekoľkoročným oneskorením, pričom tento preplatok si ponechá. V každom prípade platí, že zamestnanec dostáva vždy takú mzdu, akú by dostával vo svojej domovskej krajine, keby nebol vyslaný do zahraničia, pričom sa nemusí o svoje daňové povinnosti v zahraničí nijako starať, neplatí vyššie ale ani nižšie dane ako by mali byť platené, keby ostal pracovať v SR ako domovskej krajine, nemal by byť z vyslania na prácu do inej krajiny ani ziskový ani stratový. Capco Policy ako vnútorný predpis žalovaného upravuje pravidlá týkajúce sa zdaňovania zamestnancov vyslaných na projekty mimo ich domovskú krajinu. V čl. 1.4 Capco Policy je okrem iného zdôraznené, že daňová ekvalizácia nemá za cieľ nahradiť platenie daní, ale má umožniť prácu v inej krajine bez akéhokoľvek dodatočného zdanenia a jej hlavným zmyslom je ochrániť zamestnancov žalovaného pred (vo väčšine prípadov) vyššou daňovou povinnosťou v zahraničí, ktorú na seba plne preberá žalovaný ako zamestnávateľ.
Navyše, žalovaný ako zamestnávateľ na seba plne preberá náklady na daňových poradcov, ktorí riešia prípravu a podanie daňových priznaní (v SR aj i v krajine vyslania) i samotný výpočet daňovej ekvalizácie. Žalovaný ako zamestnávateľ dokonca na seba preberá aj dodatočné navýšenie daňového základu z titulu nepeňažných príjmov vo svojom daňovom priznaní v nasledujúcom roku.
Pracovná zmluva bola doplnená Dodatkom č. 1 zo dňa 10.02.2014 (ďalej aj len ako „Dodatok"), ktoré doplnenie súviselo s vysielaním žalobcu do zahraničia a úpravou vzájomných práv a povinností medzi nimi v súvislosti s úhradou daňovej povinnosti, ktorá mohla vzniknúť podľa práva Francúzskej republiky, kam bol žalobca vyslaný, keď v Dodatku sa výslovne odkazuje na vnútorný predpis Capco Policy. Daňové priznania k dani z príjmov žalobcu v SR za r. 2013 a 2014, ktoré žalobca osobne podpísal, podal daňový poradca žalovaného, spoločnosť BMB Leitner, k.s. (ďalej aj len ako „Daňový poradca"), na základe plnomocenstiev udelených žalobcom v súlade s druhou vetou druhého odseku bodu 2 Dodatku. Žalovaný poukázal na čl. 3, ods. 3.3, prvá veta druhého odseku Dodatku, z ktorého je zrejmé, že žalobca výslovne súhlasil s postupom daňovej ekvalizácie a zaviazal sa vrátiť žalovanému prípadný daňový preplatok alebo priamo inštruovať daňový úrad na vrátenie daňového preplatku na účet žalovaného. Nie je podľa žalovaného teda možné dovodiť, že by vrátenie daňového preplatku žalovanému podľa vzájomne dohodnutého postupu bolo bezdôvodným obohatením. Pracovná zmluva v znení Dodatku predpokladala aj postup, ak by daňový preplatok nebol z akéhokoľvek dôvodu žalovanému vrátený na základe plnomocenstva podľa bodu 3.2 Dodatku, keby by povinnosť zamestnanca vrátiť zamestnávateľovi daňový preplatok ostala zachovaná, ale keďže príslušný daňový úrad vrátil žalovanému daňový preplatok, tento postup nemusel byť uplatnený. Zamestnanci žalovaného sú povinní dodržiavať vnútorné predpisy zamestnávateľa, vrátane Capco Policy, ktorá bola všetkým zamestnancom žalovaného komunikovaná a dostupná v rámci MyCapco
- interného portálu žalovaného, ku ktorému majú prístup všetci zamestnanci žalovaného a globálny email odoslaný z centrály skupiny žalovaného všetkým zamestnancom skupiny žalovaného, vrátane žalobcu, týkajúci vnútorných predpisov aplikovateľných pre SR preukazuje, že boli prijaté nové vnútorné predpisy resp. upravený jeden z existujúcich vnútorných predpisov. Capco Policy sa na portáli MyCapco nachádzala dávno pred nástupom žalobcu do pracovného pomeru u žalovaného, naviac na tento dokument výslovne odkazuje aj Pracovná zmluva v znení Dodatku. Žalobca i žalovaný v danom prípade postupovali plne v súlade s Capco Policy, čo len potvrdzuje, že obe strany jej obsah poznali a boli s ňou oboznámené. Daňové priznania k dani z príjmov fyzických osôb žalobcu v SR za r. 2013 a 2014 podpísal žalobca, tieto boli pripravené Daňovým poradcom v zmysle článku 4.6 Capco Policy a následne, po podpise žalobcom, podané na príslušný daňový úrad na základe plnomocenstiev udelených žalobcom v súlade s článkom 3, ods. 3.3, druhá veta druhého odseku Pracovnej zmluvy v znení Dodatku. Naviac, v oddiele XI. (žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie zamestnaneckej prémie) daňových priznaní k dani z príjmov žalobcu v SR za r. 2013 a 2014 bolo zaškrtnuté, že žalobca žiada o vrátenie daňového preplatku na bankový účet žalovaného. Nie je teda pravdou, čo žalobca tvrdí v žalobe, že sa o tom dozvedel až z potvrdenia Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018, keď žalobca vedel, že daňový preplatok má byť poslaný na bankový účet žalovaného, a to v súlade s pravidlami daňovej ekvalizácie žalovaného zakotvenými v Capco Policy a v Pracovnej zmluve v znení Dodatku. Bývalý zamestnanec žalovaného (finančný controller) p. J. X. oznámil žalobcovi emailom z 27.01.2016 výsledok daňového vyrovnania za r. 2013 a 2014 a prílohy emailu tvorili sprievodný list a podrobné rozpisy daňovej ekvalizácie týkajúce sa žalobcu za r. 2013 a 2014, kde bolo výslovne napísané: ,,...Zároveň zamestnávateľ obdržal daňové preplatky vyplývajúce zo slovenskej daňovej povinnosti na svoj účet, pričom v tvojom prípade úhrn preddavkov na daň z príjmov na Slovensku bol nižší ako celková slovenská daňová povinnosť (hypotetická daň) za oba roky spolu o 0,10 eur...", čo preukazuje, že o úhrade daňového preplatku vedel žalobca podstatne skôr. Žalovaný má za to, že zo strany žalobcu ide o účelový krok s cieľom získať finančné prostriedky po skončení pracovného pomeru u žalovaného bez akéhokoľvek právneho základu, nárok uplatnený žalobcom je nedôvodný a ak by napriek vyššie uvedenému súd posúdil nárok žalobcu ako dôvodný, žalovaný vzniesol pre taký prípad námietku premlčania, keď je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca sa o vrátení daňového preplatku dozvedel podstatne skôr, ako to tvrdí v žalobe, keď podpísal daňové priznania, v ktorých žiadal vyplatiť daňový preplatok na účet žalovaného a o vyplatení daňového preplatku sa dozvedel najneskôr 27.01.2016.
5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 25.06.2019 a naviac uviedol k tvrdeniu o oprávnenosti žalovaného na vrátanie daňového preplatku s poukazom na Capco Policy a na čl. 3 ods. 3.3. prvá veta Dodatku k Pracovnej zmluve, že žalobca mal možnosť prvýkrát
sa oboznámiť s údajným vnútorným predpisom žalovaného až v rámci súdneho konania a vyjadrenia žalovaného. Žalovaný nepreukázal, že by žalobcu oboznámil s týmto vnútorným predpisom, ani nepreukázal, že sa predložené znenie vôbec nachádzalo v danom čase na konkrétnom serveri, keď adresátom predloženého emailu, ktorým bol žalobca údajne oboznámený s vnútorným predpisom, nie je žalobca a ani jeho obsah nehovorí o tomto vnútornom predpise, prípadne o spôsobe, akým sa s ním má adresát oboznámiť, vnútorný predpis nie je zo strany žalobcu podpísaný a znenie Pracovnej zmluvy nepojednáva o vnútornom predpise Capco Policy. Dodatok k Pracovnej zmluve bol podpísaný 10.02.2014, nemôže preto pôsobiť retroaktívne a mohol sa použiť až na právne vzťahy vzniknuté po tomto dátume, t.j. nemôže sa v žiadnom prípade dotýkať r. 2013. Až v rámci Dodatku sa spomína v čl. 2 dodatku vnútorný predpis Capco Policy, ktorý však nebol súčasťou Dodatku a v rámci Dodatku nie je určené, akým spôsobom sa môže žalobca s jeho obsahom oboznámiť. Žalobca teda predpokladá, že vnútorný predpis vznikol až v r. 2014. Naviac je ustanovenie Dodatku zakladajúce právo žalovaného na vrátenie daňového preplatku absolútne neplatné a to z nasledovných dôvodov: (a) žalobca znenie čl. 2 Dodatku (t.j. čl. 3 ods. 3.3 Pracovnej zmluvy) chápal v znení, že jeho preddavky na daň budú použité v celosti na uhradenie dane v zahraničí a za tým účelom splnomocnil zamestnávateľa (resp. osobu ním určenú), toto ustanovenie nikdy nevnímal spôsobom, že mieni žalovanému darovať svoje preddavky na daň, nakoľko v tomto ustanovení Dodatku sa používa termín „vrátenie“ a teda žalobca vnímal toto ustanovenie a tento termín spôsobom, že pokiaľ za jeho osobu bude uhradená daň v zahraničí zamestnávateľom z prostriedkov zamestnávateľa, bude žalobca povinný vrátiť zamestnávateľovi ním a z jeho prostriedkov uhradenú daň za osobu žalobcu, ktorú si zamestnávateľ môže uspokojiť (kvázi započítať) z uhradených preddavkov žalobcu na daň z príjmu vo výške zamestnávateľom uhradenej dane v zahraničí v maximálnej výške rovnajúcej sa dani z príjmu na území v SR, (b) termín „vrátenie“ sám o sebe znamená „dať, odovzdať majiteľovi niečo požičané, odňaté“, daňový preplatok je vlastníctvom žalobcu, čiže terminologicky je daná neurčitosť tohto konania z dôvodu, že žalobca má podľa žalovaného svoj nárok na peňažné plnenie poskytnúť niekomu tretiemu bez akéhokoľvek titulu, termín „vrátenie“ totiž evokuje, že vlastník tohto daňového preplatku žalobcu by mal byť od počiatku žalovaný, (c) z textácie ustanovenia o vrátení daňového preplatku žalovanému zo strany žalobcu je daný rozpor vo vôli zmluvných strán, nie je stanovené, aká výška tohto preplatku má byť vrátená, z akého dôvodu a predmetným ustanovením sa žalobca vopred vzdal svojich práv, nakoľko mal neurčitú sumu dať bez právneho titulu žalovanému ako zamestnávateľovi. Predmetné ustanovenie sa prieči aj dobrým mravom, nakoľko zamestnanec sa na jeho základe má vzdať svojho nároku na vrátenie daňového preplatku bez právneho dôvodu s odkazom na ust. § 17 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Zákonník práce“) a ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Občiansky zákonník“). O úhrade dane vo Francúzskej republike v r. 2013 a 2014 žalovaným sa žalobca dozvedel na základe emailu od zamestnanca žalovaného z 11.12.2018, ktorým mu bol zaslaný scan platobných príkazov o predmetných úhradách. Preplatky na daň z príjmov v SR za r. 2013 a 2014 daňový úrad poukázal na bankový účet žalovaného, čo sa žalobca dozvedel na základe potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018. Namietal, že email od p. X. zo dňa 27.01.2016, na ktorý poukazoval žalovaný, žalobca neobdržal, žalovaný nepreukázal, že by predmetný email mal žalobca k dispozícii a že by sa oboznámil s jeho obsahom a s jeho prílohami. Žalobca žiadal o vrátenie bezdôvodného obohatenia od žalovaného ako náhle sa dozvedel o skutočnosti, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, avšak žalovaný sa vyjadril, že prijaté plnenie zodpovedajúce preplatku na preddavkoch na daň za r. 2013 a 2014 žalobcovi nevráti a má záujem si ich aj naďalej úmyselne ponechať. Žalobca nemá dôvod vykonávať akékoľvek účelové kroky. Nárok žalobcu bol uplatnený na súde pred premlčaním jeho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia s odkazom na ust. § 107 Občianskeho zákonníka, keď o tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až na základe potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018 v spojení s emailom od zamestnanca žalovaného - p. Z. zo dňa 11.12.2018, k bezdôvodnému obohateniu došlo 30.12.2015 (pozn. súdu žalobca uviedol nesprávny dátum 30.11.2015), čo vyplýva z potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 05.08.2019 a naviac uviedol, že nie je pravdou, že žalobca sa mal možnosť prvýkrát oboznámiť s vnútorným predpisom žalovaného až v rámci vyjadrenia žalovaného k žalobe a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca bol zamestnancom žalovaného a počas celej doby trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného, rovnako ako všetci zamestnanci žalovaného, mal prístup do MyCapco interného portálu, kde sa nachádzali všetky vnútorné predpisy žalovaného vrátane Capco Policy, že z globálnej emailovej komunikácie Capco Slovakia
Policies Update and New Policies je zrejmé, že novo prijaté alebo aktualizované interné smernice žalovaného boli zamestnancom oznamované prostredníctvom interného portálu MyCapco, dostupného všetkým zamestnancom žalovaného, vrátane žalobcu, že na Capco Policy výslovne odkazovala aj Pracovná zmluva v zmysle Dodatku a že obe strany sporu postupovali v danom prípade plne v súlade s Capco Policy. K námietkam žalobcu, ktoré podľa neho zakladajú absolútnu neplatnosť Dodatku, uviedol žalovaný, že tvrdením, že žalobca znenie čl. 2 Dodatku chápal v znení, že jeho preddavky na daň budú použité v celosti na uhradenie dane v zahraničí a za tým účelom splnomocnil zamestnávateľa, sa žalobca snaží o účelovú a ničím nepodloženú interpretáciu Dodatku, ktorý výslovne uvádza účel, za ktorým má byť plnomocenstvo udelené a že Capco Policy explicitne uvádza účel, na ktorý bola interná smernica prijatá. Žalobca pritom plnomocenstvá na účel podania daňových priznaní za r. 2013 a 2014 v zmysle Dodatku vlastnoručne podpísal a následne ďalej postupoval v súlade s ustanoveniami Capco Policy, je preto nepravdepodobné, že by poskytol plnú súčinnosť v súlade s jednotlivými ustanoveniami Capco Policy bez toho, aby poznal účel oboch dokumentov. Výkladom termínu „vrátenie“ sa žalobca snaží len terminologicky a izolovane vyvodzovať skutočnosti s poukazom výlučne na niektorý z lexikálnych významov, ktoré mu aktuálne vyhovujú a rovnako tvrdenie, že ustanovenie o vrátení daňového preplatku žalovanému je absolútne neplatné z dôvodu vzdania sa práv vopred nie je pravdivé, keď podpísaním Dodatku nemohlo dôjsť k vzdaniu sa práv, ktoré mohli žalobcovi vzniknúť až v budúcnosti, keďže vzdaním sa práv vopred treba rozumieť taký právny úkon, ktorým sa zamestnanec vzdáva práv, ktoré v čase urobenia takéhoto úkonu ešte nevznikli, nie sú mu známe a s ktorými nemôže z tohto dôvodu disponovať, z čoho a contrario vyplýva, že platne sa možno vzdať práv, ktoré zamestnanec v čase urobenia tohto úkonu už mal a sú mu známe. Žalovaný opakovane poukázal na to, že žalobca postupoval po celý čas v súlade s ustanoveniami Pracovnej zmluvy v znení Dodatku a v súlade s Capco Policy, teda jeho konanie je v rozpore s tým, čo tvrdí, pričom v súlade s článkom 4.6 Capco Policy daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb v SR za r. 2013 a aj 2014 pripravil pre žalobcu Daňový poradca a následne žalobca v súlade s článkom 3 ods. 3.3 druhého odseku druhej vety Pracovnej zmluvy v znení Dodatku, udelil osobitné plnomocenstvo Daňovému poradcovi, toto vlastnoručne podpísal, teda po celý čas poskytoval žalobca súčinnosť a dokonca v zmysle emailovej komunikácie medzi p. J. X. so žalobcom zo dňa 27.01.2016 mal uhradiť v rámci daňového vyrovnania daňový nedoplatok vzniknutý na základe cezhraničného vyslania na výkon práce za r. 2013 a 2014 vo výške 0,10 eur. Podpísaním Dodatku nemohlo dôjsť k vzdaniu sa práv vopred, pretože žalobca postupoval pri podávaní daňového priznania za r. 2013 a 2014 najprv v súlade s príslušnými ustanoveniami Capco Policy, a teda bol už pri podpise Dodatku oboznámený s fungovaním mechanizmu daňovej ekvalizácie u žalovaného a následne aj v súlade s Dodatkom, v ktorom sa strany vzájomne dohodli (t.j. išlo o dvojstranný právny úkon), že upravia svoje vzájomné práva a povinnosti v súvislosti s úhradou daňovej povinnosti, ktorá môže vzniknúť pri cezhraničnom vyslaní zamestnanca, následne žalobca udelil plnomocenstvá a podpísal daňové priznania. Keďže sa žalobca stal zdaniteľnou osobou v zahraničí, mal možnosť voľby medzi tým, či si dane vysporiada sám vo vlastnej réžii, alebo či využije metódu daňovej ekvalizácie a služby Daňového poradcu žalovaného, žalobca sa slobodne a dobrovoľne rozhodol pre druhú možnosť a napokon, právny úkon, urobený za účelom ochrany zamestnanca a na základe vzájomnej dohody zmluvných strán nemôže byť považovaný za absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil zodpovedá dobrým mravom, preto je vo všeobecnosti za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom považovaný úkon všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku ako poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov, pričom uzatvorenie Dodatku nenapĺňa ani jeden zo znakov konania v rozpore s dobrými mravmi. K premlčaniu žalovaného nároku doplnil, že žalobca uvádza nepravdivé tvrdenie, že skutočnosť kedy bola predmetná daň uhradená žalovaným sa žalobca dozvedel na základe emailu od zamestnanca žalovaného z 11.12.2018 a že skutočnosť, že daňový úrad poukázal tieto preplatky na bankový účet žalovaného sa žalobca dozvedel až na základe potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018. Nepravdivosť uvedených tvrdení preukazuje to, že jednak podpísal daňové priznania, v ktorých žiadal vyplatiť daňový preplatok na účet žalovaného, pričom o vyplatení daňového preplatku sa dozvedel najneskôr 27.01.2016, ako to vyplýva z emailovej komunikácie medzi žalobcom a p. J.F. X..
7. Podľa ust. § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
8. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
9. Podľa ust. § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
10. Podľa ust. § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
11. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 15.10.2019 a 18.12.2019, na ktorom za účasti strán vykonal vo veci dokazovanie prednesmi právnych zástupcov strán sporu, výsluchom žalobcu, oboznámením sa z listinnými dôkazmi a ostatným obsahom spisu a vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav:
12. V rámci prednesov právny zástupca žalobcu aj žalovaného zotrvali na svojej argumentácii uvedenej v žalobe a vo vyjadreniach k nej.
13. V rámcu výsluchu žalobca poprel doručenie emailu zo strany žalovaného dňa 27.01.2016, pretože ak by ho mal, uplatnil by si nárok skôr a túto skutočnosť zistil až keď odchádzal z firmy, predtým nebol informovaný, kto s kým komunikoval, aké podklady a aké sumy boli zaplatené, toto zistil až v minulom roku náhodne na podnet iného kolegu, ktorý rovnako zistil, že k žiadnemu plneniu zo strany žalovaného nedošlo. Následne to zisťoval na daňovom úrade, kde táto zložka bola otvorená, nebol doklad, že daň bola uhradená, to zistil až na základe scanov od žalovaného, ktoré si vyžiadal, poskytli mu k nahliadnutiu podané daňové priznania, vtedy zistil a oslovil zamestnávateľa, že vznikol daňový preplatok a pýtal sa kde skončil. Nevedel, že číslo účtu uvedené na daňových priznaniach je číslo bankového účtu žalovaného, následne až na stretnutí s finančným kontrolórom sa oboznámil s Capco Policy, na ktorú odkazuje žalovaný, teda až do 11/2018 Capco Policy nikdy nečítal a nevidel, nikdy mu nebola zaslaná. V čase 08/2018, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru o tejto situácii ešte nevedel, nevedel, aká daň bola vo Francúzsku odvedená. Celý čas až do momentu informácie od kolegu mal za to, že daňová povinnosť vo Francúzsku bola vyššia ako daňové preplatky v SR. Žalobca bol dlhodobo v zahraničí, v SR sa objavil cca dvakrát ročne a Dodatok mu bol predložený na podpis ako formalizácia procesov s tým, že ak bude v zahraničí dlhšie a vznikne mu štatút daňového rezidenta, bude žalovaný ako zamestnávateľ znášať daňové nedoplatky, nevedel že daňový preplatok vzhľadom na daňové zaťaženie krajín, do ktorých sú vysielaní, môže vzniknúť, ale nesúhlasil s interpretáciou tak, ako ju uvádza žalovaný, nesúhlasil s „darovaním“ preplatku a proces dorovnávania daňovej povinnosti považuje za prirodzený, v opačnom prípade by sa každý zamestnanec po uplynutí 182 dní vrátil do SR. Žalobca uviedol, že informáciu, koľko žalovaný zaplatil za neho na daniach vo Francúzsku sa prvýkrát dozvedel až v scanoch cca 10-11/2018. Uviedol ďalej, že každý rok, čo bol zamestnancom, dával žalovaný za neho daňové priznanie, že nevie kto hradil náklady Daňových poradcov, on ich ale nehradil a považuje ich za operatívne náklady firmy. Žalobca potvrdil, že podpísal plnomocenstvá oprávňujúce Daňového poradcu vypracovať a podať daňové priznania (pospisoval ich každý rok asi vo februári) za roky 2013 a 2014. Konal v súlade s Dodatkom, keďže Capco Policy nevidel, nemohol konať v jej súlade. Žalobca uviedol, že nevie, či mal prístup do portálu MyCapco. Žalobca rovnako potvrdil, že v čase 01/2016, keď p. X. poslal email, kde oznamoval okrem iného, že daňové preplatky boli vrátené na účet žalovaného, bol zamestnancom žalovaného, že emailová adresa Tomáš.Gurský@capco.com <mailto:J..M..T.> bola jeho pracovná emailová adresa a nevylúčil, že komunikovali prostredníctvom tejto emailovej adresy s ďalšími zamestnancami žalovaného ohľadne inej smernice, iného interného predpisu a že podpísal Dohodu o skončení pracovného pomeru. Ohľadne podpísania Odovzdávacieho protokolu zo dňa 13.11.2018, ktorý obsahuje aj kolónku „tax ekvalizácie“ kde je doplnené, že bola vykonaná daňová ekvalizácia za roky 2013-2014 a k tomu je uvedené „already closed“ uviedol žalobca, že si nepamätá na kolónku, na ktorú poukazuje žalovaný, vie, že existoval Odovzdávací protokol a ak je to jeho podpis, tak Odovzdávací protokol podpísal, ale nerozumie doplnenej poznámke „already closed“, nevie, kto to dopísal. Má za to, že dokument je z dátumu, ktorý predchádza okamihu, kedy som sa dozvedel o vzniku preplatku.
14. Právny zástupca žalobcu v priebehu konania doplnil s odkazom čl. 2 Dodatku k Pracovnej zmluve a článok 2.5 Capco Policy, že tieto ustanovenia nedávajú žalovanému právny titul na ponechanie si celého daňového preplatku žalobcu, keď z kontextu vyplýva len oprávnenie ponechania si tej časti
preplatku, ktorú uhradil žalovaný za žalobcu v zahraničí. Na základe tohto ustanovenia mal byť žalobcovi poskytnutý akýsi bonus, aby neplatil vyššie dane, ako by mal platiť na území SR, nikdy ale žalobcovi zo strany žalovaného nebol prednesený výklad o opačnej možnosti, t.j. že žalobca zaplatí vyššie daňové preddavky na území SR a tieto si žalovaný ponechá. K namietanému premlčaniu nároku a poukazovaniu žalovaného na email zo dňa 27.01.2016 žalobca doplnil, že z jeho obsahu v žiadnom prípade nevyplýva, že na základe tohto emailu sa mal žalobca dozvedieť, že daňové preplatky na území SR sú vyššie ako tie, ktoré zaplatil žalovaný za žalobcu na území Francúzskej republiky. Emailová komunikácia nebola dohodnutá medzi stranami ako forma oboznamovania zamestnanca s takými skutočnosťami, ktoré by mohli spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik povinností z pracovného pomeru a s odkazom na ust. § 38 Zákonníka práce, ktoré priamo určuje, akým spôsobom má byť v takom prípade doručovanie vykonané, mala byť písomnosť doručená do vlastných rúk zamestnanca, doručovaním emailom nie je táto povinnosť splnená. Email žalovaného zo dňa 27.01.2016 je možno vytvoriť na počítači kedykoľvek a žalovaný nijako nepreukázal, že tento email odoslal žalobcovi, žalobca na tento email neodpovedal, pričom na akúkoľvek poštu doručovanú od žalovaného tak vždy robil a žalovaný nepreukázal doručenie tohto emailu žalobcovi. Obsah emailu má charakter, na základe ktorého bolo nutné vykonať doručenie do vlastných rúk zamestnanca v súlade s ust. § 38 Zákonníka práce, a teda oznamovanie skutočností emailovou formou je nedostačujúce. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doplnil, že pri uzatvorení Dohody o skončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 21.08.2018 (ďalej aj len ako „Dohoda o skončení pracovného pomeru“), žalobca nemal vedomosť o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil, táto skutočnosť mu nebola známa ani pri podpise Odovzdávacieho protokolu a namietal, že v Odovzdávacom protokole je perom dopísané, že sú vysporiadané aj nároky žalobcu z dane z rokov 2013 a 2014 - v ostatnom je znenie Odovzdávacieho protokolu spísané na počítači. Žalobca nemal dôvod nepodpísať predložené znenie Dohody o skončení pracovného pomeru a Odovzdávacieho protokolu, nakoľko pri ich podpise žalobca nevedel, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Nárok žalobcu bol uplatnený na súde pred premlčaním jeho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v podľa ust. §107 Občianskeho zákonníka, o tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až na základe potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018 v spojení s emailom od p. Z. zo dňa 11.12.2018 a k bezdôvodnému obohateniu došlo 30.12.2015, čo vyplýva z potvrdenia z Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018. Naviac ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaným, ktoré je dané celým postupom žalovaného, od prípravy Dodatku, prípravy Dohody o skončení pracovného pomeru, úpravy Odovzdávacieho protokolu a nevrátenie úmyselne zadržiavaného preplatku.
15. Právny zástupca žalovaného v priebehu konania poukázal na bod 3 Dohody o skončení pracovného pomeru, podľa ktorej boli nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyrovnané a zamestnanec si nebude uplatňovať žiadne ďalšie súvisiace nároky. Žalovaný namietal, že nesúhlasí s tvrdením, že doručenie výkazov o preddavkoch na daň z príjmu má byť v zmysle ust. § 38 Zákonníka práce považované za skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik povinností z pracovného pomeru, a teda, že by mal žalovaný povinnosť doručiť ich žalobcovi do vlastných rúk. Prostredníctvom pracovného emailu žalobca komunikoval na každodennej báze so žalovaným a žalovaný mu doručoval dokumenty prostredníctvom emailu a rovnako mu jeho prostredníctvom zadával pracovné pokyny, ktoré žalobca plnil a žalovaný preto považoval emailovú komunikáciu v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom za ustálený spôsob komunikácie. Poukázal na to, že išlo o každodenný a obvyklý spôsob komunikácie počas trvania pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom, preto ak žalobca tvrdí, že mu práve email od p. X. doručený nebol, v konaní toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, rovnako ako nepreukázal ani to, že mal s doručovaním emailov od žalovaného počas trvania pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným akýkoľvek technický problém a odmietol akékoľvek tvrdenia, ktoré označujú predloženú kópiu emailu od p. X. za falzifikát. Žalovaný nesúhlasil, že by splnomocnenie zamestnávateľa na zabezpečenie výpočtu a úhrady preddavkov na daň z príjmu v zahraničí bol bežný spôsob podávania daňového priznania v pracovnoprávnych vzťahoch a má za to, že žalobca týmto tvrdením zahmlieva fakt, že pri podaní daňového priznania pre daň z príjmov v zahraničí za rok 2013 a 2014 vedome postupoval plne v súlade s Capco Policy a s Dodatkom. K údajnému omylu pri uzatváraní Dodatku poukázal na ust. § 19 ods. 1 Zákonníka práce a uviedol, že k omylu zo strany žalobcu pritom nemohlo dôjsť, keďže už pred podpísaním Dodatku postupoval v súlade s Capco Policy a teda poznal jednotlivé kroky a žalovanému údajný omyl žalobcu nebol známy a žiadna z okolností pri uzatváraní Dodatku a následne ani potom nenasvedčovala tomu, že by žalobca konal v omyle. Všetka komunikácia o smerniciach sa komunikuje u žalovaného emailom a to jednak z dôvodu, že väčšina zamestnancov je vyslaná a nenachádza sa na pracovisku v mieste sídla žalovaného a jednak z dôvodu, že jednotlivé smernice sa v rámci
korporácie menia a sú zamestnancom zasielané aj ich jednotlivé aktualizácie. K námietke nedostatku formy doručovania doplnil, že daňové zúčtovanie, tak ako ho posielal p. X. žalobcovi, sa doručuje formou emailu, nedoručuje sa do vlastných rúk a v podstate ide o rovnocennú písomnosť k ročnému zúčtovaniu dane zamestnanca, ktorú takisto zamestnávateľ nie je povinný doručovať zamestnancom do vlastných rúk. Ak by žalovaný ako zamestnávateľ neznášal zahraničnú daň za žalobcu, nedošlo by k vzniku preplatkov na daniach, k týmto dochádza iba preto, že prevzal na seba povinnosť úhrady zahraničnej dane. V tomto prípade náklady na zahraničných daňových poradcov predstavovali sumu vo výške cca 6.500 eur, nad rámec toho bola uhradená daň v zahraničí.
16. Zo zhodných tvrdení strán sporu je zrejmé, že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného ako zamestnávateľa vznikol na základe Pracovnej zmluvy s dňom nástupu do práce dňa 01.07.2012 na pozícii „Capital Markets Software Package Specialist“ a skončil Dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2018. Strany zhodne tvrdili, že žalobca bol v súlade s Pracovnou zmluvou žalovaným vyslaný na výkon práce do Francúzskej republiky v r. 2013 a 2014, na základe čoho mu v zmysle daňových predpisov vznikla povinnosť na uhradenie dane z príjmu vo Francúzskej republike, ktorú uhradil žalovaným
- za r. 2013 v sume 4.481 eur,
- za r. 2014 v sume 6.001 eur. Žalobca uhrádzal preddavky na daň z príjmov na území SR, pričom, suma zrazených preddavkov na daň z príjmu žalobcu žalovaným predstavovala
- v r. 2013 sumu vo výške 9.906,06 eur a po odpočte splatnej dane vo výške 663,75 eur vznikol žalobcovi nárok na vrátenie preplatku vo výške 9.242,31 eur;
- v r. 2014 sumu vo výške 11.073,94 eur a po odpočte dane vo výške 456,30 eur vznikol žalobcovi nárok na vrátenie preplatku vo výške 10.617,64 eur. Nesporné bolo medzi stranami, že žalobca u žalovaného využíval počas trvania pracovného pomeru pracovný email: Tomáš.Gurský@capco.com <mailto:J..T.>.
17. Medzi stranami nebolo rovnako sporné samotné uzavretie Dodatku a Dohody o skončení pracovného pomeru (a ich podpísanie žalobcom), podpísanie plnomocenstiev dňa 21.02.2014 (za zdaňovacie obdobie 2013) a dňa 03.03.2015 (za zdaňovacie obdobie 2014) oprávňujúcich Daňového poradcu žalovaného na zastupovanie pri všetkých konaniach pred správcom dane z príjmov fyzických osôb za dané zdaňovacie obdobie, vrátane doručovania písomností, teda aj na vypracovanie a podanie daňového priznania na príslušný daňový úrad. Nesporné medzi stranami bolo podpísanie daňových priznaní k dani z príjmov žalobcu v SR za rok 2013 zo dňa 18.07.2014 a za rok 2014 zo dňa 25.06.2015, v ktorých je uvedené (v časti žiadosti o vyplatenie daňového preplatku), že žalobca žiada o vrátenie daňového preplatku vo výške 9.242,31 eur za r. 2013 a vo výške 10.617,64 eur za r. 2014 na bankový účet žalovaného. Nesporné medzi stranami sporu bolo aj podpísanie Potvrdení o podaní daňového priznania za roky 2013 a 2014 žalobcom, v ktorých je v časti „Údaje o daňovom priznaní“ uvedený daňový preplatok vo výške 9.242,31 eur za r. 2013 a vo výške 10.617,64 eur za r. 2014. Nesporná medzi stranami sporu bola aj tá skutočnosť, že oznámeniami žalobcu došlo k predĺženiu lehoty na podanie daňového priznania o 6 mesiacov t.j. do 30.09. nasledujúceho kalendárneho roka z dôvodu poberania príjmu zo zdrojov na území Francúzska, čím mu vznikla povinnosť vysporiadať svoju daňovú povinnosť vo Francúzsku.
18. Podľa Dodatku k Pracovnej zmluve:
- čl. 2 (článok 3 (Mzda): „Zamestnávateľ a Zamestnanec sa dohodli, že v prípade, ak Mzda Zamestnanca podlieha aj zdaneniu podľa právneho poriadku (okrem zdanenia podľa právneho poriadku Slovenskej republiky) štátu, v ktorom je Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu v súvislostí s výkonom práce v zahraničí, Zamestnávateľ môže, v súlade s vnútornými predpismi Zamestnávateľa (Tax Egualization Policy), uhradiť príslušnému správcovi dane v zahraničí v plnej výške daň zo Mzdy Zamestnanca stanovenú podľa právneho poriadku príslušného štátu vyslania. Ak Zamestnávateľ uhradí príslušnému správcovi dane v zahraniční daň zo mzdy Zamestnanca určenú podľa právneho poriadku príslušného štátu vyslania v zmysle odseku vyššie tohto článku, Zamestnanec je povinný vrátiť Zamestnávateľovi sumu rovnajúcu sa daňovému preplatku, ktorú Zamestnancovi vráti príslušný správca dane z titulu zamedzenia dvojitého zdanenia v zmysle príslušných právnych predpisov Slovenskej republiky („Daňový preplatok“). Na účel vrátenia Daňového preplatku Zamestnávateľovi, Zamestnanec udelí Zamestnávateľovi alebo ním určenej osobe osobitné
plnomocenstvo na konanie voči príslušnému správcovi dane, konkrétne na podanie daňového priznania namiesto Zamestnanca a na uhradenie Daňového preplatku na účet Zamestnávateľa. V prípade, že Daňový preplatok nebude Zamestnávateľovi vrátený na základe plnomocenstva podľa predchádzajúcej vety z akéhokoľvek dôvodu, povinnosť Zamestnanca vrátiť zamestnávateľovi daňový preplatok ostáva zachovaná. ... V prípade, ak Zamestnanec poruší ustanovenia tohto článku 3.3 Zmluvy, Zamestnávateľ môže od Zamestnanca požadovať náhradu škody. Povinnosť Zamestnanca vrátiť Daňový preplatok Zamestnávateľovi podľa tohto odseku trvá aj po ukončení tejto zmluvy.“
19. Podľa Capco Policy (Daňová ekvalizácia - vnútorný predpis s celosvetovou platnosťou zo septembra 2003):
- čl. 1.2: „Tieto pravidlá platia pre zamestnancov spoločnosti Capco, vybraných projektovými lídrami a vedením spoločnosti.“
- čl. 1.3: „Cieľom tohto vnútorného predpisu je upraviť mechanizmus, vďaka ktorému môžu byť vysielaní zamestnanci na projekty mimo ich domovského štátu bez vzniku daňového zaťaženia na dani z príjmov fyzických osôb nad rámec výšky daní, ktoré by títo zamestnanci platili, ak by zostali vo svojom domovskom štáte.“
- čl. 1.4: „Počas obdobia, na ktoré je zamestnanec vyslaný do zahraničia, zostáva zodpovedným za úhradu všetkých daní zo svojich príjmov. Daňová ekvalizácia nemá byť náhradou úhrady daní, ale má umožniť prácu na inom mieste bez vzniku dodatočného daňového zaťaženia.“
- čl. 2.5: „Keďže fyzické osoby, pre ktoré platí tento vnútorný predpis, nemajú znášať daňové zaťaženie z dane z príjmov FO nad rámec zaťaženia, ktoré by boli povinné znášať, ak by zostali v domovskom štáte. Spoločnosť týmto zamestnancom vyplatí náhradu za všetky dodatočné dane v domovskom a hostiteľskom štáte, ktoré im vznikli z titulu daňovo ekvalizovaného príjmu počas príslušného obdobia vyslania na prácu v zahraničí.“
- čl. 4.6: „Daňový poradca ustanovený spoločnosťou bude každého vyslaného zamestnanca kontaktovať na účely zabezpečenia vypracovania a podania všetkých požadovaných daňových priznaní.“
20. Podľa Dohody o skončení pracovného pomeru:
- čl. 3: „Zamestnávateľ a zamestnanec týmto prehlasujú, že po vyplatení mzdy za posledný mesiac pracovného pomeru a prípadnej náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku budú všetky mzdové nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi týmto vyrovnané a zamestnanec si nebude uplatňovať žiadne ďalšie nároky súvisiace s uvedeným plnením.“
21. Z potvrdenia Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018 súd zistil, že žalobca dňa 10.09.2014 podal daňové priznanie na daň z príjmov FO za zdaňovacie obdobie roka 2013, v ktorom uviedol okrem iného nasledovné údaje:
- daň 663,75 eur
- úhrn zrazených preddavkov na daň 9.906,06 eur,
- preplatok 9.243,31 eur. Preplatok bol vrátený dňa 30.12.2015 na účet žalovaného.
Rovnako z potvrdenia Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018 súd zistil, že žalobca dňa 21.08.2015 podal daňové priznanie na daň z príjmov FO za zdaňovacie obdobie roka 2014, v ktorom uviedol okrem iného nasledovné údaje:
- daň 456,30 eur
- úhrn zrazených preddavkov na daň 11.073,94 eur,
- preplatok 10.617,64 eur. Preplatok vrátený dňa 30.12.2015 na účet žalovaného.
22. Z Vyhlásenia o zrážkovej dani za rok 2013 a 2014 súd zistil, že žalobca bol povinný vo Francúzskej republike uhradiť daň za rok 2013 vo výške 4.481 eur a za rok 2014 vo výške 6.001 eur.
23. Z emailu zo dňa 27.01.2016 súd zistil, že zamestnanec žalovaného p. J. X. oznámil žalobcovi ako vyslanému zamestnancovi (označenému v záhlaví ako „Assignee“) výsledok daňového vyrovnania za roky 2013 a 2014. Prílohou emailu boli tri dokumenty - sprievodný list žalovaného (názov dokumentu „M. J. C..B.“) a podrobné rozpisy daňovej ekvalizácie týkajúce sa žalobcu za roky 2013 a 2014 (názov dokumentov „Final TAX EQUALISATION 2013.pdf“ a „Final TAX EQUALISATION 2012.pdf“) v anglickom jazyku.
V sprievodnom liste uvádza žalovaný: ,,...Tvoj zamestnávateľ ťa nechce daňovo znevýhodniť pri tomto pracovnom vyslaní, a preto sa zmluvne zaviazal uhradiť všetky náklady spojené so zahraničným daňovým priznaním ako aj zaplatením zahraničnej daňovej povinnosti. Zároveň zamestnávateľ obdržal daňové preplatky vyplývajúce zo Slovenskej daňovej povinnosti na svoj účet, pričom v tvojom prípade úhrn preddavkov na daň z príjmov na Slovensku bol nižší ako celková slovenská daňová povinnosť (hypotetická daň) za oba roky spolu o 0,10 eur...".
V rozpisoch daňovej ekvalizácie žalobcu za r. 2013 a 2014 sa v úvode uvádza: „Na základe Capco Tax Equalization Policy vyslanému zamestnancovi nevzniká individuálne daňové zaťaženie nad rámec individuálneho daňového zaťaženia, ktoré by bol vyslaný zamestnanec povinný uhradiť, ak by ostal vo svojej domovskej krajine. Keďže vyššie uvedený vyslaný zamestnanec pracoval vo Francúzsku viac ako 183 dní v roku 2013 (a 2014) mu vznikla daňová povinnosť vo Francúzsku. S cieľom vylúčiť daňové zvýhodnenie alebo daňové znevýhodnenie zamestnanca sa pripravuje tento výpočet daňovej ekvalizácie.“
V časti Výpočet dane SR (označený ako „Tax computation Slovakia“) je uvedené, že za rok 2013 bola daňová povinnosť vyslaného zamestnanca v SR 663,75 eur (označená ako „Actual 2013 Slovakian tax“), úhrn zrazených preddavkov na daň bol v sume 9.906,06 eur (označený ako „prepayments made by assignee“) a daňový preplatok, prijatý zamestnávateľom bol vo výške 9.242,31 eur (označený ako „Actual 2013 Slovakian tax refund (recieved by the employer)“). V časti Výpočet dane Francúzsko (označený ako „Tax computation France“) je uvedené, že splatná daň vo Francúzsku v r. 2013 (označená ako „2013 French tax payment due“) bola vo výške 4.481 eur.
V časti Výpočet dane SR (označený ako „Tax computation Slovakia“) je uvedené, že za rok 2014 bola daňová povinnosť vyslaného zamestnanca v SR 456,30 eur (označená ako „Actual 2014 Slovakian tax“), úhrn zrazených preddavkov na daň bol v sume 11.073,94 eur (označený ako „prepayments made by assignee“) a daňový preplatok, prijatý zamestnávateľom bol vo výške 10.617,64 eur (označený ako „Actual 2014 Slovakian tax refund (recieved by the employer)“). V časti Výpočet dane Francúzsko (označený ako „Tax computation France“) je uvedené, že splatná daň vo Francúzsku v r. 2014 (označená ako „2014 French tax payment due“) bola vo výške 6.001 eur.
Vyššie uvedené sumy, postavenie žalobcu ako vyslaného zamestnanca žalovaného a vrátenie preplatku žalovanému ako zamestnávateľovi vyplývajú zhodne z ostatných listinných dôkazov (daňové priznania za r. 2013 a 2014, potvrdenie Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018, Vyhlásenia o zrážkovej dani za rok 2013 a 2014).
24. Z globálneho emailu žalovaného zo dňa 07.11.2014 adresovaného všetkým zamestnancom žalovaného prostredníctvom hromadnej korešpondencie Capco Slovakia Policies Update and New Policies súd zistil, že zamestnancom bolo oznamované, že na základe otázok, ktoré od nich pravidelne dostávajú zdokonaľujú súbor smerníc pre Capco Slovakia (s uvedením aktuálnych doplnení a zmien) a boli vyzvaní, aby si pozorne tieto dokumenty pozreli a bol uvedený odkaz na https://www.mycapco.com/ Europe/Bratislava/HumanCapital/Pages/Policies.aspx.
25. Z Odovzdávacieho protokolu zo dňa 13.11.2018 súd zistil, že ide o predpripravený formulárový vzor dokumentu žalovaného, umožňujúci výber, zaškrtávanie príp. dopĺňanie možností a textu. V časti „Tax Equalization applicable for the Employee“ (Daňová ekvalizácia týkajúca sa zamestnanca) je dopísané rukou „year 2013 + 2014 (already closed) (r. 2013+2014 (vysporiadané)). Uvedená časť Odovzdávacieho protokolu v časti „Tax Equalization applicable for the Employee“ pripúšťala aj vybratie ďalšej možnosti, a to „Agreement on Settlement of Tax Equalization Obligations signed?“ (uzavretie Dohody vysporiadaní nárokov z daňovej ekvalizácie?). Dokument je podpísaný vlastnoručne žalobcom, čo tento aj výslovne potvrdil. V dokumente sú dopísané a doplnené rukou aj ďalšie údaje.
26. Emailom zo dňa 11.12.2018 adresovaným žalobcovi bol žalobcovi zaslaný printscreen prevodných príkazov úhrady dane žalovaným vo Francúzsku dňa 06/10/15 vo výške za rok 2013 vo výške 4.481 eur a za rok 2014 vo výške 6.001 eur (plus poplatok 0,20 eur za každý prevod).
27. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
28. Podľa ust. článku 2, tretej vety Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov
29. Podľa ust. § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
30. Podľa ust. § 17 ods. 1 Zákonníka práce, právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.
31. Podľa ust. § 18 Zákonníka práce, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.
32. Podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.
33. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
34. Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
35. Podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
36. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
37. Podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nie len podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
38. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
39. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
40. Predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 9.377,95 eur, spočívajúceho v neprávom zadržanom plnení - daňovom preplatku za r. 2013 a 2014, o čom sa žalobca podľa jeho tvrdení dozvedel z potvrdenia daňového úradu zo dňa 21.11.2018.
41. Prihliadajúc na princíp hospodárnosti konania, v prvom rade sa súd zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku (ak pre účely posúdenia dôvodnosti námietky premlčania hypoteticky pripustíme dôvodnosť a oprávnenosť nároku žalobcu), keď podľa žalovaného je zrejmé, že žalobca sa o vrátení daňového preplatku dozvedel podstatne skôr, ako to tvrdí v žalobe, pretože podpísal daňové priznania, v ktorých žiadal vyplatiť daňový preplatok na účet žalovaného a o vyplatení daňového preplatku sa dozvedel najneskôr emailom zo dňa 27.01.2016.
Vo vzťahu k uvedenému namietal žalobca, že žalovaný nepreukázal doručenie toho emailu, že nebol dodržaný spôsob doručenia podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce do vlastných rúk žalobcu a že objektívna premlčacia lehota je v danom prípade 10 rokov, nakoľko ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je dané celým postupom žalovaného (príprava Dodatku, Dohody o skončení pracovného pomeru, úprava Odovzdávacieho protokolu a nevrátenie úmyselne zadržiavaného preplatku.
42. Súd zhodne so žalovaným má za to, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom argumentáciu žalobcu vo vzťahu k preukázaniu, že v danom prípade malo ísť na strane žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie považoval za nedôvodnú.
43. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že o vyplatení daňového preplatku žalovanému sa žalobca dozvedel až z potvrdenia Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca mal vedomosť o tom, že mu vznikol nárok na daňový preplatok už v čase podpísania daňového priznania za rok 2013 dňa 18.07.2014 a za rok 2014 dňa 25.06.2015 (vyhotoveného Daňovým poradcom a podpísaného žalobcom), keď táto skutočnosť o vzniku daňového preplatku ako aj výška daňového preplatku za jednotlivé roky vyplýva jednak zo samotných daňových priznaní (v časti žiadosti o vyplatenie daňového preplatku), v ktorých je uvedené, že žalobca žiada o vrátenie daňového preplatku vo výške 9.242,31 eur za r. 2013 a vo výške 10.617,64 eur za r. 2014 na bankový účet žalovaného, pričom úplne jednoznačne a prehľadne táto skutočnosť vyplýva aj z Potvrdenia o podaní daňového priznania za roky 2013 a 2014 podpísaných žalobcom, v ktorých je v časti „Údaje o daňovom priznaní“ uvedený daňový preplatok za daný rok a jeho výška. Žalobca si tak bol (alebo mohol a mal byť) vedomý toho, že v súlade s podkladmi, ktoré sám podpísal, mu vznikol daňový preplatok, ktorý má byť poslaný na bankový účet žalovaného. Medzi stranami nebolo sporné, že daňový preplatok vo výške 9.243,31 eur za rok 2013 a vo výške 10.617,64 eur za rok bol vrátený dňa 30.12.2015 na účet žalovaného, čo vyplýva aj z potvrdenia Daňového úradu Prešov zo dňa 21.11.2018.
44. Naviac súd zhodne so žalovaným má za to, že najneskôr sa žalobca o vyplatení daňového preplatku dozvedel emailom zo dňa 27.01.2016, ktorým žalobcovi poverený zamestnanec žalovaného p. J. X., oznámil výsledok daňového vyrovnania za roky 2013 a 2014, kde z príloh tohto emailu jednoznačne vyplývajú skutočnosti o výške daňového preplatku vyplývajúceho z daňovej povinnosti v SR a o ich obdržaní na účet žalovaného ako zamestnávateľa. Rovnako je v nich uvedená výška splatnej daňovej povinnosti žalobcu vo Francúzsku vo výške 4.481 eur za rok 2013 a vo výške 6.001 eur za rok 2014. V nadväznosti na uvedené neobstojí argumentácia žalobcu, že z obsahu emailu žalovaného zo dňa 27.01.2016 nevyplýva, že na základe tohto emailu sa mal žalobca dozvedieť, že daňové preplatky na území SR sú vyššie ako tie, ktoré zaplatil žalovaný za žalobcu na území Francúzskej republiky, keď výšky týchto súm boli jednoznačne a správne vo vyúčtovaní žalovaným uvedené. Naviac vzhľadom k tomu, že daňová povinnosť za žalobcu vo Francúzsku bola žalovaným uhradená už pred zaslaním emailu, nič nebránilo žalobcovi si túto informáciu od žalovaného, ak mal o ňu záujem, vyžiadať kedykoľvek skôr tak, ako to neskôr urobil v decembri 2018.
45. Súd vyhodnotil ako účelovú aj argumentáciu žalobcu, že žalovaný nepreukázal odoslanie a ani doručenie tohto emailu žalobcovi a že bolo povinnosťou žalovaného oboznámiť žalobcovi obsah emailu (výkazy o preddavkoch na daň z príjmu), teda skutočnosti, ktoré by podľa žalobcu mohli spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik povinností z pracovného pomeru s odkazom na ust. § 38 Zákonníka práce, doručením do vlastných rúk zamestnanca. Výkazy o preddavkoch na daň z príjmov nemôžu byť podľa názoru súdu považované za písomnosti žalovaného ako zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností žalobcu ako zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. Platenie daní je verejnoprávnou povinnosťou, ktorej plnenie nemá vplyv na existenciu a trvanie pracovného pomeru a písomnosť obsahujúca daňové zúčtovanie o výške plnenia daňovej povinnosti v SR a vo Francúzsku, ako tomu bolo v prejednávanej veci, nespadá pod režim doručovania podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, keď nezakladá vznik, zmenu ani zánik povinností žalobcu ako zamestnanca vyplývajúcich mu z Pracovnej zmluvy. Súd sa stotožnil s argumentáciu žalovaného, že v danom prípade ide o potvrdenie žalovaného ako zamestnávateľa obdobné k ročnému zúčtovaniu dane zamestnanca podľa zákona o dani z príjmov, ktoré sa nedoručuje do vlastných rúk zamestnancov. Žiaden predpis nestanovuje osobitné náležitosti ani formu zúčtovania alebo výkazu o preddavkoch na daň z
príjmov zo závislej činnosti slovenského daňového rezidenta vykonávanej v štáte vyslania a formálne doručovanie výkazov nespadá pod režim písomnosti podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce.
46. Súd mal za preukázané, že adresátom emailu zo dňa 27.01.2016 bol žalobca ako zamestnanec žalovaného. Žalobca potvrdil, že email J..M..T. bol jeho pracovný email počas trvania pracovného pomeru, prostredníctvom ktorého žalobca bežne komunikoval so žalovaným a s inými zamestnancami, žalovaný mu prostredníctvom tohto emailu doručoval dokumenty a zadával pracovné úlohy a pokyny. Emailová komunikácia medzi stranami sporu bola obvyklým a ustáleným spôsobom komunikácie, a to aj vzhľadom na dlhodobé vyslanie žalobcu na výkon práce do zahraničia. Tvrdenie žalobcu, že mu práve email p. X. zo dňa 27.01.2016 doručený nebol, nebolo v konaní preukázané, prihliadajúc na to, že preukázateľne bol odoslaný na pracovný email žalobcu a žiadne závady, nedostatky alebo technické problémy v tomto spôsobe doručovania počas trvania pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným (ani v rozhodnom čase) a vo vzťahu k iným správam alebo dokumentom zasielaným na pracovný email žalobcu avizované žalobcom nikdy neboli. Zmeny alebo úpravy dotknutého emailu žalobca rovnako nepreukázal. Skutočnosť, že práve (a v zásade asi jedine) na tento email žalobca neodpovedal, rovnako nepreukazuje jeho nedoručenie žalobcovi, takýto záver by bol vyslovene špekulatívny a nedôveryhodný.
47. Premlčanie ako následok plynutia času na subjektívne práva je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť uplatneniu práva námietkou premlčania. Úspešným uplatnením námietky premlčania právo oprávneného nezaniká, ale oslabuje sa tak, že zaniká nárok na jeho uplatnenie a dôsledkom je, že súd nemôže premlčané právo oprávnenému priznať. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe (ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej dobe (ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa povinný subjekt premlčania úspešne dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
48. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne, tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. V zásade platí, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Subjektívna premlčacia doba však nemôže začať plynúť skôr, než objektívna premlčacia doba, o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, nestačí, keď povinný získa bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechá. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou.
49. V prejednávanej veci súd ustálil, že v prípade, ak by sme považovali nárok žalobcu za dôvodný, trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť 30.12.2015 a uplynula 30.12.2018. Dvojročná subjektívna premlčacia doba začala žalobcovi plynúť dňa 27.01.2016, kedy sa emailom dozvedel, že
žalovanému boli vyplatené preddavky na daň v SR (ktoré považuje žalobca za bezdôvodné obohatenie), a márne uplynula 27.01.2018. Žalobca si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil na súde dňa 24.12.2018, teda po márnom uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ako namietal žalovaný. Ak by teda aj súd vychádzal z toho, že nárok žalobcu je dôvodný, bol by jeho nárok premlčaný, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby súdom v celom rozsahu (výrok č. I).
50. Súd nevzhliadol pri posúdení vzniku bezdôvodného obohatenia okolnosti, pre ktoré by bolo možné konštatovať, že bezdôvodné obohatenie bolo získané žalovaným úmyselne tak, ako tvrdil žaloba. Žalobca uvádzal, že úmyselné bezdôvodné obohatenie je dané celým postupom žalovaného - príprava Dodatku, Dohody o skončení pracovného pomeru, úprava Odovzdávacieho protokolu a nevrátenie úmyselne zadržiavaného preplatku. S odkazom na ods. 48 odôvodnenia rozsudku súd poukazuje na to, že existencia úmyslu musí byť daná v čase vzniku bezdôvodného obohatenia a musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu, neochota už získané bezdôvodné obohatenie vydať nepostačuje. Okolnosti spočívajúce v samotnom uzatvorení Dodatku, Dohody o skončení pracovného pomeru ako dvojstranných právnych úkonov strán alebo Odovzdávacieho protokolu v súvislosti so skončením pracovného pomeru, na ktoré poukazoval žalobca, súd nevyhodnotil ako úmyselné úkony žalovaného s cieľom úmyselne sa obohatiť na úkor žalobcu, a to aj s odkazom na odôvodnenie rozsudku nižšie vo vzťahu k dôvodnosti nároku žalobcu.
51. Nad rámec posúdenia nároku žalobcu ako premlčaného, dôsledkom ktorého záveru je zamietnutie žaloby, súd pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatneného žalobou a tento vyhodnotil ako neopodstatnený a nedôvodný.
52. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca ako zamestnanec žalovaného od 01.07.2012 bol v r. 2013 a 2014 vyslaný na výkon práce do Francúzskej republiky, s ktorým výkonom práce sú spojené viaceré daňové, účtovné a právne otázky, vrátane otázky zdaňovania príjmov zamestnanca v SR a v zahraničí, a otázky zamedzenia dvojitého zdanenia, súvisiace s výkonom práce v zahraničí. Žalovaný preukázal, že svojím vnútorným predpisom Capco Policy už v r. 2003 upravil pravidlá využívania metódy daňovej ekvalizácie s celosvetovou platnosťou, t.j. pre všetky spoločnosti patriace do skupiny Capco. Z obsahu Capco Policy (najmä z čl. 1.3, 1.4 a 2.5 Capco Policy) vyplýva jej cieľ a účel, spočívajúce v tom, že má zamedziť vzniku situáciu, kedy z dôvodu daňového zaťaženia v krajine vyslania by došlo k inému daňovému zaťaženiu zamestnanca, ako by mal, keby vykonával prácu v domovskej krajine. Zamestnávateľ znáša rozdiel na dani v prípade, ak zamestnanec pracuje v krajine s vyšším zdanením ako v SR a na druhej strane, ak zamestnanec pracuje v krajine s nižším zdanením ako v SR, zamestnávateľ si vyžiada rozdiel (preplatok) na dani, ktorý si ponechá. Výsledkom má byť zabezpečenie nediskriminačného, jednotného a spravodlivého zdaňovania všetkých zamestnancov zamestnávateľa bez ohľadu na miesto ich výkonu práce (teda zamestnanec nemá platiť vyššie, ale ani nižšie, dane ako by mali byť platené, keby ostal pracovať v SR) a predídenie tzv. dvojitému zdaneniu, teda plateniu dane z toho istého príjmu aj na území SR aj v zahraničí.
53. Daňové zaťaženie a daňová legislatíva jednotlivých krajín vyslania sa samozrejme môžu líšiť a výsledok zúčtovania daňovej povinnosti v SR a v krajine vyslania nie je možné presne vopred poznať, nakoľko výsledok záleží individuálne od viacerých faktorov, na ktoré poukázal aj žalovaný - od krajiny vyslania, výšky dosahovaného príjmu, druhu príjmu, dĺžky pobytu, znenie zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia atď. Daňová ekvalizácia má teda umožniť prácu zamestnancom žalovaného v inej krajine bez akéhokoľvek dodatočného zdanenia a jej hlavným zmyslom je ochrániť zamestnancov žalovaného pred (vo väčšine prípadov) vyššou daňovou povinnosťou v zahraničí, ktorú na seba plne preberá žalovaný ako zamestnávateľ. Na druhej strane sa javí ako logické, že s cieľom zabezpečiť výkon práce zamestnancami žalovaného v krajinách vyslania, nemá byť daňová ekvalizácia nástrojom na diskrimináciu zamestnancov, alebo ani prípadné zvýhodnenie časti zamestnancov a možné špekulatívne konanie, keď zamestnanec by nemal by byť z vyslania na prácu do inej krajiny ani ziskový ani stratový.
54. Vo vzťahu k existencii a aplikácii Capco Policy na právny vzťah strán sporu bolo medzi stranami sporné, či bol žalobca s týmto vnútorným predpisom oboznámený a kedy sa s ním oboznámil. Žalobca uvádzal, že mal možnosť prvýkrát sa oboznámiť s Capco Policy až v rámci súdneho konania, žalobca namietal, že žalovaný nepreukázal, že sa predložené znenie Capco Policy vôbec nachádzalo v danom čase na serveri MyCapco, keď adresátom predloženého emailu, ktorým bol žalobca údajne oboznámený s vnútorným predpisom, nie je žalobca a ani jeho obsah nehovorí o tomto vnútornom predpise, prípadne
o spôsobe, akým sa s ním má adresát oboznámiť, že vnútorný predpis nie je zo strany žalobcu podpísaný a znenie Pracovnej zmluvy nepojednáva o vnútornom predpise Capco Policy.
55. Základnou povinnosťou zamestnanca vyplývajúcou z pracovného pomeru je dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený. Zamestnanci žalovaného sú tak povinní dodržiavať vnútorné predpisy zamestnávateľa, a to vrátane Capco Policy. Z vykonaného dokazovania má súd za to, že zo strany žalovaného bolo v konaní preukázané, že žalobca bol počas trvania pracovného pomeru priebežne oboznamovaný s internými predpismi žalovaného umiestnenými na internom portáli MyCapco na https://www.mycapco.com/ Europe/Bratislava/HumanCapital/Pages/Policies.aspx a aj ich prípadnými doplneniami a zmenami (notifikácie o aktualizáciách boli zasielané všetkým zamestnancom skupiny žalovaného - vrátane žalobcu - globálnym emailom tak, ako to príkladmo preukazuje email zo dňa 07.11.2014 „Capco Slovakia Policies Update and New Policies“), do ktorého interného portálu MyCapco mal žalobca ako zamestnanec žalovaného počas trvania pracovného pomeru plný prístup (i keď žalobca v súčasnosti vypovedal, že o tom nemá vedomosť). Žalobca tak mal vedomosť o tom, že na internom portáli MyCapco sa nachádzajú vnútorné predpisy žalovaného ako zamestnávateľa vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, a mal možnosť oboznámiť v rámci MyCapco portálu aj s Capco Policy (aj pred uzavretím Dodatku), ktorá bola u žalovaného platná ešte pred vznikom jeho pracovného pomer. Naviac na tento dokument výslovne odkazuje aj Pracovná zmluva v znení Dodatku ako na predpis, v súlade s ktorým bude vykonávaná daňová ekvalizácia. Žalobca i žalovaný v danom prípade postupovali už pred podpísaním Dodatku plne v súlade s Capco Policy a neskôr aj v súlade s Dodatkom, čo len potvrdzuje, že obe strany, teda aj žalobca, obsah Capco Policy poznali a boli s ňou oboznámené. Tomuto záveru zodpovedá aj to, na čo poukazoval žalovaný v konaní, že žalobca svojimi priebežnými úkonmi potvrdil, že vedel o existencii Capco Policy, bol si vedomý jej platnosti a skutočnosti, že jej účelom je ochrana zamestnanca pred (vo väčšine prípadov) vyšším daňovým zaťažením v zahraničí (ktorú na seba ako riziko plne preberá žalovaný ako zamestnávateľ), postupoval v jej súlade, keď vykonal relevantné úkony za účelom aplikácie daňovej ekvalizácie.
56. S odkazom na argumentáciu uvedenú vyššie v ods. 45 a 46 odôvodnenia vyššie má súd za to, že vo vzťahu k oboznamovaniu žalobcu s Capco Policy nie je potrebné postupovať podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka doručovaním do vlastných rúk zamestnanca. Naviac vo vzťahu k vnútorným predpisom zamestnávateľa sa vyžaduje iba oboznámenie s nimi, nie ich doručenie alebo podpísanie zamestnancom ako uvádzal žalobca.
57. Naviac, súd mal v konaní za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným Dodatok dňa 10.02.2014 práve v nadväznosti na jeho vyslanie na výkon práce do Francúzskej republiky. Zo znenia Dodatku je zrejmé, že doplnením odseku 3.3 žalobca výslovne súhlasil s prípadnou úhradou dane v zahraničí v plnej výške žalovaným ako zamestnávateľom v súlade s Capco Policy, na ktorú odkazuje, a tým, že v prípade ak dôjde žalovaným ako zamestnávateľom k úhrade dane v zahraniční, žalobca ako zamestnanec je povinný vrátiť zamestnávateľovi sumu rovnajúcu sa (celému) daňovému preplatku, ktorú zamestnancovi vráti príslušný správca dane z titulu zamedzenia dvojitého zdanenia v zmysle príslušných právnych predpisov SR alebo priamo inštruovať daňový úrad na vrátenie daňového preplatku na účet žalovaného. Povinnosť žalobcu vrátiť daňový preplatok by ostala zachovaná, aj keby príslušný daňový úrad žalovanému daňový preplatok nevrátil. Keďže sa žalobca vyslaním na výkon práce v zahraničí stal zdaniteľnou osobou v zahraničí, mohol si vybrať, či si daňové povinnosti v zahraničí uhradí a vysporiada sám na vlastné náklady, alebo či využije metódu daňovej ekvalizácie podľa Capco Policy a Pracovnej zmluvy v znení Dodatku, a teda využije aj služby Daňového poradcu žalovaného (a ostatných poradcov) a nemusí sa o svoje daňové povinnosti v zahraničí nijako starať. Žalobca si pred vykonaním úkonov spojených s plnením daňových povinností doma aj v zahraničí a poverením žalovaného na ich vykonanie mohol zabezpečiť dostatok podkladov a informácií, ktoré považoval za potrebné, pre prijatie kvalifikovaného rozhodnutia o tejto otázke (vrátane príp. porovnania a predikcie výsledku zúčtovania daňových povinností v SR a zahraničí). Žalobca sa následne s odstupom času po uzavretí Dodatku slobodne a dobrovoľne rozhodol pre možnosť daňovej ekvalizácie prostredníctvom žalovaného ako zamestnávateľa, a vykonal úkony tak, ako to predpokladá Dodatok a Capco Policy. Žalovaný ako zamestnávateľ na seba prebral náklady na daňových poradcov, ktorí riešia prípravu a podanie daňových priznaní (na Slovensku i v krajine vyslania) i samotný výpočet daňovej ekvalizácie a riziko (a povinnosť) úhrady zvýšeného daňového zaťaženia za zamestnanca v zahraničí. Prehodnotenie správnosti (alebo výhodnosti) rozhodnutia žalobcu s cieľom dodatočne získať výhodu (vrátenie daňových preplatkov),
ktorú Capco Policy a Dodatok ani nepredpokladajú, nemôže byť na ťarchu a zaväzovať žalovaného, keďže cieľom daňovej ekvalizácie je práve odstránenie prípadných rozdielov medzi postavením a daňových zaťažením domácich a vyslaných zamestnancov.
58. Súd poukazuje aj na to, že k uzavretiu Dodatku dňa 10.02.2014 došlo pred udelením písomných plnomocenstiev žalobcom Daňovému poradcovi žalovaného dňa 21.02.2014 (za zdaňovacie obdobie 2013) a dňa 03.03.2015 (za zdaňovacie obdobie 2014) a pred podpísaním daňových priznaní k dani z príjmov žalobcu v SR za rok 2013 zo dňa 18.07.2014 a za rok 2014 zo dňa 25.06.2015 s uvedením výsledku zúčtovania daňových povinností v SR a Francúzsku. Dohoda strán o možnosti, nie povinnosti žalobcu, využiť metódu daňovej ekvalizácie a služby žalovaného ako zamestnávateľa podpísaním Dodatku tak nie je retroaktívna, ako uvádza žalobca, a to ani k daňovej povinnosti za r. 2013, vo vzťahu ku ktorej došlo k predĺženiu lehoty na podanie daňového priznania o 6 mesiacov t.j. do 30.09.2014 (a rovnako tomu bolo v prípade daňovej povinnosti za r. 2014 do 30.09.2015). Podpísaním Dodatku tak nemohlo dôjsť k vzdaniu sa práv vopred, pretože žalobca postupoval pri podávaní daňového priznania za r. 2013 a 2014 po podpise Dodatku v súlade s pravidlami daňovej ekvalizácie, s ktorými bol preukázateľne oboznámený v súlade s Dodatkom, v ktorom sa strany výslovne dohodli, že upravia svoje vzájomné práva a povinnosti v súvislosti s úhradou daňovej povinnosti, ktorá môže vzniknúť pri cezhraničnom vyslaní zamestnanca. Následne žalobca na základe jeho voľby podľa Dodatku udelil plnomocenstvo Daňovému poradcovi žalovaného dňa 21.02.2014 (za zdaňovacie obdobie 2013) a podpísal daňové priznania za rok 2013 zo dňa 18.07.2014. Práve naopak, v čase po ukončení zdaňovacieho obdobia r. 2013, poznajúc Capco Policy a neskôr aj znenie Dodatku, mohol žalobca disponovať alebo si mohol a mal možnosť zabezpečiť informácie, rozhodné pre prijatie jeho rozhodnutia, či a ako postupovať v zmysle Dodatku. Možnosť voľby podľa Dodatku mu ostala zachová aj pre vysporiadanie dane za r. 2014, kedy sa opätovne rozhodol využiť služby žalovaného a jeho Daňových poradcov a udelil plnomocestvo dňa 03.03.2015 (za zdaňovacie obdobie 2014) a podpísal daňové priznania za rok 2014 zo dňa 25.06.2015.
59. Žalobca v konaní namietal absolútnu neplatnosť znenia čl. 2 Dodatku (doplneného čl. 3 ods. 3.3 Pracovnej zmluvy), zakladajúceho právo žalovaného na vrátenie daňového preplatku z dôvodu jeho neurčitosti a z dôvodu, že žalobca dotknuté znenie chápal tak, že jeho preddavky na daň budú použité v celosti na uhradenie dane v zahraničí a za tým účelom splnomocnil zamestnávateľa (resp. osobu ním určenú), a že toto ustanovenie nikdy nevnímal spôsobom, že daruje žalovanému preddavky na daň, nakoľko v tomto ustanovení Dodatku sa používa termín „vrátenie“, čo evokuje, že vlastník tohto daňového preplatku žalobcu by mal byť od počiatku žalovaný. Na základe tohto ustanovenia mal byť žalobcovi poskytnutý akýsi bonus, aby neplatil vyššie dane, ako by mal platiť na území SR, nikdy ale žalobcovi zo strany žalovaného nebol prednesený výklad o opačnej možnosti, t.j. že žalobca zaplatí vyššie daňové preddavky na území SR a tieto si žalovaný ponechá. Žalobca ďalej namietal, že z textácie ustanovenia o vrátení daňového preplatku žalovanému zo strany žalobcu je daný rozpor vo vôli zmluvných strán, nie je stanovené, aká výška tohto preplatku má byť vrátená, z akého dôvodu a žalobca má za to, že predmetné ustanovenie sa prieči aj dobrým mravom, nakoľko zamestnanec sa na jeho základe má vzdať svojho nároku na vrátenie daňového preplatku bez právneho dôvodu s odkazom na ust. § 17 Zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
60. Súd posúdením znenia predmetného ustanovenia Dodatku vyhodnotil toto ako platné a argumentáciu žalobcu ako účelovú. Podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Skutočná vôľa toho, kto právny úkon urobil, môže byť pri jeho výklade relevantná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne, teda v prípade nejednoznačného jazykového vyjadrenia, čo ale nie je uvedený prípad. Raz vyjadrený obsah právneho úkonu možno vykladať len týmto spôsobom a nie je možné výkladom už takto urobený prejav vôle doplňovať, meniť alebo ho nahrádzať. Táto zásada platí pre každého, kto obsah právneho úkonu vykladá (pozri NS ČR sp.zn. 25 Cdo 1569/1999). Súd vyhodnotil jazykové vyjadrenie čl. 2 Dodatku ako jednoznačné, keď výslovne uvádza účel, za ktorým má byť plnomocenstvo udelené, a rovnako jednoznačne uvádza možnosť, že žalovaný uhradí prípadnú daň v zahraničí v plnej výške v súlade s Capco Policy, na ktorú odkazuje, a v prípade, ak dôjde žalovaným ako zamestnávateľom k úhrade dane v zahraniční, žalobca ako zamestnanec je povinný vrátiť zamestnávateľovi sumu rovnajúcu sa (celému) daňovému preplatku, ktorú zamestnancovi vráti príslušný správca dane z titulu zamedzenia dvojitého zdanenia v zmysle príslušných
právnych predpisov SR alebo priamo inštruovať daňový úrad na vrátenie daňového preplatku na účet žalovaného. Súd opakovane poukazuje na to, že žalobca v súlade s citovaným ustanovením Dodatku plnomocenstvá na účel podania daňových priznaní za r. 2013 a 2014 vlastnoručne podpísal a následne aj ďalej postupoval plne v súlade s ustanoveniami Dodatku a Capco Policy. Je preto dôvodné predpokladať, že žalobca presne poznal význam Dodatku a bola prejavená jeho skutočná vôľa, pričom táto nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným v Dodatku, ani následným konaním žalobcu. Žalobcov výklad pojmu „vrátenie“ rovnako neobstojí z dôvodu jednoznačnosti a určitosti predmetného ustanovenia, keď k jeho vráteniu (zaplateniu) žalovanému dôjde buď priamo zamestnancom potom, čo mu ho vráti daňový úrad alebo na účel vrátenia daňového preplatku na účet žalovaného splnomocní žalobca žalovaného. Argumentácia nesplnenými očakávaniami žalobcu, že mu nebol prednesený výklad o možnosti, že žalobca zaplatí vyššie daňové preddavky na území SR a tieto si žalovaný ponechá, nemá oporu v znení Dodatku, ktoré tento prípad vyslovene rieši a pokrýva, a nie je potrebná žiadna dodatočná prezentácia tejto možnosti zo strany žalovaného. Žalovaný správne namietal, že podpísaním Dodatku nemohlo dôjsť k vzdaniu sa práv, ktoré mohli žalobcovi vzniknúť až v budúcnosti, keďže vzdaním sa práv vopred treba rozumieť taký právny úkon, ktorým sa zamestnanec vzdáva práv, ktoré v čase urobenia takéhoto úkonu ešte nevznikli, nie sú mu známe a s ktorými nemôže z tohto dôvodu disponovať, z čoho a contrario vyplýva, že platne sa možno vzdať práv, ktoré zamestnanec v čase urobenia tohto úkonu už mal a sú mu známe. Pri podpise Dodatku bol žalobca oboznámený s fungovaním mechanizmu daňovej ekvalizácie u žalovaného podľa Capco Policy, Dodatkom sa strany dohodli na úprave vzájomných práv a povinnosti v súvislosti s úhradou daňovej povinnosti, ktorá môže vzniknúť pri vyslaní žalobcu, žalobca využil možnosť voľby danú mu Dodatkom a následne udelil písomné plnomocenstvá a podpísal daňové priznania.
61. Uzavreté znenie Dodatku nie je podľa názoru súdu ani v rozpore s dobrými mravmi, prihliadajúc na ciele daňovej ekvalizácie zakotvené v Dodatku a v Capco Policy a možnosť danú žalobcovi ako zamestnancovi vybrať si, či sa daňová ekvalizácia podľa znenia Dodatku zrealizuje na náklady žalovaného alebo či si dane vysporiada sám žalobca. Žalovaný správne poukázal na ust. § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil zodpovedá dobrým mravom. Jednou zo základných zásad pracovného práva je zásada smerujúca k zákazu zneužitia práva a zákazu konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré možno vnímať ako „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 55/2011-19 ). Inými slovami, dobré mravy predstavujú indikátor toho, čo možno vo všeobecnosti považovať za vhodné, správne a akceptovateľné v kontexte spoločenských, kultúrnych či etických noriem. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a podobne. Občiansky zákonník, ani iný predpis, nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008). Dobré mravy sú vykladané aj ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah (bez ohľadu na zmluvnú voľnosť tento obsah stanoviť, na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, a na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere) ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku. Prihliadajúc na okolnosti a spôsob uzavretia Dodatku, jeho uzatvorenie ani obsah podľa názoru súdu nenapĺňajú žiaden zo znakov prípadného rozporu s dobrými mravmi, nedošlo a nedochádza k zneužitiu výkonu práv žalovaným, bola rešpektovaná rovnosť účastníkov a nedošlo ani k inému konaniu, ktoré by bolo vo všeobecnosti považovať za nevhodné, nesprávne alebo neakceptovateľné. Na tomto mieste súd považuje za potrebné poukázať na to, že výsledkom aplikácie daňovej ekvalizácie podľa Capco Policy a Dodatku by za žalobcu ako zamestnanca za iných príp. pozmenených okolností mohla byť situácia, kedy by žalovaný ako zamestnávateľ uhradil za žalovaného a znášal vo vlastnej réžii nepomerne vyššiu daňovú povinnosť, ktorú by od žalobcu nepožadoval refundovať a je otázne, či by aj v danom prípade bolo znenie Dodatku namietané žalobcom ako rozporné s dobrými mravmi.
62. Záverom súd poukazuje na to, že aj s odkazom na Dohodu o skončení pracovného pomeru a Odovzdávací protokol, boli všetky nároky žalobcu, vrátane nárokov z daňovej ekvalizácie vysporiadané. Námietky žalobcu, že v predloženom Odovzdávacom protokole je perom dopísané, že sú vysporiadané aj nároky žalobcu z daňovej ekvalizácie za roky 2013 a 2014 (označené ako „already closed“), pričom v ostatnom je znenie Odovzdávacieho protokolu spísané na počítači, súd vyhodnotil ako nedôvodné a poukazuje na to, že ide jednoznačne o formulár Odovzdávacieho protokolu žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý predpokladá jeho dopĺňanie a výber z viacerých možnosti. Naviac, žalobca v konaní nepreukázal, že by existovalo iné znenie Odovzdávacieho protokolu, preukazujúce ním namietanú následnú modifikáciu alebo doplnenie Odovzdávacieho protokolu. V čase uzavretia Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 21.08.2018 a Odovzdávacieho protokolu dňa 13.11.2018 mal žalobca preukázateľne vedomosť o výsledku zúčtovania daňových povinností v SR a vo Francúzsku, zaslaného mu emailom žalovaného zo dňa 27.01.2016, preto vedel posúdiť dôsledok svojich vyhlásení v uvedených dokumentoch.
63. Vzhľadom na všetko zhora uvedené, súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol jednak z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný a naviac nie je dôvodný, keď vrátenie daňového preplatku žalovanému podľa vzájomne vopred dohodnutého postupu strán sporu nie je bezdôvodným obohatením (výrok č. I).
64. Skutkové zistenia zistené vykonaným dokazovaním súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania, ovládaného zásadou kontradiktórnosti, sa aktivita súdu v rámci dokazovania obmedzuje na rozhodovanie, ktoré zo stranami konania označených dôkazov vykoná.
65. V súlade s ust. § 185 ods. 1 CSP súd návrhy strán sporu - žalobcu na vykonanie dôkazu znaleckým dokazovaním na určenie, či bol email žalovaného zo dňa 27.01.2016 odoslaný žalobcovi a prijatý žalobcom a žalovaného na vykonanie dôkazov výsluchom zamestnancov žalovaného p. X. a p. L., príp. odborníka na dane (interného alebo externého) a zamestnanca, ktorý je zodpovedný za IT systémy, zamietol. Súd pri rozhodovaní o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, prihliadol na to, že vykonanie týchto dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností pre potreby zistenia skutkového stavu v konaní a posúdenie dôvodnosti žaloby nepovažoval za potrebné, a ich vykonanie považoval ich za nadbytočné a nehospodárne.
66. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 158/2010 zo dňa 30. 11. 2011). Súd v tomto konaní vykonal dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.
67. Podľa ust. § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
68. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
69. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
70. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
71. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v dôsledku úspechu žalovaného, keďže súd žalobu žalobcu zamietol, patrí náhrada trov konania v plnom rozsahu úspešnému žalovanému. V súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výroku č. II).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava III, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe /§ 125 ods. 1 CSP/. Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na odvolanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie odvolania nevyzýva /§ 125 ods. 2 CSP/. Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil /§ 125 ods. 3 CSP/.
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.