Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/105/2021

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Renáty Šiškovej v spore žalobcu: NAUWINA, Ltd., 61 Bridge Street, Kington, England HR5 3DJ, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, registrové číslo 06777537, právne zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: Československá obchodní banka, a. s., Radlická 333/150, 15057 Praha, Česká republika, IČO: 000 01 350, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35 906 464, o zaplatenie 23.013.095,41 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. -1430 zo dňa 02.12.2020, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -1430 zo dňa 02.12.2020 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II.), a to s poukazom na ustanovenia a , a (ďalej aj „“), , , , , , (ďalej aj „“), , (ďalej aj „“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 19.10.2011 sa žalobca (pôvodne GENERAL FACTORING, a.s., ďalej aj ako „A.“) domáhal priznania primeraného zadosťučinenia a náhrady spôsobenej ujmy podľa a a jednak vo forme morálneho zadosťučinenia, ako aj vo forme peňažného plnenia, a to v sume 4.079.688,93 eur titulom primeraného zadosťučinenia za poškodenie dobrej povesti a 20.865.047,- eur titulom náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním v zmysle v spojení s - ušlý zisk v dôsledku straty obchodnej príležitosti s tým, že výška požadovaného peňažného plnenia bola znížená o pohľadávku žalovaného voči žalobcovi z rozhodcovského nálezu, t.j. o sumu 1.931.640,52 eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný šíril o žalobcovi nepravdivé a zavádzajúce informácie o strate platobnej schopnosti pôvodného žalobcu, nakoľko priamo predpokladá existenciu pohľadávok klientov voči žalobcovi, jeho permanentné neplnenie záväzkov a súčasne vyzýval ich na spoločný postup voči pôvodnému žalobcovi, ktorého generalizujúcim spôsobom uvádza ako dlžníka, aby našli spoločný postup proti nemu, prípadne iné vhodné riešenie, ktoré povedie k uspokojeniu pohľadávky. Uvedené bolo obsahom listu voči klientom žalobcu, ktorý bol súčasťou diskreditačnej kampane žalovaného s cieľom očierniť dobrú povesť žalobcu a znevážiť jeho postavenie pred najvýznamnejšími klientmi žalobcu - bankovými a finančnými inštitúciami. Žalobca bol kvôli tomu kontaktovaný zo strany svojich klientov so žiadosťami o vysvetlenie situácie a preukázanie kredibility

a platobnej disciplíny. Z dôvodu konania žalovaného bolo žalobcovi znemožnené úspešne dokončiť proces akvizície spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s., čím mu vznikol ušlý zisk v dôsledku straty obchodnej príležitosti v hodnote 20.865.047,- eur. Okrem toho žalobca žiadal od žalovaného zaplatiť sumu 4.079.688,93 eur ako primeranú satisfakciu za poškodenie dobrej povesti, čo je 25% zo súhrnu tržieb žalobcu za roky 2006 až 2010. Voči uvedeným sumám (spolu 24.944.735,93 eur) si žalobca započítal pohľadávku žalovaného vo výške 1.931.640,52 eur, čo sú náklady právneho zastúpenia a iné náklady z rozhodcovského nálezu z 26.07.2010 (vec č. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ rozhodcovské konanie vedené pred Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej obchodnej komory so sídlom v Paríži).

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe z 29.11.2012 uviedol, že zo žaloby nie je jasne vymedzené, na základe akých skutočností si žalobca uplatňuje voči žalovanému nárok na náhradu škody. Vymedzenie protiprávneho konania je absolútne neurčité a nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Nie je zrejmé, aké konkrétne nároky si žalobca uplatňuje podľa a aké v zmysle . V tomto smere je žaloba neurčitým návrhom. Žalovaný sa nikdy nedopustil konania priečiaceho sa zákonu, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť škoda. Žalovaný sa objektívne nemohol dopustiť nekalosúťažného konania voči žalobcovi a nároky uplatnené v žalobe postrádajú vecný a právny základ. Konaním žalovaného nebola nikdy naplnená skutková podstata civilného deliktu definovaná v a .

4. Uznesením zo dňa 17.6.2016 Krajský súd v Bratislave pripustil, aby na miesto doterajšieho žalobcu GENERAL FACTORING, a.s. vstúpila do konania spoločnosť NAUWINA, Ltd., so sídlom vo Veľkej Británii, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 09.09.2015.

5. Súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku opísal obsah následných písomných a ústnych vyjadrení strán sporu ako aj výpovede svedkov a uviedol, že podľa pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia a nasledujúce. teda vymedzuje predpoklady pre priznanie práva na náhradu škody a pokiaľ v konaní nie sú preukázané okolnosti vylučujúce zodpovednosť, uvedené v , má povinnosť uhradiť škodu ten, na strane ktorého došlo k porušeniu povinnosti, či už zo zmluvného vzťahu, alebo porušením zákonnej povinnosti za predpokladu, že sú splnené aj ostatné podmienky, pričom úprava náhrady škody je v založená na princípe objektívnej zodpovednosti, v zmysle ktorej strana, ktorá porušila svoju povinnosť, je povinná vždy škodu nahradiť bez ohľadu na to, či porušenie povinností, ktoré spôsobilo vznik škody, zavinila alebo nie.

6. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobou uplatnený nárok skutkovo i právne v celom rozsahu za neopodstatnený. Ozrejmil, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 23.013.095,41 eur s príslušenstvom, ktorú žalobca žiadal zaplatiť od žalovaného jednak titulom primeraného zadosťučinenia za poškodenie dobrej povesti (suma 4.079.688,93 eur) a jednak titulom náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním (suma 20.865.047,- eur ako ušlý zisk v dôsledku straty obchodnej príležitosti), pričom výška požadovaného peňažného plnenia bola znížená o pohľadávku žalovaného voči žalobcovi z rozhodcovského nálezu (o sumu 1.931.640,52 eur). Žalobca svoje nároky uplatnené v tomto konaní odvodzuje predovšetkým z listu zo dňa 10.03.2011 podpísaného B. C. (členom predstavenstva) a D. E. (riaditeľom útvaru Právnych služieb) Československej obchodní banky, a.s. so sídlom v Českej republike (ďalej len „F.“) a adresovaného k rukám predstavenstva spoločnosti (bližšie neuvedenej) vo veci: GENERAL FACTORING, a.s.. Podpísané osoby sa týmto listom obracajú na nešpecifikovaného adresáta v záležitosti pohľadávok proti spoločnosti GF s otázkou, či prichádza do úvahy spoločný postup proti dlžníkovi (GF), prípadne iné vhodné riešenie, ktoré bude viesť k uspokojeniu ich pohľadávky v prípade, že adresát tohto listu má podobné ťažkosti s vymáhateľnosťou pohľadávok voči spoločnosti GF. V liste sa ďalej uvádza nasledovné: Ak by mal adresát listu záujem o spoluprácu, spoločnosť F. je pripravená poskytnúť bližšie informácie (pričom sa môže obrátiť na kontaktnú osobu - G. H. E.). GF je podľa dostupných informácii pravidelným poskytovateľom najmä faktoringových služieb veľkým finančným inštitúciám na Slovensku. Z verejne dostupných informácii vyplýva, že GF pravdepodobne je, resp. bola aj dodávateľom adresáta tohto listu, prípadne že sa vzájomné aktivity GF a adresáta listu môžu inak stretávať. F. má voči GF právoplatne prisúdenú pohľadávku z titulu nákladov rozhodcovského konania vedeného pred Medzinárodným rozhodcovským súdom u Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži, ktorá pozostáva zo súm 40.281.893,42 Kč a 420.000,- USD. Právoplatný a vykonateľný

rozhodcovský nález zo dňa 26.07.2010, ktorým bolo uložené GF uhradiť uvedené sumy je k dispozícii na internetových stránkach I. v sekcii Servis pro média/Archiv/Podklady k právním sporům pro IPB. GF však dodnes svoje záväzky neuhradila, odmieta dobrovoľne vykonať úhradu a argumentuje, že „úhradou této sumy by ohrozila provozní financování své společnosti a ztratila by svou schopnost hradit svoje závazky včetně schopnosti vyplácet mzdy svým zaměstnancům...“. F. preto proti GF zahájila exekučné konanie podľa Exekučný poriadok.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalovaného konštatované v predmetnom liste nepredstavujú neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby (GF), ani ich nemožno považovať za také cielené konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a ktoré je spôsobilé privodiť ujmu GF. Podľa názoru súdu prvej inštancie vyhotovenie predmetného listu nie je možné považovať za nekalosúťažné konanie žalovaného porušujúce práva GF do takej miery, že by zakladalo nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, náhradu škody, či vydanie bezdôvodného obohatenia.

8. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetný list založený v spise ako dôkaz existuje, jeho obsah je známy a bol vyhotovený žalovaným. Preto nemá pochybnosti o jeho autenticite, čo v konečnom dôsledku potvrdili aj svedkovia v priebehu konania. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že predmetný list bol súčasťou diskreditačnej kampane žalovaného voči GF s cieľom poškodiť jeho dobrú povesť a získať pre svoju spoločnosť majetkovú výhodu nekalosúťažným konaním voči žalovanému. Vzhľadom na komplexnosť vzťahov medzi žalovaným a GF (existencia rozhodcovského nálezu a exekučného konania týkajúceho sa značnej peňažnej sumy) list neobsahoval všetky informácie, ktoré by dôkladne popisovali vzniknutú situáciu v danom čase medzi žalovaným a GF, avšak tvrdenia a skutočnosti uvádzané v predmetnom liste súd považoval za objektívne pravdivé v rozhodnom čase, čiže v čase vyhotovenia listu. Rozhodcovský nález zo dňa 26.07.2010 bol právoplatný a vykonateľný. V liste nebolo uvedené, že uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.02.2011, č.k. -1319, EX 3075/2010 došlo síce k povoleniu odkladu vykonateľnosti rozhodcovského nálezu na území Slovenskej republiky, avšak len do právoplatného skončenia konania o žalobe na zrušenie predmetného rozhodcovského nálezu pred Mestským súdom v Prahe. Naopak, tým istým uznesením bol návrh povinného (GF) na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu zamietnutý s odôvodnením, že v otázke odopretia uznania a vykonateľnosti exekučného titulu dospel exekučný súd k záveru, že predložený cudzí rozhodcovský nález nie je v rozpore s § 50 ZRK (čl. V Dohovoru) brániacim jeho uznaniu a vykonaniu na území SR, a teda je spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Návrh GF zo dňa 21.12.2010 na odoprenie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu bol de facto a de iure zamietnutý, čo potvrdil v konaní o dovolaní GF aj Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. -2599 zo dňa 31.08.2015, právoplatným dňa 13.11.2015. Návrhu GF zo dňa 07.01.2016 na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) Exekučného poriadku exekučný súd vyhovel až uznesením zo dňa 04.04.2016, č.k. -2677, ktoré bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave, dňa 28.04.2017 pod č.k. -2841. GF a ani žalobca nikdy nenapadli rozhodcovský nález na súde, ktorý by mal právomoc posúdiť jeho zákonnosť, prípadne tento zrušiť. Z uvedeného vyplýva, že opomenutie uvedenia informácie o dočasnom odklade vykonateľnosti rozhodcovského nálezu na území SR žalovaným v predmetnom liste nebolo tak závažné, že by toto konanie žalovaného bolo možné vnímať ako poškodenie dobrej povesti GF, či konanie v nekalej súťaži. Pokiaľ ide o informáciu uvedenú v liste o hrozbe platobnej neschopnosti GF v prípade plnenia žalovanému, táto bola taktiež pravdivá, keďže ju GF sám uviedol v rámci exekučného konania. Je preto pochopiteľné, že žalovaný mal dôvodnú obavu, že jeho pohľadávka z rozhodcovského nálezu nebude zo strany GF uhradená.

9. Súd prvej inštancie nevnímal konanie žalovaného prostredníctvom predmetného listu ako protiprávne, ale len ako snahu zabezpečiť uhradenie svojej pohľadávky GF, prípadne aj v rámci spoločného postupu s inými veriteľmi GF, čo právny poriadok nijak nezakazuje. Podľa súdu mal žalovaný plné právo vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní a na tento účel predbežne zisťovať, či existujú aj iní veritelia, ktorí majú pohľadávky voči GF. Podľa názoru súdu je nepodstatné, či sa obchodní partneri GF, alebo svedkovia vypočutí v tomto konaní dozvedeli o následkoch rozhodcovského konania z listu žalovaného alebo z verejne dostupných informácií. Spor medzi GF a žalovaným, keďže sa týkal pohľadávky v značnej výške, bol medializovaný a preto aj informácie uvedené žalovaným v liste bolo možné dohľadať a preveriť si ich pravdivosť. Svedkovia pritom tiež potvrdili, že samotná verejne komunikovaná informácia o existencii sporu bola natoľko významná, že zásadne zmenila vnímanie GF obchodnými partnermi a jeho kredibilitu ako potenciálneho investora. Preto ak GF vznikla akákoľvek škoda v súvislosti s

predmetným rozhodcovským konaním, nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že táto mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s predmetným listom vyhotoveným žalovaným. Taktiež nemožno uzavrieť, že tento list žalovaného predstavoval protiprávne konanie, keďže len konštatoval fakty, ktoré boli v danom čase pravdivé. Aj z výpovede svedkov vyplynulo, že finančné inštitúcie sa s podobnými listami ako je sporný list bežne stretávajú. Banky si podobné informácie zisťujú aj svojpomocne a s výsledkami svojich zistení následne konfrontujú dotknutú spoločnosť so žiadosťou o vysvetlenie. Následne ostáva už len na ich posúdení, či budú aj naďalej obchodovať s takto preverenou spoločnosťou. Zásah do dobrej povesti GF prostredníctvom konania žalovaného nebol relevantným spôsobom preukázaný, nakoľko žalovaný v spornom liste v podstate len informoval, že si GF neplní svoje záväzky riadne a včas, pričom takáto informácia o správaní sa právnickej osoby v obchodných vzťahoch nie je neoprávnená. Súd taktiež nedospel k záveru, že by konanie žalovaného prostredníctvom listu narúšalo akýmkoľvek spôsobom hospodársku súťaž, alebo bolo v rozpore s dobrými mravmi, alebo malo vôbec za cieľ privodiť ujmu spoločnosti GF.

10. Súd prvej inštancie mal za to, že konanie žalovaného nenapĺňa zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu - nie je daný predpoklad protiprávneho konania žalovaného a ani priamej príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a vznikom škody na strane GF, preto vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú, a túto v celom rozsahu zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle a priznal plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. Žalobca vo svojom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa len obmedzil na nekritické prevzatie tvrdení žalovaného bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu, čo viedlo v konečnom dôsledku k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, keďže súd prvej inštancie nevyjasnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané (resp. na základe čoho ich považoval za preukázané, či nepreukázané), ani nevykonal vlastné hodnotenie tvrdení strán a zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, ktoré by viedli k inému postupu, resp. rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ďalej mal žalobca za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, t.j. neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia strán nimi boli potvrdené alebo vyvrátené. Na troch stranách citované svedecké výpovede šiestich svedkov zhrnul prvoinštančný súd len všeobecne v závere odôvodnenia a z nich vyvodil nesprávne skutkové závery podsúvané žalovaným, pričom nie je zrejmé, či sa súd oboznámil s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a ako ich hodnotil. Žalobca v konaní predložil aj argumentáciu a listinné dôkazy preukazujúce okolnosti šírenia listu žalovaného, v dôsledku ktorého spoločnosti GF vznikla škoda, ako i príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodu. Súd prvej inštancie sa ale predmetnými dôkazmi zrejme nezaoberal, no ani neuviedol prečo tieto dôkazy nevykonal. Nedostatočným odôvodnením rozsudku v tomto smere bola žalobcovi znemožnená precizácia dôvodov odvolania a účinná ochrana jeho práv.

14. Žalobca tiež namietal nesprávne určenie predmetu konania, keď vo vyjadrení zo dňa 29.03.2019 uviedol, že predmetom konania je zaplatenie sumy 23.013.095,41 eur, predstavujúcej náhradu ujmy, ktorú uplatňuje ako následok protiprávneho konania žalovaného a z toho si uplatňuje náhradu škody vo výške 2.048.048,41 eur a náhradu ušlého zisku vo výške 20.865.047,- eur, primerané zadosťučinenie za zásah do dobrej povesti a to vo výške 100.000,- eur, pričom súd prvej inštancie v bode 17 odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobca žiadal zaplatiť od žalovaného titulom primeraného zadosťučinenia za poškodenie dobrej povesti sumu 4.079.688,93 eur a titulom náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním sumu 20.865.047,- eur ako ušlý zisk v dôsledku straty obchodnej príležitosti.

15. Ako ďalej žalobca uviedol, súd prvej inštancie žalobu prekvapivo zamietol po ôsmich pojednávaniach z dôvodu, že tvrdenia konštatované v predmetnom liste nepredstavujú neoprávnený zásah do dobrej povesti, hoci tvrdenia obsiahnuté v liste boli známe od samotného začiatku konania, pričom ani priebeh samotných pojednávaní nenasvedčoval tomu, že by obsah samotného listu nepredstavoval protiprávne konanie žalovaného. V súvislosti s nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie žalobca namietal, že súd v odôvodnení rozsudku referoval zistenie skutkových okolností, ktoré sú v rozpore s výpoveďami svedkov a tiež listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, pričom neuviedol, ktoré dôkazy vykonal. Nie je tak zrejmé, či nesprávne a neúplne zistený skutkový stav je dôsledkom len nesprávneho vyhodnotenia dôkazov alebo aj nevykonania navrhnutých dôkazov. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalobcu nesprávne konštatoval, že informácie uvedené v liste žalobcu boli objektívne pravdivé a opomenutie povolenia dočasného odkladu vykonateľnosti nebolo tak závažné, aby konanie žalovaného bolo považované za protiprávne. V liste zaslanom žalovaným boli aj nepravdivé informácie a najmä neúplné informácie objektívne spôsobilé poškodiť spoločnosť GF a to aj s ohľadom na osobu pôvodcu týchto informácií, okolnosti ich šírenia a adresátov predmetného listu. Za nepravdivé informácie uvádzané v liste žalobca považoval aj tvrdenie žalovaného, že disponuje „vykonateľným rozhodcovským nálezom, ktorým bolo uložené spoločnosti GENERAL FACTORING, a.s. uhradiť uvedené čiastky (pozn. 40.281.893,42 Kč a 420.000 USD)“, nakoľko vykonateľnosť nálezu bola v čase vyhotovenia a šírenia listu odložená uznesením Okresného súdu Bratislava II, č.k. -1319. Ak súd prvej inštancie posudzoval pravdivosť listu v čase jeho vyhotovenia a šírenia, potom nie je správne ani zistenie, že návrh GF zo dňa 21.12.2010 na odoprenie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu bol de facto a de iure zamietnutý, nakoľko toto zamietnutie nastalo časovo až o niekoľko rokov neskôr, a teda nemôže byť vyhodnocované s ostatnými okolnosťami danými v čase šírenia listu. Ak súd pravdivosť informácií v liste hodnotil aj v spojení so zamietnutím návrhu GF na odopretie uznania a vykonateľnosti (hoci časovo vôbec nespadá do obdobia šírenia listu), potom mal brať do úvahy aj tú skutočnosť, že žalovaným začaté exekučné konanie bolo na návrh žalobcu zastavené, keďže spoločnosť GF v konečnom dôsledku dosiahla zastavenie exekúcie, ktoré bolo taktiež preskúmavané Najvyšším súdom SR. Ďalej žalobca ozrejmil, že spoločnosť GF sa pri podaní návrhu na zrušenie konečného rozhodcovského nálezu spravovala v tom čase prevládajúcou judikatúrou českých súdov, v zmysle ktorej „pravomoc českého soudu ke zrušení rozhodčího nálezu vydaného ve Vídní je dána, neboť sjednání místa rozhodčího řízení ve Vídní má význam pouze geografický, když si strany sjednaly kromě českých rozhodců i užití českých právních předpisů“, čo bol aj prípad rozhodcovského nálezu uvedeného v liste žalovaného. Pravdivosť informácie o nedostatku kredibility spoločnosti GF bola vyvrátená predložením účtovnej závierky spoločnosti GF za rok 2010 a tiež J. D., predsedom predstavenstva spoločnosti GF, ktorý uviedol, že následkom uhradenia pohľadávky F. v r. 2011 by nebola neschopnosť spoločnosti fungovať ďalej, keďže by ju akcionári zafinancovali z vlastných prostriedkov. List považoval žalobca za napísaný zavádzajúco, cielene a so zámerom vyvolať u adresátov dojem o platobnej neschopnosti žalobcu. Účelovo používa výrazy, ktoré u obchodného partnera vyvolávajú značné znepokojenie a jeho priame ohrozenie. Podľa žalobcu je zrejmé, že účelom listu je vyvolať dojem straty platobnej schopnosti, vážne obavy o kredibilitu a dôveryhodnosť. K adresátom sa prostredníctvom listu dostali informácie o tom, že existuje právoplatný a vykonateľný arbitrážny nález, ktorý zaväzuje GF k plneniu cca 2 mil. eur, spoločnosť GF predmetnú pohľadávku neuhradila a odmieta uhradiť, žalovaný preto voči GF zahájil exekučné konanie, žalovaný hľadá ďalšie subjekty s podobnými ťažkosťami pri vymáhaní pohľadávok voči spoločnosti GF a navrhuje im spoločný postup voči GF. Adresáti listu nedostali v liste informáciu, že vykonateľnosť nálezu bola odložená. Takto podané informácie boli objektívne spôsobilé vyvolať (a vyvolali) u obchodných partnerov bezprostredné kroky smerujúce k utlmeniu a zastaveniu spolupráce so spoločnosťou GF, keďže z listu sa nedal vyvodiť iný záver ako ten, že GF si neplní svoje záväzky, odmieta tieto záväzky plniť a obavu, že akákoľvek ďalšia pohľadávka voči GF bude nevymožiteľná, nakoľko problémy s vymáhaním má aj žalovaný, ktorý už dokonca pohľadávku vymáha bezúspešne prostredníctvom exekúcie. Žalovaný v liste zamlčal, že vykonateľnosť ním uvádzaného exekučného titulu bola odložená, pričom obzvlášť pri sume záväzku 40.281.893,42 Kč a 420.000,- USD uvádzanej v liste žalovaného informácia, že žalovaný, ktorý je významnou bankou, takýto záväzok vymáha v exekučnom konaní, je spôsobilá objektívne vyvolať a vyvolala adresátov listu objektívnu obavu existenčných problémov spoločnosti GF spojenú s obavou, že výnosy z ich pohľadávok spravovaných pre nich právnym predchodcom žalobcu (či dražieb pre nich realizovaných predchodcom žalobcu), budú zexekvované, s obavou reputačného rizika v prípade ďalšieho pokračovania spolupráce, keďže právny predchodca žalobcu vykonával správu pohľadávok dlžníkom bánk, pričom sám mal byť v zmysle listu exekvovaný za podstatnú sumu inou bankou, nehovoriac o mandátnej správe pohľadávok pre Sociálnu poisťovňu, ktorá popri inom napr. zabezpečuje výplatu všetkých starobných dôchodkov vyplácaných

Slovenskou republikou. Spôsobilosť informácii šírených v predmetnom liste žalovaného vyvolať uvedenú obavu u adresátov listu, bola podľa názoru žalobcu potvrdená nielen troma nezávislým výsluchmi svedkov, ktorí vypovedali skoro identicky o prvotnom efekte doručenia listu, ale i samotným následným konaním inštitúcií, v ktorých predvolaní svedkovia pracovali.

16. Žalobca mal tiež za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v tom, že list nebol súčasťou diskreditačnej kampane žalovaného. V konaní bolo preukázané, že žalovaný list šíril plošne medzi najvýznamnejšími finančnými inštitúciami, o ktorých predpokladal, že sú obchodnými partnermi spoločnosti GF. Šírenie informácií obsiahnutých v liste žalovaného bolo bezprostrednou reakciu žalovaného, aktom pomsty voči GF za úspešné dosiahnutie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu povoleného uznesením Okresného súdu Bratislava II uznesením č.k. -1319 zo dňa 24.02.2011, doručeným žalovanému 10.03.2011. Predmetnú skutočnosť súd prvej inštancie nezistil zrejme z dôvodu nevykonania listinného dôkazu, a to doručenky o prevzatí uznesenia Okresného súdu Bratislava II č.k. -1319 žalovaným. Žalovaný bol pritom povinný zachovávať dôvernosť arbitráže ICC a informácie, dokumenty a korešpondenciu týkajúce sa arbitráže nesprístupňovať žiadnym osobám, ktoré nie sú účastníkmi rozhodcovského konania. Uvedené súd prvej inštancie nezisťoval, keďže nevykonal dôkaz predložený žalobcom, a to List Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore z 30.11.2010. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu zisteniu, že žalovaný sa snažil len zabezpečiť uhradenie svojej pohľadávky v rozpore s jeho priznaním, že jeho zámerom bolo dosiahnuť vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti GF (písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 26.11.2020, vyjadrenie na pojednávaní konanom dňa 14.10.2020). Žalovaný navyše šírením listu objektívne nemohol dosiahnuť žiaden úžitok vo vzťahu k zabezpečeniu uhradenia svojej pohľadávky a bol si toho plne vedomý. V rozpore so zisteniami súdu prvej inštancie, žalovaný sa šírením nepravdivých, neúplných a zavádzajúcich informácií o pomeroch spoločnosti GF obsiahnutých v predmetnom liste nesnažil o presadzovanie svojho práva a konal protiprávne na úkor spoločnosti GF. Cieľ sledovaný žalovaným a ním zvolený prostriedok nie je možné považovať za legitímny či právom aprobovaný, nakoľko žalovaný svoju pohľadávku už vymáhal v rámci začatého exekučného konania, v ktorom by mal nárok na plné uspokojenie pohľadávky na rozdiel od konkurzu, v dôsledku ktorého by bola exekúcia zastavená. Na strane žalovaného nebol preto dôvod vyhľadávať iné subjekty s vymáhateľnými pohľadávkami, ak by žalovaný sledoval len uhradenie svojej pohľadávky ako konštatoval prvoinštančný súd. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nepredpokladá komunikáciu medzi veriteľmi v rozsahu a s obsahom, ktorý bol predmetom listu žalovaného. V dôsledku nesprávnych skutkových zistení súd prvej inštancie nezistil, že z listu žalovaného vyplýva, že žalovaný adresátov listu oslovoval nie ako veriteľov, ale ako potenciálnych obchodných partnerov spoločnosti GF (čo je zásadný rozdiel). Bolo by plne postačujúce osloveným subjektom položiť jednoduchú otázku, či sú veriteľmi vykonateľných pohľadávok po splatnosti a vyzvať ich v prípade záujmu na poskytnutie bližších informácií. Šírenie zavádzajúcich informácií o pomeroch spoločnosti GF, ktoré tvorili prevažnú časť listu, a to vo vzťahu k neznámemu počtu subjektov z radov veľkých finančných inštitúcií, bolo podľa žalobcu za daných okolností zjavným zneužitím práva a situácie zo strany žalovaného.

17. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že žalovaný začal rozširovať informácie o „ťažkostiach“ s vymáhaním pohľadávok voči spoločnosti GF až v deň, keď mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu). Uznesenie o odklade vykonateľnosti nálezu vo svojom liste žalovaný „opomenul“, na druhej strane ale uviedol, že disponuje vykonateľným nálezom, pohľadávkou cca 2 milióny eur voči spoločnosti GF, odmietaním dobrovoľnej úhrady a indikoval ohrozenie schopnosti platiť záväzky zo strany spoločnosti GF. To všetko v čase, keď spoločnosť GF mala podľa účtovnej závierky za rok 2010 ročné tržby v sume cca 2,5 milióny eur. Žalovaný si finančnú kondíciu spoločnosti GF v čase šírenia listu mohol zistiť tak, ako ju zistil v priebehu konania, keď na základe účtovnej závierky z roku 2013 dospel k jednoznačnému záveru, že spoločnosť GF je v dobrej finančnej kondícií, hoci finančná kondícia GF bola podstatne horšia ako v čase šírenia listu. Tieto relevantné skutočnosti súd prvej inštancie z predložených účtovných závierok nezistil, pričom z odôvodenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, či dôkaz ich oboznámením súd vykonal alebo nie. Výpovede svedkov taktiež nepotvrdili, že finančné inštitúcie sa bežne stretávajú s podobnými listami ako je sporný list, práve naopak uviedli, že takým listom sa nikdy nestretli. V súvislosti s medializáciou sporu (arbitráže medzi GF a žalovaným) a informácie šírené listom žalobca uviedol, že obsahom listu žalovaného boli predovšetkým informácie o pomeroch GF, neschopnosti GF uhrádzať svoje záväzky, vyčíslenie trov arbitrážneho konania, ktoré mala spoločnosť GF zaplatiť žalovanému na základe vykonateľného nálezu, nabádanie adresátov listu k spoločnému postupu voči GF, dokonca

odkaz na internetovú stránku žalovaného, na ktorej bol v rozpore s pravidlami arbitrážneho konania zverejnený nález vydaný v predmetnej arbitráži. Nič z toho nebolo predmetom článkov predložených žalovaným, keď tieto obsahovali len strohú informáciu o výsledku arbitrážneho konania, bez akýchkoľvek ďalších súvislostí uvádzaných v liste (teda bez uvedenia výšky pohľadávky žalovaného voči GF, ochoty uhradiť pohľadávku na náhradu trov arbitráže, vyčíslenia pohľadávky, začatia exekučného konania voči GF a pod.). Spor, ktorého verejne komunikovaná existencia mala podľa zistení prvoinštančného súdu sama o sebe zásadne zmeniť vnímanie spoločnosti GF jej obchodnými partnermi bol známy niekoľko rokov. Informácie o predmetnom spore (a jeho výsledku), ktoré boli verejne dostupné, nemali schopnosť žiadnym spôsobom zmeniť vnímanie GF jeho obchodnými partnermi, nieto ešte zásadne. Zlom nastal až v okamihu, kedy sa žalovaný uchýlil k danej protiprávnej a úskočnej praktike – zaslaniu predmetného listu, ktorý bol spúšťačom lavíny bezprostredných opatrení všetkých obchodných partnerov, ktorí zásadne utlmili alebo ukončili všetku spoluprácu s GF. Prekážkou spolupráce preto nebol existujúci alebo prehratý arbitrážny spor, ale informácie (v liste) o údajnej strate kredibility odvodzované od neplnenia záväzku vymáhaného exekučne napriek tomu, že sa spoločnosť GF v exekúcii úspešne bránila, bol povolený odklad exekúcie a neskôr bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, t.j. šírenie informácií, z ktorých obchodní partneri ako sami potvrdili dôvodne odvodzovali ohrozenie či zvýšenú mieru rizika na strane GF a ktoré v konečnom dôsledku žiadne riziko nepredstavovali. Žiaden zo svedkov nepotvrdil, že sa o spore dozvedel inak, ako z listu žalovaného. Navyše nález, na ktorý žalovaný v liste odkazoval s uvedením svojej internetovej stránky, žiaden zo svedkov nečítal, čo opäť potvrdzuje, že obchodní partneri spoločnosti GF sa o samotný medializovaný spor (arbitráž) ani jeho výsledok vôbec nezaujímali a podstatné boli práve ostatné informácie uvedené v liste. Podľa žalobcu je mylný skutkový záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k predmetu sporu v tom, že banky si podobné informácie obsiahnuté v liste zisťujú aj svojpomocne a s výsledkami svojich zistení následne konfrontujú dotknutú spoločnosť so žiadosťou o vysvetlenie. V danom prípade svedkovia uviedli, že informácie uvedené v liste z vlastnej iniciatívy nepreverovali, dozvedeli sa o nich až z predmetného listu žalovaného, pričom potvrdili, že ani spoločnosť GF nebola povinná v rámci prebiehajúcich obchodných vzťahov informácie o spore, či jeho výsledku oznamovať. Informácie o spoločnosti GF, ktoré si jej obchodní partneri zisťovali z vlastnej iniciatívy, neboli bezpochyby dôvodom na ukončenie alebo obmedzenie spolupráce, keďže táto bola vo všetkých prípadoch až do doručenia listu žalovaného bezproblémová a obojstranne prospešná.

18. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel podľa žalobcu k nesprávnym skutkovým zisteniam aj v otázke existencie priame príčinnej súvislosti, keď uviedol, že nie je daný predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a vznikom škody na strane GF. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou vzniknutou poklesom tržieb spoločnosti GF a splatením úveru zo strany K. v dôsledku protiprávneho konania žalovaného bola však podľa žalobcu v konaní preukázaná najmä výpoveďou svedkov D. C., G. L., M. N. H., p. J. D. a predložením e-mailovej správy G. G. zo dňa 21.3.2011. Z výpovedí svedkov okrem iného vyplýva, že v skutočnosti nebol záujem nechať si vysvetliť informácie uvedené v liste. Obchodní partneri požadovali vyriešenie situácie. Vo vzťahu k K. nepomohlo napr. ani vyžiadané predčasné splatenie úveru K.. Ukončenie exekúcie ako požadované okamžité vyriešenie nebolo v rukách GF, keďže malo svoj zákonný procesný postup, o ktorom rozhodoval súd a spoločnosť GF pohľadávku žalovaného odmietala zaplatiť, keďže ju považovala za nezákonnú, čo bolo neskôr potvrdené aj súdom. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou vzniknutou zmarením akvizície 100% akcií spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s., bola podľa žalobcu preukázaná listom spoločnosti GF zo dňa 18.02.2011, listom spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s. zo dňa 21.02.2011, listom spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s. zo dňa 11.04.2011 a výpoveďou svedkov M. D. B., J. D., štatutára spoločnosti GF a M. G. O., finančného riaditeľa spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s., ktorou bolo tiež potvrdené, že rozhodnutie o víťaznom uchádzačovi bolo na Solar Land Holding SK I a.s., ktorý preferoval najvyššiu cenu a bezproblémový priebeh transakcie. Preto sa rozhodol projekt nerealizovať s GF napriek tomu, že vlastným preverovaním spoločnosti GF ako záujemcu neboli zistené žiadne prekážky realizácie transakcie, spoločnosť GF bola vybraná do užšieho výberu uchádzačov, z ktorých ponúkla najvyššiu cenu a bola vybraná ako víťaz. Výpoveďami svedkov bolo tiež podľa žalobcu potvrdené, že spoločnosť GF mala so svojimi obchodnými partnermi (P. J., L., K., L., Sociálna poisťovňa, Q. J.) dlhodobo budované štandardné vzťahy v oblasti správy pohľadávok, organizovania dobrovoľných dražieb či odkupovania pohľadávok a štandardne sa zúčastnila výberového konania na akvizíciu akcií spoločnosti SolarLand Holding SK I a.s. Obchodné vzťahy a výberové konanie boli zásadným spôsobom narušené zo strany žalovaného šírením informácií uvedených v liste, keďže obchodní partneri spoločnosti GF nemali záujem byť vťahovaní do akéhokoľvek sporu medzi spoločnosťou GF a F., či byť rukojemníkmi nedoriešených nárokov bez ohľadu na to, či

ich spoločnosť GF alebo žalovaný považovali za oprávnené alebo nie. Obzvlášť v prípade zmarenia akvizície akcií SolarLand Holding SK I, a.s. zo svedeckej výpovede zodpovedného projektového manažéra G. O. vyplynulo, že im nešlo o riešenie sporov, a preto uprednostnili ponuku, ktorá bola pre nich finančne menej výhodná. Podnikatelia a finančné inštitúcie so zahraničnou účasťou obzvlášť nemajú záujem vedome spolupracovať so subjektom, spolupráca s ktorým pre nich predstavuje zbytočné ekonomické či reputačné riziko predstavujúce informácie uvedené v liste, ktoré spoločnosť GF nebola povinná obchodným partnerom oznamovať, títo ich ani nevyhľadávali a dozvedeli sa ich len od žalovaného, ktorý navyše podstatnú informáciu o odklade vykonateľnosť zamlčal, a tak obchodní partneri jednoducho nemali záujem ohrozovať vlastné aktivity cudzími spormi ani posudzovať, ktorá zo strán má pravdu. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz nariadením znaleckého dokazovania za účelom zistenia výšky škody vzniknutej v dôsledku protiprávneho konania žalovaného (žiadaný aj podaním žalobcu z 12.11.2020), t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (a to najmä vo vzťahu k samotnej výške škody a doplňujúcich podkladov k príčinnej súvislosti) a rovnako tak nevykonal ďalšie dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností pre priznanie nároku na náhradu škody (na zistenie porušenia povinnosti, príčinnej súvislosti, vzniku škody a podkladov pre výpočet jej výšky, na zistenie dobrej povesti spoločnosti GF, alebo skutočnosti, či ku konaniu žalovaného došlo v rámci hospodárskej súťaže). Podľa žalobcu prvoinštančný súd nevykonal najmä predložené listinné dôkazy, taxatívne vymenované v odvolaní v bode 50., pričom neuviedol ani dôvod, pre ktorý ich nevykonal.

19. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalobcu vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru, že list žalovaného nepredstavoval protiprávne konanie, keďže len konštatoval fakty, ktoré boli v danom čase pravdivé. Bez ohľadu na uvedené nesprávne zistenie skutkového stavu je nesprávnym samotné právne posúdenie, v zmysle ktorého šírením pravdivých informácií o pomeroch právnickej osoby nie je možné zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti, či konať protiprávne a spôsobiť tak škodu právnickej osobe. Zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti je možné aj pravdivou informáciou, ak je šírená takou formou a v takých súvislostiach, že skresľuje skutočnosť alebo vyvoláva dojem skreslenia skutočnosti, čím pôsobí difamačne. Ak by sa aj malo jednať o pravdivé informácie, bolo úlohou súdu v rámci právneho posúdenia vyhodnotiť, či s ohľadom na všetky súvislosti a súvisiace okolnosti boli spôsobilé privodiť ujmu alebo nie, čo však súd opomenul realizovať. Žalobca pritom opätovne poukazoval na fakt, že informácie v liste boli nielenže zámerne neúplné a nepravdivé, ale boli podané spôsobom a za okolností, ktoré v spoločne vyústili do konania, ktoré nie je možné označiť inak ako protiprávne, nakoľko bolo spôsobilé a aj v konečnom dôsledku spôsobilo ujmu. Žalobca zdôraznil, že aj šírenie pravdivej informácie môže byť protiprávnym konaním, ak takýmto šírením dochádza k porušeniu povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu alebo vyplývajúcej z právneho predpisu. Informácia o odklade vykonateľnosti bola podľa žalobcu relevantná, keďže sama o sebe vylučuje riziko bezprostredných krokov exekútora (ohrozujúcich i majetok obchodných partnerov, čo bolo tiež obavou adresátov listu potvrdenou vo výpovediach svedkov) a najmä samotná informácia o odklade vykonateľnosti evokuje riadnu zákonnú obranu proti exekučnému titulu a pochybnosti o opodstatnenosti exekúcie ako takej (ktorá bola neskôr dokonca zastavená), nie svojvoľné odmietanie plnenia záväzku. Jej neuvedenie bolo závažné a je jedným z dôvodov, prečo šírenie listu bolo protiprávne a pôsobilo difamačne. Žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že konanie žalovaného prostredníctvom listu bolo len snahou o zabezpečenie uhradenia pohľadávky, nielen preto, že ide o nesprávne skutkové zistenie v rozpore vyjadrením žalovaného, ale aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávny považoval žalobca aj záver súdu prvej inštancie, že za účelom vymáhania pohľadávky v exekučnom konaní, mal žalovaný právo predbežne zisťovať, či existujú aj iní veritelia, ktorí majú pohľadávky voči povinnému. Mal za to, že rozsah a obsah informácií uvedených v liste adresovanom obchodným partnerom spoločnosti GF boli zjavne neprimerané tomu, že žalovaný „len predbežne zisťoval iných možných veriteľov“. Informácia, že si spoločnosť GF neplní záväzky riadne a včas je v obchodných vzťahoch neoprávnená, obzvlášť ak je v rozpore so skutočnosťou. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by si spoločnosť neplnila záväzky riadne a včas, t.j. že by to bolo pre ňu bežné fungovanie v obchodných vzťahoch. Taktiež žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že je nepodstatné, či sa obchodní partneri GF dozvedeli o následkoch rozhodcovského konania z listu žalovaného. Naopak táto skutočnosť je pre posúdenie dôležitá tak v spojitosti s porušením dôvernosti arbitráže medzi GF a žalovaným vedenej pred ICC, ako aj v spojitosti s úmyslom žalovaného, ktorý v konaní priznal, že mal záujem prostredníctvom predmetného listu preveriť možnosti vyhlásenia konkurzu (nie zabezpečiť uhradenie svojej pohľadávky, ktorej uhradenie v konkurze by bolo zložitejšie ako prostredníctvom prebiehajúcej exekúcie). Za nesprávny považoval žalobca aj ten záver súdu

prvej inštancie, podľa ktorého možnosť dohľadať a preveriť pravdivosť informácií uvedených v liste by obmedzovala, či vylučovala zodpovednosť žalovaného za škodu. Takýto názor by vylučoval nárok na náhradu škody v prípade akéhokoľvek ohovárania či zásahu do dobrej povesti, keďže by bolo možné tvrdiť, že vždy je predsa priestor lož či zavádzanie vysvetliť.

20. Šírenie uvedených informácií žalovaným prostredníctvom predmetného listu medzi obchodnými partnermi spoločnosti GF, z ktorého sám nemohol mať žiaden prospech, za uvedených okolností a so zámerom dosiahnuť vyhlásenie konkurzu na spoločnosť GF z dôvodu, že táto sa úspešne bránila v exekučnom konaní nároku vymáhanému žalovaným, nie je možné hodnotiť inak ako šikanózny výkon práva, konanie žalovaného bolo v rozpore s dobrými mravmi a s akýmikoľvek pravidlami hospodárskej súťaže, či poctivým obchodným stykom, ktoré za žiadnych okolností nemôže požívať právnu ochranu a zakladá zodpovednosť žalovaného za škodu tým spôsobenú. Podľa žalobcu boli naplnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, ako protiprávne konanie žalovaného, priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou vzniknutou právnemu predchodcovi žalobcu a vznik škody právnemu predchodcovi žalobcu.

21. Ohľadom rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania žalobca namietal, že tento priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu napriek skutočnosti, že žalobcovi sa podarilo preukázať existenciu, obsah i zasielanie listu žalovaným, preto tento nemal plný úspech vo veci a jednak sám svojím postupom zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli ani jemu a ani žalobcovi, ak by nebolo potrebné preukazovať vyhotovenie a zasielanie listu žalovaným. Žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania za nesprávne a považuje tiež za nespravodlivé, aby znášal trovy konania, ktorých vynaloženie zavinil žalovaný účelovým popieraním existencie a zasielania listu. Žalobca mal za to, že ak súd prvej inštancie o nároku na náhradu konania rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, vzhľadom na preukázanie žalovaným popieraného vyhotovenia a zasielania listu nemal priznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu podľa , alebo priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania za úkony smerujúce k preukázaniu existencie a zasielania listu žalovaným, keďže ich vznik zavinil žalovaný, prípadne s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti sporu, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a neprimeranú tvrdosť priznania náhrady trov konania v plnom rozsahu, prihliadnuť na tieto okolnosti ako na dôvody hodné osobitného zreteľa a nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán podľa .

22. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 10.03.2021, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Žalovaný mal za to, že žalobca vo svojom odvolaní len znovu opakuje tie isté subjektívne a ničím nepodložené názory a konštrukty, ktoré už uvádzal v priebehu konania na súde prvej inštancie. Žalovaný v priebehu konania rozsiahlou vecnou argumentáciou a relevantnými dôkazmi preukázal, že obsah listu je objektívne v celom rozsahu pravdivý, a že zaslanie listu nebolo právom reprobovaným konaním. Žalovaný považoval za preukázané, že žalobcovi škoda (ušlý zisk) nevznikla, resp. medzi žalobcom tvrdenou škodu (ušlým ziskom) a listom neexistuje ani príčinná súvislosť. Ak by aj v skutočnosti žalobcovi vznikla žalobou popísaná škoda, prípadne ušlý zisk, tieto neboli spôsobené protiprávnym konaním žalovaného a za tieto preto nezodpovedá. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní nereflektuje skutočnosť, že povinnosťou súdu je vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia len s takou argumentáciou a návrhmi dôkazov sporových strán, ktoré sú vo vzťahu k rozhodnutiu relevantné a podstatné, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. . Žalovaný k námietke údajného nesprávneho určenia predmetu konania zdôraznil, že žalobca neuviedol, ako konkrétne by tento absolútne formálny nedostatok mohol ovplyvniť celkovú správnosť súdneho rozhodnutia, keďže žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, pričom je evidentné, že sa súd zaoberal primárne prvým predpokladom náhrady škody - porušením povinnosti a keďže žiadne porušenie zo strany konania žalovaného nezistil a žalobca zároveň materiálne nepreukázal dôvodnosť ani jedného z tvrdených nárokov, súd nemal dôvod sa predmetnými nárokmi zaoberať detailne, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku súd správne a jasne odôvodnil, z akého dôvodu nemohol byť žalobcovi priznaný nárok na náhradu škody, nárok na náhradu ušlého zisku, a ani na primerané zadosťučinenie v peniazoch. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že ani celková žalovaná suma nebola zo strany žalobcu menená, keď v žalobe zo dňa 18.10.2011, v rámci predbežného prejednania sporu zo dňa 03.05.2017 ako aj vo vyjadrení žalobcu zo dňa 29.03.2019 žalobca uplatnil celkovú čiastku vo výške 23.013.095,41 eur. Nesprávne označenie číselných hodnôt jednotlivých peňažných nárokov, ktoré v súčte dávali nemennú žalovanú

sumu, sa tak podľa žalovaného nemohlo dotknúť správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovaný sa tiež nestotožnil s názorom žalobcu, že rozsudok je údajne tzv. prekvapivým rozhodnutím, nakoľko týmto možno rozumieť len také rozhodnutie, ktorým súd za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom, a nie skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstavy žalobcu, a tento bol v konečnom dôsledku z rozsudku prekvapený. Z vedenia konania pred súdom prvej inštancie je podľa žalovaného evidentné, že sa súd zaoberal práve existenciou predmetného listu, jeho obsahom a predovšetkým posúdením jeho spôsobilosti neoprávnene zasiahnuť do jeho práv (tvrdenej žalobcom). Žalovaný počas celého konania v rámci procesnej obrany tvrdil, že obsah listu je v celom rozsahu pravdivý. Z hľadiska predmetu konania sa jedná o najzásadnejšiu skutočnosť, ktorú musel súd prvej inštancie nevyhnutne posúdiť a až na základe vyriešenia týchto otázok mohol o nárokoch žalobcu relevantne rozhodnúť, pričom žalobca mal možnosť reagovať na všetky takto prednesené argumenty a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa nepravdivej informácie o vykonateľnosti exekučného titulu, t.j. Rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore v Paríži (ďalej len „Rozhodcovský nález ICC“), žalovaný uviedol, že Rozhodcovský nález ICC bol ku dňu datovania listu (10.03.2011) právoplatný a vykonateľný tak, ako to bolo aj uvedené v liste. Žalovaný v exekučnom konaní vymáhal na základe Rozhodcovského nálezu ICC existujúcu pohľadávku. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.02.2011, č.k. -1319 EX 3075/2010 (ďalej len „Uznesenie“) síce došlo k povoleniu dočasného odkladu vykonateľnosti rozhodcovského nálezu ICC, avšak len na území Slovenskej republiky, a len do právoplatného rozhodnutia o žalobe na zrušenie Rozhodcovského nálezu ICC v konaní vedenom pred Mestským súdom v Prahe 3. Iným výrokom uvedeného Uznesenia, potvrdeným následne ako vecne správnym odvolacím a dovolacím súdom, exekučný súd dospel k záveru, že Rozhodcovský nález ICC nie je v rozpore s o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), brániacim jeho uznaniu a vykonaniu na území SR, a teda že sa jedná o spôsobilý exekučný titul na výkon exekúcie. Žalovaný dodal, že uvedené uznesenie v relevantnom čase nebolo právoplatné, a že Rozhodcovský nález ICC bol naďalej formálne ale i materiálne vykonateľný kdekoľvek mimo územia Slovenskej republiky (materiálne aj v SR). Z vyššie uvedeného je zjavné, že Uznesenie nebolo spôsobilé privodiť akúkoľvek zmenu ohľadom podstaty veci. Konajúce súdy napokon všetky podania GF v rokoch 2010-2011 zamietli. Žalovaný považuje za nutné pripomenúť, že právny predchodca žalobcu a ani žalobca nikdy nenapadli Rozhodcovský nález ICC na súde, ktorý by mal právomoc posúdiť jeho zákonnosť, prípadne tento zrušiť. Za irelevantnú považoval žalovaný aj ďalšiu námietku žalobcu, a to, že exekúcia na splnenie nárokov z Rozhodcovského nálezu ICC bola napokon sporne zastavená v roku 2019, nakoľko návrh na zastavenie exekúcie bol podaný až v roku 2015, čo je štyri roky od datovania listu, a teda nemôže mať na posudzovaný prípad žiaden vplyv, pričom uznesením zo dňa 31.01.2019, č.k. -3070, dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol len z formálnych dôvodov a tento sporné rozhodnutia súdov nižších inštancií následne napadol sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, o ktorej nebolo do dňa podania tohto vyjadrenia rozhodnuté. Žalobca ďalej v odvolaní označuje obsah listu za údajne zavádzajúci v tom smere, že tento je ladený neprimerane negatívne a to najmä z dôvodu informovania adresátov listu o existencii právoplatného a vykonateľného Rozhodcovského nálezu ICC, v zmysle ktorého je GF zaviazaný na úhradu vysokej finančnej čiastky žalovanému a informovania o tom, že GF odmieta finančný záväzok žalovanému uhradiť z dôvodu hrozby straty kredibility a bonity, následkom čoho žalovaný pristúpil k vymáhaniu pohľadávky a hľadá iných veriteľov GF s podobnými ťažkosťami na prípadný spoločný koordinovaný postup. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že pre vznik civilnoprávnej zodpovednosti však nie je rozhodujúce subjektívne vnímanie žalobcu. Ak ide o pravdivé informácie, žalovaný nezodpovedá za prípadné zníženie dobrej povesti GF. Zásah do povesti právnickej osoby je v tomto prípade oprávnený (samo GF si spôsobilo poškodenie svojej povesti nesplnením uloženej povinnosti) a jeho dôsledkom nie je vznik občianskoprávnej zodpovednosti tretej osoby. Skutočnosť, že obsah listu nevyznieva v prospech právneho predchodcu žalobcu pozitívne, je preto irelevantná. Žalobca opomína, že GF odmietol žalovanému dobrovoľne plniť pohľadávku z Rozhodcovského nálezu ICC a po začatí exekúcie sám GF v priebehu exekučného konania opakovane v rámci jeho podaní uvádzal, že pohľadávka žalovaného je preňho likvidačná, že na jej úhradu nemá finančné prostriedky, a že prípadné splnenie predmetného záväzku bude znamenať ohrozenie jeho prevádzkového financovania. U žalovaného tak prirodzene vznikla dôvodná obava, či žalobca, resp. jeho právny predchodca bude schopný plniť z pohľadávky z Rozhodcovského nálezu ICC, žalovaný mal tak plné právo zvažovať iniciáciu konkurzného konania voči GF a za týmto účelom predbežne zisťovať, či existujú aj iní veritelia GF, a či právny predchodca žalobcu už nebol v roku 2011 predlžený. Snaha veriteľa dosiahnuť

uspokojenie jeho pohľadávky a hľadanie možných spôsobov, ako k tomuto uspokojeniu dospieť, nie je právom reprobovaný postup, a takéto konanie ani nemôže byť hodnotené ako rozporné s dobrými mravmi. Je pravdou, že explicitne nevyžaduje od veriteľov vzájomnú komunikáciu prípadne koordináciu. Na druhej strane je ťažké si predstaviť ako inak by mal žalovaný zistiť, či GF reálne bola platobne neschopná podľa a či teda reálne sú splnené podmienky pre vyhlásenie konkurzu. Z uvedeného jasne vyplýva, že závery žalobcu o údajnom pejoratívnom podsúvaní platobnej neschopnosti GF, ktorým údajne žalovaný sledoval cieľ poškodiť GF (vrátane vyhlásenia konkurzu) nie sú ničím iným, než nepodloženou špekuláciu žalobcu. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že Uznesenie malo byť vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalovaného doručené v rovnaký deň, ako došlo k vyhotoveniu listu, nakoľko je ťažko predstaviteľné, že by v rovnaký deň, ako malo byť Uznesenie údajne doručené vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalovaného, by žalovaný ako banka dokázala v rámci svojich vnútorných procesov pripraviť a zároveň aj schváliť list ako reakciu na Uznesenie. Ako žalovaný dodal, v konaní nebolo preukázané, že by Uznesenie bolo vtedajším právnym zástupcom žalovaného prevzaté v deň, na ktorý je datovaný list, keďže dátum prevzatia Uznesenia nie je na doručenke čitateľný a z doručenky nevyplýva, že by vtedajší právny zástupca žalovaného (G. G.) prevzal Uznesenie práve dňa 10.03.2011, ako to v konaní prezentuje žalobca. Tvrdenie žalobcu vyvracia aj poštová pečiatka dokumentujúca uloženie zásielky na pošte ako neprevzatej zo dňa 10.03.2011. Za rozporné považoval žalovaný tvrdenie žalobcu, že jeho právny predchodca bol údajne v roku 2010 v dobrej finančnej kondícii, a to aj pri zohľadnení výšky žalovaným vymáhanej pohľadávky, keďže v čase šírenia listu právny predchodca žalobcu odmietal dobrovoľne plniť pohľadávku žalovaného a v exekučnom konaní opakovane proklamoval, že výška vymáhanej pohľadávky je preňho prakticky likvidačná. Podľa žalovaného ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu opierajúca sa o list od ICC zo dňa 30.11.2010, sp. zn. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ (ďalej len „List ICC“), v zmysle ktorej bol žalovaný povinný zachovávať dôvernosť rozhodcovského konania a nesprístupňovať informácie a listiny týkajúce sa rozhodcovského konania tretím osobám, nemala právny základ, nakoľko v Liste ICC nie je uvedené nič o tom, že by po právoplatnom skončení rozhodcovského konania nemalo byť možné zverejniť rozhodcovský nález, či jeho závery. Žalobca v bode 35. odvolania tvrdí, že súd prvej inštancie údajne dospel k úplne opačným skutkovým zisteniam ohľadom výpovedí svedkov, keď v odôvodnení rozsudku uviedol záver, že finančné inštitúcie sa s podobnými listami stretávajú bežne. Predmetné tvrdenie žalobcu je v úplnom rozpore so skutkovým stavom objasneným v rámci konania. Žalobca na podporu jeho tvrdenia v odvolaní síce citoval výroky z výpovedí svedkov H., C. a L. (zástupcov finančných inštitúcií), avšak citované výroky žalobca tendenčne izoloval od ich širšieho kontextu. Žalobcom interpretované závery zo svedeckých výpovedí sú tak podľa žalovaného absolútne skreslené a nepravdivé, keď svedkovia v žiadnom prípade neuviedli, že sa nikdy nestretli s oslovením bankového subjektu na spoluprácu pri vymáhaní pohľadávok od spoločného dlžníka, ako to v odvolaní nesprávne interpretuje žalobca. V rámci žalobcom citovaných výrokov svedkovia uviedli, že sa nikdy nestretli s oslovením bankového subjektu na spoluprácu pri vymáhaní pohľadávok od spoločného dlžníka, s ktorým by zároveň tieto finančné inštitúcie aktívne spolupracovali. Žalovaný pritom poukázal na výpovede svedkov H., C. a L. (zástupcov finančných inštitúcií), ktorých citované výroky žalobca tendenčne izoloval od ich širšieho kontextu. Žalovaný doplnil, že samotné rozhodcovské konanie proti žalovanému na ICC inicioval právny predchodca žalobcu. GF sa tak proaktívne a z vlastnej iniciatívy rozhodol podstúpiť všetky riziká spojené s vedením arbitráže, a zároveň 7 rokov nútil žalovaného vynakladať nemalé finančné prostriedky na obranu jeho práv v predmetnom rozhodcovskom konaní na ICC. Až po tom, čo GF v zmysle záverov Rozhodcovského nálezu ICC v arbitráži neuspel, tak namiesto riadnej úhrady trov konania žalovanému začal vykonávať rôzne právne pochybné úkony s cieľom odvrátiť povinnosť nahradiť žalovanému náklady vynaložené na ochranu práv v zjavne nedôvodnom rozhodcovskom konaní.

23. K tvrdeniam žalobcu ohľadom medializácie sporu a informácií šírených listom žalovaný uviedol, že spoluprácu medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho obchodnými partnermi neukončilo nič iné, ako existencia samotnej exekúcie GF. Svedkovia zhodne potvrdili, že exekúcia predstavovala problém nielen z hľadiska reputačného rizika, ale aj z hľadiska rizika spojeného s poskytnutým úverom a v neposlednom rade tiež problém pri výbere potencionálneho obchodného partnera. Obsah listu bol v celom rozsahu pravdivý, popisoval relevantné údaje o prebiehajúcej exekúcii GF na základe existujúceho a právoplatného exekučného titulu. Súd prvej inštancie preto podľa žalovaného v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že cieľom listu bolo hľadanie potenciálnych veriteľov GF na prípadný spoločný postup podľa ustanovení . Informácie uvedené v liste boli faktické, jasné, konkrétne a pravdivé, pričom obchodných partnerov GF v ničom neuvádzali do omylu.

24. Doručenie listu obchodným partnerom GF a ani informácie v ňom uvedené, nemali podľa žalovaného v konečnom dôsledku za následok spustenie „lavíny“ ukončovania vzájomnej spolupráce, ako to v odvolaní uviedol žalobca. Viacerí svedkovia v konaní vypovedali, že existencia exekúcie na ich obchodného partnera síce predstavovala z hľadiska možnosti ďalšej spolupráce značné reputačné riziko, avšak zástupcovia GF od nich ešte napriek tomu dostali na osobných rokovaniach priestor, aby existenciu exekúcie vyvrátili, alebo aspoň predostreli plán na urýchlené vyriešenie tohto problému. Zástupcovia GF však pravdivosť informácií uvedených v liste v plnom rozsahu potvrdili a obchodných partnerov zároveň informovali, že problémy spojené s vedenou exekúciou nedokážu v dohľadnej dobe vyriešiť. Vzájomná spolupráca medzi GF a jeho obchodnými partnermi tak bola ukončená následkom potvrdenia zástupcov GF, že exekúcia reálne prebieha, a že s následkami prebiehajúcej exekúcie sa GF nedokáže v dohľadnej dobe vysporiadať tak, aby táto neohrozovala či prípadne nezaťažovala reputáciu jeho obchodných partnerov. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na relevantnú časť vyjadrenia svedka C., ktorá potvrdzovala, že k ukončeniu spolupráce s GF nedošlo len na základe obsahu Listu, ale i na základe potvrdenia zástupcov GF, že prebieha exekúcia ohrozujúca samotnú existenciu GF, a tiež na základe proklamovania neschopnosti zástupcov GF vyriešiť vzniknutú situáciu v dohľadnom čase. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že závery súdu prvej inštancie, ktorý s poukazom na medializáciu sporu ICC apeloval na možnosť preverenia pravdivosti informácii ako aj na to, že svedkova zhodne potvrdili, že informácia o existencii sporu bola pre vnímanie obchodného partnera veľmi významná, je správny a nespochybniteľný.

25. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení súdom prvej inštancie v otázke neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a údajným vznikom škody žalobcovi žalovaný uviedol, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu, a teda kumulatívne splnenie existencie protiprávneho konania, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Za kauzálny nexus považoval žalobca skutočnosť, že došlo k poklesu tržieb a k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru GF, pričom poukázal na časť výpovedí svedkov C. a L., ďalej parafrázuje výpovede svedkov H. a D. a časť e-mailovej správy G. G., avšak žalovaný ich považoval za nespoľahlivé a nevierohodné, nakoľko svedok D. je priamo štatutárny orgán GF a svedok H. získal informácie ohľadom listu len sprostredkovane od inej osoby. V prípade citácii svedkov C. a L. tieto výslovne potvrdzujú (a to v rozpore s tvrdeniami žalobcu), že pokles tržieb a predčasná splatnosť úveru GF nenastali následkom doručenia listu obchodným partnerom, ale na základe skutočnosti, že voči GF bolo vedené exekučné konanie na základe existujúceho, právoplatného a vykonateľného Rozhodcovského nálezu ICC. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca síce odmietal čokoľvek v exekúcii zaplatiť, pretože ju považoval za nezákonnú s tým, že Najvyšší súd SR exekúciu neskôr vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil, avšak už neuviedol, prečo nepodnikol žiadne kroky smerujúce k zrušeniu samotného exekučného titulu, t.j. Rozhodcovského nálezu ICC na príslušnom súde. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní tvrdil, že v konaní bol údajne preukázaný kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním žalovaného a zmarením akvizície spoločnosti SolarLand Holding SK I, a.s. (ďalej len ako „SolarLand“ a akvizícia spoločnosti SolarLand ďalej len ako „projekt SolarLand“). Žalovaný v nadväznosti na uvedené zdôraznil, že vznik zodpovednosti za škodu je podmienený existenciou protiprávneho konania a zaslanie listu nepredstavovalo protiprávne konanie. Aj z oznámenia spoločnosti SolarLand adresovanému právnemu predchodcovi žalobcu o odmietnutí ponuky na projekt SolarLand zo dňa 11.04.2011 vyplýva, že spoločnosť SolarLand nemala záujem pokračovať v rokovaniach s GF o projekte SolarLand nie z dôvodu obsahu listu, ale z dôvodu informácie poskytnutej bankovým sektorom o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní na ICC medzi GF a žalovaným. Podľa výpovedí svedkov O. a B. informoval spoločnosť SolarLand o prebiehajúcom rozhodcovskom konaní na ICC peňažný ústav Československá obchodná banka a.s. (ďalej len „F. J.“). Žalovaný zároveň dodal, že žalovaný a F. J. sú dva autonómne právne subjekty, ktoré si vzájomne nezasahujú do svojich obchodných aktivít. Svedok O. v jeho výpovedi výslovne uviedol, že žalovaný sa na rozdiel od F. J. na projekte SolarLand nijakým spôsobom nepodieľal, a ani o tomto projekte so žalovaným nekomunikoval. Neexistuje teda príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a neúspechom GF v projekte SolarLand. Žalobca však nepreukázal ani len reálny vznik škody či ušlého zisku, nakoľko rokovania GF o prípadnej akvizícii spoločnosti SolarLand preukázateľne nikdy nedospeli do štádia podpisu záväzného kontraktu. Žalovaný k námietke žalobcu o nevykonaní niektorých navrhnutých listinných dôkazov súdom prvej inštancie uviedol, že tento nijako bližšie nekonkretizoval v čom by predmetné návrhy dôkazov mali zmeniť skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, či závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku a zároveň poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, , a Najvyššieho súdu SR, sp. zn. . Mal za to, že súd prvej inštancie podrobne zanalyzoval,

z akých dôvodov neboli v danom prípade naplnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, a ktoré dôkazy považoval v tejto súvislosti za relevantné a podrobne rozobral, z akých dôvodov nemožno zaslanie listu považovať za konanie odporujúce právu.

26. Žalovaný poukázal na rozpor tvrdení žalobcu, ktorý v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nesprávne vyhodnotil, že informácie uvedené v liste boli pravdivé, zároveň aj sám pripúšťa pravdivosť informácií v ňom uvedených a tento zásadný rozpor v argumentácii žalobca v odvolaní nevysvetlil. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by list bol zaslaný až po tom, čo žalovanému bolo doručené rozhodnutie o dočasnej formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (a v konečnom dôsledku to ani nie je podstatné). Žalovaný v relevantnom čase disponoval existujúcim, právoplatným a materiálne vykonateľným Rozhodcovským nálezom ICC, na základe ktorého aktívne prebiehalo exekučné konanie, keďže GF odmietal pohľadávku žalovaného dobrovoľne splniť. Informácie uvedené v liste tak neboli nepravdivé ani skreslené. Žalovaný konštatoval, že pravdivé informovanie o tom, že určitá právnická osoba si neplní svoje záväzky riadne a včas, je právom aprobované konanie a informáciu o správaní sa právnickej osoby v obchodných vzťahoch nemožno považovať za neoprávnenú (Najvyšší súd ČR, ). Dať prednosť ochrane dobrej povesti pred slobodou prejavu by bolo možné iba v takom prípade, ak by žalovaný svojím konaním neoprávnene zasiahol do práva GF na ochranu dobrej povesti. Civilnú sankciu pritom nevyvolá akýkoľvek zásah do dobrej povesti právnickej osoby, ale len zásah neoprávnený. V spornom liste boli uvedené len informácie, že žalovaný má problém vymôcť od právneho predchodcu žalobcu svoju pohľadávku podporené výslovnou citáciou dlžníka a na základe toho bolo iniciované exekučné konanie. V spornom liste neboli uvedené žiadne nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach GF a ktoré by mali difamačný charakter. Na margo tvrdenia žalobcu, že žalovaný konal v rozpore s a , je toto z hľadiska merita veci úplne irelevantné. V konaní neboli preukázané hneď dva zákonné predpoklady prípadnej zodpovednosti žalovaného za škodu, a preto nie je žiadny dôvod na posudzovanie aplikácie ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu. Žalovaný tiež zdôraznil, že v rámci dokazovania vyplynul z výpovedí zástupcov obchodných partnerov GF jednoznačný záver, že nie obsah listu, ale samotná opakovane verejne komunikovaná informácia o existencii sporu medzi GF a žalovaným zásadne zmenila vnímanie GF v očiach jeho obchodných partnerov, a to najmä pokiaľ išlo o nesporne významne ohrozenú kredibilitu a bonitu GF. Žalovaný bol presvedčený, že informácia o výsledku rozhodcovského konania na ICC a z toho vyplývajúcich záväzkov, mala byť zo strany GF proaktívne komunikovaná jeho obchodným partnerom, nakoľko predstavovala zásadný faktor ovplyvňujúci posúdenie bonity a kredibility GF. Napriek tomu, že v exekučnom konaní GF sám opakovane priznal, že prípadné uhradenie záväzku žalovanému by ohrozilo jeho prevádzkové financovanie, žalobca prekvapivo naďalej zotrvával na ťažko uveriteľnom tvrdení, že informáciu o povinnosti uhradiť cca 2 milióny eur údajne nemal povinnosť komukoľvek komunikovať. Pri vtedajších ročných tržbách GF (cca 2,5 milióna eur) je však evidentné, že pohľadávka žalovaného voči GF objektívne bola spôsobilá ovplyvniť schopnosť GF splácať záväzky voči obchodným partnerom, ako aj schopnosť úspešne sa uchádzať o poskytnutie akýchkoľvek úverov. Záverom žalovaný poukázal na zásadu úspechu v konaní, ktorou je viazaný nárok na náhradu trov konania. Nakoľko bol žalobca v spore s jeho žalobnými nárokmi v celom rozsahu neúspešný, plný úspech v spore tak mal nesporne žalovaný, ktorému správne súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný tiež v celom rozsahu rozporoval tvrdenia žalobcu o údajnom podiele žalovaného na trovách konania v časti preukazovania existencie listu. Žalobca sa v konaní nikdy nedomáhal určenia existencie listu či jeho autenticity, ale náhrady škody a primeraného finančného zadosťučinenia. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný popieral obsah a existenciu listu, je preto zavádzajúce. Žalovaný v priebehu konania v rámci bežnej procesnej obrany poukazoval na skutočnosť, že žalobca odvíja žalobné nároky od nejakého listu, ktorého existenciu a autenticitu žalobca dlhodobo nebol schopný v konaní ani len preukázať, čo však tvorilo elementárnu súčasť povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno. Skutočnosť, či žalobca v konaní preukázal existenciu a autenticitu listu akokoľvek nie je z pohľadu výsledku konania významná. Žalobca nebol v konaní o jeho žalobných nárokoch v celom rozsahu úspešný, preto žalovanému oprávnene prináleží plný nárok na náhradu trov v zmysle .

27. Za nezmyselnú považoval žalovaný argumentáciu žalobcu, že žalovanému údajne nemožno priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu neviedol konanie hospodárne. Žalovaný uviedol, že dĺžka konania bola ovplyvnená najmä skutočnosťou, že práve žalobca priebežne navrhoval výsluchy mnohých svedkov. Zároveň je nesporné, že pokiaľ by aj konanie bolo súdom prvej inštancie reálne vedené nehospodárne, nemožno takúto skutočnosť pripisovať

na ťarchu žalovaného brániaceho sa voči celkom nedôvodnej žalobe. Podľa žalovaného neexistujú dôvody ani na aplikáciu . Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Výnimočný charakter použitia spočíva najmä v tom, že zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré však v danom prípade neboli dané, a preto nejestvujú akékoľvek dôvody, ktoré by odôvodňovali prípadnú možnosť aplikácie . S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považoval žalovaný odvolanie žalobcu v celom rozsahu za nedôvodné a odôvodnenie rozsudku za dostatočne vecné, zrozumiteľné a presvedčivé. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

28. Písomným podaním zo dňa 06.06.2023, označeným ako „Oznámenie o zmene právneho zástupcu žalobcu, žiadosť o rozhodnutie vo veci, stručné zhrnutie zistených skutočností“ žalobca prostredníctvom svojho nového právneho zástupcu týmto oznámil súdu zmenu právneho zástupcu žalobcu, predložil stručné vyjadrenie a návrh ďalšieho postupu. Žalobca v predmetnom podaní zhrnul skutočnosti, ktoré uviedol už vo svojom odvolaní, pričom opätovne zdôraznil, že list žalovaného, ktorý tento rozposlal klientom, a ktorým došlo k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, nekalosúťažného konania a konania v rozpore s dobrými mravmi, obsahoval nepravdivé, neúplné a zavádzajúce informácie. Žalobca mal za to, že napriek bráneniu zistenia rozhodujúcich skutočností žalovaným, bolo v konaní osvedčené a zdokumentované protiprávne konanie žalovaného, ako aj príčinná súvislosť medzi týmto konaním žalovaného a škodou, resp. ujmou, ktorá pôvodnému žalobcovi vznikla. Žalobca dodal, že proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. -2677 zo dňa 04.04.2016, ktorým exekúcia iniciovaná žalovaným bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená a proti uzneseniu č.k. -2841 zo dňa 28.04.2017, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, žalovaný podal ústavnú sťažnosť, pričom žalobcovi bola Ústavným súdom Slovenskej republiky poskytnutá aktuálna informácia, a to e-mailom dňa 29.05.2023, podľa ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky na ústavnú sťažnosť žalovaného zaevidovanú pod evidenčným číslom spisu neprihliadal, pričom v rámci svojho podania žalobca v prílohe predložil písomnú správu z Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky, Odbor tlačový a informačný zo dňa 29.05.2023. Žalobca požiadal, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -1430 zo dňa 02.12.2020 prehodnotil a aby podľa svojho uváženia, v prípade splnenia stanovených podmienok, pred zmenou rozsudku doplnil dokazovanie, a to buď už navrhnutým znaleckým dokazovaním, alebo z predložených dokladov a účtovných dokumentov a určil, resp. potvrdil výšku škody, ktorú žalovaný pôvodnému žalobcovi vyhotovením a šírením uvedeného listu spôsobil, prípadne, pri zrušení rozsudku súdu prvej inštancie tomuto súdu uviedol, ako má vo veci ďalej postupovať a uložil doplniť dokazovanie – opätovne – buď už navrhnutým znaleckým dokazovaním, alebo z predložených dokladov a účtovných dokumentov a určiť, resp. potvrdiť výšku škody, ktorú žalovaný pôvodnému žalobcovi vyhotovením a šírením uvedeného listu spôsobil.

29. Podaním zo da 07.02.2024 sa k predchádzajúcemu podaniu žalobcu vyjadril žalovaný a dňa 27.02.2024 opätovne žalobca, ktorí v zásade zotrvali na rovnakých argumentoch ako uvádzali v predchádzajúcich podaniach.

30. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Podľa žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.

32. Podľa žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

33. Podľa zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.

34. Podľa , ak zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovanému, koná súd o zmenenej žalobe bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby okrem prípadu, keď súd rozhoduje podľa .

35. Podľa súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

36. Podľa súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy, ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd.

37. Podľa ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

38. Podľa § 144 žalobca môže vziať žalobu späť.

39. Podľa , ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

40. Podľa súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

41. Podľa súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

42. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

43. Podľa na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

44. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.

45. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

46. Po oboznámení sa s obsahom spisu, priebehom konania predchádzajúceho vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako aj obsahu napadnutého rozsudku, odvolania žalobcu a následných odvolacích vyjadrení strán sporu, odvolací súd ustálil svoj záver o opodstatnenosti odvolania žalobcu v časti, ktorou namieta, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, keď súd prvej inštancie nesprávne určil predmet konania, nevysporiadal sa so zmenou žaloby, resp. čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom, ako ani s navrhnutými dôkazmi zo strany žalobcu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a procesným postupom súdu prvej inštancie, pri skúmaní splnenia procesných podmienok, ako i v súvislosti s namietaným absentujúcim odôvodnením napadnutého rozsudku, poukazuje na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý sa vôbec nezaoberal so zmenou žaloby, resp. čiastočným späťvzatím žaloby, ktoré žalobca uvádzal nielen na predbežnom prejednaní sporu konanom dňa 03.05.2017, ale i v podaní zo dňa 29.03.2019 a ktorá mala vplyv na určenie predmetu konania a rozsah vysporiadania sa s nastolenými okruhmi skutkových tvrdení a na rozsah právneho posúdenia. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.10.2011 domáhal priznania

primeraného zadosťučinenia a zaplatenia náhrady spôsobenej ujmy jednak vo forme morálneho zadosťučinenia v podobe publikácie ospravedlnenia žalovaného v Hospodárskych novinách a jednak vo forme peňažného plnenia vo výške 23.013.095,41 eur s príslušenstvom od 18.10.2011 do zaplatenia pozostávajúceho zo sumy 4.079.688,93 eur (ako primeranej satisfakcie za poškodenie dobrej povesti – 25% zo súhrnu tržieb žalobcu za roky 2006 až 2010), zo sumy 20.865.047,- eur (ako ušlého zisku v dôsledku straty obchodnej príležitosti), s tým, že výška požadovaného peňažného plnenia bola znížená o pohľadávku žalovaného voči žalobcovi z rozhodcovského nálezu (náklady právneho zastúpenia a iné náklady) vo výške 1.931.640,52 eur, ktorú si žalobca voči žalovanému započítal dňa 18.10.2011. Na predbežnom prejednaní sporu konanom dňa 03.05.2017 žalobca upresnil predmet konania tak, že si uplatňuje len primerané zadosťučinenie z titulu zásahu do dobrej povesti a z nekalosúťažného konania žalovaného vo výške 2.148.048,41 eur a zvyšok sumy titulom náhrady škody za zmarenú investičnú príležitosť. Výslovne uviedol, že žaluje iba sumu 23.013.095,41 eur, pričom uverejnenie ospravedlnenia si neuplatňuje. Rovnako v podaní zo dňa 29.03.2019 žalobca upresnil predmet konania tak, že si uplatňoval už len náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy 23.013.095,41 eur pozostávajúcej zo sumy 2.048.048,41 eur ako náhrady škody, zo sumy 20.865.047,- eur ako náhrady ušlého zisku a zo sumy 100.000,- eur ako primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah. Súd prvej inštancie však na danú zmenu nereflektoval, v rozsudku nerozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby v zmysle a vo vzťahu k zvyšnému predmetu konania v priebehu celého konania nerozhodol o prípadnej zmene žaloby, resp. v odôvodnení sa s uvedenou zmenou a upresnením predmetu konania v zmysle , , , resp. v zmysle nevysporiadal. V tejto súvislosti je pritom potrebné vyhodnotiť, či žalobcom zvolený procesný útok predstavuje úplne nové uplatnené právo (primerané zadosťučinenie vo výške 100.000,- eur a náhrada škody vo výške 2.048.048,41 eur) na základe nových skutkových tvrdení, alebo ide o opakovanú a rozvitú argumentáciu už tvrdenej rozhodnej skutočnosti, alebo ide iba o doplnenie právneho posúdenia žalobcom uplatneného nároku. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné považovať i výrok o trovách konania za predčasný a jeho zdôvodnenie za nedostatočné s poukazom na ustanovenie .

47. Odvolací súd nepovažoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé zo žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov, nakoľko súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval existenciu sporného listu, jeho šírenie a doručenie obchodným partnerom žalobcu, pričom ako vyplynulo zo zvukových záznamov z pojednávaní zo dňa 13.11.2019 a 14.10.2020 jasne uviedol, že v prvom prípade zváži prvé dve úrovne nároku a následne či pôjde do tretej úrovne – t.j. do výšky nároku. Súd prvej inštancie síce uviedol, že konanie zatiaľ nekončí, avšak pojednávanie neodročoval za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ale za účelom predloženia návrhov na dokazovanie. Na ďalšom pojednávaní súd prvej inštancie ozrejmil, že do ďalšieho pojednávania si predbežne právne posúdi a ustáli, či je nárok žalobcu daný, kedy v kladnom prípade bude pokračovať v doplnení (znaleckého) dokazovania za účelom zistenia výšky škody a v opačnom prípade žalobu bez ďalšieho dokazovania zamietne. Na nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 02.12.2020 žalobu v celom rozsahu zamietol, preto nemožno prisvedčiť žalobcovi, že by súd prvej inštancie konanie viedol a odročoval výslovne za účelom zistenia výšky škody. Rovnako vedenie strán k zmierlivému vyriešeniu sporu v priebehu konania je prvoradou úlohou súdu (Čl. 7 ods. 2 Základných princípov v spojení s ), neindikuje spôsob meritórneho rozhodnutia, preto nemožno daný postup súdu prvej inštancie hodnotiť v spojitosti s rozhodovacou činnosťou súdu ako záväzný pre rozhodnutie vo veci samej.

48. Žalobca v odvolaní namietal i nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, ktoré mali viesť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že obsahom sporného listu zo dňa 10.03.2011 boli nepravdivé informácie, ale sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že informácie uvedené v liste žalovaného boli objektívne pravdivé v danom čase. V tomto prípade je potrebné rozlišovať medzi nepravdivou a neúplnou informáciou. Skutočnosť, že žalovaný neuviedol v liste informáciu o neprávoplatnom rozhodnutí exekučného súdu o odklade vykonateľnosti, resp. neuviedol odkaz na stránku, na ktorej by zverejnil uznesenie súdu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského nálezu, nemožno považovať za takú závažnú skutočnosť, ktorá by vzhľadom i k nasledovným rokovaniam žalobcu so svojimi obchodnými partnermi, mala charakter protiprávneho konania, resp. konania, ktoré by malo zásadne opačný vplyv na správanie sa obchodných partnerov žalobcu. Rovnako neprávoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. -1319 o dočasnom odklade vykonateľnosti exekučného titulu nevyvracia informáciu uvedenú v spornom liste o tom, že žalovaný disponuje vykonateľným rozhodcovským nálezom, t.j. rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodcovského nálezu na území Slovenskej republiky nemalo v danom čase vplyv

na jeho materiálnu vykonateľnosť, ako ani na vedenie exekúcie ako takej. Išlo teda o pravdivú informáciu v danom čase, keďže vykonateľnosť bola len odložená a nie zrušená. Napriek skutočnosti, že následne exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský nález nie je v rozpore s o rozhodcovskom konaní, brániacim jeho uznaniu a vykonaniu na území SR, rozhodnutie, ktoré bolo potvrdené odvolacím a dovolacím súdom, nemá uvedená skutočnosť vplyv na obsah (pravdivosť obsahu) sporného listu, nakoľko pravdivosť a obsah v liste uvedených informácii je nevyhnutné posudzovať ku dňu jeho vyhotovenia. Rovnako je v danej veci z uvádzaných dôvodov pre posúdenie nároku žalobcu irelevantné, či následne bolo exekučné konanie vedené na podnet žalovaného zastavené, alebo nie.

49. Ako irelevantné je možné považovať tiež tvrdenia žalobcu, že informácia o nedostatku kredibility spoločnosti GF bola v konaní vyvrátená a to z dôvodu, že predmetom a obsahom sporného listu nebola informácia žalovaného, že žalobca nie je dostatočne platobne spôsobilý, ale iba citácia samotnej argumentácie žalobcu, že „úhradou této sumy by ohrozila provozní financovaní své společnosti a ztratila by svou schopnost hradit svoje záväzky včetne schopnosti vyplácet mzdy svým zaměstnancum...“ Pravdivosť vlastného tvrdenia mal podľa názoru odvolacieho súdu preukazovať žalobca prípadne svojim obchodným partnerom, ktorý o platobnej schopnosti žalobcu mali pochybnosti. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu, že žalovaný v spornom liste zavádzajúco prezentuje informácie o strate platobnej schopnosti žalobcu, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď informácie uvádzané v liste neposúdil ako zavádzajúce. Žalobca opakovane uvádzal, že cieľom listu je vyvolať znepokojenie, priame ohrozenie a snaha vyvolať dojem o platobnej neschopnosti, keď adresáti listu úmyselne nedostali informáciu o odložení vykonateľnosti exekučného titulu. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu o úmyselnom opomenutí informácie o odklade vykonateľnosti Rozhodcovského nálezu zo dňa 26.07.2010, pričom správne uviedol, že rovnakým uznesením exekučného súdu bol návrh povinného (pôvodného žalobcu GF) na odopretie uznania a vykonateľnosť rozhodcovského nálezu zamietnutý s odôvodnením, že predložený cudzí rozhodcovský nález nie je v rozpore s § 50 zákona o rozhodcovskom konaní (čl. V Dohovoru) brániacim jeho uznaniu a vykonaniu na území SR a teda je spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Zároveň otázku, či sporný list vzbudil u obchodných partnerov obavu a smeroval k prípadnému ukončeniu alebo obmedzeniu spolupráce s právnym predchodcom žalobcu, by bolo dôvodné skúmať a posudzovať v prípade, ak by súd prvej inštancie uzavrel, že došlo k protiprávnemu konaniu žalovaného, konaniu v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže, resp. k takému konaniu, ktoré by bolo spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právneho predchodcu žalobcu, t.j. pri skúmaní príčinnej súvislosti protiprávneho konania a jeho následku.

50. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie posúdil informácie uvedené v spornom liste ako pravdivé, bolo nevyhnutné zaoberať sa aj otázkou, či dané pravdivé informácie boli podané spôsobom a v takých súvislostiach, t.j. nie len podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo, že skresľujú skutočnosť. Úlohou súdu prvej inštancie preto malo byť aj právne posúdenie, či s ohľadom na všetky súvisiace okolnosti boli pravdivé informácie uvedené v spornom liste spôsobilé privodiť GF ujmu alebo nie a to i s poukazom na tvrdenia žalobcu, že žalovaný porušil dôvernosť arbitráže ICC, keď informácie, dokumenty a korešpondenciu týkajúcu sa prípadu rozhodujúceho v arbitráži nesmel sprístupňovať žiadnym osobám, ktoré nie sú účastníkom rozhodcovského konania. S uvedenými tvrdeniami a s tým súvisiacimi dôkaznými prostriedkami sa súd prvej inštancie nevysporiadal, pričom neuviedol ani právny názor z akého dôvodu uvedené tvrdenia nemali vplyv na opodstatnenosť nároku žalobcu a prečo dôkazy v tomto smere ani nevykonal.

51. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že list nebol súčasťou diskreditačnej kampane žalovaného, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaný list šíril plošne medzi najvýznamnejšími finančnými inštitúciami, o ktorých predpokladal, že sú obchodnými partnermi spoločnosti GF, išlo o reakciu na rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodcovského nálezu. Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalobcu nesprávne uzavrel, že žalovaný sa len snažil o uhradenie svojej pohľadávky, keď jeho cieľom bolo vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že spôsob a okolnosti šírenia sporného listu sú smerodatné pre posúdenie nároku žalobcu v tom prípade, ak súd prvej inštancie z dokazovania zistí, že žalovaný konal protiprávne, alebo v rozpore s dobrými mravmi v hospodárskej súťaži vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu, resp. že z celkového dojmu a okolností, za ktorých k tvrdeniu došlo, je zrejmé, že skresľujú skutočnosť. V tejto

súvislosti je ale nevyhnutné prihliadnuť aj na dobré mravy žalobcu, ktorý si napriek existencii exekučného titulu svoj záväzok nesplnil, napriek skutočnosti, že si ho (ako pohľadávku žalovaného) započítal so svojou pohľadávkou, ktorej zvyšná časť je predmetom konania. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu sporného listu vyplýva snaha žalovaného zabezpečiť uhradenie svojej pohľadávky a to aj za spoločného postupu s inými prípadnými veriteľmi GF. Napriek skutočnosti, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii takýto postup nepredpokladá, neznamená to ešte, že by bol zakázaný. I čiastočné uspokojenie pohľadávky veriteľa možno považovať za úspech v porovnaní so žiadnym uspokojením, preto neobstoja tvrdenia žalobcu, že žalovaný už vymáhal svoju pohľadávku v exekučnom konaní, v ktorom by mal nárok na jej plné uspokojenie na rozdiel od konkurzu. V prípade úpadku právneho predchodcu žalobcu, by pokračovanie v exekúcii nepredstavovalo žiadnu výhodu, práve naopak, za existencie rozhodnutia exekučného súdu o neprípustnosti exekúcie, by vymožiteľnosť a uspokojenie pohľadávky žalovaného bolo zjavne sťažené.

52. Ako dôvodnú je však nutné považovať námietku žalobcu o nedostatočnom vysporiadaní sa s tvrdeniami žalobcu o zákaze šírenia informácií a dôkazmi predloženými zo strany žalobcu, keď súd prvej inštancie jednak nedodržal postup v zmysle a neuviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, resp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z obsahu spisu, t.j. ani z priebehu pojednávaní nevyplýva, že by súd vykonal dokazovanie v rozsahu namietanom žalobcom v odvolaní v bode 50. Súd prvej inštancie v súlade s nerozhodol o tom, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nie, pričom ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktoré z navrhnutých dôkazov súd odmietol vykonať a z akého dôvodu. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie pri zistení skutkových okolností vychádzal z výpovedí svedkov, bližšie nešpecifikoval, z výpovedí ktorých svedkov vyplývajú ustálené závery súdu prvej inštancie napr. o skutočnosti, že finančné inštitúcie sa s podobnými listami ako je sporný list bežne stretávajú, keď ako dôvodne namietal žalobca v odvolaní, svedkovia M. N. H., D. C. a G. L. takúto skutočnosť nepotvrdili, práve naopak tvrdili, že sa počas svojej praxe s podobným konaním banky nestretli. Uvedená skutočnosť pritom má rovnako vplyv na posúdenie spôsobu a okolností šírenia listu. Rovnako nie je zrejmé, z ktorých dôkazov súd prvej inštancie vyvodil záver o tom, že informácie uvedené v spornom liste bolo možné dohľadať a preveriť si ich pravdivosť, ako ani z ktorých dôkazov (z výpovedí ktorých svedkov) vyvodil záver, že práve verejne komunikovaná informácia o existencii sporu bola pre následné správanie obchodných partnerov GF smerodatná, keď jednak medializácia sporu prebehla ešte v júli 2010 (v čase prebiehajúcich spoluprác s GF) a jej obsahom nebola informácia o záväzku GF zaplatiť trovy konania, resp. o neschopnosti GF splácať uvedené náklady a o začatí exekučného konania.

53. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti je opodstatnené konštatovať odvolacím súdom záver o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, čo malo v tomto prípade za následok odňatie práva na spravodlivý proces tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.

54. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

55. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

56. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (, ) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a

odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

57. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle v spojení s v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať procesným postupom súladným s príslušnými zákonnými ustanoveniami a znovu vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový a právny stav s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude v prvom rade za dôsledného dodržania postupu v zmysle a vyzvať žalovaného na vyjadrenie súhlasu s čiastočným späťvzatím žaloby, následne po obsahovej stránke posúdiť a rozhodnúť o jednotlivých návrhoch žalobcu na zmenu žaloby (viď bod 46 odôvodnenia), opätovne sa dôsledne zaoberať a vysporiadať jednak s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných otázok súvisiacich s obsahom sporného listu zo dňa 10.03.2011, súvislosťami a okolnosťami, za ktorých k tvrdeniam v liste došlo, či dané tvrdenia skresľujú skutočnosť, t.j. či majú difamačný charakter a to i s ohľadom na námietky žalovaného, že nebolo preukázané zaslanie listu až po doručení exekučného rozhodnutia o odklade vykonateľnosti exekučného titulu a či spôsob a okolnosti šírenia sporného listu mali vplyv na protiprávnosť konania žalovaného, resp. či obsah sporného listu v spojení s okolnosťami a šírením sporného listu bol spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti právneho predchodcu žalobcu, a či uvedené konanie je konaním v hospodárskej súťaži vykazujúce znaky rozporu s dobrými mravmi súťaže a spôsobilé privodiť ujmu právnemu predchodcovi žalobcu, a to komplexne tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo stranám sporu náležité a presvedčivé odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s meritom veci, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia a v odôvodnení sa vysporiadať nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery.

58. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa aj o náhrade trov odvolacieho konania.

59. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných a má za následok odmietnutie dovolania (, ).