Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-97-2018.pdf
PDF · 188.35 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/97/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD. v právnej veci žalobcu Štefana Zelinku, trvale bytom Dargovských hrdinov 14, 066 01 Humenné, IČO: 37 373 170, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 3, 040 11 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 10. septembra 2018 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný rozhodol dňa 10.09.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné zo dňa 22.08.2017 Č: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým ako správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 124 040,00 Eur, t. j. nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 123 854,46 Eur a vyrubil daň v sume 185,54 Eur žalobcovi ako daňovému subjektu tak, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázal na odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktorý v bodoch 1. až 17. odvolania namietal, že rozhodnutie nemá oporu v zákone a je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 a 3, ako aj § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku. Podľa žalobcu správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, vykonal dokazovanie, ktoré nebolo v prospech žalobcu. Daňový subjekt namietal, že spôsob dokazovania si výslovne určil správca dane vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu. Čo sa týka výsluchu Jozefa Kováča podľa daňového subjektu tento nebol vykonaný v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a odvolávajúci sa preto namietal, že správca dane nepostupoval nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov. Rozhodnutie Daňového úradu pobočka Humenné navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. konanie voči žalobcovi ako daňovému subjektu zastaviť.
3. Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu ustanoveného v § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zistil zo spisového materiálu skutkový stav. Daňový úrad Prešov vykonal u platiteľa DPH Štefana Zelinku daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2012, pretože za uvedené zdaňovacie obdobie daňový subjekt podal daňové priznanie, na základe ktorého bol uplatnený daňovým subjektom nadmerný odpočet v sume 123 854,46 Eur. Daňovú kontrolu správca dane zameral okrem iného na oprávnenosť odpočítania dane, pričom daňový subjekt predložil ku kontrole doklady, na základe ktorých opodstatnenosť uplatnenia odpočítania správca dane u daňového subjektu preveroval a to na základe faktúry č. B zo dňa 20.01.2012 za dodanie textilného tovaru rôznych veľkostí a druhov od dodávateľa X. SK s.r.o. M.R. B. X/XXX, B.. Správca dane požiadal miestne príslušný Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky dodávateľa X. SK s.r.o. o zistenie skutočností týkajúcich sa dodania tovaru uvedeného na vyššie citovanej faktúre kontrolovanému daňovému subjektu. Z odpovede zo dňa 07.06.2012 vyplýva, že miestne príslušný správca dane vykonal miestne zisťovanie, z čoho urobil zápisnicu u daňového subjektu X. SK s.r.o. za účelom preverenia obchodných vzťahov s kontrolným daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012. Z predložených dokladov týkajúcich sa DPH a zoznamu dokladov za uvedené zdaňovacie obdobie a spornej faktúry s dodacím listom, z ktorých boli vyhotovené fotokópie predložil tieto daňovú subjekt dožiadanému správcovi dane, okrem toho konateľ spoločnosti X. S. poskytol informácie týkajúce sa preverovaného zdaniteľného obchodu, ktoré podložil písomnými dokladmi dňa 17.05.2012 u správcu dane. Neskôr uviedol, že jeho dodávateľmi tovaru boli spoločnosti R.P.B., s.r.o., O. - E. spol. s r.o. a V. s.r.o., no neskôr uviedol, že tovar mu dodali S. SK s.r.o. a X. S. B.. Miestne príslušný správca dane dodávateľov tovaru pre spoločnosť X. SK s.r.o. poskytol ako dôkazy protokoly z daňovej kontroly na DPH, ktorú vykonal u dodávateľa S. SK s.r.o. za zdaňovacie obdobie máj 2010 a u dodávateľa X. S. B. za zdaňovacie obdobie apríl 2010. V obidvoch prípadoch správca dane konštatoval, že deklarované obchody sa neuskutočnili. Nebola preukázaná existencia tovaru a jeho pôvod. Nebolo potvrdené ani jeho dodanie, ani vznik daňovej povinnosti, čím došlo k porušeniu príslušných ustanovení Zákona o DPH. Spoločnosť S. SK s.r.o. je rizikový daňový subjekt so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla sa nenachádza a posledné daňové priznanie k DPH podal za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009. Adresát na doručovanie je neznámy. Správca dane dožiadal Daňový subjekt Nitra, pobočka Nové Zámky aj o preverenie reálneho vykonania prepravy tovaru pre X. G. na základe faktúry č. XXXXXX z 21.01.2012, ktorú vyhotovil prepravca A., s.r.o., V.. V prílohe zaslal miestny príslušný správca dane zápisnicu, v ktorej konateľ spoločnosti X. O. uviedol, že preprava tovaru bola uskutočnená dňa 20.01.2012 vozidlom B.: NZ-XXX-CK po trase V. - Z.. Uvedené skutočnosti preveril správca dane spôsobom výzvy na Národnú diaľničnú spoločnosť, ktorá v prílohe odpovede prostredníctvom W. a.s. uvedené informácie poskytla a bolo zistené, že uvedené vozidlo dňa 20.01.2012 nevykonalo prepravu na trase B. - Z. a preto k dodaniu textilného tovaru uvedeného na faktúre č. E. zo dňa 20.01.2012 nedošlo.
4. Správca dane so skutočnosťami zistenými počas daňovej kontroly oboznámil kontrolovaný daňový subjekt dňa 04.03.2012, o čom spísal zápisnicu. Ku skutočnostiam zisteným v Národnej diaľničnej spoločnosti sa daňový subjekt nevedel vyjadriť, okrem toho uviedol, že s dodávateľom tovaru komunikuje, za dodaný tovar mu nezaplatil, urobí tak až po predaji tovaru. Zatiaľ z tovaru nič nepredal, pretože momentálne nemá žiadnych odberateľov. Správca dane ho v tejto súvislosti upovedomil o využití jeho práva vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia počas výkonu daňovej kontroly vyplývajúceho z § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku.
5. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 20.03.2012, v ktorom uviedol všetky preukázané skutočnosti a podľa § 3 ods. 3 a 6 Daňového poriadku vyhodnotil dôkazy predložené daňovým subjektom a vykonané správcom dane. Spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku bol protokol doručený daňovému subjektu osobne 21.03.2013, čím bola daňová kontrola ukončená. K protokolu sa daňový subjekt vyjadril podaním zo dňa 11.04.2013, kde namietal závery správcu dane a súčasne navrhol vo vyrubovacom konaní vykonať ďalšie dôkazy, opätovne požiadať Národnú diaľničnú spoločnosť o súčinnosť, vypočuť piatich svedkov a vypočuť M. O.. Okrem toho kópiou dokladu z registračnej pokladne preukázal zloženie zálohy na dodaný textilný tovar dodávateľovi X. SK s.r.o. v sume 244 000 Eur. Dňa 24.04.2013 za prítomnosti daňového subjektu vo veci vyjadrenia sa k protokolu z daňovej kontroly za účelom podania vysvetlenia k jeho tvrdeniam vo vyjadrení, ktoré boli v rozpore s tvrdeniami uvádzanými
v priebehu výkonu daňovej kontroly, ako aj k spôsobu prepravy tovarov, miesta nakládky, dodania tovaru, jeho uskladnenia, spôsobu a rozsahu tovaru, úhrady za tovar a spôsobov a zdrojov krytia úhrady. Súčasne daňový subjekt predniesol návrhy na vykonanie ďalších dôkazov, ktoré správca dane v záujme dostatočne zisteného skutkového stavu veci napokon akceptoval. Dňa 14.05.2013 vykonal výsluch X. U., Q. U., J. O., V. I. a Q. Z., ako svedkov, pričom kontrolovaný daňový subjekt využil právo položiť svedkom otázku, či vykladali textilný tovar na E. ulici na prvé poschodie po schodoch, na čo všetci odpovedali, že áno a na otázku, či tam bolo veľké auto s návesom, ktoré priviezlo tovar, na čo všetci odpovedali takisto áno. Správca dane vykonal ďalší navrhovaný dôkaz, požiadal Národnú diaľničnú spoločnosť a.s. o poskytnutie výpisov mýtnych transakcii za mesiac február 2012 a napokon vykonal aj navrhovaný dôkaz, keď opakovane dožiadal Daňový úrad Nitra preveriť skutočnosti, ktoré podrobne v tomto podaní uviedol.
6. Na základe zistených skutočností správcom dane po vykonaní daňovým subjektom navrhnutých dôkazov na základe vyjadrenia dožiadaného Daňového úradu Nitra zápisnicami zo dňa 10.09.2013 a 21.10.2013 z ústneho prejednania s konateľom spoločnosti dodávateľa X. S.. Tento uviedol, že vlastní ERP okrem prijatia časti úhrady faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 01.06.2012 v inom období nepoužil, k fyzickému odovzdaniu tovaru došlo niekedy v polovici februára 2012, nie v januári, tovar bol uskladnený v jeho prenajatom sklade v B. zmluvu o prenájme jeho skladovacích priestorov pre Štefana Zelinku mal uzatvorenú iba ústne a bezodplatne. Z predložených dokladov správca dane zistil, že finančnú hotovosť dodávateľ prijal od odberateľa v sume 244 000 Eur, zaúčtovaná je dňa 01.06.2012 a po prijatí uvedenej sumy bol vykonaný iba jeden zápis a to 15.12.2012, ktorým sa deklarujú cestovné náklady v sume 9 886,00 Eur. Konateľ uviedol aj to, že finančné prostriedky prijaté od B. G. využil iba na podnikateľskú činnosť, na účet firmy v roku 2012 ich nepreviedol, výpisy z účtu podnikateľa nepriniesol, pretože mu väčšina chýba. V zmysle ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku správca dane za prítomnosti kontrolovaného daňového subjektu uskutočnil 09.01.2014 ústne pojednávanie k pripomienkam a dôkazom predložených k protokolu ku ktorých sa daňový subjekt nevyjadril.
7. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie zo dňa 23.01.2014, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 124040,00 Eur. Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie daňový subjekt. FR SR ako odvolací orgán rozhodnutie správcu dane potvrdilo, voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobu na Krajský súd v Prešove žalobca, o ktorej súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4S/52/2014 - 55 dňa 05.03.2015 a žalobu zamietol. Následne NS SR rozsudkom sp. zn. 1Sžf/90/2015 zo dňa 24.01.2017 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 05.03.2015 č.k. 4S/52/2014 - 55 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvod zrušenia bol, že vo veci zaslaného dožiadania z 27.06.2013 na Daňový úrad Nitra konštatoval, že z otázok položených konateľovi spoločnosti X. s.r.o. vyplýva, že sa pojednávania teraz už bývalý konateľ X. S. B. vo veci preverenia skutočností súvisiacich s realizáciou dodania tovaru pre daňový subjekt B. G. zúčastnil ako osoba, ktorá podávala svedectvo podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane je preto povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt, alebo jeho právneho zástupcu, pretože sa tak nestalo, dožiadaním správca dane uvedeným postupom znemožnil uplatniť si svoje procesné práva byť nielen účastný pri svedeckej výpovedi, ale aj svedkovi klásť otázky, čo správca dane, ani žalovaný v neskoršom termíne nenapravili. Rešpektujúc právny názor NS SR správca dane zaslal na Daňový úrad Nitra pobočka Nové Zámky dožiadanie o vypočutie svedka - bývalého konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S.. Zároveň ho požiadal, aby v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku informoval o vypočutí daňový subjekt a aby mu bolo umožnené byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky. Správca dane zaslal predvolanie na výsluch svedka, ktorým stanovil termín vypočutia 26.09.2017 na adresu X. a súčasne zaslal upovedomenie daňovému subjektu. Svedok sa v stanovený termín nedostavil na vypočutie a preto požiadal dožiadaný správca dane o predvedenie svedka na vypočutie na deň 09.11.2017, o čom bol upovedomený aj daňový subjekt.
8. Dňa 09.11.2017 bol svedok predvedený PZ B. na Daňový úrad Nitra, pobočka K. G. a správca dane s ním spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní podľa § 19 Daňového poriadku. Dňa 16.11.2017 sa na Daňový úrad Prešov, pobočka Humenné dostavil daňový subjekt B. G. na základe telefonického rozhovoru, o čom bol spísaný úradný záznam za účelom oboznámenia sa so zisteniami správcu dane vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní následne v zákonnej lehote správca dane vydal rozhodnutie zo dňa 22.11.2017 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, voči ktorému sa daňový subjekt odvolal. Finančné
riaditeľstvo SR ako odvolací orgán upozornil daňový subjekt na nedostatky odvolania, ktoré boli daňovým subjektom doplnené dňa 13.03.2018. Žalovaný ako odvolací orgán citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ako aj ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku a vyjadril sa ku všetkým odvolacím námietkam zo strany daňového subjektu. Predovšetkým namietal daňový subjekt, že ak výsluch nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami daňového poriadku, tento nedostatok nemožno napraviť tým, že pri ďalšom výsluchu, ktorý sa realizuje v súlade so zákonom sa od svedka žiada vyjadriť, či odpovede ním uvedené ostávajú v platnosti, trvá na nich tak, ako to uviedol a svedok sa iba odvoláva na skoršiu procesnú chybnú výpoveď, lebo táto ani nemôže slúžiť ako dôkaz. Žalovaný k uvedenej námietke argumentoval tým, že svedok bol poučený s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 2 Daňového poriadku a svoju výpoveď neodoprel. Keďže skoršie vypočutie svedka bolo poznačené procesnou chybou odvolací súd prijal záver, že poznatky z takejto výpovede nemajú následok riadne zisteného skutkového stavu, teda nie výpoveď svedka bola procesne chybná, ale samotné realizovanie inštitútu vypočutia svedka bolo poznačené odopretím procesného práva daňovému subjektu v zmysle § 25 ods.4 Daňového poriadku. Opätovné vypočutie svedka bolo v zmysle rozhodnutia súdu realizované po viac ako 4 rokoch a preto je logické, že po takom časovom odstupe si JR. S. nespomínal na všetky podrobnosti svojej výpovede, no bez nátlaku, či použitia sugestívnych otázok sa sám v bodoch, na ktoré nevedel s ohľadom na uplynutý čas odpovedať, odvolal na svoje skoršie výpovede. Žalovaný uviedol, že nie je pravdou tak, ako to v odvolaní tvrdí daňový subjekt, že svedkovi boli položené len tie isté otázky ako v prvom procesnom chybnom zrealizovaní vypočutia svedka. Odpovede na otázky, ktoré svedok po opätovnom vypočutí už procesnou chybou nezaťaženom uviedol, že majú podľa odvolacieho orgánu povahu podstatného a dôležitého dôkazu, ktorý má svoju nezastupiteľnú úlohu pri objasňovaní ďalších skutočností vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi získanými správcom dane v nadväznosti na riadne zistený skutkový stav a námietky daňového subjektu vznesené v odvolaní. Podľa žalovaného (odvolávajúceho sa) námietka nemá oporu v zákone a postupe, ktorý správca dane zvolil.
9. Čo sa týka námietky daňového subjektu, že spôsob dokazovania, ktorý určil správca dane vo vzťahu k dodávateľovi B. nemohol viesť k objasneniu rozhodujúcich okolností pre zistenie, kedy daňový subjekt nadobudol právo nakladať ako vlastník s tovarom, kedy nastali právne účinky dodania tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 Zákona o dani z priadnej hodnoty úzko súvisí námietka, že ak správca dane právne účinky dodania tovaru v zmysle § 8 v spojení s § 19 ods. 1 spája s fyzickým odovzdaním tovaru a nie s prvou možnosťou nakladať s tovarom ako vlastník, potom vec po hmotnoprávnej stránke posúdil nesprávne. Poukázal pritom daňový subjekt na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžf/90/2015. Na objasnenie vôle zmluvných strán, t. j. ŠI. a dodávateľa X. SK s.r.o., ktorého konateľom v čase deklarovanej transakcie bol X. S. má podstatný vplyv opätovná výpoveď X. S. z 09.11.2017, v ktorej uviedol na otázku č. 3, že tak ako sa vyjadril v tom čase v zápisnici z 21.10.2013, uvedené platí, teda k dodaniu nedošlo v deň vyhotovenia faktúry v januári 2012 kvôli problémom s dopravou, ale až vo februári 2012. Podľa jeho vedomostí boli vypočúvaní svedkovia, ktorí boli prítomní pri nakládke a aj svedkovia prítomní pri vykládke tovaru a bol vypočutý aj prepravca a získané údaje z mýtnych brán. Vo výpovedi na otázku č. 4 uviedol, že ak aj keď bol tovar nakladaný vo februári 2012 faktúra bola vyhotovená 20.01.2012 podľa neho to bolo spôsobené tým, že bol dohodnutý termín prepravy a ten sa posunul. Faktúru vystavil dňom dodania 20.01.2012 a už ju neopravoval, lebo si neuvedomoval nejaký dôsledok. Tovar bol dodaný aj keď vo februári 2012. Zámer to nebol. Ďalšej otázke č. 6 potvrdil, že mal so B. G. iba ústnu dohodu o prenájme jeho skladovacích priestorov bezodplatne. Ďalej poukázal žalovaný na odpoveď X. S. na otázku č. 4 v nadväznosti na výpoveď konateľa prepravcu A. s.r.o. zo dňa 17.05.2012, zo dňa 06.08. a zo dňa 12.08.2013. Uvedené potvrdzuje výpoveď konateľa prepravcu A. s.r.o. Q. O., ktorý dvakrát potvrdil prepravu tovaru pre B. G. v mesiaci január 2012. Svoju výpoveď dňa 12.08.2012 potvrdil a to 17.05.2012 a 06.08.2013. Dňa 12.08.2013 však svoju výpoveď zmenil a predložil prepracovanú evidenciu o prevádzke motorového vozidla, v ktorej už deklaroval dodanie tovaru pre B. G. v mesiaci február 2012. Na otázku prečo poskytol nepravdivé informácie v predchádzajúcich výpovediach o vykonaní prepravy odpovedal, že nepravdivé informácie poskytol po dohode s X. S., ktorý ho požiadal, aby faktúra bola vystavená s dátumom 20.01.2012. Peniaze za prepravu od daňového subjektu prijal v Humennom po vykonaní prepravy a vyložení tovaru dňa 26.02.2012, teda nie tak, ako je uvedené na príjmovom pokladničnom doklade č. XXXXXXX.
10. Zároveň k samotnej preprave a fyzickom dodaní tovaru ako uviedol daňový subjekt B. G. bol prítomný osobne a teda vedel, že textilný tovar bol prepravený až v mesiaci február 2012, svojim podpisom potvrdil prijatie platby konateľom prepravcu na pokladničnom doklade s dátumom 20.01.2012,
kópiu ktorého dostal. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný konštatoval, že tvrdenie daňového subjektu o uzavretí ústnej dohody o bezodplatnom nájme skladových priestorov s bývalým konateľom spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. je nepravdivé. Potvrdenie ústnej dohody o bezodplatnom nájme zo strany X. S. nemá výpovednú hodnotu v pomere k jeho konaniu, ktoré bolo popísané vyššie. Účelom argumentácie daňového subjektu v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane bolo vzbudiť dojem, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už dňom vyhotovenia faktúry t. j. v mesiaci január 2012.
11. Podľa odvolacieho orgánu bolo bezpochyby preukázané v zmysle názoru odvolacieho súdu, kedy nastali právne účinky dodania tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., teda nebolo to v mesiaci január 2012, tak ako je to na faktúre deklarované dodávateľom, ale bolo to až vo februári 2012. Žalovaný čo sa týka tvrdenia daňového subjektu, že ak správca dane právne účinky dodania tovaru spája až s fyzickým odovzdaním tovaru, nie s prvou možnosťou nakladať s tovarom ako vlastník, konštatoval, že uvedené skutočnosti preukazuje faktúra č. B zo dňa 20.01.2012, ktorá neodráža reálny stav minimálne v časovom okamihu dodania, čo bolo náležite preukázané. Ďalej poukázal žalovaný na odôvodnenie rozsudku NS SR s poukazom na skutočnosť, že správca dane, ako aj žalovaný interpretácii ustanovenia § 49, § 51 v spojení s § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v pôvodných rozhodnutiach nevenovali dostatočnú pozornosť a preto odvolací orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ďalej uviedol, že zákon si vyžaduje, aby tieto podmienky boli splnené súčasne, inak právo na odpočítanie nevznikne. Ide teda o posúdenie § 51 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 19 ods. 1 citovaného zákona. Pre komplexné posúdenie nároku B. G. na odpočítanie dane nestačí iba zodpovedať otázku časového okamihu, kedy daňový subjekt mal prvú možnosť nakladať s tovarom ako vlastník, aj keď v odvolaní tejto otázke sa venuje primárne. Zákonné podmienky po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii, teda predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, ako ďalej uvádza žalovaný v odôvodnení rozhodnutia. Zároveň v závere rozhodnutia poukazuje žalovaný na judikatúru Súdneho dvora ES, z ktorej vyplýva uplatnenie nároku na odpočítanie dane za podmienky, že nadobudnuté tovary a služby musia mať priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami (C-98/98 Midland Bank bod 20).
12. Žalovaný argumentoval ďalej, že samotné posudzovanie obchodu deklarovaného faktúrou č. B nie je jediná neštandartnosť posudzovaného obchodu a napriek tomu, že prevažnou činnosťou B. G. je prevádzkovanie reštauračného zariadenia bez vynaloženia náležitej starostlivosti a bez ustálenej obchodnej praxe medzi stranami posudzovaného obchodného vzťahu, keďže išlo o prvý a jediný takýto obchod s dodávateľom X. SK s.r.o., kedy po obhliadke tovaru sa dohodol na kúpnej cene za outletový textilný tovar vo výške 744 000 Eur vrátane DPH. O možnosti takéhoto obchodu sa dozvedel vo svojej reštaurácii pri náhodnom rozhovore s konateľom dodávateľa. V čase deklarovaného nadobudnutia bol spomínaný tovar dva roky starý, keďže dodávateľ deklaroval jeho nadobudnutie v roku 2010. Po oboznámení sa s kontrolnými zisteniami správcu dane uviedol, že faktúru za tento tovar ešte neuhrádzal a uhradí ju až po predaji tovaru. To uviedol po vyše roku, od kedy mu bol tovar dodaný, pričom vo vyjadrení z 01.06.2012 uviedol, že uhradil v hotovosti do registračnej pokladnice dodávateľa 244 0000 Eur. Túto skutočnosť preukázal príjmovým pokladničným dokladom, ktorý mu vystavil dodávateľ. Na otázku správcu dane, prečo túto skutočnosť neuviedol, keď sa ho správca dane pýtal, či faktúru uhrádzal, odpovedal, že sa ho správca dane nepýtal, či uhrádzal zálohu, pretože on uhradil zálohu a nie faktúru a v tom je rozdiel. Žalovaný ako odvolací orgán považoval za potrebné uviesť k tomu, že úhrada po lehote splatnosti faktúry nie je v žiadnom prípade zálohová platba, ale čiastočná úhrada faktúry. Na otázku odkiaľ mal finančné prostriedky na takúto úhradu uviedol, že šetrným a hospodárnym spôsobom si odkladal peniaze, privyrábal si od 15 rokov a teda uvedenú čiastku našetril v priebehu 20 rokov. Takisto poukázal na rozvetvenú rodinu, ktorej sa istý čas darilo. Vzhľadom na tvrdenie daňového subjektu správca dane preveril jeho daňové priznania za roky 2001 až 2012 a zistil, že iba rok 2007 vykázal na dani z príjmov daňovú povinnosť vo výške 93 Eur. Inak neplatil žiadnu daň, alebo vykazoval stratu. Na základe uvedených skutočností B. G. mal k 16.11.2017, t. j. skoro po šiestich rokoch od deklarovaného obchodu textilný tovar od dodávateľa X. SK s.r.o. stále na sklade, opätovne uviedol, že po predaní tovaru uhradí platbu X. S.. V roku 2016 sa zmenila osoba konateľa dodávateľa na občana Q. p. G. a zatiaľ jeho dodávateľ nepožaduje od neho zvyšnú platbu t. j. 500 000 Eur.
13. Žalovaný konštatoval, že vyššie uvedené vychádza zo zisteného skutkového stavu a kvôli ozrejmeniu a povahe deklarovaného obchodu považuje za potrebné poukázať na neštardatnosť preskúmavaného
obchodu a poukazuje na dôvodné pochybnosti o konaní v dobrej viere u osôb účastných na transakcii. Súčasne konštatoval, že takáto transakcia nemá žiadne ekonomické opodstatnenie, odporuje zásade poctivého obchodného styku a obozretnosti v podnikaní a jej jediným účelom je neoprávnené čerpanie odpočtu dane z rozpočtu SR.
14. K námietke, že správca dane nepostupoval nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu tohto konania a jeho postup nebol zameraný na správne vyrubenie dane, ale bez akýchkoľvek objektívnych limitov išlo len o neuznanie odpočítania dane z faktúry od dodávateľa X. SK, s.r.o. žalovaný uviedol, že správca dane konal v súlade so zásadami daňového konania v zmysle § 3 Daňového poriadku a išlo mu o čo najúplnejšie a najobjektívnejšie zistenie skutkového stavu za účelom správneho vyčíslenia daňovej povinnosti. Preto námietku daňového subjektu považuje za neopodstatnenú.
II.
Žalobné dôvody
15. Žalobca v žalobe žiadal preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.09.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania, prípadne zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie. Argumentoval tými istými dôvodmi, ako boli uvádzané v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. V úvode žaloby poukázal na rozhodnutia správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného a argumentoval tým, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V bode A/, B/, C/ uviedol dôvody, pričom v bode A/ poukázal na nesprávne právne posúdenie podľa žalobcu, ktoré vychádzalo z toho, že žalovaný za skutočnosť rozhodujúcu k prijatiu právneho záveru považuje to, že právo nakladať s tovarom ako vlastník vzniklo žalobcovi dňom dodania tovaru, tzn. februári 2012, kedy bol tovar fyzicky odovzdaný na prepravu. Z výpovede X. S., ktorá bola rozhodujúca pre prijatie právneho záveru vyplýva, že jediným dôvodom prečo nedošlo k odovzdaniu tovaru na prepravu v januári 2012 bolo to, že termín prepravy dohodnutý na január 2012 sa posunul na február 2012.
16. Ďalej žalobca uviedol, že podľa žalovaného účelom tvrdenia žalobcu o uzavretí samotnej dohody o nájme skladových priestorov bolo vzbudiť dojem, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už dňom vyhotovenia faktúry t. j. januárom 2012. Žalobca namietal, že X. S. vo svojej výpovedi z 21.10.2013 uviedol, že tovar bol uskladnený v prenajatom sklade a so B. G. mal ústnu dohodu o bezplatnom prenájme skladovacích priestorov. Žalovaný sa argumentačne nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že ak by žalobca nemal v januári 2012 právo nakladať s tovarom ako vlastník, nebolo by potrebné s dodávateľom uzavrieť žiadnu dohodu o nájme skladovacích priestorov. Aj uvedené svedčí o tom, že žalovaný vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Ďalej argumentoval žalobca tým, že podľa žalovaného zmluva o prenájme musí mať písomnú formu, ktorej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu prejavu vôle. Žalobca namietal, že daňová povinnosť a nárok na odpočítanie DPH v súvislosti s uvedenou vadou v zmluvnom vzťahu poukazuje na právny záver Ústavného súdu v uznesení IV.ÚS 104/2012 z 01.03.2012. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že žalobca nepreukázal priamu a bezprostrednú súvislosť medzi plnením na vstupe a súvisiacim plnením na výstupe, pretože ani po takmer šiestich rokoch od uplatnenia odpočítania dane tento tovar nepoužil, žalobca namietal, že pokiaľ by nárok na odpočítanie dane bol spojený s použitím plnenia na vstupe v určenej časovej lehote, potom by to v zákone muselo byť výslovne uvedené.
17. V časti B/ žalobca poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca v tejto časti dôvodil tým, že žalovaný argumentoval poukazom na neštardartnosť posudzovaného obchodu a jej jediným účelom je neoprávnené čerpanie odpočtu dane z rozpočtu SR. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré už nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou únie. Poukázal pritom žalobca na čl. XXX a nasledujúce Smernice 2006/112/ES, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Pokiaľ žalovaný poukazuje na určité skutočnosti, no opomenul, že celý protokol o kontrole, ako aj predchádzajúce rozhodnutie daňových orgánov boli založené na tom, že k dodaniu textilného tovaru od dodávateľa X. SK s.r.o. nedošlo, teda tovar reálne neexistoval. Správne orgány tento záver
založili výlučne na výsledkoch kontroly u dodávateľa X. SK s.r.o., kde bolo zistené, že daňový subjekt nepreukázal existenciu tovaru. Zo zápisnice zo 04.03.2013 vyplýva, že bola spísaná v prenajatých priestoroch, no napriek tomu, že zamestnanci správcu dane vykonali obhliadku tovaru, táto skutočnosť v zápisnici nikde nebola uvedená. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Keďže všetky predchádzajúce rozhodnutia daňových orgánov boli založené na tom, že tovar od dodávateľa X. SK s.r.o. reálne neexistoval, žalovaný v snahe preukázať existenciu tovaru, tento tovar nepredával. Žalobca ďalej tvrdí, že správca dane napriek viacnásobným požiadavkám žalobcu obhliadku tovaru doteraz nevykonal.
18. V bode C/ žaloby žalobca namietal, že správca dane nepostupoval podľa právneho názoru NS SR uvedeného v rozsudku 1Sžf/90/2015 a zisťovaniu vôle zmluvných strán rovnako ako pri predchádzajúcom dokazovaní nevenoval žiadnu pozornosť. Zároveň žalobca poukázal na to, že podľa žalovaného nie je pravdou, že svedkovi boli položené len tie isté otázky ako v prvom procesne chybnom vypočutí svedka. Uvedené tvrdenie žalovaného je podľa žalobcu v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Nie je možné akceptovať tvrdenie žalovaného, že po takom časovom odstupe si X. S. nespomínal na všetky podrobnosti svojej výpovede, preto sa odvolal na svoje skoršie výpovede. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní s X. S. z 09.11.2017 vyplýva, že správca dane nežiadal od svedka, aby si spomenul na podrobnosti, ale doslovne zopakoval odpovede J. S. na otázky z 21.10.2013 a žiadal od neho vyjadrenie, či zotrváva na svojich odpovediach. Žiadne iné otázky svedkovi kladené neboli. Skutočnosť, že svedkovi bola daná možnosť svoje odpovede doplniť podľa vlastného uváženia nepreukazuje, že svedkovi boli položené iné otázky, ktoré by viedli k objasneniu vôle zmluvných strán v uvedenom obchodnom vzťahu.
19. Opätovne žalobca poukázal v závere žaloby, že otázkou určenia časového okamihu vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník sa NS SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/90/2015 podrobne zaoberal. Argumentoval pritom príslušným ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, ako aj právom nakladať s tovarom ako vlastník, ktoré nastali podľa žalobcu dodaní tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Z obsahu spisu však vyplýva, že správca dane nikdy nežiadal od svedka, ani od žalobcu, aby sa vyjadril, kedy vzniklo žalobcovi právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalobca uviedol, že X. S. síce potvrdil, že k fyzickému odovzdaniu tovaru pre B. G. došlo až vo februári 2012, no vznik práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento hmotný majetok prevedený tento majetok fyzicky vlastnila, ani aby bol tento majetok k nej fyzicky transformovaný, alebo aby ho fyzicky obdržala. (Poukaz na rozsudok SD EÚ C-159/14). Správca dane podľa žalobcu mal v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu ozrejmiť, či žalobca mohol manipulovať s uvedeným tovarom, aj keď mu ešte nebol fyzicky odovzdaný, napríklad či tento tovar mohol predať. V tomto konkrétnom kontexte mali daňové orgány logicky vyhodnotiť aj zistenie, že prepravu zabezpečoval žalobca, pôvodný termín prepravy bol dohodnutý už na január 2012 čo znamenalo, že žalobca už v januári 2012, mohol s tovarom nakladať ako vlastník. Správca dane preto podľa žalobcu nepostupoval v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, neodstránil vady predchádzajúceho konania, nevykonal riadne zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely daňového konania a vo vyrubovacom konaní nedošlo k žiadnemu posunu v dokazovaní, ktoré by vyviedlo predmet sporu v roviny domnienok správcu dane do roviny istoty.
III.
Vyjadrenie žalovaného
20. K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 17.01.2019, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach, ktoré boli uvedené v rozhodnutí žalovaného a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K vyjadreniu žalovaného sa písomným podaním zo dňa 05.03.2019 vyjadril právny zástupca žalobcu a opätovne poukázal na dôvody podanej žaloby a navrhol žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
IV.
Závery správneho súdu
21. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), podľa ktorého správny súd v predmetnom konaní postupoval.
22. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam, alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
24. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
25. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
26. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (ďalej len Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
27. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
28. Podľa § 3 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.
29. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov a skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania.
30. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
31. Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
32. Podľa § 25 ods. 4 citovaného zákona, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
33. Podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
34. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) citovaného zákona, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
35. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
38. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo napadnuté žalobou žalobcu vydané dňa 10.09.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné zo dňa 22.11.2017 pod Č: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 124 040 Eur, pretože nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 123 854,46 Eur a vyrubil mu daň v sume 185,54 Eur. Žalovaný ako bezprostredne vyplýva z rozhodnutia sa stotožnil so závermi správcu dane, ktorý na základe právneho názoru vysloveného NS SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/90/2015 dňa 24.01.2017 vo veci postupoval.
39. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
40. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.
41. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
42. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Ďalej správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“
43. Vzhľadom na uvedené sa správny súd nestotožnil so žalobnou námietkou žalobcu o prenesení dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. V celom konaní sa nepodarilo žalobcovi presvedčiť daňové orgány, že k dodaniu textilného tovaru došlo na základe faktúry zo dňa 20.01.2012 v januári 2012 a tým uniesť dôkazné bremeno. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká právo uznania výdavkov v zdaňovacom období, nespočíva len v podobe formálneho dôkazu, t. j. v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, teda musia smerovať k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu osvedčujúceho existenciu dodania prác. Správny súd dodáva, že medzi základné povinnosti daňového subjektu patrí okrem iného aj povinnosť viesť svoju evidenciu a uskutočňovať svoju činnosť tak, aby v akomkoľvek prípade a v každej situácii mal dostatočné podklady na riadne preukázanie existencie vzniku daňového základu z predloženej faktúry.
44. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť služieb deklarovanou faktúraou, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.
45. Správny súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
46. Preskúmaním veci tak správny súd dospel k záveru, že žalobca nesprávne konštatoval nedostatočne zistený skutkov stav správcom dane, nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď prenášal dôkazne bremeno na správcu dane.
47. Žiadne ustanovenie zákona č. 222/2004 Z.z. nehovorí, že vystavením faktúry za dodanie tovaru vzniká odberateľovi právo nakladať s tovarom ako vlastník. Dohoda medzi konateľom spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. a konateľom spoločnosti žalobcu mohla byť uskutočnená hociktorý deň v mesiaci január, december, október, ale dôležité je to, že k samotnému dodaniu tovaru došlo vo februári 2012, nie v januári 2012 ako to deklaruje predloženou faktúrou žalobca. Z hľadiska odpočtu DPH je dôležité, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2, teda existencia vystaveného dokladu, preprava tovaru a samotné prevzatie tovaru v zmysle vystavenej faktúry. Uvedené podmienky splnené neboli.
48. Na základe uvedeného preskúmania rozhodnutia žalovaného, ako aj konania, ktoré predchádzalo vydaniu samotného rozhodnutia žalovaného správny súd dospel k záveru, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká žalobcovi ako platiteľovi DPH právo na odpočítanie dane nespočívalo len vo formálnom predložení dokladov a to faktúry a dokladov o preprave tovaru, ktorý bol predmetom dane z pridanej hodnoty. Ako vyplýva z uvedených skutočností na základe rozsiahleho dokazovania správcu dane bezprostredne je potrebné, aby sa správny súd zaoberal tým, či boli splnené podmienky
na odpočítanie dane u žalobcu z posudzovaného zdaniteľného obchodu na vstupe zo strany dodávateľa a či došlo k splneniu zákonnej podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 1 Zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v tomto konkrétnom prípade žalobca viazal na splnenie podmienok a dodaní tovaru na základe faktúry vystavenej 20.01.2012 a tvrdením, že k samotnému tovaru nadobudol právo ako vlastník už v januári 2012 a to vystavením predmetnej faktúry. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť preto v prvom rade správny súd sa musel vysporiadať s uvedenou otázkou splnenia zákonných ustanovení uvedených v § 8 a § 19 Zákona o DPH.
49. Ako vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eura referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou, alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
50. Z ustanovenia § 19 ods. 1 Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Aj z uvedených ustanovení citovaných správnym súdom vyššie bezpochyby vyplýva, že žalobca sa stal vlastníkom predmetného textilného tovaru až dodaním tohto tovaru vo februári 2012, nie samotným vystavením faktúry dňa 20.01.2012. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že nepostačovalo na splnenie podmienok na priznanie odpočítania dane len formálne predloženie faktúry, čo v tomto prípade podľa názoru správneho súdu k tomuto došlo.
51. Správny súd sa zaoberal ďalej žalobnými námietkami žalobcu vyslovenými v žalobe a to v bode A. konkrétne nesprávnym právnym posúdením veci, pričom poukázal žalobca na to, že žalovaný za rozhodujúcu skutočnosť prijatiu právneho záveru považoval to, že právo nakladať s tovarom ako vlastník vzniklo žalobcovi dňom dodania tovaru, teda vo februári 2012, kedy bol tovar fyzicky odovzdaný na prepravu. Žalobca poukazuje na výpoveď X. S., ktorá bola rozhodujúca pre prijatie právneho názoru vo veci samej, pričom tento uviedol, že nedošlo k odovzdaniu tovaru na prepravu v januári 2012, ale až vo februári 2012. Prepravu tovaru zabezpečoval žalobca a svedok uviedol, že preprava bola realizovaná ihneď, ako sa žalobcovi podarilo dopravu zabezpečiť. To znamená, že bol dohodnutý termín prepravy podľa žalobcu na január, avšak k samotnej realizácii došlo až vo februári 2012. Čo sa týka uvedenej právnej námietky žalobcu v žalobe správny súd je toho názoru, že k samotnému odovzdaniu tovaru žalobcovi došlo vo februári 2012, kedy sa v zmysle príslušných ustanovení, ktoré správny súd vyššie citoval (§ 8 a § 19 Zákona o DPH) stal vlastníkom predmetného tovaru, ktorý bol predmetom faktúry zo dňa 20.01.2012.
52. Tvrdenie žalobcu, že mal právo disponovať s tovarom ako vlastník už v januári 2012, aj podľa správneho súdu nemá oporu v zistenom skutkovom stave, pretože z celého obsahu administratívneho spisu a z rozsiahleho dokazovania správcu dane bezpochyby vyplýva, že prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť X. s.r.o. prostredníctvom konateľa X. Táto skutočnosť vyplýva z vyjadrenia žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní z 24.04.2013, ako aj z miestneho zisťovania vykonaného dňa 11.05.2012 v spoločnosti X. SK s.r.o., ako aj z vyjadrenia konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. z 10.09.2013, ktorú defacto potvrdil konateľ spoločnosti aj vo svojej výpovedi zo dňa 09.11.2017. Ďalej táto skutočnosť je potvrdená aj z miestneho zisťovania vykonaného dňa 17.05.2012 v spoločnosti A. s.r.o., ktorá zabezpečovala samotnú prepravu a z vyjadrenia Q. O. za uvedeného prepravcu dňa 06.08.2013, ktorý uviedol, že prepravu textilného tovaru zo spoločnosť X. SK s.r.o. vykonala jeho spoločnosť v mesiaci február 2012 na trase V. - Z. a späť. Táto skutočnosť vyplýva z dokladu č. XXXXXXX, ktorým bolo potvrdené prijatie platby za prepravu. Tento pokladničný doklad bol podľa vyjadrenia zástupcu spoločnosti A. s.r.o. vyhotovený na miestne dodania prepravovaného tovaru a jeho kópia bola odovzdaná tak žalobcovi, ako aj disponoval ňou vodič prepravnej spoločnosti. Pri vykladaní samotného tovaru vo februári 2012 bol jednak žalobca, ako aj konateľ spoločnosti X.Ako vyplýva z vykonaného dokazovania správcom dane konateľ spoločnosti prepravcu Q. O. dvakrát do zápisnice
poskytol nepravdivé informácie správcovi dane týkajúce sa dátumu vykonania prepravy a to v mesiaci január 2012 v zápisniciach zo dňa 10.09.2013 a 21.10.2013, avšak následne na základe výpovede konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S., bola táto skutočnosť daná na pravú mieru, kedy vypovedal, že došlo k vystaveniu faktúry 20.01.2012, avšak k samotnému dodaniu predmetného textilného tovaru spoločnosťou X. SK s.r.o. prostredníctvom prepravcu spoločnosti A. s.r.o. došlo až vo februári 2012. Táto skutočnosť ovplyvnila samotný postup správcu dane pri jeho závere, že žalobca sa stal vlastníkom prepravovaného tovaru až v mesiaci február 2012, kedy vlastne bola splnená podmienka uvedená v príslušných ustanoveniach § 8 a § 19 Zákona o DPH na to, aby žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane ako platiteľovi DPH s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH.
53. V bode A/ žaloby čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca ďalej poukázal na to, že podľa žalovaného účelom tvrdenia žalobcu o uzavretí dohody o nájme skladových priestorov malo vzbudiť dojem, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už dňom vyhotovenia faktúry v januári 2012. K tomuto žalobca namieta, že X. S. vo svojej výpovedi z 21.10.2013 uviedol, že tovar bol uskladnený v prenajatom sklade a so B. G. teda žalobcom mal ústnu dohodu o bezodkladnom prenájme skladovacích priestorov. Žalovaný sa podľa žalobcu argumentačne nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že ak by žalobca nemal v januári 2012 právo nakladať s tovarom ako vlastník nebolo by potrebné s dodávateľom uzavrieť žiadnu dohodu o nájme skladových priestorov, čo svedčí o tom, že žalovaný vec po právnej stránke posúdil nesprávne. Uvedené tvrdenia správny súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože samotná ústna dohoda o prenajatí skladových priestorov nepreukazuje tú podstatnú skutočnosť, či došlo k samotnému prevzatiu tovaru s poukazom na príslušné ustanovenia Zákona o DPH žalobcom tak, ako je to klasifikované v predmetných ustanovenia § 8 a § 19 citovaného zákona a preto existencia ústnej dohody o prenajatom sklade medzi žalobcom a konateľom spoločnosti X. je teda bezpredmetná. Čo sa týka právneho posúdenia žalovaného, ako aj správcu dane podľa správneho súdu uvedená skutočnosť nemala žiadny vplyv na samotné právne posúdenie predmetnej veci daňovými orgánmi.
54. Ďalej v predmetnej žalobnej námietke žalobca argumentoval tým, že podľa žalovaného zmluva o prenájme musí mať písomnú formu, ktorej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť, na ktorú poukazuje žalobca ďalej v bode A/ nesprávne právne posúdenie veci k žalobe. Uvedené skutočnosti podľa neho sú vadou, ktorá spôsobila nezákonnosť samotného rozhodnutia a poukazuje pritom na uznesenie Ústavného súdu IV.ÚS 104/2012 z 01.03.2012, z ktorého okrem iného vyplýva, že skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé a podstatné, pričom prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu nemá na vznik nároku na odpočet DPH význam. Z uvedeného vyplýva, že ani prípadná absencia písomnej zmluvy o prenájme nemôže byť dôvodom na neuznanie odpočítania dane. V tejto súvislosti k tejto námietke správny súd uvádza, že samotná neexistencia písomnej formy zmluvy o prenájme nebola dôvodom na neprijatie, alebo na to, aby správca dane a žalovaný nepristúpil k odpočítaniu dane na základe uvedeného obchodu. Podstatou konania správcu dane a žalovaného podľa správneho súdu je tá skutočnosť, že bola vystavená faktúra síce v januári 2012, avšak k samotnému dodaniu textilného tovaru došlo vo februári 2012, kedy nadobudol žalobca vlastnícke právo k predmetnému tovaru a kedy mal na základe uvedeného splniť podmienky na odpočítanie dane z predmetného obchodu.
55. Pokiaľ žalobca v bode A/ žaloby čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia argumentuje ďalej tým, že žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal priamu a bezprostrednú súvislosť medzi plnením na vstupe a súvisiacim plnením na výstupe, pretože ani takmer po šiestich rokoch od uplatnenia odpočítania dane tento tovar nepoužil, žalobca namietal, že pokiaľ by nárok na odpočítanie dane bol spojený s použitím plnenia na vstupe v určenej časovej lehote, potom by to v zákone muselo byť výslovne uvedené. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca k splneniu podmienky na odpočítanie dane bol teda povinný uvedený textilný tovar použiť na podnikateľské účely, k čomu v tomto prípade nedošlo a správne argumentoval správca dane, ako aj žalovaný, že z vyjadrenia samotného žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 16.11.2017 vyplýva, že tento ani po šiestich rokoch od uplatnenia si odpočítania dane na textilný tovar, ktorý nadobudol na základe faktúry z 20.01.2012 nepoužil pre podnikateľské účely. Z tovarom nedisponoval, nepredal ho, ani ho ako už súd uviedol na svoje podnikanie nepoužil. Čo sa týka teda námietky ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd mal za preukázané, že správca dane potom, ako bolo zrušené rozhodnutie žalovaného NS SR postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným NS SR v rozsudku 1Sžf/90/2015 zo dňa 24.01.2017.
56. S dôrazom na uvedené skutočnosti ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu opätovne požiadal príslušný Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky o znovu vypočutie X. S., konateľa spoločnosti X. SK s.r.o., aby takto napravil procesnú vadu, ktorá bola namietaná žalobcom v pôvodnom konaní, kedy rozsudkom NS SR bolo zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4S/52/2014-55 zo dňa 05.03.2015. Správca dane dožiadaním na Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky požiadal v pôvodnom konaní o vypočutie JR. S. ako svedka. Tento bol vypočutý, avšak bolo porušené právo žalobcu a nebol prítomný, ani nebol upovedomený o tom, že konateľ spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. bol vypočutý v predmetnom konaní dožiadaným Daňovým úradom. Zo zrušujúceho rozsudku NS SR vyplýva, že odvolacej námietke žalobcu vyhovel, pretože z poukazom na ustanovenie § 25 ods. 4 Daňového poriadku platí, že ak vypovedá svedok daňový subjekt alebo jeho zástupca má byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka v čas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. K uvedenej skutočnosti pri prvotnom výsluchu konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. nedošlo a preto uvedenej odvolacej námietke bolo vyhovené a rozhodnutie, ktoré bolo vydané žalovaným pôvodne dňa 06.05.2014 bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Čo sa týka postupu správcu dane, tento v súlade s uvedenými skutočnosťami a právnym názorom NS SR požiadal opätovne príslušný Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky o opätovné vypočutie konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S., ktorý vo svojej výpovedi dňa 09.11.2017 do zápisnice o ústnom pojednávaní odpovedal na otázky správcu dane, ako aj potvrdil uvedené skutočnosti, o ktorých vypovedal vo svojich prvotných výpovediach zo dňa 10.09.2013, ako aj 21.10.2013. Podľa názoru správneho súdu uvedený postup dožiadaného správcu dane bol v súlade s Daňovým poriadkom a k samotnej výpovedi svedka konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. pristúpil správca dane podľa príslušných ustanovení § 25 Daňového poriadku, pričom dodržal v plnom rozsahu aj uvedené ustanovenie a teda aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a pritom sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov, daňových subjektov a iných osôb. Čo sa týka samotnej výpovede konateľa spoločnosti X. s.r.o. tento potvrdil skutočnosti uvádzané pôvodne vo svojich výpovediach zo dňa 10.09.2013, ako aj 21.10.2013 a potvrdil, že k samotnej preprave textilného tovaru došlo vo februári 2012. Vystavenie faktúry s dátumom 20.01.2012 došlo z jeho strany. Uvedený tovar nemohol byť prepravený v tomto mesiaci, avšak faktúru vystavil a už túto na základe ďalších skutočností, ku ktorým došlo vo februári teda k samotnej preprave a k samotnému odovzdaniu tovaru neopravoval. Peniaze za prepravu od daňového subjektu prijal v Humennom po vykonaní prepravy a vyložení tovaru dňa 26.02.2012 tak, ako to potvrdil vo svojej výpovedi. Uvedené skutočnosti preukazujú, že k samotnému dodaniu textilného tovaru došlo vo februári 2012. Aj napriek tej skutočnosti, že faktúra bola vystavená dňa 20.01.2012. Správny súd na žalobné námietky uvádzané v bode A/ žaloby, na ktoré žalobca poukazuje ako nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného a správcu dane považuje správny súd za bezpredmetné a nepreukázané.
57. Čo sa týka žalobných námietok uvádzaných v bode B/ žaloby, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom žalobca poukazuje na to, že žalovaný poukázal na neštandartnosť posudzovaného obchodu a jej jediným účelom je neoprávnené čerpanie dane z rozpočtu SR, pričom poukázal na to, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou únie, pričom poukazuje na článok 167 a nasledujúcich Smernice 2006/112/ES. K uvedenej žalobnej námietke správny súd argumentuje tým, že žalobca ako platiteľ DPH má právo na odpočítanie dane, nie na základe len formálne predloženej faktúry a dokladov k nej, ale bezprostredne je potrebné, aby k samotnému splneniu podmienok na odpočítanie dane u žalobcu z posudzovaného zdaniteľného obchodu na vstupe zo strany dodávateľa došlo tak, aby splnil zákonnú podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 49 ods. 1 Zákona o DPH, na základe ktorej následne si mohol žalobca uplatniť odpočítanie dane z tovaru, ktorý mu bol dodaný, ako vyplýva z dokazovania správcu dane vo februári 2012. Uplatnenie práva na odpočítanie dane pri tomto tovare si však žalobca uplatnil v januári 2012, čo je vlastne v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že žalobca ako platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane musí byť možnosť uplatnenia odpočítania dane podmienená aj podmienke nadobudnutia tovaru alebo služby, ktoré majú byť použité na účel vlastných dodávok a služieb žalobcu ako platiteľa DPH, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane.
Preto správne podľa názoru správneho súdu postupoval správca dane, keď zisťoval u žalobcu, kde predmetný tovar v súčasnej dobe je, ako s ním žalobca naložil, na aký účel resp. na čo vlastne predmetný textilný tovar žalobca použil. V tejto súvislosti aj správny súd poukazuje na to, že z dostupných dokladov, ktoré sú k dispozícií v administratívnom spise vyplýva, že žalobca má vo svojej činnosti reštauračné služby a iné služby, avšak samotný predaj textilného tovaru nemá. Preto aj správnemu súdu sa javí ako nedôvodný uvedený jednorazový nákup textilného tovaru v celkovej sume 744 000 Eur, ktorý defacto má uskladnený po dobu šiestich rokov s predmetným textilným tovarom nevyvinul žiadnu podnikateľskú činnosť, ani žiadnu činnosť, ktorá by viedla k podnikateľskej činnosti, ktorou sa žalobca zaoberá.
58. Pokiaľ v tejto časti žaloby poukazuje žalobca na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ správny súd argumentuje tým, že z judikatúry Európskeho súdneho dvora, ako aj z judikatúry NS SR vyplýva tá skutočnosť, že v prvom rade je potrebné preukázať, či daňový subjekt teda žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom a je dôkazným bremenom správcu dane. To je podstata vlastne uvedenej judikatúry súdneho dvora a judikatúry NS SR. Avšak samotné zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou s uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových orgánov predložiť dostatočne objektívne dôvody a dôkazy, že tieto skutočnosti sú splnené. Podľa správneho súdu jediným účelom uvedenej transakcie, teda nákup textilného tovaru žalobcom od spoločnosti X. je neoprávnené čerpanie odpočtu dane z rozpočtu SR, pričom išlo o úmyselné konanie žalobcu, pretože ako následne vyplýva z jednotlivých výpovedí žalobcu uvedený obchod bol jednorazový, predmetný textil nebol použitý na jeho podnikateľskú činnosť, ani s uvedeným textilom nepodnikol žiadny predaj ani k žiadnemu posunu predmetného tovaru zo strany žalobcu nedošlo. Samotná existencia tovaru v jeho skladových priestoroch po dobu viac ako šiestich rokoch naznačuje to, že žalobca uvedený tovar nekúpil pre svoju podnikateľskú činnosť.
59. Čo sa týka samotného rozhodnutia správcu dane, ktoré žalobca posudzuje, že bolo rozhodnuté iba na základe výsledkov kontroly u dodávateľa X. SK s.r.o., kde bolo zistené, že tento daňový subjekt nepreukázal existenciu tovaru a z príslušnej zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 04.03.2013 vyplýva, že bola spísaná v prenajatých priestoroch a aj napriek tomu, že zamestnanci správcu dane vykonali obhliadku tovaru, táto skutočnosť v zápisnici ani nikde inde nie je uvedená podľa žalobcu. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca viackrát žiadal správcu dane vykonať obhliadku tovaru, pretože mal potencionálnych kupcov. Uvedená skutočnosť ako žalobná námietka neobstojí, pretože predmetom obchodu, ktorý bol vykonaný na základe faktúry zo dňa 20.01.2012 a dodaný žalobcovi 26.02.2012 je textilný tovar, ktorý je v sklade u žalobcu a tento existenciu samotného tovaru, ktorý má na sklade šesť rokov sám potvrdil. Čo sa týka teda námietky uvedeného v bode 2 žaloby považuje správny súd za neopodstatnené.
60. Čo sa týka bodu C/ samotnej žaloby, kde žalobca namieta, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, k tomuto správny súd uvádza, že žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom NS SR, zisťoval vôľu zmluvných strán, opätovne vypočul konateľa spoločnosti X.a s dôrazom na splnenie povinnosti oznámiť uvedenú výpoveď konateľovi žalobcu, resp. právnemu zástupcovi, k čomu došlo 23.10.2017, kedy bol o výsluchu svedka upovedomený žalobca, ako aj právny zástupca žalobcu. Tohto výsluchu sa žalobca ani právny zástupca nezúčastnili, tento bol vykonaný v súlade s príslušnými ustanoveniami § 25 Daňového poriadku a zápisnica o ústnom pojednávaní bola doručená správcovi dane a o obsahu tejto zápisnice bol žalobca oboznámený, keď sa dostavil na Daňový úrad Humenné dňa 16.11.2017. Čo sa týka otázky určenia časového okamihu vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník NS SR vyslovil právny názor a s poukazom na uvedený právny názor dospel k správnemu záveru aj žalovaný a správca dane, keď následne vydali rozhodnutie dňa 22.11.2017, ako aj následne rozhodnutie odvolacieho orgánu, teda žalovaného zo dňa 10.09.2018. Správny súd nemohol akceptovať uvedenú žalobnú námietku, že správca dane nepostupoval v súlade s právnym názorom NS SR, pretože dožiadaným správcom dane Daňovým úradom Nitra, pobočka Nové Zámky bola opätovne vyhotovená zápisnica v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 Daňového poriadku podľa § 19 Daňového poriadku a bol opätovne vypočutý konateľ spoločnosti X. SK s.r.o. Čo sa týka zistenia skutkového stavu, ktorý žalobca v tejto súvislosti namieta v žalobe v bode C/ správny súd poukazuje na rozsiahle dokazovanie správcu dane, ako aj doplnené dokazovanie na základe zrušujúceho rozsudku NS SR a považuje námietku žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu za nedôvodnú.
61. Z obsahu administratívneho spisu bezpochyby vyplýva, že správca dane preveroval všetky skutočnosti a skutkové okolnosti deklarovaného obchodného prípadu, pričom zistil, že žalobca mal od dodávateľa X. SK s.r.o. nakúpiť tovar, ktorý bol predmetom preverovaní Daňového úradu Šurany a ktorý mal X. SK s.r.o. nadobudnúť ešte v roku 2010 od svojich dodávateľov. Daňový úrad Šurany v tejto súvislosti preverovaním pôvodu tovaru zistil, že mal pochádzať od daňového subjektu, ktorý takéto zdaniteľné obchody nedeklaroval v podanom daňovom priznaní, z čoho vyplýva, že tovar bol poznačený daňovým únikom. Daňový úrad Šurany neuznal ani daňovému subjektu X. SK s.r.o., ani daňovému subjektu X. S. právo na odpočítanie dane z nákupu tohto tovaru. Na skutočnosť dožiadaný správca dane upozornil vo svojej odpovedi na dožiadanie, preto, lebo X. S. ako konateľ spoločnosti X. SK s.r.o. na základe takýchto faktúr z roku 2010 deklaroval vlastníctvo k tovaru, ktorý mal ďalej predať B. G. - žalobcovi. Uvedený tovar mal byť následne predaný žalobcovi na základe faktúry č. B vystavenej 20.01.2012. Uvedené skutočnosti boli oznámené správcovi dane a tento v rozhodnutí zo dňa 19.12.2017, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím FR SR tieto skutočnosti uviedol. Čo sa týka osoby konateľa dodávateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S., tento vo svojich výpovediach zo dňa 10.09.2013, 21.10.2013, ako aj následne pri poslednej výpovedi zo dňa 09.11.2017 potvrdil.
62. Na záver správny súd uvádza, že tvrdenia bývalého konateľa spoločnosti X. SK s.r.o. X. S. potvrdzujú aj dožiadaním zistené skutočnosti o samotnej preprave tovaru, ktorú mala vykonať spoločnosť A. s.r.o., kedy konateľ spoločnosti Q. O. dňa 12.08.2013 na ústnom pojednávaní predložil prepracovanú evidenciu o prevádzke motorového vozidla s uvedením údajov o preprave na trase V. - Z. v súvislosti s vykonaním prepravy pre kontrolovaný daňový subjekt uviedol, že preprava bola vykonaná dňa 25.02.2012 a faktúra č. XXXXXX bola vystavená v mesiaci január 2012. Nepravdivé údaje pôvodne vo svojom vyjadrení z 25.02.2012 uviedol na základe dohody s X. S., ktorý ho požiadal, aby faktúra bola vystavená v januári 2012. Čo sa týka samotnej prepravy správca dane vykonal dôkaz a požiadal Národnú diaľničnú spoločnosť o poskytnutie výpisov mýtnych transakcií za mesiac február 2012, z čoho vyplýva, že označené vozidlo prešlo dňa 25.02. a 26.02.2012 mýtnou jednotkou, nie teda v mesiaci január, ale február, ako to bolo deklarované žalobcom, že došlo k samotnému prevzatiu tovaru žalobcom ako vlastníkom. K nadobudnutiu vlastníckeho práva tovaru žalobcom ako vlastníkom.
63. Na základe uvedeného preto správny súd s dôrazom na skutočnosti, ktoré boli preukázané rozsiahlym dokazovaním správcu dane dospel k záveru, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v predmetnom konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o dani z pridanej hodnoty.
64. Správny súd preto po posúdení a preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel jednomyseľne k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto v súlade s ustanovením § 190 S.s.p. ako nedôvodnú žalobu zamietol.
65. Čo sa týka trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a žalobcovi ako neúspešnému v konaní trovy konania nepriznal. Zároveň súd zohľadnil aj všetky argumenty uvedené v § 168 S.s.p. a žalovanému správnemu orgánu náhradu trov konaniu nepriznal, pretože nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Na základe uvedených skutočností rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
66. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.