Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-87-2019.pdf
PDF · 102.26 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/87/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu R. G. V.., so sídlom U. S., XXX XX M., E.: XX XXX XXX, proti žalovanej X. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, XXX XX A., o zaplatenie 4.554,05 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 11Csp/22/2018-109 zo dňa 15. apríla 2019, takto
rozhodol:
I. Nepriberá do konania J. C. W. J. Q. V., so sídlom W. S. XXX XX M., E.: XX XXX XXX.
II. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku IV. o trovách konania.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že prvým výrokom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.709,92 Eur a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo súm špecifikovaných v tomto výroku, a to v pravidelných mesačných splátkach pod hrozbou straty výhody splátok; druhým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 75,- Eur; tretím výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a štvrtým výrokom rozhodol o trovách konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník platný a účinný v rozhodnom období, § 1 ods. 2, § 2 písm. g), h), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzatvorenia zmluvy, § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvárania zmluvy, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, 9, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 559 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase ku dňu vzniku omeškania, § 232 ods. 3, 4, § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu ako banka a žalovaná ako dlžník uzatvorili C. o úvere - lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, pričom žalovaná túto podpísala dňa XX.XX.XXXX a právny predchodca žalobcu dňa XX.XX.XXXX. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie úveru dlžníkovi. Zmluva obsahuje tri časti. V prvej sú identifikované zmluvné strany, druhá časť je označená ako C. o poskytnutie úveru lepšia splátka a C. o zriadenie osobného účtu. Z tejto časti vyplýva, že žalovaná žiadala o úver 6.000,- Eur s dobou splácania 6 rokov s čerpaním úveru na účet v Q. banke, so splácaním
úveru k 25. dňu v mesiaci. Zároveň žalovaná požiadala o zriadenie osobného účtu s balíkom služieb M. Z. a tiež v tejto časti požiadala o splatenie záväzku v V. V. a to úveru poskytnutého v roku 2012 s odhadovaným zostatkom úveru vo výške 5.000,- Eur. Tretia časť zmluvy je označená ako Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia. Pod údajmi uvedenými v tejto časti je veľmi malým písmom uvedený údaj, že celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Žalobca upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 30.06.2015 oznámil žalovanej, že ku dňu 29.06.2015 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti a vyzval ju na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň ju upozornil, že v prípade, ak nedôjde k úhrade tejto sumy, tak je banka oprávnená vyhlásiť úver predčasne splatným a žiadať od nej úhradu celej pohľadávky. Z podacieho hárka č. O vyplýva, že táto výzva bola žalovanej odoslaná dňa XX.XX.XXXX. Vo výzve na úhradu dlžnej sumy zo dňa 16.07.2015 žalobca oznámil žalovanej, že sa jej úverová pohľadávka k 16.07.2015 stáva predčasne splatnou k tomuto dňu, pričom spolu dlžná suma bola 5.157,30 Eur. Zároveň žalovanú vyzval na zaplatenie dlžnej sumy v lehote do 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaná si výzvu prevzala dňa 27.07.2015. Z aktuálneho stavu úveru žalovanej ku dňu 31.03.2018 vyplýva, že poskytnutá výška úveru bola 5.000,- Eur, vyčerpaných bolo 5.000,- Eur a splatených 435,95 Eur a celková istina bola 4.564,05 Eur. Z výpisu z časti „Zaplatené splátky“ vyplýva, že žalovaná spolu uhradila na svoj dlh sumu 2.990,08 Eur. Dňa 08.08.2018 právny predchodca žalobcu Q. banka, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník uzatvorili Zmluvu o postúpení pohľadávky č. E./XXXX, predmetom ktorej bola aj predmetná pohľadávka voči žalovanej.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zároveň zmluvou spotrebiteľskou. Aj napriek tomu, že v danej právnej vec bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorého je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že na základe uzatvorenej úverovej zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5.000,- Eur, pričom žalovaná doposiaľ zaplatila sumu 2.290,08 Eur, pričom posledná platba zo strany žalovanej bola učinená dňa 12.02.2019 vo výške 15,- Eur. Po dôkladnom preštudovaní listinných dôkazov dospel k záveru, že v uzatvorenej zmluve absentujú údaje o dobe trvania zmluvy, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uviedol, že v predloženej zmluve je termín konečnej splatnosti úveru vymedzený jasne a zrozumiteľne, určením dňa 25.10.2018, avšak zo žiadnych ďalších špecifikácií zmluvných podmienok nevyplýva, aká je doba trvania zmluvy, pričom je potrebné rozlišovať pojem doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti. Ďalej uviedol, že v zmluve vôbec nebola uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom je v zmluve uvedená len výška nákladov, ktorá tiež nie je správna, preto takéto konanie nemožno posúdiť ináč ako nekalé a neurčitosť nie je odstránená ani uvedením malinkého a ťažko čitateľného textu v časti 3 zmluvy o tom, čo tvorí celkovú čiastku úveru, ku ktorému priemerný spotrebiteľ nevyhnutne potrebuje zväčšovacie sklo. Vo vzťahu k absencii výšky, počtu a termínu splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, ako aj na iný názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018. Pri existencii protichodných názorov sa súd prvej inštancie priklonil k záverom, ku ktorým dospel Krajský súd v Prešove a ktorý odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ustálil tak, že prevažuje princíp právnej istoty. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná bola povinná na istine úveru zaplatiť žalobcovi 5.000,- Eur, teda sumu, ktorá jej bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá a zo strany žalovanej boli uhradené finančné prostriedky vo výške 2.290,08 Eur, a teda nesplatená časť úveru je vo výške 2.709,92 Eur. Súd v tejto časti nárok žalobcu považuje za dôvodný a žalovanú zaviazal na úhradu tejto sumy. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože uzatvorenú zmluvu po vykonanom dokazovaní vyhodnotil ako zmluvu bez úrokov a bez poplatkov. Súd zároveň priznal žalobcovi aj úroky z omeškania od 26.11.2018 s prihliadnutím na čiastočné plnenia žalovanej. Zároveň žalovanej určil lehotu na plnenie v splátkach s ohľadom na jej nepriaznivú sociálnu a majetkovú situáciu a s prihliadnutím na legitímne očakávanie veriteľa o úhrade dlhu v primeranej dobe. Konanie v časti sumy 75,- Eur zastavil vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby pred pojednávaním.
5. O trovách konania rozhodol tak, že úspech žalobcu v konaní predstavuje 59,51% a úspech žalovanej predstavuje 40,49%, teda vzhľadom na pomer úspechu v konaní, úspešnému žalobcovi patrí nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 19,02%. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
6. Proti rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca, a to proti výrokom III. a IV.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vo vzťahu k absencii rozdelenia splátok uviedol, že názor súdu nepovažuje za správny. Poukázal na to, že v danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z toho dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. dá vyhovieť jedine v odvolaní opísaným spôsobom, ktorý považuje za postačujúci. Mal za to, že priemerného spotrebiteľa zaujíma predovšetkým výška úveru a suma, ktorú výsledne zaplatí, teda o koľko preplatí jemu poskytnutý úver. Je teda maximálne v záujme spotrebiteľa rozhodnutie, podľa ktorého absencia rozdelenia každej splátky nespôsobuje bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, nakoľko spotrebiteľ mal všetky potrebné informácie k uzatvoreniu zmluvy a mohol sa fundovane rozhodnúť. Považuje za absolútne dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatky a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Zároveň v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia súdov SR a judikatúru Najvyššieho súdu SR. K dobe trvania úveru uviedol, že podľa zmluvy je dohodnutý termín konečnej splatnosti na 25.10.2018, teda ak by žalovaná plnila riadne a včas podľa zmluvy, táto by zanikla dňa 25.10.2018. V tejto súvislosti poukázal tiež na bod 2.1 zmluvy, kde je okrem konečnej splatnosti zmluvy uvedená aj informácia o počte mesačných splátok, teda o dobe trvania úveru, preto nemožno považovať tvrdenia konajúceho súdu za správne právne posúdenie. K celkovej čiastke úveru uviedol, že má za to, že súd nesprávne právne posúdil vec a na základe takéhoto zistenia vyvodil nesprávne závery. Poukázal na to, že pre vyjadrenie celkovej čiastky zákon používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom ďalší spôsob výpočtu zákon neukladá. Trval na tom, že zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a celková suma úveru je uvedená v správnej výške v zmysle už jeho skôr uvedených vyjadrení. Uviedol, že výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla, preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej, než výška ostatných splátok. Poukázal na to, že európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia automatická pomoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec na nové konanie alebo aby zmenil rozhodnutie tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.
7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má za to, že k naplneniu tejto odvolacej námietky nedošlo.
12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
14. V priebehu odvolacieho konania bol zo strany J. združenia W. J. Q. V. (ďalej len „Občianske združenie“) podaný návrh na pribratie do konania podľa § 95 ods. 1 C.s.p., k čomu odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku upravuje inštitút pribratia osobitného subjektu, ktorý je svojím charakterom inštitútom fakultatívnym, teda súdy nie sú povinné návrhom samotných sporových strán alebo tretích strán vyhovieť. V prípade, ak sa vstupu do konania domáha tretia osoba, ktorá nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní, potom z jej procesného postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani právo na uskutočnenie určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane na ktorej má vystupovať, či súhlasí s pribratím tohto subjektu do konania). V prípade, ak súd dospeje k názoru, že účasť takéhoto subjektu nie je nevyhnutná pre konanie, potom je návrh na jej pribratie bez právnej relevancie. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že účasť Občianskeho združenia nie je v konaní nevyhnutná, preto nepovažoval za potrebné vyzývať žalovanú, aby vyslovila, či súhlasí so vstupom tretieho subjektu do konania a rozhodol o nepribratí tohto Občianskeho združenia do konania.
15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
16. Zákon o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných, musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že
povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu bolo okrem iného uvedenie doby trvania zmluvy, uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a špecifikácia rozdelenia splátok. Účelom právnej úpravy § 9 ods. 2 ZoSÚ je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca, resp. jeho právny predchodca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o dobe trvania zmluvy, celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, ako aj špecifikáciu rozdelenia splátok, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ).
17. K námietke žalobcu týkajúcej sa náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, odvolací súd uvádza, že v zmysle predmetného ustanovenia je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o dobe trvania zmluvy. Nepochybne zákonodarca pod dobou trvania zmluvy nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou uvedenou v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s dobou trvania úveru, a preto pri písmene f) citovaného zákona iný výklad než ten, že doba trvania zmluvy (takisto aj končená splatnosť úveru) musí byť určená dátumovo neprichádza do úvahy.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené, už len samotná skutočnosť, že zmluva neobsahuje údaj o dobre trvania úveru zakladá v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ má za následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, preto odvolací súd sa ďalej nezaoberal skutočnosťou absencie náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) a k) ZoSÚ, nakoľko tieto by nijakým výrazným spôsobom neovplyvnila záver o prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
19. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalovaná je tak povinná vrátiť žalobcovi len zvyšok nezaplatenej istiny poskytnutého úveru, preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
22. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešnou bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).