Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-118-2020.pdf
PDF · 178.41 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/118/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: MELZET, s. r. o., SNP 1471/117, 017 07 Považská Bystrica, IČO: 44 327 391, zastúpený JUDr. Ing. Elenou Divko, PhD., advokátkou, Gorkého 2618/1A, 909 01 Skalica, IČO: 43 431 089, proti žalovanému: Salesmania, s. r. o., Čerešňová 1/B, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 46 263 071, zastúpený JUDr. Ľubicou Zemaníkovou, advokátkou, Sasinkova 10, 811 08 Bratislava, IČO: 51 133 300, o zaplatenie 3.971,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/185/2018
- 270 zo dňa 1.7.2019 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/185/2018 - 270 zo dňa 1.7.2019 v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/185/2018 - 270 zo dňa 1.7.2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 618,73 Eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 21.10.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 68%.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.971,- Eur s príslušenstvom titulom neuhradenej faktúry č. 2017050, ktorou žalovanému vyúčtoval sprostredkovanie predaja konzultačných služieb za september 2017. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol dňa 26.3.2018 platobným rozkazom sp. zn. 31Up 200/2018, proti ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v odôvodnení odporu uviedol, že žalobca ako dodávateľ služieb vykonával pre žalovaného v období od 1.1.2017 do 8.9.2018 (správne od 1.1.2016 do 8.9.2017, pozn. sudcu) predaj a realizáciu produktov - konzultačných služieb. Podmienkami pre vyplatenie odplaty akvizičnej predajnej a realizačnej činnosti žalovaného bolo vydokladovanie činnosti formou Zápisov zo stretnutí, odovzdaním cenových ponúk, výstupov z analýz kompetentnosti predajcov a plnenie obratového plánu. Žalobca od apríla 2018 do konca augusta 2018 neplnil základné podmienky spolupráce, a to obratový plán, za obdobie od mája 2018 neboli zrealizované žiadne telefonáty so zákazníkmi, v rámci emailového konta, ktoré mal žalobca povinnosť používať pre služobné účely nebola zaznamenaná žiadna komunikácia so zákazníkmi, preto došlo 8.9.2018 k okamžitému ukončeniu
spolupráce, ale žalovaný žalobcovi navrhol ďalšie fungovanie do 30.9.2018 (správne do 30.9.2017) za podmienky dodania služieb v plnej kvalite a dodržania predchádzajúcich podmienok pre vyplácanie faktúr. Žalobca však ani jednu z podmienok pre fakturáciu v septembri 2018 nesplnil (správne 2017).
3. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že spolupráca medzi stranami trvala od 1.1.2016 až do 30.9.2017. Základným produktom práce žalobcu nebolo plnenie obratového plánu, ale akvizičná činnosť
- vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, príprava a prezentácia ponúk, predaj produktov + realizačná činnosť (analýzy, tréningy, koučing), pričom rozsah nebol dohodnutý. Nie je pravdou, že od apríla 2017 neplnil základné podmienky spolupráce, čo dokazujú faktúry uhradené žalovaným za dané obdobie, ani nie je pravda, že predkladal fiktívne zápisy zo stretnutí, zápisy sú dokladovateľné zálohou Google kalendára žalobcu alebo navštívením oslovených spoločností. Spolupráca trvala až do 30.9.2017 za dodržania podmienok ako v predchádzajúcom období. Žalobca uviedol, že dodávaniu služieb za september 2017 a korektnému ukončeniu spolupráce bránil žalovaný požiadavkami nad rámec dohody, zadržiavaním úhrady faktúry za august 2017, zamedzením prístupu do informačného systému Raynet, zablokovaním emailového konta, odmietaním komunikácie a odmietnutím prevzatia pracovných pomôcok. Nárok uplatnený faktúrou za mesiac september 2017 žalobca vyšpecifikoval nasledovne: suma 800,- Eur mesačný paušál, náhrada PHM za 09/2017 vo výške 153,- Eur (1.530 km x 0,10 Eur, a to: 04.09.2017 PP-SOT, s.r.o. Bánovce nad Bebravou 190 km, 07.09.2017 SCHUNK INTEC, s.r.o. Nitra 350 km, 08.09.2017 porada Salesmania, s.r.o. Hlohovec 250 km, 11.09. 2017 Filter Techic Slovakia, s.r.o. Žilina 130 km, 12.09.2017 PANAS Tools s.r.o., Hradište 200 km, 14.09.2017 BOPAL, s.r.o. Prostějov, Olomouc 410 km), suma 500,- Eur náhrada za používanie vozidla za rok 2017, suma 175,13 Eur cestná daň za rok 2017, suma 75,- Eur realizačná provízia (analýza práce predajcu BOPAL, s.r.o. zo 14.9.2017), suma 2.256,66 Eur predajná provízia (pozostávajúca z položiek: Giacomini Slovakia, s.r.o. 233,550 Eur, CNI TLAČ SERVIS s.r.o. 1.181,112 Eur, DÉMOS TRADE s.r.o. 60,945 Eur, PNEUDOM, s.r.o. 112,500 Eur, ROYALDOM, s.r.o. 212,820 Eur, FARMAVET, s.r.o. 260,730 Eur, ETOP WHEELS ASSEMBLING, s.r.o. 195,000 Eur). Predajné provízie na základe dohody tvorili 15% zo sumy faktúr vystavených žalovaným spoločnostiam, ktoré svojou akvizičnou činnosťou zabezpečil žalobca. Časť provízií bola vyplatená vo faktúrach za mesiace január až júl 2017, vzhľadom na ukončenie spolupráce žalobca zostatok sumárne vyúčtoval vo faktúre za mesiac september 2017.
4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu opravil tvrdenia o trvaní spolupráce v období od 1.1.2016 do 8.9.2018 (správne malo byť 8.9.2017, pozn. sudcu), kedy bola ukončená s okamžitou platnosťou na porade z dôvodu neplnenia povinností žalobcom. Žalovaný uviedol, že predmetom činnosti žalobcu bolo zabezpečenie obchodnej činnosti za účelom predaja tréningových programov a realizácie jednoduchých analytických projektov. Obchodná činnosť zahŕňala akvizíciu nových zákazníkov a starostlivosť o existujúcich zákazníkov: a) vyhľadanie zákazníkov, b) telefonické dohadovanie stretnutí, c) realizácia stretnutí za účelom analýzy zákazníkových potrieb, d) príprava cenových ponúk, e) realizácia uzatváraných stretnutí, na ktorých sa dohadovali cenové a fakturačné podmienky, f) odsúhlasenie termínu realizácie tréningu, g) zabezpečenie kontaktných údajov účastníkov a ich odovzdanie realizačnému oddeleniu, h) zabezpečenie predfaktúry, i) starostlivosť o existujúcich zákazníkov s cieľom dosiahnuť opakovaný predaj. Žalovaný sa so žalobcom dohodol na plnení obratového plánu vo výške 75.000 Eur ročne. Žalobca nedostatočne vykonával akvizičnú činnosť, takmer vždy bol prítomný konateľ žalovaného, ktorý samotnú akvizíciu aj realizoval. Žalobca si vyžiadal používanie pracovnej SIM karty vo vlastnom telefóne, v júni 2017 si vyžiadal služobný telefón, ktorý v júli 2017 obdržal. SIM kartu mal k dispozícii od marca 2017, čo možno považovať za začiatok používania služobného telefónu. V spoločnosti žalovaného slúžil ako jediný nástroj na preukazovanie vykonanej činnosti systém RAYNET, do ktorého žalovaný z dôvodu straty dôvery žalobcovi dňa 8.9.2017 obmedzil prístup a dňa 13.9.2017 ho vyzval, aby zasielal denný výstup o vykonaných činnostiach vo forme e-mailu. Žalobca však zaslal výpis aktivít v neakceptovateľnej forme, preto ho žalovaný dňa 18.9.2017 požiadal o doplnenie chýbajúcich informácií, čo žalobca odmietol. Žalovaný uvádza, že jedinú činnosť, ktorú žalobca v septembri 2017 vykonal, bola analýza v spoločnosti BOPAL s.r.o., z ktorej však nedodal potrebné podklady, preto ju žalovaný nemohol vyfakturovať spoločnosti BOPAL, s.r.o. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu odmenu 800,- Eur, ani nárok na preplatenie PHM vo výške 153,- Eur. Žalobca neuznáva nárok na zaplatenie 500,- Eur ako náhrady za používanie vozidla za rok 2017, nakoľko sa po zvýšení paušálu zo sumy 500,- Eur na sumu 800,- Eur mesačne dohodli, že žalovaný nebude preplácať ročnú náhradu za vozidlo, ako to bolo v roku 2016. Preplácanie nákladov za cestnú daň nebolo nikdy dohodnuté. Vyúčtovaná realizačná provízia 75,- Eur je neoprávnená, hoci žalobca bol dňa 14.9.2017 u klienta žalovaného BOPAL, s.r.o., neodovzdal výsledok analýzy. Žalovaný neuznáva
ani nárok na uplatnenú predajnú províziu vo výške 2.256,66 Eur, keďže akvizičnú a predajnú činnosť zrealizoval konateľ žalovaného, konateľ žalobcu bol len prísediaci, v mesiacoch august a september 2017 sa nestaral o existujúcich zákazníkov, nezabezpečoval účasť na rozbehnutých projektoch. Nárok na vyplatenie provízie za obchodný prípad DÉMOS TRADE, s.r.o. a ROYALDOM, s.r.o. si žalobca uplatnil v konaní spis. zn. 9Up/550/2017 vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici.
5. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že strany sporu konkludentným spôsobom uzatvorili nepomenovanú zmluvu podľa § 269 Obchodného zákonníka, ktorá obsahovo spĺňa náležitosti zmluvy o sprostredkovaní a zmluvy o obchodnom zastúpení, predmetom ktorej bola akvizičná činnosť, t. j. vyhľadanie zákazníka, telefonické dohadovanie stretnutí, príprava cenových ponúk, realizácia stretnutí, na ktorých sa dohadovali cenové a fakturačné podmienky, ako aj následná starostlivosť o už existujúcich zákazníkov spočívajúca v odsúhlasovaní termínu realizácie tréningu, zabezpečenie kontaktných údajov účastníkov, zabezpečenie účasti účastníkov na tréningoch a pod. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či podmienkou na vyplatenie provízie je len akvizičná činnosť a predaj samotného produktu, alebo aj následná starostlivosť o zákazníka. Žalobca tvrdil, že starostlivosť o zákazníka nebola jeho povinnosťou, nevyplýva to ani z e-mailu z 25.2.2017, ktorý dal písomnú formu pôvodne ústne uzatvorenej dohode, v ktorom je uvedené, že rozpis činností, za ktoré prislúcha žalobcovi odmena, bude pripravený a len príkladmo sú v ňom uvedené činnosti, ktoré je povinný žalobca uskutočňovať. Zo vzájomnej mailovej komunikácie uvedenej vyššie v odôvodnení však vyplýva, že Ing. Zábovský (konateľ žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) mal vedomosť o tom, že následná starostlivosť po získaní zákazníka patrí medzi jeho povinnosti, keďže sám e-mailom oznamoval konateľovi žalovaného alebo pani Y., ktorí účastníci sa tej ktorej tréningovej činnosti zúčastnia a komu je potrebné poslať pozvánky. V prípade, ak by predajom produktu bola jeho činnosť ukončená, organizáciu a prípravu tréningov by mala na starosti J. Y., resp. iná osoba. To, že je povinnosťou konzultanta starať sa o zákazníkov vyplýva aj zo záverov z porady zo dňa 5.5.2017, kde je uvedené, že „za komunikáciu so zákazníkom je zodpovedný konzultant. Dotiahnutie účastníka na tréning je v priamej zodpovednosti konzultanta“.
6. Ďalšou spornou otázkou bolo ukončenie spolupráce, keď žalobca tvrdí, že zmluvný vzťah bol ukončený až dňom 30.9.2017 a žalovaný tvrdí, že už dňom 8.9.2017, kedy bol na porade ukončený zmluvný vzťah s tým, že žalobcovi bola daná možnosť dotiahnuť začaté činnosti a v takom prípade by mu prislúchala odmena za mesiac september 2017. Uvedené skutočnosti potvrdila aj svedkyňa J. Y., ktorá uviedla, že po porade s Ing. Zábovským telefonovala, rozoberali priebeh porady a po 8.9.2017 nevykonával pre žalovaného žiadnu činnosť, ako jej sám uviedol, „neoplatí sa mu to, keďže nebude mať vyplatenú províziu“. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že zmluvne dohodnutú činnosť vykonával počas celého mesiaca september 2017.
7. Jednotlivé nároky žalobcu súd prvej inštancie posúdil nasledovne: 7.1. Mesačný paušál za september 2017 vo výške 800,- Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcovi nevznikol, nakoľko mal za preukázané, že žalobca v mesiaci september 2017 nevykonával prakticky žiadnu činnosť pre žalovaného. Vychádzal pritom z výpisov hovorov z prideleného telefónneho čísla, podľa ktorých neboli zrealizované žiadne hovory so zákazníkmi a zo skutočnosti, že pracovný e-mail za účelom kontaktovania zákazníkov nebol používaný. Žalobca sa zúčastnil len na porade dňa 8.9.2017, kde bola ukončená spolupráca. Zo stretnutia u zákazníka BOPAL s.r.o. dňa 14.9.2017 žalobca nespracoval analýzu, preto žalovaný nemohol činnosť klientovi vyfakturovať, čo mal za preukázané e-mailom Š. Ď. zo spoločnosti BOPAL s.r.o. zo dňa 14.8.2018. Neodovzdanie analýzy vyplýva z emailu Ing. Zábovského zo dňa 18.9.2017, v ktorom uviedol: „...výstupy dodám, akonáhle mi potvrdíš, že mi budú doplatené všetky nevyplatené provízie a náklady na auto.“ 7.2. PHM za september 2017 v sume 153,- Eur, t.j. 1.530 km x 0,10 Eur/km. Súd prvej inštancie mal za preukázanú účasť žalobcu na porade v Hlohovci dňa 8.9.2017 (250 km) a na pracovnej ceste v spoločnosti BOPAL s.r.o. v Prostějově a Olomouci dňa 14.9.2017 (410 km), ostatné pracovné cesty žalobca neodôvodnil a nenavrhol žiadne dokazovanie za účelom ich preukázania. Žalobca mal nárok na náhradu vo výške 0,1 Eur/km súvisiaci s cestou za zákazníkmi. V mesiaci september 2017 preukázateľne absolvoval 660 km, čiže by mu prislúchal nárok na 66,- Eur. Súd prvej inštancie však nepriznal nárok na náhradu PHM za pracovnú cestu do Prostějova a Olomouca z dôvodu, že činnosť nevykonal riadne, nakoľko neposkytol žalovanému analýzu, ktorá bola podmienkou pre fakturáciu zákazníkovi. Žalobcovi preto priznal nárok len vo výške 25,- Eur za cestu na poradu dňa 8.9.2017.
7.3. Náhrada za používanie vozidla za rok 2017 vo výške 500,- Eur. Súd prvej inštancie poukázal na ústnu dohodu uzatvorenú stranami sporu na začiatku spolupráce, ktorou sa riadili počas roku 2016, podľa ktorej mal žalobca nárok na mesačnú odmenu vo výške 500,- Eur a zároveň na náhradu nákladov za používanie vozidla vo výške 500,- Eur. Žalobca v e-maili zo dňa 2.2.2017 žalovanému navrhol, aby pri zvýšení mesačného paušálu na 800,- Eur zanikla doterajšia kompenzácia za používanie MV vo výške 500,- Eur, čo nebolo žalovaným zrejme akceptované, keďže v podmienkach spolupráce na rok 2017 navrhol 2 možnosti: (i) podmienky tak ako doteraz alebo (ii) firemné vozidlo. Firemné vozidlo žalobcovi pridelené nebolo, teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že platili podmienky tak ako „doteraz“ a žalobcovi nezanikol v roku 2017 nárok na náhradu vo výške 500,- Eur. Súd prvej inštancie však uviedol, že aj náhrada za vozidlo sa viaže k výkonu činností pre žalovaného, čo tak chápal aj žalobca, ktorý v návrhu žalovanému zo dňa 6.10.2017 nazvanom „Vysporiadanie zmluvných práv a povinností“ uplatnil sumu 375,- Eur, čo zodpovedalo prevádzke vozidla za obdobie január až september 2017 a až v konaní tvrdil, že má nárok na celú sumu 500,- Eur. Keďže činnosť pre žalovaného preukázateľne vykonával len v mesiacoch január až august 2017, súd prvej inštancie ako dôvodnú priznal náhradu za 8 mesiacov vo výške 333,- Eur (500,- Eur : 12 mesiacov x 8). 7.4. Cestná daň za rok 2017 v sume 175,13 Eur. Súd prvej inštancie nárok uviedol, že žalobca si uplatnil vo faktúre za január 2017 náhradu cestnej dane za rok 2016 vo výške 148,- Eur, ktorá mu bola žalovaným v plnej výške uhradená. Žalovaný však poprel dohodu o úhrade cestnej dane a žalobca uzatvorenie takejto dohody nepreukázal. Preplatenie cestnej dane za rok 2016 súd prvej inštancie posúdil ako dobrú vôľu žalovaného, toto konkludentné konanie nie je možné považovať za uzatvorenie dohody o preplácaní cestnej dane do budúcna, preto nárok nepriznal. 7.5. Realizačná provízia v sume 75,- Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa zúčastnil na stretnutí u klienta žalovaného BOPAL s.r.o. dňa 14.9.2017, avšak neuskutočnil činnosť riadne, neodovzdal žalovanému analýzu zo stretnutia, jej odovzdanie podmieňoval vyplatením provízie za august 2017, preto žalovaný nemohol túto činnosť vyfakturovať zákazníkovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie až vypracovaním analýzy je skompletizovaná činnosť, za ktorú prislúcha realizačná provízia. Neodovzdanie analýzy mal súd prvej inštancie za preukázané emailom Ing. Zábovského zo dňa 18.9.2017 a nemožnosť fakturácie emailom Š. Ď. zo 14.8.2018. 7.6. Predajné provízie v sume 2.256,66 Eur. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nárok na predajnú províziu vo výške 15% z hodnoty produktu vzniká žalobcovi nie predajom produktu a úhradou faktúry, ale až následnou aktívnou činnosťou spočívajúcou v starostlivosti o zákazníkov. Podľa názoru súdu to vyplýva priamo z charakteru predávaných produktov, ktoré sa predali síce jednorazovo, ale realizovali sa kvartálne, resp. vo viacerých častiach, napr. „univerzita“ pozostávala zo 4 termínov, čiže nárok na vyplatenie alikvotnej časti vznikol konzultantom po aktívnej účasti na zorganizovaní a zabezpečení účasti zákazníkov na jednotlivých tréningoch, čo vyplýva z mesačných faktúr žalobcu, kde je vždy uvedené, za akú časť predaného produktu si nárok uplatňuje, napr. vo faktúre za 04/2017 v rámci provízií za spoločnosť Démos Trade je uvedené PZ 1, čo znamená „predajné zručnosti časť 1“, spoločnosti Pneudom SMU 1, čo znamená „Sales management univerzity prvá časť“. Žalobca pri vyčíslení nároku na predajnú províziu vychádzal iba zo súčtu súm uhradených zákazníkmi žalovanému, z ktorého si uplatnil 15%. Nárok by mu vznikol iba za predpokladu, ak by podmienkou vzniku nároku bola úhrada faktúry za predaj produktov ponúkaných žalovaným. Keďže v konaní bolo preukázané, že jednotlivé produkty boli uhradené jednorazovo, ale realizované kvartálne, resp. po určitých častiach, aj nárok konzultanta vznikol vždy až po zrealizovaní tej ktorej časti, a to v alikvotnej výške. Jednotlivým čiastkové nároky na provízie súd prvej inštancie vyhodnotil nasledovne:
- Giacomini Slovakia, s.r.o. nárok vo výške 233,61 Eur. Žalobca pri vyčíslení nároku vychádzal z emailu zamestnanca klienta zo dňa 29.11.2017, ktorým mu oznámil úhradu faktúry žalovanému v sume 3.428,- Eur a 4.200,- Eur, avšak bez uvedenia, za aké konkrétne produkty boli faktúry vystavené. Súd prvej inštancie vychádzal z výpisov z Google kalendára žalobcu a uviedol, že prvotný kontakt so zákazníkom bol v novembri 2015, kedy žalobca so žalovaným ešte nespolupracoval, žalobcovi bol zákazník odovzdaný v máji 2016 potom, ako bol konateľ žalovaného ubezpečený o záujme zákazníka o ponúkaný produkt. Z ďalších záznamov z októbra, resp. novembra 2016 je zrejmé, že na komunikácii so zákazníkom sa žalobca zúčastňoval popri žalovanom, teda akvizičnú činnosť žalobca neuskutočnil, spolupodieľal sa na realizácii predaja produktu, ktorý však uskutočnil Peter Dovičovič, konateľ žalovaného. Žalobca sa začal podieľať na činnosti až po predaji produktu v rámci starostlivosti o zákazníka za účelom opakovaného predaja ďalších produktov. Súd prvej inštancie potom uviedol, že uhrádzanie predajnej provízie bolo iba rozhodnutie konateľa žalovaného, podľa nastavených podmienok spolupráce mu v danom prípade nárok na predajnú províziu nevznikol. Konateľ žalovaného k takto
uplatnenému nároku uviedol, že zrejme ide o tretiu časť „univerzity“, na zabezpečení ktorej sa v rámci starostlivosti o zákazníka žalobca nepodieľal.
- CNI Tlač servis spol. s r.o. nárok vo výške 1.181,112 Eur. Nárok predstavuje rozdiel medzi už vyplatenými províziami a čiastkou, ktorá doposiaľ vyplatená nebola, pri vyčíslení žalobca vychádzal z prehľadu vystavených a uhradených faktúr. Z emailu zákazníka žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca samostatne nevykonával žiadnu činnosť, dohodol prvé stretnutie, na ktorom sa zúčastnil s konateľom žalovaného. Súd prvej inštancie aj v prípade tohto nároku dospel k záveru, že pokiaľ žalobcovi boli vyplácané provízie, išlo opäť o rozhodnutie konateľa žalovaného, žalobca podľa názoru súdu nespĺňal podmienky pre vznik nároku na predajnú províziu, keďže nevykonal akvizičnú činnosť.
- Démos Trade, nárok vo výške 60,945 Eur. Súd prvej inštancie uviedol, že do výpočtu provízií za rok 2017 žalobca zaradil nevyplatenú províziu zo sumy 2.400,- Eur v rámci faktúry za august 2017, predmetná faktúra bola súčasťou návrhu na vydanie platobného rozkazu v konaní sp. zn. 9Up/550/2017, ktoré bolo právoplatne skončené, nakoľko žalovaný nepodal odpor. Akvizícia zákazníka bola realizovaná koncom roku 2015, kedy žalobca pre žalovaného nepracoval, predstavenie spoločnosti uskutočnil v novembri 2016 žalovaný a až v máji 2016, v čase rozbehnutej komunikácie, bol zákazník postúpený žalobcovi. Prvý kontakt je z 23.5.2016, teda žalobca neuskutočnil akvizičnú činnosť, nezískal zákazníka, ale iba pokračoval už v začatej komunikácii so zákazníkom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na vyplácanie predajnej provízie.
- Pneudom, nárok vo výške 112,50 Eur predstavuje rozdiel medzi už vyplatenými províziami a čiastkou, ktorá doposiaľ vyplatená nebola, pri jeho vyčíslení žalobca vychádzal z prehľadu vystavených a uhradených faktúr, avšak nepreukázal vznik nároku na províziu. Konateľ žalovaného tvrdil, že nárok sa týka „univerzity č. 3“, uskutočnenej v septembri 2017 bez účasti žalobcu, ktorý sa v tom čase už o zákazníkov nestaral, žalobcovi bola vyplatená alikvotná časť za prvú a druhú časť „univerzity“, na tretej a štvrtej sa žiadnym spôsobom nezúčastnil.
- Royaldom, s.r.o., nárok vo výške 212,82 Eur. Nárok predstavuje rozdiel medzi už vyplatenými províziami a čiastkou, ktorá doposiaľ vyplatená nebola, pri vyčíslení nároku žalobca vychádzal z prehľadu vystavených a uhradených faktúr. Žalobca nepreukázal vznik nároku na províziu, keďže predpokladom pre vyplatenie provízie nebola len úhrada faktúry za predaný produkt, ale aj následná činnosť spočívajúca v starostlivosti o zákazníka. Samotné faktúry uhradené zákazníkom žalovaného vznik nároku nepreukazujú.
- Farmavet s.r.o. nárok vo výške 260,73 Eur. Žalovaný uviedol, že zrejme má žalobca nárok na vyplatenie uplatnenej sumy, ale nakoľko nevrátil telefón a ani stroj na viazanie CP, chcel danú situáciu riešiť zápočtom. Súd prvej inštancie ale dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že mu započítateľný nárok vznikol, preto nárok vo výške 260,73 Eur posúdil ako oprávnený.
- ETOP WHEELS ASSEMBLING s.r.o., nárok vo výške 195,- Eur, nárok žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval ani nepreukázal. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom na predajné provízie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že s výnimkou spoločnosti Farmavet s.r.o., (kde žalovaný nárok nesporoval) poskytoval starostlivosť o zákazníka smerujúcu k tomu, aby jednotlivé časti „univerzity“ mohli riadne prebehnúť.
8. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok v celkovej výške 618,73 Eur (25,- Eur + 333,- Eur + 260,73 Eur) a vo zvyšku žalobu zamietol, zároveň priznal žalobcovi paušálnu náhradu vo výške 40,- Eur v súlade s § 369c ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). Na právne posúdenie veci vo veci aplikoval § 269 ods. 1 a ods. 2, o príslušenstve rozhodol podľa § 369 ods. 1 ObZ, § 1 ods. 1, ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), úspech žalobcu v percentuálnom vyjadrení predstavuje 16%, jeho neúspech 84%, z čoho vyplýva celkový úspech žalovaného 68% (84% -16%).
9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to voči druhému výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania, má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a tiež, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že zaviaže žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu 3.352,27 Eur s 8% úrokom z omeškania
zo sumy 3.352,27 Eur ročne od 21.10.2017 do zaplatenia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
10. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 Obchodného zákonníka, ktorá obsahovo spĺňa náležitosti zmluvy o sprostredkovaní, ako aj zmluvy o obchodnom zastúpení, keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca sprostredkúval určité činnosti, aby mohol žalovaný uzatvoriť kúpnu zmluvu s treťou osobou, teda nebol to žalobca, kto uzatvoril kúpnu zmluvu v mene žalovaného s treťou osobou. Podľa žalobcu sa jedná o zmluvu o sprostredkovaní, jej podstatou je, že sprostredkovateľ bude vykonávať určitú činnosť smerujúcu k tomu, aby mal záujemca príležitosť uzatvoriť určitú zmluvu s treťou osobou. Sprostredkovateľovi patrí za vyvíjanie tejto činnosti odmena. Pri zmluve o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca zaväzuje vyvíjať pre zastúpenú osobu činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpenej osoby a na jeho účet. Pri zmluve o obchodnom zastúpení však ide o komplex činností vykonávaných v mene zastúpeného a na jeho účet.
11. Žalobca ďalej namieta porušenie práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie, keď sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že podmienkou na vyplatenie provízie za akvizičnú činnosť (vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, príprava a prezentácia ponúk, predaj produktov) v rozsahu 15% je aj starostlivosť o zákazníka napriek tomu, že starostlivosť o zákazníka nebola v podmienkach spolupráce z 25.02.2017 (e-mail) uvedená, ani ústne dohodnutá a nebola zo strany žalovaného preukázaná. Žalobca vykonával len to, čo bolo dohodnuté v podmienkach spolupráce z 21.02.2017, ktoré obsahovali v bode 6 rozpis činnosti pre akvizičnú činnosť (vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, prípravu a prezentáciu ponúk, predaj produktov SM) - za tieto činnosti si žalobca uplatňuje nárok a realizačnú činnosť (analýzy, tréningy, koučing) - za túto činnosť si žalobca nárok neuplatňuje. Súd prvej inštancie sa v rozpore z § 149 a nasl. CSP stotožnil len s tvrdením žalovaného, keď uviedol, že žalobca mal vedomosť o tom, že následná starostlivosť po získaní zákazníkov patrí medzi jeho povinnosti, keďže sám e-mailom oznamoval či už konateľovi žalovaného, alebo pani Y., ktorí účastníci sa tej ktorej tréningovej činnosti zúčastnia a teda komu je potrebné poslať pozvánky. Žalobca poukazuje, že išlo o „tréningové činnosti“, ktoré podľa podmienok spolupráce patrili do realizačnej činnosti (za ktorú si odmenu neuplatňuje), nie starostlivosť o zákazníka. Pokiaľ pod akvizičnú činnosť spadala aj starostlivosť o zákazníka, túto skutočnosť mal preukázať žalovaný.
12. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie nemá jasno, kedy prišlo k ukončeniu spolupráce, keď na jednej strane uvádza, že k ukončeniu spolupráce prišlo 8.9.2017, avšak v bode 25 uvádza, že sa žalobca zúčastnil na porade 8.9.2017 a následne mal stretnutie u zákazníka BOPAL s.r.o. dňa 14.9.2017. Žalobca v konaní preukázal výpisom z Google kalendára za september 2017, kde zaznamenával svoju akvizičnú činnosť, keďže žalovaný mu zablokoval prístup do systému Raynet, že vykonával činnosti (vyhľadával zákazníkov a stretával sa s nimi) aj počas mesiaca september 2017. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca žiadnu akvizičnú činnosť nevykonával, túto skutočnosť nepreukázal.
13. Žalobca ďalej namieta nesprávne posúdenie dôvodnosti nárokov uplatnených vo faktúre č. 9/2017. V prípade mesačného paušálu vo výške 800,- Eur žalobca namieta nesprávne posúdenie, že mesačný paušál nevznikal automaticky. Aktivity, ktoré mali podmieňovať nárok na vyplatenie paušálu neboli v podmienkach spolupráce na 2017 špecifikované. Podmienkou nároku na vyplatenie paušálu bola skutočnosť, či spolupráca trvala alebo netrvala v danom mesiaci. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca v mesiaci september 2017 nevykonával prakticky žiadnu činnosť pre žalovaného, je nesprávny, žalobca preukázal činnosť Google kalendárom. Žalobca namieta vyhodnotenie dôkazov výpismi z hovorov a nepoužívaním služobného emailu, keďže Mgr. Dovičovič v emailovej komunikácii z 28.2.2017 uvádza, že žalobca môže rozbehnuté aktivity doriešiť cez svoj telefón, čo aj robil.
14. Žalobca namieta, že o nároku na náhradu PHM za september 2017 vo výške 153,- Eur súd prvej inštancie rozhodol arbitrárne len na základe tvrdení žalovaného, ktoré neboli preukázané. Žalobca namieta nepravdivosť záveru súdu prvej inštancie, že pracovné cesty žiadnym spôsobom neodôvodnil a ani nenavrhol dokazovanie za účelom ich preukázania. Žalobca poukazuje na to, že využil alternatívny nástroj (Google kalendár), ktorý sa využíval v prípade, že System Raynet nebol dostupný, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj Mgr. Dovičovič (bod 15 rozsudku), nakoľko mu bol žalovaným ako komunikačný nástroj zablokovaný. Pracovné cesty boli vykázané obvyklým spôsobom ako v ostatné mesiace, kedy boli bez problémov vyplatené.
15. Žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie dokazovania a závery súdu prvej inštancie pri nároku na ročnú náhradu za používanie vozidla za január až september 2017 alikvotne 375,- Eur, kde súd nesprávne spojil dva body spolupráce. Nie je pravdivý skutkový záver, že sám žalobca navrhol, aby pri zmene paušálu zanikla kompenzácia za používanie vozidla, ale žalovaný odmietol zmeny v náhradách za vozidlo a ako uviedol, pri vozidle sú 2 možnosti, a to služobné vozidlo alebo “tak ako doteraz”. Služobné vozidlo žalobcovi pridelené nebolo, platili teda podmienky z roku 2016, a to ročná paušálna náhrada vo výške 500,- Eur. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že vykonával činnosť len v mesiacoch január až august, čo preukazuje výpisom z Google kalendára.
16. Žalobca ďalej vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal nárok na náhradu alikvotnej časti cestnej dane za rok 2017 za január až september 2017 v sume 131,40 Eur namieta, že náhrada za cestnú daň bola dojednaná takým istým spôsobom ako náhrada za používanie vozidla, teda v zmysle dohody “tak ako doteraz”, doterajšiu prax žalobca preukázal sprievodným emailom k faktúre za január 2017, úhradou faktúry za január 2017, kde žalovaný túto položku bez výhrad akceptoval, potvrdil podmienky užívania vozidla v zmysle “tak ako doteraz”.
17. K nároku na zaplatenie realizačnej provízie vo výške 75,- Eur žalobca namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil predložené dôkazy, a to zálohovú faktúru vystavenú žalovaným, emailové potvrdenie zamestnanca Bopal s.r.o. o realizovaní analýzy a emailovú komunikáciu, kde žalovaný potvrdzuje zablokovanie emailového konta. Žalobca má za to, že podmienky vyplatenia provízie boli splnené (analýza bola zaplatená, zrealizovaná) a z dôvodu na strane žalovaného (zablokovania emailového konta) ju nebolo možné preukázateľne odovzdať. Žalobca uvádza, že konateľ spoločnosti Bopal s.r.o. potvrdil, že vo faktúre za analýzu nebolo uvedené meno obchodného zástupcu p. P., ktorého stretnutia žalobca analyzoval, avšak v predfaktúre žalovaného spoločnosti Bopal s.r.o. nebolo špecifikované, kto bude súčasťou analyzovania.
18. V prípade predajnej provízie (sumár nevyplatených provízií za rok 2017) vo výške 2.256,66 Eur žalobca namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že podmienkou vyplatenia provízii je až následná aktívna činnosť spočívajúca v starostlivosti o zákazníka, táto nebola nikdy dohodnutá ako podmienka vyplatenia provízii (viď. Podmienky spolupráce na 2017). Žalobca poukazuje na emailovú komunikáciu, kde priamo Mgr. Dovičovič píše, že bude od žalobcu nakupovať len akvizičnú činnosť, to sa aj počas celého roka 2017 dialo, čo preukazujú uhradené faktúry. Tvrdenie žalovaného, že podmienkou spolupráce bola aj následná starostlivosť o zákazníka nebolo preukázané, ale súd prvej inštancie sa s ním stotožnil. Žalobca uvádza, že ide len o doplatenie existujúcich provízií, žalovaný tvrdil, že nevie, ako sa žalobca dopracoval k výpočtom, ale výpočet nespochybnil preukázaním napr. z účtovníctva. Žalobca namieta, že napriek rovnakému spôsobu dokladovania výpočtu provízií súd prvej inštancie nezobral do úvahy nárokovateľnosť provízií už vzhľadom na fakt, že žalovaný provízie z daných obchodných príležitostí vyplácal, teda podmienky nároku boli už splnené.
19. V prípade nároku na doplatok predajnej provízie Giacomini žalobca namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že výplata bola iba rozhodnutím Mgr. Dovičoviča, ktorý sa k nej nevedel vyjadriť, avšak súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí nároku bez prihliadnutia na dôkazy žalobcu, čo žalovaný namieta aj pri provízii viažúcej sa k CNI. V prípade provízie viažúcej sa k Démos Trade súd prvej inštancie nesprávne tvrdí, že žalobca do výpočtu zaradil aj províziu zo sumy 2.400,- Eur, ktorú si uplatnil vo faktúre za august 2017, túto položku žalobca uviedol ako vyplatenú v mesiaci august, províziu z nej si vo faktúre za september neuplatňoval. Aj v prípade nároku k Pneudom sa jedná o doplatok už uznaných provízii, súd prvej inštancie napriek tomu uvádza, že žalobca nepreukázal nárok na províziu. V prípade provízie Royaldom žalobca nárok preukázal výpočtom provízii, faktúrami žalovaného ako aj potvrdením tretích strán o úhrade týchto faktúr, avšak súd prvej inštancie opäť tvrdí, že žalobca nárok nepreukázal. Žalobca poukazuje na prejednávaciu zásadu a povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a uvádza, že v konaní mal bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o sprostredkovaní, že vyvíjal určité činnosti, aby mohol žalovaný s treťou osobou uzatvoriť kúpnu zmluvu, ďalej preukázal, že tretie osoby, ktoré uzatvorili so žalovaným kúpnu zmluvu, žalovanému zaplatili a žalovaný z uvedených faktúr vyplácal žalobcovi každý mesiac 15% províziu za akvizičnú činnosť. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil, že do akvizičnej činnosti patrila aj starostlivosť o zákazníka, ktorá nebola medzi stranami dohodnutá ústne a ani nevyplýva z podmienok spolupráce (email podmienky spolupráce z 21.2.2017), bolo jeho povinnosťou svoje tvrdenia preukázať. Žalovaný taktiež v konaní tvrdil, že výpočty provízii nie sú správne, napriek
tomu, že v predchádzajúcich mesiacoch boli vyplatené od tých istých tretích osôb (Giacomini, Demos Trade, CNI, Farmavet, Royaldom, Pneudom). Zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zvolením nesprávneho procesného postupu spočívajúceho v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení Civilného sporového poriadku, konkrétne § 132 a nasl., § 149 a nasl., ktorými sa neriadil a len sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného bez preukázania dôkazmi.
20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa žalovaného žalobca nesprávne uvádza, že uzatvoril so žalovaným sprostredkovateľskú zmluvu, v zmysle § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu). V žiadnom dôkaze predloženom žalobcom sa neuvádza, že by so zákazníkmi žalovaného viedol akúkoľvek komunikáciu žalobca, žalobca vykonával činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene žalovaného, konal a vystupoval pod menom žalovaného. Žalovaný má za to, že medzi stranami bola uzatvorená nepomenovaná zmluva v zmysle § 269 Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bola aj akvizičná činnosť, t.j. vyhľadanie zákazníka, telefonické dohadovanie stretnutí, príprava cenových ponúk, realizácia stretnutí, na ktorých sa dohadovali cenové a fakturačné podmienky, ako aj následná starostlivosť o existujúcich zákazníkov spočívajúca v odsúhlasení termínu realizácie tréningu, zabezpečenie kontaktných údajov konkrétnych účastníkov, zabezpečenie účasti účastníkov na tréningoch a pod. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca mal vedomosť o tom, že akvizičná činnosť a starostlivosť o zákazníka patria medzi jeho povinnosti. Žalovaný tiež považuje za nespochybniteľné, že žalobcovi vznikol nárok na predajnú províziu nielen samotným predajom produktu a úhradou faktúry, ale až následnou aktívnou činnosťou spočívajúcou v starostlivosti o zákazníka, čiže po aktívnej účasti žalobcu na zorganizovaní a zrealizovaní predaných produktov v podobe kvartálne sa opakujúcich jednotlivých tréningov, čo bolo preukázané aj fakturáciou predloženou samotným žalobcom. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca žalovanému mesačne vystavoval faktúry na zaplatenie paušálu vo výške 800,- Eur za mesačné činnosti, čiže išlo o sústavnú a opakovanú spoluprácu medzi žalobcom a žalovaným. Takisto boli strany sporu dohodnuté na plnení obratového plánu vo výške 75.000 eur ročne, čo vyvracia skutočnosť, že by spolupráca bola založená na sprostredkovateľskej zmluve. K jednotlivým nárokom sa žalovaný stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. V prípade mesačného paušálu za mesiac september 2017 vo výške 800,- Eur má za to, žalobca nevykonával pre žalovaného žiadnu činnosť riadne a včas. Dôkaz individuálne vedeného Google kalendára považuje za účelovo vytvorený žalobcom. Podľa žalovaného súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že spolupráca bola ukončená ku dňu 08.09.2017 s možnosťou dotiahnuť začaté činnosti, čo však žalobca nevykonal. Žalovaný poukazuje na výpoveď svedkyne Y., ktorej žalobca uviedol, že sa mu to neoplatí, keďže nebude mať vyplatenú províziu. Žalovaný súhlasí s priznaním sumy 25,- Eur súdom prvej inštancie z titulu náhrady PHM za mesiac september 2017, stotožnil sa s priznaním sumy 333,- Eur ako alikvotnej časti náhrady za používanie vozidla za obdobie január až august 2017, rovnako sa stotožnil s vyhodnotením nároku na náhradu cestnej dane a nároku na realizačnú províziu. K predajným províziám má žalovaný za to, že žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie predajnej provízie za predajnú a akvizičnú činnosť vrátane starostlivosti o zákazníka za spoločnosti Giacomini Slovakia, s.r.o., CNI TLAČ SERVIS, s.r.o., DEMOS TRADE s.r.o., PNEUDOM, s.r.o., Royaldom, s.r.o., ETOP WHEELS ASSEMBILNG, s.r.o.
21. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, zotrval na námietke, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil zmluvný vzťah medzi stranami, medzi ním a žalovaným bola uzatvorená zmluva o sprostredkovaní. Žalobca trvá na tom, že žalovaný nepreukázal, že podmienkou pre vyplatenie provízie za akvizičnú činnosť v rozsahu 15% bola aj starostlivosť o zákazníka, táto nebola v podmienkach spolupráce z 25.02.2017 ani ústne dohodnutá a túto skutočnosť mal preukázať žalovaný. Žalobca vykonával len to, čo bolo v podmienkach spolupráce z 21.02.2017. Žalobca poukazuje na to, že z daných obchodných príležitostí boli už provízie žalovaným vyplatené, a teda podmienky pre nárok boli splnené. Žalobca žiada len ich doplatok.
22. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v odvolacej duplike odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu. Súd prvej inštancie podľa žalovaného dospel k správnym záverom a celú vec správne posúdil a odôvodnil v napadnutom rozsudku. Žalovaný preukázal, že medzi stranami bola uzatvorená nepomenovaná zmluva podľa § 269 ObZ, predmetom ktorej bola aj akvizičná činnosť, t.j. vyhľadanie zákazníka, telefonické dohadovanie stretnutí, príprava cenových ponúk, realizácia stretnutí, na ktorých
sa dohadovali cenové a fakturačné podmienky, ako aj následná starostlivosť o už existujúcich zákazníkov spočívajúca v odsúhlasení termínu realizácie tréningu, zabezpečení kontaktných údajov konkrétnych účastníkov, overovanie účasti na tréningoch a pod. Žalobca mal vedomosť o tom, že pre vznik nároku na províziu bolo nevyhnutné vykonávať následnú starostlivosť o zákazníkov, do určitého času tieto povinnosti aj plnil. Žalovaný dodal, že žalobca vo vlastnom mene nevyvíjal činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal príležitosť uzatvoriť zmluvu s treťou osobou, žalobca konal a vystupoval pod obchodným menom žalovaného. Žalovaný v ostatnom obsahu vyjadrenia neuviedol žiadne argumenty nad rámec obsahu vyjadrenia k odvolaniu.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 08.02.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s odvolaním žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu, následnou odvolacou replikou a duplikou, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny. K odvolateľom uplatneným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné:
25. Žalobca v odvolaní v prvom rade namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 Obchodného zákonníka, ktorá obsahovo spĺňa náležitosti zmluvy o sprostredkovaní, ako aj zmluvy o obchodnom zastúpení, podľa žalobcu sa jedná o zmluvu o sprostredkovaní. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zo skutkových tvrdení strán sporu, výsluchov a listinných dôkazov ustálil, že medzi stranami sporu vznikol neformálne obchodno-záväzkový vzťah, ktorý rovnako ako súd prvej inštancie posúdil ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 Obchodného zákonníka, avšak nestotožňuje sa s kvalifikáciou zmluvného vzťahu súdom prvej inštancie, že zmluva obsahovo spĺňa náležitosti zmluvy o sprostredkovaní a zmluvy o obchodnom zastúpení. Ako totiž vyplynulo z vykonaného dokazovania, predmetom záväzku žalobcu bolo nielen vyvíjať činnosť, aby mal žalovaný príležitosť uzatvoriť kúpne zmluvy na predaj konzultačných služieb s treťou osobou, za čo mal žalovaný záväzok zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu), ale záväzkom žalobcu bol aj výkon ďalších činností, a to starostlivosť o zákazníkov, realizačná činnosť (analýzy, tréningy, koučing), pričom nebolo medzi stranami sporné, že žalobca v zmluvnom vzťahu vykonával faktickú činnosť v mene žalovaného a na jeho účet. Žalobca teda okrem púheho sprostredkovania uskutočňoval pre žalovaného aj inú činnosť. Podľa § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu)). Z ustanovenia § 652 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. V prejednávanej veci žalovaný neuzatváral obchody v mene zastúpeného, preto podľa názoru odvolacieho súdu medzi stranami vznikla nepomenovaná zmluva podľa § 269 Obchodného zákonníka s prvkami zmluvy o sprostredkovaní. Čiastočne odlišné právne posúdenie zmluvy v prejednávanej veci však nemá vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie o jednotlivých nárokoch uplatnených žalobcom.
26. Čo sa týka obsahu práv a povinností zmluvných strán, súd prvej inštancie správne ustálil, že predmetom nepomenovanej zmluvy bola akvizičná činnosť, t. j. vyhľadanie zákazníka, telefonické dohadovanie stretnutí, príprava cenových ponúk, realizácia stretnutí, na ktorých sa dohadovali cenové a fakturačné podmienky, ako aj následná starostlivosť o už existujúcich zákazníkov spočívajúca v odsúhlasovaní termínu realizácie tréningu, zabezpečenie kontaktných údajov účastníkov, zabezpečenie účasti účastníkov na tréningoch a pod. Strany sporu v konaní uviedli, že spolupráca začala 01.01.2016, medzi stranami potom nebolo sporné, že v mesiaci február 2017 prišlo k zmene obsahu záväzkového vzťahu, žalobca aj žalovaný pritom zhodne poukazujú na emailovú správu zo dňa 21.02.2017. Z emailovej komunikácie sporových strán vyplýva, že žalobca emailom zaslal konateľovi žalovaného dňa
2.2.2017 návrh podmienok ďalšej spolupráce v znení: „mesačná platba vo výške 835,05 Eur, náhrada za používanie auta: (i) amortizácia 0,183 Eur/1 km, s tým, že doterajšia kompenzácia 500,- Eur/rok zaniká a (ii) spotreba 0,009/1 km, teda spolu 0,273 Eur/1 km a provízie za obchodnú činnosť 15% + 3% a za realizačnú činnosť 15% + 3%, ktorý je potrebné posúdiť podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka (prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, určený žalovanému, dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa žalobcu, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia, č. l. 60 - 61). Emailom zo dňa 21.2.2017 Mgr. Dovičovič zaslal Ing. Zábovskému Podmienky spolupráce na rok 2017, navrhol, že „mesačná platba bude 800,- Eur, pričom v bode 6 uviedol, že rozpis činností, na ktoré sa mesačný paušál vzťahuje pripraví, ale zahrňuje to akvizičnú činnosť - vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, prípravu a prezentáciu ponúk, predaj produktov SM + realizačnú činnosť (analýzy, tréningy, koučing), zabezpečí mu firemný telefón a pokiaľ ide o auto sú 2 možnosti a to: (i) podmienky tak, ako doteraz alebo (ii) firemné auto. Provízny systém je 15% + 15% s tým, že minimálny obrat pri 4 zamestnancoch je 1.300,- Eur mesačne/ konzultant a 4.000,- Eur/firma“ (č. l. 60 spisu, pokiaľ odvolateľ poukazuje na rôznych miestach v texte na email z 25.02.2017, ide zrejme o chybu v písaní). Nakoľko žalovaný doručil žalobcovi 21.02.2017 návrh s odlišným obsahom (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), išlo o nový návrh, ktorý bol žalobcom akceptovaný, čo je potrebné vyvodiť z následného konania strán sporu, ktoré sa aj v konaní pred súdom dovolávali obsahu zmeny úpravy vzájomných práv a povinností týmto emailom, strany sa ním riadili (ďalšia fakturácia), konkludentne bola dohoda teda uzatvorená v tomto znení.
27. Strany sporu sa teda dohodli na zmene obsahu pôvodnej neformálne uzatvorenej nepomenovanej zmluvy, a to tak o obsahu práv a povinností, nároku na paušál, províziu a nároku na náhradu nákladov spojených s činnosťou žalovaného pre žalobcu (náhrada za používanie vozidla), avšak bližšie podrobnosti rozpisu činností, na ktoré sa vzťahuje mesačný paušál, dodatočne po tejto komunikácii upravené neboli. Strany sporu v konaní síce vykladali vzájomné povinnosti rôzne, avšak žalobca nepredložil v konaní žiaden dôkaz, že neprišlo ku konsenzu zmluvných strán o návrhu žalovaného zo dňa 21.02.2017. Žalobca aj žalovaný v konaní odkazovali na túto emailovú komunikáciu zo dňa 21.02.2017, z ktorej vyplýva, že mesačný paušál zahrňuje akvizičnú činnosť - vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, prípravu a prezentáciu ponúk, predaj produktov SM + realizačnú činnosť (analýzy, tréningy, koučing). Podmienkou pre vznik nároku žalobcu na odplatu na činnosť vo forme mesačného paušálu bolo potrebné uskutočňovať aj starostlivosť o zákazníka minimálne v rozsahu činností v emailovej komunikácii, ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie.
28. Odvolací súd vzhľadom na tento záver potom ako nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku porušenia práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie, ktorý podľa žalobcu spočíva v tom, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že podmienkou na vyplatenie provízie - akvizičná činnosť (vyhľadávanie zákazníkov, stretnutia, príprava a prezentácia ponúk, predaj produktov) v rozsahu 15% je aj starostlivosť o zákazníka, napriek tomu, že nebola v podmienkach spolupráce z 25.02.2017 uvedená (zrejme 21.02.2017 pozn. odvolacieho súdu), ani ústne dohodnutá a nebola zo strany žalovaného preukázaná. Odvolací súd pre jednoznačné pochopenie obsahu rozhodnutia uvádza, že z dokazovania vyplýva, že tak pre nárok na odplatu vo forme mesačného paušálu nebolo dohodnuté len púhe trvanie zmluvného vzťahu (bez ohľadu na to, či žalobca vykonal činnosti dohodnuté v emaili zo dňa 21.02.2017), aj pre vznik nároku na vyplatenie provízie zmluva vyžadovala okrem činnosti smerujúcej k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na predaj produktu žalovaného aj výkon ďalších činností. Odplata teda bola dojednaná vo forme mesačného paušálu za výkon činnosti a vo forme provízneho systému, ktorý v zásade predstavoval podiel žalobcu na odplate za produkt zaplatenej žalovanému jeho zákazníkmi. Pre vznik oboch nárokov bol však žalobca povinný vykonávať v rámci dohodnutého rozsahu akvizičnej činnosti pre žalovaného aj inú činnosť ako púhe sprostredkovanie predaja produktov (následnú starostlivosť po získaní zákazníka). Odvolací súd zároveň dodáva, že podmienkou pre vyplatenie provízie bol aj obratový plán (minimálny obrat pri 4 zamestnancoch je 1.300,- Eur mesačne/konzultant a 4.000,- Eur/firma).
29. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie nemá jasno, kedy prišlo k ukončeniu spolupráce, keď na jednej strane uvádza, že k ukončeniu spolupráce prišlo 8.9.2017, avšak v bode 25 uvádza, že sa žalobca zúčastnil na porade 8.9.2017 a následne mal stretnutie u zákazníka BOPAL s.r.o. dňa 14.9.2017. Odvolací súd sa s uvedenou námietkou nestotožnil. Ustálenie skutkového stavu vyplýva z bodu 24. napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie otázkou ukončenia zmluvného vzťahu sporových strán zaoberal a vyplýva z neho záver súdu prvej inštancie o ukončení spolupráce ku dňu 08.09.2017, čo vyplýva aj z výpovede svedkyne Y.. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu ani nesporoval, že k ukončeniu spolupráce prišlo na porade dňa 08.09.2017, ale za sporné v konaní je možné ustáliť, či
sa strany dňa 08.09.2017 dohodli na ukončení zmluvy ku dňu 08.09.2017, alebo sa dňa 08.09.2017 dohodli na ukončení spolupráce s účinnosťou ku dňu 30.09.2017, pričom odvolací súd konštatuje, že na účely posúdenia okamihu ukončenia zmluvného vzťahu žiadna zo strán neposkytla súdu prvej inštancie náležité dôkazy a skutkový stav tak bolo možné ustáliť len zo skutkových tvrdení strán sporu a výsluchu svedkyne Y.. Zo skutkových tvrdení strán sporu zhodne vyplynulo, že strany sporu sa dohodli na ukončení spolupráce dňa 08.09.2017 a žalovaný uviedol, že žalobcovi dal ponuku na „ďalšie fungovanie do 30.09.2017“ s možnosťou vyplatenia mesačnej odmeny za predpokladu, že Ing. Zábovský dokončí svoju prácu, vykoná analýzu v spoločnosti BOPAL s.r.o. a dotiahne starostlivosť o existujúcich zákazníkov, teda išlo o ponuku žalovaného voči žalobcovi, že bude povinný vykonať analýzu spoločnosti BOPAL s.r.o. a „dotiahnuť starostlivosť o existujúcich zákazníkov“ oproti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi mesačnú odmenu, čo podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje odmenu vo forme (a výške) mesačného paušálu. Z dokazovania ale napokon nevyplynulo, že žalobca túto ponuku žalovaného akceptoval (§ 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka), naopak, z výsluchu svedkyne Y. vyplynulo, že sa zúčastnila na porade 08.09.2017, kedy bola ukončená spolupráca so žalobcom, má vedomosť o tom, že po tomto dátume už žiadnu činnosť pre žalovaného nerobil, po porade telefonovala so žalobcom a povedal jej, že sa mu neoplatí už nič robiť, lebo nebude mať vyplatené provízie. Odvolací súd z takto vykonaného dokazovania rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva bola ukončená dňa 08.09.2017 a nemal za preukázané, že by sa strany dohodli na mesačnej odplate vo forme paušálu a ani vo forme provízií po skončení zmluvy dňa 08.09.2017. Žalobca okrem vlastných skutkových tvrdení na preukázanie iného skutkového stavu predložil len ním vypracovaný výpis z Google kalendára za 09/2017, ktorý však ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné považovať za objektívne verifikovateľný dôkaz o tom, že skutočne vykonával činnosti, ktoré jednostranne zaznamenal v kalendári a že odovzdal žalovanému dohodnuté výstupy z ním vykonaných činností. Odvolaciu námietku nesprávnych skutkových zistení okamihu ukončenia zmluvy odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.
30. Žalobca ďalej namieta nesprávne posúdenie dôvodnosti nárokov uplatnených vo faktúre č. 9/2017. V prípade mesačného paušálu za september 2017 vo výške 800,- Eur žalobca namieta, že mesačný paušál vznikal automaticky a podmienkou nároku na vyplatenie paušálu bola len skutočnosť, či spolupráca trvala alebo netrvala v danom mesiaci. Odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú, práve z emailu zo dňa 21.02.2017, na ktorý sa obe strany v konaní odvolávali, vyplýva opak (viď. vyššie v texte body 27 až 29 odôvodnenia). Ako nedôvodnú tiež odvolací súd vyhodnotil námietku nesprávnych skutkových zistení, že v mesiaci september 2017 nevykonal pre žalovaného žiadnu činnosť. Pokiaľ žalobca preukazuje vykonávanie činnosti Google kalendárom, tento je vypracovaný výlučne žalobcom, k účasti na porade dňa 08.09.2017 žalobca netvrdil ani nepreukázal, že na danej porade okrem dohody o ukončení činnosti poskytol žalovanému akékoľvek zmluvne dojednané plnenie. Riadne poskytnutie plnenia pre zákazníka BOPAL s.r.o. dňa 14.9.2017 rovnako žalobca nepreukázal, keď bolo preukázané emailom samotného konateľa žalobcu, že žalovanému neodovzdal dohodnutú analýzu, odovzdanie podmienil úhradou faktúry za august 2017. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie sumy 800,- Eur titulom mesačného paušálu za september 2017.
31. Žalobca namieta, že o nároku na náhradu PHM za september 2017 vo výške 153,- Eur súd prvej inštancie rozhodol arbitrárne len na základe tvrdení žalovaného, ktoré neboli preukázané. Odvolací súd sa s závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, pričom k tomuto nároku považuje za potrebné nad rámec vyhodnotenia súdom prvej inštancie uviesť, že nárok na náhradu PHM je potrebné posúdiť ako nárok na náhradu nákladov spojených s výkonom činnosti pre žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobcovi patrila náhrada nákladov aj v prípade, ak zmluvné plnenie nebolo poskytnuté riadne. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že za preukázané je možné považovať len uskutočnenie pracovných ciest dňa 08.09.2017 (porada) a dňa 14.9.2017 pracovná cesta BOPAL s.r.o. v Prostějově a Olomouci, kedy si uplatnil nárok na PHM za 410 km, ostatné pracovné cesty žalobca nepreukázal. Záver súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu PHM (teda nákladov spojených s činnosťou) žalobcovi v prípade vadného plnenia nepatrí, žalobca preukázateľne nedodal žalovanému analýzu spoločnosti BOPAL s.r.o., ktorá bola podmienkou fakturácie zákazníkovi.
32. Žalobca ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie dokazovania nároku na ročnú náhradu za používanie vozidla za január až september 2017 alikvotne 375,- Eur. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je aj v tejto časti vecne správne. Súd prvej inštancie vychádzal pri vyhodnotení nároku z rovnakých skutkových zistení, ako tvrdí odvolateľ, teda že služobné vozidlo žalobcovi nebolo pridelené, preto platili podmienky „tak ako doteraz“. Samotná náhrada za vozidlo, ako náhrada nákladov spojených s činnosťou žalobcu, sa viaže k výkonu činnosti uskutočňovanej žalobcom pre žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal tak s vyhodnotením základu nároku, ako aj jeho výšky, na ktorú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odkazuje (bod 25, str. 21 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
33. Odvolací súd sa tiež nestotožnil s odvolacími námietkami žalobcu voči vyhodnoteniu nároku na náhradu cestnej dane za r. 2017. Žalobca tvrdí, že aj pre cestnú daň mali platiť podmienky „ako doteraz“, avšak uzatvorenie dohody o náhrade cestnej dane žalobca ničím nepreukázal a nevyplýva z emailovej komunikácie: tak z návrhu žalobcu zo dňa 02.02.2017, ako aj žalovaného zo dňa 21.02.2017 vyplýva, že obsahom dohody bola len náhrada PHM a alternatíva - náhrada amortizácie alebo paušálna náhrada za vozidlo (žalobca emailom zo dňa 02.02.2017 predložil návrh: náhrada za používanie auta: (i) amortizácia 0,183 Eur /1 km s tým, že doterajšia kompenzácia 500,- Eur/rok zaniká a (ii) spotreba 0,009/1 km, teda spolu 0,273 Eur/1 km, na ktorý žalovaný reagoval protinávrhom: (i) podmienky tak, ako doteraz alebo (ii) firemné auto). Odvolací súd nad rámec vyhodnotenia nároku súdom prvej inštancie uvádza, že náhradu nákladov spojených s daňovou povinnosťou žalobcu k cestnej dani nie je možné stotožniť s náhradou nákladov za používanie vozidla a kompenzácia nákladov cestnej dane nebola predmetom dohody strán v predloženej emailovej komunikácii zo dňa 21.02.2017.
34. Odvolaciu námietku nesprávneho vyhodnotenia dokazovania nároku na zaplatenie realizačnej provízie vo výške 75,- Eur, ktorú žalobca odôvodnil tým, že z dôvodu zablokovania emailového konta nemohol preukázateľne odovzdať žalovanému analýzu spoločnosti BOPAL s.r.o., odvolací súd posúdil ako účelovú. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca odovzdanie analýzy podmieňoval úhradou provízií a nákladov na vozidlo (email zo dňa 18.09.2017).
35. Žalobca ďalej namieta vyhodnotenie dokazovania a záver súdu prvej inštancie v prípade nárokov na zaplatenie predajnej provízie v celkovej výške vo výške 2.256,66 Eur, ktorú sumu žalobca uplatnil ako sumár nevyplatených provízií za rok 2017. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v prípade nárokov duplikuje argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa ale súd prvej inštancie podrobne zaoberal. Žalobca neuvádza v odvolaní žiadne iné skutočnosti spôsobilé zmeniť záver súdu prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na výsluch svedkyne Y., z ktorej vyplynulo, že sám žalobca jej uviedol, že sa mu „už nevyplatí nič robiť, keďže nebude mať vyplatené provízie“. Žalobca bol na pojednávaní vo veci dňa 21.01.2019 prítomný a zo zvukového záznamu nevyplýva, že by výpoveď svedkyne, alebo jej relevantnú časť, namietal, hoci po výsluchu svedkyne na tom istom pojednávaní bol vypočutý aj konateľ žalobcu ako strana sporu. Žalobca opakovane namieta záver súdu prvej inštancie, že podmienkou vyplatenia provízií je aj následná aktívna činnosť spočívajúca v starostlivosti o zákazníka, poukazujúc na podmienky spolupráce na rok 2017. Odvolací súd sa jeho námietkou nestotožňuje, poukazuje na dôvody uvedené v bodoch 27. až 29. odôvodnenia tohto odvolacieho rozhodnutia a súčasne opätovne zdôrazňuje, že z obsahu spisu vyplýva, že odplata bola medzi stranami dojednaná vo forme mesačného paušálu za výkon činnosti a vo forme provízneho systému, ktorý v zásade predstavoval podiel žalobcu na odplate za produkt, zaplatenej žalovanému jeho zákazníkmi. Pre vznik oboch nárokov bol však žalobca povinný vykonávať v rámci dohodnutého rozsahu akvizičnej činnosti pre žalovaného aj inú činnosť (následnú starostlivosť po získaní zákazníkov).
36. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha tú stranu, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Ústavný súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena vyslovil názor, že: “Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť.“ (I. ÚS 689/2014, bod 23).
37. Odvolací súd má za to, že požiadavka spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci, ako základu pre meritórne rozhodnutie môže byť naplnená, ak je výsledkom dokazovania dosiahnutie najvyššieho
možného stupňa istoty, alebo aspoň pravdepodobnosti o tom, že daná udalosť sa odohrala zisteným spôsobom. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné zhrnúť, že strany sporu prezentovali v konaní pred súdom prvej inštancie rôzny výklad obsahu práv a povinností, ktorý mal vyplývať z emailovej komunikácie zo dňa 21.02.2017, žalobca však na účely posúdenia uplatnených nárokov z neformálneho zmluvného vzťahu neposkytol súdu prvej inštancie náležité dôkazy, ktoré by mali za následok úspech podanej žaloby, z ktorých by teda vyplývala zhodná vôľa strán zakladajúca povinnosť žalobcu zaplatiť žalovanému za mesiac september 2017 pohľadávky tak, ako ich uplatnil žalobca. Okrem emailovej komunikácie žalobca predložil súdu len ním jednostranne spracované listiny (Google kalendár, ním spracovaný výpočet provízií), z ktorých nie je možné prijať záver o dôvodnosti základu nároku a ani dôvodnosti uplatnenej výšky za mesiac september 2017. V prípade provízií z výsluchu svedkyne Y. vyplynulo, že sám žalobca po ukončení zmluvy 08.09.2017 uviedol, že už nebude mať zaplatené provízie. Skutočnosť, že žalovaný už v minulosti zaplatil žalobcovi predajné provízie za spoločnosti Giacomini, Demos Trade, CNI, Farmavet, Royaldom, Pneudom nepreukazuje, že mu vznikol nárok na tvrdené doplatky. Žalobca pri vyčíslení nároku na predajnú províziu vychádzal iba zo súčtu súm uhradených zákazníkmi žalovanému, z ktorého si uplatnil 15%, ako odvolací súd uvádza vyššie, podmienkou vzniku nároku na predajnú províziu nebola len úhrada faktúry za predaj produktov zákazníkom žalovaného, ale aj starostlivosť o zákazníka, vrátane zabezpečenia účasti zamestnancov zákazníka na tréningoch a tiež obratový plán. Z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na doplatok predajnej provízie, ako ju uplatnil žalobou. Napr. v prípade nároku a doplatok provízie za spoločnosť Pneudom, pokiaľ sa žalobca odvolával na už zaplatenú časť provízie, podľa žalovaného malo ísť o nárok za prvú a druhú časť „univerzity“ a na tretej (uskutočnenej v septembri 2017) a štvrtej sa žalobca nezúčastnil. Aj odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal všetky podmienky vzniku nároku na províziu (teda nielen podmienku úhrady faktúry zákazníkom žalovaného), pričom v ďalších podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou porušenia práva na spravodlivý proces zo strany súdu prvej inštancie zvolením nesprávneho procesného postupu spočívajúceho v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení civilného sporového poriadku, konkrétne § 132 a nasl., § 149 a nasl. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ odvolateľ namieta porušenie § 132 a nasl. CSP, namietané ustanovenia sa týkajú povinností strany žalobcu. Z odvolania nevyplýva, ako súvisí právna úprava náležitostí žaloby alebo obsahu žaloby, resp. iných dispozičných oprávnení žalobcu s tvrdeným porušením práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa žalobou podrobne zaoberal, vykonal podrobné dokazovanie, posúdil každý z uplatnených nárokov žalobcu, vysporiadal sa so všetkými uplatnenými prostriedkami procesného útoku, ako aj procesnej obrany (§149 CSP) strán sporu, v rozhodnutí vysvetlil dôvody, pre ktoré vyriešil konflikt skutkových tvrdení žalobcu a žalovaného v neprospech žalobcu vo všetkých sporných otázkach (a v odvolaním nenapadnutej časti v jeho prospech) a ani odvolací súd nezistil právny dôvod, na základe ktorého by bolo možné žalobe v odvolaním napadnutej časti vyhovieť.
39. Odvolací súd z vyššie vysvetlených dôvodov viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách konania, potvrdil. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-160/2015-ucinnost-od-01.06.2023> a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ako strane v spore neúspešnej.
40. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
42. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
44. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).