Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15C-72-2018.pdf
PDF · 107.97 KB
No categories available
15C/72/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica rozhodujúc sudcom Mgr. Stanislavou Salajovou v právnej veci žalobcu: W.. C. I.. L.. XX. XX. XXXX, J. K. XJ, XXX XX J., právne zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JAKUBČO, spol. s r. o., so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 50 570 897, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie sumy 39 443,54 Eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 13 346,05 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 32,32 %, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30. 11. 2017 domáhal proti žalovanému zaplatenia 39 443,54 Eur titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy, nezákonným rozhodnutím, a to vznesením obvinenia uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica, zo dňa 07. 09. 2011 sp. zn. PPZ-179/BPK-S-2010 pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 27. 09. 2012 bola na žalobcu pre uvedený trestný čin podaná obžaloba. Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/38/2012 z 23. 10. 2014 rozhodol podľa § 285 písm. a) Trestného zákona tak, že žalobcu oslobodil spod obžaloby. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6To/1/2015 z 29. 09. 2016 odvolanie prokurátora zamietol. Žalobca ďalej uviedol, že žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo 16. 06. 2017 sa na Generálnej prokuratúre SR domáhal náhrady škody celkovo v sume 39 443,54 Eur. Generálna prokuratúra SR listom z 13. 12. 2016 žalobcovu žiadosť o predbežné prerokovanie odmietla z dôvodu, že nespĺňa zákonné podmienky na jej vyhovenie. Žalobca poukázal na objektívnu povahu zodpovednosti štátu za škodu, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je podľa neho výsledok tohto konania. Odmietol záver o tom, že postupom prokurátora a ani jeho rozhodnutím nedošlo k nezákonnému postupu, ktoré by si vyžadovalo možnosť priznania nároku na náhradu škody v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že odvolací súd konštatoval, že za zistenie skutočného stavu nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, pričom ďalej uviedol, že ak po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je nevyhnutné obžalovaného oslobodiť. Právoplatné oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní bez ďalšieho zakladá dôvod založený na tom, že dochádza k zrušeniu uznesenia o začatí trestného konania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku neoznačil konkrétne napádal samotné
začatie a následné vedenie trestného konania, neskorším výsledkom ktorého nebola žalobcovi aj tak vina za spomínaný trestný čin preukázaná.
2. Vzhľadom na mieru závažnosti vzniknutej ujmy a zvážení okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do práv žalobcu došlo, žiadal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30 000,- Eur. V tejto súvislosti uviedol, že od začiatku septembra 2011 prežíval značný psychický diskomfort, ktorý sa vymyká bežnému prežívaniu života, pričom tento bol znásobený ďalším postupom orgánov verejnej moci. Žalobca v celom konaní pociťoval silné duševné útrapy, stres a znepokojenie. Psychická bolesť vyústila do stavu, kedy žalobca traumatizovaný z celej situácie mal dennodenne vnútorné mučivé pocity, ktoré sa prejavili v rovine jeho duševného prežívania. Trestné konanie negatívne ovplyvnilo jeho osobný život, po celú dobu trestného stíhania bol negatívne vnímaný v okruhu obchodných partnerov, spolupracovníkov a známych. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v trestnom konaní, keďže bol zastúpený obhajcom, advokátom Mgr. Martinom Krakovským, pričom náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume predstavuje 9 443,54 Eur.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že žalobca výslovne neuviedol titul, z ktorého si uplatňuje náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Vo veci nie je podľa neho preukázané splnenie ani jednej z podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., to znamená existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody/nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť. Výsledok konania ani v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby nie je podľa žalovaného možné považovať za titulné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože ak by bolo zámerom zákonodarcu odškodňovať všetky osoby, ktorým bolo vznesené obvinenie, a ktoré boli následne spod obžaloby oslobodené, bolo by to expresis verbis upravené v zákone č. 514/2003 Z. z. tak, ako je to napr. v § 7 pri rozhodovaní o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, alebo v § 8 pri rozhodnutí o treste, ochrannom opatrení alebo o väzbe. Poukázal tiež na to, že Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcov o predbežné prerokovanie odmietla, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky na jej vyhotovenie. Ak v žiadosti nebol uvedený titul, z ktorého žalobca žiadal náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca v žalobe nedôvodne namietal, že Generálna prokuratúra si jeho žiadosť nesprávne interpretovala. Pre vznesenie obvinenia je postačujúci odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba a toto bolo v danej trestnej veci splnené. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli na jeho vydanie splnené všetky zákonom určené podmienky podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona, z tohto dôvodu uznesenie nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti nemu. Za nezákonné rozhodnutie možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13. 11. 2013, podľa ktorého nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné rozhodnutie iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Ďalej žalovaný poukázal na to, že vykonaným dokazovaním podľa súdov nebolo v trestnom konaní nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že žalobca pre seba a pre ďalšie presne nezistené osoby žiadal úplatok v sume 20 % zo schváleného nenávratného finančného príspevku za vybavenie schválenia žiadosti o nenávratný finančný príspevok z fondov Európskej únie prostredníctvom uzatváraných zmlúv o spolupráci, a to najmä z dôvodu, že sa nepodarilo jednoznačne identifikovať osobu, prostredníctvom ktorej žalobca mal ovplyvniť priebeh vyhodnotenia žiadosti o nenávratný príspevok z fondov Európskej únie. Nebola preukázaná schéma vzájomných vzťahov až ku osobám, ktoré mali v kompetencii žiadosti posudzovať a rozhodnúť o poskytnutí finančných príspevkov. Aj keď výsledky dokazovania pripúšťali pravdepodobnosť dokazovaných skutočností, na uznanie viny a na odsúdenie žalobcu to súdom nepostačovalo. Vyčíslenie náhrady trov konania nie je podľa žalovaného dôkazom o tom, že žalobca sumu 9 443,54 Eur Mgr. Martinovi Krakovskému aj zaplatil. Tým nie je preukázané, že škoda v uvedenej výške žalobcovi skutočne aj vznikla. Ďalej žalovaný rozporoval výšku trov obhajoby - účelnosť vynaložených výdavkov na prefotenie vyšetrovacieho spisu, keď za fotokópie vyšetrovacieho spisu je vo vyúčtovaní, ktorým disponuje Generálna prokuratúra suma 61,75 Eur a suma 35,74 Eur. Preukázaná nie je podľa neho ani nemajetková ujma v sume 30 000,- Eur. Žaloba podľa neho neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali právny záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je uplatnený v súlade s § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Lekárske potvrdenie psychiatričky MUDr. Katarína Zigmundovej z 13. 12. 2017 síce potvrdzuje, že žalobca je od 09. 12. 2013 sledovaný pre depresívnu poruchu s nastavením na antidepresívnu liečbu a jeho liečba pokračuje, toto potvrdenie však nie je dôkazom o tom, že depresívna porucha u žalobcu nastala v priamej príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním.
4. V rámci repliky žalobca uviedol, že nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy si uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, pričom pojem nezákonného rozhodnutia napĺňa samotné uznesenie o vznesení obvinenia. Pre naplnenie tohto pojmu je dôležitý výsledok konania. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 4MCdo/15/2019 z 18. 10. 2010, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2014. Pokiaľ ide o nepreukázanie vzniku škody uviedol, že samotná povinnosť uhradiť náklady spočívajúce v odmene advokáta a ďalších vynaložených nákladov v súvislosti s trestným stíhaním predstavuje vzniknutú škodu, nakoľko aj v prípade, že by náklady neboli doposiaľ uhradené, vzniknuté náklady by predstavovali dlh žalobcu, ktorým dochádza k zníženiu príp. zaťaženiu jeho majetku. Predložené vyčíslenie náhrady trov konania vychádza z vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu zdôraznil, že pretrvávajúci stav, ktorý mal značne negatívny dopad na sféry života žalobcu (zdravie, spoločenské postavenie a medziľudské vzťahy v rodine, medzi priateľmi a v širšom okolí) vyvrcholil práve do potreby odbornej lekárskej starostlivosti, konkrétne do potreby antidepresívnej liečby. Túto skutočnosť žalobca predloženým lekárskym potvrdením preukázal. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy uviedol, že pociťuje prežitú ujmu vo vyššej sume ako si uplatnil, vychádzal však pri jej stanovení z judikatúry súdov SR, a preto považuje za primeranú práve sumu 30 000,- Eur.
5. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
6. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
7. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
8. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
9. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
10. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
11. Podľa § 18 ods. 1, 3 náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,
ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
12. Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými v konaní, a to žiadosť o predbežné prerokovanie, list Generálnej prokuratúry z 25. 07. 2017 + doručenka na č. l. 75 súdneho spisu, vyčíslenie trov právneho zastúpenia, kontrolné vyšetrenie na č. l. 26 súdneho spisu, znalecký posudok č. 66/2019, výsluchom žalobcu, svedkyne C.. I. a oboznámil sa s uznesením PPZ-179/BPK-S-2010 z 7.9.2011, rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. BB-3T 38/2012 z 23.10.2014, uznesením NS SR sp. zn. 6To/1/2015 z 29.09.2016.
13. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v náleze I. ÚS 540/2016 konštatoval, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupov orgánov činných v trestnom konaní, nie je rozhodujúce ako orgány vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie o trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Pokiaľ teda ide o naplnenie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti, voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica zo 07. 09. 2011, sp. zn. PPZ-179/BPK-S-2010 pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve, nad ktorým v zmysle Trestného poriadku vykonáva dozor Generálna prokuratúra SR, ktorá v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je zodpovedným orgánom štátu. Nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, voči ktorému žalobca podal sťažnosť, ale táto bola zamietnutá ako nedôvodná. Na základe tohto rozhodnutia bolo vedené voči žalobcovi trestné stíhanie, ktoré po podaní obžaloby pokračovalo aj ako konanie pred súdom, a teda nebyť rozhodnutia orgánov činného v trestnom konaní, nebola by ani podaná obžaloba a vo veci by nerozhodoval súd. Je možné konštatovať, že z hľadiska trestného práva rozhodnutie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine alebo nevine osoby, pretože takýto záver môže prijať len súd, pričom takýmto rozhodnutím je následne súd viazaný v civilnom konaní. Podstatné z hľadiska civilného práva je, že výsledkom trestného konania je oslobodenie žalobcu z pod obžaloby, pričom počiatkom tohto konania bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Rovnako pre posúdenie nezákonného rozhodnutia v civilnom konaní nie je podstatné ani to, aký stupeň podozrenia, či istoty o spáchaní trestného činu požaduje trestný poriadok na rozhodnutie o vznesení obvinenia, na podanie obžaloby až po rozhodnutie súdu.
14. Žalobcovi priznaná náhrada škody predstavuje náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v trestnom konaní a sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Tieto mal súd preukázané vyčíslením právneho zástupcu žalobcu Mgr. Krakovského, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní. Predložené vyčíslenie vychádza z vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a vyčíslená je tarifná odmena advokáta za úkony v trestnom konaní, režijný paušál, cestovné náklady a náhrada za stratu času. Súd nepriznal žalobcovi 97,49 Eur, ktoré boli špecifikované ako náklady spojené s prefotením vyšetrovacieho spisu, na ktoré v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je daný nárok. Jedine tieto položky boli rozporované žalovaným riadne a včas, a na neskôr vznesené námietky týkajúce sa výšky náhrady trov obhajoby, všeobecne vznesené až na pojednávaní (či boli reálne realizované, či sa ich advokát zúčastnil a boli vykonané účelne) súd s poukazom na § 153 ods. 2 CSP neprihliadal a aplikoval sudcovskú koncentráciu konania. V tejto súvislosti mal súd za to, že popretie skutkových tvrdení protistrany pokiaľ ide o účelnosť vynaloženia jednotlivých úkonov advokáta v trestnom konaní nebolo urobené včas, pričom strana tak mohla urobiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Strana žalovaného namietala len dve položky riadne a včas s tým, že ostatné položky žiadnym spôsobom nepoprela. V tejto súvislosti súd nevykonal navrhovaný dôkaz pripojením trestného spisu sp. zn. 3T 38/2012, pretože strana žalovaného bola účastníkom trestného konania, mala preto prístup do uvedeného trestného spisu, a mohla trovy uplatnené v civilnom konaní, ktoré považovala za neúčelné konkretizovať a presne špecifikovať pred pojednávaním. Na základe vyhodnotenia sporných a nesporných skutočností by súd potom pristúpil k dokazovaniu v tomto smere, a to v rozsahu potrebnom na preukázanie sporných skutočností. Vykonávanie dokazovania celým obsahom trestného spisu by bolo absolútne nehospodárne a neúčelné. Pokiaľ ide o preukazovanie vzniku škody, súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že samotná povinnosť
uhradiť náklady spočívajúce v odmene advokáta a jeho nákladov v trestnom konaní predstavuje dlh, ktorým je zaťažený majetok žalobcu aj v prípade, ak k úhrade ešte nedošlo.
15. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že rok a pol pred tým ako začal navštevovať psychiatričku navštevoval psychológa MUDr. Vaňka s tým, že 7 rokov navštevuje psychiatrickú ambulanciu každý mesiac a každý mesiac poberá aj lieky na depresie a na spanie. Poukázal na to, že trestné konanie bolo medializované v televízii, jeho okolie ho začalo vnímať ako kriminálnika a prejavovalo sa to v pracovnom a rodinnom živote. Prestal športovať, rozpadol sa mu vzťah a rodičia na neho dodnes pozerajú cez prsty. Navštevuje aj spánkové štúdium z dôvodu spánkovej apnoe. Pokiaľ ide o pracovný život uviedol, že vlastnil školiacu agentúru, no po tom ako bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, všetky spoločnosti predal, pretože podnikateľský svet ho v tejto oblasti odmietal, odmietali jeho ponuky a musel začať podnikať v inom odvetví.
16. Svedok K. I., manželka žalobcu v rámci svedeckej výpovede uviedla, že odo dňa keď manžela zobrali a prehľadávali ich súkromné veci, to znamená od septembra 2011, prešli doslova peklom. Prvé týždne po prepustení bol apatický, nemal záujem o okolie, o kamarátov ani o ňu, o tom, že bol vzatý do cely predbežného zadržania vedel len otec, pretože matka žalobcu by to nezvládla psychicky. Pokiaľ ide o partnerský život, city zo strany žalobcu ochladli a následne potom ochladni aj z jej strany. Začali preto hľadať pomoc psychológa, následne psychiatria, ktorého navštevuje žalobca až doteraz. Žalobca stratil podľa nej dôveru voči všetkým, niekoľko rokov bol doslova asexuálny, pokiaľ ide o majetkovú sféru, museli predať byt, museli ísť do podnájmu a celkovo museli zmeniť svoj dovtedajší životný štandard.
17. Zo znaleckého posudku o duševnom stave žalobcu č. 66/2019 vyhotoveného znalcom MUDr. Miriam Kubicová, lekár, psychiater, zapísaná v zozname znalcov evidenčné č. 914155 vyplýva, že u žalobcu sú prítomné také zmeny duševného stavu, ktoré priamo súvisia s vydaním nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia, definovaného ako uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcií, odboru boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica zo 07. 09. 2011, PPZ-179/BPK-S-2010 pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona. Znalkyňa uviedla, že zo znaleckého vyšetrovania vyplýva pred vydaním tohto uznesenia plná kompenzácia psychického stavu, čo však nemala objektivizované. Vychádzala aj z času prvotnej návštevy psychológa obvodného psychiatra po traumatizujúcej udalosti. Najprv išlo o posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá však napriek liečbe psychofarmakami prešla do periodickej (recurentnej) depresívnej poruchy s chronickým priebehom. Všetky uvedené prejavy depresívneho ochorenia sťažujú výraznou mierou spoločenské uplatnenie vo všetkých zložkách na základe zníženia pozornosti, zvýšenej unaviteľnosti, redukcie záujmov. Z psychiatrického hľadiska uviedla, že vzhľadom na poškodenie viacerých psychických funkcií sú globálne výrazne obmedzené možnosti žalobcu uplatniť sa plnohodnotne v súkromnom živote, v spoločnosti, v rodine, ide o sekundárny dopad psychického diskomfortu aj napriek psychofarmakoterapii.
18. Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom žalobcu, svedka a súkromného znaleckého posudku dospel k záveru, že za negatívny následok neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu v podobe nezákonného trestného stíhania v trvaní 5 rokov je možné za primeranú náhradu v danom prípade považovať sumu 4 000,- Eur. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že trestné stíhanie malo dôsledky na súkromný život žalobcu, predovšetkým na jeho psychické zdravie, rodinný život aj na spoločenské uplatnenie. Vychádzal pritom z doterajšieho života poškodeného a prostredia v ktorom žije a pracuje, závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení a celkovej dĺžky trestného stíhania. Výška požadovanej ujmy 30 000,- Eur však neodráža skutočnú intenzitu, rozsah a následky trestného stíhania v osobnej sfére žalobcu. Súd mal preukázaný dopad trestného stíhania najmä na psychický stav žalobcu, následky vzniknuté v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, ktoré sa mu aj vďaka prístupu manželky a vďaka vlastnému prístupu v konečnom dôsledku podarilo zmierniť. Zároveň žalovaný nepreukázal dôsledky, ktoré tvrdil v oblasti pracovného života týkajúce sa predaja firiem, a nevyhnutnosti začať podnikať v inej sfére. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že už Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 6MCdo/15/2012 uviedol, že pri úvahe o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, podľa ktorého poškodený trestným činom
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Nemajetková ujma žalobcu v jeho rodinnom a spoločenskom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím nie je podľa názoru súdu väčšia ako morálna ujma spôsobená trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Účelom nemajetkovej ujmy je len zmierniť následky zásahu, pričom peňažná forma zadosťučinenia je až sekundárna.
19. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotenia dokazovania a aplikáciou vyššie citovaných právnych predpisov v danej veci, súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti uplatneného nároku vo výške 13 346,05 Eur, a vo zvyšku žalobu zamietol.
20. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP v zmysle ktorých, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd žalobe vyhovel v časti istiny 13346,05 Eur, čo v pomere k celému uplatnenému nároku predstavuje 33,84 %. V konaní bol potom úspešný žalovaný (66,16 %), čistý úspech žalovaného bol 32,32 % (66,16 % - 33,84 %), na základe čoho má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 32,32 %. Na základe uvedeného súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 32,32 %, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.