Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-16-2019.pdf
PDF · 111.46 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX L., právne zastúpený JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom, Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanému E.., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX L., právne zastúpený JUDr. Vladimírom Milasom, advokátom, Masarykova 13, Prešov, o zaplatenie 6.638,78 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, sp.zn. 1C/28/2008-355 zo dňa 26.06.2018 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 24.4.2006 bola podpísaná listina označená ako Zmluva o pôžičke. Zmluvu podpísali veriteľ G. F. a ako dlžníci - žalobca so žalovaným. Z obsahu listiny vyplýva, že veriteľ poskytol účastníkom konania v hotovosti sumu 400.000,- Sk bez úročenia. Túto sumu sa dlžníci zaviazali splácať spoločne a nerozdielne v pravidelných týždenných splátkach vo výške 5.000,- Sk od 1.5.2006 do 30.11.2007. Prevzatie pôžičky účastníci konania potvrdili podpisom na predmetnej zmluve a zaviazali sa v dohodnutých termínoch uvedenú sumu spoločne a nerozdielne vrátiť v hotovosti veriteľovi. V čl. II bod 3. Zmluvy o pôžičke sa zmluvné strany dohodli na tom, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva zročný celý dlh. Zmluvu možno meniť len písomnými dodatkami. Zmluva je vyhotovená v 3 exemplároch pre každú zmluvnú stranu. Zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu zmluvnými stranami. Zmluvné strany vyhlásili, že s obsahom zmluvy súhlasia, je im zrozumiteľný a na znak toho ju vlastnoručne podpisujú. Na konci zmluvy sa nachádzajú podpisy veriteľa a dlžníkov. Podpísanie tejto listiny potvrdili zhodne žalobca, žalovaný aj svedok p. F.. Účastníci konania a menovaný svedok tiež zhodne potvrdili, že k reálnemu odovzdaniu sumy 400.000,- Sk k rukám niektorého z dlžníkov nedošlo. Aj napriek uvedenému, všetci zhodne pojednávali o ,, pôžičke na sumu 400.000,- Sk" a to titulom nezaplateného nájmu za diskotéku S.. Uvedená suma mala byť svedkom p. F. použitá na zaplatenie dlžného nájomného za prenájom diskotéky S. spoločnosti K. plus, s.r.o., v ktorej je on jediným spoločníkom. Uvedené potvrdil žalobca a aj sám žalovaný, aj keď neskôr argumentoval tým, že jemu reálne peniaze odovzdané neboli,
čo v konaní ani jeden z účastníkov či svedkov nepoprel. Ako vyplýva z vyjadrení účastníkov konania aj svedka, všetci sa familiárne oslovovali krstnými menami (potvrdili v tom čase existujúce veľmi dobré a priateľské vzťahy) a mali za to, že právnické osoby (prenajímateľ K. plus, s.r.o. a nájomca W., s.r.o.) pokladali za ,, svoje spoločnosti " a že sa to týka priamo ich osoby, keďže obaja (žalovaný aj svedok p. F.) boli a sú jedinými spoločníkmi v spoločnostiach. Žalobca so žalovaným boli veľmi dobrí priatelia, dôverovali si. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že on bol nájomcom diskotéky, teda sa tiež považoval za nájomcu (aj keď titulom toho, že mu spoločnosť vlastnícky ako jedinému spoločníkovi patrí). Je tiež pravdou, že prenajímateľom a nájomcom diskotéky S. boli obchodné spoločnosti (K. plus, s.r.o. a W., s.r.o.), teda dve právnické osoby, avšak samozrejme za spoločnosť, resp. v jej mene konajú vždy fyzické osoby - konatelia (v tomto prípade osoby totožné so spoločníkmi ). V tomto prípade s ohľadom na vyjadrenia účastníkov a svedka p. F. a ich komunikáciu možno vysloviť záver, že všetci si vysvetľujú konanie obchodnej spoločnosti za konanie ich vlastné, keďže sú ich jedinými spoločníkmi. Avšak uvedené nemá žiaden právny základ.
3. Vzhľadom na zistený skutkový stav preto súd dospel k záveru, že listinu označenú ako ,,zmluva o pôžičke zo dňa 24.04.2006“ nemožno považovať za platný právny úkon - zmluvu o pôžičke, keďže nespĺňa náležitosti reálneho kontraktu tým, že veriteľom nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov označeným dlžníkom. Rovnako uvedený právny úkon nemožno posúdiť podľa obsahu ani ako pristúpenie k záväzku podľa § 533 OZ. Existencia záväzku na nájomnom medzi obchodnými spoločnosťami W., s.r.o. a K. plus, s.r.o. za diskotéku S. totiž nebola preukázaná. Súdu boli predložené dôkazy o opaku a to dohoda o ukončení nájomnej zmluvy ku dňu 31.12.2004 (teda oveľa skôr ako bola zmluva o pôžičke podpísaná a dokonca aj skôr ako boli zaúčtované vklady finančných prostriedkov podľa tvrdení svedka F. do obchodnej spoločnosti K. - viď bod 44 odôvodnenia), obsahom ktorej je vyhlásenie, že všetky vzájomné záväzky z titulu zmluvy o prenájme zo dňa 30.4.2003 majú voči sebe vysporiadané, vrátané dôkazov o zaplatení nájomného (faktúry a pokladničné doklady), vrátane nájmu za priestory nočného baru. Naviac zmluvu o pôžičke nepodpísal prípadný veriteľ a to obchodná spoločnosť K. plus, s.r.o., ktorú by musel podpísať podľa cit. ust. § 533 OZ. Je nepravdepodobné, aby zmluvou z 24.04.2006 riešili otázku zaniknutého a vysporiadaného nájomného vzťahu k 31.12.2004. Uvedené nepochybne vyplýva aj z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom vo svojich rozhodnutiach.
4. Zo zhodných výpovedí strán sporu ako aj svedkov teda nevyplýva iný hospodársky dôvod (kauza) právneho úkonu ako úhrada dlžného nájomného za prenájom diskotéky S., pričom ako bolo hodnoverne dôkazmi preukázané, tento zmluvný vzťah (súd podotýka, že medzi dvoma právnickými osobami) bol ukončený ku dňu 31.12.2004 a všetky vzájomné záväzky boli vysporiadané. Naviac súd opakované udáva, že k ukončeniu udávaného zmluvného vzťahu došlo oveľa skôr ako bola zmluva o pôžičke podpísaná a dokonca aj skôr ako boli zaúčtované vklady finančných prostriedkov podľa tvrdení svedka F. do obchodnej spoločnosti K. plus, s.r.o.. Rovnako tieto vklady (okrem sumy 50.000,- Sk dňa 27.04.2006) boli vložené na účet obchodnej spoločnosti K. plus, s.r.o. pred podpisom listiny dňa 24.4.2006 (viď bod 44 odôvodnenia). Preto na vyjadrenia žalobcu, či svedka F. nemožno v tomto prihliadať. Preukázaná bola aj úhrada nájomného za nájom priestorov nočného baru, avšak tiež obchodnou spoločnosťou W., s.r.o.. Teda na uvedený hospodársky cieľ právneho úkonu nemožno prihliadať, keďže ku dňu podpisu listiny označenej ako zmluva o pôžičke 24.04.2006 neexistoval.
5. Rovnako súd prvej inštancie poukázal na rozporné tvrdenia samotného žalobcu, že pôžičku uzatvárali ako fyzické osoby a nesúvisela v žiadnom prípade s ich podnikaním, avšak na strane druhej po celý čas v priebehu konania (čo aj bolo preukázané dôkazmi) tvrdí, že sa jednalo o dlžný nájom za prenájom diskotéky, pričom tento zmluvný vzťah neexistoval medzi fyzickými osobami (žalobcom, žalovaným, veriteľom - svedkom F.), ale medzi osobami právnickými. Udával dokonca aj výplatu ,,iných dlhov.“ Následne tiež tvrdil, že ak by sa nájom neplatil, tak by ich p. F. vyhodil z priestorov (pozn. súdu akých priestorov, ak nájom diskotéky bol ukončený ?), aj preto potom vznikla tá nešťastná zmluva o pôžičke. Tiež je prinajmenšom pochybné tvrdenie žalobcu o vyplatení finančných prostriedkov p. F. z poskytnutého úveru od obchodnej spoločnosti M., a.s., ktorý mu bol poskytnutý dňa 11.5.2006 (teda ihneď po podpise zmluvy o pôžičke) a takmer rok pred vyplatením sumy 400.000,- Sk veriteľovi F., na čo poukázal aj odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 28.6.2012. V tom čase žalobca nemohol mať reálne vedomosť o akomkoľvek dlhu voči veriteľovi. Zároveň je pre súd zvláštne, ak žalobca tvrdí, že plnil dlh veriteľovi (p. F.) za iného (za žalovaného), že ho žiada len rozsahu jednej polovice, nie celú sumu 400.000,- Sk s poukazom na ním cit. ust. § 454 OZ.
6. Zároveň k žalobcom tvrdenému bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného súd poukazuje na skutočnosť, že aj napriek neplatnosti zmluvy o pôžičke (čo by mohlo právne zakladať dôvod jeho vydania podľa § 457 OZ, teda vrátenie vzájomných plnení), žalovaný žiadne finančné plnenie od žalobcu neprijal (uvedené vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu), a teda žiadna reštitučná povinnosť medzi stranami sporu nepripadá k úvahe. Zároveň nebolo v konaní zistené, aby existoval dôvod vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ, teda, aby žalobca plnil za žalovaného niečo, čo bol povinný žalovaný plniť sám (nezistený zmluvný záväzok žalovaného voči p. F., ktorý mal byť zaplatený žalobcom). Rovnako nebolo zistené získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ani podľa ust. § 451 druhá veta OZ. V tomto prípade k námietke žalobcu, že má súd použiť analógiu zákona nemožno vyhovieť, nakoľko zákonná definícia bezdôvodného obohatenia a dôvody na jeho vydanie vrátane jeho rozsahu v občianskoprávnych vzťahoch sú upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 451 - § 459 OZ) a teda analógia zákona neprichádza k úvahe, keďže táto problematika je zákonom vyslovene upravená.
7. Vzhľadom k uvedenému mal súd prvej inštancie zato, že keďže nebola preukázaná kauza právneho úkonu, teda hospodársky dôvod záväzku a teda existencia záväzku žalovaného ako takého (teda povinnosť plnenia žalobcovi, resp. inému veriteľovi), ani vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nemožno žalobe žalobcu vyhovieť, keďže neexistuje právny dôvod, na základe ktorého by mal žalovaný plniť žalobcovi žalovanú sumu. Ak žalobca plnil veriteľovi - svedkovi F. na základe absolútne neplatnej zmluvy a bez právneho dôvodu, založil tak právny vzťah medzi ním a subjektom, ktorý peniaze prijal.
8. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol a neprihliadal na argumentáciu žalobcu vznesenú v konaní, resp. sa nezaoberal ďalšími stranami udávanými skutočnosťami, ktoré sú vo vzťahu k vyššie uvedenému bez právneho významu (vrátane pôvodu finančných prostriedkov, či ich výplaty žalobcom p. F.). Rovnako výpovede svedkov sú v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi, dokonca aj v ich vlastných vyjadreniach, či vo vzťahu k tvrdeniam strán sporu. Ak by aj existoval akýkoľvek záväzok žalovaného (vrátane jeho hospodárskeho účelu) voči žalobcovi, súdu známy nie je a ani nebol v konaní stranami sporu ani svedkami tvrdený.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.
10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že v predmetnej veci odvolací súd dvakrát zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, pričom v oboch prípadoch malo byť predmetom ďalšieho skúmania kauza právneho vzťahu. V prípade ostatného zrušujúceho rozsudku bola vec súdu vrátená na vykonanie navrhnutých dôkazov bez ich bližšej konkretizácie odvolacím súdom. V napadnutom rozsudku sa teda súd zaoberal existenciou viacerých káuz, pričom uvedené hodnotil s poukazom na skoršie právne závery o neplatnosti zmluvy o pôžičke. Žalobca s ohľadom na závery odvolacieho súdu upriamil pozornosť na analogické uplatnenie právnych predpisov zodpovedajúcim skutkovým zisteniam, ktoré boli nepochybné. Ako súd správne konštatoval, účastníci i veriteľ p. F. sa dobre poznali. Účastníci spolu „podnikali" t.j. prevádzkovali diskotéku, priestory ktorej im prenajímala spoločnosť p. F.. Žalovaný tvrdil, že nájom mal uhradený, poukázal na dohodu o skončení, v ktorej vypichol dojednanie o neexistencii žiadnych dlhov. Rovnako odvolateľ podotkol, že táto dohoda sa týkala obchodných spoločností, nie žalovaného a veriteľa p. F.. Argumentácia žalovaného je však nelogická, nakoľko sa natíska otázka, prečo ako fyzická osoba podpísal zmluvu o pôžičke a to spolu so žalobcom na strane dlžníkov, ak disponoval dohodou o skončení nájmu s predmetným prehlásením. Toto svoje počínanie žalovaný v konaní žiadnym relevantným a hodnoverným spôsobom nevysvetlil a prevzal argument o neplatnosti, pričom však už vedel, že pôžička bola zaplatená žalobcom. Odvolateľ má za to, že práve v tejto súvislosti poukazoval odvolací súd opakovane na hľadanie kauzy právneho vzťahu dotknutých subjektov, a to účastníkov ako dlžníkov a p. F. ako veriteľa, ktorý plnenie od žalobcu prijal, preto sú vonkoncom nesprávne skutkové zistenia súdu spochybňujúce vyplatenie pôžičky, nakoľko uvedené vyplýva z výpovede veriteľa i žalobcu ako aj ďalších podporných dôkazov (pôžička M.). Žalujúca strana má za to, že kauzou právneho vzťahu je vzájomné vyporiadanie vzťahov účastníkov konania ako prevádzkovateľov diskotéky vo vzťahu k ich osobám (nie spoločnostiam) a p. F.. Vedomosť o osobnom dlhu účastníkov voči p. F. bola potvrdená aj svedkami (D. a F.). Kauzou právneho vzťahu bolo teda vyporiadanie vzájomných vzťahov z predmetnej činnosti. Žalovaný záväzok dobrovoľne prevzal a keďže žalobca splnil záväzok v celom rozsahu, tak má právny nárok požadovať plnenie od žalovaného titulom
bezdôvodného obohatenia pre plnenie dlhu iného, pričom rozsah je daný ust. § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak aj zmluva o pôžičke je neplatná, je platné dojednanie o povinnosti vrátiť dlh plynúci z dohody o urovnaní, ktorej obsah bol nesprávne transformovaný do zmluvy o pôžičke.
11. K odvolaniu žalobca sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť. Okrem iného vo vyjadrení poukázal na to, že tvrdiť, že kauzou bolo teda vyporiadanie vzájomných vzťahov z predmetnej činnosti je prinajmenšom zvláštne, pretože nájomcom diskotéky (S.) bola právnická osoba. Prenajímateľom bola rovnako právnická osoba. Nie je zrejmé z akého právneho dôvodu hovorí odvolateľ o účastníkoch konania ako o prevádzkovateľoch diskotéky, ale je potrebné prísne rozlišovať medzi spoločníkmi právnickej osoby a právnickou osobou ako takou, ktorá je samostatným subjektom práva úplne odlišným od jej spoločníkov. Prevádzkovateľom živnosti nie je spoločník SRO. Navyše žalobca nikdy nebol spoločníkom ani v spoločnosti W., s.r.o. ani spoločníkom v spoločnosti K. plus, s.r.o. Je namieste v tomto spore, pri právnom posúdení toho čo žalobca teraz v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie označuje za kauzu ako hospodársky dôvod vzniku záväzku, aplikovať to čo platí od čias Rímskeho práva „Ak sa niečo dlhuje korporácii, nedlhuje sa jej jednotlivým členom, práve tak čo dlhuje korporácia, nedlhujú členovia“. Žalovaný vo vyjadrení ďalej zdôraznil, že aj toto bolo predmetom dokazovania a okrem toho, že sa riadne a nesporne preukázalo, že žalovaný od p. F. žiadne peniaze neprevzal, tak sa riadne a nesporne preukázalo, že obchodná spoločnosť W., s.r.o. ako úplne odlišný právny subjekt od strán sporu nemala voči p. F. a ani voči obchodnej spoločnosti K. J., s.r.o. žiaden dlh. Preukázalo sa súdu predloženými listinnými dôkazmi, že nájomné za obe prevádzky (v zmysle živnostenského zákona) platila právnická osoba podľa zmluvy riadne a včas. Preukázalo sa, že neexistuje a ani neexistoval dlh spoločnosti W., s.r.o. voči K. J., s.r.o. z právneho dôvodu omeškaného platenia nájomného a ani z iného právneho dôvodu. Preukázalo sa, že neexistuje záväzok spoločnosti W., s.r.o. voči p. F.. Vzhľadom na neexistenciu žiadneho dlhu na nájomnom, či už za bar alebo diskotéku, nemá spoločnosť W., s.r.o. žiaden dlh voči spoločnosti K. plus s.r.o. Fyzickým neprijatím (nepožičaním si) peňazí neexistuje dôvod, prečo žalovaný ako fyzická osoba mal tieto peniaze komukoľvek vracať. Uvedené platí bez ohľadu na to, či žalobca nejaké peniaze p. F. dal alebo nie. Žalovaný si od p. F. žiadne peniaze nepožičal a nebol mu ani žiadne peniaze z iného právneho dôvodu dlžný. Rovnako si ich nepožičala a ani nebola dlžná spoločnosť W., s.r.o.
12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.
13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že rozsudok je vecne správny a odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
14. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery, vo veci samej aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
16. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
18. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
19. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.
20. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 OSP (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 OSP (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
21. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 OSP, resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).
22. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
23. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
24. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.
25. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).
26. V prejednávanej veci je teda evidentné, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu záväzku voči žalovanému už aj s poukazom na dohodu o ukončení nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá skôr ako zmluva o pôžičke obsahom ktorej je okrem iného vyhlásenie, že všetky vzájomné záväzky z titulu zmluvy o prenájme majú voči sebe vysporiadané. Navyše zmluvu o pôžičke nepodpísal prípadný veriteľ, a to obchodná spoločnosť K. J., s.r.o. Žalobca napokon nepreukázal ani iný hospodársky dôvod (kauzu právneho vzťahu) prípadne existenciu novácie. Vzhľadom na neexistenciu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v súvislosti s dlhom existenciu novácie žalobca ani preukázať nemohol.
27. Žalobcovi sa taktiež nepodarilo preukázať vyplatenie peňazí p. F. z úveru obchodnej spoločnosti M., ktorý mu bol poskytnutý takmer rok pred vyplatením sumy 400.000,- Sk p. F. a vzájomný vzťah žalovaného k uvedenej sume.
28. Účelom procesného práva je poskytovať ochranu skutočnému, nie fiktívnemu a možno aj neexistujúcemu subjektívnemu hmotnému právu a neunesenie (nenaplnenie) dôkazného bremena má za následok zamietnutie žaloby, čo v tomto prípade súd prvej inštancie naplnil a v tomto smere mu ani niet čo vytknúť.
29. Za takejto situácie ak všetky námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú neopodstatnené odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
30. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom na § 255 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).