Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-121-2023.pdf
PDF · 94.66 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/121/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: J. M. I., B.. XX.XX.XXXX, X. B. X. T. XX, U., v zast.: Advokátska kancelária Rolková, s.r.o., so sídlom Ľ. Fullu 5, Senec, proti žalovanej: B. J. O., B.. XX.XX.XXXX, X. B. X. T. XX, U., v zast. Mgr. Beáta Šulanová Múcsková, advokátka, so sídlom Lichnerova 39/A, Senec, o zaplatenie 41.188,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. júna 2022 č. k. 11C/70/2019 - 278 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorá bola konajúcemu súdu doručená dňa 18.09.2019 a ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške 41.188,56 eur s príslušenstvom.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 451, § 454, § 100, § 101, § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 132, § 255 a § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca v spore tvrdil, že poskytol žalovanej peňažnú pôžičku vo výške 41.188,56 eur. Podľa vyjadrenia žalobcu išlo o účelovú pôžičku, ktorá mala smerovať k úhrade spotrebného úveru žalovanej, na základe ktorého žalovaná nadobudla nehnuteľnosť. Napriek tomu, že žalobca žalovanú opakovane vyzýval na vrátenie požičanej sumy, žalovaná pôžičku nevrátila. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 24.07.2013 malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o úvere medzi žalovanou a bankou OTP banka Slovensko, a.s. Tvrdil, že na základe ústnej dohody medzi ním a žalovanou sa dohodli, že žalobca žalovanej požičia finančné prostriedky určené na splácanie úveru tým spôsobom, že ich bude vkladať žalovanej priamo na účet. Dňa 24.07.2013 žalobca vložil na účet žalovanej v hotovosti sumu vo výške 26.150 eur a následne pravidelne v mesačných splátkach splácal úver za žalovanú podľa splátkového kalendára uvedeného v zmluve o úvere. Ku dňu podania žaloby suma, ktorú žalobca poskytol žalovanej predstavovala sumu vo výške 41.188,56 eur. Splatnosť predmetnej pôžičky bola podľa vyjadrení žalobcu ponechaná na vôli žalovanej, keď sa však rozhodol žalobca investovať peniaze, požiadal žalobkyňu písomne, prostredníctvom právnej zástupkyne, o vrátenie sumy vo výške 38.604,53 eur. Žalobca uviedol, že žalovaná výzvu prevzala a ústne žalobcu ubezpečila, že svoj záväzok splní a pôžičku mu vráti, čo žalovaná do dňa podania žaloby neurobila. Žalobca v závere uviedol, že podľa jeho názoru došlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu, a to v rozsahu nesplatenej pôžičky.
3. Žalovaná tvrdenia žalobcu poprela, návrh neuznala ani z titulu pôžičky, ani z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom trvala na tom, že k poskytnutiu žiadnej pôžičky nedošlo a nemohlo dôjsť ani k
bezdôvodnému obohateniu. V rámci konania žalovaná vzniesla aj námietku premlčania, nakoľko podľa jej názoru začiatok premlčania bol datovaný výzvou na zaplatenie, ktorú prevzala dňa 08.06.2016. Žalovaná vo vzťahu k mesačným platbám taktiež uviedla, že by mali byť v prevažnej časti premlčané, pritom potvrdila, že išlo o účet žalobcu a uviedla, že nešlo o splátky ako tvrdil žalobca, ale išlo o príspevok na domácnosť a deti, nakoľko účastníci konania spolu žili, zdieľali spoločnú domácnosť, vychovávali spoločné deti a spoločne sa podieľali na podnikaní. Žalovaná tiež uviedla, že nedostávala mzdu za vykonanú prácu v spoločnosti. V súvislosti s mesačnými platbami uviedla, že tieto boli realizované práve v čase, kedy spoločne zdieľali spoločnú domácnosť, t. j. do 16.08.2019, pričom posledná platba bola zo dňa 02.08.2019.
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal tvrdenia v žalobe, dôkazy na ich preukázanie nepredložil ani žiadne nenavrhol. Žalobca v spore súdu prvej inštancie ničím neosvedčil ústne uzavretú dohodu o pôžičke, na ktorú sa v žalobe odvolával, preto súd prvej inštancie žalobu z titulu zmluvy o pôžičke zamietol.
5. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že jediným návrhom žalobcu na dokazovanie bol výsluch strán sporu. Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol s odôvodnením, že obe strany mali dostatočný priestor na vyjadrenie svojich tvrdení v rámci prípravy pojednávania s ohľadom na skutočnosť, že obe strany sporu sú zastúpené kvalifikovanými právnymi zástupcami a aj v prípade, keby predsa len k výsluchu došlo, išlo by len o rozdielne tvrdenie oboch strán sporu. Zároveň súd prvej inštancie odmietnutie návrhu žalobcu odôvodnil aj neúčasťou žalobcu na pojednávaní a skutočnosťou, že žalovaná podľa vyjadrení svojej právnej zástupkyne má zo žalobcu panický strach a z dôvodu, že ju niekoľkokrát napadol, odišla žiť do zahraničia. Prvoinštančný súd uvedené skutočnosti s ohľadom na návrh žalobcu posúdil a dospel k záveru, že výsluch strán by bol v takomto prípade nehospodárny.
6. Súd prvej inštancie v rámci konania posudzoval žalobný návrh aj z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobca v priebehu sporu argumentáciu rozšíril aj na tento právny titul. Žalobca ani v tomto smere svoje tvrdenia ničím nepreukázal, nakoľko tvrdil, že splácal pôžičku za žalovanú, ale nepreukázal, že na jej účet posielal výšku splátky pôžičky, a nepreukázal ani zmluvu o úvere. Navyše žalovaná nepopierala, že jej žalobca posielal na účet nejaké peniaze, nakoľko spolu žili a vychovávali spoločné deti, čo považovala za príspevok na domácnosť. To, že strany sporu spolu žili bolo preukázané v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 39P/303/2019, predmetom ktorého bola úprava práv a povinností k maloletým deťom, kde žalobca vypovedal, že so žalovanou nie sú manželia, žalovaná sa odsťahovala a odvtedy sa o deti stará žalobca sám. Žalovaná tvrdila, že od tejto doby jej na účet peniaze žalobca ani neposlal, čo vyplývalo z výpisu. Súd prvej inštancie na základe uvedených skutočností mal za preukázané, že žalobca posielal peniaze na účet žalovanej z dôvodu prispievania na spoločnú domácnosť, nie že za žalovanú platil jej pôžičku, ktorej existenciu nepreukázal.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že suma finančných prostriedkov, ktoré žalobca posielal žalovanej, nespĺňajú znaky bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ani § 454 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd uviedol, že žalobca ničím neosvedčil tvrdené bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej z dôvodu, že neosvedčil samotné poskytnutie úveru bankou žalovanej, ani jeho podmienky, ničím neosvedčil ani svoje tvrdenie, že splácal banke úver za žalovanú. Žalobca neosvedčil dôvodnosť uplatneného nároku na vrátanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, a preto súd prvej inštancie žalobu aj z tohto titulu zamietol.
8. V rámci napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal i vznesenou námietkou premlčania. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca predložil výpis z účtu, z ktorého bolo zrejmé, že dňa 24.7.2013 vložil na účet žalovanej sumu 26.150 eur, žaloba bola súdu doručená dňa 18.09.2019, bolo teda zrejmé, že nárok žalobcu bol premlčaný, a to aj z titulu vrátenia pôžičky, aj z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Výzva žalobcu na zaplatenie zo dňa 03.06.2016 bola doručená žalovanej dňa 08.06.2016, t. j. aj nárok uplatnený na súde dňa 18.09.2019 bol už premlčaný. Bližšie neurčené platby vo výške 250 eur mesačne, ktoré žalobca zasielal na bežný účet žalobkyne od 01.01.2014 by boli premlčané do obdobia 18.09.2016. Súd prvej inštancie uviedol, že vo zvyšnej časti by nárok nebol premlčaný, ale žalobu zamietol z iných, vyššie uvedených dôvodov.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorým namietal procesný postup s ohľadom na § 191 ods. 1 a § 215 CSP. Uviedol, že existenciu zmluvy o pôžičke dostatočne preukázal,
nakoľko kópia zmluvy tvorila súčasť žalobného návrhu. V tejto súvislosti tiež spomenul, že predložil súdu prvej inštancie aj výpisy z účtov žalobcu a žalovanej. Z odvolania žalobcu ďalej vyplýva, že sa nestotožnil s vyhodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, nakoľko súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, z akého titulu žalobca posielal žalovanej pravidelne mesačné platby. Ďalším odvolacím dôvodom žalobcu bolo zamietnutie vykonanie výsluchu sporových strán súdom prvej inštancie. Žalobca mal za to, že v tomto prípade nebol rešpektovaný princíp ústnosti a priamosti. V odvolaní žalobca odôvodnil svoju neúčasť na poslednom pojednávaní tým, že sa sám stará a živí svoje deti, pričom vlastní reštauráciu, kde v čase pojednávania boli práceneschopní viacerí zamestnanci, ktorých musel nahradiť a naviac žalobca mal vedomosť, že pojednávania sa nezúčastní ani žalovaná. Súd prvej inštancie podľa žalobcu, ak nepovažoval poskytované finančné prostriedky za pôžičku, potom mal tieto prostriedky vyhodnotiť ako bezdôvodného obohatenie, nakoľko žalobca mal za to, že z dôkazov predložených súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že peniaze žalovanej na účet boli zasielané, že ich zasielal žalobca, avšak v rámci konania nedošlo k preukázaniu toho, z akého titulu. Žalobca sa v odvolaní vyjadril aj k námietke premlčania vznesenej žalovanou a uviedol, že súd prvej inštancie toto premlčanie nesprávne posúdil. Žalobca mal za to, že v tomto prípade totiž išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, a teda malo by sa uplatniť premlčanie podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. úmyselné bezdôvodného obohatenie, ktoré sa premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V závere odvolania žalobca uviedol, že tvrdenia žalovanej o strachu, obetovania detí, nepoberania mzdy za prácu a podobne neboli ničím predložené a za predpokladu, že by boli, žalovaná mala možnosť sa brániť dostupnými právnymi prostriedkami.
10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, v plnej miere sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie. Podľa nej žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, a teda z jeho strany nedošlo k preukázaniu zásadných tvrdení zo žaloby. Dôkazy totiž žalobca nepredložil a od podania žaloby ani nenavrhoval vykonanie ďalších. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že hoci sa žalobca odvolával na zmluvu o úvere, túto nepredložil, predložil len kópiu prvej strany. Podľa názoru žalovanej žalobca ničím neosvedčil dôvodnosť a trvanie svojho hmotnoprávneho nároku vo veci samej. Rovnako tak podľa žalovanej žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu. Vo svojom vyjadrení poukázala tiež na skutočnosť, že prevažná časť žalovaného nároku je premlčaná. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 CSP potvrdil.
11. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a v jeho dôvodoch. Prejavil nesúhlas s tvrdeniami žalovanej, podľa ktorých žalobca neuniesol dôkazné bremeno v predmetnom spore. Vo vzťahu k strachu žalovanej dodal, že tieto tvrdenia považuje za irelevantné a nepreukázané. Žalobca tiež uviedol, že mal za dostatočné preukázanie úveru žalovanej. Zo záveru vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že tvrdenia žalovanej považuje za neodôvodnené a ničím nepodložené s jediným úmyslom, obohatiť sa na úkor žalobcu. Vo zvyšku je vyjadrenie zhodné s podaným odvolaním žalobcu.
12. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
13. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).
14. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
15. V súvislosti so svojím záverom odvolací súd uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej
normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha (I. ÚS 24/2019). V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zistené na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, ako aj zo skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení účastníkov“ (II. ÚS 38/2015). Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko svoje tvrdenia nepreukázal v dostatočnej miere, je správny.
16. Vo vzťahu k zamietnutiu výsluchu sporových strán súdom prvej inštancie, ktoré navrhol žalobca, odvolací súd uvádza, že súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd pritom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorá má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Odvolací súd v tejto súvislosti zastáva názor, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, či pripustí navrhovaný dôkaz, postupoval správne. Súd prvej inštancie správne posúdil, že strany konania mali dostatok času na vyjadrenie, a teda objasnenie skutkového stavu veci, preto má odvolací súd za to, že sporové strany dôkazy vykonali iným spôsobom ako výsluchom strán. Zároveň odvolací súd dodáva, že o tom, či súd vykoná, alebo nevykoná navrhovaný dôkaz, nevydáva žiadne rozhodnutie, súd má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že súd prvej inštancie vysvetlil svoje tvrdenie, prečo navrhovaný dôkaz zamietol, a to jednak tým, že by opätovne išlo o tvrdenie proti tvrdeniu, a teda by zrejme samotný výsluch nesmeroval k novým skutkovým zisteniam, ako aj skutočnosťou, že by nebola dodržaná zásada hospodárnosti konania. Navyše súd prvej inštancie zároveň súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobca aj žalovaná boli riadne zastúpení právnymi zástupcami. Odvolací súd má za to, že súd vo vzťahu k dokazovaniu a vyhodnoteniu jeho výsledkov postupoval správne.
17. Odvolací súd zároveň posúdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa premlčania a súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý túto námietku posúdil správne. V tejto súvislosti dodáva, že úmyselné bezdôvodné obohatenie v tomto prípade nebolo preukázané, a teda posúdenie premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka do úvahy neprichádzalo.
18. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej správnosti, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).