Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-139-2019.pdf
PDF · 147 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/139/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, vo veci žalobcu: Dušan Laurinec, nar. XX.XX.XXXX, prihlásený k trvalému pobytu Q. Y. XXX/XX, XXX XX W. R., podnikajúci od 01.04.2003 do 25.07.2017 pod obchodným menom Dušan Laurinec - OPTIMA, s miestom podnikania Komenského 486/3, 033 01 Liptovský Hrádok, IČO: 40 452 611, proti žalovanej: Ľubica Oravcová, nar. XX.XX.XXXX, prihlásená k trvalému pobytu XXX XX W. Y. XXX, podnikajúca pod obchodným menom Ľubica Oravcová, s miestom podnikania 032 44 Liptovská Kokava 213, IČO: 47 197 218, zastúpenej zástupcom JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 47 258 748, v spore o zaplatenie 2.664,79 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-164 zo dňa 12.11.2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-164 zo dňa 12.11.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-266 zo dňa 12. marca 2019 a opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-277 zo dňa 30. mája 2019, p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-266 zo dňa 12. marca 2019 a opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-277 zo dňa 30. mája 2019 (ďalej len ,,rozsudok“) okresný súd výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v plnej výške od žalobcu, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou žiadal priznať vlastnícke právo na majetok určený podľa druhu - zásoby tovaru, získanom výkonom spoločnej činnosti združenia v podiele 1:1 vo výške 50 % z celkovej výšky zásob tovaru združenia za obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014 a rozhodnúť o vyporiadaní majetku určenom podľa druhu - zásob v celkovej výške 5.329,58 Eur v podiele určenom zmluvou o združení vo výške 2.664,79 Eur finančnou formou, ktorý podiel na majetku uhradí žalovaná žalobcovi. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 1.6.2013 žalobca uzatvoril Zmluvu o združení so žalovanou, na základe ktorej vykonávali obe strany obchodnú činnosť v maloobchode v rozsahu svojich živností na dosiahnutie spoločného cieľa. Dňa 1.1.2014 žalobca uzatvoril so žalovanou Dodatok č. 1 k zmluve na základe zákona č. 360/2013 Z.z.. V bode III. zmluvy sa dohodli, že majetok, ktorý bude výsledkom spoločnej činnosti, t. j. súhrn aktív oboch strán v prospech združenia ako aj spoločne vykonávaných činností prechádza do spoluvlastníctva oboch zmluvných strán v rovnakom podiele vrátane základného vkladu peňažného, okrem základného vkladu nepeňažného vloženého na začiatku
združenia do združenia. To isté platí pre podiel na zisku, alebo strate. Každý z účastníkov si hradí sám dane z príjmu, pričom sa uplatní pri delení nákladov rovnaké kritérium ako pri delení príjmov v zmysle platnej legislatívy. Žalovaná v rozpore s článkom IV. ods. 2. zmluvy vystúpila zo združenia k 30.6.2014. Následne 1.7.2014 vymenila zámku na vstupných dverách kamennej predajne a znemožnila vstup žalobcovi. Žalovaná po vystúpení zo združenia listom zo dňa 20.6.2014 informovala žalobcu, že finančné vyrovnanie majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia sa uskutoční ku dňu 31.8.2014 listinnou formou notársky overenou. Žiadne finančné vyrovnanie nie je ukončené, lebo žalovaná neuznáva vlastnícke právo žalobcu na majetok získaný spoločnou činnosťou združení, ako je majetok určený podľa druhu - zásoby. Majetok určený podľa druhu - zásoby počas platnosti zmluvy o združení od 1.1.2014 do 30.6.2014 je evidovaný daňovými dokladmi a účtovnými výkonmi žalobcu na účely, na ktoré bol žalovanou žalobca poverený. Žalobca bol poverený vedením záznamov na daňové účely. Na základe toho viedol žalobca evidenciu nákupu tovaru (faktúra dodacích listov za nákup tovaru) a evidenciu predaja tovaru (evidencia tržieb za predaj plus evidencia faktúr za predaj tovaru), z ktorej vyplýva skutočný stav zásob, na ktoré si žalobca uplatňuje vlastnícke právo, ako na majetok získaný spoločnou činnosťou združenia za obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014 v zákonnom podiele. Vlastnícke právo najskôr nadobudnuté pri výkone spoločnej činnosti prechádza do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej v podiele 1/1 (50 % : 50 %). Na základe vyššie uvedeného si žalobca uplatnil vlastnícke právo zo skutočného stavu zásob, vyčíslenom účtovnými výkonmi prostredníctvom daňových dokladov za nákup a predaj tovaru v rámci združenia: z prijatých faktúr a iných daňových dokladov za nákup tovaru vo výške 76.545,30 Eur; z tržieb a vystavených faktúr za predaj tovaru vo výške 71.215,72 Eur; z celkových zásob ako rozdielu medzi nákupom a predajom vo výške 5.329,58 Eur, z čoho jedna polovica je 2.664,79 Eur. Nákup tovaru počas platnosti zmluvy o združení je vyčíslený na základe zaevidovaných peňažných dokladov: peňažný denník - peňažné prostriedky, peňažný denník - výpočet DPH z peňažného denníka a faktúr, finančný pohyb - pri nákupe. Predaj tovaru počas platnosti zmluvy o združení v období od 1.1.2014 do 30.6.2014 je vyčíslený na základe zaevidovaných daňových dokladov: vystavené faktúry a vystavené faktúry žalovanou, tržby elektronickou pokladňou, finančný pohyb - pri predaji.
2. Na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu, právne posúdeného za aplikácie ust. § 829 ods. 1 a 2, § 831, § 832 ods. 1 a 2, § 833, § 834, § 835 ods. 1 a 2, § 836 ods. 1 a 2, § 837, § 838 ods. 1, § 839, § 840, § 841 Občianskeho zákonníka, okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
3. Okresný súd mal za zistené, že žalobca ako podnikateľ - živnostník a žalovaná ako podnikateľka
- živnostníčka uzavreli dňa 14.6.2013 v písomnej forme Zmluvu o združení podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka s uvedením dojednaného účelu: podnikanie zmluvných strán (článok I. zmluvy) v znení Dodatku č. 1 uzavretého 1.1.2014. Obidve zmluvné strany vložili nepeňažný vklad ocenený vo výške každý po 4.000 Eur a peňažný vklad vo výške každý po 1.000 Eur (článok II. zmluvy). V článku III. odsek 1. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že právne, účtovné a daňové náležitosti v mene združenia bude vykonávať, a to aj za žalovanú (druhú účastníčku združenia) žalobca. V článku II. ods. 1. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ich podiely k peniazom a druhovo určeným veciam, majetku a zisku sú v rovnakom podiele (rovnaké), obdobne v článku III. zmluvy „podiely“ na majetku, ako výsledku spoločnej činnosti „súhrn aktív prechádza do spoluvlastníctva oboch zmluvných strán ... a to isté platí pre podiel na zisku alebo strate.“ V článku IV. odsek 2. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že vzhľadom na počet účastníkov zmluvy (dvaja) vystúpenie a vylúčenie, t. j. rozpustenie združenia bude riešené iba jednomyseľným písomným uznesením účastníkov združenia, pokiaľ nebude počet zmluvných strán väčší. K tomuto ustanoveniu okresný súd uviedol, že by bolo v rozpore s § 838 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo každý účastník môže zo združenia vystúpiť a nie je možné ani dohodou účastníkov zmluvy vylúčiť právo účastníka vystúpiť zo združenia. Vystúpením jedného z dvoch účastníkov združenia, združenie zaniká. Pri rozpustení združenia (zániku) majú jeho účastníci nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vysporiadajú si medzi sebou majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom uvedeným v zmluve, inak rovnakým dielom.
4. Okresný súd poukázal na to, že žalovaná listom zo dňa 27.5.2014 oznámila žalobcovi, že ku dňu 30.6.2014 vystupuje zo združenia, a týmto bolo združenie 30.6.2014 rozpustené (zaniklo). Žalovaná navrhla vysporiadanie vecí osobnou dohodou. Následne ešte listom z 20.6.2014 upozorňovala na skončenie spoločného podnikania s tým, aby finančné vyrovnanie vkladov, prípadných ziskov či daňových strát bolo vykonané notársky overenou listinnou formou ku dňu 31.8.2014 dokedy má žalobca
možnosť spracovať účtovnú agendu od 1.1.2014 do 30.6.2014. Okresný súd skonštatoval, že medzi stranami sporu nikdy nedošlo formou notársky overenej listiny k vysporiadaniu vzťahov za obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014. Uviedol, že nešlo o porušeniu žiadnej povinnosti zo strany žalovanej, ktorá tento postup navrhla a ani žalobcu vo vzťahu ku forme. Jednostranné vyhlásenie nebolo právne záväzné. Ani žalobca sa nesprával spôsobom, že by prijal návrh žalovanej.
5. Okresný súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že sa osobne stretli 28.6.2014 v priestoroch prevádzky (predajne, v ktorej združenie vykonávalo svoju činnosť) a vyhotovili listiny označené ako inventúrny súpis zásob k 28.6.2014 podľa druhu, množstva a ceny (bravčové a hovädzie mäso ... 46,83 Eur, mrazené výrobky ... 412,89 Eur, mäsové výrobky 136,27 Eur, doplnkový tovar 79,54 Eur), zálohy po 637,50 Eur na každého, inventúra hotovosti (peniaze, stravné lístky) s vyplatením pre každého po 814 Eur, vyrovnanie tržby 11.6.2014 (2 x 43,80 Eur). Ani jeden netvrdil, že po tomto dátume boli robené ďalšie objednávky vo vzťahu k spoločnej činnosti združenia, ktoré zaniklo k 30.6.2014. Obidvaja inventúrny súpis zásob vlastnoručne podpísali bez uvedenia výhrad. Okresný súd inventúrny súpis zásob, na základe ktorého si rozdelili tovar (zásoby) v predajni, považoval za prejav ich vôle vysporiadať sa rovným dielom ku dňu zániku združenia (so skladovými zásobami - existujúcim nepredaným tovarom) s prihliadnutím na časovú súslednosť (1./ oznámenie žalovanej o vystúpení zo združenia 27.5.2014, 2./ list žalovanej s výzvou na vysporiadanie 20.6.2014, 3./ rozdelenie tovaru - zásob a peňažných prostriedkov 28.6.2014) a dobu, ktorá uplynula od zániku združenia do podania žaloby, počas ktorej bol žalobca pasívny.
6. Okresný súd skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že každý z členov má nárok na polovicu majetku získaného činnosťou združenia ku dňu zániku zmluvy o združení. Žalobca žiadal priznať vlastnícke právo v podiele 1 : 1 (50%) k zásobám tovaru získaným činnosťou združenia od 1.1.2014 do 30.6.2014 v celkovej výške 5.329,58 Eur v jemu náležiacom podiele 2.664,79 Eur a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 2.664,79 Eur. Medzi stranami nebolo sporu o tom, že všetok tovar kupovaný pre účely zmluvy o združení a činnosti združenia bol nakupovaný v hotovosti. Žalobca viedol účtovníctvo za združenie. Sám sa vyjadril, že tovar evidoval podľa ceny. V spore sa domáhal určenia spoluvlastníckeho podielu, pričom neuviedol konkrétny tovar, ku ktorému sa domáha určenia spoluvlastníckeho práva.
7. Okresný súd žalobu tak, ako bola formulovaná, posúdil podľa jej obsahu so záverom, že spoluvlastníctvo je prejudiciálnou otázkou vo vzťahu k vysporiadaniu členov po zániku združenia t.j. vyplatenie žalobcu žalovanou v peňažných prostriedkoch. Žalobca musel tvrdiť a preukázať existenciu majetku (zásob) ku dňu zániku združenia, z ktorého sa domáha na základe vysporiadania zaplatenia svojho podielu (nestačí len odkaz na dôkazy, ktorými sú listiny v spise bez uvedenia konkrétneho množstva, druhu tovaru, čo nie je z účtovných dokladov schopný tvrdiť a preukázať ani samotný žalobca).
8. Okresný súd skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že nebola vykonaná inventúra zásob porovnaním účtovného stavu s fyzickým stavom. Strany vykonali iba fyzickú inventúru v prevádzke, pri ktorej došlo k rozdeleniu v tom čase existujúcich zásob a peňažných prostriedkov v hotovosti. Existencia iných zásob tovaru (okrem rozdeleného tovaru v prevádzke) nebola riadne tvrdená a ani preukázaná. Medzi stranami nebolo sporné, že nemajú evidenciu osobnej spotreby tovaru účastníkov združenia, potvrdili, že odoberali tovar pre svoju osobnú spotrebu. Žalobca mal podľa výpovede žalovanej a svedkyne bez príslušného povolenia vyrábať z nepredaného mäsa klobásy, ktoré následne predávali, čo žalobca poprel z pochopiteľných dôvodov nedodržania predpisov pri výrobe mäsových výrobkov.
9. Okresný súd zhodnotil, že žalobca nebol schopný tvrdiť a preukázať konkrétny tovar - zásoby ku dňu zániku združenia, ani preukázať odpisy nespotrebovaného tovaru v priebehu činnosti združenia, čo by znamenalo, že všetok tovar bol spotrebovaný (okrem tovaru v predajni). Skladová evidencia sa neviedla riadne a následne bola podľa výpovede svedkyne urobená len z podkladov predložených žalobcom bez fyzickej inventúry. Nebolo postačujúce vychádzať z rozdielu prijatých faktúr a dokladov za nákup tovaru s tržbami a vystavenými faktúrami za predaj tovaru, lebo tieto nepreukazujú existenciu tovaru
- zásob ku dňu zániku združenia v hodnote 5.329,58 Eur. Okresnému súdu sa javilo hodnovernejšie tvrdenie žalovanej, že ku dňu 28.6.2014 žalobca so žalovanou ako členovia zanikajúceho združenia fyzicky vysporiadali existujúce zásoby v predajni každému v jednej polovici, o čom svedčí aj správanie sa žalobcu, ktorý po takmer troch rokoch od zániku združenia podal žalobu a dovtedy sa správal pasívne.
10. Okresný súd uzavrel, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, že ku dňu zániku zmluvy o združení existovali zásoby tovaru v hodnote 5.329,58 Eur, z ktorých by mu náležala polovica 2.664,79 Eur. Musel by tvrdiť a preukázať, že zásoby tovaru ostali žalovanej, inak by mu nevzniklo oprávnenie na vyplatenie od žalovanej. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol.
11. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške, lebo mala vo veci úspech. Okresný súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nepriznal (§ 257 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).
12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Podľa žalobcu, ak na prvej strane rozhodnutia sa uvádza spor o zaplatenie 5.329,58 Eur s príslušenstvom, ide o nesprávne právne posúdenie veci, pretože žaloba bola podaná na základe žiadosti žalobcu o vyporiadaní majetku nadobudnutom pri výkone spoločnej činnosti združenia, t.j. aby bolo rozhodnuté o vyporiadaní majetku určenom podľa druhu - zásob, a to v podiele určenom zmluvou o združení a v zmysle § 839, § 840, § 841 Občianskeho zákonníka za obdobie od 1.1.2014 do 30.6.2014 vo výške 50%, čo z celkového stavu zásob činí 2.664,79 Eur, a to finančnou formou. Pokiaľ okresný súd na strane 3 uvádza, že ,,hodnota skutočného stavu zásob vyčísleného účtovnými dokladmi ku dňu zrušenia združenia nebola 5.329,58 Eur, žalobca pravdepodobne vychádzal iba z účtovných dokladov, ktoré vyhotovoval sám...“, tak ide o tvrdenie žalovanej, ktoré vychádzalo z pravdepodobného predpokladu, na základe čoho právne nesprávne posúdil okresný súd dôveryhodnosť týchto tvrdení žalovanej, ako základ pre svoje rozhodnutie. Žalobca poukázal na to, že hodnota skutočného stavu zásob sa vyčísluje len v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Tvrdenie, že žalobca viedol v rozpore so zákonom skladové zásoby na skladových kartách, vychádza z neznalosti tohto zákona, ktorý s účinnosťou od 1.1.2003 dovtedy používaný pojem „skladové karty“ odstránil. Predmetný zákon a ani v postupoch účtovania sa neuvádza, akú formu má mať skladová evidencia a formu skladovej evidencie si môže zvoliť každý sám. Pokiaľ na strane 4 odôvodnenia rozsudku bolo uvedené, že ...,,osobná spotreba, ktorá je prílohou jej (žalovanej) vyjadrenia z 27.4.2018 (č.1. 145) je vraj účtovná a nie fyzická...“, ...,,na osobnú spotrebu si mesačne brali...“, považoval to za vymyslené tvrdenie žalovanej, bez dokladovania akýmkoľvek dôkazom, na základe čoho okresný súd nesprávne posúdil hodnovernosť tohto tvrdenia. K tvrdeniu, že ...,,žalobca okrem účtovných dokladov ničím nepreukázal, že zásoby vo výške 5.329 Eur by sa mali nachádzať na prevádzke...“, ...,,tento stav vznikol nesprávnym vedením účtovníctva a stavu zásob...“, žalobca uviedol, že žalovaná len argumentovala bez právneho podkladu a vecného dokázania, na základe čoho okresný súd nesprávne posúdil hodnovernosť tohto tvrdenia žalovanej. Podľa žalobcu výmenou zámky žalovaná na kamennej predajni znemožnila prístup žalobcovi k svojmu majetku, ako aj majetku získanom pri spoločnom podnikaní v rámci združenia - zásob, a tým mu znemožnila fyzické zdokladovanie celkových zásob. Z uvedeného žalobca nemohol vykonať ani fyzickú inventúru konečného stavu celkových zásob, ani porovnanie účtovného stavu s fyzickým. Pokiaľ okresný súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že nemajú evidenciu osobnej spotreby tovaru účastníkov združenia, ako aj, že potvrdili, že odoberali tovar pre svoju osobnú spotrebu, tak žalobca ako poverená osoba evidenciou účtovníctva nikdy netvrdil, že odoberal tovar pre svoju osobnú spotrebu. Ak by vykonával osobnú spotrebu, musel by ju v zmysle zákona o účtovníctve nielen zaúčtovať, dať na písomné schválenie s podpisom všetkých účastníkov združenia, následne zaúčtovať, priznať daň z DPH a takisto následne daň z príjmu. Podľa názoru žalobcu, evidencia účtovníctva je podložená len pravdivými daňovými a nedaňovými dokladmi a nedisponuje žiadnym dokladom o osobnej spotrebe, o čom svedčia položky v účtovníctve a v peňažnom denníku. Žalovaná zabudla na svoju spoluzodpovednosť v zmysle § 4 ods. 3 poslednej vety zákona o DPH. Pokiaľ na strane 9 odôvodnenia rozsudku sa uvádza, že „skladová evidencia sa neviedla riadne....“, tak ide o nesprávne právne posúdenie okresným súdom na základe výpovede svedkyne. Žalobca považoval za nesporné, že skladová evidencia bola vedená v zmysle zákona o účtovníctve, čo zdokladoval s odkazom na príslušné ustanovenia zákona o účtovníctve. Žalobca zvolil formu skladovej evidencie bez skladových kariet pre charakter tovaru, ktorý jednoznačne menil svoj charakter v zmysle zákona o účtovníctve prostredníctvom rozrábky, delenia a úpravy na najvyššiu kvalitu, teda podliehal technickému zhodnoteniu, prípadne vlastnej výrobe. Ani v zákone o účtovníctve, ani v postupoch účtovania sa neuvádza, akú formu má mať skladová evidencia. Formu skladovej evidencie si mohol žalobca zvoliť sám, túto viedol prostredníctvom certifikovaného softwaru „SUNSOFT“ - Dolný Kubín. Táto evidencia jednoznačne obsahuje údaje, na základe ktorých je možné preukázať stav zásob a zložky obstarávacej ceny zásob, ako to určuje zákon
o účtovníctve a skladovej evidencii. Žalovaná oproti tomu predložila záznam z jednoduchej fyzickej inventúry, ktorú môže účtovná jednotka vykonávať denne, týždenne, mesačne, štvrťročne, polročne, pre obstaraný tovar v príslušnom období, za ktorý sa inventúra vykonala. Nepredložila doklad s povinnými zložkami. Žalobca poukázal na to, že posúdiť úroveň evidencie účtovníctva účtovnej jednotky, teda aj evidencie skladových zásob, je vo výlučnej kompetencii správcu dane alebo povereného znalca pre odborný posudok a nie v kompetencii žalovanej alebo svedkyne. Pokiaľ okresný súd na strane 9 odôvodnenia uviedol, že „súdu sa javí byť hodnovernejšie tvrdenie žalovanej...“, tak mal za to, že ide o právne posúdenie s veľkou dávkou subjektivity, kde hodnovernosťou pre okresný súd boli len tvrdenia žalovanej nepodložené dokladmi, ako aj značná dávka jej neznalosti zákonov SR, týkajúcich sa podnikania fyzickej osoby v oblasti potravinárskej/mäsovej s vlastnou rozrábkou a úpravou tovaru, ako aj neznalosť používania skladových kariet a charakteristiky používaného tovaru. Hodnovernosť okresného súdu bola založená na tvrdeniach žalovanej o celkových zásobách tovaru združenia uvedených v inventúrnom zápise zásob, ktorý je len interným dokladom združenia bez zdokladovania jednotlivých položiek v tomto zápise zásob, uvedenia obstarávacej ceny, vypočítaného rozdielu medzi počiatočným stavom zásob a konečným stavom zásob. Pokiaľ okresný súd na strane 9 ďalej uviedol: ...,,o čom svedčí aj správanie sa žalobcu, ktorý po takmer troch rokoch od zániku združenia podal žalobu na súd a dovtedy sa správal pasívne“..., tak išlo o nesprávne posúdenie jeho aktivity. Žalobca poukázal na to, že ho žalovaná dňa 20. júna 2014 listom informovala, že finančné a majetkové vyrovnanie sa uskutoční ku dňu 31.8.2014 listinnou formou, notársky overenou. Žalobca dal dostatočný časový priestor žalovanej na uvedené vyrovnanie. Žalovaná dňa 1.7.2014 výmenou zámky na vstupných dverách kamennej predajne, v ktorej sa nachádzal majetok vnesený do združenia, zabránila vstupu žalobcovi do predajne, prístupu k jeho majetku a naďalej ho aj neoprávnene bezplatne užívala. Žalovaná nepreukázala vážne dôvody pre vystúpenie zo združenia. Vystúpenie zo združenia pre samostatné pokračovanie v podnikaní a v tých istých priestoroch kamennej predajne deklarovala žalovaná vo svojom listovom oznámení, čo však nie je možné považovať za závažný dôvod, nesúhlasil s ním a vyjadril sa k tomu viackrát listinnou formou. Žalobca podal žalobu na určenie vlastníckeho práva na majetok určený podľa druhu zásoby. Pokiaľ okresný súd uviedol na strane 9, že ...,,musel by tvrdiť a preukázať, že zásoby tovaru ostali žalovanej“..., tak podľa žalobcu ide o nesprávne posúdenie v prípade preukázateľnosti zásob tovaru. Žalobca v zmysle zákona o účtovníctve preukázal nákup tovaru do skladu daňovými dokladmi v ňom zahrnutými, preukázal aktuálny stav zásob v každom príslušnom mesiaci. Žalobca tvrdil a preukázal, že všetky zásoby boli uskladnené na prevádzke, ktorá bola dostatočne vybavená na preskladnenie tovaru. Ďalej preukázal, že strojné vybavenie predajne bolo realizované vnesením majetku žalobcu do združenia - do predajne. Tvrdil a preukázal bez spochybnenia žalovanej, že spoločné podnikanie v združení bolo vykonávané až do posledného pracovného dňa do 30. júna 2014, v ktorom až na záver predajnej doby sa vykonali možné drobné zápočty v obave žalobcu, že by sa k týmto neskôr nedostal. K celkovému oficiálnemu vyrovnaniu majetku potvrdenom podpismi účastníkov združenia nedošlo. K záveru, že žalobca mal podľa výpovede žalovanej a svedkyne bez príslušného povolenia vyrábať z nepredaného mäsa klobásy, ktoré následne predával, ktoré vyjadrenie bez preukázania prispelo k zvýšeniu hodnovernosti žalovanej, žalobca uviedol, že teoreticky, ak by to bola pravda, tak uvedenou činnosťou by len znižoval stav celkových zásob, vznikajúcich okrem nadmerného nákupu tovaru, množstvom nepredaného tovaru, čo by bolo v prospech žalovanej. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
13. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu (č.l. 239 spisu). Mala za to, že okresný súd správne zistil a vyhodnotil predmetnú vec, tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie, pričom je zrejmé ako vec právne posúdil a ktoré zákonné ustanovenia použil. Rozsudok podľa názoru žalovanej je vecne správny, riadne odôvodnený, a preto považovala rozhodnutie okresného súdu za spravodlivé a odvolanie žalobcu za tendenčné a účelové. Okresný súd sa podľa názoru žalovanej vysporiadal so všetkými skutočnosťami, rovnako jasne a presne poukázal na úvahy, ktorými sa spravoval a označil rozhodné zákonné ustanovenia. Ak žalobca namietal skutkové zistenia a právne posúdenie, tak žalovaná uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia preukazoval. Tvrdenia žalobcu počas celého konania, ako aj v odvolaní, žalovaná považovala za nesprávne, nemajúce oporu v žiadnom právnom predpise. Navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
14. K doručenému vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 17.2.2019. Okrem iného uviedol, že pokiaľ žalovaná tvrdila v spore, že osobná spotreba žalobcu predstavuje podľa
evidencie zásob sumu 1.680,84 Eur a následne, že osobná spotreba žalobcu a žalovanej bola 4.944,135 Eur na subjekt za 4 mesiace, tak nepredložila žiaden doklad ako dôkaz o osobnej spotrebe. Ďalej nepredložila žiaden doklad ako dôkaz o skresľovaní údajov, pokiaľ sa domnievala, že žalobca účelovo a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi skresľoval údaje evidované v účtovníctve. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca sám a bez vedomia a súhlasu žalovanej vyrábal klobásy, a tým skresľoval údaje uvedené v účtovníctve, rovnako nepredložila žiaden doklad. Žalovaná predložila jediný doklad, a to inventúrny súpis zásob k 28.6.2014, ako dôkaz majetkového vyporiadania medzi žalobcom a žalovanou. Nepredložila však inventárny súpis v zmysle zákona o účtovníctve, ktorý dáva za povinnosť, čo má takýto zápis obsahovať. Uvedený súpis to však neobsahoval, neobsahoval zákonom stanovené obchodné meno, meno fyzickej osoby, dátum začatia konania, dátum ukončenia konania, počiatočný stav zásob a konečný stav zásob, porovnanie s účtovným stavom, doklad o nadobudnutí, obstarávaciu cenu a už vôbec neobsahoval vecnú formuláciu jeho využitia, neobsahoval dôvodovú formuláciu, že ide o vzájomné vyrovnanie majetku celkových zásob, z dôvodu ukončenia združenia. Uvedený súpis však obsahuje položku, ktorá tvorí viac ako polovicu celkovej ceny zásob tovaru, ktorý nikde v účtovníctve nie je evidovaný a podložený daňovým dokladom, čo okresnému súdu neprekážalo. Žalobca predložil všetky relevantné doklady, z ktorých jednoznačne vyplynul dokladový stav zásob v zmysle základného pilieru - zákona o účtovníctve, v ktorej súvislosti poukázal na § 2, § 4, § 6, § 10, § 25, § 30 zákona č. 431/2002 Z.z.. Žalobca uviedol, že berie na vedomie rozhodnutie okresného súdu, no nemôže sa stotožniť s úvahami, ktorými sa pri svojom rozhodnutí spravoval, zvlášť keď nie sú v súlade s inštitúciami ako je daňový úrad ako správca dane, finančné riaditeľstvo, regionálna veterinárna správa, ani v súlade so znením zákona č. 431/2002 Z.z., z ktorého dôvodu podal odvolanie.
15. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 12.03.2019 bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanej prostredníctvom zástupcu (doručenka č.l. 269 rub spisu) s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť, ktorú možnosť žalovaná nevyužila.
16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravnými uzneseniami (ďalej len ,,rozsudok“) potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/139/2019-292 zo dňa 09.01.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 21.01.2020 a na webovej stránke tohto súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
18. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
19. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, ktoré sa aplikujú na konanie pred krajským súdom, keďže sa krajský súd zaoberal dôvodmi odvolania žalobcu vyjadrenými v podanom odvolaní zo dňa 04.12.2018 (č.l. 179-190 spisu), a to tými, ktoré sa týkali posúdenia žalobou uplatneného nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, za preukázaného splnenia poučovacej povinnosti okresným súdom podľa § 153, § 154 CSP podľa uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/180/2017-83 zo dňa 05. marca 2018, doručeného žalobcovi podľa doručenky na č.l. 84 rub spisu.
20. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
21. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými ako i právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k napadnutým výrokom I. a II. a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti, tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodu napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/05, podľa ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“ a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. Len na doplnenie a k odvolacím dôvodom žalobcu sa uvádza nasledovné.
24. K námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu sa uvádza, že tento vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe súdu prvej inštancie, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu. V danom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a podrobne opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré okresný súd prijal, dostatočným spôsobom vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd mal za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním žalobcu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP).
25. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, podľa ktorého okresný súd na prvej strane svojho rozhodnutia uviedol: „...v spore o zaplatenie 5.329,58 Eur s príslušenstvom...“, čo považoval za nesprávne právne posúdenie veci súdom o podanej žalobe žalobcu, keď poukázal na to, že podanou žalobou žiadal rozhodnúť o vyporiadaní majetku určenom podľa druhu - zásob, a to v podiele určenom zmluvou o združení a v zmysle rozhodných ustanovení Občianskeho zákonníka za obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2014 vo výške 50 % z celkového stavu zásob, čo činí 2.664,79 Eur, a to finančnou formou, tak predmetná námietka bola zhodnotená ako nedôvodná. Tento záver krajského súdu vyplýva z toho, že Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č.k. 9Cb/180/2017-266 zo dňa 12. marca 2019 rozhodol tak, že písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 9Cb/180/2017 zo dňa 12.11.2018 sa v záhlaví - predmete sporu opravuje tak, že správne znie: „...v spore o zaplatenie 2.664,79 Eur s príslušenstvom...“. Žalobcom vytýkaná vada, ktorú sám okresný súd zistil, bola odstránená. Predmetné rozhodnutie, ktorým došlo k oprave označeného predmetu konania nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 27.4.2019 a krajský súd bol ním viazaný podľa ust. § 234 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 230 CSP.
26. Zo strany žalobcu v podanom odvolaní predovšetkým odznela námietka nesprávneho skutkového a právneho posúdenia. Žalobca zotrval na tom, že ním uplatnený nárok má základ v zmluve o združení uzavretej so žalovanou, zániku tohto združenia, a teda povinností vyplývajúce zo zákonnej úpravy vyporiadania v rámci zániku združenia. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva na majetok určený podľa druhu - zásoby, získanom výkonom spoločnej činnosti združenia za obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2014 a jeho vysporiadania v podiele 50 %, čo zo stavu zásob predstavuje sumu 2.664,79 Eur, a to finančnou formou.
27. Krajský súd vo všeobecnosti k námietke ohľadne skutkových zistení prvoinštančného súdu uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený stav veci.
28. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež námietka žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácii v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
29. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu, krajský súd uvádza, že bolo potrebné vo vyvolanom sporovom konaní vyhodnocovať tvrdenia a dôkazy použité sporovými stranami, t.j. ktoré tvrdenia sporových strán boli preukázané a ktoré sa tak mohli stať základom pre konštatovania prijaté súdom.
30. Z obsahu spisu a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd vykonal dôkazy predložené stranou žalobcu a žalovanou stranou, na základe ktorých mal za ustálené, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 14.06.2013 Zmluvu o združení, účelom ktorej bolo podnikanie zmluvných strán v znení Dodatku č. 1. V Článku III. bod 2 dodatku bolo dohodnuté, že majetok, ktorý získa združenie činnosťou jednotlivých členov združenia na splnenie účelu združenia, sa stáva spoluvlastníctvom všetkých členov združenia. Ide o prípad vzniku podielového spoluvlastníctva zo zákona. Podiely jednotlivých členov združenia na spoločnom majetku združenia získanom v rámci spoločného podnikania na základe zmluvy o združení ostávajú v platnej dohode zo základnej zmluvy v pomere 1:1 respektíve 50% : 50%. V konaní bolo preukázané a nebolo sporu o tom, že žalovaná dňa 27.05.2014 oznámila žalobcovi, že ku dňu 30.06.2014 vystupuje zo združenia, pričom k tomuto dňu došlo k zániku združenia.
31. Strany nerozporovali tú skutočnosť, že každý z členov má nárok na polovicu majetku získaného činnosťou združenia ku dňu zániku zmluvy o združení. Pokiaľ žalobca žiadal, aby mu bolo priznané vlastnícke právo v podiele 50% k zásobám tovaru, získaným činnosťou združenia od 01.01.2014 do 30.06.2014 v jemu náležiacom podiele vo finančnom vyjadrení 2.664,79 Eur, ktorý žiadal vyplatiť, bolo potrebné súhlasiť s postupom okresného súdu, ktorý vo vzťahu k takto podanej žalobe sa prejudiciálne
zaoberal otázkou spoluvlastníctva, vo vzťahu k vysporiadaniu členov združenia po zániku združenia. K tejto prejudiciálnej otázke a uplatnenému nároku žalobcu, tak ako správne uviedol okresný súd, bolo potrebné zo strany žalobcu nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu majetku, t.j. zásob ku dňu združenia v ním tvrdenej hodnote 5.329,58 Eur, z ktorého mu mal patriť 50% podiel, vo finančnom vyjadrení v sume 2.664,79 Eur. Žalobca na preukázanie existencie majetku - zásob predložil len účtovné listiny nachádzajúce sa v spisovom materiáli označené - Finančný pohyb - pri nákupe a predaji tovaru, v ktorých listinách sa nachádzali len údaje týkajúce sa obdobia rok mesiac - 6/2013-12/2013, 1/2014-6/2014, len finančnou sumou v eurách vyjadrené údaje v jednotlivých mesiacoch: nákup tovaru, predaj tovaru, finančný rozdiel na sklade. Zároveň doložil listiny obsahujúce pre firmu Dušan Laurinec - OPTIMA, ZFO vykonaný výpočet DPH z peňažného denníka a faktúr, zoznam došlých faktúr, Peňažný denník firmy Dušan Laurinec - OPTIMA, ZFO, s údajmi Účtovné obdobie: 2011, peňažné prostriedky za obdobie od 01.01.14 - 01.07.14 (Prílohy č. 1 a 2 na č.l. 90-107 spisu), v Prílohách č. 3 na č.l. 109-124 spisu
- Nakúpený tovar - zoznam dodávateľov a označenie ich dokladov, v Prílohe č. 4 Predaný tovar - vystavené faktúry žalovanou v období od 1.1.2014 žalobcovi za tržby (č.l. 126-137 spisu). Strany sporu nespochybnili osobné stretnutie dňa 28.6.2014, výstupom ktorého boli listiny nachádzajúce sa na č.l. 76-79 spisu, a to List č. 004131, Inventúra hotovosti, Inventúrny súpis zásob k 28.6.2014 na č.l. 77 spisu, ďalší Inventúrny súpis zásob k 28.6.2014, len ktoré listiny boli opatrené pečiatkou a podpisom žalobcu i žalovanej. V texte Inventúrnych súpisov zásob k 28.6.2014 na č.l. 77 a 78 spisu sa nachádzala špecifikácia tovaru s údajmi: váha, cena, spolu. Z ďalších údajov nachádzajúcich sa na predmetných listinách vyplynulo vzájomné vyrovnanie/vyplatenie Laurinec - Oravcová. Ak žalobca ním predloženými listinami obsahujúcimi výlučne len výstup číselných údajov preukazoval tvrdenie o stave zásob, ktoré neboli vyporiadané podľa vyššie uvedených predložených inventúrnych súpisov a ku ktorým žiadal priznať vlastníctvo v podiele 50%, tak existenciu týchto hnuteľných vecí (zásob) nepreukázal. Za stavu nepreukázania, že predmetné veci (zásoby) v hodnote 5.329,58 Eur reálne existujú, tak potom nemohol okresný súd rozhodnúť o zrušení podielového vlastníctva k predmetným zásobám a jeho vyporiadaní, v danom prípade finančnou formou. Je zrejmé, že pri zániku združenia majú jeho účastníci právo na podiel podľa stavu ku dňu vystúpenia, avšak pokiaľ žalobca tvrdil spoluvlastnícky podiel k veci, bol povinný preukázať, že takáto vec - zásoby i reálne existuje. Uvádza krajský súd, že nárok na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie finančnou formou podľa hmotného práva, nemôže byť založený výlučne na aplikácii účtovných a daňových predpisov. Pokiaľ súd skúma existenciu spoluvlastníctva k veci, musí byť preukázaná existencia takejto veci. Ak žalobca preukazoval len nárok z hľadiska účtovných predpisov, ide o hľadiská pomocné, nie určujúce, lebo samy osebe len predložené účtovné doklady reálnu existenciu veci, t.j. stavu zásob nepreukázali. Tento záver krajského súdu vychádza i z toho, že zo zákonnej úpravy vyplýva vyporiadanie majetku, čoho sa domáha i žalobca, čo znamená, že aby k takémuto vyporiadaniu majetku mohlo dôjsť, je nevyhnutné, aby takýto majetok i existoval. Za situácie, že existencia majetku (zásob) nebola preukázaná, nemohlo dôjsť k zrušeniu spoluvlastníctva, a tým ani vyhoveniu žalobe o zaplatenie žalovanej čiastky. Krajský súd vzhľadom k obrane a tvrdeniam žalovanej, predloženým listinám, na ktorých sa nachádza nielen pečiatka a podpis žalovanej, ale i pečiatka a podpis žalobcu, čo spochybnené nebolo v spojení so svedeckou výpoveďou, mal za to, že to bol žalobca, ktorý vo vzťahu k svojmu uplatnenému nároku bol povinný splniť svoju dôkaznú povinnosť, teda nielen tvrdiť ale i preukázať existenciu majetku (zásob) ku dňu zániku združenia, k čomu zo strany žalobcu nedošlo.
32. Uvádza krajský súd, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Dodáva sa, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danom prípade dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu, ktoré neuniesol. Za tejto situácie, preto pokiaľ okresný súd žalobu žalobcu zamietol, bolo jeho rozhodnutie vecne správne a krajským súdom potvrdené postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keď krajský súd v odvolacom konaní bol viazaný skutkovým stavom zisteným okresným súdom v zmysle § 383 CSP a neboli zistené dôvody na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania.
33. Krajský súd nemal podmienky na základe odvolacích dôvodov žalobcu, ani k zmene napadnutého rozsudku okresného súdu, ani k jeho zrušeniu a vráteniu veci súdu prvej inštancie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý ak osobitnými odvolacími
dôvodmi žalobcu nebol napadnutý, bol rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalobca so svojim odvolaním nebol úspešný, preto žalovanej ako úspešnej strane tohto sporu bol voči žalobcovi priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady podľa ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.