Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoPr-5-2019.pdf
PDF · 126.83 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu J. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo T., č. XX, zastúpeného JUDr. Petrom Homolom, advokátom so sídlom v Bratislave, Zelinárska č. 6, proti žalovanému Cortizo Slovakia, a.s., IČO: 36030554, so sídlom v Novej Bani, Železničný rad č. 29, zastúpenému právnym zástupcom Lexpert s.r.o., IČO: 45976856, so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 15, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Roman Dula, advokát a konateľ, o zaplatenie 50.000,- € z titulu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 17Cpr/11/2018-119 zo dňa 21.05.2019, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovaného.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania na účet právneho zástupcu žalovaného (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a právneho posúdenia veci, podľa ktorého „vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca si uplatnil svoj nárok a to nemajetkovú ujmu v sume 50.000,- € proti žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi z toho titulu, že dňa 14.02.2015 utrpel pracovný úraz u žalovaného ako zamestnávateľa; pracovný úraz mal spočívať v poleptaní pravého predkolenia a to tak, že žalobcovi presiakol ochranný odev a došlo k premočeniu spodnej časti oblečenia na pravej dolnej končatine; následkom toho sa vytvorila u žalobcu depigmentácia postihnutia asi polovice prednej časti predkolenia a toto bolo lekárom uzatvorené s diagnózou vitiligo; depigmentácia sa u žalobcu začala rozširovať s tým, že žalobca má na pravom predkolení početné mapovité depigmentované ložiská s vyrastaním bielych chĺpkov bez známok repigmentácie; nové ložiská sa žalobcovi objavili aj na predlaktiach; v prípade žalobcu vitiligo vzniklo ako dôsledok pracovného úrazu; žalobca v dôsledku pracovného úrazu trpí aj duševnou poruchou, konkrétne ide o panické ataky a úzkostne depresívnu symptomatiku“; súd prvej inštancie uviedol, že „podľa žalobcu k zásahu do jeho práv došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, pričom v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie; žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s tým, že najprv vzniesol námietku premlčania s poukazom, že uplynula trojročná
premlčacia lehota, keďže žaloba bola podaná až dňa 21.06.2018, pričom k pracovnému úrazu malo dôjsť 14.02.2015 a žalobca si už v liste zo dňa 15.06.2015 uplatňoval nárok na odškodnenie za spôsobené ťažkosti a to zdravotné, vizuálne, následne vplyv na psychiku a vzniknuté finančné náklady; podľa žalobcu premlčacia doba mala začať plynúť až dňa 04.07.2015, nakoľko úraz zo dňa 14.02.2015 bol ako pracovný úraz spísaný až dňa 03.07.2015“; súd prvej inštancie ďalej uviedol, že „sa najskôr zaoberal tým, či v danom prípade došlo k premlčaniu žalovaného nároku; v tomto prípade plynie všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka; táto lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; z daného prípadu je zrejmé, že k pracovnému úrazu malo dôjsť dňa 14.02.2015; z listu žalobcu žalovanému zo dňa 15.06.2015 potom vyplýva, že už vtedy si žalobca voči žalovanému uplatňoval nárok na odškodnenie za spôsobené ťažkosti a to zdravotné, vizuálne, následný vplyv na psychiku, vzniknuté finančné náklady, keď poukázal na to, že má poškodenú kožu (biele fľaky) a ochlpenie (šedivé); toto je neobnoviteľné a stále nie stabilizované; z uvedeného listu je zrejmé, že teda žalobca najneskôr dňa 15.06.2015 vedel o tom, že v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 14.02.2015 u neho došlo k zdravotným problémom a to tak na koži (diagnóza tzv. vitiligo) ako aj k psychickým problémom; nakoľko dňa 15.06.2015 o týchto svojich zdravotných problémoch vedel a už v tom čase žalovanému ako zamestnávateľovi písal list, v ktorom ho žiadal o odškodnenie, svoje právo si mohol uplatniť teda najskôr v uvedený deň 15.06.2015; všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; to je objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“ a nie „mohol“); právo môže byť vykonané prvý raz keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata; tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napríklad na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve); v danom prípade teda všeobecná trojročná premlčacia lehota začala plynúť najneskôr dňa 15.06.2015, uplynula dňa 15.06.2018; žaloba bola na súde podaná až dňa 21.06.2018, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty“; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného.
1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal plne úspešnému žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 10.06.2019 (č.l. 127-128 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že jeho nárok je premlčaný; vyjadril názor, že v jeho prípade mohla premlčacia doba začať plynúť najskôr nasledujúcim dňom po dni, v ktorom bol jeho úraz uznaný za pracovný úraz; k samotnému úrazu došlo síce dňa 14.02.2015, avšak tento bol ako pracovný úraz uznaný až dňa 03.07.2015, preto premlčacia doba začala v tomto prípade plynúť až dňa 04.07.2015; s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011 argumentoval, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, preto premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, t.j. aj keď v jeho prípade došlo k úrazu dňa 14.02.2015, tento bol za pracovný úraz uznaný až dňa 03.07.2015, preto až tento deň možno považovať za deň, kedy došlo k zásahu do jeho osobnostných práv a až od tohto dňa bol určený subjekt zodpovedný za pracovný úraz (žalovaný ako zamestnávateľ); v prejednávanom spore sa preto nie je možné stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia premlčania je potrebné počítať od 15.06.2015, ktorý dátum súd prvej inštancie dokonca uvádza ako najneskorší deň, kedy mohla začať plynúť premlčacia doba, pričom súd je povinný ustáliť presný dátum, od ktorého začala premlčacia doba plynúť. Žalobca ďalej zdôraznil skutočnosť, že vo svojom vyjadrení adresovanom súdu uviedol, že „v prípade, ak by aj súd mal za to, že jeho nárok je premlčaný, poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi“, keď v
tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/5014/2009 zo dňa 08.09.2010, z ktorého vyplýva možnosť výkonu práva s dobrými mravmi aj v prípade práva vzniesť námietku premlčania; v súvislosti s dobrými mravmi ďalej uviedol, že po celý čas sa snažil so žalovaným mimosúdne dohodnúť, avšak žalovaný nikdy neprejavil žiadnu snahu o stretnutie s ním a vypočutie si jeho argumentov; žalovaný mu nikdy nedoručil žiadne doklady týkajúce sa priebehu jeho pracovného pomeru, ktoré od neho požadoval; žalovaný tiež nezabezpečil pre svojich zamestnancov žiadne školenia (napr. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, o prácach vo výškach, o prácach s nebezpečnými látkami); u žalovaného neboli v čase pracovného úrazu dodržiavané žiadne bezpečnostné predpisy; vzhľadom na uvedené vyjadril názor, že vznesenie námietky premlčania žalovaným predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi; zdôraznil, že súd prvej inštancie sa otázkou dobrých mravov, na ktorú v konaní poukázal absolútne nezaoberal, keď z tohto hľadiska považoval napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený, pretože rozsudok neobsahuje dôkladné a presvedčivé odôvodnenie a už vôbec nedáva odpoveď na otázku, ktorú nastolil v konaní; napadnutý rozsudok považoval preto za arbitrárny a ako taký zasahujúci do jeho práva na spravodlivý proces, do ktorého podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva patrí aj právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, pričom nie je síce nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú a relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvôle), pričom práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny; na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.07.2019 (č.l. 150-152 spisu) k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu v prvom rade uviedol, že podľa jeho názoru odvolanie neobsahuje zákonné náležitosti a je potrebné ho odmietnuť podľa § 386 písm. d) C.s.p., pretože žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu nevymedzil odvolacie dôvody v súlade so zákonom; pre prípad, že odvolací súd odvolanie neodmietne uviedol, že žalobca bez akejkoľvek opory v právnych predpisoch tvrdí, že premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr nasledujúcim dňom po dni, v ktorom bol jeho úraz uznaný za pracovný úraz; nie je zrejmé, čo je v chápaní žalobcu „uznaním pracovného úrazu“, a či žalobca spája „uznanie pracovného úrazu“ so svojím tvrdením, kedy so značným časovým odstupom začal tvrdiť, že utrpel pracovný úraz; súd prvej inštancie podľa § 101 Občianskeho zákonníka správne považoval nárok žalobcu za premlčaný, nakoľko pred podaním žaloby na súd uplynuli viac ako tri roky odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz; žalobca nenamietal, že by sa otázka premlčania mala posudzovať práve podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka; vyjadril názor, žalobcovi nič nebránilo aby si dňa 15.06.2015 (alebo skôr) uplatnil tie isté práva ako to urobil neskôr žalobou v prejednávanom spore; aj keď nie je zrejmé, čo žalobca považuje za „uznanie pracovného úrazu“, tak jeho argumentácia, že by premlčacia doba mala začať plynúť až uznaním pracovného úrazu je zjavne nesprávna, pretože uznanie pracovného úrazu nie je podmienkou pre uplatnenie nárokov z pracovného úrazu; pokiaľ by tomu tak bolo, znamenalo by to, že zamestnanec by si nemohol uplatňovať nároky z pracovného úrazu pokiaľ by tento nebol uznaný za pracovný; ďalej uviedol, že pred začatím súdneho konania reagoval na tvrdené nároky žalobcu naposledy listom zo dňa 16.06.2017, ktorý prevzal právny zástupca žalobcu dňa 19.06.2017; žalobca neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by mu od poslednej mimosúdnej komunikácie bránila v podaní žaloby na súd (žalobu podal až s odstupom približne jedného roku); zdôraznil, že aj pri mimosúdnej komunikácii bol žalobca právne zastúpený; za znak špekulatívneho postupu žalobcu a zneužívania práva považoval aj skutočnosť, že svoj list zo dňa 15.06.2015 predložil súdu bez uvedenia dátumu, kedy bol tento spísaný a to zrejme s úmyslom, aby neupozorňoval na zjavné premlčanie tvrdeného nároku; na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhol jeho potvrdenie.
2.3 Žalobca v replike zo dňa 15.07.2019 (č.l. 161-162 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že nerozumie tvrdeniam žalovaného, že jeho odvolanie nemá náležitosti, pretože v prvej časti odvolania uviedol odvolacie dôvody (paragrafové znenia) a v ďalšej časti odvolania uviedol, v akých konkrétnych pochybeniach súdu prvej inštancie vidí naplnenie jednotlivých odvolacích dôvodov, t.j. vymedzil obsah odvolacích dôvodov; vyjadrenie žalovaného preto v tomto smere považoval za účelové a nadbytočné; vo vzťahu k otázke premlčania uplatneného nároku poukázal na podané odvolanie, keď zdôraznil, že pokiaľ aj odvolací súd bude považovať jeho nárok za premlčaný, bude podľa jeho názoru
potrebné „ustáliť presný dátum, od ktorého začala premlčacia doby plynúť“; vo vzťahu k otázke dobrých mravov uviedol, že už vo svojich podaniach počas konania na súde prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní vyjadril názor, ako by mal súd posúdiť vznesenie námietky premlčania z hľadiska dobrých mravov a na tomto svojom stanovisku zotrváva; opätovne uviedol, že súd prvej inštancie sa otázkou dobrých mravov absolútne nezaoberal, preto nie je napadnutý rozsudok dostatočne odôvodnený, nakoľko nedáva odpoveď na otázku, ktorú nastolil v konaní a je možné ho považovať za arbitrárny.
2.4 Žalovaný v duplike zo dňa 01.08.2019 (č.l. 201-202 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach; opätovne uviedol, že z odvolania žalobcu nevyplýva, ktorými konkrétnymi tvrdenými pochybeniami mali byť jednotlivé odvolacie dôvody naplnené, preto takéto vymedzenie odvolacích dôvodov je prípustné a pri ich akceptovaní by došlo v jeho neprospech k porušeniu rovnosti strán v spore a jeho práva na spravodlivý proces; ďalej uviedol, že tvrdenie žalobcu o potrebe ustálenia presného dátumu, od ktorého začala plynúť premlčacia doba, nemá v ničom oporu a je celkom zjavne nesprávne; vyjadril názor, že pre potreby tohto konania plne postačuje, že uplatnený nárok je celkom zjavne premlčaný, čo je zrejmé už len z toho, že žaloba bola spísaná dňa 18.06.2018 na súd odoslaná dňa 20.06.2018, pričom už v liste zo dňa 15.06.2015 žalobca uplatňoval rovnaké nároky; skúmanie presného dátumu premlčania preto nie je pre toto konanie potrebné a malo by za následok zbytočné prieťahy v konaní a vznik zbytočných trov konania.
2.5 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.09.2019 (č.l. 213-214 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že nie je potrebné ustáliť presný dátum, od ktorého začala plynúť premlčacia doba, pretože ustálenie presného dátumu premlčania je nevyhnutné v akomkoľvek súdnom konaní; bez ustálenia presného dátumu premlčania nie je vôbec prípustné ani tvrdenie, že jeho nárok je celkom zjavne premlčaný; tvrdenie žalovaného preto nemá oporu v platnom práve ani v rozhodovacej praxi súdov; ak by súd vo svojom rozhodnutí neurčil presný dátum premlčania, takéto rozhodnutie nemožno považovať za presvedčivé a dôveryhodné.
2.6 Vyjadrenie žalobcu doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa 29.11.2019 na vedomie prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 233 spisu).
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku žalobcu (skutkové zistenia vrátane právneho posúdenia), v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.6.1 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preskúmaním veci dospel aj odvolací súd k záveru, že pokiaľ žalobca v prejednávanom spore doručil žalobu na súd dňa 21.06.2018 (§ 156 C.s.p.) uplatnil premlčané právo; zo skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy má svoj základ v pracovnom úraze zo dňa 14.02.2015, v dôsledku ktorého utrpel žalobca poškodenie zdravia s prejavom vo fyzickej oblasti (poškodenie kože) a psychickej oblasti (duševné útrapy); nárok na odškodnenie poškodenia zdravia v dôsledku pracovného úrazu si žalobca u žalovaného uplatnil už listom zo dňa 15.06.2015, v ktorom popisoval svoje poškodenie kože ako aj dôsledky v oblasti psychiky spôsobené pracovným úrazom. Medzi stranami nebolo sporné, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje majetkové právo, ktoré sa premlčuje (R 58/2014), sporná medzi nimi v tomto smere zostala otázka uplynutia premlčacej doby do podania žaloby na súd. Proti uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (50.000,- €) vzniesol žalovaný námietku premlčania, na ktorú súd prvej inštancie prihliadol a žalobu žalobcu zamietol; žalobca so zamietnutím žaloby nesúhlasil a v podstate sa bránil tvrdením, že k začatiu plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy došlo v jeho prípade až na základe uznania úrazu ako pracovného zo strany žalovaného, k čomu došlo až dňa 03.07.2015; podľa názoru odvolacieho súdu nemala táto skutočnosť na plynutie premlčacej doby žiadny vplyv.
4.6.2 Vo všeobecnosti predstavuje premlčanie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku odvrátiť námietkou premlčania; premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania; premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia; dĺžku premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu zmeniť ani dohodou strán; premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje; uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať; ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba na uplatnenie práva a oprávnená osoba počas plynutia premlčacej doby na príslušnom orgáne svoje právo neuplatnila, vzniká povinnej osobe právo vzniesť námietku premlčania uplatneného nároku; dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má za následok nepriznanie nároku zo strany súdu; zo zásady hospodárnosti konania vyplýva, že v prípade vznesenia námietky premlčania súd prednostne posudzuje jej dôvodnosť, nakoľko dôvodne vznesená námietka premlčania uplatneného nároku vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov; pritom platí, že súd sa v civilnom sporovom konaní môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa (existenciu uplatneného nároku); súdna prax (R 29/1983) v takomto prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie, preto ak súd zistí, že uplatnené právo žalobcu je premlčané a žalovaný vzniesol námietku premlčania (t.j. zanikla súdna vymáhateľnosť uplatneného nároku) bližšie už neskúma existenciu subjektívneho práva žalobcu.
4.6.3 Súd prvej inštancie sa preto správne prednostne venoval posúdeniu dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku bez skúmania jeho danosti; ani odvolací súd neposudzoval (nemohol posudzovať), či žalobcovi skutočne vznikol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 14.02.2015, ale zaoberal sa výlučne dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania (predmet odvolacieho konania); pre určenie počiatku plynutia a dĺžku premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je preto viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby; premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo; k vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť rôznym spôsobom, a to vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich jej fyzickú a morálnu jednotu; v prejednávanom spore si žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu za poškodenie zdravia s prejavom vo fyzickej oblasti (poškodenie kože) a psychickej
oblasti (duševné útrapy); nemajetková ujma je pritom čisto subjektívnou kategóriou, ktorú (osobitne jej presný okamih vzniku) je v niektorých prípadoch možné preukázať len so značnými ťažkosťami; pri skúmaní premlčania uplatneného nároku žalobcu bolo preto potrebné vychádzať zo skutočnosti, že jeho chránené osobnostné práva boli atakované už okamihom pracovného úrazu dňa 14.02.2015 a zásah do jeho osobnosti bol nepochybne dovŕšený vznikom škodlivých následkov u žalobcu v podobe poškodenia kože (vitiligo) a duševných útrap, v dôsledku uvedeného poškodenia kože; aj keď je možné, že tieto následky nevznikli v rovnakom okamihu (túto skutočnosť odvolací súd osobitne neskúmal), podľa výsledkov vykonaného dokazovania si ich žalobca bol v celom rozsahu nepochybne vedomý už v okamihu písania listu zo dňa 15.06.2015, ktorým si u žalovaného uplatnil nárok na odškodnenie poškodenia zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 14.02.2015; pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcu je nepodstatné, že následky zásahu do jeho osobnosti pretrvávajú; rovnako je pre plynutie premlčacej doby nepodstatné, kedy bol predmetný úraz zo dňa 14.02.2015 uznaný žalovaným ako pracovný úraz (03.07.2015), pretože pre začatie plynutia premlčacej doby je rozhodujúci výlučne okamih neoprávneného zásahu do osobnosti a nie jeho prípadná právna kvalifikácia; súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu začala plynúť najneskôr dňa 15.06.2015 a márne uplynula dňa 15.06.2018 (piatok); nakoľko žalobca doručil žalobu súdu prvej inštancie až dňa 21.06.2018 uplatnil premlčané právo; námietka premlčania uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznesená žalovaným bola preto dôvodná a súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, pokiaľ žalobu žalobcu z tohto dôvodu zamietol, pretože ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka); za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie mal stanoviť presný okamih počiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie jeho práva na náhradu nemajetkovej ujmy; je nepochybné, že stanovenie presného okamihu plynutia premlčacej doby by si vyžiadalo ďalšie dokazovanie; podľa názoru odvolacieho súdu je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vykonávať dokazovanie, ktorého výsledkom by mohol byť len záver, že k premlčaniu uplatneného nároku žalobcu došlo už skôr, než to konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.
4.6.4.1 Žalobca v podanom odvolaní osobitne namietal, že v prípade námietky premlčania vznesenej žalovaným ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka); s týmto názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožnil.
4.6.4.2 Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania; rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti; vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu; v takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu.
4.6.4.3 V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania; námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby; vo všeobecnosti možno uviesť, že samotné vznesenie námietky premlčania nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože ide o zákonný inštitút, ktorého primárnym účelom je prispievanie k istote právnych vzťahov; pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, nie je na druhej strane vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania bolo považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi; o takýto prípad však môže ísť iba výnimočne; v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva jednej procesnej strany, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej procesnej strany, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá procesná strana márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom; pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby; v tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi; posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva vždy na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí; medzi zneužitím práva namietať premlčanie zo strany dlžníka (výkonom práva vzniesť námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi) a dôvodmi, pre ktoré veriteľ neuplatnil včas svoj nárok, by mala byť príčinná súvislosť; úmysel poškodiť druhú procesnú stranu námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená; tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
4.6.4.4 Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie (vyjadrením imanentne v tom, že na námietku premlčania žalovaného prihliadol), že v prejednávanom spore nejde v prípade námietky premlčania uplatneného nároku vznesenej žalovaným o taký výnimočný prípad, že by výkon tohto jeho práva bol v rozpore s dobrými mravmi; podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bola v tomto smere v zásade skutočnosť, že „po celý čas sa snažil so žalovaným mimosúdne dohodnúť, avšak žalovaný nikdy neprejavil žiadnu snahu o stretnutie s ním a vypočutie si jeho argumentov; žalovaný mu nikdy nedoručil žiadne doklady týkajúce sa priebehu jeho pracovného pomeru, ktoré od neho požadoval; žalovaný tiež nezabezpečil pre svojich zamestnancov žiadne školenia (napr. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, o prácach vo výškach, o prácach s nebezpečnými látkami) a u žalovaného neboli v čase pracovného úrazu dodržiavané žiadne bezpečnostné predpisy“; podľa názoru odvolacieho súdu z dokazovania vykonaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vyplynul záver, že o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný so žalobcom komunikoval (písomne), čo považuje odvolací súd za dostatočné; preto aj prípadné odmietnutie osobného stretnutia nemožno považovať za takú výnimočnú okolnosť, v dôsledku ktorej by bolo možné uvažovať o vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného ako o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi; z obsahu písomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navyše vyplýva, že žalovaný predmetný nárok žalobcu nikdy neuznával, preto žalobcovi nič nebránilo uplatniť ho na súde v premlčacej dobe; súčasne tvrdenia žalobcu o absencii školení u žalovaného a nedodržiavaní bezpečnostných predpisov (bez skúmania ich pravdivosti) sú pri posudzovaní súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi bez právneho významu, pretože v tomto smere môžu byť právne významné len skutočnosti, ktoré nastali v priebehu plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva a ako také mali vplyv na to, že veriteľ neuplatnil svoje právo včas; na základe aj odvolací súd dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu nie je výkonom práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s obsahom spisu identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal; súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, preto sa s touto argumentáciou vysporiadal odvolací súd (§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie
veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalobcovi nepodarilo spochybniť (body 4.6.1 až 4.6.3 odôvodnenia).
6.2 Žalobca v podanom odvolaní osobitne namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) v dôsledku skutočnosti, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkou, že vznesená námietka premlčania jeho nároku zo strany žalovaného predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi; odvolací súd zistil dôvodnosť tejto námietky, pretože rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie skutočne namietal (napr. vo vyjadrení zo dňa 19.03.2019) a súd prvej inštancie sa s touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal; odvolací súd však súčasne dospel k záveru, že v dôsledku uvedeného pochybenia nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, pretože uvedený nedostatok možno napraviť v konaní pred odvolacím súdom (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a to cestou splnenia povinnosti uvedenej v ustanovení § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p. (body 4.6.4.1 až 4.6.4.4 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania (druhý výrok), ktorý bol tiež vecne správny a odôvodnený plným úspechom žalovaného v spore.
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).