Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-70-2019.pdf
PDF · 148.46 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/70/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G., E. Q. I. č. XXX/X, zastúpeného JUDr. Borisom Čupkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, 9. mája č. 3454/22, proti žalovanému: M. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v V., č. XXX, zastúpenému JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Československej armády č. 25, o zaplatenie 700,- €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 19C/19/2018-195 zo dňa 09.01.2019, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 650,- € (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.").
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 50,- € zastavil (prvý výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 650,- €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 85,72 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (tretí výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán a skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého dňa 06.02.2017 uzatvoril žalovaný ako zamestnanec a spoločnosť P. SK s.r.o. ako zamestnávateľ pracovnú zmluvu; žalovaný sa v roku 2017 ako zamestnanec spoločnosti P. SK s.r.o. dopustil v Rakúsku viacerých dopravných priestupkov; dňa 01.04.2017 bol žalovaný ako vodič nákladného motorového vozidla ev. č. G ktorého držiteľom bol jeho zamestnávateľ spoločnosť P. SK s.r.o. zastavený v Rakúsku dopravnou hliadkou a boli mu odobraté osobné dokumenty potrebné na vedenie predmetného motorového vozidla a bol vydaný zákaz ďalšieho vedenia motorového vozidla do uhradenia zábezpeky v sume 1.300,- €; žalovaný dňa 01.04.2017 informoval žalobcu o uvedenej situácii so žiadosťou o úhradu predmetnej zábezpeky, nakoľko takou sumou nedisponoval; žalobca dňa 01.04.2017 doniesol žalovanému finančné prostriedky v sume 1.300,- € a žalovaný dňa 02.04.2017 rakúskym úradom zaplatil zábezpeku v sume 1.300,- €; dňa 05.04.2017 v Nitre napísal žalovaný prehlásenie s obsahom: ,,M. O. Týmto prehlasujem, že pokutu v Rakúsku zo dňa 1.4.2017 platil konateľ firmy P. Z. 1.300 Euro. tisíctristo euro"; po znížení pokuty prostredníctvom povereného advokáta, resp. poisťovne predstavovala výška pokuty sumu 650,- €; medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k
dohode o čase vrátenia finančných prostriedkov; listami zo dňa 18.09.2017 a zo dňa 25.10.2017 vyzval žalobca žalovaného na vrátenie sumy 650,- €, na ktoré reagoval žalovaný listom zo dňa 09.11.2017; súd prvej inštancie osobitne odôvodnil svoje skutkové zistenie, že sumu 1.300,- € uhradil príslušnému rakúskemu úradu žalovaný, keď argumentoval, že „žalobca v žalobe tvrdil, že on ako fyzická osoba P. Z. uhradil (zaplatil) v Rakúsku za žalovaného zábezpeku vo výške 1.300,- €; žalovaný na druhej strane tvrdil, že predmetnú zábezpeku 1.300,- € nehradil žalobca ako fyzická osoba, ale túto zábezpeku uhradila za žalovaného spoločnosť P. SK s.r.o.; súd však konštatuje, že skutkové tvrdenia žalobcu a ani žalovaného v tejto časti nie sú pravdivé, pretože v priebehu pojednávania vyšlo najavo, že predmetnú zábezpeku 1.300,- € uhradil rakúskym úradom sám žalovaný a teda zábezpeku 1.300,- € nehradila za žalovaného tretia osoba (ani žalobca, ani spoločnosť P. SK s.r.o.); na pojednávaní dňa 07.12.2018 (a rovnako v podaniach doručených súdu dňa 16.11.2018 a 17.12.2018) právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalobca pricestoval do Rakúska v noci 01.04.2017 za žalovaným a že žalovanému odovzdal predmetné finančné prostriedky (bez toho aby mu uviedol, o koho finančné prostriedky sa jedná); tieto skutkové tvrdenia žalovaného následne žalobca nepoprel; to, že zábezpeku zaplatil sám žalovaný preukazuje aj listinný dôkaz (Potvrdenie o predbežnom úkone / zabavení na základe Zákona o správnych trestných činoch 1991 - VStG v znení KFG (Zákona o motorových vozidlách) zo dňa 02.04.2017), z ktorého vyplýva, že od žalovaného (a nie od spoločnosti P. SK s.r.o. alebo od žalobcu) bola vybratá čiastka v sume 1.300,- €".
1.3 V rámci právneho posúdenia veci súd prvej inštancie konštatoval, že spornými medzi stranami zostali otázky (1) kto za žalovaného v Rakúsku uhradil zábezpeku v sume 1.300,- €, t.j. či to bol alebo nebol žalobca ako fyzická osobu alebo či žalobca konal v mene spoločnosti P. SK s.r.o. a teda či platiteľom pokuty za žalovaného bola alebo nebola spoločnosť P. SK s.r.o., (2) v nadväznosti na vyššie uvedené, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby a (3) či si mala predmetný nárok uplatňovať spoločnosť P. SK s.r.o. ako pracovnoprávny nárok na náhradu škody voči žalovanému ako zamestnancovi. Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie na strane žalovaného nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454 Občianskeho zákonníka (bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám) ako to uviedol v žalobe žalobca, nakoľko žalovaný povinnosť na plnenie (zložiť zábezpeku 1.300,- €), ktorú mal na základe rozhodnutia rakúskych úradov, splnil sám, preto v prejednávanom spore nešlo o prípad, že by za žalovaného plnil jeho veriteľovi žalobca alebo spoločnosť P. SK s.r.o. a preto aplikácia ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy; na druhej strane však dospel súd prvej inštancie k záveru, že „finančnou hotovosťou 1.300,- € na zaplatenie zábezpeky žalovaný nedisponoval a tieto finančné prostriedky mu v noci 01.04.2017 doniesol a odovzdal žalobca a následne ich žalovaný použil na splnenie svojej povinnosti zložiť zábezpeku rakúskym úradom; pokiaľ ide o faktické odovzdanie finančnej hotovosti žalobcom žalovanému, je zrejmé, že žalobca ani spoločnosť P. SK s.r.o. nemali žiadnu právnu povinnosť tieto finančné prostriedky žalovanému odovzdať; žalovaný sa totiž preukázateľné a nepochybne dopustil v Rakúsku viacerých priestupkov na úseku cestnej dopravy a na základe toho rakúske úrady jemu ako fyzickej osobe (a nie spoločnosti P. SK s.r.o. alebo žalobcovi) uložili povinnosť zložiť zábezpeku 1.300,- €; odovzdaním finančnej hotovosti 1.300,- € žalovanému (aj keď priamo na účel zaplatenia zábezpeky) tak na strane žalovaného došlo v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu) k bezdôvodnému obohateniu"; súd prvej inštancie ďalej hodnotil, že „aj keď žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa finančné prostriedky zaviazal vrátiť, z listinného dôkazu, t.j. prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017 explicitne takýto záväzok vrátiť finančné prostriedky nevyplýva; samotné odovzdanie finančných prostriedkov nie je možné v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka a § 628 Občianskeho zákonníka považovať ani za pôžičku, ani za dar, nakoľko na to chýba náležitý prejav vôle prostriedky požičať alebo darovať; preto mohlo ísť len o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že sa majetok žalovaného zväčšil o 1.300,- € a následne sa neznížil o to, čo by inak mal žalovaný zaplatiť zo svojho (zábezpeka v sume 1.300,- €)"; zo skutočnosti, že „v noci dňa 01.04.2017 došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v sume 1.300,- €" vyvodil súd prvej inštancie pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore; následne súd prvej inštancie na základe výslovnej námietky žalovaného skúmal existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore a dospel k záveru o jej danosti, pretože na jeho úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil s odôvodnením, že „aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal za preukázanú, nakoľko to bol žalobca, ktorý dňa 01.04.2017 vycestoval za žalovaným a odovzdal mu finančnú hotovosť v sume 1.300,- €; žalovaný sám uviedol, že mu žalobca neuviedol, komu finančné prostriedky v sume 1.300,- € patria; to však podľa názoru súdu ale neznamená, že nešlo o peniaze samotného žalobcu; dňa 05.04.2017 napísal a podpísal žalovaný prehlásenie, v ktorom uviedol, že
pokutu 1.300,- € v Rakúsku hradil konateľ firmy P. Z.; z tohto prehlásenia žalovaný usudzuje, že pokutu hradil žalobca ako konateľ v mene, resp. za spoločnosť P. SK s.r.o.; podľa názoru súdu zo znenia predmetného prehlásenia nie je možné vyvodiť záver o tom, že peňažné prostriedky poskytla žalovanému spoločnosť P. SK s.r.o., nakoľko nič nebránilo tomu, aby v takom prípade bolo v prehlásení priamo uvedené, že pokutu hradila spoločnosť P. SK s.r.o. (v zastúpení konateľom); identifikácia platiteľa pokuty ako P. Z., konateľ firmy (pozn. súdu neuvedenej akej firmy) neznamená, že pokutu mala hradiť spoločnosť P. SK s.r.o.; dodatok „konateľ firmy" môže napr. slúžiť na bližšiu identifikáciu P. Z., ktorý v prehlásení inými identifikačnými údajmi (napr. dátum narodenia, bydlisko) nebol označený; keďže však v spore nebolo sporné, ktorý P. Z. za žalovaným 01.04.2017 vycestoval do Rakúska a teda ktorý P. Z. odovzdal žalovanému 1.300,- €, súd nemal pochybnosť o tom, že 1.300,- € odovzdal žalovanému žalobca"; pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v spore nepreukázal, že sumu 1.300,- € vlastnil, súd prvej inštancie považoval túto obranu žalovaného za účelovú s odôvodnením, že „suma 1.300,- € nepredstavuje tak veľký objem finančných prostriedkov, aby nimi žalobca nemohol (či už doma, alebo aj na pracovisku) disponovať; žalobca uviedol, že žalovanú pohľadávku neeviduje spoločnosť P. SK s.r.o. v účtovníctve, čo žalovaný nepovažoval za relevantný dôkaz; súd je však toho názoru, že keby predmetné finančné prostriedky poskytla žalovanému spoločnosť P. SK s.r.o., musela by to aj účtovne zaznamenať; žalovaný ďalej navrhol vykonať dokazovanie výpismi z bankového účtu spoločnosti P. SK s.r.o., ktoré dokazovanie súd aj vykonal, avšak žalovaný nemal za potrebu sa k tomuto dokazovaniu ani len vyjadriť; z týchto výpisov navyše nevyplýva, že by pred odovzdaním hotovosti 1.300,- € žalovanému boli z prostriedkov spoločnosti P. SK s.r.o. vybraté takéto finančné prostriedky a nevyplýva ani (po ponížení pokuty na 650,- €), že by boli na účet spoločnosti vrátené finančné prostriedky v sume 580,- €, resp. 70,- €; naopak z listinných dôkazov vyplynulo, že poisťovňa poukázala vrátené časti z preddavku (celkom 650,- €) na súkromný účet žalobcu, čo svedčí taktiež o tom, že predmetné finančné prostriedky žalovanému neposkytla spoločnosť P. SK s.r.o., ale žalobca"; nakoľko k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo už dňa 01.04.2017 faktickým odovzdaním finančných prostriedkov zo strany žalobcu, t.j. pred zaplatením zábezpeky žalovaným dňa 02.04.2017, bolo z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu, „či a ako spoločnosť P. SK s.r.o. následne uplatňovala nárok z poistnej udalosti, či poisťovňa, resp. právny zástupca zle právne posúdili udalosť ako poistnú udalosť, či mohlo dôjsť k podvodnému konaniu a podobne, pretože bezdôvodné obohatenie nastalo už dňa 01.04.2017, keď žalovaný od žalobcu prijal sumu 1.300,- €"; súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s obranou žalovaného, že sporný nárok mal byť správne uplatnený spoločnosťou P. SK s.r.o. ako pracovnoprávny nárok na náhradu škody voči žalovanému s odôvodnením, že „v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce by totiž žalovaný svojim zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s tým musel spoločnosti P. SK s.r.o. ako svojmu zamestnávateľovi spôsobiť škodu; (...) v prípade žalovanej sumy 650,- € k vzniku škody spoločnosti P. SK s.r.o. nedošlo, nakoľko povinnosť zložiť zábezpeku (1.300,- €) ani pokutu (XXX,- €) nevznikla spoločnosti P. SK s.r.o., ale na základe individuálnej subjektívnej zodpovednosti žalovanému ako vodičovi vozidla; (...) je teda zrejmé, že povinnosť uhradiť zábezpeku (1.300,- €) ani pokutu (650,- €) nemala spoločnosť P. SK s.r.o. a teda jej ani nemohla v tejto súvislosti vzniknúť škoda a preto nemôže ísť o pracovnoprávny nárok tejto spoločnosti voči žalovanému na náhradu škody; bolo by veľmi nelogické, aby žalobca ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o., keď už sa dňa 02.04.2017 nachádzal so žalovaným v Rakúsku, neuhradil zábezpeku X.XXX,- € za spoločnosť P. SK s.r.o. sám ako jej štatutár, ale aby tieto finančné prostriedky odovzdal tretej osobe (v danom prípade žalovanému), aby túto povinnosť za spoločnosť P. SK s.r.o. splnil žalovaný, ktorý za spoločnosť P. SK s.r.o. oprávnený konať nebol"; nakoniec súd prvej inštancie dospel k záveru, že „argumentácia a procesná obrana žalovaného v priebehu sporu, ako aj z obdobia pred sporom, nenasvedčujú poctivému úmyslu žalovaného vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu boli nepochybne poskytnuté na účel riešenia jeho situácie v dôsledku jeho protiprávneho konania v Rakúsku; z listu žalovaného zo dňa 09.11.2017, ktorým reagoval na výzvu poisťovne na zaplatenie dlžnej sumy vyplýva, že si nie vôbec je vedomý svojho zavinenia v Rakúsku; v priebehu sporu žalovaný už svoje protiprávne konanie v Rakúsku nepopieral, ale namietol, že ide o jeho zodpovednosť ako zamestnanca za škodu zamestnávateľovi spoločnosti P. SK s.r.o., prípadne namietal osobu, ktorá za neho pokutu (zábezpeku) platila (hoci ju zaplatil on sám) a to napriek tomu, že neskôr sám uviedol, že žalobca mu neuviedol o koho finančné prostriedky sa jedná, keď mu ich odovzdával; k dôkazom, ktoré sám žalovaný navrhol vykonať (výpisy z bankového účtu spoločnosti P. SK s.r.o.) sa žalovaný ani nemal potrebu nevyjadriť; pokiaľ by mal žalovaný poctivý úmysel vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a mal by pochybnosti, kto ich poskytol, mohol postupovať v zmysle § 568 Občianskeho zákonníka (zloženie do notárskej úschovy); takýmto spôsobom však žalovaný nepostupoval; navyše žalobca a štatutár spoločnosti P. SK s.r.o. je jedna a tá istá fyzická osoba, ktorá musí najlepšie vedieť, či predmetné finančné prostriedky
v sume 1.300,- € patrili spoločnosti alebo išlo o súkromné prostriedky žalobcu; žalobca ako štatutár spoločnosti P. SK s.r.o. je takisto zodpovedný za správne vedenie účtovníctva tejto spoločnosti a preto súd nemal pochybnosť o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanému dňa 01.04.2017 boli súkromnými prostriedkami (majetkom) žalobcu"; súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaná pohľadávka bola v čase rozhodnutia súdu splatná na základe výzvy žalobcu (§ 563 Občianskeho zákonníka); na základe uvedeného súd žalobe žalobcu (okrem zaplatenia sumy 50,- €, v ktorej časti vzal žalobca žalobu späť) vyhovel s poukazom na ustanovenie § 451, § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 650,- €, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného pretože o túto sumu sa majetok žalovaného nezmenšil napriek tomu, že sa mal zmenšiť, pričom túto sumu poskytol žalovanému (na splnenie jeho povinnosti) žalobca.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 35 ods. 2 a 3, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1, § 488, § 491 ods. 2, § 563, § 568, § 628 ods. 1, § 657 Občianskeho zákonníka v spojení s § 179 ods. 1, § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,72 % ako rozdiel medzi úspechom žalobcu (92,86 %) a úspechom žalovaného (7,14 %).
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie zo dňa 14.02.2019 (č.l. 210-212 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie podľa obsahu odvolania (124 ods. 1 C.s.p.) napadol v rozsahu výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok). Vyjadril názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).
2.1.1 Poukázal na to že žalobca uplatňovaný nárok odôvodnil tak, že žalovaný sa viacnásobným protiprávnym konaním v roku 2017 v Rakúsku dopustil dopravných priestupkov, za ktoré mu boli udelené pokuty a vyrubený správny poplatok príslušným úradom K. an V. L.; dňa 01.04.2017 bol žalovaný ako vodič nákladného motorového vozidla ev. č. G. XXX I. zastavený dopravnou hliadkou, následne mu boli odobraté osobné dokumenty potrebné pre vedenie motorového vozidla a bol mu vydaný zákaz ďalšieho vedenia motorového vozidla do uhradenia zábezpeky v sume 1.300,- €; o tejto situácii bezodkladne telefonicky žalovaný ako zamestnanec informoval svojho zamestnávateľa, t.j. žalobcu ako konateľa obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o.; keďže žalovaný nemal u seba hotovosť v sume 1.300,- €, riešil danú situáciu so štatutárnym zástupcom svojho zamestnávateľa, ktorý za ním do Rakúska prišiel a osobne mu odovzdal požadovanú sumu; nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v žalobe, že zábezpeku uhradil žalobca spolu so žalovaným, nakoľko z listinných dôkazov vyplynulo, že zábezpeku odovzdal osobne iba žalovaný, na základe čoho konateľ spoločnosti trval na tom, aby mu žalovaný podpísal prehlásenie, že zábezpeku za neho uhradil konateľ spoločnosti P. Z.; zdôraznil, že zo žiadneho listinného dôkazu, že by zábezpeku uhradil P. Z. ako fyzická osoba, keď túto skutočnosť pred súdom tvrdil iba právny zástupca žalobcu, pričom ako argument uvádzal, že žalobca vo svojom účtovníctve neeviduje sumu 1.300,- € z čoho vyvodil záver, že finančné prostriedky patrili žalobcovi ako fyzickej osobe.
2.1.2 Vyjadril názor, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby v prejednávanom spore; na zdôraznenie správnosti svojej úvahy o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol, že v prejednávanom spore mal byť aktívne vecne legitimovaný zamestnávateľ žalovaného, t.j. firma P. SK s.r.o. a nie žalobca; v tomto smere argumentoval, že sa v rámci plnenia svojich pracovných povinností dopustil protiprávneho konania, t.j. nedodržania povinných prestávok počas jazdy, ktoré musí vodič kamiónovej dopravy prísne sledovať; zákaz vedenia motorového vozidla sa vzťahoval na nákladné motorové vozidlo patriace spoločnosti P. SK s.r.o., ktorej bol zamestnancom; bezodkladne po tom, ako došlo k tejto skutočnosti, informoval o tomto probléme svojho zamestnávateľa, kde žalobca pôsobí ako jediný konateľ spoločnosti; podstatnou okolnosťou je aj to, že ak by bolo pravdou, čo tvrdí žalobca, že uhrádzal finančné prostriedky ako fyzická osoba, potom nie je celkom jasné a zrozumiteľné, prečo žalobca ako konateľ firmy P. SK s.r.o. (zamestnávateľa žalovaného) uložil žalovanému napísať dňa „05.04.2018" (zrejme správne dňa 05.04.2017 - poznámka odvolacieho súdu) prehlásenie o tom, že pokutu v Rakúsku platil konateľ firmy P. Z. v sume 1.300,- €; ak si bol žalobca vedomý toho, že pokutu za žalovaného platil ako fyzická osoba, práve toto skutkové tvrdenie malo byť uvedené v predmetnom prehlásení.
2.1.3 Za rozhodujúce v tomto spore považoval aj to, že konateľ spoločnosti P. SK s.r.o. titulom vrátenia finančnej zábezpeky splnomocnil na vymáhanie tejto sumy od žalovaného poisťovňu právnej ochrany, ktorá reálne niekoľkými výzvami adresovanými žalovanému uplatnila vrátenie sumy 700,- €; v jednotlivých písomných výzvach je pritom uvedené, že poisťovňa zastupujúca spoločnosť P. SK s.r.o. žiadala od žalovaného vrátiť sumu 700,- € na účet poisťovne, preto ani z týchto listinných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, či finančnú zábezpeku uhradil žalobca ako fyzická osoba; vyjadril názor, že vyššia je pravdepodobnosť jeho tvrdenia, že finančnú zábezpeku uhradila spoločnosť P. SK s.r.o., keďže žalovaný bol vyzvaný na vrátenie sumy 700,- € pre túto spoločnosť ako svojho zamestnávateľa panie pre fyzickú osobu P. Z.; zdôraznil, že nikto iný okrem žalobcu v tejto veci nekonal, iba žalobca riešil danú vec ohľadom poskytnutia finančnej zábezpeky, iba žalobca z vlastného podnetu požiadal žalovaného o spísanie prehlásenia o tom, že zábezpeku uhrádzal konateľ spoločnosti, pričom nie je sporné, že žalovaný bol v pracovnoprávnom vzťahu k spoločnosti P. SK s.r.o. a žalobca je jediným spoločníkom a jediným konateľom jedinej spoločnosti P. SK s.r.o., ďalej iba žalobca požiadal poisťovňu o vymáhanie nároku titulom zaplatenia sumy 700,- €; zostáva posúdiť, prečo po celú dobu mimosúdneho riešenia veci uvádzal žalobca ako osobu oprávnenú na prijatie sumy 700,- € od žalovaného spoločnosť P. SK s.r.o. a následne v súdnom spore to už mal byť žalobca ako fyzická osoba, pričom túto skutočnosť odvodzoval na základe toho, že finančná zábezpeka bola vrátená na súkromný účet žalobcu, ktorý účet uviedol poisťovni žalobca a to napriek tomu, že poisťovňa zastupovala spoločnosť P. SK s.r.o., pričom nebolo povinnosťou poisťovne zisťovať, koho je účet, na ktorý vracia sumu vymáhanú titulom vrátenia finančnej zábezpeky; nesporné je, že poisťovňa zastupovala spoločnosť P. SK s.r.o. a nie žalobcu; z písomnej korešpondencie medzi poisťovňou a žalovaným je nesporné, že poisťovňa v rámci riešenia poistnej udalosti vedenej pod č. XX/XXXX/XX prostredníctvom povereného advokáta znížila pokutu na sumu 650,- € a následne v zastúpení spoločnosti P. SK s.r.o. vymáhala túto sumu od žalovaného ako náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého medzi spoločnosťou P. SK s.r.o. a žalovaným; zo skutkových okolností uvádzaných uvedenej korešpondencii je evidentné, že poisťovňa požiadala o vrátenie rozdielu uloženej pokuty a zaplatenej finančnej zábezpeky najprv na účet poisťovne, ktorá následne previedla túto platbu na účet uvedený žalobcom, pričom poisťovňa nemohla vedieť, že plní na súkromný účet žalobcu, hoci správne mala byť platba prevedená na účet obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o. nakoľko poisťovňa zastupovala túto spoločnosť a nie žalobcu ako fyzickú osobu; z písomnej korešpondencie medzi poisťovňou a žalovaným tiež vyplýva, že za žalovaného uhradila uvedené pokuty spoločnosť P. SK s.r.o. ako aj to, že za žalovaného zložila zábezpeku v sume 1.300,- € spoločnosť P. SK s.r.o.; na základe uvedeného vyjadril nesúhlas s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, ktorý pred súdom prvej inštancie zdôvodňoval, že rozhodujúce nemôže byť to, ako predmetnú vec posúdila poisťovňa pri vymáhaní pohľadávky žalovaného, ani to, ako túto vec vnímal a pochopil žalovaný vo svojom písomnom prehlásení, v ktorom uznal plnenie za jeho osobu konateľom spoločnosti P. SK s.r.o.; zdôraznil, že ak by bola pravda, že finančnú zábezpeku uhradil žalobca a nie spoločnosť P. SK s.r.o., potom by táto spoločnosť nesplnomocnila na zastupovanie v tejto veci poisťovňu, ale uvedený nárok by si od žalovaného vymáhal žalobca ako fyzická osoba; preto namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pretože skutkové okolnosti nasvedčovali tomu, že zábezpeku v sume 1.300,- € uhradila spoločnosť P. SK s.r.o. za žalovaného žalobca podľa jeho názoru nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že finančnú zábezpeku uhradil zo svojich finančných prostriedkov; zdôraznil aj skutočnosť, že nakoľko spoločnosť P. SK s.r.o. riešila danú vec ako škodovú udalosť v rámci poistnej udalosti evidovanej pod č. XXXX/XXXX/ XX, nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že spoločnosti P. SK s.r.o. nevznikla žiadna škoda vzhľadom na vykonané šetrenie poistnej udalosti.
2.1.4 Nestotožnil sa ani s odôvodnením súdu prvej inštancie, kde tento konštatoval, že žalobca a štatutár spoločnosti P. SK s.r.o. je jedna a tá istá fyzická osoba, ktorá musí najlepšie vedieť, či predmetné finančné prostriedky v sume 1.300,- € patrili spoločnosti alebo išlo o súkromné prostriedky žalobcu, pretože práve k tomuto smerovala jeho argumentácia pred súdom prvej inštancie, keď poukazoval na to, že v čase pred podaním žaloby vystupoval žalobca ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o., keď žiadal od žalovaného, aby podpísal prehlásenie, že zábezpeku uhradil konateľ firmy, následne si spoločnosť P. SK s.r.o. uplatnila nárok v rámci šetrenia škodovej udalosti, spoločnosť P. SK s.r.o. splnomocnila poisťovňu na vymáhanie sumy 650,- € od žalovaného, preto je pre neho nelogické následné konanie žalobcu, ktorý podal žalobu ako fyzická osoba aj napriek tomu, že až do času podania žaloby vystupoval po celý čas ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o.; ak teda žalobca je jedinou osobou, ktorá musí vedieť, koho finančné prostriedky použil, potom tomu malo zodpovedať aj jeho konanie a pri vymáhaní uvedeného nároku mal vystupovať ako fyzická osoba P. Z. a nie ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o.
2.1.5 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď žalobca v spore nepreukázal, že za žalovaného plnil finančnú zábezpeku v sume 1.300,- € a preto nie je oprávnený na uplatnenie nároku v prejednávanom spore.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 04.03.2019 (č.l. 228-229 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi v podanom odvolaní a považuje ich za nesprávne, tendenčné a zavádzajúce; súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil; nakoľko v podanom odvolaní sa žalovaný obmedzil na námietku nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby, vyjadrí sa len k podstatným okolnostiam preukázaným pred súdom prvej inštancie, na základe ktorých považuje napadnutý rozsudok za správny a odôvodnený; poukázal na to, že žalovaný uvádza, že nepredložil žiadny listinný dôkaz o úhrade pokuty za žalovaného P. Z. ako fyzickou osobou, následne však paradoxne poukazuje na to, že mu mal ako konateľ spoločnosti „uložiť" (pravdepodobne povinnosť) napísať čestné prehlásenie, v ktorom prehlasuje úhradu pokuty konateľom P. Z. za žalovaného; z uvedeného je zrejmé, že žalovaný ignoruje vlastnoručný prejav vôle, ktorý jednak potvrdzuje úhradu pokuty za žalovaného, ako aj to, kto túto úhradu vykonal; vyjadril názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil tento listinný dôkaz rešpektujúc prejav vôle žalovaného a jeho obsahovú stránku; vychádzajúc z obsahu tohto prejavu vôle možnosť s istotou povedať len to, že došlo k úhrade pokuty za žalovaného túto pokutu zaplatila fyzická osoba - žalobca; odmietol zľahčovanie dôkaznej váhy tohto prejavu vôle zo strany žalovaného a predkladanie súdu jeho vlastných domnienok, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní; obranu žalovaného považoval v tomto smere za účelovú, pričom náhodnosť obrany žalovaného je charakteristická celé konanie pred súdom prvej inštancie, no ani jedno z tvrdení sa mu v konaní nepodarilo preukázať; nezanedbateľnú časť podaného odvolania venuje žalovaný skutočnosti, ako bola predmetná pohľadávka uplatnená pred podaním žalobného návrhu, keď v tomto smere akoby žalovaný povyšoval právne posúdenie nahlásenej poistnej udalosti a jej vybavenie poisťovňou nad skutkový stav veci a tomu zodpovedajúce právne posúdenie v zmysle príslušných právnych predpisov; zdôraznil, že nemôže byť na jeho ujmu v konaní, že jeho poisťovňa nahlásenú poistnú udalosť nesprávne právne posúdila ako pracovnoprávny spor a uplatnila jeho pohľadávku ako škodu obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o., ktorej je konateľom; aj s touto skutočnosťou sa však súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal; na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol jeho potvrdenie.
2.3 Žalovaný v replike zo dňa 30.03.2019 (č.l. 238 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že naďalej zastáva názor, že v tomto spore nie je na podanie žaloby aktívne vecne legitimovaný P. Z. ako fyzická osoba a to s prihliadnutím na doposiaľ preukázané skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva záver, že predmetný nárok si mala uplatniť spoločnosť P. SK s.r.o. a nie P. Z. ako fyzická osoba; úplným vyhodnotením všetkých doteraz produkovaných dôkazov je možné konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, ktoré reálne uhradil pokutu za žalovaného a teda kto je nositeľom hmotnoprávneho nároku v prejednávanom spore, podľa jeho názoru jednotlivé listinné dôkazy nasvedčujú tomu, že pokutu hradila spoločnosť P. SK s.r.o. a nie žalobca ako fyzická osoba; vyjadril názor, že jednoznačný dôkaz o tom, kto pokutu zaplatil v tomto konaní produkovaný nebol; poukázal najmä na to, že ak by pokutu uhrádzal P. Z. ako fyzická osoba, potom by spoločnosť P. SK s.r.o. nemohla splnomocniť poisťovňu na vymáhanie predmetnej pokuty ak za žalovaného táto spoločnosť nič neuhrádzala a ako tvrdí žalobca nemá s týmto nárokom nič spoločné; vyjadril názor, že naďalej zostáva otázne, kto je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore; argumentoval, že dôkazom pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie nemôže byť tvrdenie žalobcu, že spoločnosť P. SK s.r.o. nevedie vo svojom účtovníctve pohľadávku v súvislosti s úhradou pokuty za žalovaného, t.j. sumu 1.300,- € a rovnako nemôže byť relevantným dôkazom ani to, žalobca ako fyzická osoba prijal na svoj súkromný účet vrátenie finančnej zábezpeky v sume 580,- € a správny poplatok v sume 70,- €, ak na základe splnomocnenia spoločnosti P. SK s.r.o. mala byť vymáhaná suma vrátená najprv na účet poisťovne a následne poisťovňa mala uhradiť vymáhanú sumu splnomocniteľovi, ktorým bola spoločnosť P. SK s.r.o.; skutočnosť, že poisťovni uviedol konateľ spoločnosti P. Z. svoj súkromný účet ešte nenasvedčuje tomu, že pokutu uhradil za žalovaného žalobca ako fyzická osoba; ako dôkaz nemôže slúžiť ani to, že
žalobca P. Z. osobne odovzdal žalovanému do jeho rúk sumu 1.300,- € za účelom úhrady zábezpeky, nakoľko tak mohol konať aj ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o.; na záver vyjadril neporozumenie nad tvrdením žalobcu o tom, že ignoruje svoj vlastnoručný prejavu vôle o tom, že za neho úhradu pokuty vykonal P. Z. ako konateľ spoločnosti, pretože pred súdom prvej inštancie ani raz nepoprel, že mu do Rakúska prišiel odovzdať finančné prostriedky P. Z., s ktorým uvedenú situáciu riešil ako so svojím zamestnávateľom a od samého začiatku to vnímal tak, že P. Z. konal v mene spoločnosti ako jeho zamestnávateľ; zdôraznil, že ak pokutu uhradil P. Z. ako fyzická osoba, práve v tomto čestnom prehlásení mal byť jednoznačne tento údaj zaznamenaný, pretože v tomto znení je čestné prehlásenie zmätočné a vzbudzujúce pochybnosti o tom, kto reálne uhrádzal pokutu za žalovaného.
2.4 Repliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 04.04.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 247 spisu) na vedomie; žalobca sa k replike žalovaného nevyjadril.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 650,- € (druhý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.4.2 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že podľa výsledkov dokazovania sumu 1.300,- € na účely úhrady zábezpeky poskytol žalovanému žalobca ako fyzická osoba zo svojich vlastných finančných prostriedkov (zo svojho majetku), preto nevrátená časť tejto sumy (650,- €) predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného ako plnenie bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka); z dokazovania nepochybne vyplynulo, že povinnosť uhradiť uvedenú zábezpeku bola uložená výlučne žalovanému ako následok porušenia príslušných predpisov v Rakúsku z jeho strany; ani podľa odvolacieho súdu nie je právne významné, že porušenia predpisov sa žalovaný dopustil v čase, keď plnil pracovné povinnosti pre svojho zamestnávateľa obchodnú spoločnosť P. SK s.r.o., pretože porušenie príslušných predpisov nemá súvis s plnením pracovných povinností žalovaného (z tohto dôvodu nemohlo ísť vo
vzťahu k nároku na vrátenie sumy 650,- € medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. o pracovnoprávny vzťah, pretože v tomto smere nebol žalovaný so svojim zamestnávateľom P. SK s.r.o. v žiadnom právnom vzťahu); osobitne považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zložiť zábezpeku v sume 1.300,- € bola podľa výsledkov dokazovania uložená výlučne žalovanému, pretože jeho zamestnávateľ P. SK s.r.o. nemal v tomto smere žiadnu povinnosť plniť; súd prvej inštancie sa správne zaoberal aj existenciou a významom prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017; v prehlásení zo dňa 05.04.2017 vyhotovenom žalovaným nie je uvedené, že sumu 1.300,- € platil žalobca ako konateľ spoločnosti P. SK s.r.o. (t.j. v jej mene), ale že sumu 1.300,- € platil žalobca, ktorý je konateľom spoločnosti (t.j. išlo len o presnejšie označenie, resp. identifikáciu osoby); súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so skutočnosťou, že zábezpeku v sume 1.300,- € zaplatil príslušnému orgánu v Rakúsku priamo žalovaný (žalovaný v odvolaní opakoval nesprávne tvrdenie, že zábezpeku hradil žalobca, ktorý však podľa výsledkov dokazovania a nesporných skutkových tvrdení na tento účel len poskytol žalovanému svoje finančné prostriedky); bez významu tu nie je ani skutočnosť, že prehlásenie vlastnoručne napísal žalovaný, pričom dokazovaním nebolo potvrdené tvrdenie žalovaného, že text prehlásenia diktoval žalovanému žalobca a dokonca ani v odvolaní uvedené nové skutkové tvrdenie, že povinnosť vyhotoviť prehlásenie zo dňa 05.04.2017 uložil žalovanému žalobca ako zamestnávateľ (v tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že išlo o nové skutkové tvrdenie prednesené oneskorene po zákonnej koncentrácii konania (§ 154 C.s.p.), pričom na tento postup neboli splnené procesné podmienky (§ 366 C.s.p.), preto sa dôvodnosťou tohto skutkového tvrdenia odvolací súd ani nemohol zaoberať okrem konštatovania, že takýto záver z dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplýva).
4.4.3 Žalovaný v podanom odvolaní podrobne argumentoval v prospech názoru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, keď v tomto smere predovšetkým poukazoval na skutočnosť, že žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti P. SK s.r.o. splnomocnil na vymáhanie škody od žalovaného poisťovňu, ktorá vo výzvach na plnenie tvrdila, že predmetnú zábezpeku v sume 1.300,- € zložila za žalovaného spoločnosť P. SK s.r.o. ako jeho vtedajší zamestnávateľ, ktorá je preto podľa žalovaného jediná oprávnená (aktívne vecne legitimovaná) domáhať sa nevrátenej časti zábezpeky v sume 650,- €; súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uvedená skutočnosť (splnomocnenie poisťovne udelené obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. a obsah výziev poisťovne na plnenie) nie je v rozpore so záverom, že sumu 1.300,- € poskytol žalovanému žalobca ako fyzická osoba s dosahom na jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore; odvolací súd dospel preskúmaním veci k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vyhodnotenie jednotlivých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach (§ 191 ods. 1 C.s.p.) za účelom ustálenia skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie; vo všeobecnosti považuje odvolací súd za potrebné najskôr uviesť, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok súdu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými z jednotlivých vykonaných dôkazov; zákon nepredpisuje (a ani dobre nemôže) predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať samotné hodnotenie jednotlivých dôkazov ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti; je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery súdu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré stranami tvrdené skutočnosti má súd preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav; základom hodnotiaceho postupu konajúceho sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad; ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá stanovuje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže súčasne platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené; vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov; v prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva; výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia; hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie do záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná; zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávne hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal;
ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul vziať do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli počas konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými zisteniami, t.j. napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/14/2011 zo dňa 25.05.2012); vzhľadom na uvedené bolo aj podľa odvolacieho súdu potrebné pri rozhodovaní zohľadniť závery vykonaného dokazovania, podľa ktorých bolo preukázané, že v rozhodnom období nebol uskutočnený výber sumy 1.300,- € s účtu spoločnosti P. SK s.r.o., spoločnosť P. SK s.r.o. neeviduje v účtovníctve žiadny záväzok voči žalovanému z titulu úhrady zábezpeky v sume 1.300,- €, z prehlásenia žalovaného zo dňa 05.04.2017 vyplýva, že finančné prostriedky v sume 1.300,- € na úhradu zábezpeky poskytol žalobca (špecifikovaný ako konateľ firmy) a časť vrátenej zábezpeky bola vyplatená na súkromný účet žalobcu; ako konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku „vzhľadom na skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo ešte pred zaplatením zábezpeky žalovaným dňa 02.04.2017 rakúskym úradom, a to už dňa 01.04.2017 faktickým odovzdaním finančných prostriedkov žalovanému, je na účel tohto sporu irelevantné, či a ako spoločnosť P. SK s.r.o. následne uplatňovala nárok z poistnej udalosti, či poisťovňa, resp. právny zástupca zle právne posúdili udalosť ako poistnú udalosť, či mohlo dôjsť k podvodnému konaniu a podobne"; na druhej strane prijatím argumentácie žalovaného o relevancii predmetnej skutočnosti (splnomocnenie poisťovne udelené obchodnou spoločnosťou P. SK s.r.o. a obsah výziev poisťovne na plnenie) by nebolo možné žiadnym spôsobom vysvetliť existenciu ostatných výsledkov dokazovania, ktoré by zostali s touto argumentáciou v rozpore (čo by znamenalo popretie vyššie uvedených zásad hodnotenia dôkazov a to konkrétne zásady výlučného sporu a zásady vylúčenia tretieho); aj odvolací sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dokazovaním bolo preukázané, že finančné prostriedky v sume 1.300,- € poskytol žalovanému žalobca ako fyzická osoba zo svojho majetku.
4.4.4 Na základe uvedeného aj podľa odvolacieho súdu posúdil súd prvej inštancie spornú otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore správne; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie z hľadiska obsahu odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalovanému nepodarilo spochybniť (body 4.4.1 až 4.4.4 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok) ako vecne správne potvrdil; odvolací súd potvrdil aj závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) napadnutého rozsudku o trovách konania (tretí výrok), ktorý nebol odvolaním výslovne napadnutý a bol odôvodnený pomerom úspechu žalobcu a žalovaného v spore vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok; odvolací súd sa obsahovo stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zavinenie na zastavení konania sa pri rozhodovaní o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech v spore, preto bolo správne o trovách konania rozhodovať podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a zohľadniť pomer úspechu a neúspechu strán v spore, keď v konkrétnostiach aj v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).