Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-16-2019.pdf
PDF · 138.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/16/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu COFIDIS SA so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´ Ascq CEDEX598 66, Francúzska republika, na území SR konajúci prostredníctvom jeho organizačnej zložky COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 50 595 628, so sídlom Bratislava, Einsteinova 11/3677, zast. URBÁNI & Partners s.r.o., IČO: 36 646 181, so sídlom Banská Bystrica, Skuteckého 17, proti žalovanému I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o zaplatenie 1.904,37 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 17Csp/281/2017-44 z 21.5.2018 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice- okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.904,37 €, spolu so zmluvným úrokom 18,78 % ročne od 21.9.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania 5 % ročne od 21.9.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o úvere č. 16444 zo dňa 13.9.2013 poskytol žalovanému úver vo výške 2.627 € za účelom kúpy motorového vozidla FORD Mondeo Kombi Diesel (BWY MOD.0 2,0 TDCI Ambiente, VIN: O.) a žalovaný sa zaviazal predmetný úver spolu s dohodnutým príslušenstvom za podmienok uvedených v zmluve splácať v zmysle finančného plánu, ktorý bol súčasťou zmluvy vo výške 95,63 € mesačne, pri počte splátok 60, vždy k 20-temu dňu príslušného kalendárneho mesiaca, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.10.2013 a poslednej splátky dňa 20.9.2018. Po zaplatení 35-ich splátok žalovaný ďalšie splátky nezaplatil, preto bol listom zo 29.3.2017 upozornený na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru spolu s jeho príslušenstvom. Pretože žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru viac ako tri mesiace, žalobca vyhlásil podľa bodu 19. svojich Všeobecných podmienok úver, celé jeho príslušenstvo a všetky platby vzťahujúce sa k úveru, a to k 28.4.2017 za splatné. Žalovaný uhradil celkom 35 splátok, čomu podľa Finančného plánu ako prílohy k úverovej zmluve zodpovedá nesplatený zostatok istiny 1.904,37 €.
3. Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 13.9.2013 uzavretá spotrebiteľská zmluva o úvere v sume 2.627 €, podľa ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver výlučne za účelom umožniť mu kúpu motorového vozidla a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť s dohodnutým príslušenstvom za podmienok uvedených v zmluve. Kúpna cena osobného motorového vozidla bola 3.753 € a po zložení 1.126 € zo strany
žalovaného bola predmetom úverovania suma 2.627 €. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že všetky podmienky, za ktorých veriteľ poskytne dlžníkovi úver a podmienky vrátenia úveru, sú určené v tejto zmluve pozostávajúcej z dvoch neoddeliteľných dokumentov, t.j. Individuálnych podmienok a Všeobecných podmienok predstavujúcich ďalšie obchodné podmienky (ďalej spolu „úverová zmluva“). Dohodnutá výška mesačnej splátky úveru bola 95,63 €, počet všetkých mesačných splátok 60, deň splatnosti prvej mesačnej splátky 20.10.2013, deň splatnosti ostatných mesačných splátok 20-teho, doba trvania zmluvy 20.9.2018, úroková sadzba 18,78 %, jednorazový spracovateľský poplatok 833,66 €, poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej invalidity 35,40 €, poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad nezamestnanosti alebo pracovnej neschopnosti 91,80 €, RPMN: 38,20 %, priemerná hodnota RPMN pre odpovedajúci typ úveru platná ku dňu podpisu zmluvy 20,75 %, celková čiastka na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom) 5.737,80 €. Zo zmluvných podmienok - všeobecné podmienky súd zistil, že za spracovateľský poplatok si veriteľ účtuje 3-30 % a titulom poplatku za trvalý príkaz 3,50 €. V súhrnnom prehľade platieb bola rozpísaná každá jedna splátka na časť, ktorá pripadá na istinu z východiskovej sumy 3.587,86 € pri výške splátky 95,63 €, a to počnúc prvou splátkou 36,50 € istina, 56,13 € úrok, 2. splátka - 37,07 € istina, 55,56 € úrok... až po splátku č. 60 - istina 91,20 € a 1,43 € úrok. Z tabuľky vyjadrujúcej rozsah splatenia vyplýva, aká časť splátky bola započítaná na istinu a aká na zmluvný úrok s tým, že pri každej jednej položke (aj pri neuhradenej splátke) bol započítavaný aj „poplatok za trvalý príkaz“ v sume 3 € a že na predmetnom úvere boli v čase od 21.11.2013 do 26.9.2016 uhradené prostriedky v celkovej výške 3.798,41 €. V rámci tohto rozpisu je zrejmé, že napr. pri prvej splátke bola platba žalovaného 95,63 € započítaná na 36,50 € na istinu, 56,13 € na zmluvný úrok (spolu 92,63 €), čo spolu s poplatkom za trvalý príkaz, účtovaného osobitne, činilo 95,63 €. Žalobca listom zo dňa 29.3.2017 oznámil žalovanému, že vzhľadom na to, že nespláca svoje splatné záväzky zo zmluvy o úvere, v prípade, že bude v omeškaní s platbou splátky o viac ako 3 mesiace, sa v súlade s bodom 19 VOP stane splatným celý úver spolu s jeho príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú. Zároveň ho vyzval, aby všetky splatné pohľadávky žalobcu uhradil žalovaný okamžite. Žalobca listom zo dňa 20.4.2017 oznámil žalovanému, že k 28.4.2017 sa celý úver stáva splatným a vyzval ho na okamžitú úhradu dlhu pozostávajúceho z istiny 1.904,37 €, dlžného úroku 18,78 % ročne zo sumy 3587,86 € za obdobie od 13.9.2013 do 27.4.2017 v sume 209,97 €, úroku z omeškania/zmluvnú pokutu do 27.4.2017 v sume 173 €, dlžného úroku 18,78 % ročne zo sumy 1904,37 € od 27.4.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške referenčnej sadzby + 8 % zo sumy 211,34 € od 28.4.2017 zaplatenia. Z výpovede žalovaného vyplynulo, že auto kupoval pre syna svojej priateľky E. T., ktorý ho nevyhnutne potreboval. K úverovému vzťahu ani k výške žalovanej pohľadávky sa vyjadriť nevedel, pretože všetky tieto veci mal na starosti pán T., ktorý úver, podľa jeho informácií aj zaplatil. Uviedol, že pri vypisovaní samotného formulára zmluvy vôbec neboli, pretože, keď prišli, zmluvy už boli vyplnené a oni ich mali len podpísať, s tým, že mali právo si ich prečítať. Zo zmluvy mu nič nebolo vysvetlené, iba mu bola ukázaná RPMN, aby informatívne vedel, akú sumu na úvere preplatí. Žalobca konštatoval, že z výpovede žalovaného jednoznačne vyplynulo, že uznal svoj vzťah so žalobcom v pozícii dlžníka, napriek tomu, že v skutočnosti mal byť úverový vzťah orientovaný na pána T., čo na záväzkový vzťah nemá vplyv. Súd na pojednávaní vyslovil svoj predbežný názor, v ktorom poukázal na výšku spracovateľského poplatku 833,66 €, zodpovedajúcemu 31,73 % výpočtového základu, ako aj naúčtované 3 % „poplatku za trvalý príkaz“ s akcentom na neprijateľnosť zmluvných podmienok, a nesprávny výpočet RPMN, na čo žalobca reagoval tým, že zmluva pozostáva z dvoch právnych aktov a to síce: 1. Z úverovej zmluvy - individuálnych podmienok, ktoré boli so žalovaným dojednané individuálne a 2. podľa VOP. Žalobca trval na podanej žalobe s odôvodnením, že ako subjekt poskytujúci úvery podlieha kontrole NBS a RPMN uvedené v zmluve je správne. Žalobca na pojednávaní predložil aj Štandardné Európske informácie o spotrebiteľskom úvere, kde v časti „vyžadované záruky“ boli uvedené 1/ trvalý príkaz (?), 2/ zmluva o zabezpečovacom práve a 3/ poistenie pre prípad smrti, úplnej trvalej invalidity a poistenie pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti a v časti „na získanie úveru alebo spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa musí uzavrieť“ bolo uvedené 1/ poistenie pre prípad smrti, úplnej trvalej invalidity, poistka č. 16444 vo výške 35,40 €, započítaná do splátok úveru a 2/ poistenie pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti v sume 91,80 € započítaná do splátok úveru. Z uvedeného tak vyplýva, že ak toto poistenie bolo podmienkou poskytnutia úveru, v takom prípade sa zúčastňuje na RPMN.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový vzťah aplikoval aplikoval ust.§ 497, § 502, § 503, § 504, § 506 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ), § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej zmluvy. Uzavrel,
že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkový, z dôvodu, že v úverovej zmluve je nesprávne uvedená RPMN a po zistení, že žalovaný poskytnuté finančné prostriedky vrátil, dospel k záveru o bezdôvodnosti nároku žalobcu. V úvahách vedúcich k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyšiel súd prvej inštancie, podľa odôvodnenia rozsudku z toho, že podľa úverovej zmluvy predstavovali náklady žalobcu na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy (ďalej tiež len jednorazový spracovateľský poplatok) 833,66 €, pričom tento jednorazový poplatok bol súčasťou istiny a jeho suma činí 31,73 % z výšky poskytnutého úveru, a ktorý bol úročený zmluvným úrokom 18,78 % spolu s požičanou sumou 2.627 €. Poukázal na rozpis splátok, kde pri splátke č. 1 bola na istinu zarátaná suma 36,50 €, na úrok 56,13 €, avšak súčet týchto súm dáva 92,63 €, pričom rozdiel vo výške 3 € sa objavuje iba v internej evidencii žalobcu o rozsahu splácania, kde sa suma 3€ započítavala na poplatok na trvalý príkaz. Uviedol, že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať v súlade s obsahom smernice č. 93/13/ EHS. Konštatoval, že obligatórnou náležitosťou zmluvy je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSU výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Uviedol, že Súdny dvor EÚ v rozsudku z 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 rozhodol, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ako ďalej uvádza, Smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky, lebo veriteľ je povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy túto odovzdať spotrebiteľovi na jeho žiadosť. Čl. 10 ods. 2 písm. h/ tejto Smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Z predloženej zmluvy o úvere mal za preukázané, že v časti Výška mesačnej splátky úveru, prípadnej mesačnej splátky PZP, prípadnej mesačnej splátky KASKO poistenia a trvalý príkaz mesačnej splátky je uvedená čiastka 95,63 € bez toho, aby bolo zrejmé, či táto čiastka predstavuje výšku mesačnej splátky úveru, alebo mesačnej splátky povinného zmluvného poistenia, či iného poistenia. Nemal za preukázané, či poistenie schopnosti splácať úver v prípade smrti a úplnej invalidity v sume 35,40 € (pravdepodobne ročne, pozn.) a poistenie spôsobilosti splácať úver pri nezamestnanosti alebo pracovnej neschopnosti činilo poplatok 91,80 € (pravdepodobne ročne, pozn.) boli premietnuté do výšky splátky. Navyše, súčet jednotlivých súm nedáva sumu 95,63 €, lebo suma 95,63 € zohľadňuje aj 3 € titulom „poplatku za trvalý príkaz“, čo vyplynulo z karty o rozsahu splácania (č.l. 16). Celková suma splátok (60 x 95,63 €) je bez bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie istiny, úroku a spracovateľského poplatku, poistenia a iných. V predloženom finančnom pláne, ktorý nie je podpísaný žalovaným, sú rozpísané len platby istiny a úroku, avšak neobsahuje sumu, ktorá by pripadala v splátke na spracovateľský poplatok, ktorý je podľa zmluvy vo výške 833,66 € a ako aj poplatku za poistenie, splatný takým spôsobom, že je tiež započítaný v mesačných splátkach. Chaotické a nejasné vyjadrenie, z čoho sa splátka skladá signalizuje, že úverová zmluva neobsahuje jasné a zrozumiteľné dojednanie o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov vyžadované v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSU. Dôsledkom porušenia tejto povinnosti je, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 písm. b/ uvedenej právnej úpravy. Za zvláštne považoval súd prvej inštancie aj to, že jednorazový spracovateľský poplatok v sume 833,66 € bol rozpočítaný do mesačných splátok ako súčasť istiny. Bez ohľadu na to, tento poplatok vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom, že banky si účtovali tento druh poplatku v sadzbe od 1 % do 4 %, pričom za jednorazový spotrebiteľský poplatok v sume 833,66 € nezodpovedala žalobcovi povinnosť poskytnúť žalovanému také výnimočné plnenie, ktoré by bolo adekvátne výške poskytnutého úveru, a preto bolo v rozpore s dobrými mravmi a súd ho považoval za neplatné. K záveru o nesprávnosti v úverovej zmluve vyjadreného údaja o RPMN 38,20 % dospel súd prepočtom, v ktorom vychádzal z povinnosti žalovaného splatiť celkovú sumu 5.737,80 €, pri výške úveru 2.627 €; za takýchto podmienok by RPMN reálne činilo 43,16 %. Za predpokladu, ak by sa na RPMN nepodieľal poplatok za poistenie (35,40 € + 91,80 €), RPMN by činilo 41,72 %. Ak by sa do úvahy brala iba suma 2.627 € na dobu 60 mesiacov pri výške celkovej sumy určenej k splateniu 4.776,94 € (5.737,80 € - 833,66 € - 35,40 € - 91,80 €), RPMN by bolo 30,12% ročne, avšak pri úrokovej sadzbe 12,70 %. Vzhľadom na úrok, v zmluve uvedený sadzbou 18,78 % , t.j. viac než 12,70 %, nie je vylúčené, že RPMN by mohlo dosiahnuť 38,20 % podľa zmluvy. V takej situácii ale platí, že veriteľ nezohľadnil všetky vstupy, podieľajúce sa na výške RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ) na škodu spotrebiteľa, keď v skutočnosti bola uvedená nižším percentom takmer o 5 % ročne. Rovnako za rozpor s dobrými mravmi považoval súd prvej inštancie aj poplatok 3 € za „trvalý príkaz“, nakoľko žalobca si účtoval tento poplatok ako prijímateľ platby, t.j. účtoval
si ho za službu, ktorú neposkytoval a zároveň si to vyhradil ako jednu z vyžadovaných foriem záruk, tak ako je to uvedené v Štandardných Európskych informáciách. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že žalobca v konaní nebol úspešný a úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.
5. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, navrhol ho zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať náhradu trov konania alternatívne ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie na nové rozhodnutie. Vytkol súdu, že jeho rozhodnutie je nesprávne, nespravodlivé, vydané v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Nestotožnil sa s názorom súdu akým právne posúdil ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z.. Uviedol, že úverová zmluva v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy jasným a zrozumiteľným spôsobom upravuje údaje o výške, počte a termínoch splátok, ktoré sú obsiahnuté priamo v úverovej zmluve, konkrétne v článku II, kedy sa žalovaný so žalobcom dohodol splatiť poskytnuté peňažné prostriedky v 60-mesačných splátkach vo výške 95,63 €, splatných vždy k 20-temu dňu v mesiaci. Splatnosť prvej mesačnej splátky bola zmluvnými stranami stanovená ku dňu 20.10.2013 a splatnosť poslednej mesačnej splátky ku dňu 20.9.2018. Zmluva taktiež rozlišuje jednotlivé splátky k jednotlivým nesplateným zostatkom, pričom tieto informácie zreteľne vyplývajú z Finančného plánu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a teda žalovaný v čase uzatvárania zmluvy disponoval všetkými zákonom vyžadovanými informáciami v súvislosti s poskytnutím a čerpaním úveru. Podľa jeho názoru zmluva spolu s finančným plánom poskytujú zrozumiteľný prehľad výšky mesačných splátok s rozdelením ich jednotlivých častí na istinu, príslušenstvo a poplatky. Toto členenie vyplýva aj z prehľadu úhrad zo strany žalovaného. Vo svojej argumentácii sa odvolal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp.zn. 3Cdo/146/2017, v zmysle ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Rovnaké závery prijal Najvyšší súd SR v konaniach vedených pod spisovými značkami 4Cdo/211/2007 alebo 3Cdo/56/2018. Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil obsah úverovej zmluvy v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. v dôsledku čoho nesprávne posúdil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, napriek skutočnosti, že predmetná úverová zmluva spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Za nesprávny a neobjektívny považuje aj názor súdu prvej inštancie týkajúci sa dojednania o jednorazovom spracovateľskom poplatku, ktoré považuje za neprijateľné, nakoľko tomuto poplatku nezodpovedalo zo strany veriteľa voči žalovanému také výnimočné plnenie, ktoré by bolo adekvátne výške poskytnutého úveru. Namietal, že jednorazový spotrebiteľský poplatok dojednaný vo výške 833,66 € bol so súhlasom žalovaného rovnomerne započítaný v rámci mesačných splátok v zmysle Finančného plánu, čo priamo vyplýva z článku II Individuálnych podmienok úverovej zmluvy. Povinnosť dlžníka uhradiť veriteľovi poplatky za veriteľove služby, medzi ktoré je zaradený aj jednorazový spotrebiteľský poplatok je uvedená v článku 19. Všeobecných obchodných podmienok. Je to poplatok v dôsledku zaplatenia ktorého bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver, čo znamená, že žalovanému v postavení spotrebiteľa bolo zo strany žalobcu poskytnuté plnenie v podobe obstarania a poskytnutia peňažných prostriedkov. Nakoľko bol tento poplatok dojednaný so žalovaným v súvislosti s poskytnutím peňažných prostriedkov, nemôže tak zmluvne dojednaný spracovateľský poplatok predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Namietal taktiež nesprávnosť záverov súdu, že hodnota RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne vo výške 38,20 %, nakoľko správna RPMN mala byť 43,16 %, pretože veriteľ nezahrnul spracovateľský poplatok do jej výpočtu. Uvedené tvrdenie súdu nevychádza z objektívne zisteného skutkového vzťahu, nakoľko žalobca pri výpočte RPMN použil a zohľadnil všetky predpoklady vyplývajúce z obsahu uzavretej úverovej zmluvy. Uviedol, že pri výpočte použil presný vzorec výpočtu obsiahnutý v článku 5 Všeobecných obchodných podmienok, pričom tento vzorec vychádza z prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Prepočet súdu RPMN prostredníctvom kalkulačky nachádzajúcej sa na internetovom portáli nemožno považovať za relevantný a hodnoverný dôkaz, pretože internetové kalkulačky pre výpočet RPMN poskytujú len výpočet približný a orientačný, pričom získaný výsledok môže byť aj chybný. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva spôsob výpočtu RPMN ani aké hodnoty a údaje vyplývajúce zo zmluvy súd použil pri svojom výpočte. Z uvedeného je teda zrejmé, že spôsob výpočtu RPMN žalobcom je správny. Žalobca taktiež vytkol súdu prvej inštancie aj spôsob akým vyhodnotil poplatok za trvalý príkaz vo výške 3 €. Uviedol, že poplatok za trvalý príkaz bol dohodnutý so žalovaným, a preto nemôže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tento poplatok bol započítaný na základe vzájomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným v jednotlivých mesačných splátkach, pričom bez súhlasu žalovaného by k jeho započítaniu nedošlo. Žalobca je presvedčený, že nárok na zaplatenie poplatku za trvalý príkaz mu vyplýva zo zmluvných,
ako aj zákonných ustanovení, nakoľko je spojený s obstarávaním a vedením účtu žalovaného a spracovávaním jednotlivých platieb žalovaného, a tento poplatok je bežný aj u iných bankových a nebankových subjektov. Pri posudzovaní jeho účelnosti nie je rozhodujúci jeho názov, ale obsah a účel poplatku. Namietal, že súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní konkrétneho prípadu nemôže uchyľovať k zovšeobecňovaniu a paušalizovaniu určitých skutočností a javov, pretože následné rozhodnutie súdu založené na generalizovaných skúsenostiach nemôže vychádzať zo spravodlivo a objektívne zisteného skutkového a právneho stavu, v čoho dôsledku takéto rozhodnutie odporuje nielen zákonu, ale aj zásadám a princípom demokratického a právneho štátu. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, III. ÚS 36/2010. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na uvedené považuje za nesprávne a nepreskúmateľné, nakoľko pri posudzovaní nároku žalobcu vôbec nebral do úvahy jeho tvrdenia a z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s týmito skutočnosťami vyrovnal. Argumentoval aj tým, že žalovaný nárok žalobcu ani čo do dôvodu, ani čo do výšky nepoprel, pričom skutočnosti uvádzané žalobcom žiadnym spôsobom nenamietal a nevyvrátil. Záverom poukázal na arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozsudku súdu prvej inštancie, na nesprávnosť zistenia skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, nesprávnosť zistenia skutkového stavu a na nesprávne právne posúdenie veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. V odvolaní odvolateľom formálne označený a aj citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený.
6. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanom spore nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.1.2020 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a ust. § 378 ods. 1 CSP.
9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
10. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
11. Žalobca uplatnil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktorý je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
12. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a za správne považuje jeho závery o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán i o neplatnosti dohody o administratívnom poplatku v úverovej zmluve, poplatku za trvalý príkaz a o nesprávne uvedenej RPMN. V podrobnostiach odvolací súd vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich právnych otázok odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva: Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaný nesporne v takomto postavení nevystupoval (§ 52 ods. 3 a 4 OZ) správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. OZ zákonníka a správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie opodstatnene vychádzajúc zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán správne aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných tiež i ust. § 53 ods. 1 OZ, zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd súhlasí i s názorom prvoinštančného súdu, že v okolnostiach prípadu je za takto spotrebiteľsky neprijateľnú potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku, ktorá žalobcovi zaisťovala prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze bez akéhokoľvek materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalovaného a ktorá podľa posúdenia odvolacieho súdu nepredstavovala nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom určenú hranicu.
13. Podľa. § 9 ods. 2 písm. j) veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať tiež ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
14. Podľa ust. § 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumie celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.
15. Podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto zákona rozumie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
16. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
17. Súd prvej inštancie v otázke rozsahu celkových nákladov spojených s úverom dospel k správnemu záveru, že výška RPMN je stanovená nesprávne z dôvodu, že v nej nebol zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru. Podľa prepočtu odvolacieho súdu pri výške úveru 2.627 €, výške mesačnej splátky 95,63 €, poplatku za uzavretie úveru 833,66 €, poplatku za poistenie v celkovej sume 127,20 € (35,40
€ + 91,80 €), pri počte splátok 60, nepredstavuje RPMN v úverovej zmluve deklarovanú hodnotu 38,20 %, ale hodnotu 47,49 % . Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že pokiaľ je poistenie podmienkou úveru, tak ako je uvedené v Štandardných Európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere (čl. 35) predložených žalobcom je nutné ho započítať do výpočtu RPMN. Z uvedeného dôvodu je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z..
18. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
19. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné.
20. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. nazerať aj na zmluvnú podmienku dohody o poskytnutí služieb (jednorazový spracovateľský poplatok a poplatok za trvalý príkaz). Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez, pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané, alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách, pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto, inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že žalovaný rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani iný dôvod, pokiaľ by o dohode o poskytovaní služieb bolo jednané, a to korektne, natoľko, aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív - úver so službou, majúcou vo svojej podstate len informatívnu povahu a ten istý úver bez tejto služby, avšak viac ako o polovicu lacnejšie, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná.
21. Riadiac sa týmito úvahami dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok poskytnutia úveru v neprospech spotrebiteľa, vyjadrením čoho je v úverovej zmluve nesprávne vyjadrený údaj o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z.
22. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a odvolanie je neopodstatnené. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, pokiaľ posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov pre nesprávne uvedenú RPMN, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán (žalobcu) alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
23. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody preskúmavaného rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Odvolacie námietky a argumenty žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku.
24. Odvolací súd v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v podanom odvolaní ďalej skúmal, či ďalšie dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie určil úverovú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú, mali skutočne za následok túto sankciu. Zistil, že v časti posúdenia náležitosti zmluvy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie nesprávne postupoval, pokiaľ záver o zániku nároku žalobcu na úroky a poplatky ním požadované v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanej v danej veci vyvodil tiež z absencie vyjadrenia konkrétnej vnútornej skladby tej ktorej anuitnej splátky v zmluve (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktoré ust. súd nesprávne vyložil a na vec aplikoval, pretože neprihliadol na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C- 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, v ktorom je podaný výklad čl. 10 ods. 1, ods. 2 písm. h) a i) a čl. 22 a 23 Smernice EP a Rady (ES) č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, z ktorého bolo potrebné pri aplikácii použitého právneho predpisu vychádzať. S námietkami žalobcu v tomto smere možno plne súhlasiť; nebolo však na ne odvolacím súdom prihliadnuté, keďže uvedené pochybenie v postupe súdu nemalo vplyv na správnosť záveru o nedôvodnom uplatnení nároku žalobcom a vecnú správnosť rozsudku, pokiaľ ním bola žaloba zamietnutá.
25. V súvislosti s výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, v ktorom Najvyšší súd SR pri eurokonformnom výklade predmetného zákonného ustanovenia vyslovil názor, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľa žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu a vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny, a aká časť na úroky a poplatky. Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Najvyšší súd SR uviedol, že v žiadnom prípade nemožno z tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. vyvodiť, že zámerom zákonodarcu bolo sprísniť požiadavku zakotvenú v článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého zmluva o úvere má zrozumiteľne a stručne uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Nesprávne posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie (náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.) v konečnom dôsledku nič nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku a správnosti záveru súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
26. Keďže žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli v konečnom dôsledku preukázané, odvolanie nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.
27. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak v odvolacom konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a úspešnému žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).