Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11Co-115-2019.pdf
PDF · 104.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/115/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: Y. T., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. - S., R. XXXX/XX, prechodne bytom XXX XX H. XXX, zast. Mgr. Ivetou Žerebákovou, advokátkou, A. F. XXXX/XX, XXX XX C., proti žalovaným: 1/ M. L., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C., U. N. Q. XXXX/X, 2/ X. Q., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. - S., obe zast. JUDr. Zuzana Baloghová, advokátka so sídlom Y. X, XXX XX C., o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/3/2019 - 55 zo dňa 04.03.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a .
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov KNC parcelné č. 10771 záhrada o výmere 1.024 m2, KNC parcelné č. 10772 zastavená plocha a nádvorie o výmere 522 m2 v podiele 67/1536-ín pod B2 zapísané na LV č.XXXX pre k. ú. C. na Okresnom úrade Ružomberok, katastrálny odbor a podielovou spoluvlastníčkou pozemkov KNC parcelné č. 10771 záhrada o výmere 1.024 m2, KNC parcelné č. 10772 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 522 m2 v podiele 67/1536-ín pod B5 zapísaných na LV č.XXXX pre k. ú. C. na Okresnom úrade Ružomberok, katastrálny odbor. Žalobkyni vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa nadobudla sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva po právnom predchodcovi - otcovi E. F., titulom vydržania. Žalobe preto vyhovel a v bližších podrobnostiach konštatoval, že žalované nemohli nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve č. 3D/119/2013, nakoľko tieto nadobudla v rámci dedičského konania z roku 1951 žalovaná v 2/ rade, ktorá ich v roku 1986 kúpnou zmluvou previedla právnemu predchodcovi žalobkyne E. F.. Nadobúdateľkou celého do dedičstva po nebohom E. F. patriaceho majetku sa stala dcéra poručiteľa Y. T., rod. F., ako to vyplýva i z osvedčenia o dedičstve č. D521/94-53. Skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti užíva výlučne žalobkyňa nie je sporná, navyše táto okolnosť vyplýva i z podanej žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, keď zároveň žalobkyňa je i výlučnou vlastníčkou stavby so súpisným č.XXXX postavenej na pozemku parcelné č.XXXXX k. ú. C..
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni, ktorá bola vo veci úspešná proti žalovaným v 1/ a 2/ rade právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
4. Voči výroku II. o trovách konania rozsudku súdu prvej inštancie podali žalované v rade 1/ a 2/ odvolanie, v ktorom navrhovali, aby odvolací súd zrušil napadnutý výrok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd mal v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 257 CSP a nepriznať náhradu trov konania, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré žalované videli v tom, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 5C/29/2017 sa žalobkyne v rade 1/ a 2/ (v tomto konaní žalované) domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. C. zapísaným na LV č. XXXX. Spoluvlastnícke podiely k predmetným pozemkom žalobkyne nadobudli na základe dedičského rozhodnutia, teda odôvodnene uvedenú žalobu podali a domáhali sa rozhodnutia súdu, ktorým dôjde k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva súdnou cestou, keďže v rámci predžalobnej komunikácie nebolo možné vec vyriešiť dohodou. Žalovaná Y. T. až v písomnom vyjadrení k žalobe prvýkrát spochybnila vlastnícke právo podielových spoluvlastníčok k dotknutým nehnuteľnostiam a až následne vzniesla vzájomnú žalobu, ktorú súd vylúčil na samostatné konanie a rozhodol o nej vyššie citovaným rozsudkom zo dňa 04.03.2019 tak, že určil vlastnícke právo žalobkyne k predmetným pozemkom. Súd mal ale prihliadnuť na okolnosti, za ktorých bolo pôvodne súdne konanie začaté, a to na existenciu podielového spoluvlastníctva založeného dedičským rozhodnutím vydaným v dodatočnom dedičskom konaní, ktoré navyše nebolo do začatia súdneho spor podielovou spoluvlastníčkou Y. T. nijako spochybnené. Tiež žalované poukázali na svoj vysoký vek, keď chceli ešte za života usporiadať svoje majetkové záležitosti po svojich rodičoch a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo zohľadniac účelné využitie nehnuteľností. Práve osobitné okolnosti konkrétneho prípadu a výnimočnosť situácie žalovaných v rade 1/ a 2/ by takýto postup a rozhodnutie súdu odôvodňovali. Žalobkyne by boli výrokom, ktorým budú zaviazané k náhrade trov konania, neprimerane tvrdo postihnuté, keď ich k súdnemu konaniu viedla existencia vlastníckeho práva, nikým v tom čase nespochybneného. Práve postoj žalobkyne, ktorá vopred nedala k dispozícii doklady preukazujúce ňou tvrdené vlastnícke právo, spôsobil začatie a trvanie súdneho konania. Poukázali na uznesenie NS SR sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 zo dňa 18.01.2012 a na uznesenie Ústavného súdu SR z 10.06.2004, sp.zn. III. ÚS 187/04, podľa ktorého dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné vidieť aj v okolnostiach dvojitého vlastníctva k nehnuteľnostiam a v nesprávnej evidencii na príslušných orgánoch. Žalované sú navyše obe starobnými dôchodkyňami, žalovaná v rade 2/ je vdova. Tieto osobné pomery na ich strane odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni. Zároveň žalované poukázali na nesprávny procesný postup súdu, ktorý na pojednávaní vo veci sp. zn. 5C/29/2017 dňa 18.12.2018 odročil pojednávanie na deň 05.02.2019. Uznesením č. k. 5C/29/2017-162 zo dňa 30.01.2019 súd vylúčil vzájomnú žalobu o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie. Pojednávanie dňa 05.02.2019 tak súd realizoval síce pod spisovou značkou nového konania (na samostatné konanie vylúčeného konania) - sp. zn. 5C/3/2019, na toto konanie však žalovaným nedoručil predvolanie, keďže termín pojednávania bol stanovený ešte v decembri 2018 v konaní sp. zn. 5C/29/2017. Súd mal podľa ich názoru po rozhodnutí o tom, že vzájomnú žalobu vylučuje na samostatné konanie, nanovo doručiť predvolanie na pojednávanie vo veci sp.zn. 5C/3/2019. Takto súd rozhodoval síce o žalobe na určenie vlastníckeho práva, ale v skutočnosti rozhodoval v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na ktoré boli účastníci predvolaní (sp.zn. 5C/29/2017) a ktoré je navyše uznesením zo dňa 23.08.2018 prerušené. Takýto procesný postup nemožno považovať za správny a zákonný, naopak súd tým porušil právo žalovaných na spravodlivý proces. Žalované v rade 1/ a 2/ nenapádajú odvolaním výrok o určení vlastníckeho práva, obe sa aj vzhľadom na okolnosti a najmä vzhľadom na svoj vek rozhodli súdne rozhodnutie a súdnym rozhodnutím určené vlastnícke právo žalobkyne rešpektovať, avšak nemôžu sa stotožniť s rozhodnutím súdu o trovách konania, ani s procesným postupom súdu, predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhovala rozsudok okresného súdu vo výroku II. ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasila s právnym názorom žalovaných, že súd mal pristúpiť k aplikácií moderačného práva a náhradu trov konania žalobkyni nepriznať. Súd správne vyhodnotil, že žalobkyni patrí náhrada trov konania pre úspešné uplatňovanie svojej obrany v rámci súdneho konania. V čase pred podaním žaloby mala žalobkyňa záujem na majetkoprávnom vysporiadaní, avšak ponuky žalobkyne boli zo strany žalovaných odmietnuté. Žalované si zvolili advokáta bez poskytnutia
právnej pomoci Centrom právnej pomoci a rovnako ani v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nepožiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalované si našli finančné prostriedky na znalecký posudok, čiže ich majetkové a finančné pomery sú spôsobilé podieľať sa na náhrade trov konania žalobkyne, keďže si boli vedomé skutočnosti, že za advokáta je povinnosť uhradiť trovy konania. Práve žalované upozorňovali v listoch žalobkyňu, že žalobkyňa bude platiť trovy konania. Žalobkyňa predložila k podaniu 19.10.2017 aj lekársku správu ako aj lekárske správy, že žalobkyňa je vdova, trpí úzkostnou psychickou poruchou, má vysoký krvný tlak. Rovnako uviedla, že jej zomrel manžel a že žili jedine z jeho dôchodku. Uviedla, že nemá úspory a je v zlej finančnej situácií. Žalobkyni manžel zomrel, bola rok na PN a túto sociálnu situáciu nebrala strana žalovaná do úvahy. Žalovaná 1/ zaslala súdu listom zo dňa 5.12.2017 vyjadrenie, v ktorom hrubo označila žalobkyňu, kedy označila jej „otca za dobrodruha“ a „s poslednou známosťou splodili dieťa spomínanú Y. T., F.“. Žalované nesúhlasili s tým, aby sa vec riešila mimosúdne a rázne trvali na tom, aby žalobkyňa žalované z pozemkov vyplatila. S poukazom na tieto skutočnosti bola žalobkyňa nútená sa vyjadriť k podanej žalobe a zvoliť si advokáta na zastupovanie. Rovnako predložila dôkazy o tom, že spoluvlastnícke podiely žalovaným nepatria. Avšak ani napriek týmto dôkazom nezmenili žalované postoj a trvali na tom, aby súd žalobu žalobkyne na určenie vlastníckeho práva zamietol a priznal trovy žalovaným. Nie je možné v danej právnej veci uplatňovať ustanovenie o osobitnom zreteli, keďže strana žalovaná opakovane popierala verejné listiny a to RI 374/86, rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Ružomberok ako aj D 88/51. Z tohto titulu nie je možné postupovať podľa ustanovenia CSP na zohľadnenie osobitného zreteľa, vzhľadom aj na samotné správanie samotných žalovaných v konaní, ktoré vo svojich písomných vyjadreniach a vo svojich prednesoch atakovali osobu žalobkyne. Rovnako v predsúdnom konaní žalobkyňu vôbec neinformovali čo zamýšľajú a rovno žalobkyni zaslali list na odkúpenie podielov cez advokáta. Samotná žalobkyňa im navrhla niekoľko spôsobov vyporiadania s čím nesúhlasili. Mali výlučne snahu sa dostať k finančnému výplatku zo spoluvlastníckych podielov, ktoré im nepatria. Teda skutočný záujem o inú formu riešenia vysporiadania strana žalovaná nemala a všetky návrhy zo strany žalobkyne zostali nepovšimnuté zo strany žalovanej. Skutočnosť, že žalobkyňa si uplatnila svoje právo na ochranu svojich vlastníckych práv určovacou žalobou bola dôvodná, nakoľko strana žalovaná uznala oprávnenosť nárokov žalobkyne p. T. a v tejto časti je rozsudok okresného súdu vo výroku I právoplatný a vykonateľný. Každý je oprávnený sa domáhať ochrany svojich vlastníckych práv a preto si žalobkyňa musela si zabezpečiť z archívu kúpnu zmluvu RI 374/86 ako aj dedičské rozhodnutie po R. F., ktoré ju presvedčili o oprávnenosti svojich nárokov. Žalované zavádzajú, keďže boli účastníkmi pôvodného dedičského konania D 88/51 a kúpnej zmluvy RI 374/86. Teda oveľa skôr mali vedomosť o tom, že spoluvlastnícke podiely vedené na meno strany žalovanej p. L. a p. Q. im nepatria, nakoľko tieto boli už dávno majetkoprávne vysporiadané zmluvou RI 374/86 a D 88/51. A opätovne sa snažili prísť k majetkovému prospechu a byť vyplatené dva krát. Z tohto titulu potom právne zdôvodnenie na vysoký vek, ako aj na ich sociálne postavenie neobstoja, nakoľko p. L. a p. Q. sa nechceli mimosúdne dohodnúť a museli mať vedomosť, že na základe vyššie uvedených verejných listín, im spoluvlastnícke podiely nepatria a aj napriek tomu opätovne žiadali o ich vyplatenie. Ich postoj žalobkyňa preto vnímala ako prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi. Naopak nepriznaním trov konania žalobkyni by došlo k poškodeniu jej práva na súdnu ochranu a najmä na účelné uplatňovanie svojich vlastníckych práv, keďže jej žaloba bola úspešná. Zo strany súdu nedošlo k žiadnej tvrdosti pri priznaní trov konania žalobkyni, nakoľko práve zo správania strany žalovanej postojmi v konaní a najmä vo výsluchu je zrejmé, že postoj strany žalovanej bol účelový, najmä keď mala vedomosť o tom, že predmetné podiely boli predané v prospech právneho predchodcu žalobkyne. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Mcdo 5/2011 nepreukazuje osobitný zreteľ v prospech strany žalovanej, práve naopak. Ani znesenie ÚS SR III.ÚS 187/04-8 nemožno použiť v prospech žalovaných. Práve Ústavný súd zdôraznil vyjadrenie odporcu „ nech súd ustáli, kto je vlastníkom“. Dôvodom podanej určovacej žaloby bolo dvojité vlastníctvo a nesprávna evidencia na príslušných orgánoch, pričom tento stav odporcovia nezapríčinili, čo však nie je tento prípad a postoj odporcu bol taký, že ponechal rozhodovanie na súd, aby určil komu patria nehnuteľnosti. V tomto konaní však žalované popierali v celom rozsahu nárok žalobkyne, spochybňovali kúpnu zmluvu, že údajne bola podpísaná pod nátlakom, pričom strana žalobcu poukazovala na to, že trvalý pobyt strany žalovanej bol v C. a kúpna zmluva bola uzatvorená v N. Y.. Skutočnosť, že samotná účastníčka kúpnej zmluvy spochybňovala jej uzatvorenie pod nátlakom je dostatočným dôkazom toho, že postoj strany žalovanej bol jednoznačný a najmä, aby boli z tých istých pozemkov vyplácané opätovne. Teda v tomto prípade nie je možné prihliadnuť na základe uznesenia ÚS SR v prospech strany žalovanej, nakoľko dôvody osobitného zreteľa nie sú totožné so skutkovým stavom v tomto súdnom konaní. Práve naopak Ústavný súd uviedol, že „ zo spisu nevyplýva taký postoj žalovaných, ktorý by svedčil o tom, že by sa neprimerane bránili tvrdeniam navrhovateľov.“ O takýto prípad sa tu
nejedná, naopak žalované počas celého súdneho konania spochybňovali verené listiny a to rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Ružomberok, kúpnu zmluvu RI 374/86 ako aj D 88/51, zároveň strana žalovaná uvádzala, že „Ja som nikde nebola, nič som nepodpisovala. Ani sestra, to by mi vravela, my sme boli jedna ruka„. Tieto vyhlásenia strany žalovanej sú v príkrom rozpore s dôkazmi predloženými žalobkyňou. Žalobkyňa v konaní hneď v prvom vyjadrení uviedla, že trvá na tom, aby súd určil, že spoluvlastnícke podiele patria žalobkyni a nie strane žalovanej a teda sa správala zodpovedne a všetky dôkazy predložila súdu hneď. Skutočnosť, že účastníkom týchto dôkazov bola strana žalovaná reálne nemožno opomenúť. Práve to, že X. Q. bola účastníkom dedičského konania D 88/51 a zastupovala žalovanú p. L. a následne kúpnou zmluvou RI 374/86 predala podiely právnemu predchodcovi žalobkyne sú dostatočným dôkazom toho, že súd správne vyhodnotil otázku zodpovednosti za výsledok konania a trovy konania úspešnej strane v plnom rozsahu priznal. Je zrejmé, že nemožno použiť ustanovenie použitia osobitného zreteľa v prospech strany žalovanej, nakoľko z výsledkov dokazovania je zrejmé, že tvrdenia strany žalovaných boli v priamom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi žalobkyne. Teda žalobkyňa účelne sa bránila v konaní na ochranu svojich vlastníckych práv, pričom dôkazy žalobkyňa predložila včas. Nie sú dané ani dôvody hodné osobitného zreteľa pre stranu žalovanú. Rovnako je zrejmé, že žalovaná 1 má dostatočné majetkové pomery, aby sa strana žalovaná podieľala na nahradení trov konania žalobkyni. Žalovaná 1 ( je vlastníčkou nehnuteľností, LV XX,XX, k. ú C.). Konštatovanie, že žalovaná 2 je vdova a z toho titulu by nemala byť povinná platiť trovy konania je scestné, keďže samotná žalovaná 2 uzatvorila kúpnu zmluvu RI 374/86, pričom ju strana žalovaná spochybňovala a v rámci vykonaného dokazovania súd nemal žiadnu pochybnosť o kúpnej zmluve RI 374/86.Rovnako žalobkyni v priebehu konania zomrel manžel a v súčasnosti poberá dávku v hmotnej núdzi.
6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania a bez nariadenia pojednávania toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 vo výroku II. o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil. Rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním nenapadnutom, sa nedotýka.
7. Odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovaných za nedôvodné.
8. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
9. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
10. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Použitie cit. ustanovenia § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Z ustálenej súdnej praxe však možno vyvodiť, že výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať špecifických sociálnych aspektov strán sporu. Nejde však o automatické pravidlo, ktoré by sa paušálne uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017).
11. V súdenom prípade súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov podľa pomeru úspechu v konaní a žalobkyni ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolací súd na základe odvolania žalovaných zisťoval, či v danom prípade existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP a teda nepriznanie nároku na náhradu trov konania inak úspešnej žalovanej.
12. Odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni v danom prípade nezistil. Žalované vidia dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP v tom, že žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam podali odôvodnene, keďže v rámci predžalobnej komunikácie nebolo možné vec riešiť dohodou. Ďalšou okolnosťou sú osobné pomery žalovaných, najmä ich vysoký vek, ako aj skutočnosť, že sú starobné dôchodkyne a žalovaná v rade 2/ je vdova.
13. Z vykonaného dokazovania okresným súdom je zrejmé, že začatie sporu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva iniciovali žalované a žalobkyňa v rámci svojej obrany predložila dôkazy svedčiace o jej vlastníckom práve k dotknutým nehnuteľnostiam a uplatnila preto svoje práva vzájomnou žalobou o určenie, že je podielovou spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností, v dôsledku čoho okresný súd vylúčil jej vzájomnú žalobu na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 5C/3/2019 a pôvodné konanie vedené pod sp. zn. 5C/29/2017 prerušil. V aktuálne prejednávanej veci (sp. zn. 5C/3/2019) súd určil, že Y. T. je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností. V okolnostiach začatia a vedenia sporu nemožno vidieť žiaden dôvod osobitného zreteľa, žalobkyňa sa voči podanej žalobe bránila vzájomnou žalobou a táto jej obrana bola úspešná. Odvolací súd uzatvára, že žalované sa podieľali na vzniku sporu, tento iniciovali a v začatom spore pokračovali aj napriek existujúcim dôkazom svedčiacim v ich neprospech. Žalobkyňa účelne sa bránila v konaní na ochranu svojich vlastníckych práv, pričom dôkazy žalobkyňa predložila včas.
14. Pokiaľ ide o okolnosti pred začatím sporu, žalované uvádzajú, že nebolo možné so žalobkyňou vec vyriešiť dohodu, avšak zo žalobkyňou predloženej písomnej predžalobnej komunikácie je zrejmé, že žalobkyňa sa o vyriešenie veci snažila a navrhovala spôsoby riešenia, s ktorými však žalované nesúhlasili. 15. Pokiaľ žalované poukazujú na svoj vysoký vek, a na to, že sú starobné dôchodkyne, ani uvedená skutočnosť bez ďalšieho nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni. Naopak nepriznanie náhrady trov konania by bolo neprimerane tvrdé pre úspešnú žalobkyňu, a to aj s ohľadom na jej pomery, ktoré preukázala, t. j. je vdova a poberá dávku v hmotnej núdzi. Na druhej strane žalované netvrdili a nepreukázali na ich strane žiadne aspekty sociálne, ani závažnú majetkovú či sociálnu situáciu, ktorá by predstavovala dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni.
16. Odvolací súd preto konštatuje, že s ohľadom na povahu a okolnosti sporu, podiel strán na vzniku a priebehu sporu, osobné pomery strany sporu neprichádza do úvahy použitie ust. § 257 CSP a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania potvrdil.
17. Pokiaľ žalované v odvolaní poukazujú na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tvrdenom nepredvolaní na pojednávanie konané dňa 05.02.2019, odvolací súd k uvedenému poznamenáva, že žalované v odvolaní výslovne uviedli, že rozhodnutie vo veci samej nenapádajú odvolaním a zároveň nijako neodôvodnili súvis tvrdeného porušenia ich procesných práv s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd zároveň z obsahu zápisnice o pojednávaní zistil (č. l. 46 spisu), že žalovaná v rade 1/ sa zúčastnila aj so svojou právnou zástupkyňou uvedeného pojednávania, čiže nedošlo k odňatiu ich práva na spravodlivý proces.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane v odvolacom konaní nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovaným, ktoré vo veci úspech nemali. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)