Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Sa-36-2017.pdf
PDF · 124.87 KB
Case nature
Area
Subarea
9Sa/36/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď v právnej veci žalobcu N.. G. O., bytom v W., J. O. Č.. XXX/X, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, ul. Štúrova č. 20, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 8, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-KE-KDI2-91/2017-P zo dňa 06.10.2017, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach, Krajského dopravného inšpektorátu, Oddelenia BCPaDE č. KRPZ-KE-KDI2-91/2017-P zo dňa 06.10.2017, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Okresného dopravného inšpektorátu č. ORPZ-KE- ODI1-597/2016-P zo dňa 11.7.2017 a vec vracia správnu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania (§§ 194-198) SSP z 10.12.2017, podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) sa žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Krajského dopravného inšpektorátu č. KRPZ-KE-KDI2-91/2017-P z 06.10.2017, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. ORPZ-KE-ODI1-597/2016-P z 11.7.2017 vydaného v priestupkovej veci žalobcu tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietol.
2. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa z 11.07.2017 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupkov, ktorých sa mal dopustiť tak, že
- dňa 05.05.2016 v čase o 12.35 hod. P. W. na ul. J. O. zastavil a stál s motorovým vozidlom továrenskej značky W., evidenčného čísla W. v centrálnej mestskej zóne na riadne označenom platenom parkovisku dopravnou značkou IP 17a (Parkovisko-parkovacie miesta s plateným státím) bez toho, aby mal uhradený poplatok za parkovanie na takomto parkovisku a
- dňa 13.06.2016 v čase o 09.30 hod. P. W. na ul. G. Č.. XX zastavil a stál s motorovým vozidlom továrenskej značky U., evidenčného čísla W. na mieste, kde ohrozoval bezpečnosť a plynulosť
cestnej premávky a obmedzoval jazdu vozidiel, zastavil a stál v protismernej časti obojsmernej cesty (parkoviska) a nepoužil prednostne parkovisko tak, aby neobmedzoval ostatných účastníkov cestnej premávky.
3. Konaním uvedeným v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku žalobca porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b), § 23 ods. 1, § 2, § 25 ods. 1 písm. o) a § 25 ods. 1 písm. u) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím ho prvostupňový správny orgán uznal vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a podľa § 22 ods. 1 písm. g) uvedeného zákona mu uložil sankciu - pokutu vo výške 30,- Eur a zároveň v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch uložil žalobcovi uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur.
4. Rozhodnutie o priestupku z 11.07.2017 Okresné riaditeľstvo PZ v Košiciach, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky odôvodnilo obsahom dokazovania v konaní o priestupku začatého na základe spisového materiálu Mestskej polície Košice stanica Juh č. MsP-7/16/P-54 a Mestskej polície Košice stanica Stred č. MsP-1/16/P-262, ktoré sa týkali skutkov z 05.05.2016 a 13.06.2016 uvedených v bode 2. odôvodnenia tohto rozsudku. Ústne pojednávanie o priestupku uskutočnené správnym orgánom prvého stupňa 11.07.2017 sa konalo v neprítomnosti žalobcu a jeho právnej zástupkyne so súhlasom, aby správny orgán vykonal ústne pojednávanie v neprítomnosti obvineného a jeho právnej zástupkyne. V odôvodnení rozhodnutia o priestupku z 11.07.2017 prvostupňový správny orgán zhrnul obsah vykonaného dokazovania vzťahujúceho sa na skutkové zistenia z 05.05.2016 a 13.06.2016 obsiahnuté vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku z 11.07.2017 a citujúc dotknuté ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b), § 23 ods. 1, 2, § 25 ods. 1 písm. o) a písm. u) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“) a ustanovenia § 6a ods. 1, ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“) argumentoval ďalej nasledovne:
„Správny orgán uvádza, že ul. Drevný trh v Košiciach je zahrnutá do centrálnej mestskej zóny, v ktorej vodič môže zastaviť a stáť len na vyhradených parkovacích miestach, pričom je povinný pri takomto parkovaní zakúpiť si parkovací lístok alebo parkovaciu kartu. Vstup do centrálnej mestskej zóny upravuje dopravná značka IP 24a (začiatok zóny) alebo IP 24b (koniec zóny). Následne v centrálnej zóne sú miesta vyhradené na parkovanie a sú vyznačené zvislým značením IP 17a a vodorovným dopravným značením vyznačujúcim spôsob státia.
Správny orgán v rámci objasňovania vykonal ďalšie dokazovanie, kde od Krajského dopravného inšpektorátu a taktiež od Magistrátu mesta Košice bolo zistené, že dopravná značka IP 17a bola riadne schválená a osadená zákonným spôsobom. Z krajskej prokuratúry od prokurátora Y.. V. bolo zistené, že platnosť a zákonnosť zmluvy medzi mestom Košice a spoločnosťou EEI nie je Krajská prokuratúra kompetentná preskúmavať, na to je oprávnený len príslušný súd. Ďalej uviedol, že Policajný zbor sa riadi platnými právnymi predpismi a pokiaľ je skutok riadne zadokumentovaný, vodič zistený, správny orgán vo veci rozhodne. V prípade, že vodič má námietky voči zmluve a neoprávnenému vyberaniu parkovného v tom čase, keď zaparkuje na takom mieste, je povinný rešpektovať dopravnú značku plateného parkoviska, parkovací lístok si riadne zakúpiť a následne si môže zaplatené parkovné vymáhať žalobou na súde.
Dočasné parkovanie v meste Košice upravuje cestný zákon a následne Všeobecné záväzné nariadenie mesta Košice č. 157 o dočasnom parkovaní, podľa ktorých na prevádzku parkovacích miest môže obec určiť právnickú osobu, pričom výnos úhrad za dočasné parkovanie je príjmom na prevádzku parkovacích miest poverenej právnickej osoby.
Z uvedeného vyplýva, že obec nemusí prevádzkovať parkovacie miesta sama, ale môže na túto činnosť poveriť aj inú právnickú osobu. Ak by sa tak stalo, obec by konala len podľa zákona, všeobecne záväzných predpisov a nariadení. Nakoľko obec, Mesto Košice poverilo na prevádzku parkovacích miest zmluvou spísanou medzi Mestom Košice a spoločnosťou EEI, túto právnickú osobu, výnos úhrad za dočasné parkovanie teda patrí tejto právnickej osobe a námietku obvineného, že parkovné vyberá neoprávnená osoba teda správny orgán vyhodnotil ako neopodstatnenú a bezpredmetnú.
V prípade, že obvinený má námietky voči plateniu poplatku spoločnosti EEI, môže sa vozidlom zastaviť mimo takéhoto parkoviska a ak už na takomto platenom parkovacom mieste aj zastaví, je jeho povinnosťou si parkovací lístok zakúpiť. Ako vyplýva z vyjadrenia prokurátora Krajskej prokuratúry, následne si môže zaplatený poplatok vymáhať spätne prostredníctvom len príslušného súdu. Preskúmavanie platnosti uvedenej zmluvy sa môže odohrať len na úrovni súdu, na takýto úkon nie je kompetentná jednak ani prokuratúra a už vôbec nie správny orgán.
Správny orgán dodáva, že vyberanie poplatkov za parkovanie nesúvisí s priestupkom proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Ako už bolo vyššie uvedené, vodič, ktorý zastaví na platenom parkovisku, je povinný uposlúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky a predpisov cestnej premávky a parkovací lístok si zakúpiť.
Správny orgán zastáva názor, že na posúdenie platnosti predmetnej zmluvy uzavretej medzi mestom Košice a spoločnosťou EEI nie je kompetentný, nakoľko dané posúdenie môžu preskúmať len súdy.
Pri určovaní druhu sankcie a jej výmery správny orgán prihliadol na závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný a na osobu páchateľa. Správny orgán určil druh a výmeru uloženej sankcie v zmysle platnej právnej úpravy, pričom pri určovaní sankcie a jej výmery správny orgán v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, prihliadol na závažnosť priestupku, pričom prihliadol na skutočnosť, že obvinený svojim konaním porušil všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tým, že nemal uhradený poplatok za parkovanie a ohrozoval bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a obmedzoval jazdu vozidiel, zastavil a stál v protismernej časti obojsmernej cesty (parkoviska) a nepoužil prednostne parkovisko tak, aby neobmedzoval ostatných účastníkov cestnej premávky.
Držiteľom vodičského oprávnenia je G. O. od roku 2002 a v sledovanom období posledných dvoch rokov bol dvakrát postihnutý za porušenie pravidiel cestnej premávky menej závažným spôsobom, čo bral správny orgán ako poľahčujúcu okolnosť pri ukladaní sankcie - pokuty. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že uložená sankcia je primeraná a bude dostatočne pôsobiť na osobu obvineného, hoci za uvedený skutok mohol správny orgán uložiť pokutu do 100,- €. Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Je v prospech všeobecného záujmu, aby účastníci cestnej premávky rešpektovali a dodržiavali pravidlá cestnej premávky a tým sa vyhli prípadným kolíziám a následným sankciám v súvislosti s premávkou motorového vozidla na pozemných komunikáciách.
Z uvedených dôkazov, ktoré boli zistené a získané zákonným spôsobom, ako aj z výsledkov ústneho pojednávania priestupku bolo preukázané, že obvinený z priestupku sa svojim konaním dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/90 Zb. o priestupkoch a v znení neskorších predpisov a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
5. Vo včas podanom odvolaní z 19.09.2017 proti prvostupňovému rozhodnutiu z 11.07.2017 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne namietal dôvodnosť záverov prvostupňového správneho orgánu dotýkajúcich sa skutku z 05.05.2016, keď žalobca zastavil a stál so svojim motorovým vozidlom v Košiciach na ulici Drevný trh v centrálnej mestskej zóne na riadne označenom platenom parkovisku bez toho, aby mal uhradený poplatok za parkovanie na takomto parkovisku, pričom parkovisko bolo označené dopravnou značkou IP 17a (parkovisko - parkovacie miesta s plateným státím). Citujúc dotknuté ustanovenia zákona č. 8/2009 Z. z. a zákona č. 135/1961 Zb., predovšetkým na ustanovenia § 6a cestného zákona v znení účinnom do 29.11.2013 a od 30.11.2013 žalobca tvrdil, že z citovaných zákonných ustanovení vyplýva nepochybne, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy medzi mestom Košice a spoločnosťou EEI, s.r.o. nebolo možné takúto zmluvu uzatvoriť, inak povedané, obec nemohla zveriť prevádzku parkovacích miest na svojom území inej právnickej osobe. Pokiaľ bola takáto zmluva uzatvorená, bola a je od začiatku neplatná a neskoršia právna úprava na jej neplatnosti nemôže nič zmeniť. Vlastnú argumentáciu v podanom riadnom opravnom prostriedku oprel žalobca aj o obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.11.2013, predovšetkým o nasledovné závery obsiahnuté v uvedenom súdnom rozhodnutí:
„V právnom štáte musí mať každý postup i vyberanie parkovaného na platenom parkovisku svoju oporu v právnych predpisoch a nemôže byť svojvoľné. Ak dôjde k zriadeniu plateného parkoviska a vyberaniu parkovného za jeho použitie na verejnom priestranstve v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom alebo predpismi, nemôže sa vodič, ktorý ho použije bez zaplatenia parkovného, dopustiť priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ ZP so zreteľom na § 25 ods. 1 písm. o) ZCP, pretože nie je preukázaná subjektívna stránka priestupku uvedená v ustanovení § 3 a § 4 ods. 1 ZP.“
6. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zo 06.10.2017 skutkovou a právnou argumentáciou zotrval na dôvodnosti a správnosti právnych záverov správneho orgánu prvého stupňa v rozhodnutí o priestupku z 11.07.2017, poukazujúc na všetky dôkazné zistenia týkajúce sa skutkov z 05.05.2016 a 13.06.2016, pričom k odvolacej námietke žalobcu k uzatvoreniu zmluvy medzi spoločnosťou EEI, s.r.o. a mestom Košice konštatoval, že k predmetnej zmluve sa nemôže vyjadrovať, „nakoľko nie je ani miestne, ani funkčne príslušným orgánom. N.. G. O. sa priestupku dopustil v roku 2016, teda v čase, kedy už bola platná novelizácia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a taktiež platné VZN č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice.“
II.
Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu
7. V správnej žalobe vo veciach správneho trestania zo 10.12.2017 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne navrhol preskúmať a zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa z procesnoprávnych dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c) SSP (rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci). Žalobca poukázal v tejto súvislosti na obsah zásadnej námietky, ktorú uviedol v administratívnom konaní a podstatou ktorej bolo tvrdenie, že nemohol spáchať priestupok, keďže úhradu za parkovné, ktorú (a to nebolo v konaní sporné) mal zaplatiť právnickej osobe odlišnej od mesta Košice, ktorá vyberá úhradu za parkovné na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi Mestom Košice a spoločnosťou EEI, s.r.o. dňa 30.07.2012, ktorá bola uzatvorená v čase, keď zákon č. 135/1961 Zb. výslovne stanovoval, že výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce. Neuznávajúc spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s touto námietkou v preskúmavanom rozhodnutí žalobca poukázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/19756/2010 z 28.02.2013, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty žalobcovi za priestupok spočívajúci v nerešpektovaní zvislého dopravného značenia označujúceho parkovacie miesta s plateným státím zrušené a vrátené správnemu orgánu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v hore uvedenom rozsudku z 11.09.2013 okrem iného uviedol nasledovnú právnu argumentáciu:
„V právnom štáte musí mať každý postup vyberania parkovného na platenom parkovisku svoju oporu v právnych predpisoch a nemôže byt' svojvoľné. Ak dôjde k zriadeniu plateného parkoviska a vyberaniu parkovného za jeho použitie na verejnom priestranstve v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, alebo predpismi, nemôže sa vodič, ktorý ho použije, dopustiť priestupku podľa § 21 ods. 1 písm. k) ZP, so zreteľom na § 25 ods. 1 písm. o) ZCP, pretože nie je preukázaná subjektívna stránka priestupku uvedená v ustanovení §3a§4 ods. 1 ZP...
K tomu, aby bolo možné postihnúť vodiča za parkovanie na platenom parkovisku bez zaplatenia poplatku za parkovanie, je nevyhnutné v priestupkovom konaní nielen zistiť, či vodič stál na mieste, ktoré je označené za platené parkovisko dopravnou značkou, ale či je také miesto označené právne dovoleným spôsobom v súlade s platnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to najmä, ak obvinený z priestupku poukazuje na protiprávnosť vyberania poplatku za parkovanie na verejnom priestranstve, a teda i zriadenie plateného parkoviska a označenia miesta dopravnou značkou IP - 17 platené parkovisko".
8. V nadväznosti na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013 žalobca ďalej v žalobe uviedol nasledovné námietky:
„Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že právny názor žalovaného spočívajúci v tom, že pre naplnenie skutkovej podstaty priestupku, z ktorého bola žalobkyňa uznaná vinnou, postačuje samotná existencia zvislého dopravného značenia označujúceho platené parkovisko a nezaplatenie parkovného zo strany žalobkyne nie je správny. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že subjekt, ktorému by mal platiť parkovné, nie je oprávnený takéto platby za užívanie verejného priestranstva vyberať, keďže v čase uzatvorenia zmluvy s Mestom Košice, z ktorej vyvodzuje svoje právo vyberať parkovné, právna úprava zverenie oprávnenia obce vyberať parkovné inému subjektu neumožňovala a pokiaľ pravdivosť tohto jeho tvrdenia vyplýva nesporne z ustanovení právnych predpisov, potom konanie žalobkyne nie je priestupkom a bolo povinnosťou orgánu verejnej správy takéto konanie o priestupku zastaviť.
Podľa ust. § 6a zákona č. 135/1961 Zb. v znení platnom do 29.11.2013: (1) Na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel, ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný záujem. Takto vymedzené úseky miestnych komunikácií musia byt' označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel podľa osobitného predpisu, spôsob jej platenia a spôsob preukázania jej zaplatenia. (2) Výnos úhrad za dočasné parkovanie motorových vozidiel je príjmom obce.
Je nesporné, že žalobkyňa bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku, pričom spáchanie tohto priestupku má spočívať v tom, že nezaplatila úhradu spoločnosti EEI, s. r. o., ktorej právo prijímať úhrady za parkovanie vyplýva zo zmluvy uzatvorenej v čase, kedy zákon uzavretie takejto zmluvy neumožňoval. Žalobkyňa bola teda uznaná vinnou zo spáchania priestupku za to, že nezaplatila úhradu za parkovné, ktoré v rozpore s právnymi predpismi obec zverila vyberať právnickej osobe.
Žalobkyňa je presvedčená o tom, že je v rozpore s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá".
Napadnutie rozhodnutie žalovaného je rovnako v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom, alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných ľudských práv a slobôd.“
9. Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení z 08.02.2018 v súlade s obsahom skutkovej a právnej argumentácie uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí zo 06.10.2017 zotrval na svojich skutkových zisteniach a z nich vyplývajúcich právnych záverov. K obsahu žalobných námietok, predovšetkým zásadnej žalobnej námietky vzťahujúcej sa na vyberanie parkovného na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi Mestom Košice a spoločnosťou EEI, s.r.o. dňa 30.07.2012, žalovaný uviedol: „s námietkou žalobkyne sa už vysporiadal v rozhodnutí o odvolaní č. KRPZ-KE-KDI2-91/2017-P zo dňa 06.10.2017“, kde uviedol: „Na základe uvedeného odvolací správny orgán konštatuje, že ak N.. G. O. mal výhrady voči plateniu poplatku za parkovanie spoločnosti EEI, mohol s vozidlom zastaviť mimo takéhoto parkoviska, alebo ako už bolo vyššie uvedené, zaplatené parkovné si vymáhať žalobou na súde. Odvolací správny orgán k námietke N.. G. O. k uzatvorenej zmluve medzi spoločnosťou EEI s.r.o. a Mestom Košice sa nemôže vyjadrovať, nakoľko nie je ani miestne, vecne ani funkčne príslušným orgánom. N.. G. O. sa priestupkov dopustil v roku 2016, teda v čase kedy už bola platná novelizácia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a taktiež platné VZN č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice...“
V ďalšej časti vyjadrenia z 08.02.2018 žalovaný zopakoval text odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a stotožňujúc sa so závermi prvostupňového správneho orgánu a obsahom svojho rozhodnutia navrhol, aby súd žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania.
10. V ďalšom priebehu súdneho preskúmavacieho konania žalobca využil oprávnenie vyplývajúce z ustanovení § 106 ods. 1, 2 SSP a prostredníctvom právnej zástupkyne predložil súdu repliku z
22.2.2018, v ktorej poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu uvedenú v žalobe. Žalovaný na základe výzvy súdu z 23.02.2018 nereagoval duplikou na stručnú repliku žalobcu.
III.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
11. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. v platnom znení (Správny súdny poriadok) o správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 194 - § 198 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), ako aj podľa právnych kritérií obsiahnutých v ustanovení § 195 SSP, pri ktorých správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, a to z právnych dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) SSP (nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov rozhodnutia).
12. V súlade s ustanovením § 107 ods. 1 písm. a) SSP v spojení s ustanovením § 105 ods. 2 písm. a) SSP súd vo veci rozhodol na ústnom pojednávaní, a to na základe požiadavky žalobcu na daný procesnoprávny postup.
13. Podstatou namietaných skutočností voči rozhodnutiam správnych orgánov v preskúmavanej právnej veci je poukázanie žalobcu na znenie § 6a zákona č. 135/1961 Zb. v znení platnom do 29.11.2013, ktoré neumožňovalo obci (mestu) postup zvolený Mestom Košice v súvislosti s uzatvorením nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou EEI, s.r.o. dňa 30.07.2012. Žalobkyňa namietala, že vyberanie parkovného spoločnosťou EEI, s.r.o. na základe takéhoto skutkového a právneho stavu nemá svoje právne opodstatnenie, a preto aj rozhodnutie o vyvodení priestupkovej zodpovednosti voči nej nemožno považovať za zákonné. V tejto súvislosti žalobca v žalobe citoval zásadné časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, obsahom ktorého je právna argumentácia súladná s obsahom zásadnej žalobnej námietky žalobkyne. Takto formulovanú právnu námietku žalobkyňa uvádzala už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ako aj v riadnom opravnom prostriedku - odvolaní z 10.07.2017 (bod 4. odvolania).
14. Správne orgány oboch stupňov sa podľa zistení správneho súdu opierajúcich sa o obsah preskúmavaných rozhodnutí s danou námietkou v administratívnom konaní dôsledne nevysporiadali. Správny orgán prvého stupňa poukázal na právne podmienky vstupu do centrálnej mestskej zóny mesta Košice regulovanému dopravnými značkami IP 24a a IP 24b a zvislým dopravným značením IP 17a v kombinácii s vodorovným dopravným značením vyznačujúcim spôsob státia, obsah správy Magistrátu mesta Košice - referátu dopravy, vyžiadanému v prvostupňovom konaní, ako aj obsah právnej úpravy a v nadväznosti na právny stav daný VZN č. 157 (správne č. 147 - poznámka súdu) Mesta Košice o dočasnom parkovaní. V súvislosti s námietkami žalobcu prvostupňový správny orgán uviedol, že „na posúdenie platnosti predmetnej zmluvy uzatvorenej medzi Mestom Košice a spoločnosťou EEI nie je kompetentný, nakoľko dané posúdenie môžu preskúmavať len súdy.“ Žalovaný v reakcii na danú odvolaciu námietku konštatoval nasledovné:
„Odvolací správny orgán k námietke N.. G. O. k uzatvorenej zmluve medzi spoločnosťou EEI s.r.o a Mestom Košice sa nemôže vyjadrovať, nakoľko nie je ani miestne ani funkčne príslušným orgánom. N.. G. O. sa priestupku dopustil v roku 2016, teda v čase, kedy už bola platná novelizácia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a taktiež bolo v platnosti VZN č. 147 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Košice.“
15. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky formuloval zásadné stanovisko k preskúmavanej právnej problematike, je podľa názoru správneho súdu v preskúmavanej právnej veci takýto rozsah odôvodnenia stanoviska správnych orgánov k danej námietke nedostatočný, a to bez
ohľadu na skutočnosť, že správne orgány obidvoch stupňov k predmetnej argumentácii žalobcu zaujali svoj stručne odôvodnený právny postoj.
16. Správny súd ďalej k veci poznamenáva, že v súvislosti s požiadavkou na presvedčivé a obsahovo vyčerpávajúce odôvodnenie administratívneho rozhodnutia považuje za nevyhnutné zohľadniť aj obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudku č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013.
17. Podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku (predbežné otázky), ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.
18. Správny súd v danej právnej veci napriek právnej úprave obsiahnutej v Správnom súdnom poriadku, dotýkajúcej sa prejudiciality (§ 132 SSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť), poukazuje aj na existenciu právnej hranice medzi rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej správy a preskúmavacím súdnym konaním vykonávaným správnym súdom. Všetky zásadné právne otázky dôležité pre rozhodnutie vo veci samej je povinný vyriešiť správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a správny súd nie je oprávnený vstupovať do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, okrem zákonom vymedzených prípadov. Napriek tomu, že správny súd v danom právnom režime konania o žalobe vo veciach správneho trestania, má oprávnenie v režime tzv. plnej jurisdikcie využívať svoje procesné oprávnenia, v danej veci právny záber plnej jurisdikcie správneho súdu v nadväznosti na vznesenú žalobnú námietku nie je daný, keďže sa dotýka predovšetkým možnosti sankčnej moderácie podľa podmienok uvedených v § 198 SSP.
19. K obsahu súdneho preskúmavacieho konania ďalej považuje za nevyhnutné správny súd uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR k danej právnej problematike nie je jednotná. Vyplýva to vo vzťahu k žalobkyňou uvádzanému rozsudku, aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9Sžd/17/2013 z 28.10.2015, v ktorom Najvyšší súd SR okrem iného uviedol:
„Pokiaľ žalobkyňa vidí porušenie zákona v tom, že krajský súd či správne orgány ex offo neskúmali zákonnosť osadenia dopravnej značky IP 27a, odvolací súd dospel k záveru, že toto tvrdenie nie je dôvodné. Krajský súd ani správne orgány nemali dôvod na uvedený postup, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva vyjadrenie dopravného inšpektorátu, ktorý vydal súhlasné stanovisko k osadeniu dopravného označenia na skúmanom mieste a preto túto skutočnosť nemali dôvod v relevantnom čase spochybniť.
Odvolací súd poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého zo žiadneho ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť a účelnosť osadenia príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci v správnom súdnictve zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010 sp.zn. 2Sžo/255/2009). Navyše, správny orgán ako bolo vyššie uvedené, vychádzal zo súhlasného stanoviska vydaného Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ v Prievidzi dňa 14.12.2011, preto mu nemožno vytknúť, že by v danej veci konal svojvoľne.“
20. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - rozsudok č.k. 9Sžd/17/2013 z 28.10.2015 bolo aj predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č.k. II. ÚS 305/2016-14, v ktorom Ústavný súd SR v uznesení zo 7.4.2016 okrem iného uviedol nasledovnú argumentáciu:
„Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozsudku
- pozn. súdu) vyplýva, že najvyšší súd na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t.j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.“
21. Za daného skutkového a právneho stavu vyplývajúceho z obsahu administratívneho konania, žalobných námietok, vyjadrenia žalovaného, ako aj z citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, správny súd uvádza, že bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní sa podrobnejším spôsobom vysporiadať s námietkou žalobcu uvádzanou v priebehu administratívneho konania, ako aj v obsahu žaloby. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžd/23/2013 z 11.09.2013, nemožno z neho podľa názoru správneho súdu aj s prihliadnutím na ďalšiu citovanú judikatúru NS SR a ÚS SR dotýkajúcu sa danej právnej problematiky vyvodzovať závery, ktoré by boli zovšeobecňujúcimi východiskovými právnymi pohľadmi na otázku možnosti nerešpektovania oficiálneho dopravného značenia osadeného orgánom verejnej správy.
22. Podľa § 191 ods. 6, prvá veta Správneho súdneho poriadku právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
23. Požiadavka na doplnenie obsahu argumentácie správnych orgánov oboch stupňov v danej právnej veci (v novom rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a prípadne aj žalovaného) smerujúca ku komplexnému obsahu argumentácie reagujúcemu na všetky námietky vznesené účastníkom v konaní súvisí aj s vyhrotenými právnymi a spoločenskými pomermi v meste Košice týkajúcimi sa parkovania v centrálnych zónach mesta. Iba presvedčivé rozhodnutie reagujúce na všetky prednesy a námietky účastníka priestupkového konania je podľa názoru správneho súdu rozhodnutím zodpovedajúcim základnej požiadavke uvedenej v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
24. Vzhľadom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu súd rozhodol v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm. d) SSP a zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a), ods. 4, prvá veta SSP.
25. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.