Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_7Co-11-2020.pdf
PDF · 91.2 KB
Case nature
Subarea
7Co/11/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: Y. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom T. cesta XX, P. P., zastúpený JUDr. Katarínou Uhrínovou, advokátkou, so sídlom Nám. Š. Moyzesa 4, Banská Bystrica, proti žalovaným: 1/ D., zastúpená JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, Jazerná 19, Nové Zámky, o zaplatenie sumy 3.400,- eur, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 14.marca 2019 č.k. 14C/416/2016-227, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej v 1. a 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zastavil (výrok I.) Žalovaným v 1. A 2. Rade priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.). Zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 197,30 eura žalobcovi , po právoplatnosti uznesenia, prostredníctvom Slovenskej pošty a.s Partizánska cesta 9, Banská Bystrica (výrok III.). Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 2 CSP, § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1993 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ako aj skutkovým stavom zisteným z obsahu spisu. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči pôvodne žalovanému J. I. (právnemu predchodcovi žalovaných ) zaplatenia sumy 3.400,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke, ktorú žalovaný v lehote splatnosti nevrátil. Súčasťou zmluvy o pôžičke bola aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva na motorové vozidlo A. J. vo výlučnom vlastníctve žalovaného, ale žalobca výkon zabezpečovacieho práva nezrealizoval, nakoľko žalovaný vozidlo predal. V priebehu súdneho konania žalovaný zomrel a súd rozhodol o pokračovaní s dedičmi žalovaného, D. I.( žalovaná v 1. rade) a J. T.( žalovaná v 2. rade). 1.2 Súd poukázal na to, že žalobca podal žalobu na súd dňa 25.10.2016 a písomným podaním doručeným súdu 20.03.2017 zobral žalobu čiastočne späť v o výške 440 eur z dôvodu, že žalovaný mu dňa 21.06.2016 zaplatil sumu 440 eur a zotrval na žalobe v časti zaplatenia sumy 2.960 eur s 5% úrokom z omeškania od 24.03.2016 do zaplatenia. Žalovaný dňa 30.03.2018 zomrel preto súd pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami a to žalovanými v 1. a 2. rade ako dedičkami poručiteľa. Žalobca podaním doručeným súdu 26.02.2019 pred prvým pojednávaním vo veci samej zobral žalobu späť v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť podľa §144 a § 145 ods. 1 CSP . Zároveň žiadal vrátiť krátený súdny poplatok ( § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) a priznať mu plnú náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že na základe uznesenia OR PZ v Nitre č. ČVS: ORP-XXXX/ZM-NR-XXXX zo dňa 21.08.2018 mu bolo vrátené osobné motorové vozidlo A., ktoré si prevzal dňa 19.10.2018, čím si pohľadávku voči žalovanému uspokojil, pretože vrátenie
pôžičky, ktorú si v tomto konaní uplatňuje, bolo zabezpečené zmluvou o zabezpečovacom prevode práva na uvedené motorové vozidla. Žalovaný pôžičku v lehote splatnosti neuhradil a prevodom vozidla na iný subjekt žalobcovi znemožnil uspokojiť svoju pohľadávku predajom vozidla. Tým, že mu bolo vozidlo vydané, tým si svoju pohľadávku v plnej miere uspokojil a netrval na podanej žalobe. 1.3 Súd prvej inštancie akceptujúc späťvzatie žaloby žalobcu, konanie podľa § 145 ods. 1 CSP zastavil. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zastaveného konania skúmal procesné zavinenie strán na zastavení konania a dospel k záveru, že zastavenie konania zavinil žalobca, preto vznikol nárok na náhradu trov konania žalovaným. V tejto súvislosti uviedol, že dôvodom späťvzatia žaloby nebolo správanie žalovaných (resp. pôvodného žalovaného) v priebehu konania, ktorým by konali v zmysle požadovaného žalobného petitu a to zaplatenia sumy 3.400 eur s príslušenstvom z titulu pôžičky. Žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že svoj nárok voči žalovaným uspokojil iným spôsobom. Poukázal na to, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy titulom poskytnutej pôžičky a nie nárok zo zabezpečovacieho prevodu práva. Pôvodný žalovaný nárok žalobcu na vrátenie pôžičky popieral, najmä z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tvrdiac, že pôžička bola reálne poskytnutá tretej osobe ( jeho zaťovi) a celá rodina sa snažila čiastočnými platbami žalobcovi sumu vrátiť. Dodal, že konanie tretích subjektov (osoby, ktorá vydala motorové vozidlo a orgánu činnému v trestnom konaní, ktoré toto vrátili žalobcovi), ktoré sa dialo bez pričinenia a zásahu žalovaných, v žiadnom prípade nemôže odôvodňovať záver, že žalovaní zavinili zastavenie konania. Prijal záver, že príčinou späťvzatia žaloby nebolo konanie žalovaných v danom súdnom spore. Mal za to, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil žalobca, ktorý zobral žalobu späť bez toho, že by žalovaní plnili to, čoho sa žalobou domáhal. 1.4 Súd následne skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným. Z vyššie uvedených skutkových okolností súd však žiadnu neposúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa, preto nepristúpil k aplikácii § 257 CSP.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie čo do výroku II. o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, aby žiadnemu účastníkovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie o zavinení konania a tvrdil, že pri rozhodovaní o trovách konania je v danom prípade dôvodný postup podľa ust. § 257 CSP. Uviedol, že aj keď súd konštatoval, že vrátenie vozidla sa udialo bez pričinenia žalovaných a teda nenesú žiadnu procesnú zodpovednosť za späťvzatie žaloby, je nepochybné, že podanie žaloby bolo v priamej príčinnej súvislosti s konaním ich právneho predchodcu, ktorý nedodržal zmluvné podmienky zmluvy o pôžičke zo dňa 23.02.2016 a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Mal za to, že dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a späťvzatiu žaloby je v tomto prípade možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce použitie ust. § 257 CSP tak, že hoci z procesného hľadiska žalobca zavinil zastavenie konania žalovaným súd náhradu trov konania neprizná.
3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalované, ktoré uviedli, že v tomto prípade nedali svojim správaním žiadnu príčinu na späťvzatie žaloby. Žalobca vzal žalobu späť, s tým, že dôvodom späťvzatia je dobrovoľné odovzdanie auta, ktoré ani nebolo predmetom sporu. Zdôraznili, že ony svojim správaním nijako neovplyvnili procesnú situáciu žalobcu, a v danom prípade išlo o okolnosť celkom mimo ich vôľovej sféry. Mali za to, že vrátenie auta nebolo dôvodom na späťvzatie žaloby. Žalobca podľa ich názoru mal postupovať tak, že by trval na žalobe a potom, ako by si vymohol peniaze, by auto vrátil právnym nástupcom žalovaného. Konštatujúc, že to bolo rozhodnutie žalobcu, že sa uspokojil s plnením v podobe vráteného auta, zdôraznili, že procesná zodpovednosť za zastavenie konania je výlučnej na ňom. Záverom dodali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za vecne správne, náležite odôvodnené a plne sa stotožnili s jeho právnym posúdením . Žiadali, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti potvrdil. Zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobca v replike uviedol, že odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal z dôvodu, že sa domnieva, že na jeho strane sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov konania žalovaným priznať nemal, hoci zastavenie konania procesne zavinil on. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6MCdo 5/2011. Zdôraznil, že súd pri skúmaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP mohol prihliadať na okolnosti spočívajúce v dôvodoch, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a neskôr k späťvzatiu. Záverom dodal, že k späťvzatiu žaloby z jeho strany došlo z dôvodu procesnej situácie, do ktorej sa žalobca vrátením vozidla dostal, hoci podľa názoru
žalobcu podal žalobu dôvodne. Preto sa domnievl, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by súd mohol prihliadnuť a pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania tento nárok žalovaným nepriznať.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca dňa 25.10.2016 doručil súdu prvej inštancie voči pôvodnému žalovanému J.alobu na zaplatenie 3.400,- eur s prísl.. Podanou žalobou sa domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým súd zaviazal pôvodného žalovaného k úhrade sumy 3.400,- eur s 5,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.400,- od 24.03.2016 do zaplatenia, súdny poplatok vo výške 204,- eur a trovy právneho zastúpenia žalobcu vo výške 279,42 eura. Podaním zo dňa 17.03.2017 žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť a podaním zo dňa 26.02.2019 vzal žalobu spať v celom rozsahu. Dôvodil tým, že na základe uznesenia OR PZ v Nitre č. ČVS: N.-XXXX/ZM-NR-XXXX zo dňa 21.08.2018 mu bolo odovzdané osobné motorové vozidlo A.y, ktoré si prevzal dňa 19.10.2018. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že dňa 08.12.2017 Vodohospodárske stavby, a.s. dobrovoľne vydali uvedené vozidlo a prevzatím vozidla si uspokojil pohľadávku voči pôvodnému žalovanému.
7. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k tomu záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je správne a dostatočne odôvodnené, a preto nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku uznsenia a s poukazom na dôvody uvádzané žalobcom v odvolaní, odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci, ktorá je však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. V prípade zastavenia konania je nárok na náhradu trov konania upravený v ust. § 256 CSP, v ktorom je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Je to inštitút procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby. Ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal a len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť. Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné § 146 ods. 1 písm. c) OSP, v zmysle ktorého v prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platilo, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existovali dve výnimky, ktoré sa do ustanovenia § 256 ods. 1 CSP premietli ako pravidlo a to, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov protistrane.
10. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom a pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania sa správne najskôr zaoberal otázkou, kto procesne zavinil zastavenie konania. Dospel k správnemu záveru, že k zastaveniu konania v tejto veci došlo zavinením žalobcu a nie žalovaných ktorí pohľadávku žalobcu uplatňovanú v tomto konaní najskôr voči ich právnemu predchodcovi a následne aj voči nim neuspokojili. K späťvzatiu žaloby žalobcom došlo z dôvodu, že si svoju pohľadávku uspokojil iným spôsobom. Právny predchodca žalovaných od začiatku
neuznával pohľadávku žalobcu čo do dôvodu a výšky. Tvrdil, že ide o spotrebiteľský vzťah na ktorý je treba aplikovať ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka ako aj zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a z tohot hľadiska považoval zmluvu o pôžičke uzavretú so žalobcom za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi a zabezpečovaciu zmluvu za neplatnú s poukazom na ust. § 54 ods. 7 Obč. zákonníka, ktoré nepripúšťa pri spotrebiteľských zmluvách zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva. 11. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie po prejedaní veci prijal záver, že k zastaveniu konania došlo zavinením žalobcu. V danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že príčinou späťvzatia žaloby nebolo správanie žalovaných (ani ich právneho predchodcu), ktorým by bola uspokojená pohľadávka žalobcu. Z procesného hľadiska teda zastavenie konania zapríčinil žalobca a preto podľa § 256 ods. 1 CSP súd správne priznal nárok na náhradu trov zastaveného konania žalovaným. K námietke žalobcu, že súd mal na danú vec aplikovať ust. § 257 CSP a žalovaným nepriznať výnimočne nárok na náhradu trov konania, pretože tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd dodáva, že pre aplikáciu tohto ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky. 12. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti , môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a nasl.CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. 13. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania potom, čo vo veci samej bolo konanie pre späťvzatie žaloby zastavené. . Z procesného hľadiska nepochybne zastavenie konania zavinil žalobca a preto žalovaným vznikol nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP a súd im priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% , keď pre aplikáciu ust. § 257 CSP nezistil dôvody. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil ak neaplikoval v tejto veci ust. § 257 CSP, teda že neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nemal žalovaným priznať nárok na náhradu trov konania a za takéto okolnosti považoval okolnosti veci samej ( dôvod podania žaloba a jej späťvzatie). Odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú. Súd prvej inštancie pri posúdení dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu vychádzal z toho, že nepreukázal žiadne dôvody osobitného zreteľa, teda ani osobné či majetkové pomery na jeho strane ani pomery spočívajúce v okolnostiach danej veci, ktoré by mohli byť dôvodom , pre ktorý by nemal žalovaným nahradiť trovy konania. Žalobca mal dôkaznú povinnosť preukázať ním tvrdené dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak takéto dôkazy v konaní pred súdom prevej inštancie neprodukoval ( osobné, majetkové pomery) a ani ich netvrdil,. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval okolnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby a k jej späťvzatiu. Tieto však odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nepovažuje za také, aby boli dôvodom pre výnimočné použitie ust. § 257 CSP. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu z dôvodu, že žalované boli v odvolacom konaní úspešné. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie prípustné nie je. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).