Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_21C-24-2019.pdf
PDF · 101.81 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/24/2019
Rozhodnutie
Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci žalobkyne: R. Z., V.. XX. X. XXXX, B. P. Y. Č.. XXX/XX, XXX XX R., právne zastúpená: JUDr. Vladimír Kašuba, PhD., advokát so sídlom Holubyho 51, 036 01 Martin proti žalovanému: R. Z., V.. XX. X. XXXX, B. P. Y. XXXX/X, XXX XX R., právne zastúpený: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka so sídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, takto
rozhodol:
I. Žaloba žalobkyne, ktorou žiadala, aby súd určil, že byt č. 1 na prvom poschodí vo vchode č. XX bytového domu súpisné číslo XX, ktorý sa nachádza v meste R., katastrálne územie R., patrí do dedičstva po nebohom S.. J. Z., V.. XX. X. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, sa z a m i e t a .
II. Žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou, ktorá bola doručená 30. 4. 2019 žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že byt č.1, ktorý sa nachádza na prvom poschodí vo vchode č. XX bytového domu súpisné č. XX v katastrálnom území R., patrí do dedičstva po nebohom S.. J. Z.. Žalobkyňa uviedla, že S.. J. Z., V.. XX. X. XXXX je jej otcom a ona je jeho jedinou dedičkou. Ďalej uviedla, že počas života jej otec vlastnil dvojizbový byt, ktorý v roku 2000 daroval svojmu bratovi (žalovanému). Navrhovateľka poukazovala na to, že na základe jej návrhu sa na Okresnom súde v Martine viedlo konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony jej otca S.. J. Z., pretože jej otec od roku 1990 trpel závažným progresívnym psychiatrickým ochorením. Išlo o organický psychosyndróm, ktorý ho robil nespôsobilým posúdiť skutočný obsah právnych úkonov. Zo znaleckého posudku, ktorý v tomto konaní o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony vypracoval súdny znalec MUDr. Stanislav Kolár vyplýva, že otec žalobkyne trpel závažným psychiatrickým ochorením a následkom duševnej poruchy nebol schopný samostatne existovať, nedokázal plánovať a riešiť problémy bežného života a bol odkázaný na trvalú hodinovú pomoc a opatrovateľskú starostlivosť druhých osôb. Počas tohto konania žalovaný zomrel, a preto súd uznesením č. k. 23Ps/8/2016 zo dňa 24. 1. 2018 konanie zastavil.
K žalobe žalobkyňa pripojila aj správu odborného lekára MUDr. Miroslava Skačániho. V tejto správe sa konštatuje, že otec mal výrazné psychické zmeny v súvislosti s nádorovým ochorením mozgu a jeho pamäťové a intelektové funkcie boli patologicky deteriované už v roku 1991 do organického psychosyndómu stredného stupňa.
Žalobkyňa vyjadrila názor, že otec v roku 2000 svoj dvojizbový byt daroval svojmu bratovi a v tom čase nebol schopný posúdiť, aký dokument podpisuje, a preto darovacia zmluva, na základe ktorej nadobudol žalovaný vlastnícke právo k dvojizbovému bytu je podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatná.
2. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 4. 6. 2019 a bránil sa tým, že byt nadobudol od svojho brata na základe jeho rozhodnutia v situácií, keď ho opustila žalobkyňa aj s jej matkou. Žalobkyňa a
jej matka opustili S.. J. Z. v marci roku 1996, odsťahovali sa do Talianska a prerušili s ním akékoľvek kontakty. Tento odchod brata veľmi citlivo zasiahol, a to v čase, keď sa ako onkologický pacient musel podrobovať náročnej liečbe. Následne sa brat presťahoval do Martina, kde si v roku 2000 kúpil byt a tento daroval žalovanému.
Žalovaný uviedol, že v roku 1991 bolo jeho bratovi diagnostikované onkologické ochorenie, v dôsledku ktorého bol invalidizovaný. Žalovaný poprel tvrdenie žalobkyne, že toto ochorenie malo za následok, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy v roku 2000 nebol spôsobilý posúdiť obsah tohto právneho úkonu, v dôsledku čoho mala byť táto zmluva neplatná.
Podanú žalobu žalovaný vníma zo strany žalobkyne ako účelovú snahu o získanie majetku. Žalobkyňa sa o svojho otca začala intenzívne zaujímať až po roku 2016, kedy sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršil. Bolo to po smrti jeho matky v roku 2016. V tom čase žalobkyňa podala aj návrh na obmedzenie spôsobilosti otca na právne úkony.
Žalovaný tvrdil, že zdravotný stav jeho brata v roku 2016 bol diametrálne odlišný od jeho zdravotného stavu v roku 2000. Poukázal na to, že uzatvorenie darovacej zmluvy inicioval jeho brat, pretože po odchode jeho bývalej manželky a dcéry mu ostala len naša rodina. Sám sa opakovane vyjadril v tom zmysle, že nechce, aby po ňom čokoľvek dedila jeho dcéra, ktorá ho opustila a nenašla si k nemu cestu ani po rokoch. Brat v súvislosti s prípravou darovacej zmluvy oslovil aj súdneho znalca, ktorý urobil ocenenie bytu a zabezpečil aj vypracovanie darovacej zmluvy, a to prostredníctvom advokátky Mgr. Kataríny Weisovej.
Žalovaný sa bránil aj tým, že sporný byt nadobudol vydržaním, pretože jeho držba bytu trvala viac ako 18 rokov. Tvrdil, že byt nadobudol týmto originárnym spôsobom, a preto ak by sa aj preukázalo, že darovacia zmluva je neplatná, vlastníkom bytu je on. Ako dôkaz žalovaný pripojil darovaciu zmluvu, korešpondenciu jeho brata so svojou dcérou, ako aj korešpondenciu s viacerými inštitúciami a spoločnosťami, ktorými preukazoval, že jeho brat S.. J. Z. bol spôsobilý vykonať rozhodnutie o darovaní svojho bytu.
3. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že od roku 2003 svojho otca S.. J. Z. z Talianska pravidelne navštevovala. K vyjadreniu pripojila lekárske správy zpred roka 2000, ktorými preukazovala, že jej otec nebol spôsobilý na právne úkony. Navrhla, aby súd vykonal dokazovanie znaleckým posudkom na preukázanie, že jej otec nebol spôsobilý uzatvoriť darovaciu zmluvu.
4. K vyjadreniu žalobkyne sa opätovne vyjadril žalovaný, a to podaním zo dňa 8. 8. 2019. Tvrdil, že žalobkyňa o svojho otca neprejavila celé roky takmer žiadny skutočný záujem. Ak prišla do Martina, bývala vždy u svojej starej matky z maminej strany a nikdy nevyužila možnosť bývať u svojho vlastného otca, o ktorého sa mohla minimálne počas tohto svojho krátkeho pobytu starať, keď už mala o jeho starostlivosť taký eminentný záujem ako uvádza. Keď prišla do Martina, svojho otca prišla navštíviť maximálne na pol hodinu. Neprejavila úprimný záujem o jeho život, potreby a bežnú starostlivosť dcéry o svojho otca (nákup, upratanie domácnosti, prechádzka a podobne) mu neposkytla. Tvrdil, že jej otec počas viacerých rokov opakovane prejavoval sklamanie z postojov svojej dcéry (žalobkyne) k nemu. Aktívne sa žalobkyňa začala o otca zaujímať až po prudkom zhoršení jeho zdravotného stavu koncom roka 2016, keď podala aj návrh na obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony a následne sa začala aktívne zaujímať o jeho zdravotný stav a liečbu.
Žalovaný poukázal na to, že jeho brat S.. J. Z. v súvislosti so svojim primárnym onkologickým ochorením navštevoval aj odbornú internú ambulanciu MUDr. Sone Podhorániovej. Pri liečbe plne spolupracoval počas celého obdobia od roku 2002. Podľa potvrdenia tejto lekárky bol S.. J. Z. v jej odbornej starostlivosti v období od 23. 3. 2012 po dobu vyše 10 rokov.
Žalovaný poukázal aj na lekársku správu zo dňa 16. 6. 1997, ktorú ako dôkaz predložila žalobkyňa. V tejto správe sa konštatuje, že správanie S.. J. Z. pri vyšetrení je sociabilné s dodržiavaním spoločenských noriem, reč súvislá a obsahovo priliehavá, chýba však sýtenie dátami pamäti.
Žalovaný tvrdil, že jeho brat celé roky ťažko niesol rozchod s bývalou manželkou, ale najmä odcudzenie svojej jedinej dcéry, ktorá sa podľa žalovaného o svojho otca nikdy úprimne nezaujímala. Žalovaný vyslovil domnienku, že pravdepodobne aj z tohto dôvodu sa rozhodol darovať byt jemu.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami založenými v spise, pripojenými spismi vedenými na Okresnom súde v Martine sp. zn. 23Ps/8/2016 (konanie o obmedzenie spôsobilosti S.. J. Z. na právne úkony), sp. zn. 22D/38/2008 (dedičské konanie po J. Z. T., V.. XX. X. XXXX) a sp. zn. 18D/689/2017 (dedičské konanie po S.. J. Z., V.. XX. X. XXXX), výsluchom svedkov a zistil:
Bolo preukázané, že už v roku 1990 mal S.. J. Z. vážne zdravotné problémy a mal aj onkologický nález. Bolo preukázané, že mal aj vážne psychické problémy, a to už v roku 1997. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice o rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia v súvislosti s posudzovaním jeho invalidity na základe žiadosti o invalidný dôchodok. Zdravotné problémy J. Z. sa zhoršili najmä po roku 1996, keď jeho manželka B. Š. a jej dcéra R. Z. (žalobkyňa) odišli od neho, opustili ho a odvtedy žijú v Taliansku. Jeho bývalá manželka ho odvtedy nevidela Žalobkyňa, ktorá je jeho dcérou, ho navštívila až po siedmich rokoch v roku 2003, keď oslavoval päťdesiatku. Od roku 2003 sa žalobkyňa so svojim otcom stretávala pri jej návštevách mesta Martin z Talianska. Po odchode svojej bývalej ženy a dcéry do Talianska sa žalobca S.. J. Z. presťahoval z Bratislavy do Martina, kde si na základe kúpnej zmluvy, uzatvorenej s predávajúcim S.. J. T., kúpil dvojizbový byt. Túto zmluvu vypracovala Mgr. Katarína Weisová, ktorú zmluvné strany splnomocnili ku všetkým úkonom súvisiacich s vkladom do katastra nehnuteľností. Následne tento byt S.. J. Z. daroval svojmu bratovi R. Z. (žalovanému). Touto zmluvou bolo zriadené aj vecné bremeno doživotného bývania a doživotného užívania v prospech darcu S.. J. Z..
Žalobkyňa tvrdila, že táto darovacia zmluva, ktorú na základe žiadosti darcu vypracovala advokátka Mgr. Katarína Weisová, je neplatná, pretože darca S.. J. Z. nemal spôsobilosť na právne úkony a sporný byt patrí do dedičstva po ňom.
6. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony.
Podľa § 38 ods. 2 takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
Predpokladom platnosti právneho úkonu je spôsobilosť účastníka na právny úkon, ktorý účastník robí. Ak túto spôsobilosť nemá a právny úkon urobí, je takýto úkon absolútne neplatný.
Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony.
Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.
7. Z týchto dôvodov bolo dokazovanie zamerané na zistenie, či S.. J. Z. pri darovaní svojho bytu svojmu bratovi nekonal v duševnej poruche. Duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín z odboru zdravotníctva a musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Je už vecou konkrétneho posúdenia, či je osoba v prechodnej alebo v trvalej duševnej poruche. Pozornosť je potrebné venovať aj tomu, či osoba konajúca v duševnej poruche v konkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih. Je veľmi ťažké objektívne zistiť, či pred 20 rokmi dňa 12. 6. 2000 S.. J. Z. vykonal právny úkon darovania v duševnej chorobe. Ak aj mal žalovaný duševnú poruchu, či v konkrétnom prípade pri právnom úkone darovania nemal jasný okamih.
8. Podľa odborného vyjadrenia č. 260/2019, ktoré vypracoval znalec MUDr. Stanislav Kolár a ktoré predložila žalobkyňa, je možné zo súdno-psychiatrického hľadiska retrospektívne skúmať duševný stav pána S.. J. Z. vo vzťahu k jeho schopnosti vykonať v roku 2000 sporný právny úkon darovania. V konaní vedenom na Okresnom súde v Martine sp. zn. 23Ps/8/2016 o obmedzenie spôsobilosti S.. J. Z. na právne úkony ten istý súdny znalec MUDr. Stanislav Kolár vypracoval znalecký posudok za účelom vyšetrenia duševného stavu S.. J. Z.. Znalecký posudok znalec vypracoval dňa 7. 6. 2017, teda 17 rokov po vykonaní sporného právneho úkonu. V posudku sa konštatuje, že S.. J. Z. trpí vážnou duševnou poruchou v pravom slova zmysle - stredne ťažkou zmiešanou demenciou. Porucha
duševného stavu je trvalého charakteru a nie je liečbou ovplyvniteľná. Duševná porucha poskytuje medicínske podklady pre obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Spôsobilosť na právne úkony S.. J. Z. súdom obmedzená nebola, pretože počas konania zomrel.
9. Na základe návrhu sporových strán súd vykonal rozsiahle svedecké dokazovanie najmä za účelom zistenia, ako svedkovia vnímali S.. J. Z. a najmä jeho schopnosti a duševné zdravie. Zisťovanie bolo zamerané najmä na rok 2000, keď došlo k podpísaniu spornej darovacej zmluvy. Bolo preukázané, že S.. J. Z. potom, čo sa z Bratislavy presťahoval do Martina, uzatvoril dňa 28. 3. 2000 kúpnu zmluvu s predávajúcim S.. J. T. a kúpil si od neho sporný dvojizbový byt. Žalobkyňa platnosť tejto kúpnej zmluvy nespochybňovala. Následne S.. J. Z. tento byt, a to zmluvou zo dňa 12. 6. 2000 daroval svojmu bratovi R. Z. (žalovaný).
10. Z výpovedí svedkov a výpovede žalovaného vyplýva, že S.. J. Z. bol sklamaný z rozvodu a z toho, že jeho bývalá manželka a jeho dcéra - žalobkyňa, ho v roku 1996 opustili a presťahovali sa do Talianska. Dcéra ho prišla navštíviť až po 7 rokoch a jeho bývalá manželka ho odvtedy nevidela. Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že sa S.. J. Z. mohol rozhodnúť a svoj byt darovať bratovi. Rozhodnutie darovať byt si nevyžaduje mimoriadne duševné schopnosti ani mimoriadny intelekt. Bolo preukázané, že duševné a intelektuálne schopnosti S.. J. Z. v roku 2000 boli limitované. Súd je však toho názoru a vyplýva to aj zo svedeckých výpovedí, že S.. J. Z. bol spôsobilý na rozhodnutie darovať byt bratovi. Z tohto dôvodu sám navštívil advokátsku kanceláriu a na základe jeho žiadosti advokátka Mgr. Katarína Weisová darovaciu zmluvu pripravila. Túto skutočnosť S.. J. Z. oznámil svojmu bratovi a vyzval ho, aby navštívili advokáta a túto zmluvu tam podpísali, čo sa aj stalo. Za účelom overenia podpisov na tejto zmluve S.. J. Z. a jeho brat, žalovaný, navštívili notárku Ing. Kolcunovú, ktorá ich podpisy na zmluve overila. Advokátku Mgr. Katarínu Weisovú splnomocnili na všetky úkony súvisiace s vkladom do katastra nehnuteľností.
11. Svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že S.. J. Z. na základe dohody o zriadení vecného bremena sporný byt aj po roku 2000 naďalej užíval a býval v ňom. V byte býval sám. Pri zariaďovaní bytu mu výrazným spôsobom pomohol brat aj so svojou manželkou. Byt mu pomohli vymaľovať a pomohli mu aj so sťahovaním.
Bolo preukázané, že po roku 2000 S.. J. Z. zabezpečoval prevádzku svojho bytu a o seba sa staral výlučne sám. Nájomné chodil pravidelne platiť každý mesiac do banky a sám realizoval aj platby na pošte. Začiatkom roku 2000 platil aj výživné na svoju dcéru (žalobkyňu). Sám navštevoval aj lekára, chodil na nákupy a na návštevy svojich rodičov, ako aj svojho brata. Aktívne hrával tenis a lúštil krížovky.
Po roku 2010 sa jeho stav zhoršoval a zhoršila sa mu najmä motorika. Odvtedy chodil s S.. J. Z. k lekárovi jeho brat a viacej mu aj pomáhal. Neskôr mu vybavil v sociálnej poisťovni invalidný vozík. Svedkovia vypovedali, že sa venoval rezbárskym prácam a zhotovovaniu nábytku. Zúčastňoval sa rodinných osláv a každých 5 rokov sa zúčastnil aj stretnutia spolužiakov zo strednej školy.
Pozitívne sa o duševnom zdraví S.. J. Z. vyjadrovala aj jeho odborná interná lekárka MUDr. Soňa Podhorániová, v ktorej pravidelnej odbornej starostlivosti bol evidovaný v období od 23.3.2012 do 27. 10. 2016, t. j. vyše 10 rokov. Táto lekárka prehlásila, že J. Z. počas celého obdobia poskytovanej zdravotnej starostlivosti aktívne a adekvátne spolupracoval, dodržiaval liečebný režim a počas celého obdobia poskytovanej zdravotnej starostlivosti nejavil známky zmeny nálad, ani v náznakoch poruchy myslenia. Jeho zdravotné postihnutie bolo jednoznačne viazané na pohybový aparát.
12. V čase od roku 2000 do roku 2008 S.. J. Z. býval v spornom byte sám, sám navštevoval lekárov, robil si nákupy, sám pravidelne mesačne platil nájomné za byt, pravidelne sa zúčastňoval rodinných osláv aj iných spoločenských akcií. V tom období ešte aktívne hrával aj tenis, lúštil krížovky a hrával pexeso. Súd je presvedčený, že človek s takýmito schopnosťami je schopný sa rozhodnúť, že svoj byt daruje bratovi. Na takéto rozhodnutie, aj napriek nespornému obmedzeniu jeho duševných schopností, bol S.. J. Z. schopný. Nebolo preukázané, že rozhodnutie darovať byt S.. Z. urobil v duševnej poruche, ktorá zapríčinila jeho nespôsobilosť a neschopnosť takýto právny úkon (rozhodnutie) vykonať. Z tohto dôvodu súd nepovažoval znalecké dokazovanie za potrebné.
Takýmto spôsobom súd vyhodnotil svedecké výpovede mnohých svedkov, ktorí sa s S.. J. Z. často stretávali, popisovali jeho schopnosti a jeho pôsobenie v praktickom živote. Z týchto dôvodov súd
nepovažoval retrospektívne znalecké skúmanie duševného stavu S.. J. Z. vo vzťahu k jeho schopnosti pred 20 rokmi, t. j. v roku 2010, vykonať rozhodnutie o darovaní, za potrebné a návrh na takéto dokazovanie zamietol.
Návrh na znalecké dokazovanie súd zamietol aj preto, že bolo preukázané, že žalovaný aj v prípade neplatnosti právneho úkonu, a to darovacej zmluvy, nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu vydržaním.
13. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci, a to vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym. Vydržanie súčasne odstraňuje aj právnu neistotu spojenú s vadami a s nedostatkami nadobúdacieho titulu a ak vydržateľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa naopak mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje.
14. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Dobromyseľnosť predpokladá splnenie dvoch podmienok, a to presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom vlastníckeho práva. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú vzhľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno na každom spravodlivo požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec patrí alebo nie. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Dobromyseľnosť je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal presvedčený o svojom vlastníctve veci. V tomto smere je potrebné držiteľa posudzovať aj s ohľadom na jeho duševnú vyspelosť, inteligenciu, vzdelanie, či životné skúsenosti. Dobromyseľnosť ako vnútorné psychické presvedčenie držiteľa sa preukazuje len nepriamo na základe vonkajších okolností, a preto sa z hľadiska dokazovania ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť držby.
15. Bolo preukázané, že žalovaný považoval sporný byt za svoj od 12. 6. 2010, keď ho získal od brata na základe darovacej zmluvy. Toto jeho presvedčenie bolo podporené aj tým, že darovaciu zmluvu vypracovala advokátska kancelária a že žalovaný bol ako vlastník dňa 11. 7. 2000 zapísaný na liste vlastníctva.
Bolo preukázané, že žalobkyňa po roku 2003 začala chodiť do Martina a s otcom aj jeho rodinou sa občas stretávala. Je pravdepodobné, že o tom, že byt jej otec daroval svojmu bratovi vedela. Táto skutočnosť však nie je rozhodujúca. O tom, že sporný byt nepatrí do dedičstva po jej otcovi sa dozvedela prostredníctvom svojej zástupkyne na dedičskom konaní o predbežnom vyšetrení dňa 7. 2. 2018, a to na Notárskom úrade JUDr. Ireny Kolcunovej.
Žalobu o určenie, že sporný byt patrí do dedičstva po jej otcovi, žalobkyňa podala dňa 30. 4. 2019. Ešte predtým, a to dňa 29. 11. 2016 žalobkyňa podala vo vzťahu k svojmu otcovi návrh na začatie konania o obmedzení jeho spôsobilosti na právne úkony. Toto konanie bolo zastavené, pretože počas konania jej otec zomrel.
Neboli preukázané žiadne také okolnosti, ktoré by mohli u R. Z. vzbudiť podozrenie, že sporný byt mu nepatrí. Naopak žalovaný bol presvedčený, že byt mu patrí, pretože darovacia zmluva bola vypracovaná advokátom a jeho vlastnícke právo bolo riadne zapísané v evidencii nehnuteľností. Presvedčenie žalovaného, že je vlastníkom bytu, nebolo od podpísania darovacej zmluvy, teda od 12. 6. 2000, (vklad bol povolený dňa 11. 7. 2000), nijakým spôsobom spochybňované.
Prvýkrát mohli vzniknúť u žalovaného určité pochybnosti až dňa 21. 5. 2019, keď mu bola súdom doručená žaloba o určenie, že sporný byt patrí do dedičstva po jeho bratovi S.. J. Z..
Ak by bolo preukázané, že darovacia zmluva zo dňa 12. 6. 2000 je absolútne neplatná, nič to nemení na tom, že žalovaný už predtým, a to dňom 12. 6. 2010 nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to uplynutím desaťročnej vydržacej lehoty.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že darovacia zmluva zo dňa 12. 6. 2000 je neplatná. Naopak bolo preukázané, že ak by aj zmluva neplatná bola, tak právo k spornému bytu nadobudol žalovaný vydržaním dňa 12. 6. 2010 uplynutím desaťročnej vydržacej lehoty.
Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne, ktorou žiadala, aby súd určil, že byt č. 1 na prvom poschodí vo vchode č. XX bytového domu, súpisné číslo XX, ktorý sa nachádza v meste R., katastrálne územie R. a na Okresnom úrade v Martine, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX patrí do dedičstva po nebohom S.. J. Z., V.. XX. X. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, zamietol.
17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.