Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-115-2020.pdf
PDF · 115.71 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/115/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: R. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XXX/XX, R., právne zastúpená JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom X. XX, R. proti žalovanému: R. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, R., právne zastúpenému JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom Y. R. XX, R., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 21C/24/2019-159 zo dňa 4. februára 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určiť, že byt č. X na X. poschodí vo vchode č. XX bytového domu súpisné č. XX, nachádzajúci sa v meste R., patrí do dedičstva po nebohom Ing. J. Z., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.
2. S poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vychádzal zo zistenia, že Ing. J. Z. mal zdravotné problémy už od roku 1990. Tieto sa zhoršili najmä po roku 1996, keď ho manželka B. L. a dcéra R. Z. (žalobkyňa) opustili ho a odsťahovali sa do Talianska. Po odchode svojej bývalej ženy a dcéry sa Ing. J. Z. presťahoval z P. do R., kde si kúpil dvojizbový byt. Následne tento byt Ing. J. Z. daroval svojmu bratovi R. Z. (žalovanému). Darovacou zmluvou bolo zároveň zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania v prospech darcu - Ing. J. Z..
3. Žalobkyňa tvrdila, že predmetná darovacia zmluva je neplatná, nakoľko darca nemal spôsobilosť na právne úkony. Okresný súd tu východiskovo vymedzil, že duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín z odboru zdravotníctva a musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Je pritom vecou konkrétneho posúdenia, či je osoba v prechodnej alebo v trvalej duševnej poruche. Pozornosť je potrebné venovať aj tomu, či osoba konajúca v duševnej poruche v konkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih. Je preto veľmi ťažké objektívne zistiť, či pred 20 rokmi dňa 12.6.2000 Ing. J. Z. vykonal právny úkon darovania v duševnej chorobe, resp., ak aj mal duševnú poruchu, či v konkrétnom prípade pri právnom úkone darovania nemal jasný okamih. 4. Následne súd prvej inštancie uviedol, že podľa odborného vyjadrenia č. 260/2019, ktoré vypracoval znalec MUDr. Stanislav Kolár a ktoré predložila žalobkyňa, je možné zo súdno-psychiatrického hľadiska retrospektívne skúmať duševný stav Ing. J. Z. vo vzťahu k jeho schopnosti vykonať v roku 2000 sporný právny úkon darovania. V konaní vedenom na Okresnom súde v Martine sp. zn. 23Ps/8/2016
o obmedzenie spôsobilosti Ing. J. Z. na právne úkony ten istý súdny znalec MUDr. Stanislav Kolár vypracoval znalecký posudok za účelom vyšetrenia duševného stavu menovaného a to dňa 7.6.2017, teda 17 rokov po vykonaní sporného právneho úkonu. V posudku sa konštatuje, že Ing. J. Z. trpí vážnou duševnou poruchou v pravom slova zmysle - stredne ťažkou zmiešanou demenciou. Porucha duševného stavu je trvalého charakteru a nie je liečbou ovplyvniteľná. Spôsobilosť na právne úkony Ing. J. Z. súdom obmedzená nebola, pretože počas konania zomrel. 5. Okresný súd poukázal na rozsiahle svedecké dokazovanie vykonané za účelom zistenia, ako svedkovia vnímali Ing. J. Z. a najmä jeho schopnosti a duševné zdravie. Zisťovanie bolo zamerané najmä na rok 2000, keď došlo k podpísaniu spornej darovacej zmluvy. Z výpovedí svedkov a žalovaného vyplýva, že Ing. J. Z. bol sklamaný z rozvodu a z toho, že jeho bývalá manželka a jeho dcéra - žalobkyňa, ho v roku 1996 opustili a presťahovali sa do Talianska. Dcéra ho prišla navštíviť až po 7 rokoch a jeho bývalá manželka ho odvtedy nevidela. Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že sa Ing. J. Z. mohol rozhodnúť a svoj byt darovať bratovi. Rozhodnutie darovať byt si nevyžaduje mimoriadne duševné schopnosti ani mimoriadny intelekt. Bolo preukázané, že duševné a intelektuálne schopnosti Ing. J. Z. boli v roku 2000 boli limitované. Okresný súd však dospel na základe svedeckých výpovedí k názoru, že Ing. J. Z. bol spôsobilý na rozhodnutie darovať byt bratovi. Z tohto dôvodu sám navštívil advokátsku kanceláriu a na základe jeho žiadosti advokátka Mgr. Katarína Weisová darovaciu zmluvu pripravila. Túto skutočnosť Ing. J. Z. oznámil svojmu bratovi a vyzval ho, aby navštívili advokáta a túto zmluvu tam podpísali, čo sa aj stalo. Za účelom overenia podpisov na tejto zmluve Ing. J. Z. a jeho brat, žalovaný, navštívili notárku Ing. Kolcunovú, ktorá ich podpisy na zmluve overila. Advokátku Mgr. Katarínu Weisovú splnomocnili na všetky úkony súvisiace s vkladom do katastra nehnuteľností. 6. Svedeckými výpoveďami bolo ďalej preukázané, že Ing. J. Z. na základe dohody o zriadení vecného bremena sporný byt aj po roku 2000 naďalej užíval a sám v ňom býval (do roku 2008). Pri zariaďovaní bytu mu výrazným spôsobom pomohol brat aj so svojou manželkou, ktorí mu pomohli so sťahovaním a vymaľovaním bytu. Po roku 2000 teda Ing. J. Z. zabezpečoval prevádzku svojho bytu a o seba sa staral výlučne sám. Nájomné chodil pravidelne platiť každý mesiac do banky a sám realizoval aj platby na pošte. Začiatkom roku 2000 platil aj výživné na svoju dcéru (žalobkyňu). Sám navštevoval aj lekára, chodil na nákupy a na návštevy svojich rodičov, ako aj svojho brata. Aktívne hrával tenis a lúštil krížovky. Po roku 2010 sa jeho stav zhoršoval a zhoršila sa mu najmä motorika. Odvtedy chodil s Ing. J. Z. k lekárovi jeho brat a viacej mu aj pomáhal. Neskôr mu vybavil v sociálnej poisťovni invalidný vozík. Svedkovia vypovedali, že sa venoval rezbárskym prácam a zhotovovaniu nábytku. Zúčastňoval sa rodinných osláv a každých 5 rokov sa zúčastnil aj stretnutia spolužiakov zo strednej školy. Pozitívne sa o duševnom zdraví Ing. J. Z. vyjadrovala aj jeho odborná interná lekárka MUDr. T. Y., v ktorej pravidelnej odbornej starostlivosti bol evidovaný do XX.XX.XXXX, t. j. vyše 10 rokov. Táto lekárka prehlásila, že J. Z. počas celého obdobia poskytovanej zdravotnej starostlivosti aktívne a adekvátne spolupracoval, dodržiaval liečebný režim a počas celého obdobia poskytovanej zdravotnej starostlivosti nejavil známky zmeny nálad, ani v náznakoch poruchy myslenia. Jeho zdravotné postihnutie bolo jednoznačne viazané na pohybový aparát. 7. Súd prvej inštancie nadväzne vyslovil presvedčenie, že človek s takýmito schopnosťami je schopný sa rozhodnúť, že svoj byt daruje bratovi. Nebolo preukázané, že rozhodnutie darovať byt Ing. Z. urobil v duševnej poruche, ktorá zapríčinila jeho nespôsobilosť a neschopnosť takýto právny úkon (rozhodnutie) vykonať. Z tohto dôvodu nepovažoval retrospektívne znalecké dokazovanie za potrebné.
8. Navyše, aj v prípade neplatnosti dotknutého právneho úkonu by žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu vydržaním. Neboli totiž preukázané žiadne také okolnosti, ktoré by mohli u R. Z. vzbudiť podozrenie, že sporný byt mu nepatrí. Naopak žalovaný bol presvedčený, že byt mu patrí, pretože darovacia zmluva bola vypracovaná advokátom a jeho vlastnícke právo bolo riadne zapísané v evidencii nehnuteľností. Presvedčenie žalovaného, že je vlastníkom bytu, nebolo od podpísania darovacej zmluvy, teda od 12.6.2000 (vklad bol povolený dňa 11.7.2000), nijakým spôsobom spochybňované. Prvýkrát mohli vzniknúť u žalovaného určité pochybnosti až dňa 21.5.2019, keď mu bola súdom doručená žaloba o určenie, že sporný byt patrí do dedičstva po jeho bratovi, avšak už dňom 12.6.2010 nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
9. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 CSP a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
10. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Rozhodnutiu vytýka svojvôľu a prisvojenie si znalosti vedeckých poznatkov na znaleckej úrovni. Žalobu totiž opierala aj o závery znaleckého posudku č. 91/2017, ktorý vypracoval znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, MUDr. Stanislav Kollár. Tento znalecký posudok obsahuje zhrnutie zdravotného stavu jej otca od roku 1991, t. j. deväť rokov pred uzavretím spornej darovacej zmluvy. K žalobe pripojila aj vyjadrenie psychiatra MUDr. R. T., ktorý v minulosti ošetroval jej otca. V tomto vyjadrení sa okrem iného konštatuje, že už v roku 1991 bol jeho stav taký, že aj laikovi muselo byť zrejmé, že ide o duševne postihnutú osobu, ktorá sa dala ľahko manipulovať. Zároveň hneď na úvod konania uviedla, že je ochotná zložiť zálohu na znalecké dokazovanie a je si vedomá, že akýkoľvek iný záver znaleckého dokazovania, ako ňou tvrdený, bez ďalšieho znamená, že neuniesla dôkazné bremeno. Následne, keďže súd prvej inštancie stále nepristúpil k znaleckému dokazovaniu, zabezpečila listinný dôkaz - odborné vyjadrenie č. 260/2019, ktoré vypracoval psychiater MUDr. Stanislav Kollár, ktorý je súdnym znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia. Zo záverov tohto odborného vyjadrenia vyplýva, že označený psychiater považuje za opodstatnené retrospektívne skúmať duševný stav jej otca vo vzťahu k jeho schopnosti vykonať sporný právny úkon, t. j. darovaciu zmluvu. MUDr. R. T. vo svojom vyjadrení uvádza: „ ... je možné jednoznačne sa vyjadriť v tom zmysle, že v uvedenej dobe roku 2000 bol jeho psychický stav taký, že nebol spôsobilý na právny úkon podpisu darovacej zmluvy. ... sa jedná o duševne postihnutú osobu, ktorá nie je schopná pochopiť ani elementárne základy akejkoľvek zmluvy či iného úradného dokumentu.“ Závery MUDr. Stanislava Kollára v znaleckom posudku č. 91/2017, na ktorý poukazuje aj v odbornom vyjadrení č. 260/2019, boli nasledovné: „... vážna duševná porucha sa u neho začala rozvíjať už v roku 1990 ... .“ 12. Napriek uvedeným listinným dôkazom súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, tvrdiac, že nebolo preukázané, že rozhodnutie darovať byt otec urobil v duševnej poruche. Odvolateľka sa v tejto spojitosti pýta, aké úvahy a zistenia postavil súd prvej inštancie proti týmto listinným dôkazom, ktorých autormi sú odborne znalé osoby? Ako sa postavil súd prvej inštancie k takýmto záverom, resp. ako sa s nimi vyporiadal v rámci hodnotenia dôkazov? Výrok „Rozhodnutie darovať byt si nevyžaduje mimoriadne duševné schopnosti, ani mimoriadny intelekt.“ hovorí za všetko. Tento výrok nie je možné označiť inak, ako odignorovanie záverov vykonaného dokazovania a svojvôľu. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli duševné a intelektuálne schopnosti jej otca v roku 2000 limitované. Súd prvej inštancie však tento záver už nerozvíja ďalej. Možno preto len hádať, do akej miery boli limitované. Tu sa javí, že súd prvej inštancie nepotrebuje znalca z príslušného odvetvia a odboru, pretože na posúdenie rozhodujúcich skutočností má adekvátne vedecké poznatky. Aj s ohľadom na ustanovenie § 207 CSP ide o nezmysel, súd totiž poznatkami takéhoto charakteru nedisponuje. Na takto hrubú svojvôľu sa argumentačne veľmi ťažko reaguje. Na jednej strane súd prvej inštancie uvádza, že duševné a intelektuálne schopnosti otca boli limitované, na druhej strane sa sám rozhodne, že u neho nebola prítomná duševná porucha a zamietne dôkazný prostriedok, ktorý jediný mohol dať odpoveď na to, či je správny záver súdu o tom, že právny úkon nebol urobený v duševnej poruche.
13. Obdobne je to podľa odvolateľky aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu vydržaním. Súd prvej inštancie totiž správne uvádza, že musí ísť o oprávneného držiteľa, ktorý sa vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je vlastníkom danej veci. Z citovaného vyjadrenia MUDr. T. však vyplýva, že už v roku 1991 boli u jej otca vonkajšie prejavy tak výrazné, že už i laikovi muselo byť zrejmé, že sa jedná o duševne postihnutú osobu, bol manipulovateľný, neustále sa usmieval a mal problémy s dlhšou komunikáciou, strácal niť rozhovoru. To sú podľa súdu prvej inštancie tie okolnosti, ktoré oprávňovali žalovaného k tomu, aby sa cítil ako vlastník bytu, resp. že mu byt previedla spôsobilá osoba. Žalovaný a jeho svedkovia uvádzali tvrdenia, ktoré sú usvedčované odbornými závermi z nepravdy. Žalovaný ako brat jej otca bol jedným z jeho najbližších ľudí. Je preto absurdné tvrdiť, že žalovaný nevedel o jeho stave, náhle sa mu zmenil zdravotný stav a to nezvratne, bol invalidizovaný, predtým bol prepustený dokonca aj z nízko kvalifikovanej práce, hoci mal vysokoškolské vzdelanie. Žalovaný a jeho svedkovia však budú tvrdiť, že hrával pexeso, t. j. hru, ktorú hrávajú viac- menej úspešne aj trojročné deti. V záveroch z vyšetrení zo dňa 24.06.1997, ktoré sú obsiahnuté v znaleckom posudku č. 91/2017 sa uvádza, že na posudkovú komisiu sociálneho zabezpečenia prišiel otec v sprievode jeho otca, t. j. starého otca žalobkyne, ktorý sa oňho staral, pretože si otec žalobkyne nezapamätá cestu domov, zabudne vypnúť plyn, vodu a pod. Je tento objektivizovaný záver súladný s názorom súdu prvej inštancie, že otec nekonal v duševnej poruche pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy? Keďže sa o neho staral otec, celá rodina vedela o tom, v akom je stave. Ak by teda mala uveriť svedkom, ktorí boli vypočutí na návrh žalovaného a nakoniec aj jemu samému, musela by vyšetrujúcich lekárov (posudkovú komisiu sociálneho zabezpečenia, psychológov a psychiatrov) vyhlásiť za klamárov.
14. Odvolateľka uzavrela, že všetky závery súdu prvej inštancie o tom, že duševné a intelektuálne schopnosti jej otca boli limitované, no nekonal v duševnej poruche, ako aj to, že na darovanie bytu netreba mimoriadne duševné schopnosti a intelekt, „stoja na vode“, nie sú ničím iným ako neodôvodneným názorom, ktorý však vo forme súdneho rozhodnutia je nespravodlivosťou. Zamietnutie znaleckého dokazovania za tohto stavu nie je ničím iným ako odopretím spravodlivosti. Nič na tom nemenia ani svedecké výpovede žalovaného a jemu blízkych osôb, ktorých motív konania je zhodný s motívom žalovaného. Svedkyňa MUDr. Y. nie je psychiatričkou, preto je jej vyjadrenie možné brať iba ako vyjadrenie laika. Navyše otca poznala až od roku 2012.
15. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 16. Mal za to, že rozhodnutie súdu nevykonať navrhované znalecké dokazovanie je potrebné posudzovať s ohľadom na všetky súvislosti prejednávanej veci tak, aby bola dosiahnutá účelnosť a hospodárnosť konania. Znalecké dokazovanie nemôže byť účelné, ak existujú ďalšie skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktoré vo svojom súhrne nasvedčujú tomu, že žaloba nie je dôvodná. Dôvodnosť návrhu na vykonanie dokazovania nie je preto možné posudzovať izolovane vo vzťahu k vyriešeniu jednej otázky, ktorú strana sporu môže považovať za dôležitú, ak v konečnom dôsledku takéto dokazovanie nemá potenciál ovplyvniť iné, avšak pre rozhodnutie zásadné skutočnosti. V takom prípade vykonanie navrhovaného dokazovania nie je ani dôvodné, ani účelné a ani hospodárne. 17. V danej veci žalobkyňa navrhovala vykonanie dokazovania zameraného na spôsobilosť jej otca vykonať dispozičný právny úkon s majetkom v roku 2000, pričom argumentuje závermi MUDr. Stanislava Kollára, ktorý však vyšetroval otca žalobkyne až v roku 2017 potom, čo sa jeho stav podstatne zhoršil v roku 2016, čo sám v odbornom vyjadrení číslo 260/2019 konštatuje, keď uvádza: vážna duševná porucha sa u neho začala rozvíjať už v roku 1990 a po dlhoročnom relatívne stacionárnom období (aj v súvislosti so zhoršovaním celkového telesného stavu) začala akcelerovať od jesene 2016… 18. V tomto kontexte je vykonanie dôkazu zameraného na duševnú spôsobilosť otca žalobkyne (len) vo vzťahu k darovacej zmluve z 12.06.2000 účelovým návrhom, ktorý v konečnom dôsledku nerieši otázku, ktorú žalobkyňa urobila predmetom sporu, t.j. či bol otec žalobkyne vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase svojej smrti. Ak totiž žalobkyňa tvrdí, že jej otec nemal spôsobilosť previesť nehnuteľnosti zo svojho vlastníctva v júni 2000 darovacou zmluvou, pretože sa u neho duševná porucha vyvíjala od roku 1991 a v roku 2000 bola takej intenzity, že ho robila fakticky nespôsobilým na akékoľvek právne úkony, je viac ako zrejmé, že takéto (prípadné) obmedzenia by sa vzťahovali aj na bezprostredne predchádzajúce obdobie marca 2000, kedy nehnuteľnosti práve nadobúdal do svojho vlastníctva na základe iného právneho úkonu - kúpnou zmluvou zo dňa 28.03.2000 od tretej osoby. Inými slovami, v prípade záveru o duševnej poruche vylučujúcej vykonanie platného právneho úkonu, by takýto záver bolo potrebné vzťahovať aj k dispozícii v marci 2000, t. j. k samotnému nadobudnutiu predmetných nehnuteľností kúpnou zmluvou, čo by znamenalo, že ani v takomto prípade by súd nemohol učiniť záver o platnom nadobudnutí predmetných nehnuteľností otcom žalobkyne, t. j. ani záver o existencii vlastníckeho práva otca žalobkyne k nehnuteľnostiam v čase svojej smrti, ktorého sa žalobkyňa domáha. Z tohto pohľadu sa potom znalecké dokazovanie objektívne javí ako nadbytočné a v konečnom dôsledku pre merito veci irelevantné. 19. Pokiaľ žalobkyňa vytýka súdu nedostatky v hodnotení dôkazov súdom, žalovaný uvádza, že svedkovia, ktorí boli s otcom žalobkyne v pomerne intenzívnom kontakte (členovia blízkej rodiny, priatelia, ošetrujúca lekárka) v rozhodnom období skonštatovali jednoznačne, že nezaznamenali v konaní a správaní otca žalobkyne žiadne také patologické prejavy, pre ktoré by mali pochybnosti o jeho spôsobilosti samostatne zariaďovať svoje záležitosti. Osobitne upriamil pozornosť na výpoveď svedkyne MUDr. Y., ktorá od roku 2006 (v rozsudku mylne uvedené 2012) bola v pravidelnom kontakte s otcom žalobkyne ako svojím pacientom a ako jeho lekárka rovnako nezaznamenala žiadne prejavy vážnej duševnej poruchy. Naopak vyjadrovala sa o ňom ako distingvovanom a slušnom človeku, s ktorým bez problémov v rámci liečby spolupracovala. Význam jej výpovede nemožno nijako znižovať poukazovaním na jej (inú) odbornosť, ako to naznačuje žalobkyňa.. Ak totiž ani lekár pri opakovaných vyšetreniach nerozoznal prejavy tak vážnej (a podľa žalobkyne všetkým na prvý pohľad zrejmej) duševnej poruchy, nie je namieste záver o tom, že by žalovaný ako laik prípadne tieto skutočnosti bezpečne rozoznať mal/musel. Rovnako v konaní bolo preukázané, že otec žalobkyne pri prevode nehnuteľností využil služby viacerých osôb - znalca, ktorý na jeho žiadosť vykonal odhad hodnoty nehnuteľností, advokáta, ktorý skoncipoval zmluvu a notára, ktorý pravosť jeho podpisu na zmluve osvedčoval, pričom zjavne ani tieto osoby si nevšimli podľa žalobkyne zjavnú duševnú poruchu jej otca a prípadne ani tú skutočnosť, že pri nakladaní so svojím majetkom dochádza k jeho manipulácii zo strany iných osôb. Bolo tiež
preukázané, že otec žalobkyne sa zúčastňoval sám aj dedičského konania po svojom otcovi (pripojený spis), pričom aj v tomto konaní s ním notár konal ako s riadnym účastníkom evidentne bez pochybnosti o jeho spôsobilosti. Ak by boli závery žalobkyne “o každému zjavnej duševnej poruche” pravdivé, muselo by sa pripustiť, že všetci títo ľudia sa vedome podieľali z neznámeho dôvodu na manipulácii duševne chorého človeka. V konaní boli predložené rovnako viaceré listinné dôkazy, ktoré svedčia o tom, že otec žalobkyne v danom období bol spôsobilý zariaďovať svoje bežné záležitosti, vybavoval bez väčších problémov potrebnú korešpondenciu. Žalobkyňa na podporu svojho záveru o evidentnej neschopnosti svojho otca ďalej tvrdí, že bolo preukázané, že tento sa nevedel bez sprievodu vôbec sám pohybovať, avšak z výsluchu jeho bývalej manželky v konaní vyplynulo, že v posledných rokoch ich spolužitia (okolo roku 1996) sám opakovane cestovával z P. do R. za rodičmi a potom späť bez akéhokoľvek sprievodu, s čím ani ona sama nemala žiadny problém. Je tiež nelogické, že ak by sa cítil nežiaducim spôsobom pri rozhodnutí o darovaní bytu v roku 2000 zmanipulovaný, nebol by sa v priebehu nasledujúcich takmer 18 rokov pokúsil túto situáciu akokoľvek zvrátiť a nepodnikol by (prípadne aj v spolupráci so žalobkyňou) žiadne kroky na nápravu. Nič z toho sa nestalo, jeho správanie bolo úplne opačné, keď opakovane aj pred svedkami potvrdzoval správnosť svojho rozhodnutia o darovaní nehnuteľnosti. 20. Žalobkyňa si napokon sama protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že jej otec nebol schopný samostatnej existencie ani samostatného rozhodovania, pričom jej faktické konanie v tomto období potvrdzuje pravý opak. Ako jeho najbližšia osoba neurobila vôbec nič, z čoho by bolo možné usudzovať, že vnímala svojho otca skutočne ako osobu neschopnú samostatného fungovania (umiestnenie v osobitnom zariadení, intenzívny dohľad, celodenná starostlivosť, úkony k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony už v danom čase a pod.). Všetky tieto skutkové okolnosti, ktoré boli v konaní aj preukázané, svedčia napokon tomu správnemu a logickému záveru súdu prvej inštancie, že žalovaný bol oprávneným držiteľom nehnuteľností viac ako 18 rokov, keď tieto nadobudol v dobrej viere na základe darovacej zmluvy zo dňa 12. 06. 2000, pričom táto držba nebola nikým až do podania žaloby nijako spochybnená.
21. Napokon v poslednom stanovisku žalobkyňa uviedla, že vyjadrenie žalovaného trpí podobnými nedostatkami ako rozsudok súdu prvej inštancie. Ide o súbor úvah a výrokov, ktoré si privlastňujú odbornosť psychiatra, hoci posúdenie duševného stavu (spôsobilosti) otca k obdobiu, kedy mal uzavrieť darovaciu zmluvu, bolo možné vykonať znalcom preskúmaním jeho zdravotnej dokumentácie. Prípadná potreba ďalších skutkových zistení sa mohla riešiť následne. Argumentovať preto tým, že znalecké dokazovanie nie je dôvodné, účelné a ani hospodárne, nie je správne. Práve naopak, výsledky znaleckého dokazovania mohli byť takého charakteru, že by možno strany zvážili aj vedenie odvolacieho konania. To, že súd prvej inštancie založil svoje závery na laických a svojvoľných predpokladoch a tvrdeniach, s ktorými sa žalovaný stotožňuje, je jedinou príčinou neúčelne a nehospodárne vedeného konania. 22. Pokiaľ žalovaný poukazuje na znalecký posudok č. 91/2017 znalca MUDr. Stanislava Kollára a cituje z neho výrok, z ktorého má vyplývať, že otec mal v ochorení po roku 1990 dlhoročné relatívne stacionárne obdobie, to je presne to miesto, kedy žalovaný ako laik (súd prvej inštancie detto) vysvetľuje závery znaleckého skúmania. Áno, otec mal podľa tohto výroku obdobie, v ktorom sa jeho duševná porucha nezhoršovala (bola stabilná, t. j. stacionárna), no aj tak od roku 1990 išlo o vážnu duševnú poruchu. A táto duševná porucha sa nezlepšovala, ako tvrdil žalovaný a jeho svedkovia. Žalovaný si z tvrdení svojich svedkov, ktorí stretávali jej otca občas (aj MUDr. Y., ktorá sa venovala úplne iným zdravotným problémom otca a raz za čas), vyvodil záver, že ani on nemohol vedieť o tom, že jeho brat má duševnú poruchu, a tak uzatvára cestu k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. 23. Podľa odvolateľky vyjadrenie MUDr. T. usvedčuje žalovaného z nedostatku dobromyseľnosti. Ak jej otec konal v duševnej poruche v čase uzatvorenia darovacej zmluvy, ktorou trpel od roku 1990, žalobkyňa sa pýta, čoho sa mal podľa žalovaného domáhať v nasledujúcich rokoch? To naznačuje, že žalovaný podsúva, že jej otec sa „vyliečil“ z duševnej poruchy. A v tomto období by, ak uzavretie darovacej zmluvy nebolo jeho slobodným rozhodnutím, určite napadol tento právny úkon. No z vykonaného dokazovania vyplýva iba to, že otec mal obdobie, kedy sa mu duševná porucha nezhoršovala, nič viac. Znova ide o laický pohľad na danú problematiku.
24. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
25. Podstata zásadnej odvolacej argumentácie, ktorú možno vyjadriť/zhrnúť tvrdením, že okresný súd si atrahoval znalosť vedeckých poznatkov, nie je správna. Podľa čl. 15 ods. 2 CSP je totiž základným princípom civilného sporového konania voľné hodnotenie dôkazov, t.j. žiaden dôkaz nedisponuje legálnou silou, ktorú by súd musel zohľadniť predpísaným spôsobom. Inými slovami, odborné vyjadrenie, resp. znalecký posudok nemá automaticky (bez ďalšieho) „vyššiu dôkaznú silu“ než iný dôkazný prostriedok (tu výpovede svedkov). Opísaný princíp potom samozrejme implikuje zvýšené požiadavky na presvedčivosť a logickú bezrozpornosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia (ktoré sa musí náležite vysporiadať s týmto „pnutím“ medzi týmito/jednotlivými “formami“ dôkazných prostriedkov).
26. V načrtnutých súvislostiach súd prvej inštancie veci „len“ náležite vyhodnotil vykonané dôkazy (svedecké výpovede osôb vo faktickom kontakte s otcom žalobkyne, ošetrujúcej lekárky) a dospel k záveru, že tieto vo svojej vzájomnej súvislosti vytvárajú natoľko ucelený rámec skutkového deja, že niet dôvodu pre nariadenie (aj) znaleckého dokazovania (teda bez toho, že by si prisvojoval vedomosti na úrovni znaleckých). Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje, argumentáciu predostretá okresným súdom - viď predovšetkým body 5 až 7 tohto odôvodnenia - totiž rozhodne nemožno označiť za arbitrárnu, naopak, ide o logickú a konzistentne vystavanú konštrukciu (podporenú dokonca i na výpovedi svedka žalobkyne), ktorá umožňuje konštatovať praktickú istotu o spôsobilosti otca žalobkyne na právne úkony v inkriminovanom časovom období. Za takejto (procesnej) situácie je potom dôvodnou úvaha súdu prvej inštancie o nadbytočnosti ďalšieho/znaleckého dokazovania. 27. Napokon, nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno poukázať na racio tvrdenia žalovaného o protirečivosti v tvrdeniach a faktickom konaní žalobkyne, ktorá (síce) tvrdí, že jej otec nebol schopný samostatnej existencie ani samostatného rozhodovania, avšak ako jeho najbližšia osoba neurobila vôbec nič, z čoho by bolo možné usudzovať, že vnímala svojho otca skutočne ako osobu neschopnú samostatného fungovania - umiestnenie v osobitnom zariadení, intenzívny dohľad, celodenná starostlivosť, úkony k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony už v danom čase a pod.
28. Nadväzne, po vylúčení úvah o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu duševnej poruchy otca žalobkyne, je z hľadiska procesnej ekonómie právne irelevantnou zvyšná/ďalšia časť odvolacej argumentácie týkajúca sa vydržania.
29. Nakoľko odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani nedostatky, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil.
30. Napokon je vecne správnym aj závislý výrok o trovách prvoinštančného konania. Žalobca síce rozsudok okresného súdu napadol v celom rozsahu, t.j. aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne iba v súvislosti s namietanou správnosťou výroku zamietnutí žaloby. Nadväzne, ako vecne správny potvrdil krajský súd rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách, ktorý je od meritórneho rozhodnutia bezprostredne závislý. Len na okraj dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore.
31. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny základ v ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom štádiu konania plne úspešný, preto mu vznikol voči protistrane - žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.