Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_13C-10-2018.pdf
PDF · 136.32 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/10/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkýň: X. Q. H., N..: X.XX.XXXX, A. Q. XX, XXX XX W., P. X. F. K., N..: XX.X.XXXX, A. W. S. XX, XXX XX A. A., oboch zastúpených JUDr. Andrejom Štefančíkom, advokátom, Bjakalská 13, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: N. V., N..: XX.X.XXXX, A. W. XX/A, XXX XX K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 27.2.2018 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali, aby súd vydal rozsudok, ktorým by rozhodol o určení, že žalobkyňa v 1. rade je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území: B., Y.: W., Y.: W., vedených katastrálnym odborom Y. Ú. W. ako pozemky evidované na katastrálnej mape ako parcely registra „C“, a to:
- spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXX/XXXXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: W.. Č.. XXXX/XX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 11397 m2,
- spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XX/XXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: W.. Č.. XXXX/XXX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 907 m2, a
- spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXXX/XXXXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: W.. Č.. XXXX/XXX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 17446 m2 (ďalej aj len „nehnuteľnosti 1“); a zároveň, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území: B., Y.: W.Š., Y.: W., vedených katastrálnym odborom Okresného úradu W. ako pozemky evidované na katastrálnej mape ako parcely registra „C“, a to:
- spoluvlastnícky podiel o veľkosti XX/XXXXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: W.. Č.. XXXX/XX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 11397 m2,
- spoluvlastnícky podiel o veľkosti XX/XXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: parc. č. XXXX/XXX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 907 m2, a
- spoluvlastnícky podiel o veľkosti XXX/XXXXX na pozemku zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX: W.. Č.. XXXX/XXX, druh pozemku: Orná pôda, s výmerou 17446 m2 ; (ďalej aj len „nehnuteľnosti 2“) patria do dedičstva po poručiteľovi - pani V. K., T.. H., N.. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom W. S. XXXX/XX, XXX XX A. A., o ktorej dedičstve bolo pod sp. zn. 25D/494/2017 (Dnot 129/2017) vydané v dedičskej veci Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.01.2018, ktorým súd schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva.
2. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 06.02.2015 došlo medzi žalobcom 1, matkou žalobcu 2, t.j. pani V. K., (ďalej spoločne aj ako „žalobcovia“) a žalovaným k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, v zmysle ktorej žalobcovia vystupovali na jednej strane ako účastníci zmluvy v postavení predávajúcich a žalovaný na druhej strane ako účastník zmluvy v postavení kupujúceho. Vklad vlastníckeho práva žalovaného k spoluvlastníckym podielom na špecifikovaných nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, bol podľa údajov katastra nehnuteľností (katastrálny portál) katastrálnym odborom Okresného úradu W. povolený rozhodnutím evidovaným ako: M.-XXXX/XXXX - Kúpna zmluva - W. XXX/XX.
3. Žalobcovia uviedli, že matka žalobcu 2, t.j. W. V. K., zomrela dňa XX.XX.XXXX s tým, že na základe Uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.01.2018 vydaného pod sp. zn. 25D/494/2017 (Dnot129/2017), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.01.2018, je žalobca 2 dedičom po svojej zomrelej matke - pani V. K.. Ďalej žalobcovia poukázali na to, že podľa ust. § 460 ods. 1 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, a že predložené právoplatné dedičské rozhodnutie podľa nich preukazuje, že žalobca 2 je právnym nástupcom po nebohej pani V. K. a osobou, ktorá je oprávnená podať túto žalobu, a osvedčil tým svoju aktívnu legitimáciu v danom spore. Súčasne podľa nich platí, že na podanie takejto žaloby postačuje, pokiaľ tak učiní ktorýkoľvek z oprávnených dedičov. Dodali, že účastníkmi kúpnej zmluvy na strane predávajúcich boli okrem žalobcu 1 a matky žalobcu 2 aj ďalšie osoby (a to V.. M. K.Á., T.. H., N.. XX.XX.XXXX, B. XXX, XXX XX W., M. H., T.. H., N.. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX W., S. A., T.. H., N.. XX.XX.XXXX, W. K. A. XX, XXX XX W., Q. K., T.. H.Š., N.. XX.XX.XXXX, Š. XXX/X, T., XXX XX K., Č. T. P. F. C., T.. H., N.. XX.XX.XXXX, Š. XXX/X, Q. M. XXXX/X, N. V., XXX XX K., Č.Á. T.) s tým, že predmetní účastníci sa touto žalobou nedomáhajú nárokov v zmysle petitu tejto žaloby, t.j. nie sú žalobcami.
4. Žalobcovia tvrdili, že na základe kúpnej zmluvy žalovaný nadobudol do vlastníctva od žalobcu 1 nehnuteľnosti 1, a od matky žalobcu 2 nehnuteľnosti 2 s tým, že za žalobcov pri predmetnom prevode nehnuteľností konal, t.j. v mene žalobcov kúpnu zmluvu za nich podpisoval, resp. uzatvoril so žalovaným Q.. W. X., advokát, ktorý podpisoval za žalobcov kúpnu zmluvu na základe substitučného plnomocenstva zo dňa 27.03.2013, ktoré mu mala udeliť Q.. V. X., advokátka. Žalobcovia však na predaj nehnuteľností Q.. V. X. žiadne plnomocenstvo neudelili.
5. Podľa žalobcov faktom je, že ešte v roku 2012 (žalobca 1 dňa 22.08.2012 a matka žalobcu 2 dňa 20.08.2012) udelili Q.. V. X. plnomocenstvo (každý so žalobcov s rovnakým obsahom textu), avšak výlučne na zastupovanie v súvislosti s reštitučným konaním za účelom uspokojenia reštitučných nárokov žalobcov, t.j. vo veciach vydania nehnuteľností a prinavrátenia vlastníctva k pozemkom žalobcov ako oprávneným osobám, teda že plnomocenstvá pre reštitúciu boli udelené za účelom nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré im mali byť (žalobcovi 1 a mame žalobcu 2) vydané zo strany Slovenského pozemkového fondu v rámci reštitúcie ako oprávneným osobám, nie však na ich následný predaj. V troch odsekoch Plnomocenstiev pre reštitúciu je uvedený rozsah oprávnení Q.. V. X. a účel, pre ktorý jej žalobcovia Plnomocenstvá pre reštitúciu udelili. V prvom odseku Plnomocenstiev pre reštitúciu sa výslovne uvádza, že splnomocnenec je oprávnený na zastupovanie vo veciach vydania nehnuteľností a prinavrátenia vlastníctva k pozemkom splnomocniteľa ako oprávnenej osoby. V druhom odseku sú príkladmo uvedené úkony, ktoré je splnomocnenec v takto špecifikovanej veci, t.j. v rámci reštitučných nárokov žalobcov a v súvislosti s nimi, oprávnený vykonávať za účelom dosiahnutia prinavrátenia vlastníctva splnomocniteľov k pozemkom. V treťom odseku je uvedený rozsah práv a povinností v kontexte príslušných právnych predpisov, pričom sú tam výslovne uvedené reštitučné zákony. Pokiaľ by mali Plnomocenstvá pre reštitúciu oprávňovať splnomocnenca aj na následný predaj Nehnuteľností, logicky by museli obsahovať aj podmienky stanovené pre predaj, a to predovšetkým kúpnu cenu, za ktorú je splnomocnenec oprávnený ich odpredať tretej osobe, čo však neobsahujú.
6. Žalobcovia uzavreli, že vzhľadom k tomu, že Plnomocenstvá pre reštitúciu neoprávňovali Q.. V. X. na predaj Nehnuteľností, nemohol byť oprávnený na ich predaj ani Q.. W. X., keďže rozsah oprávnení substitučného zástupcu je limitovaný rozsahom pôvodného plnomocenstva. Napriek uvedenému rozsahu Plnomocenstiev pre reštitúciu Q.. W. X. ako substitučne splnomocnený zástupca podpísal dňa 06.02.2015 v mene žalobcu 1 a mamy žalobcu 2 kúpnu zmluvu, ktorou boli Nehnuteľnosti predané žalovanému, a to v sídle svojej advokátskej kancelárie s tým, že kúpnu zmluvu ako advokát autorizoval, pričom žalobcovia nemali vedomosť o tom, že predmetné Nehnuteľnosti mal následne kúpiť žalovaný, ktorý je ich súčasným vlastníkom. Žalobca 2 sa až po smrti svojej mamy dozvedel, že jeho mama ako aj žalobca 1 mali nadobudnúť v rámci reštitúcie Nehnuteľnosti, ktoré mali vzápätí
hneď predať žalovanému, o čom následne informoval žalobcu 1. Zdôraznili, že Q.. V. X. bola v zmysle Plnomocenstiev pre reštitúciu oprávnená za žalobcu 1 a mamu žalobcu 2 prijímať všetky písomnosti, ktorých boli adresátmi, ako aj prijímať všetky plnenia, no z obsahu Plnomocenstiev pre reštitúciu jednoznačne nevyplýva, že by splnomocnenec bol oprávnený aj na predaj Nehnuteľnosti, t.j. prejav vôle splnomocniteľa jednoznačne k takémuto právnemu úkonu nesmeroval. Skutočnosť, že Plnomocenstvá pre reštitúciu nemohli oprávňovať Q.. V. X. na predaj Nehnuteľností žalovanému je podľa žalobcov nesporná aj v kontexte časového sledu udalostí, resp. chronológie času kedy boli jednotlivé právne úkony realizované. Plnomocenstvá pre reštitúciu boli totiž udelené žalobcom 1 a mamou žalobcu 2 Q.. V. X. ešte v auguste roku 2012, kedy žalobca 1 a mama žalobcu 2 ani nemohli vedieť aké konkrétne pozemky im SPF v rámci reštitúcie vydá, nakoľko Nehnuteľnosti im boli vydané ako náhradné pozemky z dôvodu, že príslušné (pôvodné) pozemky im nebolo možné vydať pre zákonné prekážky. Vzhľadom k tomu Q.. V. X., resp. Q.. W. X. ako právny zástupca žalobcu 1 a mamy žalobcu 2 uplatnil v ich mene voči SPF nárok na poskytnutie náhrady formou poskytnutia náhradného pozemku výzvou doručenou SPF dňa 29.05.2013. Žalobca 1 a mama žalobcu 2 následne až v decembri roku 2014 v zastúpení Q.. W. X. uzatvorili zmluvu so SPF, na základe ktorej nadobudli Nehnuteľnosti, t. j. Zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva zo dňa 12.12.014, a následne vo februári 2015 bola uzatvorená kúpna zmluva, ktorou žalobca 1 a mama žalobcu 2 v zastúpení Q.. W. X. predali Nehnuteľnosti žalovanému. S poukazom na chronologický sled udalostí je preto podľa nich nesporné, že v auguste roku 2012 kedy Plnomocenstvá pre reštitúciu vznikli, žalobca 1 a žalovaná 2 ani len v teoretickej rovine nemohli udeliť splnomocnenie na predaj Nehnuteľností, ktoré v tom čase nie len že nevlastnili, ale vzhľadom na skutočnosť, že im boli vydané ako náhradné pozemky ani nemohli vedieť, že práve tieto konkrétne pozemky o cca dva a pol roka neskôr budú vlastniť. V kontexte chronológie času kedy boli jednotlivé právne úkony vykonané poukazujú žalobcovia tiež na to, že vzhľadom na obsah, ktorým boli stanovené obmedzenia Plnomocenstiev pre reštitúciu, predstavuje práve uzatvorenie Nadobúdacej zmluvy právny úkon, ktorým bol naplnený účel Plnomocenstiev pre reštitúciu, keď s poukazom na ustanovenie § 33b ods. 1 písm. a) OZ po uzatvorení Nadobúdacej zmluvy zo dňa 12.12.2014 následne došlo k zániku Plnomocenstiev pre reštitúciu. Podpísanie Kúpnej zmluvy Q.. W. X. dňa 06.02.2015, t.j. o viac ako dva mesiace neskôr, tak podľa žalobcov predstavuje vykonanie právneho úkonu, na ktorý aj z tohto dôvodu nebol oprávnený. Konanie Q.. W. X. tak žalobcovia kvalifikovali ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko uzatvorením Kúpnej zmluvy, v dôsledku ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva bez toho, aby na takýto úkon bol oprávnený, bez právneho dôvodu zasiahol do (vlastníckych) práv žalobcu a mamy žalobcu 2. Nakoľko Q.. W. X. uzatvoril kúpnu zmluvu za žalobcov so žalovaným napriek tomu, že k tomuto právnemu úkonu nebol oprávnený, s tým, že tento právny úkon vykonal až v čase kedy Plnomocenstvá pre reštitúciu už neexistovali (pretože zanikli v dôsledku vykonania relevantného úkonu potrebného pre naplnenie účelu, ktorým bolo uzatvorenie Nadobúdacej zmluvy), je podľa žalobcov Kúpna zmluva v časti prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam 1 a Nehnuteľnostiam 2 absolútne neplatná. Takáto zmluva nemala za následok vznik vlastníckeho práva žalovaného k Nehnuteľnostiam, a zápis v katastri nehnuteľností v takomto prípade nezodpovedá skutočnosti.
7. Žalobcovia dodali, že ich právne postavenie je bez požadovaného určenia neisté a ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je ohrozené, nakoľko napriek skutočnosti, že žalovaný sa z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy nestal jej vlastníkom, je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti. Určovacia žaloba v tomto prípade predstavuje právny prostriedok, ktorým sa domáhajú vydania rozhodnutia spôsobilého vytvoriť pevný právny základ pre právne vzťahy strán sporu. Vo vzťahu k žalobcovi 1 totiž vyhovujúci rozsudok, ktorým súd určí, že žalobca 1 je vlastníkom Nehnuteľností 1, predstavuje listinu, na základe ktorej sa v katastri nehnuteľností formou záznamu (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona) zaznačí stav pred týmto neplatným právnym úkonom, a zápisom vlastníckeho práva žalobcu 1 k Nehnuteľnostiam 1 tak dôjde k zosúladeniu evidovaného stavu s právnym stavom. Vo vzťahu k žalobcovi 2 podľa žalobcov platí, že žalobca 2 je zákonným dedičom po mame žalobcu 2 a touto žalobou sa domáha ochrany svojho dedičského práva, pričom aj jeho naliehavý právny záujem je daný skutočnosťou, že ako vlastník Nehnuteľností 2 je v katastri zapísaný žalovaný. V dôsledku uvedeného je právne postavenie žalobcu 2 ako dediča vo vzťahu k Nehnuteľnostiam 2 ohrozené, resp. bez žalobou uplatneného určenia nie je možné uplatniť dedičské právo zo strany žalobcu 2 k Nehnuteľnostiam 2, a vyhovujúci rozsudkom, ktorým súd určí, že Nehnuteľnosti 2 patria do dedičstva po poručiteľovi, t.j. po matke žalobcu 2, žalobca 2 dosiahne dodatočné prejednanie dedičstva, po ktorom na základe určovacej žaloby dôjde zo strany súdu k určeniu vlastníckeho práva žalobcu 2 k Nehnuteľnostiam 2 (žalobca 2 ako dcéra po poručiteľovi je zákonným dedičom s tým, že už v
tomto konaní bude prejudiciálne vyvodený záver, že Kúpna zmluva bola absolútne neplatná). K danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu 2 žalobcovia poukázali na rozhodovaciu prax súdov potvrdzujúcu prípustnosť určovacieho návrhu, že Nehnuteľnosti 2 patria do dedičstva s tým, že túto skutočnosť konštatoval Najvyšší súd aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 26/2007 kde v uznesení zo dňa 16.12.2008 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (porovnaj k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 44/2008, z 30. júna 2008 sp. zn. 5 Cdo 147/2007, z 29. januára 2008 sp. zn. 1 Cdo 43/2007, z 26. júla 2007 sp. zn. 3 Cdo 25/2007) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom).” (pozn. súdu: čo však nič nehovorí o tom kto všetko má byť účastníkom takéhoto konania, keď aj v uvedenom konaní boli účastníkmi viacerí, zrejme všetci, dotknutí do úvahy pripadajúci potenciálni dedičia).
8. Žalovaný sa k žalobe pôvodne nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods. 2 CSP vyzval, a žaloba s prílohami mu bola doručená ešte dňa 9.4.2018. Po nariadení pojednávania doručil žalovaný súdu v deň pojednávania 4.2.2020 písomné podanie, v ktorom sa vyjadroval k skutkovým tvrdeniam žalobcov a právnej stránke veci, a ospravednil svoju neúčasť na pojednávaní. Uviedol, že nie je pravdou, že predmetná kúpna zmluva zo dňa 6.2.2015 uzatvorená medzi žalobcami a ďalšími osobami ako predávajúcimi v zastúpení Q.. W. X. na strane jednej a ním ako kupujúcim na strane druhej, bola uzatvorená bez vedomia žalobkyne 1. a právnej predchodkyne žalobkyne 2. Rovnako nie je podľa neho pravdou, že žalobkyňa 1. a právna predchodkyňa žalobkyne 2. nemali ani žiadnu vedomosť o tom, že sa stal vlastníkom nehnuteľností na podklade tejto kúpnej zmluvy, a že sa žalobkyňa 1. údajne mala o tomto dozvedieť až po smrti právnej predchodkyne žalobkyne 2., ktorá nastala v roku 2017, a to od žalobkyne 2. (s dodatkom že to, kedy sa o tejto skutočnosti dozvedela žalobkyňa 2., nie je podľa žalovaného pre toto konanie ani právne významné z dôvodu, že je iba právnou nástupkyňou jednej z predávajúcich, ktorou sa stala až po relevantnom období, tj. až v roku 2017). Podľa žalovaného práve naopak, úmyslom každého z kupujúcich, za ktorých konal Q.. W. X., bolo prostredníctvom neho ako splnomocnenca predmetnú kúpnu zmluvu uzavrieť a dosiahnuť ňou zamýšľané právne následky, o čom svedčí významná dobová okolnosť, ktorú žalobkyne zavádzajúco opomenuli uviesť (hoci minimálne žalobkyni 1. musela byť známa), ktorou je podľa žalovaného to, že každý z týchto kupujúcich, vrátane žalobkyne 1. a právnej predchodkyne žalobkyne 2., prijal za predaj predmetných pozemkov jemu prislúchajúcu kúpnu cenu, o čom svedčia nižšie uvedené dôkazy. Mechanizmus platenia kúpnej ceny bol podľa neho taký, že v roku 2013 všetci títo predávajúci uzavreli s Q.. W. X. zmluvy o postúpení pohľadávok, predmetom ktorých bolo odplatné postúpenie ich reštitučných nárokov na Q.. W. X., za čo im zo strany Q.. W. X. boli uhradené sumy odplaty v príslušných výškach podľa priložených zmlúv o postúpení pohľadávok, resp. podľa príjmového dokladu od žalobkyne 1. Vzhľadom na to, že následne sa celé postúpenie týchto práv ukázalo ako neúčinné, všetci títo predávajúci prejavili vôľu odpredať na základe predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.2015 pozemky, na ktoré sa predmetné reštitučné nároky (t. j. ktoré boli predmetom uvedených zmlúv o postúpení postúpené na Q.. W. X.) vzťahovali, jemu s tým, že kúpnou cenou za predaj boli sumy, ktoré títo predávajúci už v roku 2013 obdržali od Q.. W. X., s tým, že následne sa on (žalovaný) s Q.. W. X. v tomto vysporiadal (k čomu žalovaný ako dôkaz označil zmluvy o postúpení pohľadávok + príjmový doklad, ktoré zároveň ku svojmu podaniu aj priložil).
9. Žalovaný dodal, že ak teda žalobkyňa 1. a právna predchodkyňa žalobkyne 2. preukázateľne prijali zaplatenie kúpnej ceny z predmetnej kúpnej zmluvy, z čoho jednoznačne vyplýva ich aktívna participácia na realizácii záväzkov z tejto kúpnej zmluvy a aj úmysel ich realizovať, nemôžu s úspechom tvrdiť, že táto kúpna zmluva bola uzatvorená bez ich vedomia, resp. bez vedomia právnej predchodkyne žalobkyne 2., a že nevedeli ani o právnych následkoch vyplývajúcich z tejto kúpnej zmluvy. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že ak by z právneho hľadiska aj mal existovať nejaký nedostatok pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy a realizácii záväzkov z nej, tento by mohol spočívať jedine vo formálnych nedostatkoch plnomocenstva udeleného predávajúcimi Q. . W. X. (T.. Q.. V. X.), čím nie je daný podklad pre právny záver žalobkýň o tom , že predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi. Ak by teda aj bol daný dôvod neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu formálnych nedostatkov plnomocenstva, vzhľadom na preukázaný úmysel všetkých predávajúcich vrátane žalobkyne 1. a právnej predchodkyne žalobkyne 2. uzavrieť prostredníctvom Q..
W. X. predmetnú kúpnu zmluvu a dosiahnuť ňou zamýšľané právne následky, sa žalobkyne nemôžu dovolávať následkov takejto prípadnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu tvoreného predmetnou kúpnou zmluvou, keďže ako žalobkyňa 1., tak aj právna predchodkyňa žalobkyne 2., takýto právny úkon pôvodne úmyselne uskutočnili. Uvedené je podľa žalovaného prejavom zásady ,,nemo turpitudinem suam allegans auditur", t. j. ,,nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti, ktorú je možné a potrebné aplikovať ako na prípady dovolávania sa relatívnej (čo ex lege vyplýva z § 40a Občianskeho zákonníka), tak aj následkov absolútnej (čo je potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 22Cdo 2342/2004) neplatnosti právneho úkonu. Na základe toho, vzhľadom na to, že žalobný nárok žalobkýň sa opiera iba o tvrdenú neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, ktorá, ako je z vyššie uvedeného zrejmé, môže vyplývať jedine z prípadnej existencie formálnych nedostatkov plnomocenstva udeleného predávajúcimi Q.. W. X. (resp. Q.. V. X.), podľa žalovaného nie je možné žalobnému petitu vyhovieť. Navyše podľa žalovaného, vo vzťahu k časti žalobného petitu vzťahujúceho sa na žalovanú 2. je daný nedostatok vecnej legitimácie v predmetnom spore. Ako totiž vyplýva aj zo samotnej žaloby, je zrejmé, že žalobkyňa 2. je iba jednou z oprávnených dedičov po ich právnej predchodkyni, ktorá bola predávajúcou v zmysle predmetnej kúpnej zmluvy. Pri žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, je však podľa žalovaného nevyhnutné, aby sa tohto konania zúčastnili všetci dedičia (čo je potvrdené aj uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 5. 2019, sp . zn. 8Cdo/94/2018), čo v predmetnom prípade splnené nie je, a preto namieta aj tento procesný nedostatok žaloby. Zároveň, nadväzujúc na žalobkyňami prezentovaný záver o tom, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný poukázal na to, že práve konanie žalobkýň spočívajúce v ich snahe získať do svojho vlastníctva pozemky, za predaj ktorých im, resp. ich predchodcom bola riadne zaplatená kúpna cena, čo bola skutočnosť žalobkyniam známa (minimálne prostredníctvom žalobkyne 1.), a to navodením dojmu, že tieto pozemky im boli neoprávnene a bezodplatne odňaté, je podľa žalovaného konaním v rozpore s dobrými mravmi a zjavným zneužitím práva, ktoré v zmysle čl. 5 Základných zásad CSP nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na to všetko navrhol žalobu zamietnuť.
10. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a nežiadal o jeho odročenie, a preto súd vec v zmysle ust. § 180 CSP prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).
11. Žalobkyne na pojednávaní po jeho otvorení a uvedení predbežného právneho posúdenia veci zo strany súdu (o neúplnom okruhu účastníkov) pred ukončením dokazovania ešte predložili návrh, aby súd pripustil pristúpenie ďalších subjektov do konania na strane žalobcov, a to osôb ktoré spolu so žalobcom 2 predstavovali dedičov v dedičskej veci po poručiteľovi - W. V. K. (V. K., N.. XX.X.XXXX, V. K., N.. XX.XX.XXXX P. A. K., N.. XX.X.XXXX). Tento návrh však súd ako návrh podaný oneskorene a bez predloženia súhlasov týchto osôb s ich vstupom do konania zamietol. Súd poukazuje na to, že tento návrh bol predložený so značným časovým oneskorením po podaní žaloby a jej doručení žalovanému (a jeho oboznámení sa s jej obsahom, ku ktorému sa mal vyjadriť) až na pojednávaní, a bez súčasného doloženia súhlasu týchto subjektov s ich vstupom do konania na strane žalobcov (viď § 79 CSP), pričom ide vo svojej podstate aj o zmenu žaloby, ktorá je možná iba zo súhlasom súdu (§ 139 CSP). „Okruh sporových strán by sa v priebehu konania mal meniť iba minimálne a v nevyhnutnej miere, preto je vstup ďalšej sporovej strany do konania viazaný na schválenie súdom, ktorý pri svojom rozhodovaní bude vychádzať z hľadísk hospodárnosti konania. Ak súd dospeje k názoru, že je hospodárnejšie vstup ďalšej sporovej strany umožniť, uznesením pripustí tento vstup - v opačnom prípade rovnako uznesením tento návrh zamietne. V oboch prípadoch nie je odvolanie voči uzneseniu prípustné“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 267). Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že by išlo o podstatnú zmenu okolností konania, pričom žalobkyne mohli a mali uplatniť tento postup už dávno (najlepšie pri podaní žaloby alebo len krátko potom), a že výsledky doterajšieho konania by neumožňovali konať a rozhodnúť aj vo vzťahu k týmto žalobcom, a vyžadovalo by si to preto aj odročenie pojednávania za účelom zisťovania ich stanoviska a umožnenia následného vyjadrenia aj protistrane, pričom o veci sa má rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (§ 157 ods. 1 a § 179 ods. 1 CSP), súd pristúpenie ďalších subjektov do konania nepripustil a návrh na ich pristúpenie do konania na strane žalobcov zamietol uznesením (proti ktorému odvolanie nie je prípustné - § 357 CSP a contrario), ktoré na pojednávaní riadne vyhlásil, a vec následne posúdil v rozsahu pôvodnej žaloby a aktuálneho okruhu sporových strán.
12. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.
13. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.
14. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
15. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
16. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.
17. Podľa § 78 ods. 1 CSP, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Podľa § 78 ods. 2 CSP, súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
18. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť označenie strán, pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo, voči komu a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.
19. V danom prípade sa žalobcovia domáhajú určenia, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi pani V. K., N.. XX.X.XXXX, D. X.X.XXXX. Je nepochybné, že ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, t.j. aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je. Takáto formulácia žalobného návrhu (vzhľadom na „rezervované práva dedičov“ súvisiace s ešte neprejednaným dedičstvom) je totiž vyjadrením riešenia otázky aktuálneho právneho stavu vlastníckeho práva a toho, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkmi veci. „Formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už zanikli. Platí, že rozsudok určuje (ne)existenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia (§ 217). Uvedené platí aj pri žalobách dedičov, ktorými žiadajú určenie, že určitá vec patrí do dedičstva. V praxi sa okrem formulácie petitu v znení „súd určuje, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi“ používa aj formulácia „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“. Mohlo by sa zdať, že sa tu určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti to tak nie je. Obe uvedené formulácie petitu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má byť) ako dedičstvo prejednaná.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 499).
20. V tejto súvislosti pritom súd, už len pre úplnosť pochopenia procesných súvislosti, poukazuje tiež na to, že v určovacom konaní súd nemôže nahrádzať dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj práv iných osôb (potenciálnych dedičov). Dokonca ani „jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) OSP určenia, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c) OSP uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej, pretože takouto deklaráciou súdu by sa legalizovalo nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní
o dedičstve, čo nie je prípustné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 30 Cdo 3368/2010, dostupné na www.nsoud.cz).
21. Predmetné konanie (o právach poručiteľa), ktoré sa týka jeho pozostalosti, sa teda vo svojej podstate dotýka (rezervovaných) práv a oprávnení všetkých dedičov tohto poručiteľa k jeho pozostalosti, a preto, podobne ako napríklad pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, musia byť účastníkom tohto konania všetci dedičia (tzv. nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 ods. 1 CSP). Je tomu tak preto, aby jednak neboli ukrátení na svojich právach, a mohli sa k veci vyjadriť, a najmä preto, aby rozsudok mohol byť pre nich záväzný a mal vôbec význam (rozsudok zaväzuje len strany konania - § 228 ods. 1 CSP). Z povahy veci je teda z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo, inak musí byť žaloba zamietnutá. „V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie.“(uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018). Platí totiž, že „V období medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 O. z.) a potvrdením dedičstva (§ 482 a 483 O. z.) sú z právnych úkonov týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci dedičia poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ neodmietli, spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel pritom vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva“ (R 42/1974).
22. V danom prípade pritom počas konania vyšlo najavo (zo žalobcami predloženého uznesenia o dedičstve po poručiteľovi V. K., N.. XX.X.XXXX, D. X.X.XXXX, ako aj ich návrhu na pripustenie ďalších subjektov do konania na strane žalobcov), že ďalšími dedičmi tohto poručiteľa sú, resp. boli aj V. K.K., N.. XX.X.XXXX, V. K., N.. XX.XX.XXXX P. A. K., N.. XX.X.XXXX, ktorí však nie sú stranou v tomto konaní. Pri určení práva, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (že bol ku dňu smrti jej vlastníkom), však, tak ako bolo uvedené vyššie, musia byť účastníkom takého konania všetci jeho dedičia, a preto pokiaľ nevystupujú (nechcú vystupovať) na strane žalobcu, mali by vystupovať na strane druhej. V tomto prípade však tomu tak nebolo, na konaní sa, či už ako žalobcovia alebo ako žalovaní títo ďalší dediči nezúčastnili, a preto súd žalobu s poukazom na ust. § 78 ods. 2 CSP zamietol.
23. Pokiaľ ide o poukaz žalobcov na pojednávaní na rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2375/2012 zo dňa 9.1.2013 (podľa ktorého má údajne „jednotlivo každý potencionálny dedič právo podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia vlastníkom majetku“), tak súd uvádza (okrem toho, že išlo o petit odlišný od petitu v tomto konaní, v ktorom ide o určenie, že vec aktuálne patrí do dedičstva po poručiteľovi), že ide o rozhodnutie cudzieho súdu, a v danom prípade je rozhodujúca ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky. Navyše s takýmto právnym názorom (prezentovaným v uvedenom rozhodnutí NS ČR) súd ani nesúhlasí, keďže podľa odôvodnenia z uvedeného rozhodnutia by takáto žaloba (v prípade jej úspechu) mala umožniť iba dodatočné prejednanie dedičstva a „následné vykonanie duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností“ s tým, potom by podľa tohto rozhodnutia NS ČR bolo nevyhnutné viesť ďalšie konanie o určenie vlastníckeho vzťahu k predmetnému pozemku („v ktorom dôjde k posúdeniu otázky relevancie právnych titulov oboch strán“), čo degraduje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvedené by totiž znamenalo, že predmetom takéhoto konania nie je otázka aktuálneho právneho stavu (ale len toho čo bolo), a rúcalo aj tézu o naliehavom právnom záujme na požadovanom určení (ktorým sa mal vytvoriť pevný právny základ ďalších vzťahov), keďže po takejto žalobe by mala nasledovať žaloba ďalšia. V tejto súvislosti pritom súd poukazuje na to, že „určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo“ (ZSP 78/2006). V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.
24. V procesných súvislostiach súd napokon poukazuje aj na to, že kúpnu zmluvu, ktorej posúdenie by malo byť predmetom dotknutých právnych vzťahov, uzavreli ako predávajúci ďalších podielov (podieloví spoluvlastníci nehnuteľností) aj viaceré ďalšie osoby, ktoré neboli účastníkmi resp. stranou v tomto súdnom konaní (nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom napadnutej kúpnej zmluvy, boli pred
jej uzavretím v podielovom spoluvlastníctve aj viacerých ďalších osôb). Toto konanie sa tak vlastne dotýka aj ostatných účastníkov tejto zmluvy, resp. spoluvlastníkov dotknutých nehnuteľností (predmetu ich spoluvlastníctva, ich práv a povinností k nim, veľkosti ich podielov, okruhu a identity ostatných spoluvlastníkov, rozhodovania o nakladaní so spoločnou vecou, predkupného práva, atď.), a preto, podobne ako pri akomkoľvek inom záväznom posudzovaní viacstranného právneho vzťahu, by mali byť účastníkom tohto konania všetci účastníci napadnutej zmluvy, resp. spoluvlastníci dotknutých objektov (tzv. nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 ods. 1 CSP). Je tomu tak preto, aby jednak neboli ukrátení na svojich právach, a mohli sa k veci vyjadriť, a najmä preto, aby rozsudok mohol byť pre nich záväzný a mal vôbec význam ak má vytvoriť pevný základ vecných práv (rozsudok zaväzuje len strany konania - § 228 ods. 1 CSP - čo je podstatné aj z hľadiska poznania a záväznosti okruhu a identity ostatných spoluvlastníkov, a záväznosti ich postojov pri spolurozhodovaní o nakladaní so spoločnou vecou, realizácii predkupného práva a pod.). Z povahy veci je teda z hľadiska vecnej legitimácie potrebné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo.
„V občianskom súdnom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli (prípadne ich právni nástupcovia), a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní. V týchto veciach totiž účastníci kúpnej zmluvy vystupujú ako nerozluční spoločníci.” (ZSP 3/2004, s. 66). „V prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby na strane žalovaných ako nútené procesné spoločenstvo vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak by žalobca namiesto núteného procesného spoločenstva žaloval len jeden subjekt, prípadne nie všetkých nútených spoločníkov, žaloba by musela byť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnutá.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 266).
25. V danom prípade sa otázka neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej naraz viacerými osobami, tak ako je uvedené vyššie, dotýka aj ďalších osôb (subjektov týchto právnych vzťahov), ktoré však nie sú zúčastnené v tomto konaní. Pri posudzovaní právnych úkonov, a teda aj v konaní o určenie neplatnosti v kúpnej zmluvy, resp. o obnovenie podielového spoluvlastníctva, tak ako bolo uvedené vyššie, by však mali byť účastníkom takého konania všetky subjekty týchto právnych vzťahov, ktorých sa to dotýka, a preto pokiaľ nevystupujú na strane žalobcu, mali by vystupovať na strane druhej. V tomto prípade však tomu tak nebolo, na konaní sa, či už ako žalobcovia alebo ako žalovaní, nezúčastňujú všetci účastníci napadnutej zmluvy.
26. Okrem toho, v súvislosti s formuláciou žalobného návrhu (ktorým je súd viazaný), je naliehavý právny záujem na požadovanom určení otázny aj v súvislosti s tvrdeniami žalovaného o poskytnutom plnení, keď podľa niektorých právnych názorov, vyjadrených napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 2.4.2001, sp. zn. 22 Cdo 2147/99 „Opírá-li se určovací žaloba o skutečnost, že došlo k plnění z neplatné smlouvy (případně ze smlouvy, která byla zrušena), je třeba v případě, že již dříve nedošlo ke vzájemnému vrácení plnění z této smlouvy při posuzování naléhavého právního zájmu na určení vlastnického práva převodce, přihlížet k tomu, zda je současně uplatněn nárok na vzájemné vrácení plnění podle § 457 obč. zák, a zvážit, zda nedochází k obcházení tohoto ustanovení; jinak by mohlo být v důsledku určení vlastnictví žalobce ohroženo právo žalovaného na vrácení plnění”.
27. Súd sa pritom, pri výklade relevantných ustanovení a hodnotení uvedenej veci, zaoberal napokon aj individuálnymi okolnosťami tohto prípadu, resp. či by v danom prípade, vzhľadom na nejaké konkrétne mimoriadne okolnosti prípadu, nešlo o prílišnú tvrdosť zákona (vo svetle úplného odňatia práva na spravodlivé súdne konanie). Avšak žiadne takéto skutočnosti žalobcovia netvrdili, a ani podstata uplatneného nároku vo veci samej eventuálne vážne ohrozená nie je (keďže vlastnícke právo sa nepremlčuje), a teda nič nebráni žalobkyniam podať prípadne riadne a správne žalobu novú (ak na svojom nároku vo veci samej trvajú). Nie je totiž prekážkou rozsúdenej veci (pre novú určovaciu žalobu), ak dôvodom zamietnutia boli dôvody procesné (napr. nedostatok naliehavé právneho záujmu
- R 15/2005).
28. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
30. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať mu podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej strane v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešní žalobcovia na náhradu trov konania nemajú právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.