Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-12-2019.pdf
PDF · 121.14 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/12/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členiek senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, proti žalovaným: 1/ A. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XX/XX, XXX XX E., 2/ Z. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX T., zast. JUDr. Anna Malčeková, advokátka, AK so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, 3/ P. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX T., zast. Mgr. et Mgr. Lívia Kosťová, advokátka, AK so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, 4/ Z. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX T., zast. JUDr. Ľubomír Ivan, advokát, AK so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, 5/ T. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX T., o zaplatenie 44.253,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6Csp/129/2016 - 165 zo dňa 18. 06. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6Csp/129/2016 - 165 zo dňa 18. 06. 2018 v napadnutom výroku III. a IV. p o t v r d z u j e .
II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 2/, 3/, 4/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.
III. Žalovanej 5/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie proti žalovanému 1/ zastavil. Výrokom II. konanie v časti žalovanej sumy 11.000,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06. 2018 zastavil. Výrokom III. žalobu zamietol. Výrokom IV. priznal žalovaným 2/, 3/, 4/ a 5/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na zistený skutkový stav, podľa ktorého žalovaní uzavreli dňa 16. 08. 2015 so žalobcom ako veriteľom Zmluvu o poskytnutí úveru, na základe ktorej im žalobca poskytol úver hypotekárneho typu vo výške 56.429,66 Eur (1.700.000,- Sk v pôvodnej národnej mene), bez uvedenia účelu. Na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy boli toho istého dňa uzavreté zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Z dôvodu, že žalovaní opakovane porušovali zmluvné a obchodné podmienky, vyhlásil žalobca dňa 15. 12. 2013 predčasnú splatnosť úveru. Dňa 31. 10. 2014 pristúpil žalobca k výkonu záložného práva v súlade s ustanovením § 151l Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) formou predaja prostredníctvom dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. Dražbu nebolo možné vykonať vzhľadom na prebiehajúce občianskoprávne konanie na Okresnom súde Zvolen v inej veci. Ku dňu zosplatnenia úveru k 15. 12. 2013 bola dlžná suma z úveru vyčíslaná v celkovej výške 45.807,04 Eur, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 44.265,10 Eur, zmluvných úrokov z úveru vo výške 1.426,27 Eur, zákonných úrokov z omeškania
v celkovej sume 63,95 Eur a z poplatkov v celkovej sume 51,72 Eur, ktoré si však žalobca v spore neuplatnil. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovaní uhradili sumu 11,92 Eur, ktorá bola započítaná na istinu pohľadávky. V priebehu sporu, dňa 18. 06. 2018, žalobca zobral voči žalovanému 1/ žalobu späť s odôvodnením, že tento zaplatil časť žalovanej istiny vo výške 11.000,- Eur, zároveň v dotknutej časti istiny a príslušenstva zobral žalobu späť a žiadal konanie zastaviť, s čím žalovaní súhlasili.
2. Žalovaný 4/ prostredníctvom právneho zástupcu vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania. Rovnako aj žalovaní 2/, 3/ prostredníctvom právnych zástupcov vzniesli námietku premlčania a navrhli žalobu zamietnuť. Vzhľadom na túto námietku premlčania sa súd zaoberal ako prvou touto námietkou. Uviedol, že žalobca v konaní nespochybňoval inštitút všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a jej aplikáciu, naopak v rámci dokazovania sa zameral na výklad začatia plynutia všeobecnej 3-ročnej doby, majúc za to, že žaloba bola žalobcom podaná v posledný deň uplynutia tejto premlčacej doby, vychádzal pri tom z dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 15. 12. 2013, majúc za to, že prvý deň plynutia všeobecnej premlčacej doby bol deň nasledujúci po dni vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, teda 16. 12. 2013. Žaloba bola súdu doručená dňa 16. 12. 2016, podľa žalobcu v posledný deň všeobecnej premlčacej doby. Žalovaní považovali nárok za premlčaný z dôvodu, že premlčacia doba uplynula dňa 15. 12. 2016.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že základným výkladovým pravidlom pre počítanie lehoty je ust. § 122 OZ, keď podľa § 122 ods. 2 OZ koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Pre počítanie hmotnoprávnych lehôt uvádzaných v Občianskom zákonníku, upravených v § 122, je potrebné urobiť úkon tak, aby bol doručený adresátovi, alebo aby bol v posledný deň lehoty podaný na súde. V tomto prípade podľa výkladu prvoinštančného súdu ide o lehotu určenú podľa rokov, kedy posledný deň lehoty pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota začína plynúť. Týmto dňom je deň vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru 15. 12. 2013, a preto súd konštatoval, že žaloba bola súdu doručená v prvý deň po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, a preto z dôvodu vznesenia námietok premlčania sporovými stranami žalobu v celom rozsahu zamietol. V časti, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby voči žalovanému 1/ a v časti sumy 11.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06. 2018 konanie zastavil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.
4. V zákonom stanovenej lehote napadol rozsudok súdu prvej inštancie žalobca, a to v rozsahu výroku III. a IV. rozsudku. Poukázal na dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP s tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. K tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý proces vytýka rozhodnutiu, že nespĺňa kvalitatívne nároky, ktoré naň kladie právna úprava a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR a vyšších slovenských súdov, pričom kvalitatívne nároky na odôvodnenie rozhodnutia sú priamo nadviazané na právo strán sporu na spravodlivý proces, ktoré je zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou SR a aj Civilným sporovým poriadkom. Konkrétne vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozhodnutia vôbec neprihliadol na podanie žalobcu
- repliku k vyjadreniu žalovaného 4/ zo dňa 25. 05. 2018, ako ani na ústne prednesy povereného zamestnanca žalobcu na pojednávaniach. S právnou argumentáciou žalobcu sa okresný súd ani nesnaží vysporiadať, dokonca v odôvodnení zamlčuje jej existenciu. Žiadnym spôsobom sa nevyrovnal ani s rozhodnutiami NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013 a sp. zn. 7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 03. 2015, na ktoré poukázal pri svojej argumentácii žalobca. Rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, majúc za to, že ide o priamy zásah do práva žalovaného (zrejme myslel žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) na spravodlivé konanie a súdnu ochranu. Má za to, že rozhodnutie je zároveň prekvapivé, pretože možné premlčanie nároku žalobcu už ex offo súd posudzoval pred vydaním platobného rozkazu v súlade s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou - ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
6. K nesprávnym skutkovým zisteniam s poukazom na odôvodnenie súdu, v zmysle ktorého „poverený zástupca žalobcu nespochybňoval inštitút všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka a jej aplikáciu ...“, tvrdí, že ide o priamy rozpor s faktickým stavom veci. Odkázal na svoju „repliku“ (zo dňa 25. 05. 2018) a ústne prednesy na pojednávaniach. Následne aj v bode 18 odôvodnenia súd uviedol skutkové zistenia v rozpore so skutočným stavom veci.
7. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci namieta nesprávne právne posúdenie v začiatku behu premlčacej doby. Podľa žalobcu premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz a týmto dňom je deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda keď je actio nata. Podanie žaloby môže byť odôvodnene uskutočnené až po vykonaní jednostranného právneho úkonu - vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Tento právny úkon (označený ako oznámenie o zosplatnení úveru) bol vykonaný dňa 16. 12. 2013. Nie je možné stotožniť sa s tým, že premlčacia doba začína plynúť skôr, ako je jednostranný právny úkon vykonaný - vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Poukazuje na ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Obdobne v Občianskom zákonníku ust. § 101 a § 102, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo. V zmysle uvedeného je jednoznačne preukázané, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Na margo veci žalobca uviedol, že právny úkon je platný od momentu, ako bol urobený v súlade s požiadavkami platnej právnej úpravy. Je teda platný od jeho učinenia, pokiaľ boli splnené všetky zákonom stanovené náležitosti tohto právneho úkonu vrátane jeho formy a ďalej, ak sa taký právny úkon, ak je to potrebné, dostal do dispozičnej sféry toho, komu bol adresovaný. Žalobca tiež namieta, že súd aplikoval nesprávnu právnu normu pri posudzovaní dĺžky premlčacej doby, na čo bol pred vynesením rozsudku žalobcom upozornený. Na predmetný právny vzťah sa aplikuje právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku, a teda 4-ročná premlčacia doba (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 a 7MCdo 9/2014 k povahe záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere ako absolútneho obchodu a potrebe aplikácie Obchodného zákonníka).
8. V ďalšom poukazuje na to, že žalovaní účinne nerozporovali tvrdenie žalobcu, že vznesenie námietky premlčania v tomto konaní, za skutkového stavu, ktorý konaniu predchádzal a sa na toto konanie viaže, je zjavným zneužitím subjektívneho práva zo strany žalovaných. V rámci svojej argumentácie len uviedli zjavne nesprávny právny názor, že námietka premlčania nemôže byť posúdená ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 33Cdo 3717/2017 zo dňa 27. 12. 2017 vo veci dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde námietka premlčania uplatnená žalovanými bola posúdená ako odporujúca dobrým mravom. Poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ako aj Ústavného súdu ČR k posúdeniu námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/459/2011, kde súd uviedol: „i uplatnenie námietky premlčania môže byť výnimočným výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi za situácie, pokiaľ by táto námietka bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu. Rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov spojených iba s uplatneným nárokom, ale i z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená.“. Žalobca teda preukazuje, že žalovanými vznesenú námietku premlčania je potrebné vyhodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ako zneužitie subjektívneho práva, ako konanie šikanózne, ktorému nie je možné priznať právnu ochranu. Domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu.
9. Žalovaný 4/ prostredníctvom splnomocneného advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu označil odvolanie v celom rozsahu za nedôvodné. Vyjadrenia, týkajúce sa porušenia jeho práva na spravodlivý proces, považuje za neopodstatnené. Podľa žalovaného 4/ súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil rozhodnutie, v ktorom sa venoval premlčaniu, ako aj plynutiu premlčacej doby. Nesúhlasí, že by sa súd nevysporiadal s replikou žalobcu ani jeho ústnymi prednesmi. Žalobca svoje tvrdenia a spochybnenie, resp. nevysporiadanie sa súdu s uvádzanými skutočnosťami neodôvodnil, aj preto toto tvrdenie považuje za účelové a neopodstatnené.
10. K názoru žalobcu na posúdenie premlčania už pred vydaním platobného rozkazu uvádza, že súd ho vydáva na základe skutočností tvrdených žalobcom, ak tieto vyplývajú z listinných dôkazov ním predložených. K tomu uviedol, že zo strany súdu evidentne mohlo dôjsť k pochybeniu pri vydaní
platobného rozkazu, pritom názor súdu na žalovaným 4/uvádzané a prednesené premlčanie bol uvedený nielen na pojednávaní, ale aj priamo v rozhodnutí a jeho odôvodnení. Pokiaľ žalobca poukazoval na možnosť skončenia veci na jedinom pojednávaní a vytýka súdu odročenie na žiadosť právneho zástupcu žalovaného, išlo o dôvod na strane súdu za účelom doručovania písomností uvedených v zápisnici. Za absurdné označil tvrdenie o možnosti skončenia sporu na jedinom pojednávaní a naviac, nemožno tvrdiť, že tým zvýhodňoval žalovaných a navyšoval trovy žalovaných voči žalobcovi. Ide o nesprávne, ničím nepodložené a neodôvodnené tvrdenie žalobcu v snahe spochybniť nárok žalovaného na vzniknuté trovy.
11. Pokiaľ žalobca poukazuje na údajne nesprávne skutkové zistenia, toto absolútne vylučuje, súd v bode 14 a 18 (odôvodnenia rozsudku - poznámka odvolacieho súdu) správne uviedol skutočnosti. Pravdivé je tvrdenie súdu, že žalobca nespochybňoval premlčaciu dobu, resp. inštitút premlčania, jediné čo spochybňoval, bolo plynutie premlčacej doby a bol opačného názoru ako žalovaný 4/. Rovnako poukázal na to, že žalobca až v podanej replike začal tvrdiť, že v predmetnom spore je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu lehotu upravenú v Obchodnom zákonníku. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu týkajúcim sa práve či už začatia plynutia premlčacej lehoty, posudzovania jej dĺžky a v podstate premlčania nároku ako celku. Má za to, že súd nárok žalobcu posúdil a rozhodol správne. Posledným dňom lehoty na podanie žaloby, aby bol nárok nepremlčaný, bol deň 15. 12. 2016 a nie 16. 12. 2016, ako tvrdí žalobca. Žalovaný 4/ tvrdí, že žalobca poukazuje len na tie skutočnosti, ktoré uvádzal v konaní na súde prvej inštancie, s týmito sa súd vysporiadal a podľa názoru žalovaného 4/ rozhodol správne, preto sa domáha potvrdenia napadnutého rozsudku.
12. Žalovaná 2/ prostredníctvom právnej zástupkyne vo vyjadrení k podanému odvolaniu zopakovala vyjadrenie žalovaného 4/.
13. Na toto vyjadrenie písomne reagoval žalovaný 4/ prostredníctvom splnomocneného advokáta, vzhľadom na zistenie odvolacieho súdu, že obe prv uvedené vyjadrenia k odvolaniu (žalovaného 4/ a žalovaného 2/) sú totožné, vyjmúc označenie sporovej strany a zastupujúceho advokáta ako aj ich adries, nepovažuje odvolací súd za dôvodné toto vyjadrenie k vyjadreniu oboznamovať, pretože nič nové neobsahuje.
14. Žalovaný 3/ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne zaslal písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 2/ a žalovaného 4/ (vyjadrenie k odvolaniu sám nezaslal). Vo vyjadrení k vyjadreniam uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentačnou líniou, ktorá tvorí obsah predmetných vyjadrení žalovaných. Žalobca totiž vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu takú relevantnú skutočnosť, ktorá by bola dôvodom na to, aby sa od názorov žalovaných a rovnako od svojich vlastných názorov prezentovaných v konaní na súde prvej inštancie s odstupom času akokoľvek odchýlil. V konkrétnostiach považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, týkajúce sa údajného porušenia jeho práva na spravodlivý proces, ako aj tvrdenej skutočnosti, že sa súd prvej inštancie nevyrovnal s argumentmi žalobcu, týkajúcimi sa námietky premlčania a premlčacej doby. Tiež sa stotožňuje s názormi žalovaných, týkajúcich sa toho, že žalobca sa účelovo a zjavne neopodstatnene odvoláva na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s replikou žalobcu a jeho ústnymi prednesmi na pojednávaniach. Žalobca toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Rovnakým spôsobom sa vyjadril k možnosti/nemožnosti rozhodnúť vec na jedinom pojednávaní, ako aj so zjavne účelovým a nepodloženým tvrdením žalobcu, že by odročením pojednávania súd prvej inštancie zvýhodnil žalovaných a navýšil ich trovy voči žalobcovi. Vylúčil tvrdenia žalobcu o údajných nesprávnych skutkových zisteniach v predmetnej veci. Pravdivé je tiež tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca nespochybňoval premlčaciu dobu, resp. samotný inštitút premlčania, jediné čo spochybňoval, bolo plynutie premlčacej doby, pričom bol opačného názoru, ako žalovaný 3/. Naďalej má za to, že nárok žalobcu je premlčaný tak, ako správne ustálil súd prvej inštancie a ako o ňom rozhodol.
15. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 4/ v podstate zopakovala to, čo v písomnom vyjadrení uviedol žalovaný 4/ k jej písomnému vyjadreniu a vzhľadom na totožnosť týchto podaní odvolací súd nepovažuje za dôvodné tieto opakujúce sa a nadbytočné podania opätovne uvádzať.
16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť, ani zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, prejednanie
veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, preto vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP. Rozsudok verejne vyhlásil (v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 119 ods. 1 CSP), v napadnutej časti ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca s poukazom na uzatvorenú Zmluvu o poskytnutí úveru č. 8225/25891/2005/NSU85 požadoval od žalovaných 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne zaplatenie sumy 44.253,48 Eur istiny, zmluvný úrok vo výške 1.426,27 Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 63,95 Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do zaplatenia, dôvodiac tým, že žalovaní opakovane porušili zmluvné a obchodné podmienky, preto žalobca vyhlásil dňa 15. 12. 2013 predčasnú splatnosť úveru. Po čiastočnom späťvzatí žaloby voči žalovanému 1/ a v rozsahu sumy 11.000,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06. 2018 bolo v tomto smere konanie zastavené, keď žalovaní so späťvzatím v tomto rozsahu vyjadrili súhlas.
18. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie obmedzil dokazovanie na dôvodnosť tejto námietky, a pretože dospel k záveru, že uplatnený nárok je premlčaný, žalobu zamietol z dôvodov, ktoré vyjadril v odsekoch 11 až 19 napadnutého rozsudku. Žalobca v odvolaní predovšetkým namietal porušenie práva na spravodlivý proces, najmä pre nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie so všetkými jeho argumentmi a pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavné, že súd prvej inštancie posudzoval premlčanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku a je pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa nedostatočne venoval argumentácii žalobcu v otázke posudzovania premlčacej lehoty vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že vec má byť posudzovaná podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a teda premlčacia doba v tomto prípade bola 4-ročná. Aj napriek tomuto nedostatku však nemožno toto porušenie práva konštatovať za také závažné, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože tento nedostatok možno napraviť v odvolacom konaní (podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní; podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom).
19. Žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky, či premlčanie práva v danom prípade sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, keď podľa jeho názoru zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, ide o absolútny obchod, a preto má byť použitý režim tejto právnej úpravy. Poukázal pritom aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo 4/2012 a 7MCdo 9/2014.
20. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 4/2012 uviedol, že zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve.
21. Podobne v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 9/2014 najvyšší súd vyjadril názor, podľa ktorého, ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na premlčanie treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
22. Na rozdiel od týchto rozhodnutí najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 4/2014 a obdobne 4MCdo 17/2014 uviedol, že „ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by súd prvej inštancie vziať zreteľ na § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by bol ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva.“. Najvyšší súd SR aj v predchádzajúcich rozhodnutiach riešil otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, v prípade nároku uplatneného dodávateľom voči spotrebiteľovi v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 20/2019 (publikované v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 36/2013) zaujal najvyšší súd právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (3- ročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (4-ročná) premlčacia doba.
23. Aj v ďalších rozsudkoch Najvyššieho súdu SR (3MCdo 14/2014, 8MCdo 13/2014, 4MCdo 17/2014, 3Cdo 87/2017) najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 6 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 OZ a konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použitú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3MCdo 14/2014 bol napadnutý aj ústavnou sťažnosťou, túto ústavný súd odmietol (uznesenie III.ÚS 194/2016 zo dňa 12. 04., 2016) ako zjavne neopodstatnenú.
24. Odvolací súd teda konštatuje, že aj keď je správny názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka, je treba mať na zreteli, že úverová zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou a súdna prax považuje obdobné právne vzťahy za typické občianskoprávne spotrebiteľské vzťahy. Vzhľadom na to je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa opodstatnená požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia aplikovaná úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Správny bol teda záver súdu prvej inštancie, že na tento právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby (teda 3- ročnú), ako aj podľa Občianskeho zákonníka posudzovať plynutie premlčacej doby.
25. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
26. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
27. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
28. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
29. Ako je zjavné z obsahu spisu (zmluva o poskytnutí úveru), zmluvné strany sa dohodli o plnení v splátkach (čl. VI. splácanie úveru, bod 2), zároveň sa dohodli o možnosti dodávateľa požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva v prípade porušenia povinností zo strany dlžníka stanovených zmluvou a obchodnými podmienkami (čl. IX. spoločné a záverečné ustanovenia, bod 7 a čl. IV. práva a povinnosti banky bod 4 obchodných podmienok), keď tieto skutočnosti - zosplatnenie úveru z dôvodu porušenia povinností dlžníkov zmluvné strany ani nerozporovali. Z uvedeného je tak zrejmé, že v tomto prípade došlo k premlčaniu pohľadávky žalobcu v zmysle ust. § 103 druhá veta OZ, v zmysle ktorého, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, premlčacia doba začne plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon viaže začiatok premlčacej doby na dátum zročnosti tej nesplatenej splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. V danom prípade to znamená, že tak bolo (muselo byť) ešte pred termínom zosplatnenia 15. 12. 2013, z čoho je bez pochybností zjavné, že nárok je premlčaný.
30. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku k tejto problematike, a to názor žalobcu, že námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že judikatúra v zásade nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Vždy však musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má potom miesto iba v ojedinelých a výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konanie, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade s uvedenou zásadou (vigilantibus iura), ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/203/2018).
31. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že v tomto prípade nebol dôvod odchýliť sa od ustálenej judikatúry, ktorá v tomto smere rešpektuje základné princípy práva, ako princíp právnej istoty, zásada rovnosti strán a rovnosti zbraní, zásada spravodlivosti, pri zachovaní zásady zvýšenej ochrany slabšej strany sporu. V tomto prípade odvolací súd teda konštatuje, že okolnosti prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad, kedy by bolo dôvodné dospieť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovanými by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd konštatuje, že pokiaľ v tejto veci súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že vznesenú námietku premlčania považoval za dôvodnú a dospel k záveru o premlčaní práva žalobcu, rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. potvrdil.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom 2/, 3/, 4/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalovanej 5/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože z obsahu spisu je zjavné, že jej v tomto konaní žiadne účelne uplatnené trovy nevznikli.
34. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).