Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CPr/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, sudkyňa JUDr. Júlia Weiserová, v spore žalobcu: L. M., nar. X.X.XXXX, bytom V. XXX, právne zast. JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, Košice, Bajzova 2, proti žalovanému: L. M., IČO: XX XXX XXX, V. XXX, právne zast., Advokátskou kanceláriou J &J Partners, s.r.o., Košice, Palackého 2, IČO: 50 369 482, v konaní o zaplatenie sumy 10.956,- Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 28.8.2015 domáhal zaplatenia sumy 10.956,- Eur so 7 % úrokom z omeškania od 1.6.2015 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalovaný podniká na základe živnostenského oprávnenia ako fyzická osoba v predmete kúpa tovaru za účelom jeho predaja, poskytovaní služieb v lesníctve, pričom v predmete podnikania má aj odbor cestnú nákladnú dopravu. Keďže v tomto odbore nemal žalovaný ako fyzická osoba potrebnú odbornú spôsobilosť, ktorú mal on, vykonával vo firme žalovaného na základe osvedčenia podľa o cestnej doprave funkciu zodpovedného zástupcu a to do 31.5.2015. Dňa 17.3.2000 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu, pričom následne pôsobil vo funkcie manažér firmy, odborné riadenie v cestnej doprave, s miestom výkonu práce Bijacovce a celá Slovenská republika. Práce vykonával v súlade s dohodnutou pracovnou náplňou na základe splnomocnenia pri úkonoch v cestnej doprave, keďže na ne dňa 28.10.1998 získal na osvedčenie o odbornej spôsobilosti. Pre žalovaného zabezpečoval práce podľa potreby a pokynov, zabezpečoval náhradné diely na nákladné vozidlá, vykonával práce vodiča nákladného auta, manuálne práce v lesnom poraste, zabezpečoval administratívne podklady pre ekonómku firmy, vyplácal pracovníkov firmy, viedol evidenciu pre spracovanie miezd, zabezpečoval bankové operácie vo vnútri firmy i navonok, s tretími osobami. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 1.3.2001 s rozsahom 8 hodín denne. Dňa 1.3.2001 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu určitú, ktorú ukončili dňa 3.3.2009. V tom čase si vybavoval dôchodok a po jeho vybavení dňa 7.7.2009 uzatvorili novú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so mzdou vo výške 332,- Eur brutto. Žalovaný mu ako zodpovednému zástupcovi pre odbor cestná, nákladná doprava do notárskej zápisnice udelil splnomocnenie, aby vykonával všetky úkony v mene žalovaného pred štátnymi organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi. Pri obchodnom rokovaní sa preukazoval splnomocnením, preberal poštu, peniaze určené pre žalovaného, rokoval s veriteľmi, na daňovom úrade, banke, lízingovej spoločnosti, v poisťovniach, na úrade pre cestnú premávku a pod.. Činnosti tohto charakteru vrátane činnosti zodpovedného zástupcu vykonával v pracovnom pomere do 31.5.2015, kedy ho žalovaný listom zo

dňa 29.5.2015 požiadal, aby sa zdržal akýchkoľvek úkonov v jeho mene, vrátil mu listiny oprávňujúce konať v jeho mene a pečiatku. Zároveň mu oznámil, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009 bol ku dňu 31.10.2009 ukončený a teda od 1.11.2009 nie je zamestnancom firmy, žiadny pracovný pomer si nedojednal, preto mu nevznikol nárok na výplatu mzdy a žalovanému nevznikla povinnosť platiť za neho odvody. Žalovaný sa odvolal na jeho žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 podľa ktorej mal pracovný pomer skončiť dňa 31.10.2009. Konštatoval, že pracovný pomer medzi ním a žalovaným sa fakticky týmto dňom neskončil, dôvod pre ktorý bola žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru adresovaná žalovanému bol ten, že firma bola vo finančných ťažkostiach, neplnila dane, odvody, záväzky, takže nechcel zaťažiť žalovaného, ktorý je jeho synom ešte ďalším platením mzdy a ďalších odvodov. Formálne ukončenie pracovného pomeru im bolo obom jasné a zrozumiteľné, ústne sa dohodli, že syn mu mzdu vyplatí, keď bude mať z čoho, keď firma dosiahne zisk. Písomne uzatvorenú pracovnú zmluvu nemal, ale na základe ústnej dohody so žalovaným teda s jeho súhlasom a jeho pokynov naďalej pokračoval v plnení pracovných povinností. Nesúhlasil s tým, žeby práce vykonával dobrovoľne, bez nároku na mzdu, ako príbuzný v priamom rade, ktorý je už dôchodkovo poistený. Za prácu, ktorú pre žalovaného odvádzal od roku 2000 do roku 2009 mu žalovaný riadne vyplácal dohodnutú mzdu, a preto niet dôvodu, aby za práce ktoré vykonával ešte vo väčšom rozsahu od 1.11.2009 do 31.5.2015 túto mzdu nepožadoval. Pre žalovaného odpracoval viac ako 8 hodín denne, mal náklady s použitím osobného motorového vozidla, cestovného, vykonával i odbornú činnosť zodpovedného zástupcu pre cestnú, nákladnú dopravu. Z dokladov predložených spolu so žalobou je zrejmé, že prácu vykonával v určitom čase, na vopred dohodnutom mieste, žalovaný mu určil pracovný čas i rozsah pracovného úväzku, pričom okrem osobného výkonu práce podľa pokynov žalovaného dodržiaval i pracovnú disciplínu. Bol toho názoru, že v konaní nepochybne preukázal, že medzi ním a žalovaným išlo o výkon závislej práce v prospech žalovaného, pričom dohoda o výške mzdy vyplýva z predchádzajúceho pracovného pomeru a v pracovnej zmluve zo dňa 7.7.2009 bola dohodnutá na sumu 332,- Eur a bola mu takto vyplácaná až do 31.10.2009. Ak by chcel ako otec vypomáhať synovi, tak by nepožadoval mzdu ani od roku 2000, pretože už od tohto obdobia poberal výsluhový dôchodok. Záväzkový vzťah medzi ním a žalovaným od 1.11.2009 do 31.5.2015 nebol právnym vzťahom ovládaným princípom rovnosti ale princípom osobnej závislosti a podriadenosti žalovanému a to podľa jeho pokynov a za dohodnutú mzdu. Aj keď nemal písomnú pracovnú zmluvu tento fakt nebráni vzniku pracovného pomeru, pretože nesankcionuje ústne uzatvorenú pracovnú zmluvu absolútnou neplatnosťou. Ak by mal súd za to, že medzi ním a žalovaným nebol pracovnoprávny vzťah, obsah a spôsob vykonávania činnosti pre žalovaného zodpovedá obsahu príkaznej zmluvy podľa a nasl. a odmena 332,- Eur je obvyklá pre činnosť, ktorú pre žalovaného vykonával. Keďže napriek tomu, že medzi ním a žalovaným nedošlo k mimosúdnej dohode, uplatnil nárok na zaplatenie nepremlčanej mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2015, t.j. za 33 mesiacov po 332,- Eur mesačne.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.9.2016 uviedol, že žaloba sa nezakladá na relevantných skutočnostiach. K podpisu pracovnej zmluvy medzi ním a žalobcom po termíne 16.10.2009 nikdy nedošlo, nedošlo ani k ústnej dohode ohľadne vybavovania nejakých pohľadávok alebo inej činnosti žalobcu pre žalovaného. Tvrdenia žalobcu nie sú ničím podložené. Tento nevykonával už ani funkciu zodpovedného zástupcu v oblasti nákladnej dopravy či iné činnosti. Žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru bola jednoznačne braná ako skončenie pracovného pomeru. Následne pokračovali kroky o odhlásenie žalobcu zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne a to dňa 2.11.2009 ako aj Sociálnej poisťovne a to dňa 3.11.2009 o čom svedčí evidenčný list dôchodkového poistenia a registračný list fyzickej osoby zo dňa 9.11.2009. Po tomto termíne medzi stranami nedošlo ani len k náznaku tobôž nie k dohode o nejakej pracovnej náplni či vyplácaní mzdy, takže nedošlo k žiadnemu pracovnoprávnemu vzťahu ani k vzťahu, ktorý by zodpovedal obsahu príkaznej zmluvy.

3. Žalobca v replike zo dňa 10.10.2016 skonštatoval, že žalovaný na základe živnostenského listu podniká ako fyzická osoba od roku 1994. Keďže žalovaný nemal odbornú spôsobilosť na výkon činnosti cestná, nákladná doprava, ktorá je jeho hlavnou činnosťou, vykonával v jeho firme funkciu zodpovedného zástupcu žalobca, ktorý mal potrebnú spôsobilosť podľa osvedčenia na základe o cestnej doprave, a to do 31.5.2015. Rovnako mu dňa 11.3.2004 bola formou notárskej zápisnice udelená plná moc na zastupovanie firmy a vykonávanie všetkých právnych úkonov súvisiacich s podnikaním a činnosťou firmy. Pri obchodných rokovaniach s partnermi sa preukazoval splnomocnením, vykonával aj ďalšie činnosti popísané v žalobe. Naďalej tvrdil, že skončenie pracovného pomeru v roku 2009 bolo iba formálne, pretože nechcel aby žalovaný, ktorý je jeho synom platil za

neho mzdu a odvody, keďže firma bola vo finančných ťažkostiach. Pri výkone prác však pokračoval nezmenene tak ako to bolo pred skončením pracovného pomeru. O týchto úkonoch žalovaný vedel, dával mu ústne pokyny, lebo tento jazdil nákladným vozidlom, takže bol vo firme zriedkavo. On ho informoval o finančnej situácii, vedel o každom výbere i vklade na účet, pretože ho mal napojený na svoj mobilný telefón. Do roku 2015 neboli medzi nimi žiadne nehody týkajúce sa podnikania.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 9.1.2017 poukázal na ustanovenia a 150 ods. 1 a konštatoval, že tvrdenia žalobcu o uzatvorení pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 sú v rozpore s uvedeným paragrafom, pretože pracovný pomer bol ku dňu 10.10.2009 ukončený. Zároveň poukázal na ustanovenie , podľa ktorého pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, teda jediným zákonom predpokladaným dôvodom spôsobilým vyvolať vznik pracovného pomeru je uzatvorenie pracovnej zmluvy. Tvrdenia žalobu o existencii pracovného pomeru z dôvodu jeho osobných pocitov bez plnenia podmienok stanovených zákonom nemôžu byť posudzované ako pracovný pomer, ktorý zakladá nárok na vyplatenie mzdy. Ak žalobca čokoľvek vykonával nemôže svoje konanie hodnotiť ako plnenie si pracovnej povinnosti, nakoľko medzi stranami neexistuje taký záväzok, ktorý by na jednej strane určoval právo žalovaného dávať žalobcovi pokyny príp. vyvodzovať následky pre ich nesplnenie a na druhej strane povinnosť žalobcu pokyny žalovaného plniť. Teda neexistoval taký záväzok, ktorý by zakladal povinnosti žalobcu. Ide o konanie žalobcu v prospech žalovaného na základe žalobcovej vlastnej, slobodnej vôle a dobrovoľnosti a tak ako tieto činnosti vykonával, tieto vykonávať nemusel, lebo takýto záväzok neexistoval. Poukázal na rozdielnosť tvrdení žalobcu, keď svoju žalobu stavia na tvrdeniach o existencii pracovnej zmluvy a následne v ďalšom bode svoj nárok už opiera o príkaznú zmluvu podľa . Takéto konanie žalobcu považoval za špekulatívne, účelne a zavadzajúce. Príkazná zmluva totiž môže vzniknúť iba na základe dohody dvoch zmluvných strán, pričom žalovaný so žalobcom takúto zmluvu nikdy neuzatvoril ani neprejavil vôľu ju uzatvoriť. Nebol si vedomý existencii akejkoľvek písomnej či ústnej príkaznej zmluvy, dôvod uplatneného nároku teda považoval za nezákonný. Ak úlohu otca je možné považovať za povolanie príkazníka, tak takéto úloha a jej služby nie sú nikde na svete platené, a preto je to v skutku neobvyklé. V závere prirovnal konanie k prípadu, keď iná osoba bez vedomia dotknutého prípadne bez jeho súhlasu alebo informovania vykonáva v jeho prospech činnosti dlhšie časové obdobie, konkrétne 5 rokov a rozhodne sa, že za to bude žiadať odmenu. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu pre zrejmý rozpor s dobrými mravmi. Zároveň vzniesol námietku premlčania, vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčí za 2 roky odo dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil.

5. V predmetnej veci súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania rozhodol rozsudkom -216 zo dňa 28.3.2018, ktorým žalobe čo do uplatnenej istiny 10.956,- Eur s úrokom vo výške 5,05 % ročne počnúc od 1.6.2015 vyhovel a v prevyšujúcej časti uplatneného úroku nad jeho zákonný rámec žalobu zamietol. Úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, pričom odvolací súd rozsudkom -253 zo dňa 28.8.2019 zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku žaloby a výroku o trovách a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

7. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že žalobca má povinnosť zrozumiteľne a určito opísať okolností, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, teda skutkový stav. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku by mali byť jednoznačné a konkrétne tak, aby nemohlo dôjsť k ich zámene s iným skutkom. Bol toho názoru, že žaloba obsahujúca skutkové tvrdenia, ako aj prednesy skutkových tvrdení žalobcu počas konania pred súdom prvej inštancie nevymedzili z hľadiska skutkových tvrdení nepochybne predmet konania tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným skutkovým stavom. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáha od žalovaného ako zamestnávateľa zaplatenia jeho mzdy za vyznačené obdobie, teda ide o pracovnoprávny nárok, ktorý má základ v konkrétnom pracovnoprávnom vzťahu medzi stranami sporu. Pokiaľ teda žalobca v konaní uplatňuje nárok z pracovného pomeru, je jeho povinnosťou skutkovo vymedziť tento konkrétny pracovný pomer tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným pracovnoprávnym vzťahom. Žalobca nepostupoval v tomto zmysle, pokiaľ z obsahu jeho žaloby vyplýva, že jeho nárok má základ v existujúcom pracovnom pomere, ktorý bol medzi stranami sporu uzavretý písomnou zmluvou zo dňa 07.07.2009 tvrdiac, že tento pracovný pomer neskončil dňom 31.10.2009 ale pokračoval v nezmenenom rozsahu. Z takýchto skutkových tvrdení teda podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva logicky skutkový záver, že žalobca

svoj nárok uplatňuje z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou dňa 07.07.2009 tvrdiac, že tento pracovnoprávny vzťah existoval aj za sporné obdobie od 01.11.2009 do 31.05.2015. Na druhej strane v rozpore s týmito skutkovými tvrdeniami žalobca v svojej žalobe (bod IV. ods. 3) uviedol, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu za uvedené obdobie, teda od 01.11.2009 do 31.05.2015 vznikol ako nový pracovný pomer keď uviedol, že napriek tomu, že za toto obdobie nemal písomnú pracovnú zmluvu, nebránilo to vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú a to ústnou formou. Z týchto skutkových tvrdení teda vyplýva iný skutkový záver a to, že žalobca uplatňuje v konaní vyplatenie mzdy z novovzniknutého pracovného pomeru konkludentnou formou. Navyše v ďalšom odseku svojej žaloby uviedol opätovne nové skutkové tvrdenia, ktoré odporujú jeho predchádzajúcim tvrdeniam keď uviedol, že spôsob vykonávania činnosti žalobcom pre žalovaného zodpovedá obsahu príkaznej zmluvy podľa ust. a nasl. a suma 332,- Eur mesačne predstavuje odmenu za obvyklú činnosť zodpovedného zástupcu v oblasti nákladnej cestnej dopravy. Odvolací súd bol teda toho názoru, že takto uvedené skutkové tvrdenia žaloby nevymedzujú dostatočne predmet konania tak, aby tento nebolo možné zameniť. Nevyplýva z nich totiž, z ktorého konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu si žalobca uplatňuje mzdu. Pokiaľ by totiž tento zotrval na svojich tvrdeniach o tom, že tento nárok mu vyplýva z pracovného pomeru so žalovaným, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07.07.2009 z dôvodu, že tento pracovný pomer nezanikol 31.10.2009, ale trval aj za sporné obdobie, nemôže obstáť jeho ďalšie skutkové tvrdenie, pokiaľ uviedol, že rovnaký nárok má základ v novovzniknutom pracovnom pomere uzavretom konkludentnou formou. Pokiaľ by totiž boli pravdivými skutkové tvrdenia o tom, že jeho pracovný pomer založený zmluvou zo dňa 07.07.2009 nezanikol, nemohol mu takto súbežne vzniknúť aj ďalší nový pracovný pomer uzavretý konkludentne. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa s týmito rozpornými tvrdeniami v rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal a ohľadne samotných skutkových tvrdení o tom, že pracovný pomer strán sporu uzavretý dňa 07.07.2009 nezanikol nevyvodil žiadny vlastný záver a v tejto časti dôvodov rozsudku namiesto vlastných skutkových hodnotení opätovne citoval iba stanoviská strán sporu v tejto spornej otázke. Z uvedeného teda vyplýva, že z rozsudku nie je zrejmé, či súd vyhodnotil dohodu strán o zániku pracovného pomeru ku dňu 31.10.2009 a v ďalšom odseku č. 28. odôvodnenia sa už zaoberal rozpornými skutkovými tvrdeniami žalobcu o tom, či od 01.11.2009 došlo medzi stranami sporu k vzniku nového pracovného pomeru, a to konkludentnou formou alebo či išlo zo strany žalobcu ako otca iba o "dobročinnosť" vo vzťahu k žalovanému, alebo či práce v prospech žalovaného tento vykonával na základe príkaznej (mandátnej) zmluvy. Z takýchto skutkových hodnotení nemožno vyvodiť jednoznačný záver, z ktorého pracovnoprávneho vzťahu žalobcovi priznal mzdu.

8. Uložil súdu prvej inštancie povinnosť vyzvať žalobcu, aby tento skutkovo jednoznačne vymedzil, ktorý z tvrdených pracovnoprávnych vzťahov považuje za základ pre svoj nárok na zaplatenie mzdy s tým, že jeho skutkové tvrdenia musia byť vyšpecifikované do takej miery, aby takto vymedzený pracovný pomer nebolo možné zameniť s iným.

9. Súd prvého stupňa v zmysle pokynov odvolacieho súdu uznesením -257 zo dňa 8.10.2019 vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom uplatneného nároku s poukazom na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach.

10. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.11.2019 zotrval na svojich skutkových tvrdeniach uvedených v časti III žaloby. Konštatoval, že sa dňa 7.7.2009 uzatvorili so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu manažér firmy, v prípade potreby vodič a závozník a robotnícke práce. Nástup do práce bol dohodnutý na 7.7.2009, miesto výkonu práce V. XXX + územie EÚ, podľa potreby zamestnávateľa, mzda vo výške 332,- Eur brutto s výplatným termínom 15. deň v kalendárnom mesiaci. Pracovnú náplň mal nezmenenú od 2.4.2000, túto vypracoval žalovaný k pracovnej zmluve zo dňa 17.3.2000 a vykonávanie činnosti pre žalovaného preukázal predloženým dokladmi. Tvrdil, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009 nebol riadne ukončený ku dňu 31.10.2009, formálne ukončenie pracovného pomeru bolo obom jasné a zrozumiteľné. Skončenie pracovného pomeru dohodou k dňu 31.10.2009 žalovaný ako zamestnávateľ a on a ako zamestnanec iba predstierali, simulovali. Tento úkon nebol vážny, pretože on po dohode so žalovaným a s jeho súhlasom riadne pracoval podľa jeho pokynov, naďalej pokračoval v práci za podmienok dohodnutých pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009. Pracovná náplň zo dňa 2.4.2000 sa nemenila. Opätovne uviedol, že skončenie pracovného pomeru simulovali z dôvodu finančných ťažkostí žalovaného, ktorého tento nechcel zaťažovať odvodmi, mzdou. Veril, že mu mzdu žalovaný zaplatí, keď bude mať z čoho. O hospodárskych výsledkoch firmy mal prehľad a keďže sa finančná situácia zlepšila požiadal ho o výplatu mzdy dňa 10.4.2015. Odpoveď žalovaného zo dňa

29.5.2015 nepopiera, že pre neho resp. pre firmu v období od 1.11.2009 do 31.5.2015 práce vykonával, avšak malo ísť o práce otca bez nároku na mzdu, čo nie je pravdivé. Ďalej konštatoval, že nesankcionuje ústne uzavretú pracovnú zmluvu absolútnou neplatnosťou, pokiaľ by súd uveril, že skončenie pracovného pomeru nebolo ním predstierané, v takomto prípade by výsledky vykonaného dokazovania svedčili o uzavretí pracovného pomeru ústnou formou s podstatnými náležitosťami pracovnej zmluvy, ktoré boli dohodnuté v zmluve zo dňa 7.7.2009. Poukázal na ustanovenie s tým, že právny úkon, ktorý nie je vážny je neplatný.

11. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.12.2019 uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 15.11.2019 nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by odvodzovali záver, že sa jednalo o simulovaný resp. predstieraný právny úkon, v ktorého dôsledku by sa malo jednať o neprerušený pracovný pomer za základe pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pracovný pomer bol skončený riadne dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom ku dňu 31.10.2009, pričom ďalej sa jednalo iba o občasnú výpomoc otca pre syna bez nároku na mzdu. Od 1.11.2009 nebol žalobca vedený v sociálnej ani zdravotnej poisťovni, žalovaný nijakým spôsobom otca od tohto momentu neúkoloval, ani mu neurčoval pracovný čas, ich vzťah bol rovnocenný. V tom čase ani on, ani otec nemali pochybnosti o vzájomnej zhode skočiť pracovný pomer uzavretý dňa 7.7.2009, a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Žalobca v priebehu celého konania nedokázal objektivizovať svoje tvrdenia o tom, že v čase od 1.11.2009 naďalej vykonával prácu za základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 v nezmenenom obsahu, inak ako svojou výpoveďou, ktorú nemožno považovať za objektivizujúci prvok a dôkazmi preukazujúcimi rozsah pracovného času a počtu odpracovaných hodín v celkovom rozsahu iba 17 dní. Z vyššie uvedeného nie je možné ustáliť záver, že sa jednalo o simulované skončenie pracovného pomeru, ale práve naopak, je preukázané, že žalobca vykonával určité činnosti iba príležitostne, na základe vlastného rozhodnutia. Žiadal žalobu zamietnuť. 12. Súd nariadil termín pojednávania na deň 5.2.2020, pričom tohto sa osobne zúčastnil žalobca a právny zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť písomne ospravedlnil a právny zástupca žalovaného ospravedlnil neúčasť žalovaného. Obe procesné strany súhlasili s tým, aby súd vo veci konal a rozhodol. Súd v súlade s ust. pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného.

13. Žalobca zotrval na žalobe, svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach, ako aj doplnených skutkových tvrdeniach. Na svojom opätovnom výsluchu netrval.

14. Právny zástupca zotrval na ich predchádzajúcich vyjadreniach a trval na zamietnutí žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalovaným. Na opätovnom výsluchu žalovaného netrval.

15. Súd vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, oboznámil sa s osvedčením o odbornej spôsobilosti žalobcu zo dňa 28.10.1998, živnostenským listom zo dňa 27.7.1999, pracovnou zmluvou zo dňa 17.3.2000, pracovnou náplňou žalobcu zo dňa 2.4.2000, notárskou zápisnicou N 33/2004, Nz 2730/2004 zo dňa 11.3.2004, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.3.2009, pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009, žiadosťou o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2009, žiadosťou o spracovanie výplaty zo dňa 15.5.2015, odpoveďou na žiadosť zo dňa 29.5.2015, evidenčným listom dôchodkového poistenia a registračným listom fyzickej osoby od Sociálnej poisťovne, oznámením Všeobecnej zdravotnej poisťovne, potvrdením od spoločnosti BKS Leasing, Bratislava, zo dňa 30.7.2015, UniCredit Bank zo dňa 31.7.2015, zápisnicou o ústnom pojednávaní s Daňovým úradom Prešov zo dňa 4.6.2015, platobnými príkazmi, zápisnicou o ústnom pojednávaní s Daňovým úradom Prešov zo dňa 23.2.2015, výzvou od Daňového úradu Prešov zo dňa 9.5.2014 8.12.2014, potvrdením od Daňového úradu Prešov zo dňa 10.10.2014, hlásením o odpade zo dňa 13.1.2012, 20.1.2012, 26.1.2014, 29.1.2015, potvrdením o odobratí tabuliek s evidenčným číslom zo dňa 31.10.2014, daňovým priznaním žalovaného za rok 2014, faktúrou č. 2014/0109, návrhom na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 14.4.2014, zmluvou s UniCredit Bank zo dňa 26.3.2013, 18.7.2013, 6.11.2013, rozhodnutím Okresného úradu Prešov zo dňa 7.11.2013, potvrdením Žilinskej univerzity v Žiline o absolvovaní prípravného kurzu pre odbornú spôsobilosť na podnikanie vo vnútroštátnej doprave v dňoch 22.9.1998 - 25.9.1998, osvedčením Žilinskej univerzity v Žiline o účasti na odbornom seminári v dňoch 29.11. - 30.11.2000, potvrdením Žilinskej univerzity v Žiline o absolvovaní odborného seminára dňa 24.9.2002, 27. - 28.11.2003, 6.5.2004, 1. - 2. 12.2004, 22.11. - 23.11.2005, 21.11. - 22.11.2006, 21.11.

- 22.11.2007, 4.2. - 5.2.2009, 17.5. - 18.5.2011, záznamami o prevádzke motorových vozidiel vrátane evidencie prevádzky motorových vozidiel za rok 2012, 2013, 2014, rozhodnutím Daňového úradu Prešov

o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 19.8.2014 i k osobnému motorovému vozidlu zo dňa 22.9.2014, rozhodnutím Daňového úradu Prešov o vyrubení úroku zo sumy odkladu dane zo dňa 27.10.2014, zmluvami o poskytnutí flexipôžičky zo strany VÚB a.s. v prospech R. M. a L. M. ml. zo dňa 2.6.2008 i 18.7.2005, zmluvou o autoúvere zo dňa 14.5.2008 a 20.6.2008 uzavretej medzi BKS Leasing, a.s. a žalovaným, zmluvou o úvere zo dňa 20.6.2008, zmluvou o pôžičke zo dňa 13.8.2012 uzavretou medzi L. O. a žalovaným, zmluvou o pôžičke zo dňa 7.5.2012 uzavretou medzi L. H. a žalovaným, zmluvou o pôžičke zo dňa 7.11.2012 uzavretou medzi R. V. a žalovaným vrátane pokladničného dokladu, uznaním dlhu a dohode o spôsobe úhrady škody zo dňa 7.8.2012 uzavretou medzi Východoslovenskou distribučnou a.s. a žalovaným, návrhom na vydanie platobného rozkazu a platobným rozkazom tunajšieho súdu sp.zn. -19 zo dňa 19.6.2014, zápisnicami o ústnom pojednávaní na Daňovom úrade Prešov zo dňa 21.5.2013 ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

16. Žalobca L. M. st. vo svojej výpovedi uviedol, že u svojho syna pracoval od založenia firmy, t.j. od 1.2.1994 až do 31.5.2015. Mal urobenú riadnu pracovnú zmluvu. Keď sa však firma L. M. - nákladná doprava dostala do finančných problémov, spolu s manželkou založili vlastný rodinný dom, bolo to v roku 2008. Následne sa dozvedel, že syn dlhuje banke 20.000,- Eur, taktiež má dlh u daňového úradu pre neodvádzanie cestnej dane rovnako 20.000,- Eur. So synom sa dňa 15.10.2009 dohodli kvôli tomu, že nechcel prísť o dom a taktiež mu záležalo na oddlžení firmy, že pracovný pomer formálne ukončí, pretože syn by nebol v stave platiť 4 zamestnancov (2 vodičov, ekonómku a jeho). Pracovný pomer zrušil s tým, že so synom boli dohodnutí, že si naďalej bude podľa pokynov plniť svoje povinnosti tak ako doposiaľ a to bezplatne až do obdobia, kedy budú dlhy vyplatené a vtedy mu bolo prisľúbené, že mu bude mzda doplatená a bude s ním riadne uzavretý nový pracovný pomer. On pre syna i naďalej vyplňovať stasky, mesačne vypracovával podklady pre ekonómku, realizoval rôzne opravy strojov, bol mu vždy k dispozícii, keď to potreboval. Zároveň realizoval úhrady v bankách, komunikoval s úradmi, zúčastňoval sa spolu so synom resp. za syna pojednávaní na Okresnom súde vo Svidníku. Dlhy síce syn ešte nemá splatené, avšak tento ho v roku 2014 obvinil, že ho okradol na nafte o 3.300,- Eur čo ho nazlostilo, pretože to nebola pravda. Práve naopak, pre firmu využíval vlastné motorové vozidlo, nabehal pre firmu 254.000 km a od kilometra nedostal nič, iba mu bol preplatený benzín. Vzhľadom na toto obvinenie zo strany syna ho písomne požiadal, aby mu mzdu za prechádzajúce obdobie vyplatil, na čo mu on odpovedal listom, že činnosti vykonával bezplatne. Niekedy pre syna pracoval aj 12 hodín denne. Viedol knihu dochádzky, denník prevádzky motorových vozidiel a tam je presne zaznamenané kde chodil, aké cesty vykonával. Do práce chodil do 31.5.2015, mzdu mal dohodnutú tak ako v pracovnej zmluve sumu 332,- Eur.

17. Žalovaný L. M. ml. uviedol, že žalobca nemal s ním uzavretú žiadnu pracovnú zmluvu, zmluva mu skončila v roku 2009. U neho zamestnaný nebol. Predmetom jeho činnosti je nákladná doprava, vozil drevo, bol na cestách 6, 8 niekedy 12 hodín denne. Sídlo firmy bolo na tej adrese, kde má doteraz trvalé bydlisko. On žiadne písomnosti pre vlastnú firmu nevyhotovoval, zháňal robotu, zákazky, pretože nie je podstatná objednávka, podstatná je robota. Potvrdil, že žalobca odhlasoval motorové vozidlá a za firmu konal, ale robil to na vlastnú päsť, on mu to nekázal. Záznamy o prevádzke motorového vozidla taktiež realizoval žalobca, rovnako mu to však nekázal on. Teraz si tieto činnosti vykonáva sám. Žalobca ho k písomnostiam nepripustil, povedal mu, že to nie je jeho činnosť, že sa nemá o to starať, robil to všetko on. Žalobca dovtedy zastupoval firmu, kým on nezablokoval účet, bolo to v máji 2015. Odvtedy firmu nezastupoval. Vždy bol na živnostenskom liste on vedený ako zodpovedný zástupca. Neuzavrel so žalobcom žiadnu pracovnú zmluvu a to ani ústne. Od roku 2009 žalobcovi mzdu nevyplácal, potom ako dal výpoveď, ekonómka stopla odvody, mzdu i sociálku.

18. Z osvedčenia o odbornej spôsobilosti podľa o cestnej doprave č. 004410 zo dňa 28.10.1998 súd zistil, že L. M. st. je odborne spôsobilý na vykonávanie cestnej nákladnej dopravy.

19. Zo živnostenského listu zo dňa 27.7.1999 súd zistil, že L. M. ml. podnikal v oblasti cestná, nákladná doprava, pričom zodpovedným zástupcom pri tejto činnosti bol L. M., st., t.j. žalobca.

20. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 17.3.2000 súd zistil, že žalobca nastúpil do práce 18.3.2000 ako manažér firmy s platom 5.000,- Sk. Následne bola žalobcovi vyhotovená pracovná náplň a to dňa 2.4.2000 kde sú rozpísané činnosti, ktoré v rámci pracovného pomeru bude vykonávať.

21. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.3.2009 súd zistil, že sporové strany uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.3.2009.

22. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 7.7.2009 súd zistil, že žalobca nastúpil do práce 7.7.2009 ako manažér firmy s platom 332,- Eur.

23. Zo žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 súd zistil, že žalobca požiadal o rozviazanie pracovného pomeru z osobných dôvodov ku dňu 31.10.2009. Žiadosť akceptoval žalovaný dňa 16.10.2009.

24. Zo žiadosti o spracovanie výplaty zo dňa 15.5.2015 súd zistil, že žalobca požiadal ekonómku firmy žalovaného, aby mu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 spracovala výplatu a odvody od 1.4.2015. V texte konštatoval, že v mesiaci október 2009 sa sám rozhodol, že nebude poberať žiadnu výplatu, pretože firma bola v krachu a na jej úvery založil dom.

25. Z odpovede na žiadosť o spracovanie mzdy zo dňa 29.5.2015 súd zistil, že žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer bol ukončený k 31.10.2009, teda od 1.11.2009 nie je zamestnancom firmy. Keďže pracovný pomer nebol dojednaný ani k termínu 1.4.2015 nevzniká mu nárok na výplatu mzdy a im povinnosť platiť odvody. Za prácu, ktorú pre firmu vykonal v období od 1.11.2009 do 31.5.2015 sa mu poďakoval a konštatoval, že prácu v tomto období žalobca vykonával bez nároku na mzdu, ako príbuzný v priamom rade - otec fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom, ktorý je už dôchodkovo poistený a je poberateľom dôchodku.

26. Z notárskej zápisnice N 33/2004, Nz 2730/2004 zo dňa 11.3.2004 súd zistil, že žalovaný splnomocnil žalobcu, aby ho zastupoval pri všetkých úkonoch, ktoré sa týkajú jeho ako podnikateľa - živnostníka a to najmä pred štátnymi orgánmi, organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi, súdmi, družstvami, obchodnými spoločnosťami, pri jednaní s obchodnými partnermi, pri preberaní poštových zásielok doporučených alebo určených do vlastných rúk, pri preberaní peňazí ako aj pri ostatných úkonoch týkajúcich sa jeho činnosti. Splnomocnenie bolo určené na dobu neurčitú

27. Z evidenčného listu dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne u žalobcu súd zistil, že pracovný pomer trval od 7.7.2009 do 31.10.2009. Z registračného listu bolo zistené, že poistenie žalobcovi zaniklo k 31.10.2009.

28. Z oznámenia zamestnávateľa o poistencoch adresovaného Všeobecnej zdravotnej poisťovni súd zistil, že žalovaný oznámil poisťovni zmenu v platení poistenia a to k 31.10.2009.

29. Z množstva dokladov predložených žalobcom súd zistil, že žalobca i po rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 31.10.2009 vykonával pre žalovaného činnosť, komunikoval s leasingovou spoločnosťou BKS Leasing, poisťovňami, bankou žalovaného (UniCredti Bank), realizoval bankové transakcie, zúčastňoval sa jednaní na Daňovom úrade Levoča i Prešov, komunikoval s Obvodným úradom životného prostredia Levoča ohľadne odpadovej politiky, vykonával úkony súvisiace s prevádzkovanými motorovými vozidlami (prihlasovanie, odhlasovanie s pod.), viedol evidenciu prevádzky automobilov žalovaného, komunikoval s obchodnými partnermi syna a vykonával ďalšie úkony.

30. Zo zmlúv o pôžičkách predložených žalobcom do spisu súd zistil, že žalovaný mal uzavretých niekoľko zmlúv o pôžičkách, o poskytnutí flexihypotéky, autoúveru a pod..

31. Podľa , právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

32. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne: inak je neplatný.

33. Podľa , , ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu

konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

34. Podľa 18 platného ku dňu 31.10.2009, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

35. Podľa 42 ods. 1 platného k 31.10.2009, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

36. Podľa 43 ods. 1, 2 platného k 31.10.2009, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.

37. Podľa 47 ods. 1, písm. a) platného k 31.10.2009, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

38. Podľa , platného k 31.10.2009, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. 39. Predmetom tohto konania bolo zaplatenie sumy 10.956,- Eur s prísl., ktorú žalobca uplatňoval titulom výplaty mzdy za prácu, ktorú vykonával v prospech žalovaného za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2015.

40. Úlohou žalobcu po zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom bolo, aby tento skutkovo jednoznačne vymedzil, ktorý z tvrdených pracovnoprávnych vzťahov považuje za základ pre svoj nárok na zaplatenie mzdy. Tento v doplnených skutkových tvrdeniach uviedol, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009 nebol riadne ukončený ku dňu 31.10.2009, skončenie pracovného pomeru dohodou k dňu 31.10.2009 žalovaný ako zamestnávateľ a on a ako zamestnanec iba predstierali, simulovali, formálne ukončenie pracovného pomeru bolo obom jasné a zrozumiteľné s čím však nesúhlasil žalovaný, ktorý tvrdil že k ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie a v tom čase ani on, ani otec nemali pochybnosti o vzájomnej zhode skočiť pracovný pomer uzavretý dňa 7.7.2009.

41. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca pracoval pre žalovaného odo dňa 17.3.2000, kedy strany uzavreli riadnu pracovnú zmluvu. Pôsobil vo funkcii manažér firmy pre odborné riadenie v cestnej doprave, pričom zároveň bol na živnostenskom liste žalovaného zapísaný ako zodpovedný zástupca pre cestnú nákladnú dopravu na základe Osvedčenia o odbornej spôsobilosti číslo 004410 zo dňa 28.10.1998. Pre žalovaného vykonával práce podľa potreby a pokynov, zabezpečoval náhradné diely na nákladné vozidlá, vykonával práce vodiča nákladného auta, manuálne práce v lesnom poraste, zabezpečoval administratívne podklady pre ekonómku firmy, vyplácal pracovníkov firmy, viedol evidenciu pre spracovanie miezd, zabezpečoval bankové operácie vo vnútri firmy i navonok, s tretími osobami. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 1.3.2001. Následne dňa 1.3.2001 bola medzi sporovými stranami uzavretá ďalšia pracovná zmluva, pričom pracovný pomer z tejto zmluvy trval do 3.3.2009. Žalovaný dňa 11.3.2004 udelil žalobcovi ako zodpovednému zástupcovi firmy splnomocnenie vo forme notárskej zápisnice, ktorým ho poveril vykonávaním všetkých úkonov v jeho mene pred štátnymi organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi. Dňa 7.7.2009, po tom čo si žalobca vybavil dôchodok bola opätovne medzi stranami uzavretá uzatvorená nová pracovná zmluva na dobu neurčitú so mzdou vo výške 332,- Eur brutto. Funkcia zamestnanca i miesto výkonu práce ostali nezmenené. Tento pracovný pomer bol

ukončený na základe žiadosti žalobcu o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009, ku dňu 31.10.2009, pričom žalovaný s rozviazaním pracovného pomeru k uvedenému dátumu súhlasil.

42. Žalobca tvrdil, že sa v prípade skončenia pracovného pomeru jednalo o úkon neplatný, nakoľko išlo o úkon simulovaný.

43. Otázkou simulovaného právneho úkonu sa zaoberá ustanovenie , . Pokiaľ má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli strán a ak súd splnené všetky jeho náležitosti ( Občianskeho zákonník, veta prvá). Z uvedeného vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným iba "naoko" (simulovaný právny úkon) zastieraný iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich strán a v takom prípade platí zastieraný právny úkon, ktorý zodpovedá vôli strán a spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. V tomto prípade však napriek argumentácii žalobcu súd konštatuje, že sa nejedná o zastieraný právny úkon, pretože nebolo vôľou konajúcich strán uzavrieť - vykonať iný úkon ale podľa vyjadrenia žalobcu skončenie pracovného pomeru výpoveď iba predstierať. Podľa názoru súdu sa v tomto prípade jedná o inštitút podobný simulácii a to urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2010, sp. zn. .

44. Vykonaným dokazovaním mal súdu preukázané, že žalobca žiadosťou zo dňa 15.10.2009, teda jednostranným právnym úkonom inicioval rozviazanie pracovného pomeru z bližšie neuvedených osobných dôvodov ku dňu 31.10.2009. Žalovaný dňa 16.10.2009 žiadosť žalobcu akceptoval a s rozviazaním pracovného pomeru k 31.10.2009 súhlasil. Žalobca síce tvrdil, že išlo iba o úkon predstieraný, ktorý v skutočnosti síce papierovo urobiť chcel, avšak nechcel spôsobiť jeho skutočné následky, teda nechcel s prácou pre žalovaného skončiť. Žalovaný akúkoľvek simuláciu ukončenia pracovného pomeru z jeho strany odmietol, jeho skutočným úmyslom bolo pracovný pomer s otcom ukončiť. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažovalo žalobcu s poukazom na ust. posledná veta , podľa ktorého neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. Úlohou žalobcu bolo preukázať že žalovaný, ako chránený účastník, konajúci v dobrej viere o mentálnej výhrade vedel resp. vedieť mohol. V tomto prípade je však súd nútený konštatovať, že žalobca tvrdené skutočnosti nepreukázal, neprodukoval dôkazy smerujúce k tomu, že žalovaný o jeho mentálnej rezervácii vedel, teda dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému neuniesol, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Skutočnosť, že žalovaný v pracovno-právnom vzťahu so žalobcom zotrvať nechcel, podporuje i fakt, že okrem písomnej akceptácie výpovede žalobcu, dal pokyn ekonómovi firmy na odhlásenie žalobcu zo sociálnej poisťovne, daňového úradu a pod..

45. V závere súd uvádza, že žalobca síce preukázal, že aj podľa názoru súdu platnom ukončení pracovného pomeru pre žalovaného ešte nejaké činnosti vykonával, nebolo však možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že došlo k vzniku nového pracovného pomeru na základe ústne uzavretej pracovnej zmluvy resp. pracovnej zmluvy uzavretej konkludentne. Súdna prax síce ustálila, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nepostihuje neplatnosťou pracovného pomeru, avšak pre záver o platnosti takejto pracovnej zmluvy musí táto obsahovať všetky náležitosti jej platnosti uvedené v ust. a to druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a taktiež z nej musia vyplývať mzdové podmienky, keďže pracovný pomer je vnímaný ako odplatný pracovný vzťahu. Pre vznik pracovného pomeru totiž nepostačuje to, že zamestnanec vykonáva pre zamestnávateľa nejaké konkrétne práce a ani to, že zamestnávateľ s výkon týchto prác súhlasí, pokiaľ z ich dohody nie je zrejmé, že takéto práce majú byť vykonávané za odmenu a aj rozsah prác a výška odmeny musia vykazovať znaky určitosti. Rovnako nebola žalobcom preukázaná existencia príkaznej zmluvy medzi sporovými stranami a jej náležitosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že nárok žalobcu bol uplatnený titulom odmeny podľa a nasl. .

46. Na základe zisteného skutkového stavu vychádzajúc z výpovedí strán i predložených listinných dôkazov súd konštatuje, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik nového pracovného pomeru na základe ústnej pracovnej zmluvy resp. vzniknutý konkludentne po ukončení pracovného pomeru vzniknutého písomnou zmluvou zo dňa 7.7.2009, ku dňu 31.10.2009. V konaní neboli žalobcom preukázané všetky náležitosti potrebné pre platnosť pracovnej zmluvy uvedené v ust. (druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a tiež mzdové podmienky ) a ani náležitosti príkaznej zmluvy podľa a nasl. , teda súd konštatuje že žaloba nebola podaná dôvodne , a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku a žalobu v celom rozsahu zamietol.

47. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa , , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

49. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Nakoľko žalovaný mal v základe konania plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Zaoberal sa i možnosťou uplatnenia , avšak dôvody hodné osobitného zreteľa u žalobcu zistené neboli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Spišská Nová Ves písomne v štyroch vyhotoveniach ( , ).

V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané ( a ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.