Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-68-2018.pdf
PDF · 159.43 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/68/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcov: X.Zdzislaw Y. T., bytom T. O. XXB, XXX XX T. O., T. republika, (predtým A. Y. T. - F.-Y., so sídlom F. XX/X, XXX XX L., IČO: 46 213 058), 2. E. I., bytom O. XX, F., T. republika, 3. Y. L. A., bytom J. E. XX, H., T. republika, 4. V. F., bytom R. X/ XX, T., T. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.januára 2014, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014 a č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.januára 2014 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. a 2. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22. augusta 2013,
vo vzťahu k žalobcom v 1. a 3. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16. októbra 2013,
vo vzťahu k žalobcom v 1. a 4. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 02. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.augusta 2013 a veci v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcom v 1. až 4. rade voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že dňa 13.04.2011 jej bola doručená písomná informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS U. zo dňa 08.04.2011, v ktorom informuje, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc T. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v T. republike a s poukázaním na čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 žiadala o zistenie, či tieto osoby skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky za účelom zistenia, či sa na tieto osoby vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Na základe tejto písomnej informácie vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice u žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa kontrolu v dňoch 06.03.2013,
08.03.2013, 11.03.2013, 12.03.2013 a 16.04.2013, o výsledku ktorej bol spísaný protokol č. XXX-XXX- AGXX/XXXX-XXX zo dňa 16.04.2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa - žalobcu v 1. rade, t.j. E. XX, V. (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania V., E. XX sa dňom 20.05.2013 mení na adresu L.) sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil K.. Y. E. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi v 1. rade, o čom bol spísaný záznam č. XXXXX- X/XXXX-KEM zo dňa 06.03.2013. Kontrolou bolo ďalej zistené, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby K.. Y. E. sa konajú na adrese Z. XXX, L. (hotel C.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby K.. Y. E.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca K.. Y. E.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v T. republike. Práce sú prideľované žalobcom v 1. rade ústnou formou, t.j. osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná.
2. Na základe výsledkov tejto kontroly u žalobcu v 1. rade Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vydala vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade ako zamestnancom zamestnávateľa žalobcu v 1. rade rozhodnutia, a to č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22.08.2013, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) rozhodla, že žalobkyni v 2. rade E. I. zaniklo povinné nemocenského poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 14.08.2013. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16.10.2013 prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodol, že žalobcovi v 3. rade Y. L. A. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.09.2013. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.08.2013 prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodol, že žalobcovi v 4. rade V. F. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u žalobcu v 1. rade od 01.03.2013 podľa slovenskej legislatívy. Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu podali žalobcovia v 1. až 4. rade odvolanie, o ktorom rozhodovala žalovaná napadnutými rozhodnutiami. Podľa § 179 ods. 1 písm. b/ a § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. až 4. rade zamietla a rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov potvrdila.
II.
3. Rozhodnutia odôvodnila tým, že uviedla odvolacie námietky žalobcov v 1. až 4. rade, ktorí poukazovali na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Odvolávali sa na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ako aj zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. Namietali porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi T. republiky. Iní zamestnanci, ktoré vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej, že zamestnanci vykonávajú prevažne prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a ich náplňou práce je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nie je jasné, či konštatovanie o chýbajúcej kancelárii, písomných zápisov z porád a rozpisy zadávania prác zamestnancom sú skutočnosťami, na základe ktorých správny orgán urobil záver, že zamestnanec reálne v Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu. Zo žiadneho platného právneho predpisu nevyplýva povinnosť zamestnávateľa mať v mieste podnikania zriadenú kanceláriu, viesť záznamy o pracovných rokovaniach, o prideľovaní prác zamestnancom a ani zákaz spracovania personálnej a mzdovej agendy zamestnancov externým subjektom. Argument o nemožnosti určenia miesta výkonu práce zamestnancov neobstojí, pretože v súlade s pracovnou zmluvou je dohodnutým miestom výkonu práce adresa miesta podnikania zamestnávateľa. Ak zamestnanec vykonáva prácu mimo miesta v Slovenskej republike, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného pomeru.
4. Preskúmavané rozhodnutia odôvodnila a svoje dôvody odargumentovala na základe toho istého skutkového a právneho stavu z dôvodu, že sa týkali toho istého zamestnávateľa - žalobcu v 1. rade. Žalovaná konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov vo veci zániku sociálneho poistenia v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona. Uviedla, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp.č. I.-C/XXXX/XXXXX-XXX zo dňa 26.05.2011. V živnostenskom registri je zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania L., V. XXX/X (do 20.05.2013 V. - L. Y., E. XX). V registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011.
5. Dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „nariadenie“) a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu poukázala na základné nariadenie článok 13, ktorý stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
6. Citovala článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
7. Ďalej citovala článok 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) (a) základného nariadenia.
8. S poukazom na tieto citované články základného nariadenia uviedla, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
9. Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS U., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc T. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v T. republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS U. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.
10. Argumentovala, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
11. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.
12. Konštatovala, že v rámci vykonanej osobnej kontroly dňa 26.02.2013 prvostupňový správny orgán zistil, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa na adrese E. XX, V. sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil K.. Y. E. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi v 1. rade. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 06.03.2013, z ktorého vyplýva, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby K.. Y. E. sa vykonávajú na adrese Z. XXX, L. (hotel C.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby K.. Y. E.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v T. republike. Práce
sú prideľované ústnou formou, t.j. že žalobca v 1. rade osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu v 1. rade práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná.
13. Na základe výsledkov tejto kontroly konštatovala, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Ďalej uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konane, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon jej neukladá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Týmto postupom neboli dotknuté práva účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal mal možnosť podľa § 217 ods. 1 zákona napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi.
14. V závere uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu osobu a konkrétnu vec. Štátna príslušnosť zamestnancov žalobcu v 1. rade nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto zamestnancov.
15. V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde prebiehajú aj ďalšie konania vedené pod sp.zn. 5S 17/2014 a 5S 19/2014, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov konania, a to žalobcu v 1. rade a žalovanej, ako aj zamestnancov žalobcu v 1. rade, kde predmetom preskúmania sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vo veci vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia. Z dôvodu hospodárnosti konania súd na pojednávaní dňa 29.04.2015 spojil veci pod vyššie uvedenými spisovými značkami podľa § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že veci budú vedené pod spoločnou sp.zn. 5S 18/2014.
III.
16. Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej. Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. 1 písm. a/, čl. 11 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. S poukázaním na citované zákonné ustanovenia namietal, že nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie,
nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.
17. Dôvod nezákonnosti rozhodnutí žalovanej vidí v tom, že vydaním týchto rozhodnutí bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, v dôsledku čoho sú rozhodnutia nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré boli prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. Týmto bolo jemu a jeho zamestnancom odobraté právo brániť sa proti rozhodnutiam orgánu verejnej správy, ktorými sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup podľa jeho názoru zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo správny orgán rozhodoval na základe dôvodov a skutočností, ktoré v konaní neboli zisťované, prípadne boli zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009).
18. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu jeho a ďalších zamestnávateľov. Zaškatuľkovala ho ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká.
19. Vo vzťahu k ďalším dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukázal na skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, preto je toho názoru, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť, bez potreby ich ďalšieho skúmania.
20. Ďalej poukázal na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu a rozhodnutí žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnáva okrem zamestnancov - občanov T. republiky, aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom T. republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho zamestnancom.
21. Ďalej uviedol, že o skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS U.) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. Žalovaná preto nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutiami poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutiach sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).
22. Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu považuje za nepreskúmateľné, pretože správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietal, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u neho kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, pretože na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda.
23. Uviedol, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal prvostupňový správny orgán, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u neho kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už konštatovala závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva v odôvodnení rozhodnutí. Žalovaná pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy poukazuje na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citoval časti tejto príručky, a to: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
24. S poukázaním na tieto články v Praktickej príručke uviedol, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Spĺňa všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania
- administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Preto je jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Navrhol preskúmavané rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie.
IV.
25. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 25.03.2014, v ktorých poukázala na tie isté dôvody, t.j. skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť.
26. Právny zástupca žalobcov podal dňa 08.12.2014 súdu návrh na vstup žalobcov v 2., 3. a 4. rade do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcov a zároveň predložil súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom.
27. Súd uznesením zo dňa 05.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
28. V predmetnej veci správny súd rozhodol rozsudkom č.k. 5S 18/2014-39 zo dňa 29.04.2015, ktorým vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade žaloby zamietol, vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22.08.2013, vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade rozhodnutie zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16.10.2013 a vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.08.2013, a to všetky podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade zaviazal žalovanú nahradiť im trovy konania.
29. Proti vyššie citovanému rozsudku správneho súdu podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené správnemu súdu dňa 08.06.2015 a žalovaná podaním doručeným tunajšiemu správnemu súdu dňa 19.06.2015.
30. O odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade a žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 10Sžso/60/2015 zo dňa 28.09.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/18/2014-39 zo dňa 29.04.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení konštatoval, že po preskúmaní veci zistil, že žalobcovia podali spoločnú žalobu, nakoľko rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sa týkajú všetkých žalobcov spoločne, čiže nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že krajský súd rozhodol vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade tak, že žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. a 4. rade tak, že napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V danom prípade však ide o také spoločné práva žalobcov v 1. až 4. rade, že rozhodnutie krajského súdu vo veci sa musí na všetkých žalobcov vzťahovať rovnako, čo znamená rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov. Uložil krajskému súdu ako súdu prvého stupňa postupovať v naznačenom smere a rozhodnúť vo veci s rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
31. Na základe právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí správny súd opätovne vec prejednal a rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.: 5S/18/2014-80 zo dňa 08.03.2017 tak, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. a 2. rade zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22.augusta 2013, vo vzťahu k žalobcom v 1. a 3. rade zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16. októbra 2013 a vo vzťahu k žalobcom v 1. a 4. rade zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 02. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice,
č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.augusta 2013 a veci vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, na ďalšie konanie.
32. Proti citovanému rozsudku správneho súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.: 10Sžsk/15/2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.: 5S/18/2014-80 zo dňa 08. marca 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku Najvyšší súd vyslovil názor, že žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. V súvislosti s tým poukázal na to, že ani žalobcovia v 2., 3. a 4. rade počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázali, že od uzavretia pracovnej zmluvy vykonávali u zamestnávateľa na území Slovenskej republiky konkrétny dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsah konkrétnych prác, ktoré vykonávali pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k názoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej o tom, že žalobcom v 2. a 3. rade zaniklo a v prípade žalobcu v 4. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezametnanosti podľa slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), §15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia v správnom ako aj v súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej ako aj prvoinštančného správneho orgánu je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je následne vyhodnotený a právne posúdený. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd nepovažoval za správny právny názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený a rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné.
V.
33. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
34. Správne žaloby žalobcov boli podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa druhej hlavy piatej časti tohto procesného predpisu. Správny súd s poukázaním na § 491 ods. 1 SSP pokračoval ďalej v konaní podľa tohto nového právneho predpisu upravujúceho konanie pred správnym súdom s účinnosťou od 01.07.2016.
35. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
36. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konania o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. ustanoveniach SSP.
37. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
38. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
39. Správny súd vec v súlade so zrušujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opätovne prejednal, preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej podľa § 134 SSP a konanie, ktoré mu predchádzalo, vypočul právneho zástupcu žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej a dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná.
40. Správny súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej, ktorá neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila písomným podaním zo dňa 05.02.2020. Súhlasila, aby správny súd vo veci konal a rozhodol bez jej prítomnosti.
41. Najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: 10Sžsk/15/2017 vyslovil právne a skutkové závery, z ktorých vyplynulo, že správny súd by pri opätovnom prejednaní veci mal žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietnuť.
42. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaný právnym názorom kasačného súdu.
43. Správny súd v súvislosti s viazanosťou právneho názoru kasačného súdu krajským súdom uvádza, že právny názor kasačného súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí je pre krajské súdy záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení veci v správnom súdnom konaní či v administratívnom konaní k zmene skutkových okolností, ktoré sú odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania. Odklon od záväzného právneho názoru kasačného súdu nemožno vylúčiť ani v dôsledku judikatórnych zmien. Takouto judikatórnou zmenou v predmetnej veci bolo uznesenie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018 (po vydaní rozsudku kasačného súdu, ktorý rozhodol v predmetnej veci dňa 30.05.2018). Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právne posudzoval otázky nastolené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16.05.2018 a to, či: 1. „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. 2. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl.16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
44. V predmetnom konaní žalovaná napadnuté rozhodnutia odôvodnila tým, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky ani splnenie podmienky na určenie miesta podnikania. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu v 1. rade práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Pri rozhodovaní vychádzala z doručenej informácie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS U., na základe ktorej bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočnosti na určenie uplatniteľnej legislatívy a je príslušnou inštitúciou na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávanie práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípadom Sociálna poisťovňa. Pri posudzovaní veci aplikovala čl. 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia.
45. Rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu vychádzalo z rovnakých skutkových a právnych základov ako rozhodnutia žalovanej v predmetnom konaní.
46. Veľký senát vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia vo vzťahu k prvej otázke nastolenej senátom 9S konštatoval, že vykonávacie nariadenie určuje spôsob určenia uplatniteľných predpisov inštitúciou sociálneho zabezpečenia členského štátu Európskej únie. Uplatniteľnú legislatívu určí buď inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo sa určí dohodou inštitúcií sociálneho zabezpečenia členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť vo forme zamestnania a samostatne zárobkovej činnosti podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia. Postup inštitúcií sociálneho zabezpečenia členských štátov, ako aj dotknutých fyzických osôb vykonávajúcich zárobkovú činnosť v rozdielnych členských štátoch upravuje vykonávacie nariadenie v čl. 2 až čl. 5 a záväznosť spolupráce inštitúcií sociálneho zabezpečenia členských štátov v čl. 20. Vykonávacie nariadenie síce neupravuje záväznú formu dohody medzi
inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie, avšak uzavretie dohody o určení uplatniteľných predpisov inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie musí byť preukázané.
47. Vzhľadom k uvedenému veľký senát vo vzťahu k prvej otázke dospel k záveru o správnosti názoru senátu 9S, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej.
48. Vo vzťahu k druhej otázke nastolenej senátom 9S veľký senát upriamil pozornosť na vyššie uvedené, že Slovenská republika vstupom do Európskej únie preniesla v určenej miere svoju právomoc na Európsku úniu a súčasne pristúpila k dokumentom Európskeho spoločenstva a Európskej únie, ktoré sa stali pre ňu záväzné. Zákonodarca túto právnu skutočnosť zakotvil v čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu mocenské orgány štátu konajúce v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy pri aplikácii právnej úpravy na konkrétny prípad sú viazané tiež právne záväznými aktami Európskych spoločenstiev a Európskej únie.
49. Vzhľadom k uvedenému vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré boli obdobné v prejednávanej veci senátom 9S ako aj senátom 10S a právnej úpravy ustanovenej v základnom nariadení v spojení s právnou úpravou ustanovenou v jeho vykonávacom nariadení, pri určení uplatniteľnej legislatívy sociálneho poistenia fyzickej osoby vykonávajúcej zárobkovú činnosť vo forme zamestnania a samostatnej zárobkovej činnosti v dvoch členských štátoch Európskej únii, inštitúcie sociálneho zabezpečenia postupujú v zmysle právnej úpravy ustanovenej v základnom nariadení v spojení s právnou úpravou ustanovenou v jeho vykonávacom nariadení, ktoré právne akty Európskeho spoločenstva sú pre nich záväzné. Vychádzajúc zo všeobecnej zásady ustanovenej v preambule a v čl. 11 ods. 2 základného nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v spojení s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť, sú povinné spolupracovať a na základe vzájomnej koordinácie určiť príslušnú uplatniteľnú legislatívu na zabezpečenie sociálneho poistenia dotknutej osoby. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie.
50. Z uvedených dôvodov veľký senát vo vzťahu k druhej otázke nastolenej senátom 9S dospel k záveru, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
51. Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 (1) základného nariadenia.
52. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu. Podľa ods. 2 tohto článku, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
53. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované. V súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
54. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa čl. 6 vykonávacieho nariadenia.
55. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
56. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa ods. 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napr. aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
57. Správny súd v predmetnom rozhodnutí sa pridržiava právneho posúdenia veci na základe rozhodnutia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018 a v súlade s týmto názorom konštatuje, že rozhodnutia správnych orgánov v predmetnej veci vychádzali z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaná a prvostupňový správny orgán bez zákonného dôvodu predčasne posudzovali existenciu sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola slovenská legislatíva záväzne určená koordinačnými nariadeniami ustanoveným postupom a nimi určenými príslušným orgánom za uplatniteľnú.
58. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovanej mal za preukázané, že informácia inštitúcie sociálneho zabezpečenia T. republiky ZUS, ktorá bola zaslaná žalovanej, nepreukazuje, že by bola uzavretá dohoda o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobcov v 2. až 4. rade. T. inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba požadovala od žalovanej informáciu, či konkrétne osoby skutočne vykonávajú prácu na území Slovenskej republiky a podliehajú slovenskému zákonodarstvu.
59. Z uvedených dôvodov správny súd napadnuté rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods.1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
60. Úlohou správnych orgánov bude opätovne posúdiť otázky rozhodovania o uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade v súlade s vysloveným právnym názorom veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správneho súdu vyslovenom v tomto rozsudku.
61. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 SSP. Žalobcovia boli v konaní úspešní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.