Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (123)Rozsudok_12Co-107-2019.pdf
PDF · 101.79 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/107/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu Q. M. V., L., so sídlom A. XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, proti žalovanému E. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XXXX/X, XXX XX Q., o zaplatenie 2.652,93 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29Csp/160/2018-65 zo dňa 10. júna 2019, takto
rozhodol:
I. Nepriberá do konania J. W. J. Q. V., so sídlom W. S., XXX XX M., E.: XX XXX XXX.
II. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o trovách konania.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 716,39 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 16,57 Eur od 21.4.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.6.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,67 Eur od 21.9.2018 do zaplatenia a zo sumy 116,47 Eur od 21.10.2018 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 04.10.2013, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu V. V., a.s. uzatvoril so žalovaným dňa XX.XX.XXXX C. o spotrebnom úvere č. XXXXXX na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v celkovej výške 7.000,- Eur s uvedením výšky úrokovej sadzby 9,92 %, úroku z omeškania 5,5%, výšky splátky úveru 148,45 Eur, počtu splátok 60, termínu splatnosti splátok vždy k 20. dňu príslušného mesiaca, dátumu 1. splátky 20.11.2013, dátumu konečnej splatnosti úveru 20.10.2018, RPMN 10,38%,
priemernej hodnoty RPMN 20,38%, ako aj celkových nákladov dlžníka spojených s úverom vo výške 8.907,- Eur. Právny predchodca žalobcu podaním zo dňa 05.05.2017 mal vyzvať žalovaného na zaplatenie nesplatenej časti úveru vo výške 182,95 Eur v lehote 5 dní odo dňa vystavenia upomienky, avšak žalobca oznámil, že dokladom preukazujúcim doručenie upomienky nedisponuje. Podaním zo dňa 13.02.2018 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru k 13.02.2018 a výzvou na úhradu dlžnej pohľadávky vo výške 2.742,70 Eur najneskôr do 07.03.2018. Žalobca predložil podací hárok preukazujúci, že uvedené oznámenie jeho právneho predchodcu bolo žalovanému odoslané dňa 14.02.2018. Pohľadávka žalobcu pozostáva z nesplatenej istiny úveru po započítaní realizovaných úhrad vo výške 2.652,93 Eur (7.000,- Eur - 4.347,07 Eur) a kapitalizovaného zmluvného úroku ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru po započítaní realizovaných úhrad, vo výške 17,16 Eur (1953,70 Eur - 1936,54 Eur).
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebnom úvere majúcu charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.000,- Eur a žalovaný titulom splátok v prospech právneho predchodcu žalobcu poukázal úhrady v celkovej výške 6.283,61 Eur. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. aj uvedenie RPMN, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto RPMN. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však podľa citovaného zák. ustanovenia nepostačuje. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Navyše v danom prípade možno vec posúdiť v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2020 Z. z., podľa ktorého, ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalobca napriek výzve súdu nepredložil listinné dôkazy na základe ktorých by bolo preukázané zisťovanie príjmov, výdavkov, ako aj rodinného stavu spotrebiteľa. Keďže žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že pri poskytovaní predmetného úveru jeho právny predchodca konal s odbornou starostlivosťou, teda konkrétne nepreukázal zisťovanie príjmov, výdavkov, ako aj rodinného stavu žalovaného, je preto s poukazom na cit. zák. ustanovenia potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov a súčasne žalobca nie je oprávnený požadovať od žalovaného ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zároveň žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca doručil žalovanému upozornenie na uplatnenie práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru bol žalovaný povinný poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami istiny, a preto pri úhradách realizovaných vo výške 6.283,61 Eur tento doposiaľ realizoval úhrady titulom splátok úveru splatných X/XXXX - XX/XXXX a čiastočne splátku splatnú XX/XXXX vo výške 100,10 Eur. Na základe uvedeného preto vyhovel žalobe iba v časti splátok istiny úveru splatných XX/XXXX - XX/XXXX, t.j. do doby konečnej splatnosti úveru vo výške 716,39 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. S poukazom na nemožnosť právneho predchodcu vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti dohodnutých splátok istiny úveru a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. O trovách konania rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Žalobca bol v konaní úspešný v 27% hodnoty sporu, preto mu nárok na náhradu trov konania nepatrí a úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti a v časti trov konania. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že sa s argumentmi súdu prvej inštancie nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny. K úprave predpokladov použitých na výpočet RPMN uviedol, že všetky predpoklady použité na výpočet RPMN sú v zmluve uvedené. Poukázal na to, že zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický prepočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať, ako predpoklady pre výpočet RPMN. Zákon len stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo banka splnila. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Nitre v obdobných veciach. K nedostatočnému posúdeniu schopnosti splácať úver uviedol, že má za to, že súd nesprávne posúdil vec, pretože zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 11 ods. 2 stanovuje, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch, avšak mal za to, že povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 splnil. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.
12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
13. V priebehu odvolacieho konania bol zo strany J. združenia W. J. Q. V. (ďalej len „J. združenie“) podaný návrh na pribratie do konania podľa § 95 ods. 1 C.s.p., k čomu odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku upravuje inštitút pribratia osobitného subjektu, ktorý je svojím charakterom inštitútom fakultatívnym, teda súdy nie sú povinné návrhom samotných sporových strán alebo tretích strán vyhovieť. V prípade, ak sa vstupu do konania domáha tretia osoba, ktorá nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní, potom z jej procesného postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani právo na uskutočnenie určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane na ktorej má vystupovať, či súhlasí s pribratím tohto subjektu do konania). V prípade, ak súd dospeje k názoru, že účasť takéhoto subjektu nie je nevyhnutná pre konanie, potom je návrh na jej pribratie bez právnej relevancie. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že účasť Občianskeho združenia nie je v konaní nevyhnutná, preto nepovažoval za potrebné vyzývať žalovaného, aby vyslovil, či súhlasí so vstupom tretieho subjektu do konania a rozhodol o nepribratí tohto Občianskeho združenia do konania.
14. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
15. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože spotrebiteľská zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, t.j. neobsahuje uvedenie všetkých predpokladov potrebných pre výpočet RPMN a rovnako pred poskytnutím spotrebiteľského úveru nebola skúmaná bonita žalovaného, čo má tiež dopad jednak na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, ako aj nemožnosť žalobcu ako dodávateľa žiadať jednorazové splatenie poskytnutého úveru. S uvedenými závermi sa však vôbec nestotožnil žalobca v podanom odvolaní, preto odvolací súd sa zaoberal, či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom prvej inštancie ako aj prípadných sankcií
16. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené potom možno dôvodne požadovať od veriteľa preukázanie skúmania bonity klienta. V prípade, ak si veriteľ ako žalobca v súdnom konaní uplatňuje právo na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, je potom potrebné tiež vyhodnotiť aj to, či pri uzatváraní takejto spotrebiteľskej zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky stanovené právnymi predpismi zamerané ona ochranu spotrebiteľa. V takýchto prípadoch je potom na veriteľovi ako žalobcovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce mu z právnych predpisov aj náležite splnil.
18. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom v zákone neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
19. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby v konaní predložil potrebné dokumenty preukazujúce, že jeho právny predchodca pred poskytnutím úveru žalovanému konal s odbornou starostlivosťou, a teda skúmal bonitu žalovaného, avšak žalobca žiadne dokumenty vo vzťahu k skúmaniu bonity nepredložil. Z uvedeného dôvodu tak nebolo možné overiť, či právny predchodca žalobcu splnil svoju zákonnú povinnosť alebo nie, prípadne v akom rozsahu. Vzhľadom na uvedené tak možno konštatovať, že vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovaného pred poskytnutím úveru došlo k hrubému porušeniu povinnosti upravenej v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy a zákon takéto konanie sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru.
20. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by tvrdili opak, obmedzil sa len na citovanie zákonných ustanovení § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, pričom len uviedol, že má za to, že uvedené povinnosti boli splnené. Odvolací súd tak vyhodnotil túto odvolaciu námietku za neopodstatnenú.
21. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca, resp. jeho právny predchodca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
22. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a žalovaný je tak povinný vrátiť len sumu reálne poskytnutú, t.j. sumu 7.000,- Eur, pričom nemôže byť od neho zároveň požadované splatenie úveru jednorazovo. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte poukazuje na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého žalobca ani napriek uvedenej sankcii (o nemožnosti požadovať jednorazové splatenie úveru) nepreukázal doručenie výzvy na zaplatenie nesplatenej časti splátky, ktorá súčasne obsahovala aj upozornenie na predčasné zosplatnenie úveru, teda nebola splnená druhá podmienka ustanovená § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto aj z tohto dôvodu by bolo možné vyhlásenie predčasnej splatnosti považovať za neplatný právny úkon. Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného len na zaplatenie časti splátok istiny úveru splatných do doby konečnej splatnosti úveru s prísl. a vo zvyšnej časti žalobu správne zamietol.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené, už len samotná skutočnosť, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nedostatočne skúmal bonitu žalovaného pred poskytnutím úveru v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, preto odvolací súd sa ďalej nezaoberal skutočnosťou absencie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko táto by nijakým výrazným spôsobom neovplyvnila záver o prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
25. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
27. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).