Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-94-2019.pdf
PDF · 106.94 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/94/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie 2.572,36 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14Csp/62/2018-58 zo dňa 22.05.2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.572,36 eur s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/16/2015 o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom bol v postavení spotrebiteľa úspešný a ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/62/2017. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobcovi žiaden nárok na uplatňované primerané finančné zadosťučinenie nevznikol. Navrhol žalobu zamietnuť.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 1 ods. 1; § 3 ods. 3 a 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa skonštatoval, že vo vzťahu k citovaným zákonným ustanoveniam, či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň uviedol, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvej išntancie uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú Občiansky zákonník, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.
4. Prvoinštančný súd poukázal na konanie vedené ich súdom pod sp. zn. 14C/16/2015, z ktorého vyplýva, že návrh zmluvy nekorešpondoval s prijatím návrhu, preto prijatie návrhu bolo potrebné hodnotiť ako nový návrh, ktorý už následne nebol akceptovaný, a preto v danom prípade zmluva nemohla byť platne uzavretá. Z tohto dôvodu súd už neskúmal prípadne náležitosti zmluvy, resp. skutočnosti uvádzané žalobcom v pôvodnej žalobe, keďže dospel k záveru, že zmluva nebola platne uzavretá. V súvislosti s odôvodnením tohto rozhodnutia týkajúceho sa skutočnosti, že zmluva v danom prípade ani nevznikla, poukázal na to, že žalobca si v tomto konaní uplatnil svoje práva vyplývajúce z Občianskeho zákonníka, ktorý je predpisom, ktorý obsahuje úpravu na ochranu spotrebiteľov vo vzťahu ku konaniu dodávateľov.
5. Žalobca v rámci výsluchu pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že v minulosti mal so žalovaným uzavreté dve alebo tri zmluvy a bral ich v podstate preto, lebo po smrti otca ostal sám s mamou, brat bol v tom čase už odsťahovaný a nejako im nevychádzali peniaze. Poukázal na to, že konanie žalovaného bolo traumatizujúce, konkrétne sa jednalo o otravovanie SMS-kami, telefonátmi a netýkalo sa to vlastne iba jeho, ale nejakým spôsobom si zistili číslo na mamu, resp. priateľku a vyvolávali aj im. S priateľkou sa kvôli tomu často hádal a dokonca už boli zasnúbení, ale mesiac pred svadbou sa rozišli. Uviedol, že telefonáty boli aj 5 - 6 krát do dňa. Taktiež kontaktovali jeho zamestnávateľa s tým, že navrhovali zrážky zo mzdy a on napr. v spoločnosti H. pracoval asi iba 2 mesiace a bolo to pre neho nepríjemné.
6. K výške finančného zadosťučinenia uviedol, že táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie prihliadal na okolnosti daného prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu prvoinštančný súd považoval výšku 500 eur priznaného finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa jeho názoru naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobcu z titulu jeho zadosťučinenia a zároveň je naplnená aj jeho výchovná funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného vyplývať tlak, aby v budúcnosti spotrebiteľov nezavádzal, nepoužíval nekalé obchodné praktiky a v zmluvách uvádzal všetky zákonné náležitosti, a to v správnej výške. Preto považoval sumu vo výške 500 EUR za primeranú, aj s ohľadom na argumentáciu žalobcu, že v danom prípade sa chcel žalovaný obohatiť na jeho účet v rozsahu 2.572,36 EUR, čo ale súd nepovažoval za náležité a primerané, nakoľko už v pôvodnom konaní bol žalovaný sankcionovaný tým, že úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný mal teda nárok iba na vrátenie poskytnutej istiny bez akéhokoľvek zisku, pričom finančné zadosťučinenie má byť skutočne primerané a tak podľa neho určená výška odzrkadľuje všetky vyššie uvedené kritéria. V prevyšujúcej časti, preto súd žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol.
7. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Skonštatoval, že rozhodnutie v danom prípade záviselo od úvahy súdu, preto priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej istiny vo výške 500 eur.
8. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to čo sa týka výrokov I. a III. V odvolaní namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Súd sa totiž vôbec nezaoberal tými argumentmi a tvrdeniami žalovaného, ktorý poukazoval na rozhodnutie vo veci sp. zn. 14C/16/2015,
ktoré nie je rozhodnutím vydaným na základe porušenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ale na základe nedodržania všeobecných ustanovení občianskeho práva. Preto nie je daný zákonný predpoklad pre uplatňovanie nároku podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. V uvedenom konaní totiž nebolo rozhodnuté o žiadnom porušení práva žalobcu ako spotrebiteľa. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/736/2016, ktorého časť citoval. Namietal tak, že rozsudok neobsahuje žiadnu časť v rámci odôvodnenia, kde by sa súd s týmto argumentom žalobcu zaoberal alebo v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia namietal aj vo vzťahu k odôvodneniu sumy finančného zadosťučinenia. Z rozsudku nevyplýva, s akými konkrétnymi preukázanými skutočnosťami súd záver o sume 500 eur ako primeranej sumy spája. Samotné „zadosťučinenie“ je chápané ako forma náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti, má byť obsahovo aj vecne spojené s porušením práva spotrebiteľa. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti je všeobecné, neurčité a bez odôvodnenia konkrétnych preukázaných okolností, odôvodňujúcich výšku finančného zadosťučinenia. Navyše vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že je daný dôvod základu nároku uplatňovaného žalobou. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 14C/16/2015 nebolo rozhodnuté o žiadnom porušení práva žalobcu ako spotrebiteľa. Navrhol preto s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Uplatnil si zároveň nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia.
9. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 28.01.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
11. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 CSP. Odvolacia námietka žalovaného, že napadnutý rozsudok nezodpovedá preukázaným skutkovým okolnostiam, preukazujúcich základ nároku je nedôvodná. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca si svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatňuje v súvislosti s konaním Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 14C/16/2015, v ktorom bol úspešným žalobcom, keď prvoinštančný súd vyhovel jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.572,36 Eur, o ktoré sa žalovaný mal obohatiť v súvislosti s úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX., ktorú súd vyhodnotil ako neplatne uzavretú. Uvedený rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/62/2017, zo dňa 25.07.2017 potvrdený. Odvolací súd preto rovnako, ako aj súd prvej inštancie má za to, že žalovaný v súvislosti s uvedenou úverovou zmluvou sa obohatil na úkor spotrebiteľa- žalobcu a to až vo výške 2.572,36 Eur, ktorú súd v uvedenom konaní uložil žalovanému vydať žalobcovi. Takého konanie žalovaného, ktorým so žalobcom uzavrel neplatnú spotrebiteľskú zmluvu a obohatil sa na úkor spotrebiteľa, je nutné považovať za porušenie práva spotrebiteľa, ktorý si ho úspešne uplatnil na súde v konaní 14Co/16/15, vo veci vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.572,36 Eur. Navyše, ako to vyplýva z výsluchu žalobcu na pojednávaní, konaním žalovaného bol traumatizovaný, lebo mu tento posielal „otravné“ SMS správy, telefonoval nie len jemu, ale aj jeho mame a tiež aj priateľke, s ktorou sa následne hádali, dokonca po zasnúbení a to mesiac pred svadbou sa rozišli. Telefonáty boli aj 5-6 krát do dňa, a tiež kontaktovali jeho zamestnávateľa, u ktorého pracoval iba 2 mesiace, čo bolo pre neho nepríjemné. Z uvedeného vypláva, že tvrdenie odvolateľa, že nie je splnený predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je správnym. Je preto možné z uvedených rozhodnutí vyvodiť, že práve porušením povinnosti žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy došlo k situácii, že napriek neplatne uzavretej zmluve žalovaný požadoval od žalobcu sumu vyššiu, ako mal nárok a to až o 2.572,36 Eur.
12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
13. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
14. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V prejednávanom prípade si však žalobca sám uplatnil svoje práva úspešnou žalobou proti žalovanému.
15. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaný sa na úkor žalobcu v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou o úvere bezdôvodne obohatil o sumu 2.572,36 eur, ktorú žalobca požadoval a z ktorej bola súdom prvej inštancie priznaná ako zadosťučinenie iba suma 500.- Eur. Je potrebné dodať, že ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je realizované na základe úvahy súdu, ktorý v predmetnej veci svoje myšlienkové pochody odôvodnil aj čo sa týka uvedeného, pričom súd druhej inštancie nemal dôvod vstupovať do jeho úvahy.
16. K výške primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že aj odvolací súd má za to, že priznaná suma 500 eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a mala by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Aj odvolací súd vychádzal z toho, že žalobca úspešne uplatnil svoju obranu proti dodávateľovi v konaní sp. zn. 14C/16/2015 Okresného súdu Prešov. Je pritom potrebné opätovne zdôrazniť, že je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia to, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nie je preto pri určení výšky finančného zadosťučinenia nutné sa striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila a aj žalobcovi vznikla (čo vyplýva z konania OS PO sp. zn. 14C/16/15).. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom - žalovaným je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu primeraná.
17. Je potrebné, pre úplnosť, odvolacím súdom doplniť, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od rôznych iných skutočností, na ktoré poukazuje odvolateľ, ale pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť to, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, ako to už bolo zdôraznené vyššie, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z.
18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
19. Odvolací súd tiež uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.06.2016, sp. zn. I. ÚS 188/06). Preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
20. Keďže v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.
21. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.
22. K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola žalobcovi priznaná ich náhrada v rozsahu 100 %. Keďže výška priznanej sumy vyplývala z úvahy súdu, bolo namieste žalobcovi aj s poukazom na čl. 4 CSP priznať nárok na 100 % náhradu trov konania z prísudku, čo prvoinštančný súd uviedol aj vo výroku napadnutého rozhodnutia.
23. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov I. a III. ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a nasl. CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol voči v dovolacom konaní neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a to výrokom II. , sa v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP stal právoplatným, nakoľko proti nemu nebolo podané odvolanie.
26. Toto rozhodnutie bolo prijate senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).