Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Co-88-2019.pdf
PDF · 95.9 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/88/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava proti žalovanému: P. L., A.. XX. XX. XXXX, Š. F. XX, XXX XX Š. F., o zaplatenie 1.998,28 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/31/2019-72 zo dňa 06. 05. 2019, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol, cit. :
,,I. Žalobu zamieta.
II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Citoval ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch o pôžičkách pre spotrebiteľov.
3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že v prejednávanej veci žalobca v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti vyhodnotil žalovanú ako na splácanie spôsobilého dlžníka neberúc do úvahy jej zlé CB skóre, jej status dôchodcu a výšku dôchodku, jej už existujúcu úverovú zaťaženosť a najmä sa žiadnym spôsobom nezaujímal o jej priemerné mesačné výdavky na živobytie (náklady na bývanie, stravu, hygienu, lieky a pod.). Je toho názoru, že zisťovanie bonity dlžníka iba „pohodlným
- povrchným“ spôsobom cez register a bez urobenia skutočného auditu domáceho rozpočtu nie je ničím iným ako hrubým porušením odbornej spôsobilosti. V prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca poskytol úver hrubým porušením povinnosti odbornej starostlivosti overovania bonity dlžníka je nutné urobiť záver, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov a bez možnosti jeho platného predčasného zosplatnenia. V prejednávanej veci malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa (Poštová banka a. s.) na žalobcu. Uvedené „postúpenie pohľadávky“ spôsobilo, že žalobe nemôže byť vyhovené ani čiastočne (teda do výšky istiny splatnej ku dňu rozhodnutia súdu). Ak v prejednávanej veci dospel súd k záveru, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, nemohla byť pohľadávka predmetom postúpenia a tak aktívna vecná legitimácia žalobcovi nesvedčí.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Žalobca v konaní neúspešný, nárok na náhradu trov konania nemá a úspešnému žalovanému súd tento nárok nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal odvolacie dôvody podľa § 365 písm. d), f) a h) CSP. Nepovažoval závery súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie za vecne správne, pričom z hľadiska odôvodnenia ich je možné považovať za arbitrárne bez akejkoľvek opory v zákonnej úprave. Z predloženého príjmu žalovanej je zrejmé, že bude možná mesačná úhrada splátky úveru, a to po odpočítaní všetkých výdavkov na domácnosti, nakoľko žalovaná neuviedla a žalobca nebol povinný skúmať, aké sú jej mesačné výdavky na bývanie resp. platenie výživného. Tu žalobca skúmal tieto skutočnosti, nakoľko žalovaná uviedla, že nemá vyživované nezaopatrené deti. Uviedol, že je v zaujme banky skúmať bonitu klienta, aby nedochádzalo k bezdôvodnému obohateniu spotrebiteľov na úkor banky. Banka nie je charitatívna organizácia. Žalovaná mala vôľu úver získať, prejavila vôľu ho riadne splácať a neodmietla splátky vo výške stanovenej zmluve, pričom tieto by neohrozili jej status, ako aj jej všetky doterajšie záväzky v úhrne. V prípadoch, v ktorých má žalobca pochybnosti o bonite klienta a jeho schopnosti splácať, zmluvu o úver neuzatvorí. Poukázal na to, že predložil konajúcemu súdu potrebné listinné dôkazy, ktorými potvrdzoval skúmanie bonity žalovanej, preto tvrdenie súdu, že išlo o nedostatočné, povrchné a pohodlné skúmanie nepovažoval za správne. Súd prvej inštalácie nešpecifikoval, akými inými spôsobmi mal žalobca zisťovať bonitu, nakoľko zákon nestanovuje presné podmienky, teda to čo sa má rozumieť pod pojmom tzv. konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca nemôže skúmať všetky výdavky žalovanej, nemá na to prostriedky. Na záver poukázal na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie , ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke nadriadeného súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
8. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov zamietol žalobu žalobcu, keď dostatočne vysvetlil na základe akých kritérií posudzoval skúmanie bonity žalovanej právnym predchodcom žalobcu a prečo dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti odbornej starostlivosti overovania bonity klienta. Odôvodnenie
jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
11. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
12. Podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
13. Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
14. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
15. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
16. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48, t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca
2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).
17. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
18. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na aj doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v ktorom sa okrem iného uvádza cit.: „Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať.“
19. Žalobca na základe výzvy súdu prvej inštancie tvrdil, že na základe dopytu do úverového registra zistil, že v čase posudzovania žiadosti o úver mala žalovaná tri existujúce osobné úvery v iných finančných inštitúciách s celkovou mesačnou splátkou vo výške 154 eur. Podľa žalobcu žalovaná deklarovala rodinný stav vdova, 0 vyživovaných deti, typ príjmu vdovský dôchodca v SR, výška dôchodku 313,70 eura. Banka sa v Sociálnej poisťovni dopytovala na 95 % deklarovaného čistého mesačného príjmu. Dodal, že podľa dát EOS KSI mala klientka v čase posudzovania žiadosti o úver evidované nerizikové tri spisy s uzavretým mimosúdnym vymáhaním z 2008 a 2x 2015 a jeden s uhradenou pohľadávkou z 2009. Ako dôkaz predložil písomne listiny: dopyty do registra Sociálnej poisťovne (č. l. 62 spisu) a Spoločného registra bankových informácií (SRBI) (č. l. 63 až 66 spisu).
20. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu k hrubému porušeniu svojej povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ. Právny predchodca žalobcu si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko ten zhromaždil o žalovanej len isté množstvo informácií o rodinnom stave, jej prijme z vdovského dôchodku vo výške 313 eur a výdavkov v podobe poskytnutých úverov s celkovou mesačnou splátkou vo výške 154 eur a zostávajúcou sumou na splatenie vo výške 6. 049 eur.
21. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz bánk a Sociálnej poisťovne nie je dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať obraz ani o výdavkoch klienta. Aj keď žalobca uviedol, že výdavky žalovanej boli overené dopytom do úverového registra, splátky a výdavky jednoznačne pojmovo nepredstavujú to isté. Splátky totiž pojmovo predstavujú iba časť výdavkov, teda žalobca bonitu žalovanej náležite neskúmal. Pri overovaní bonity žalovanej nemal žalobca k dispozícii údaje o výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver mal k dispozícii všetky relevantné údaje. Odvolací súd zastáva názor, že príjem klienta a rodinný stav môže byť aj vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy.
22. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
23. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, je poskytnutie úveru spotrebiteľovi bez dostatočného alebo kvalifikovaného preverovania jeho schopnosti splácať úver ľahkomyseľnosťou dodávateľa, ktorá musí ísť jednoznačne na jeho ťarchu; s dôsledkami upravenými v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Čo v konečnom dôsledku znamená, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený od žalovanej požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a nebola tak splnená podmienka podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 128/2010 Z. z. o splatnosti postupovanej pohľadávky voči žalovanej. Aktívna legitimácia na strane žalobcu tak nebola daná.
24. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).