Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/37/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ W. I., nar. XX. XX. XXXX a 2/ K. I., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom Ľ. R. XXXX/XX, XXX XX H., obaja zastúpení JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Nám. SNP 17/29, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: SEKIER, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 31 692 885, zast.: Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. - 238 zo dňa 18. októbra 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe v jej zmenenom znení pripustenom súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 15. 10. 2012, t.j. určil, že výpoveď z nájmu bytu č. XX na X. poschodí vo vchode č. XX, na ulici Ľ. R., súp. č. XXXX vo H., pozostávajúci z troch izieb a príslušenstva zo dňa 16. 09. 2011, doručená žalobcom 1/ a 2/ dňa 19. 09. 2011 je neplatná (I. výrok) a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:

3. Na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného S., a.s. Zvolen ako prenajímateľom a žalobcom 1/ ako nájomcom zo dňa 01. 09. 1996 vznikol v zmysle v platnom znení (ďalej aj „“) spoločný nájom bytu manželmi - žalobcami 1/ a 2/, a to konkrétne k bytu č. XX, v dome č. XXXX/XX, na ul. Ľ. R., vo H. a to na dobu neurčitú. Žalovaný ako vlastník predmetného bytu vypovedal nájom bytu písomnou výpoveďou zo dňa 16. 09. 2011 v zmysle zákonného ust. . Predmetná výpoveď spĺňala všetky náležitosti zákonného ust. , nakoľko výpovedný dôvod bol skutkovo vymedzený tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Predmetná výpoveď z nájmu bytu zo dňa 16. 09. 2011 bola doručená žalobcovi 1/ do vlastných rúk dňa 19. 09. 2011 a žalovanej v zmysle posledná veta v spojení s v znení účinnom v čase doručovania taktiež dňa 19. 09. 2011. Súd prvej inštancie zhrnul, že predmetná výpoveď z nájmu bytu z hľadiska hmotnoprávnych podmienok spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom a bola riadnym spôsobom

aj doručená. Žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu podali žalobcovia na súd prvej inštancie dňa 16. 12. 2011, t.j. v zákonnej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede (19. 09. 2011).

4. Súd prvej inštancie mal však za to, že predmetná výpoveď z nájmu bytu je neplatná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi v zmysle , resp. výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Ako dôvod výpovede v predmetnej výpovedi je uvedené, že nebolo zaplatené nájomné za mesiac január 2009 až august 2011, teda nájomné za obdobie posledných 32 mesiacov, ktoré napriek výzve zo dňa 26. 08. 2011 nebolo uhradené a na nájomnom dlhujú žalobcovia 1/ a 2/ celkovo 4 843,52 Eur, čím hrubo porušujú povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že výpovedný dôvod upravený v ohľadne neplatenia nájomného alebo úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace je zjavne sankčnej povahy a jeho cieľom je postihnúť hrubé porušenie povinnosti nájomcom bytu. Súd prvej inštancie v tomto prípade dospel k záveru, že u žalobcov 1/ a 2/ chýbal jednoznačne úmysel hrubo porušiť svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný previedol predmetný byt kúpnou zmluvou V XXXX/XX z 29. 10. 2008 na nového vlastníka, a to L. Q.. Táto listom zo dňa 09. 09. 2008 vyzvala žalobcu 1/ na úhradu nájomného za užívanie bytu, ktoré dovtedy uhrádzali žalovanému, počnúc mesiacom september 2008 až do odvolania na ňou uvedený účet. Žalobcovia 1/ a 2/ začali počnúc mesiacom september 2008 uhrádzať nájomné aj so zálohami spojenými s užívaním predmetného bytu na účet spoločenstva vlastníkov bytov a to z dôvodu, že od začiatku namietali platnosť predmetného prevodu vlastníckeho práva k bytu na novú vlastníčku, čo sa aj potvrdilo. Na základe správnej (administratívnoprávnej) žaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. - 59 zo dňa 24. 09. 2010 potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08. 06. 2011 zrušené rozhodnutie vtedajšej Správy katastra Zvolen č. V XXXX/XXXX z 29. októbra 2008, ktorým povolila vklad vlastníckeho práva k bytu pre L. Q. a vec bola správe katastra vrátená na ďalšie konanie. V dôsledku toho došlo k obnoveniu právneho stavu pred zmluvným prevodom, t.j. ako vlastník bytu bol nanovo evidovaný žalovaný.

5. Žalovaný ešte pred podaním písomnej výpovede vyzval žalobcov 1/ a 2/ výzvou zo dňa 26. 08. 2011, ktorú žalobcovia prevzali dňa 30. 08. 2011, aby dlžné nájomné za 34 mesiacov v celkovej výške 5 146,24 Eur uhradili na účet žalovaného do 15. 09. 2011. Žalobca 1/ v odpovedi na výzvu avizoval úhradu nájomného za obdobie september až december 2008 na žalovaným uvedený účet a zároveň žiadal o zaslanie fotokópie vyúčtovania služieb za rok 2008, aby mohol uhradiť platby za rok 2009 a po vyúčtovaní aj za rok 2010 a ďalšie mesiace. Žalobca 1/ skutočne dňa 08. 09. 2011 uhradil sumu 605,44 Eur titulom nedoplatku nájmu za mesiace september až december 2008, t.j. ešte v lehote do 15. 09. 2011. Napriek tomu, že žalovaný žalobcom 1/ a 2/ nepredložil vyúčtovania, súvisiace s predmetným nájmom bytu aj za roky 2009, 2010 a ďalšie mesiace, žalobca 1/ uhradil na účet žalovaného dňa 22. 09. 2011 sumu 4 994,88 Eur. Žalobcovia teda uhradili žalovanému dokopy sumu 5 600,32 Eur.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď prenajímateľa z nájmu bytu je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý musí vedľa náležitostí ustanovených v vyhovovať tiež všeobecným náležitostiam právnych úkonov vyplývajúcim z ustanovení a nasledujúcich , t.j. okrem iného nesmie odporovať zákonu, alebo ho obchádzať, alebo sa priečiť dobrým mravom ( ). Súdna prax vychádza z názoru, že za dobré mravy je treba pokladať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčili istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných, pričom za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zaisťované i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetnej výpovede z nájmu z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi prihliadol tak k okolnostiam na strane prenajímateľa, ako i na strane nájomcov, pričom dospel k záveru, že porušenie povinnosti nájomcami (žalobcami 1/ a 2/), ktorí si inak dlhodobo riadne plnili svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, nemohlo vzhľadom na vyššie opísanú situáciu prenajímateľa výrazne poškodiť. Súd prvej inštancie opakovane zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že u žalobcov 1/ a 2/ chýbal úmysel neplatiť nájomné za obdobie uvedené vo výpovedi z nájmu bytu a k priebežnému plateniu nájomného na účet spoločenstva vlastníkov bytov a nie na účet žalovaného došlo vzhľadom na okolnosti uvedené vyššie (bod 4), t.j. za situácie zavinenej žalovaným v dôsledku pochybného prevodu bytu, pričom keď sa žalovaný na základe vyššie uvedených súdnych rozhodnutí stal znova vlastníkom

predmetného bytu a teda mal nárok na nájomné a na platby spojené s užívaním predmetného bytu za vyššie uvedené obdobie, žalobcovia po oboznámení sa s týmito skutočnosťami a po zaslaní výzvy zo strany žalovaného, uhradili časť nájomného za rok 2008 a zároveň vyzvali žalovaného na predloženie vyúčtovania spojených s užívaním predmetného bytu, aj za roky 2009, 2010, ako aj ďalšie mesiace, pričom je logické, že žalobcovia takéto vyúčtovanie požadovali, aby mohli ustáliť presnú výšku, nie čo sa týka nájomného, ale služieb spojených s užívaním bytu. Napriek tomu, že žalovaný im takéto vyúčtovanie nezaslal, dňa 22. 09. 2011 uhradili aj zvyšnú časť dlžného nájomného, ako aj úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná výpoveď z nájmu bytu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa , a preto žalobe vyhovel.

7. O nároku žalobcov 1/ a 2/ na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle (ďalej aj „“) v spojení s vzhľadom na plný úspech žalobcov v spore. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a / trovy konania v plnom rozsahu do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, nakoľko podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v , , a , t. j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Žalovaný mal za to, že žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu v jej zmenenom znení pripustenom súdom prvej inštancie nebola na súd podaná v zákonnej trojmesačnej lehote od doručenia výpovede nájomcom. Žaloba v pôvodnom znení bola síce podaná dňa 16. 12. 2011, nebolo však v nej uvedené, z akého dôvodu považujú žalobcovia výpoveď za neplatnú, chýbali skutkové okolnosti ohľadne vymedzenia neplatnosti dôvodu výpovede, resp. v čom vidia žalobcovia neplatnosť výpovede. Tieto okolnosti doplnili až na súdnom pojednávaní konanom dňa 15. 10. 2012 a súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby na danom pojednávaní, t.j. po uplynutí trojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, až týmto dňom možno žalobu považovať za úplnú, preto mal súd prvej inštancie žalobu bez ďalšieho skúmania (ne)platnosti výpovede žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, podanú oneskorene.

10. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vyčítal, že skutkové okolnosti prípadu vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcov, prihliadol len na okolnosti v ich prospech. Poukázal na súdnu prax, podľa ktorej pri zohľadňovaní princípu dobrých mravov súd prihliada na všetky konkrétne okolnosti prípadu a nie len na niektoré z nich, pričom použitie tzv. „morálneho korektívu“ môže byť odôvodnené len v takom prípade a za takých okolností, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad nevyhnutne vyžadujú. Treba však vždy obzvlášť starostlivo brať do úvahy aj to, aby ten, čo sa dobrých mravov dovoláva, sám nekonal v rozpore s nimi a nevyžadoval ohľady absolútne neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu. Súd je povinný zabrániť snahe alebo možnosti zneužitia tohto inštitútu. Aplikácia tohto korektívu dobrých mravov za účelom dosiahnutia idey spravodlivosti (aequm en bonum) nesmie viesť v konkrétnom prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty (bezpečnosti) občianskoprávneho styku a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov týchto vzťahov vyplývajúce im z právnym noriem. Navyše voľná úvaha súdu pri aplikácii tohto právneho inštitútu musí byť podložená dôkladnými skutkovými zisteniami a kumulatívne musí presvedčivo dokladať, že tieto zistenia dovoľujú v danom konkrétnom prípade vysloviť záver o súlade či nesúlade sporného výkonu subjektívneho práva s dobrými mravmi.

11. Žalovaný poukázal na to, že výpovedný dôvod podľa nerozlišuje, či nájomca hrubo porušil svoje povinnosti, najmä povinnosť platiť nájomné riadne a včas úmyselne alebo z nedbanlivosti, pre naplnenie tohto výpovedného dôvodu postačuje, že nájomné nebolo zaplatené za čas dlhší ako tri mesiace.

12. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovia mali vopred premyslený úmysel, ktorý bol v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázaný ich vlastnými slovami neuhrádzať nájomné prenajímateľovi. Žalobcovia sa tak rozhodli slobodne a vážne napriek skutkovým a právnym okolnostiam prípadu, ktoré sa tiež sami slobodne a vážne rozhodli ignorovať, hoci im boli známe a zrejmé. Podľa žalovaného, kým bola ako vlastníčka bytu zapísaná L. Q., mali žalobcovia tento zápis na liste vlastníctva ako záväzný, kým sa nepreukáže opak, rešpektovať (napriek ich subjektívnym pochybnostiam o platnosti prevodu) a platiť nájomné jej. Žalobcovia to však ignorovali a platili nájomné tretej osobe na platby nájomného neoprávnenej. Podporne žalovaný uviedol, že ak by aj pripustil v tom čase, že žalobcovia sa zo subjektívnych dôvodov rozhodli neuhrádzať nájomné novej vlastníčke bytu, mali ho uhrádzať pôvodnému vlastníkovi - prenajímateľovi, t.j. žalovanému. Platby poukazované tretej osobe nemožno považovať za platby nájomného prenajímateľovi. Žalobcovia sa isto dozvedeli o neplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva po doručení rozhodnutia NS SR, nakoľko žalobca 1/ bol účastníkom správneho konania, teda ich subjektívne pochybnosti o osobe prenajímateľa odpadli oveľa skôr, ako im bola doručená výzva žalovaného na úhradu dlžného nájomného, napriek tomu však sami od seba nájomné žalovanému neuhradili, čo možno považovať podľa žalovaného za hrubú nedbanlivosť. Nájomné nebolo počas obdobia september 2008 až august 2011 vôbec uhrádzané, a dokonca ani v dodatočnej lehote nebolo včas uhradené. Uhradené bolo v celosti až po doručení výpovede z nájmu. Podmieňovanie úhrady dlžného nájomného vykonaním ročného zúčtovania zo strany prenajímateľa nebolo namieste, nakoľko sa nejedná o vzájomné záväzky zmluvných strán. Spolu s „čistým“ nájomným sa síce platia poplatky za služby spojené s užívaním bytu, tieto však majú formu zálohových platieb platených mesačne vopred v rovnakej výške spolu s „čistým“ nájomným. Vykonanie, či nevykonanie ročného zúčtovania žalovaným nezbavuje ani neodkladá splnenie zákonnej a zmluvnej povinnosti žalobcov ako nájomcov nájomné uhrádzať. Tieto okolnosti na strane žalobcov v súhrne s okolnosťami na strane žalovaného preto neodôvodňovali podľa žalovaného aplikáciu morálneho korektívu zo strany súdu prvej inštancie o výkone práva výpovede z nájmu bytu v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pri aplikácií „morálneho korektívu“ zašiel až tak ďaleko, že porušil zásadu právnej istoty v občianskoprávnych vzťahoch a dal všetkým nájomcom v slovenskom právnom systéme možnosť v prípade spornosti osoby prenajímateľa (buď jeden, alebo druhý) nájomné vôbec neuhrádzať, pričom postačí, ak budú uhrádzať finančné prostriedky vo výške nájomného akejkoľvek neoprávnenej tretej osobe a až po doručení výpovede z nájmu bytu ich prevedú na účet prenajímateľa titulom zameškaného nájomného, čím spôsobia výpoveď z nájmu neplatnou a uvedený postup dokonca bude v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k prenajímateľovi. V danom prípade sa teda všetky ustanovenia nájomnej zmluvy a ohľadom povinnosti uhrádzať nájomné prenajímateľovi stali obsolentnými. Uvedený názor však v demokratickom právnom štáte nemôže obstáť.

13. Žalovaný napokon uviedol, že v danom zmluvnom prípade je prenajímateľ v oveľa nevýhodnejšom postavení voči nájomcom, nakoľko sa na daný typ nájomného vzťahu uplatňuje režim tzv. regulovaného nájomného, ktorého aplikáciou dokonca aj samotný Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rozsudku Bittó a ďalší proti SR (a novšie rozsudky napr. Q. a ďalší proti Slovenskej republike, B. a ďalší proti Slovenskej republike, Rauscher-Nchwalger proti Slovenskej republike, V. a ďalší proti Slovenskej republike, B. a ďalší proti Slovenskej republike, O. a ďalší proti Slovenskej republike, M. a ďalší proti Slovenske republike a M. a ďalší proti Slovenskej republike), vyslovil, že jednoznačne dochádza k porušovaniu práv vlastníka bytu a poukázal na to, že zákony SR upravujúce regulované nájomné (ktoré sú premietnuté do nájomnej zmluvy aj so žalobcami) porušujú čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a najmä právo vlastníka takého prenajatého bytu na pokojné užívanie majetku, keďže úhrady poberané od nájomcov (akým sú aj žalobcovia) nepostačujú ani len na krytie poplatkov na údržbu a opravy predmetu nájmu, nehovoriac o daňových povinnostiach vlastníka predmetu nájmu, ktorý je navyše platcom dane z príjmu, DPH a dane z nehnuteľnosti. Podľa názoru ESĽP štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv vlastníkov bytov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu predmetného práva vlastníkov na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobcovia mali povinnosť platiť nájomné vo veľmi nízkej výške oproti trhovému nájomnému za obdobný byt (1/3), avšak dokonca pri takom nízkom nájomnom, dokázali svojim správaním privodiť stav, kedy nájomné nebolo dlhú dobu prenajímateľovi preukázateľne uhrádzané vôbec, čím mu navyše spôsobili vznik škody.

14. V nadväznosti na použitie morálneho korektívu zo strany súdu prvej inštancie, t.j. vyslovenie neplatnosti výpovede nájmu bytu len v dôsledku podľa názoru súdu prvej inštancie výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, nepovažoval žalovaný za spravodlivé rozhodnutie o nároku žalobcov voči žalovanému na náhradu trov konania a dožadoval sa aplikácie , t.j. z dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočne nepriznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu.

15. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, eventuálne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

16. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, zákonný a spravodlivý potvrdiť. Podľa nich žalovaný v podanom odvolaní bližšie nešpecifikoval nesprávny procesný postup súdu, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovať procesné práva v konaní; ani k akým nesprávnym skutkovým zisteniam dospel na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie, resp. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci napr. Bittó a spol. proti SR a iné, tak tieto rozhodnutia sa vzťahujú na byty, ktoré boli vrátené v rámci príslušných reštitučných konaní a s prejednávanou vecou vôbec nesúvisia. Žalovaný od okamihu nadobudnutia bytu, ktorého nájomníkmi sú žalobcovia 1/ a 2/ nenavrhol ani zmenu zmluvy o nájme bytu, ani zmenu výšky nájomného a tieto akceptoval tak, ako boli dohodnuté jeho právnym predchodcom. Podľa žalovaných to bol práve žalovaný, ktorý zapríčinil stav, keď v rozpore so znením o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov previedol byt kúpnou zmluvou na inú osobu ako nájomníka, o ktorej následne súdy rozhodli, že je absolútne neplatná a spôsobil tak stav právnej neistoty, keď žalobcovia 1/ a 2/ považovali od počiatku takýto prevod za neplatný pre rozpor s vyššie uvedeným ustanovením zákona o vlastníctve bytov a oprávnene odmietali platiť nájomné v obave, že ak súdy rozhodnú o neplatnosti tohto prevodu, nedomôžu sa vrátenia zaplateného nájomného a služieb ani od pôvodného vlastníka, ani od nadobúdateľa. Správnosť ich úvahy potvrdilo konanie žalovaného, ktorý nevyzval na zaplatenie, resp. vrátenie nájomného za obdobie od októbra 2008 do augusta 2011 nadobúdateľa bytu, ale žalobcov 1/ a 2/ ako nájomníkov, ktorí ani neboli účastníkmi právneho vzťahu medzi žalovaným ako predávajúcim a nadobúdateľom ako kupujúcim a snažil sa tak zneužiť situáciu, ktorú spôsobil, vo svoj prospech tým, že „vytvoril“ výpovedný dôvod z nájmu bytu. Podľa názoru žalobcov súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, v rámci ktorého sa zaoberal všetkými predloženým dôkazmi strán sporu a s týmito sa aj náležite vysporiadal.

17. Žalovaný v replike považoval za zarážajúce tvrdenie žalobcov, že vytvoril výpovedný dôvod, nakoľko žalobcovia sa sami rozhodli neuhrádzať nájomné ani jemu, ani pani Q., ale tretej osobe, pričom na naplnenie výpovedného dôvodu podľa postačuje samotná skutočnosť - neplatenie nájomné po čas dlhší ako tri mesiace nevytvoriteľná akýmkoľvek prejavom vôle zo strany žalovaného. Z právneho pohľadu, keďže žalobcovia neuhrádzali nájomné ani pani Q., nebol dôvod požadovať od nej bezdôvodné obohatenie, ktoré nevzniklo. Aplikáciu súdom prvej inštancie považoval žalovaný len za neprípustný pokus zhojiť, konvalidovať úplne nelogické a nesprávne rozhodnutie žalobcov, ktoré vyvolalo protizákonný stav a „vytvorilo“ výpovedný dôvod. Konanie žalovaného vytýkané žalobcami ich nemohlo priviesť k rozhodnutiu platiť nájomné tretej osobe, nakoľko ako už bolo povedané, mohli ho platiť buď pani Q. alebo žalovanému. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobcovia neuhradili nájomné ani v dodatočnej ním poskytnutej lehote.

18. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo dňa 16. 12. 2011 ešte za účinnosti (ďalej aj „“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti C. s p. Súd prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie , , podľa ktorého sa nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení Rovnako odvolanie žalovaného bolo podané na súd prvej inštancie už za účinnosti dňa 28. 11. 2018. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa pri prejednaní odvolania aplikuje v zmysle príkazu ustanovenia tohto zákona.

19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa , z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a mimo nich v zmysle v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ods. 1 z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj druhý výrok o nároku na náhradu trov konania sú vecne správne a je potrebné ich podľa a potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v ponímaní výkonu práva výpovede z nájmu bytu zo strany žalovaného ako rozporného s dobrými mravmi v zmysle a na toto poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného dodáva:

20. V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie odvolania žalovaného konkrétnymi okolnosťami odvolací súd vzhliadol len odvolacie dôvody podľa a Žalovaný odvolacie dôvody podľa a v odvolaní nijako nevymedzil konkrétnymi okolnosťami, v ktorých majú spočívať, neuviedol, v čom mal spočívať nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie porušujúci jeho právo na spravodlivý proces, ani akú inú vadu malo konanie pred súdom prvej inštancie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkové zistenia a na ne nadväzujúce právne úvahy či závery súdu prvej inštancie uvedené v rozsudku, aj keď vychádzajú z dokazovania, nie sú procesným postupom súdu prvej inštancie v konaní, ale výsledkom posúdenia veci samej, preto ich hodnotenie zo strany strany sporu spadá pod iné odvolacie dôvody uvedené v , napr. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, či jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré žalovaný v odvolaní vymedzil konkrétnymi okolnosťami. Preto odvolací súd nepovažuje odvolacie dôvody podľa a za dané. Žalovaný tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval tieto odvolacie dôvody, vlastne neuviedol tieto odvolacie dôvody. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k : „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237).

21. K samotným odvolacím dôvodom podľa a odvolací súd uvádza nasledovné:

22. Z obsahu žaloby podanej na súd prvej inštancie dňa 16. 12. 2011 vyplýva, čoho sa žalobcovia domáhajú, ako aj ktorý výpovedný dôvod žalobcovia napádajú, nakoľko ho v žalobe vymedzili citovaním zákonného ustanovenia - . Je pravdou, že v žalobe chýbalo uvedenie rozhodujúcich skutočností, pre ktoré nepovažujú daný výpovedný dôvod za daný a z toho odvodzujú neplatnosť výpovede, čo doplnili až na súdnom pojednávaní konanom dňa 15. 10. 2012 a súd prvej inštancie vyhodnotil túto okolnosť ako podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, teda ako zmenu žaloby, ktorú na danom pojednávaní uznesením pripustil. Podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska včasnosti žalobou uplatneného nároku je potrebné rozlišovať medzi zmenou žaloby spočívajúcou v podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností a v podstatnom doplnení rozhodujúcich skutočností. Je totiž rozdiel, či žalobca uvedie skutkové okolnosti týkajúce sa napr. nároku na náhradu škody a potom ich podstatne zmení do tej miery, že je uplatnený nárok potrebné kvalifikovať ako nárok na zmluvné plnenie, či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak je však už zo žaloby zjavné, aký nárok si žalobca uplatnil a doplnenie hoc podstatné skutkových okolností na kvalifikáciu nároku nemá vplyv, pripustenie takejto zmeny žaloby nemá vplyv na včasnosť uplatnenia nároku vymedzeného už v žalobnom návrhu uvedenom v žalobe v pôvodnom znení. Preto v tomto prípade, kde predmetom sporu je určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a rozhodujúce skutočnosti ohľadne neexistencie výpovedného dôvodu a neplatnosti výpovede boli doplnené, nie zmenené považuje odvolací súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu za podanú dňa 16. 12. 2011, t.j. včas.

23. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením výkonu práva žalovaného na výpoveď z nájmu bytu ako rozporné s dobrými mravmi v zmysle a dôsledku toho výpoveď za neplatnú v zmysle pre rozpor so zákonom - vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu. Zmätok ohľadne osoby prenajímateľa a teda osoby oprávnenej na nájomné totiž zapríčinil žalovaný neplatným prevodom vlastníckeho práva k bytu v dôsledku ignorancie ust. o povinnosti

prenajímateľa v prípade zamýšľaného predaja byt ponúknuť na predaj nájomcovi, ktorý je fyzickou osobou, čo konštatovali aj Krajský súd v Banskej Bystrici a odvolací Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach, ktorými bolo právoplatne zrušené rozhodnutie vtedajšej Správy katastra Zvolen č. V 2846/2008 z 29. októbra 2008 o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe takéhoto prevodu pre L. Q.. Neistota žalobcov ako nájomcom v tom, komu platiť nájomné, je len dôsledkom tohto zmätku vyvolaného žalovaným. Platenie nájomného naďalej žalovanému by bolo v tom čase právnej neistoty síce v rozpore so zápisom vlastníka bytu v katastri nehnuteľností, ako to uvádza žalovaný, avšak v súčasnosti by bolo hodnotené ako rozumné a správne, keďže podľa súčasného právneho stavu je vlastníkom bytu žalovaný. To však žalobcovia v čase, keď bolo potrebné nájomné platiť, nemohli s istotou vedieť, aj keď mali pochybnosti o platnosti prevodu, museli počítať aj s alternatívou, že súdy rozhodnú inak. Na druhej strane rešpektovanie v tom čase platného právneho stavu a platenie nájomného L. Q., by bolo síce po právnej stránke v tom čase v poriadku, po praktickej stránke by však mohlo a s vysokou pravdepodobnosťou by aj viedlo k veľmi problematickému ba možno až nemožnému domáhaniu sa vrátenia platieb nájomného od L. Q. po opätovnom zápise žalovaného ako vlastníka bytu, čomu sa žalobcovia chceli vyhnúť. Zmluvná povinnosť platiť nájomné žalovanému by totiž zostala nesplnená a niet podľa názoru odvolacieho súdu právneho dôvodu, pre ktorý by sa mohol žalovaný domáhať do L. Q. vydania bezdôvodného obohatenia. Len v prípade dlžníka pozná bezdôvodné obohatenie, ak namiesto neho plnil niekto iný to, čo mal podľa práva plniť sám ( ) na úkor toho, kto plnil za dlžníka, ako bezdôvodné obohatenie na úkor skutočného veriteľa však nekvalifikuje opačnú situáciu, ak sa plnilo niekomu inému ako veriteľovi. L. Q. by sa tak bezdôvodne prijatím plnenia bez právneho dôvodu obohatila na úkor toho, od koho ho prijala, t.j. na úkor žalobcov, nie žalovaného. Preto odvolací súd hodnotí počínanie si žalobcov vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu spočívajúce v priebežnom poukazovaní platieb vo výške nájomného tretej osobe kvázi do depozitu ako obozretné. Spoločenstvo vlastníkov bytov je pritom vhodnou osobou na tento účel, pretože od vlastníka následne požaduje úhrady spojené s užívaním bytu, ktoré sú súčasťou platieb od nájomcu spolu s „čistým“ nájomným, ktoré po zdanení a odvode zostáva prenajímateľovi.

24. Pokiaľ žalovaný argumentuje tým, že poskytol žalobcom dodatočnú lehotu na doplatenie nájomného, títo ho v tejto lehote nezaplatili, pričom mu mohli doplatiť nájomné už po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým potvrdil zrušenie rozhodnutia vtedajšej Správy katastra Zvolen o povolení vkladu vlastníckeho práva k bytu pre L. Q. a nemohli podmieňovať zaplatenie dlžného nájomného predložením vyúčtovania úhrad za služby spojené s užívaním bytu za roky 2008 - 2010, k tomu uvádza odvolací súd nasledovné:

25. Medzi rozhodnutím NS SR (jún 2011) a výzvou žalovaného (august 2011) je krátke časové obdobie. Ani po rozhodnutiach správnych súdov nebolo definitívne rozhodnuté o návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu. Správne súdy mohli v rámci svojej kompetencie a právomoci len preskúmať rozhodnutie správneho orgánu a ako nezákonné ho zrušiť, nemohli však nahradiť jeho rozhodnutie o návrhu na vklad, preto mu vec vrátili na ďalšie konanie o návrhu. Až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu na úseku katastra nehnuteľností o návrhu na vklad (zrejme vzhľadom na dôvody zrušenia jeho predchádzajúceho rozhodnutia jeho zamietnutím) bola definitívne vyriešená otázka ohľadne vlastníctva k bytu. Preto doručením rozhodnutia NS SR žalobcovi 1/ tento nenadobudol definitívnu vedomosť, kto je vlastníkom bytu, t.j. jeho prenajímateľom.

26. Aj keď je pravdou, že úhrady za služby spojené s užívaním bytu sa platia mesačne vopred vo forme preddavkov spolu s nájomným, v prípade, že sa jedná o úhrady za minulé roky, ktorých vyúčtovanie je prenajímateľ povinný predložiť nájomcom, je nezmyselné požadovať od nájomcu doplatenie preddavkov a následné prípadné vracanie preplatku na úhradách nájomcovi zo strany prenajímateľa. V prípade nedoplatkov už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 26. 03. 2003 publikovaným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 78/2004 uviedol, že. „Nájomca nie je v omeškaní s úhradou za plnenia spojené s užívaním bytu pred vykonaním vyúčtovania týchto platieb; pred vyúčtovaním táto úhrada totiž nie je ešte splatná a prenajímateľovi nevzniká nárok na poplatok z omeškania podľa .“ Neobstojí preto celkom argument žalovaného o nemožnosti podmieňovať zaplatenie nájomného, ktorého súčasťou sú úhrady spojené s užívaním bytu predložením vyúčtovania týchto úhrad za uplynulé roky. Žalobcovia doplatili celé dlžné nájomné do troch dní od doručenia výpovede vrátane žalovaným požadovaných preddavkov na úhrady spojené s užívaním bytu.

27. Aj keď je odvolaciemu súdu známe rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 01. 11. 1998, podľa ktorého zaplatenie nedoplatku na nájomnom alebo nedoplatku na úhrade za plnenia poskytované s užívaním bytu a ich ďalšie riadne platenie v priebehu konania o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu podľa (teraz konania o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu - poznámka odvolacieho súdu) nemožno samo osebe považovať za odpadnutie dôvodu výpovede podľa uvedeného ustanovenia, uvedené rozhodnutie nebráni tomu, aby sa za odpadnutie dôvodu výpovede tieto úhrady považovali, ak sa k nim pridružia ďalšie okolnosti prípadu to odôvodňujúce, ako je tomu v tomto prípade.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti má odvolací súd za to, že žalobcovia sa nepričinili na vzniku dlžného nájomného jeho platením do depozitu tretej osobe, danú situáciu zapríčinil žalovaný neplatným prevodom bytu a žalobcovia len obozretne reagovali na vzniknutú situáciu. Preto nie je ani daný dôvod hodný osobitného zreteľa na rozhodnutie o trovách konania podľa Za daných okolností mal žalovaný počítať z vyhodnotením výpovede ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi a v dôsledku toho posúdením výpovede ako neplatnej. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že súd dal vyslovením neplatnosti výpovede pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi všetkým nájomcom v slovenskom právnom systéme možnosť, v prípade spornosti osoby prenajímateľa (buď jeden, alebo druhý) nájomné vôbec neuhrádzať, pričom postačí, ak budú uhrádzať finančné prostriedky vo výške nájomného akejkoľvek neoprávnenej tretej osobe a až po doručení výpovede z nájmu bytu ich prevedú na účet prenajímateľa titulom zameškaného nájomného, čím spôsobia výpoveď z nájmu neplatnou a uvedený postup dokonca bude v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k prenajímateľovi, t.j. v danom prípade sa teda všetky ustanovenia nájomnej zmluvy a ohľadom povinnosti uhrádzať nájomné prenajímateľovi stali obsolentnými. Jedná sa zo strany žalovaného o hrubé paušalizovanie, zovšeobecňovanie záverov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu nereflektujúce na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré nájomcov k plateniu platieb vo výške nájomného tretej osobe viedli. Je totiž rozdiel, či právnu neistotu v osobe prenajímateľa vyvolal samotný prenajímateľ alebo či neplnenie zapríčinil nájomca svojvoľným, ničím nepodmieneným rozhodnutím platiť platby vo výške nájomného tretej osobe.

29. Okolnosti uvádzané žalovaným na záver odvolania o regulovanom nájomnom poškodzujúcom prenajímateľa skôr svedčia o pravom dôvode, pre ktorý žalovaný trval na výpovedi z nájmu bytu aj po doplatení dlžného nájomného tri dni po doručení výpovede a o jeho snahe zbaviť sa „starých“ nájomcov bytu. Aj keby sa jednalo o regulované nájomné, toto je vecou vzťahu štátu a vlastníka bytu a v dôsledku toho nájomca nemôže utrpieť ujmu v podobe výpovede z nájmu bytu, nakoľko podľa presvedčenia prenajímateľa (hoci založeného na objektívnych faktoch) platí nájomca nízke nájomné, nakoľko takýto dôvod výpovede nepozná.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcom 1/ a / priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní boli žalobcovia taktiež plne úspešní vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd aj začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

31. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( );

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).