Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-8-2019.pdf
PDF · 129.21 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/8/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, právne zastúpeného: Advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX/X, X., v spore o zaplatenie 224,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12Cb/10/2018-82, zo dňa 29. novembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 224,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 224,28 Eur od 02.04.2016 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o žalobe žalobcu na zaplatenie 224,28 Eur s príslušenstvom, ktorú žalobca odôvodnil tým, že dňa 18.08.2015 uzatvoril ako poisťovňa so žalovanou ako finančnou agentkou v súlade s § 652 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvu o finančnom sprostredkovaní, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu stanovenom zákonom č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov a žalobca sa zaviazal vyplácať žalovanej províziu. Žalobca v žalobe poukázal na to, že podľa § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z., finančné sprostredkovanie vykonané podľa tohto zákona je podnikaním a teda v danom právnom vzťahu mala žalovaná postavenie podnikateľa. Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 31.08.2015 osobitnú zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny v znení jej neskoršieho dodatku, ktorej predmetom bolo v zmysle článku I. určenie podmienok výplaty mesačnej nábehovej odmeny, jej výšky, vrátenia a ďalších práv a povinností zmluvných strán. Platnosť zmluvy o nábehovej odmene bola viazaná na existenciu zmluvy o finančnom sprostredkovaní (článok VIII ods. 3 písm. c/ zmluvy o nábehovej odmene). Žalobca uviedol, že nábehová odmena je svojou povahou províziou za obchodné zastúpenie, viazanou na počet uzavretých obchodov (§ 659 ods. 1 Obchodného zákonníka), t.j. podlieha režimu zániku nároku na províziu v zmysle § 662 Obchodného zákonníka. Účelom takto poskytovanej provízie je podporiť novoprijatých finančných agentov pri ich obchodnej činnosti podľa zmluvy o sprostredkovaní a motivovať ich k dosahovaniu stabilnej produkcie v podobe obchodov uzavretých v prospech žalobcu. Podľa článku IV
ods. 1 zmluvy o nábehovej odmene, finančnému agentovi vzniká nárok na mesačnú nábehovú odmenu vo výšku podľa článku III. tejto zmluvy, ak k poslednému kalendárnemu dňu sledovaného mesiaca splní produkčné podmienky, stanovené nábehovým plánom, tvoriacim Prílohu č. 1 tejto zmluvy aspoň v minimálnom rozsahu určenom týmto plánom pre daný mesiac a mesačný príjem finančného agenta neprevyšuje sumu 600 Eur. Nábehová odmena sa vyplácala mesačne (článok III. zmluvy o nábehovej odmene) a bola rovná rozdielu, ktorý vznikol odpočítaním mesačného príjmu finančného agenta od sumy 600 Eur. Vrátenie nábehovej odmeny (zánik nároku obchodného zástupcu na províziu podľa § 662 Obchodného zákonníka) bol upravený tak, že finančný agent bol v zmysle článku VII ods. 1 Zmluvy o nábehovej odmene povinný vrátiť a/ 100 % z celkovo vyplatených nábehových a štandardných odmien v prípade, ak v období 2 rokov od prvého dňa prvého sledovaného mesiaca dôjde k stornovaniu viac ako 30 % zo všetkých poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, ktorých sprostredkovanie sa finančnému agentovi započítalo na splnenie produkčných podmienok, stanovených prílohami k tejto zmluve. Stornovaním poistnej zmluvy podľa tohto článku sa rozumie zánik poistnej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu. Percentuálny podiel stornovaných zmlúv životného poistenia sa vypočíta ako rozdiel produkčnej hodnoty stornovaných zmlúv životného poistenia k produkčnej hodnote všetkých zmlúv životného poistenia, ktoré sa finančnému agentovi započítali na splnenie produkčných podmienok stanovených prílohami k tejto zmluve; v prípade, ak v období 2 rokov od uzatvorenia tejto zmluvy vyjde najavo, že vyhlásenie finančného agenta podľa článku IV ods. 8 a článku IV ods. 9 tejto zmluvy nebolo v čase jej uzatvorenia pravdivé; v prípade, ak do uplynutia šiesteho sledovaného mesiaca dôjde k zániku zmluvy o finančnom sprostredkovaní a to bez ohľadu na dôvod zániku zmluvy, b/ 75% z každej mesačne vyplatenej nábehovej alebo nadštandardnej odmeny ak zmluva o finančnom sprostredkovaní z akéhokoľvek dôvodu zanikne v období od začiatku siedmeho do skončenia dvanásteho sledovaného mesiaca, c/ 50 % z každej mesačnej nevyplatenej nábehovej alebo nadštandardnej odmeny, ak zmluva o finančnom sprostredkovaní z akéhokoľvek dôvodu zanikne v období jedného roka nasledujúceho po poslednom sledovanom mesiaci. Podľa článku VII ods. 2 zmluvy o nábehovej odmene, finančný agent bol povinný vrátiť odmenu vo výške stanovenej podľa predchádzajúcich odsekov na provízne účty vedené poisťovňou a stavebnou sporiteľňou v pomere v akom mu boli poisťovňou a stavebnou sporiteľňou podľa článku V ods. 2 tejto zmluvy vyplatené. Žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje od žalovanej titulom vrátenia nábehových odmien sumu 232,80 Eur, nakoľko mu vznikol nárok na vrátenie uplatnenej sumy podľa článku VIL ods. 1 bod a/ bod i/ zmluvy o nábehovej odmene, t.j. z dôvodu stornovania viac ako 30 % poistných zmlúv v životnom poistení uzatvorených v sledovanom nábehovom období do uplynutia 24 mesiacov od začiatku prvého mesiaca nábehového plánu (keďže boli stornované všetky uzavreté poistné zmluvy, žalobca požadoval 100 % z celkovej vyplatenej odmeny, ktorý predstavuje sumu 232,80 Eur). Žalovaná listom zo dňa 14.12.2015 podala žiadosť o výmaz z registra finančných agentov a finančných poradcov, ktorý vedie Národná banka Slovenska. Žalobca uviedol, že na základe tejto žiadosti žalovanej potvrdil zánik zmluvy o finančnom sprostredkovaní listom zo dňa 21.12.2015. Zmluva o finančnom sprostredkovaní zanikla ku dňu výmazu z predmetného registra, t.j. ku dňu 18.12.2015 (článok 8 ods. 1 písm. e/). Žalobca si v konaní okrem istiny vo výške 224,28 Eur uplatnil voči žalovanej aj právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie z dokazovania vykonaného výsluchom žalovanej a oboznámením obsahu listinných dôkazov založených v spise zistil, že dňa 18.08.2015 uzavrela žalovaná, v postavení finančného agenta, so žalobcom, v postavení poisťovne, Zmluvu o finančnom sprostredkovaní, podľa zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov a Obchodného zákonníka, ktorou zmluvou sa žalovaná zaviazala vykonávať pre žalobcu činnosť smerujúcu k uzavieraniu poistných zmlúv a zmlúv o stavebnom sporení. Dňa 31.08.2015 uzavrela žalovaná, v postavení finančného agenta, so žalobcom, v postavení poisťovne, Zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny pre viazaného finančného agenta, podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, kde si strany dohodli spôsob odmeňovania žalovanej pri jej činnosti
- uzavieraní poistných zmlúv a zmlúv o stavebnom sporení. Vyššie uvedená zmluva bola upravená Dodatkom č. 1 zo dňa 13.10.2015. Listom zo dňa 14.12.2015, doručeným žalobcovi dňa 15.12.2015, žiadala žalovaná žalobcu o výmaz z NBS a zároveň žalobcovi oznámila, že pre neho ukončila činnosť. Listom zo dňa 21.12.2015 žalobca žalovanej potvrdil zánik Z1, v súlade s článkom 8 ods. 1 písm. e/ predmetnej zmluvy. V liste sa uvádza,
že dôvodom zániku zmluvy je zrušenie zápisu žalovanej v registri sprostredkovateľov vkladov a úverov poistenia alebo zaistenia pod registračným číslom, ktorý vedie Národná banka Slovenska. Z1 zanikla ku dňu výmazu žalovanej - 18.12.2015. V liste sa ďalej uvádza, že ku dňu zániku zmluvy je žalovaná povinná splniť si voči poisťovni a stavebnej sporiteľni všetky povinnosti, ktoré jej vyplývajú z ustanovenia článku 8 ods. 5 zmluvy, najmä vrátiť všetky podklady a pomôcky, ktoré jej boli poskytnuté a ktoré je slúžili pre výkon činnosti podľa zmluvy. Listom zo dňa 14.03.2016 žalobca žalovanú vyzval na vyrovnanie pohľadávok v celkovej výške 224,38 Eur. V liste uviedol, že podľa článku 8 ods. 5 Zmluvy o finančnom sprostredkovaní, zánikom zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán podľa zmluvy a prípadných dodatkov k zmluve, vrátane práva finančného agenta na províziu, prípadne iné obdobné plnenie s výnimkou nasledovných povinností finančného agenta: písm. b/ v/ povinnosti vrátiť poisťovni a stavebnej sporiteľni príslušnú neprináležiacu províziu, resp. storno províziu, na ktorú im vzniklo právo v zmysle províznych poriadkov a to vo výške určenej v províznych poriadkoch; písm. b/ vii/ povinnosti vysporiadať všetky ostatné záväzky, ktoré mu voči poisťovni a stavebnej sporiteľni vznikli počas trvania zmluvy. Z internej písomnosti žalobcu založenej v spise na č.l. 9 vyplynulo, že dňom 18.02.2016 zanikli dve poistné zmluvy so začiatkom poistenia 01.09.2015, resp. 01.10.2015, ktorých uzavretie sprostredkovala žalovaná. Storno koeficient pri oboch poistných zmluvách je 100 %. Za obe poistné zmluvy bola žalovanej vyplatená nábehová odmena 232,80 Eur. Z internej písomnosti žalobcu založenej v spise na č.l. 7 vyplýva, že storno nábehovej odmeny u oboch poistných zmlúv predstavuje sumu 232,80 Eur. Rozpustenie storno fondu predstavuje sumu 8,52 Eur. Rozdiel týchto dvoch súm predstavuje sumu 224,28 Eur, teda žalovanú istinu. Z odporu podaného žalovanou proti platobnému rozkazu vydanému v tejto veci vyplynulo, že žalovaná nárok žalobcu považovala za nedôvodný a žalobu žiadala zamietnuť. Argumentovala tým, že zmluvu o sprostredkovaní poistenia uzatvorila dňa 18.05.2015, pričom obsah tejto zmluvy nemohla ovplyvniť a musela ju podpísať ako celok. Pokiaľ žalobca tvrdí, že ju vyzval dňa 14.03.2016 na vrátenie provízií vo výške 224,28 Eur, ktorú písomnosť mala prevziať 18.03.2016, túto v skutočnosti neprevzala a o tom, že žalobca od nej požaduje vrátenie storno provízií, sa dozvedela až z platobného rozkazu. Žalobca k svojmu návrhu predložil súdu základný dokument - Provízny a odmeňovací poriadok, ktorý nikdy nevidela. Žalovaná argumentovala tým, že ona ako sprostredkovateľ nie je za tretiu osobu v zmluvnom vzťahu zodpovedná a žalobca nepreukázal v konaní žiaden právny nárok na predmetné storná. V písomnom podaní zo dňa 08.10.2018 žalovaná uviedla, že medzi ňou a žalobcom vznikol výlučne občianskoprávny vzťah. Zo samotného znenia sprostredkovateľskej zmluvy vyplýva, že ide skôr o hybridný typ zmluvy, ktorý je možné podradiť pod režim občianskeho i obchodného práva. V podstatných náležitostiach, s dôrazom na okolnosti, kedy, ako a kým bola uvedená zmluva uzavretá, možno jednoznačne ustáliť, že práva a povinnosti zo zmluvy je potrebné subsunovať pod režim občianskeho zákonníka, pričom poukázala na jednostrannú výhodnosť dojednaní predmetnej zmluvy pre žalobcu. V čase, keď podpisovala predmetnú zmluvu, nebola podnikateľom, ako finančný agent bola zaregistrovaná až dňom 31.08.2015. Zmluvu teda uzatvárala ako fyzická osoba
- nepodnikateľ. Uviedla, že nárok na províziu vznikne iba vtedy, ak dôjde k skutočnému uzatvoreniu zmluvy a spôsob dojednania výšky provízie, ako aj jej vyplatenie nesmie byť v rozpore s ust. § 40a Občianskeho zákonníka. Tento spôsob bol výhodný pre žalobcu. Ona ako sprostredkovateľ neručí za záväzok tretej osoby, ktorá vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobcom a teda nemôže zodpovedať ani za vypovedanie takej zmluvy treťou osobou a ani za plnenie záväzku tretej osoby z takejto uzavretej zmluvy. Žalobca takouto sprostredkovateľskou zmluvou prenáša neoprávnene zodpovednosť za záväzok tretej osoby na ňu ako sprostredkovateľa. Výška provízie ako aj jej platenie je stanovené žalobcom, je to podnikanie na jeho riziko. Ak teda žalobca vypláca pri poistení uzavretom na obdobie jedného roka napríklad 70 % provízie pri podpise zmluvy bez ohľadu na plnenie tretej osoby - z poistného zmluvného vzťahu - je to jeho riziko. Nesúhlasila ani s výškou provízií, ktoré žalobca v tomto konaní žiada. Poukázala na to, že ustanovenia sprostredkovateľskej zmluvy o vrátení provízií sú v rozpore s platným právnym poriadkom, resp. obchádzajú zákon. Žalobca preniesol riziko na ňu. Ním predložené listiny „provízne listy“ a „tabuľka - nábehová odmena“ sú nejasné a aj z tohto dôvodu popiera ich pravdivosť. Počas doby vykonávania sprostredkovateľskej činnosti jej boli provízie vyplácané na účet, a to na základe odoslaných podpísaných návrhov zmlúv. Provízie jej boli žalobcom vyplácané potom, čo tretia osoba, poistník, uhradila prvé plnenie. Samotné poistné zmluvy ona neuzatvárala, tieto boli uzatvárané medzi žalobcom a klientom tak, že klient dostal od žalobcu potvrdenie o uzavretí zmluvy. Za trvania zmluvného vzťahu boli odmeny krátené v prípade, ak v priebehu poistného obdobia prestal poistník platiť poistné. Konkrétne podmienky krátenia odmeny boli iné pri každom druhu poistenia.
Výška provízií ako aj stornoprovízií závisela od jednotlivých zmlúv, napr. ak išlo o poistnú zmluvu uzavretú na dobu určitú, nikdy na základe takejto zmluvy neboli účtované stornoprovízie. Zdôraznila, že podľa zmluvy sa zaviazala ako sprostredkovateľ obstarať záujemcovi (sprostredkovateľovi) za odmenu uzavretie zmluvy s fyzickými osobami a žalobca sa zaviazal poskytnúť jej odmenu keď bol výsledok, uzavretie zmluvy. Uzatvorením zmluvy sa teda jej úloha podľa sprostredkovateľskej zmluvy skončila. Žalobca uzatváral zmluvy sám, pričom zodpovednosť z uzatvárania zmluvy postihuje účastníka zmluvy a nie sprostredkovateľa. Jedine záujemca ako zmluvný partner môže vyvodiť určité závery z určitej zmluvy voči druhému účastníkovi, ktorý si neplní svoje povinnosti. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob dojednania výšky provízie ako aj výplaty bol v danom prípade v rozpore s ust. § 40a Občianskeho zákonníka. Žalovaná aj na pojednávaní vo svojej tvrdila, že živnosť mala založenú až 31.08.2015, preto nie je povinná žalobcovi akúkoľvek sumu vracať. Trvala na tom, že ona vystupovala len ako prostredník ohľadne uzavierania zmlúv, za čo bola platená. Nepoprela, že pre žalobcu sprostredkovávala uzavieranie zmlúv, avšak s obsahom zmluvy o finančnom sprostredkovaní nebola riadne oboznámená, nebola jej ani prečítaná. Bolo jej len povedané, že bude platená v závislosti od druhu poistky. Vyplatenie provízií brala ako svoju výplatu u žalobcu. V čase, keď so žalobcom uzavrela zmluvu, bola nezamestnaná, preto bola rada, že bude mať nejaký príjem. Obe zmluvy, ktoré so žalobcom uzavrela, si prečítala len zbežne. V súvislosti s prácou u žalobcu absolvovala aj školenie a to asi po dvoch týždňoch od ich uzavretia. Pre žalobcu pracovala len asi 3 mesiace. Provízie od žalobcu jej chodili na účet asi raz do mesiaca. Za celé obdobie, čo pracovala pre žalobcu jej bola vyplatená asi suma 600 Eur, pričom uzavrela len asi 3 zmluvy. Žalovaná suma v tomto spore však nie je jedinou sumou, vrátenia ktorej sa od nej žalobca domáha, pretože na Okresnom súde Banská Bystrica ju žaluje o zaplatenie sumy cca 160 Eur. Pokiaľ sa písomne vyjadrila, že nesúhlasí s výškou žalovanej sumy, myslela tým to, že nesúhlasí so zaplatením žalovanej sumy žalobcovi, pretože svoje povinnosti voči žalobcovi si splnila a pokiaľ si následne poistník svoje zmluvné povinnosti neplnil, ona za to nemôže niesť zodpovednosť. Pokiaľ vo svojom písomnom podaní uviedla, že žalobcom predložené listiny - provízne listy a tabuľka - nábehová odmena sú nejasné a že aj z tohto dôvodu popiera ich pravdivosť, myslela tým to, že boli pre ňu ako laika nejasné. Súd prvej inštancie po zhodnotení vykonaných dôkazov pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1, 5, § 3 ods. 1, 4, § 6 ods. 1, § 18 ods. 1 zák. č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a z ustanovení § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 340 ods. 1, 2, § 652 ods. 1, § 662 ods. 1, 2, 3, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 Obch. zák., ako aj z ustanovenia § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/ 1995 Z.z. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 18.08.2015 uzavrel žalobca ako poisťovňa so žalovanou ako finančnou agentkou, v súlade s § 652 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvu o finančnom sprostredkovaní, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala realizovať pre žalobcu činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva, v rozsahu stanovenom zákonom č. 186/2009 Z.z. a žalobca sa zaviazal vyplácať žalovanej províziu. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z., finančné sprostredkovanie vykonané podľa tohto zákona je podnikaním, a teda v danom právnom vzťahu mala žalovaná postavenie podnikateľa. Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 31.8.2015 aj zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny v znení jej neskoršieho dodatku, ktorej predmetom bolo určenie podmienok výplaty mesačnej nábehovej odmeny, jej výšky, vrátenia a ďalších práv a povinností zmluvných strán (článok I. zmluvy). Platnosť zmluvy o nábehovej odmene bola viazaná na existenciu zmluvy o finančnom sprostredkovaní (článok VIII ods. 3 písm. c/ zmluvy o nábehovej odmene), teda bola účinná do 18.12.2015, ku ktorému dňu bola vymazaná z registra vedeného Národnou bankou Slovenska (článok 8 ods. 1 písm. e/ Z1). Súd prvej inštancie poukázal na to, že nábehová odmena je vlastne províziou za obchodné zastúpenie viazanou na počet uzavretých obchodov (§ 659 ods. 1 Obchodného zákonníka), t.j. podlieha režimu zániku nároku na províziu v zmysle § 662 Obchodného zákonníka. Podľa článku IV ods. 1 zmluvy o nábehovej odmene, finančnému agentovi vzniká nárok na mesačnú nábehovú odmenu vo výšku podľa článku III. tejto zmluvy, ak k poslednému kalendárnemu dňu sledovaného mesiaca splní produkčné podmienky stanovené nábehovým plánom, tvoriacim Prílohu č. 1 tejto zmluvy aspoň v minimálnom rozsahu určenom týmto plánom pre daný mesiac a mesačný príjem finančného agenta neprevyšuje sumu 600 Eur. Nábehová odmena sa vyplácala mesačne (článok III. zmluvy o nábehovej odmene) a bola rovná rozdielu, ktorý vznikol odpočítaním mesačného príjmu finančného agenta od sumy 600 Eur. Podľa článku 8 ods. 5 písm. b/ bod v/ Zmluvy o finančnom sprostredkovaní, ukončením zmluvy zanikajú všetky práva a povinností zmluvných strán podľa zmluvy, vrátane práva finančného agenta na províziu prípadne iné obdobné plnenie, s výnimkou povinnosti vrátiť poisťovni príslušnú, neprináležiacu províziu, resp. storno províziu, na ktoré im vzniklo
právo v zmysle províznych poriadkov, bez ohľadu na to, či nárok na storno províziu vznikol počas platnosti tejto zmluvy alebo po jej zániku a to vo výške určenej v províznych poriadkoch. V článku VII ods. 1 Zmluvy o nábehovej odmene si strany dohodli vrátenie nábehovej odmeny (zánik nároku obchodného zástupcu na províziu podľa § 662 Obchodného zákonníka) už vyplatenej žalobcom (poisťovňa) žalovanej (sprostredkovateľ poistenia) tak, že finančný agent (v tomto prípade žalovaná), je povinná (okrem iného) vrátiť 100% z celkovo vyplatených nábehových a štandardných odmien v prípade, ak v období 2 rokov od prvého dňa prvého sledovaného mesiaca dôjde k stornovaniu viac ako 30% zo všetkých poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, ktorých sprostredkovanie sa finančnému agentovi započítalo na splnenie produkčných podmienok, stanovených prílohami k tejto zmluve. Stornovaním poistnej zmluvy podľa tohto článku sa rozumie zánik poistnej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu. Podľa článku VII ods. 2 zmluvy o nábehovej odmene, finančný agent je povinný vrátiť odmenu vo výške stanovenej podľa predchádzajúcich odsekov na provízne účty vedené poisťovňou a stavebnou sporiteľňou v pomere v akom mu boli poisťovňou a stavebnou sporiteľňou podľa článku V ods. 2 tejto zmluvy vyplatené. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovanej, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať prednostne normy občianskoprávne a že v danom prípade ide aj o spotrebiteľský zmluvný vzťah. V tejto súvislosti zdôraznil, že strany uzavreli zmluvu o finančnom sprostredkovaní podľa zákona č. 186/2009 Z.z. a Obchodného zákonníka, pričom v ust. § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. sa uvádza, že finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním. Žalovaná si toho vedomá bola, keďže po uzavretí predmetnej zmluvy bola dňa 31.8.2015 zaregistrovaná ako finančný agent (písomné vyjadrenie žalovanej z č, l. 60). Medzi stranami teda vznikol obchodný záväzkový vzťah tak, ako je definovaný v § 261 Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom, nakoľko žalovaná mala v danom právnom vzťahu v zmysle zákona č. 186/2009 Z.z. postavenie podnikateľa, preto je vylúčené, že by zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol vzťahom spotrebiteľským a je teda bez akéhokoľvek významu, že si žalovaná zmluvu pred jej podpisom riadne neprečítala, resp. jej obsahu neporozumela, resp. že sa s niektorými dokumentmi (napr. Provízny a odmeňovací poriadok) ani neoboznámila. Prvoinštančný súd tiež za nesporné považoval to, že žalovaná sprostredkovala pre žalobcu uzavretie dvoch poistných zmlúv, pričom obe boli do troch, resp. 4 mesiacov pre neplatenie poistného zrušené. Z tvrdení žalovanej, ktoré žalobca nenamietal, mal súd zistené, že žalovaná spolu sprostredkovala pre žalobcu len uzavretie dvoch poistných zmlúv a jednej zmluvy o stavebnom sporení. Podľa tvrdenia žalovanej jej mal žalobca za toto sprostredkovanie zaplatiť spolu asi 600 Eur. Z písomnosti z č.l. 9 však vyplýva, že žalobca v skutočnosti priznal žalovanej len provízie vo výške 388 Eur za dve poistné zmluvy a za jednu zmluvu o stavebnom sporení. Keďže žalovaná si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas neplnila, dostala sa do omeškania, preto súd prvej inštancie uložil žalovanej okrem sumy 224,28 povinnosť zaplatiť žalobcovi aj ním uplatnené úroky z omeškania z prisúdenej istiny podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, počnúc dňom 02.04.2016. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že s poukazom na ust. § 369c ods. 1 Obch. zák. omeškaním žalovanej vzniklo žalobcovi voči žalovanej takisto právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výška paušálnej náhrady predstavuje v zmysle § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, sumu 40 Eur. Výrok o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanej odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnila tým, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná poukázala na úpravu práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v čl. 46 Ústavy SR, ako aj na činnosť súdov pri právnom posúdení veci a vyjadrila presvedčenie, že napadnutý rozsudok je zjavne nezákonný, vykazujúci svojvôľu sudcu, ktorý rozhodoval v rozpore s Ústavou SR. Predovšetkým zdôraznila, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol nepravdivé dátumy podpisu zmlúv o finančnom sprostredkovaní a o poskytnutí nábehovej odmeny
uvedením dňa 31.8.2015, teda zrovna toho dňa, kedy sa ona stala oficiálne finančným agentom, hoci zo samotných zmlúv nepochybne vyplynulo, že ona obe zmluvy podpísala dňa 14.08.2015. Takýto postup súdu prvej inštancie vnáša pochybnosti o jeho nestrannosti. Je teda zrejmé, že zmluvy nepodpísala ako podnikateľka v postavení finančného agenta a okrem toho súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jej námietkou neplatnosti časti zmluvy o finančnom vysporiadaní v článku 3 bod 6., 7., 10., 11 a zmluvy o nábehovej odmene. Domáhala sa právneho posúdenia veci z hľadiska režimu Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetné zmluvy podpísala ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.12.2018 k odvolaniu žalovanej uviedol, že on uzavrel so žalovanou zmluvu o finančnom sprostredkovaní v súlade s § 652 a nasl. Obch. zák., na základe ktorej sa žalovaná zaviazala realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu stanovenom zákonom č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 5 citovaného zákona finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním. Podľa čl. 10 ods. 8 zmluvy o finančnom sprostredkovaní zo dňa 01.04.2014: „Pokiaľ v zmluve nie je dohodnuté inak, riadi sa táto zmluva príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov upravujúcimi zmluvu o obchodnom zastúpení.“. V danom právnom vzťahu mala žalovaná postavenie podnikateľa, a preto zmluva o finančnom sprostredkovaní je obchodným záväzkovým vzťahom. Navyše už zo samotnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní vyplýva použitie ustanovení Obch. zák. za predpokladu, že sa zmluvné strany nedohodli inak. Žalobca uviedol, že ak by aj bolo dohodnuté použitie ustanovení Obč. zák., tak to ešte neznamená, že žalovaná je v postavení spotrebiteľa. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby mu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 10.01.2019 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 20.12.2018 uviedla, že s argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Zdôraznila, že je potrebné preskúmať napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že bolo priznané právo žalobcovi na základe nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného procesného útoku a procesnej obrany. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi žalobcu a s jej tvrdeniami. Trvala na dôvodoch uvedených v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu. Opakovane poukázala na to, že pri uzatváraní zmluvy nebola podnikateľom a už vôbec nebola zodpovedná za zrušené zmluvy, pretože nikdy nebola vo vzťahu k zmluve, ktorá mala byť stornovaná. Súd prvej inštancie sa tiež vôbec nezaoberal ustanoveniami zmluvy, ktoré označila za neplatné, čiže zmluvu nepreskúmal a bez jej dostatočného posúdenia rozhodol, čím jednoznačne pochybil. Upozornila odvolací súd na skutočnosť, že vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobca opisuje inú zmluvu nejakú zo dňa 01.04.2014 (ktorá vôbec nie je predmetom konania) a vyjadrenie je adresované úplne inému odvolaciemu súdu (a to súdu Prešov). Aj na základe týchto skutočnosti je zrejmé, že žalobca podal viacero žalôb po celom Slovensku a formulárovo sa vyjadruje v prípade odvolaní žalovaných. Jeho počínanie je v rozpore s dobrými mravmi a absolútne nemorálne, keď od nej žiada plnenie bez právneho dôvodu a nedá si ani len tú námahu, že urobí vyjadrenie konkrétne k jej tvrdeniam v odvolaní, za ktoré potom požaduje premrštené trovy.
5. Žalobca na vyjadrenie žalovanej zo dňa 10.01.2019 písomne nereagoval.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla
byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto vady v predmetnom spore zistené neboli.
8. Preskúmaním obsahu spisu a napadntuého rozhodnutia vo veci samej odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobe vyhovel. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi.
10. Za podstatné odvolacie námietky odvolací súd považoval tvrdenie žalovanej o tom, že nakoľko ona podpísala zmluvu o finančnom sprostredkovaní dňa 14.08.2015 a zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny pre viazaného finančného agenta tiež dňa 14.08.2015, je zrejmé, že súd prvej inštancie ohľadne dátumov uzatvorenia týchto zmlúv uviedol v napadnutom rozsudku nepravdivé údaje. Žalovaná tiež argumentovala tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkou o neplatnosti časti zmluvy o finančnom sprostredkovaní a o neplatnosti časti zmluvy o nábehovej odmene, a nevysporiadal sa ani s možným posúdením zmluvného vzťahu podľa príslušných ustanovení Obč. zák., hoci ona v čase podpisu predmetných zmlúv nebola podnikateľkou.
11. K námietke žalovanej týkajúcej sa dátumu uzatvorenia oboch vyššie označených zmlúv odvolací súd uvádza, že v zmysle právnej úpravy právnych úkonov obsiahnutej vo všeobecných ustanoveniach Obč. zák. ako právneho predpisu „lex generalis“ vo vzťahu k doplňujúcej úprave uvedenej v Obch. zák. ako predpise „lex specialis“ a to v ustanoveniach § 34 a nasl. Obč. zák., k uzavretiu zmluvy dôjde prijatím návrhu na jej uzavretie (ust. § 43a, § 43c, § 44, § 46 Obč. zák.). Z obsahu oboch písomných zmlúv založených v súdnom spise vyplýva, že žalovaná síce datovala podpisy predmetných zmlúv dňom 14.08.2015 avšak žalobca prostredníctvom oprávnených osôb zmluvu o finančnom sprostredkovaní podpísal až dňa 18.08.2015 a zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny pre viazaného finančného agenta podpísal až dňa 31.08.2015. Z uvedeného je teda zrejmé, že k uzavretiu predmetných zmlúv nemohlo dôjsť dňa 14.08.2015, ako to tvrdila žalovaná. Dôkazy o tom, že k uzavretiu uvedených zmlúv došlo dňa 14.08.2015, žalovaná nepredložila, v dôsledku čoho skutkové zistenie prvoinštančného súdu uvedené v odseku 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého k uzavretiu zmluvy o finančnom sprostredkovaní došlo medzi stranami sporu dňa 18.08.2015 a k uzavretiu zmluvy o poskytnutím nábehovej odmeny došlo dňa 31.08.2015, má oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo zmluvy o finančnom sprostredkovaní vyplýva, že bola uzavretá v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov a tiež podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve si zmluvné strany upravili vzájomné práva a povinnosti a z čl. 10 bod 11 je zrejmé, že zmluva nadobudla dňom jej podpísania všetkými zmluvnými stranami a účinnosť (s výnimkou čl. 6) dňom zápisu finančného agenta do zoznamu viazaných finančných agentov. Súd prvej inštancie správne odkazom na ust. § 2 ods. 5 zák. č. 186/2009 Z. z. ustálil, že žalovaná mala v predmetnom právnom vzťahu postavenie podnikateľa a v zmysle dohody obsiahnutej v zmluve o poskytnutí nábehovej odmeny uzavretej dňa 31.08.2015 jej bola vyplácaná provízia za činnosti vykonávané podľa zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Prvoinštančný súd v odsekoch 35. a 36. odôvodenia svojho rozhodnutia poukázal na obsah zmluvných dojednaní upravujúcich povinnosť finančného agenta vrátiť neprináležiacu, resp. storno províziu a následne v odsekoch 38. až 42. podrobne zdôvodnil, na základe ktorých skutkových zistení dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu na vrátenie tzv. storno provízií vo výške 224,28 Eur.
12. Pokiaľ žalovaná v odvolaní (rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie) argumentovala čiastočnou neplatnosťou predmetných zmlúv a dovolávala sa posúdenia jej záväzkového vzťahu so žalobcom v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku tvrdiac, že v čase uzavretia zmlúv nevykonávala podnikateľskú činnosť, odvolací súd prioritne odkazuje na dôvody uvedené v ods. 37 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie správne, odkazom na tam citované ustanovenia zák. č. 186/2009 Z.z. a Obchodného zákonníka vysvetlil, prečo predmetný záväzkový vzťah nespadá pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a prečo pri jeho právnom posúdení bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Prvoinštančný súd opodstatnene poukázal na skutočnosť, že je bez právneho významu, ak si žalovaná predmetné zmluvy pred ich podpísaním riadne neprečítala, resp. s niektorými dokumentmi sa náležite neoboznámila. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že predmetný zmluvný vzťah žalobcu a žalovanej za žiadnych okolností nie je, resp. nebol vzťahom spotrebiteľským. K námietke žalovanej o neplatnosti časti zmluvy o finančnom sprostredkovaní (v čl. 3 bod 6., 7., 10. a 11) odvolací súd uvádza, že vzhľadom na právne posúdenie predmetného záväzkového vzťahu, ktorý je vzťahom obchodnozáväzkovým v zmysle § 261 ods. 1 Obch. zák. v nadväznosti na § 2 ods. 5 zák.č. 186/2009 Z.z., aplikácia ustanovení § 774 a nasl. Obč. zák. o spotrebiteľskej zmluve neprichádza do úvahy. Je potrebné zdôrazniť, že hneď z úvodných častí zmluvy o finančnom sprostredkovaní vyplýva, v zmysle akých právnych predpisov strany predmetnú zmluvu uzavreli, preto argumentácia žalovanej o spôsobe dojednania nároku na provízie a o nároku na ich vrátenie, ktorá podľa jej názoru odporuje zákonu, nie je opodstatnená. Zo zmluvných dojednaní týkajúcich sa nároku žalovanej na vyplatenie provízie i nároku žalobcu na vrátenie provízie totiž vyplýva, že tieto nároky nepochybne súvisia s trvaním dojednaného kontraktu, a nielen s jeho samotným dojednaním a uzavretím, čo správne konštatoval súd prvej inštancie v odseku 40. odôvodnenia svojho rozhodnutia.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovanej ako nedôvodné, preto napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
14. O nároku úspešného žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).