Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/3/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.02.2020, v trestnej veci obžalovanej R. S., pre pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. zo dňa 05.09.2018, takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe

Obžalovanej R. S., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom Y. J. 6, okr. J.,

u k l a d á :

Podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona, § 56 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona peňažný trest v sume 300,- (tristo) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje obžalovanej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola obžalovaná R. S. uznaná vinnou zo spáchania pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1,2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

táto v presne nezistené dni v dobe od 01.05.2010 do 01.03.2011 v obci L., okres Y. nad V. a inde, si od G. E., nar.: XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX, požičiavala pre vlastnú potrebu rôzne sumy peňazí a to aj napriek tomu, už v tom čase vedela, že jej nebude môcť tieto peniaze v dohodnutých termínoch vrátiť, tieto jej ani nevrátila, čím jej týmto konaním spôsobila škodu vo výške cca. 11.600,- Eur a dňa 15.02.2011 v čase okolo 09:30 hod., v D. na ul. P. č. 8, okres R., ako oblastná vedúca spoločnosti J. O., s.r.o., L., H. X. č. XX, pobočka J., aj napriek tomu, že vedela že nebude môcť pôžičku vrátiť v dohodnutej lehote a pod zámienkou, že potrebuje peniaze pre svoju podriadenú G. E., nar.:XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX, okres Y. nad V., presvedčila svoju ďalšiu podriadenú F. E., nar.: 29.XX.XXXX, bytom H. č.XXX, okres L., aby jej táto požičala finančnú čiastku 1.000,-Eur, ktorú pôžičku realizujú tým spôsobom, že F. E. uzavrie so spoločnosťou J. O., s.r.o., H. X. č. XX, L., zmluvu o pôžičke na predmetnú sumu, ktorú si zoberie obvinená R. S. s tým, že táto ju bude aj splácať, čo F. E. aj urobila, zmluvu o pôžičke uzavrela,

peniaze z nej si obvinená R. S. prevzala, avšak následne tieto peniaze v skutočnosti G. E. nedala, ale ich použila pre vlastnú potrebu a ani splátky pôžičky riadne nesplácala a ani nesplatila, pôžičku nevrátila ani F. E., ktorú týmto konaním uviedla do omylu a spôsobila jej škodu vo výške 1.000,-Eur, teda vyššie uvedeným konaním spôsobila celkovú škodu vo výške 12.600,-Eur.

Za to jej súd podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 3 Tr. zákona, pri prevahe poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a nezistení priťažujúcich okolností uložil trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, § 50 ods. 1 Tr. zákona, súd výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa súd poškodenú G. E. nar. XX.XX.XXXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala obžalovaná písomne odôvodnené odvolanie a to prostredníctvom svojho obhajcu.

V dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedla, že vo vzťahu ku skutku týkajúceho sa poškodenej E. považuje rozhodnutie za nezákonné, nesprávne a predčasne vydané. Súd mal mať na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom preukázanú vinu obžalovanej zo spáchania pokračovacieho trestného činu podľa § 221 ods. 1, ods. 2) Tr. zákona, ktorého sa táto mala dopustiť na tom skutkovom základe, že v „presne nezistené dni v dobe od 01.05.2011 do 01.03.2011 v obci L., okres Y. nad V. a inde, si od G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX požičiavala pre vlastnú potrebu rôzne sumy peňazí a to aj napriek tomu, že už v tom čase vedela, že jej nebude môcť tieto peniaze v dohodnutých termínoch vrátiť, tieto jej ani nevrátila, čím jej týmto konaním spôsobila škodu vo výške 11.600,-Eur.“ Namieta, aby bol v konaní pred súdom vykonaný akýkoľvek dôkaz o tom, aby mohlo byť ustálené, že si mala od poškodenej E. začať požičiavať peniaze práve od 01.05.2010 a že toto jej požičiavanie malo trvať aj počas mesiacov jún až december roku 2010 a január až február roku 2011. Sama poškodená počas svojej výpovede v konaní pred súdom len všeobecne uvádza, že v máji roku 2010 mala údajne S. vôbec po prvýkrát požičať peniaze a to bez toho, aby bližšie špecifikovala aspoň časť mesiaca, v ktorej tak malo dôjsť. Obžaloba navyše dokazovanie v konaní pred súdom v rozsahu bližšieho určenia začiatku požičiavania peňazí - máj roku 2010 ani neviedla. Zároveň má za nepreukázané, aby jej konaním, ktoré podľa skutkovej vety obžaloby malo trvať od 01.05.2010 do 01.03.2011 a ktoré malo spočívať v údajnom požičiavaní si peňazí, mala byť E. spôsobená aj škoda vo výške 11.600,- Eur, keďže sama poškodená vo svojej výpovedi v konaní pred súdom zo dňa 28.09.2015 uvádza a súd túto časť jej výpovede cituje aj v odôvodnení rozsudku na strane č. 5 svojho rozhodnutia, že „Všetky poškodenou poskytnuté pôžičky obžalovaná vykrývala tak, že v stredu po preplatení šeku tak znovu už z peňazí spoločnosti dlh poškodená uhradila.“ Sama poškodená E. tak potvrdzuje, že ak medzi nimi došlo k nejakému požičaniu peňazí, (čo popiera, mimo jedného jediného prípadu, ktorý sama počas výpovede uviedla a tento opísala), tak dlh, ktorý z toho prípadne vznikol, bol ňou E. aj uhradený. Niet preto žiadneho dôkazu o preukázaní kauzálneho nexusu medzi požičiavaním peňazí E. S. a vznikom škody v období uvedenom v skutkovej vete, keďže ako sama poškodená uviedla, dlh jej S. vždy splatila a teda prípadne požičané peniaze vrátila. Preto by tak bolo možné, ak pripustíme výpoveď E. za vierohodnú (čo taktiež popiera z dôvodov uvedených nižšie v odvolaní) jedine ustáliť, že k vzniku škody by mohlo dôjsť nanajvýš dňa 01.03.2011, kedy mala E. podpísať potvrdenia o prevzatí peňazí od obchodných zástupcov. Máme za to, že až týmto úkonom by sa tak prípadne mohla obžalovaná na úkor majetku E. obohatiť, keďže by dlh prevzala E. na seba. Nakoľko však sama poškodená uvádza, že jej údajne pôžičky obžalovaná vždy vrátila, tak nemožno obžalovanú uznať vinnou z pokračovacieho trestného činu podvodu, nakoľko následkom konania obžalovanej v období uvedenom v skutkovej vete nebol preukázaný vznik škody. Preto v konaní mimo vyššie uvedeného nebola preukázaná ďalšia časť skutkovej vety - o existencii nejakých termínov, do kedy mali byť E. údajne požičané peniaze aj vrátené, keďže ako sama poškodená v konaní pred súdom uvádza, obžalovaná jej opakovane údajne požičané peniaze vracala a dlh uhrádzala. Preto ak možno vôbec posudzovať konanie obžalovanej z pohľadu roviny trestnej, tak nanajvýš to (a uvádza to len a jedine poškodená, pričom to obžalovaná popiera), kedy mala presvedčiť poškodenú o tom, aby podpísala prevzatie peňazí pri súčasnom jej ubezpečení, že ich do večera pozháňa. Vzhľadom na uvedené a teda, že ako sama poškodená uvádza, mali jej byť počas obdobia od mája 2010 do februára 2011, mimo 01.03.2011 všetky údajne požičiavané

peniaze opakovane aj vracané, nebolo možné, aby bol v konaní preukázaný úmysel obžalovanej tak v uvádzaní E. do omylu, ako ani úmysel v konaní obžalovanej obohatiť sa na úkor majetku E., ako ďalší znak skutkovej podstaty trestného činu podvodu, ktorý v danom prípade je potrebné, aby bol splnený kumulatívne. Nebola jej preukázaná vina aj z dôvodu, že súd toto rozhodnutie mal oprieť najmä o výpoveď E., G. a E., ktoré mal samostatne považovať za vnútorne konzistentné a navzájom si nerozporujúce, čo podľa nej nie je možné z týchto vyvodiť. Už samotná výpoveď poškodenej E. a svedka M. G. (v texte ďalej aj „svedok G.“ alebo sv. „G.“) sú vzájomne rozporné, keď E. uvádza, že mala S. pravidelne od mája 2010 do marca 2011 požičiavať každý týždeň prípadne každé dva týždne sumy od 2.000,- Eur, až po 3.000,- Eur, čo znamená, že by tak mala pri požičaní sumy 2.000,- Eur pravidelne každé dva týždne v období od mája 2010 až do februára 2011 úhrnnom požičať v 20 pôžičkách obžalovanej sumu 40.000,- Eur, pričom svedok G. uvádza maximálne 5 pôžičiek v sumách od 2.000,- Eur, 3.000,- Eur, 4.000,- Eur až 6.000,- Eur. Vzájomné rozporné sú výpovede G. a E. aj v tých ich častiach, kedy E. v konaní pred súdom na strane č. 8 zápisnice z jej výpovede zo dňa 28.09.2015 uvádza na otázku obhajcu, že G. dôvod požičiavania peňazí neuviedla, lebo sa sama G. nepýtala, pričom G. vychádzajúc zo strany č. 10 rozsudku uvádza, že sa E. na účel poskytovania peňazí opýtala, pričom z 2. strany zápisnice z konfrontácie S. a G. zo dňa 30.05.2012 sama G. uvádza, že sa o tom, komu mali ísť požičané peniaze s E. vôbec nebavili, čo je opätovne v rozpore s tým čo uviedla pred súdom. Navyše G. a E. sú dlhodobé susedy a kamarátky, čo už samo znižuje ich vierohodnosť, keďže možno dôvodne predpokladať, že táto vypovedala spôsobom favorizujúcim dosiahnutie cieľa obžaloby. Preto ak súd vo svojom rozhodnutí tvrdí, že G. nemala dôvod pre to, aby vypovedala tak, že tým bude napomáhať E., lebo táto už bola právoplatne odsúdená vo vzťahu k spoločnosti J. O., s.r.o., za trestný čin sprenevery, vyvodzuje tak podľa nás nesprávne. O nesprávnosti tohto záveru súdu v konečnom dôsledku svedčí aj tá skutočnosť, že práve tento svedok, ktorý sa bránil tomu, aby bol vypočúvaný v konaní pred súdom a v prípravnom konaní uvádza len skutočnosti týkajúce sa požičiavania peňazí E. v rozsahu počtu pôžičke, obdobia požičiavania (január 2011 až február 2011) a výške pôžičiek - sám bez toho, aby sa ho bola na to ktorákoľvek zo strán pýtala uvedie, že sama osobne videla, ako požičané peniaze E. dáva práve S. a to s odstupom 7 rokov od jej posledného výsluchu v prípravnom konáru. G. stále mala dôvod napomáhať E., mimo to, že sú dlhodobé kamarátky a susedy aj z dôvodu, že v prípade, až by bola S. uznaná vinnou za trestný čin uvedený v obžalobe, hoc aj bez toho, aby bola priamo v trestnom konaní zaviazaná na náhradu škody E., mala by táto v prípade odsudzujúceho právoplatného rozsudku právny titul, na základe ktorého by sa táto mohla domáhať náhrady 11.600,- Eur, ktoré je sama Jankovičová na základe právoplatného trestného rozkazu odsudzujúceho E. za trestný čin sprenevery povinná nahradiť spoločnosti J. O., s.r.o.. Výpoveď E. vo vzťahu ku skutku týkajúceho sa poškodenej E. nemožno podľa nás považovať za relevantný dôkaz, keďže táto všetky skutočnosti, ktoré opísala vo svojej výpovedi mala ak tak sprostredkovane a to jedine od poškodenej E. a teda ona sama mohla vypovedať iba o tom a to, čo jej povedala sama E.. Obžalovaná nesúhlasí so záverom súdu, že výpoveď poškodenej E. má byť v zásade bez vnútorných rozporov a nezhôd. Súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia na strane č. 5 rozhodnutia cituje E., „Všetky poškodenou poskytnuté pôžičky obžalovaná vykrývala tak, že v stredu po preplatení šeku, tak znovu z peňazí spoločnosti dlh poškodenej uhradila a to tým spôsobom, že na príkaz obžalovanej obchodné zástupkyne vybrali peniace a dali ich poškodenej.“, pričom o niekoľko málo riadkov súd ďalej cituje poškodenú E., „Keď koncom roka 2010 všetky obchodné zástupkyne už odmietli dávať obžalovanej peniaze (pričom ako sama E. vyššie uvádza, že tieto vždy dávali práve jej a teda E.), ktoré zo systému brala, čím sa navyšoval dlh spoločnosti, obžalovaná nahovorila poškodenú, aby táto od obchodných zástupkýň pýtala peniaze pre seba, obchodné zástupkyne o tom nemali vedomosť, mysleli si, že obžalovaná im dala pokyn, aby peniaze spoločnosti, ktoré mali k dispozícii dali poškodenej ktorá mala robiť vysoké obraty“, čo je vo vzájomnom rozpore, keď raz E. uvádza, že tie peniaze dávali práve a len jej a potom zrazu uvádza, že z dôvodu, že už mali odmietať dávať peniaze S.. Toto tvrdenie E. nenachádza logiku ani v tej časti, kde uvádza, si že obchodné zástupkyne samé mali myslieť, že „im“ mala dať S. pokyn, aby E. dávali peniaze, ktoré od týchto osobne pýta jedine sama E. a to navyše bez toho, aby im vôbec niekedy takýto pokyn S. dala, resp. aby S. na danie takéhoto pokynu bránila akákoľvek objektívne skutočnosť. Uvedené tvrdenia E., o ktoré súd opiera svoje rozhodnutie a ktoré tento považuje za koherentné, teda nenachádzajú vzájomnú logickosť. Poškodená E. v konaní pred súdom dňa 28.09.2015 ďalej vypovedá o spôsobe, ako mala údajnú prvú pôžičku S. vykryť, v rámci čoho uvádza, že z vlastného šeku. Súd v odôvodnení rozsudku nevedno prečo uvádza, že na to mala použiť svoje súkromné peniaze (peniaze zo šeku boli vždy vlastníctvom J. O., s.r.o. a nikdy vo vlastníctve E., ktorá bola len oprávnená s nimi disponovať a to presne na to určeným spôsobom), pričom tá istá E. v trestnom oznámení zo dňa 28.03.2011 a vo výpovedi zo dňa 11.04.2011 uvádza, že si na túto prvú pôžičku požičala od známych

a od obchodných zástupcov - pred vznesením obvinenia. Nesprávnosti úsudku súdu o koherentnosti výpovedi E. svedčí aj ďalší rozpor v jej výpovedi, keď E. počas konfrontácie v prípravnom konaní zo dňa 14.06.2011 uvádza, že peniaze, ktoré mali tak S. ako aj E. vybrať od obchodných zástupkýň práve predo dňom 01.03.2011, S. dala jej - E., pričom táto istá E. v konaní pred súdom dňa 28.09.2015 uvádza, že žiadne peniaze od presne tých istých obchodných zástupkýň ona v daný rozhodný čas nikdy neprevzala

- opäť konfrontácia pred vznesením obvinenia, obe vypovedajú v procesnom postavení svedkýň - ani sa nemohla preniesť do HP. Nakoniec nemožnosti posúdenia výpovede E. ako vierohodnej výpovede svedčí aj jej samotné správanie sa, ktoré nakoniec popiera aj správnosť záverov znaleckého posudku. Za podstatné pre rozhodnutie je podľa nej mimo uvedené potrebné posúdiť aj správanie sa poškodenej E., ktorá dňa 01.03.2011 (v deň skončenia jej pracovného pomeru spoločnosti J. O., s.r.o..) označuje v zázname z podania vysvetlenia spoločnosti J. O., s.r.o., dlh vo výške 11.201,- Eur za svoj a toto opätovne potvrdzuje a teda dlh označuje za vlastný aj dňa 02.03.2011 (prvý deň, kedy táto už nebola v žiadnom pomere s J. O., s.r.o.), ktorý sa zároveň zaväzuje aj nahradiť, pričom v oboch prípadoch vždy uvádza iný dôvod jeho vzniku resp. dôvod, pre ktorý táto konala, že nakoniec vznikol. Obžalovaná podotýka, že tak mala podľa znaleckého posudku robiť osoba s dostatočne morálnymi diferencovanými postojmi a dostatočnou mierou sebakritiky. Navyše za podstatné je potrebné považovať aj to, že v tento deň t.j. 02.03.2011 E. vlastnoručne podpisuje vlastnú zmenku na sumu 11.551,86 Eur, čím opätovne potvrdzuje, že dlh je jej, že zaň zodpovedá a je ochotná ho uhradiť. E. následne nelogicky a najmä v rozpore so svojimi počas celého konania uvádzanými tvrdeniami, dňa 20.03.2011 (19 dní potom, ako táto skončila v J. O. s.r.o. a v čase, kedy sa táto už nestretávala s S.) sa opätovne doznáva a vlastnoručne podpisuje v poradí už druhú zmenku na sumu 759,22 Eur. S odstupom približne 3 týždňov od skončenia pracovného pomeru v J. O., s.r.o. a počas ktorých sa táto nestretávala s S., dňa 25.03.2011 E. počas pohovoru v J. O., s.r.o. uvádza zase iný „osud“ dlhu (v poradí tretí), ktorý táto mala vo vzťahu k J. O., s.r.o., že tak mala robiť osoba, ktorá podľa znaleckého posudku vraj nemá tendenciu uvádzať spoločensky žiaduce tvrdenia a odpovede), pri súčasnom označení, že jej „prvá výpoveď“ a teda podanie vysvetlenia J. O., s.r.o. zo dňa 01.03.2011, mala byť vykonaná pod nátlakom. Poškodená E. sa však k podaniu vysvetlenia J. O., s.r.o. zo dňa 2.3.2011vlastnoručne podpísanej vlastnej zmenky na sumu 11.511,86 Eur, ako ani ďalšej vlastnoručne podpísanej vlastnej zmeny zo dňa 20.03.2011 znejúcej na sumu 759,22 Eur počas celého hlavého pojednávania vôbec nevyjadruje, toto svoje konanie navyše vôbec nevyvracia, nepopiera, nie to, aby ešte poprela jej vôľu prejavenú tak na podaní vysvetlenia zo dňa 2.3.2011 ako aj vo vlastnej zmenke z onoho dňa, ako aj na zmenke zo dňa 20.03.2011 - nemohla predsa poprieť, že finančné prostriedky spoločnosti prevzala na seba a naložila s nimi v rozpore za účelom, na aký ich mal prevziať - lebo ich dala obžalovanej, začo bola aj odsúdená za spreneveru. Poškodená E. len neustále opakuje, že mala požičiavať peniaze pre S., čo žiaden svedok mimo nej samotnej nedokáže vierohodne a objektívne potvrdiť. Rovnako nedokáže žiaden vierohodný svedok potvrdiť to, že tak mala konať na pokyn S., avšak na druhú stranu, jej vlastné vyjadrenie zo dňa 02.03.2011, ktoré nikdy nespochybnila, ako ani vlastná zmenka zo dňa 02.03.2011 a následne ďalšia vlastná zmenka zo dňa 20.03.2011, ktoré taktiež neboli vôbec poškodenou spochybnená, či už v civilnom konaní ako ani v trestnom konaní hovoria presný opak. Poškodená tak vôbec neodstránila rozpor medzi jej dobrovoľným konaním a tvrdeniami uvádzanými v konaní. Účelovosť tvrdení poškodenej o údajnom požičiavaní peňazí, resp. odovzdaní peňazí S. potvrdzuje aj jej vôľa, ktorú poškodená prejavila dňa 20.04.2011 a teda niečo vyše mesiaca potom, čo sa mala vyjadriť, že dlh nie je jej a najmä potom, ako už niečo vyše mesiaca nemala byť vôbec v kontakte s obžalovanou ani v pracovnom pomere so spoločnosťou J. O., s.r.o, a to priamo vo vlastnoručne podpísanom uznaní dlhu, ktorým opätovne potvrdzuje, že dlh je jej, že za jeho vznik je zodpovedná ona sama a že tento sama dobrovoľne uhradí, pričom v danom mesačnom odstupe nejestvoval žiaden objektívny dôvod, aby tak konala a to navyše ako osoba, ktorá má podľa znaleckého posudku IQ XXX a navyše dostatočne diferencované morálne postoje a mieru sebakritiky. V prospech spochybnenia logickosti a pravdivosti tvrdení svedčia aj tvrdenia a konanie poškodenej E. v právoplatne skončenom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. , v ktorom bola E. právoplatne uznaná vinnou z trestného činu podvodu, kedy táto opakovane popiera, aby bola podpísala zmluvu o úvere za L. - poškodeného a to aj potom, keď toto jej tvrdenie bolo vyvrátené znaleckým dokazovaním z odboru písmoznalectva. Táto navyše označuje za osobu, ktorá tak mala urobiť práve osobu S.. Vyvstála tak otázka, či tak koná osoba, ktorá má mať dostatočne diferencované morálne postoje, ktorá bez vedomia iného zaň podpíše zmluvu, prevezme hotovosť, ktorú použije pre vlastnú potrebu a skutočnosť, že túto podpísala, popiera aj po znaleckom dokazovaní pred súdom. To takto koná osoba, ktorá údajne nemá podávať spoločensky žiaduce odpovede? Niet preto pochybností, že svedok G. mala dôvod, podávať odpovede na otázky a uvádzať skutočností tak, aby tým pomohla práve E., aby táto nemusela platiť J. O., s.r.o. peniaze, ktoré sama pre svoju potrebu prevzala a použila.

Tak zo žiadneho priameho ako ani zo žiadneho nepriameho dôkazu nemožno podľa obžalovanej vyvodiť záver o preukázaní kumulatívneho splnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nakoľko ak bol čo i len jeden svedok ktorý bol spôsobilý vyjadriť sa k finančným nezrovnalostiam medzi poškodenou E. a obžalovanou, tak to bol svedok, ktorý mal mať informácie výlučne sprostredkovane a to jedine od E. alebo to bol jej rodinný príslušník. Ak má súd teda niekoho uznať vinným a odsúdiť ho na určitý trest, mal by tak urobiť na skutkovom základe, o ktorom niet pochýb, čo však tvrdenia v spojení s konaním poškodenej E. nepredstavuje. A ak na tieto vzhľadom na ich vzájomnú rozpornosť, vnútornú nekoherentnosť a postrádajúcu akúkoľvek logickosť, nemožno nahliadať ako na skutkový základ pre rozhodnutie, tak nie je možné vziať zreteľ ani na výpovede jej rodinných príslušníkov ako ani jej dobrú a dlhodobú kamarátku G., ako objektívne a vierohodné dôkazy o určitých skutočnostiach. Bola to totiž vždy len a jedine E., ktorá bola zdrojom tvrdení o tom, že peniaze mala požičiavať pre S. a že jej tieto aj mala odovzdať. Namieta preto správnosť záveru súdu aj o vnútornej jednotnosti výpovede svedkyne G. z dôvodu viacerých rozporov jej vlastných tvrdení. Svedok G. totiž vo výpovedi zo dňa 28.04.2011 uvádza, že poškodenej E. mala požičiavať peniaze od januára 2011, čo následne potvrdzuje aj vo výpovedi zo dňa 22.09.2011, kde opätovne uvádza, že E. mala požičiavať peniaze až začiatkom roka 2011, zatiaľ čo už v konaní pred súdom ten istý svedok uvádza, že E. požičiavala peniaze už v priebehu roka 2010 (vychádzajúc tak zo strany č. 10 odôvodnenia rozhodnutia súdu). Vo vzťahu ku skutku týkajúceho sa poškodenej E. (v texte ďalej aj „poškodená E.“ alebo len „E.“) obžalovaná má za to, že nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukázal u obžalovanej úmysel uviesť E. do omylu a súčasne úmysel konať tak, aby seba S. obohatila na úkor cudzieho majetku. Obžalovaná namieta, že v konaní nebolo preukázané kumulatívne naplnenie úmyslu tak vo vzťahu k uvedeniu E. do omylu ako aj úmyslu konať tak, aby sa obžalovaná obohatila. Máme totiž za to, že úmysel pri trestnom čine podvodu je potrebné, aby tento i) existoval tempore criminis a teda v čase, kedy došlo k vzniku právneho vzťahu - uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a aby sa tento vzťahoval tak k tomu, ii) aby páchateľ konal v úmysle seba obohatiť a to na úkor majetku iného a aby iii) páchateľ konal úmyselne s cieľom uviesť iného do omylu. Vyššie uvedené podmienky - konať v úmysel získania obohatenia, konať s cieľom iného uviesť do omylu a ich existencia tempore criminis, musia byť splnené kumulatívne a musia existovať práve v čase spáchania skutku. Nie je postačujúce pre vyvodenie trestnej zodpovednosti za konanie páchateľa, ak niektorá z týchto podmienok nastane následne a teda, ak sa dostal páchateľ s plnením svojho záväzku do omeškania až následne. Ako totiž vyplýva z výpovede samotnej poškodenej E., táto od začiatku konala s vedomím, že peniaze, ktoré by mala obdŕžať zo zmluvy o pôžičke pri jej uzatvorení nenadobudne a teda od začiatku bola uzrozumená s tým, že na základe zmluvy o pôžičke, nedôjde k predpokladanému rozšíreniu jej majetku. E. ešte pred uzatvorením zmluvy bola vyrozumená o tom, že peniaze zo zmluvy o pôžičke si ponechá obžalovaná a tieto jej až následne vráti. Obžalovaná v konečnom dôsledku prv riadne a včas plnila svoj záväzok, a teda tak ako sa zaviazala E., avšak to že sa táto až následne dostala do omeškania s plnením jej záväzku z dôvodu ťaživej finančnej situácie, nemôže mať podľa nás vplyv na posúdenie trestnosti jej konania tempore criminis. Úmysel na tom, že sa obžalovaná chcela na úkor majetku poškodenej E. obohatiť bol vyvrátený aj konaním samotnej obžalovanej, ktorá následne keď zistila, že nebude môcť plniť zvyšnú časť záväzku voči E., táto jej sama dobrovoľne navrhuje vyhotovenie uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice, aby boli zabezpečené práva E., avšak len a jedine z dôvodu na strane E. k jej vyhotoveniu vo forme notárskej zápisnice nedochádza. Obžalovaná však bez tak potom, čo jej poškodená E. predkladá jej právnikom vyhotovené uznanie dlhu toto podpisuje a následne pokračuje v plnení záväzku. Nakoniec zásade ultima ratio, ktorá by sa mala použiť na skutok týkajúci sa E. svedčí aj tá skutočnosť, že ako táto sama uvádza, trestné oznámenie podávala spoločne s E., lebo nadobudla pocit o tom, že to čo mala robiť obžalovaná nie je správne a tiež mala svoje splátky. E. sa tak prv dohode s obžalovanou, že uzatvorí zmluvu o pôžičke s tým, že peniaze z tejto si ponechá sama obžalovaná, ktorá sa tieto zaviazala vrátiť medzi E. a S. dohodnutým spôsobom a to, že splátky bude ona priamo v mene a na účet E. splácať J. O., s.r.o. a keď sa následne S. dostala s plnením do omeškania, ktorá z vlastnej iniciatívy uzatvára uznanie dlhu, pre posilnenie práv poškodenej pre prípadné súdne uplatnenie si nároku na vrátenie peňazí, ktoré obžalovaná následne dodatočne E. aj vracia, E. aj napriek tomu, že sa inštitúty trestného práva majú používať ako posledná možnosť, si svoj nárok uznaný čo do základu a výšky uplatňuje v trestnom konaní. V odôvodnení rozsudku absentuje splnenie povinnosti uvedenej v , kedy súd bez ďalšieho neuvádza, ako sa tento vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech obžalovanej ako sú výpoveď svedka V. S., ktorý v čase jeho výsluchu bol rozvedený s obžalovanou 6 rokov a nežil s ňou v spoločnej domácnosti už vyše 1 roka, a teda jeho výpoveď možno považovať za vierohodnú bez existencie prvkov favorizujúcich obžalovanú. Tento totiž počas svojej výpovede pred súdom uvádza, že bol svedkom toho, ako sa sama E. sťažovala, že nemá finančné prostriedky a že ho táto viac krát pýtala o požičanie peňazí z dôvodu,

že potrebuje pre deti, čo vyvracia logickosť tvrdení E., keďže prečo by človek, ktorý nemá sám pre seba finančné prostriedky, by požičiaval inému, čo zároveň potvrdzuje obranu obžalovanej, kedy táto opakovane uvádza, že si od E. peniaze nepožičiavala, keďže na to nikdy nemala. To, že si od E. S. nemohla požičiavať svedčí aj výpoveď svedka D., ktorá v konaní pred súdom uvádza a súd to uvádza aj v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane č. 9, že poškodenej E. viac krát chýbali peniaze a na vykrytie dlhov poškodenej E. bolo medzi spoločnosťou J. FIX., s.r.o. a rodinnými príslušníkmi svedkyne D. ako dlžníkmi - H. L., E. D., H. D. a H. D. v období od 2009 do 2011 uzatvorených 6-7 zmlúv o pôžičke, ktorých peniaze boli poskytnuté práve pre E.. Je síce pravdou, že poškodená E. uvádza ako dôvod chýbajúcich peňazí, že tieto mala dať S., čo v konaní nebolo preukázané, čomu sa nie je možné ani čudovať, keďže táto si požičiavala peniaze všade na vôkol seba, pričom len ona jediná uvádza, že tak robila preto, že mala požičiavať S., čo však žiaden vierohodný svedok nedokáže potvrdiť a svedkovia ktorých v konaní produkovala to mali len sprostredkovanie práve od poškodenej E.. Vyvstáva tak otázka, prečo potom S. v mesiacoch september/október 2010 a teda v rozhodné obdobie si osobne požičiava od svedka D. sumu 3.600,- Eur a navyše o tom spisuje na vlastný podnet uznanie dlhu, keď vraj jej v tej dobe mala požičiavať E. každé dva týždne minimálne sumu 2.000,- Eur, ktoré však opakovane musela vrátiť. Súd sa rovnako nevysporiadal s výpoveďou svedka A. S., ktorá v prípravnom konaní dňa 11.06.2012 uvádza, že bola priamym svedkom, kde sa práve E. sťažuje obžalovanej na jej vlastné osobné a finančné problémy a najmä na to, že berie pôžičky a nemá ich z čoho splácať. Svedkyňa I. S. navyše uvádza, ako poškodená prosí obžalovanú, aby jej finančne pomohla, ktorá ju už koncom roka 2010 upozorňovala na to, aby si vyrovnala svoje pôžičky. Táto svedkyňa zároveň popiera, aby Jankovičová uvádzala, že si mala obžalovaná od poškodenej požičať nejaké peniaze, a určite nie sumu 11.600,- Eur. S poukazom na uvádzané skutočnosti obžalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -688 zo dňa 05.09.2018 zrušil a vrátil podľa , alternatívne aby rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -688 zo dňa 05.09.2018 zmenil tak, že obžalovanú R. S. spod obžaloby oslobodil z dôvodu alebo c/ a poškodených, aby odkázal so svojimi nárokmi na civilné súdne konanie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupov konania, ktoré predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

V konaní pred súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom k tomu preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred prvostupňovým súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovanej.

Krajský súd sa však nestotožnil s druhom a výmerou trestu tak, ako je uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. Išlo však iba o také pochybenie, ktoré po doplnení výroku o treste bolo možné opraviť aj v odvolacom konaní.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť predovšetkým na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovanej a preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovanej a určeného druhu a výmery trestu.

V tejto súvislosti je potom potrebné zdôrazniť, že podstatný obsah odvolacích námietok obžalovanej, ktorými argumentovala, už boli prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj odvolací súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovanej R. S..

V prvom rade je teda potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovanej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť a teda do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej trestnej činnosti.

Podľa názoru krajského súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výpoveď poškodenej G. E. v konfrontácii s výpoveďou obžalovanej R. S. obsahuje množstvo rozporov (ale aj samotná výpoveď poškodenej je v určitej časti protirečivá), no tvrdenia poškodenej sú pri konfrontácii s obsahom ďalších dôkazov overiteľné v podstatných skutkových okolnostiach, ktoré sa preniesli aj do skutkovej vety rozsudku, a to najmä výpoveďami svedkýň obchodných zástupkýň, ktoré potvrdili, že všetko od určitého času robili poškodená a obžalovaná spolu, dokonca poškodená G. E. bola vnímaná ako tá, ktorá dávala usmernenia, ako s peniazmi pred „zabankovaním“ ďalším obchodným zástupkyniam nakladať a to podľa pokynov obžalovanej.

Na druhej strane obsah výpovede obžalovanej S. nezodpovedá v podstatnom obsahu produkovaným dôkazom a preto jej obranu zásadným spôsobom spochybňuje.

Vo svojej výpovedi obžalovaná napr. menila dôvod, čas a kde (kedy) a prečo dala pokyn cez SMS ostatným obchodným zástupkyniam, aby poškodenej G. E. už nedávali peniaze bez potvrdenia, ale aj s potvrdením bez jej pokynu, resp. súhlasu. Tomu zodpovedá aj zistenie plynúce z obsahu výpovedí svedkýň F., K., či C. Y., o ktorých obžalovaná tvrdila, že boli priamo účastné toho, ako keď sa vracali zo spoločnej porady z Prešova, kde sa mala jej poškodená definitívne zdôveriť, že má veľké finančné problémy a žiadala obžalovanú o poskytnutie väčšej finančnej sumy a to zo spoločných finančných prostriedkov spoločnosti J., ktoré boli v tom čase v dispozícii ostatných obchodných zástupkýň. Obsah týchto výpovedí menovaných svedkýň potom nezodpovedá tvrdeniu obžalovanej, že poškodená G. E. sa mala priamo pred nimi rozplakať, resp. sa sťažovať, že má veľké finančné problémy. Tomu zodpovedá aj výpoveď synov poškodenej a to H. E. a V. E., ktorí popreli, aby mali byť obžalovanou v tom čase kontaktovaní z toho dôvodu, že mala obavu o poškodenú, nakoľko mala mať veľké finančné problémy a nechcela sa vrátiť domov.

Uvedené len dopĺňajú zistenia plynúce z vykonaného dokazovania, keď obžalovaná v prípade, kedy poškodená G. E. mala byť hospitalizovaná v nemocnici, tak prostredníctvom svedkyne U. Gogovej mala túto požiadať, aby na meno jej syna bola požiadaná ich spoločnosť J. o pôžičku, ktorou by pomohla poškodenej po vyzbieraní finančných prostriedkov od klientov riadne k stanovenému dátumu „zabankovať“ a teda uhradiť finančné prostriedky. Tu však bolo zistené, že poškodená ako aj D., ktorá jej tvrdila, že tieto finančné prostriedky nikdy nevidela, zmluvu len vložila do tašky k ostatným písomným podkladom, týkajúcich sa klientov poškodenej, že napokon jej písomné podklady neboli a konkrétne ona ako obchodná zástupkyňa k tomuto dátumu nebola „zabankovaná“, čiže tieto finančné prostriedky zostali opäť k dispozícii obžalovanej. Rovnakým spôsobom mala postupovať obžalovaná aj v prípade poškodenej svedkyne F. E., ktorú tiež mala presvedčiť, aby bola poskytnutá pôžička prostredníctvom nej, na jej meno a to v prospech poškodenej G. E., ktorá opäť tejto svedkyni E. potvrdiť, že o žiadnej

pôžičke nevie a opäť tieto mali zostať k dispozícii obžalovanej. Aj tieto dva prípady, teda len potvrdzujú, že tvrdenia obžalovanej neboli verifikované vykonaným dokazovaním.

O nedôveryhodnosti výpovede obžalovanej potom svedči aj jej obrana proti podvodnému konaniu voči poškodenej F. E., kde jej od samého začiatku mala tvrdiť, že peniaze potrebuje pre zabankovanie pre poškodenú E., čo poškodená E. akceptovala, lebo z iného dôvodu by jej určite takto nepomohla po zlých skúsenostiach ktoré mali ostatné obchodné zástupkyne s ňom z minulosti. No obžalovaná v rámci obrany tvrdila, že išlo riadnu pôžičku od E., ktorú jej riadne splatila a finančné prostriedky potrebovala pre úhradu pokuty uloženej v zahraničí jej manželovi V. S. (čo pôvodne on sám poprel) a potom zmenila, že to nebolo len na tú pokutu, ale aj pre E.. Tu opäť len je potrebné zvýrazniť, že E. po telefonickom kontakte s E., jej výslovne poprela, aby o takom niečom mala vedomosť.

Súčasne platí, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že ak mala mať tento finančný problém len poškodená G. E., prečo by všade s ňou pri riešení tohto jej problému chodila obžalovaná R. S., čo potvrdili aj obchodné zástupkyne, ale aj svedkyňa G., prečo obžalovaná pôžičky, ktoré mala vyberať pre poškodenú od ostatných obchodných zástupkýň, či známych poškodenej, potom sama následne aj splácala tak, ako to bolo v prípade obchodných zástupkýň E., A., G., keďže dlh mala spôsobiť poškodená a peniaze si mala od nich požičiavať alebo prostredníctvom nich pre poškodenú. Tiež správne uzavrel aj okresný súd, že pokiaľ obžalovaná zistila, že poškodená má takýto finančný problém, dlhuje finančné prostriedky patriace spoločnosti Provident, prečo to s ňou takto dlhodobo riešila a teda už od leta roku 2010 až do konca februára 2011 a to v rozpore s pravidlami spoločnosti a pomáhala teda poškodenej stále dookola vykrývať ten istý finančný problém tým istým spôsobom.

Potvrdením o prevzatí sumy od obchodných zástupkýň, kedy (nikdy tieto potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov neboli vedené na obžalovanú), pri ktorých boli obe spolu, teda poškodená aj obžalovaná, sa reálne ukázalo, keďže finančné prostriedky už k dispozícii neboli, že peniazmi od obchodných zástupkýň sa uhrádzali dlhy pre iné osoby, od ktorých si reálne požičali peniaze.

Spôsob, akým to prebiehalo, mal spočívať v tom, že v stredu teda bol preplatený šek obchodným zástupkyniam spoločnosťou J., peniaze boli od nich automaticky posťahované, na príkaz vedúcej, teda obžalovanej. Dali tieto peniaze poškodenej a z týchto bol uhradený následne dlh, ktorý poškodená mala u iných osôb. Potom opäť pred dňom streda v týždni, kedy do utorka večera muselo byť tzv. „zabankované“, zase musela poškodená požičať ďalšie finančné prostriedky preto, aby tieto mohli byť vrátené na účet spoločnosti a mohlo byť tzv. zabankované.

Žiadala teda obžalovaná od poškodenej peniaze na úhradu svojich dlhov, resp. úhradu dlhu voči spoločnosti, ktorý vznikal vyzbieraním peňazí od obchodných zástupkýň alebo vybratím splátky pôžičiek od klientov, ktoré neboli odvedené na účet spoločnosti, aj keď v čase jednotlivých pôžičiek, obžalovaná vedela, že na ich úhradu nemá dostatok finančných prostriedkov a uhradí ich len z iných pôžičiek, či vybraných peňazí obchodných zástupcov.

Aj keď priebežne mali byť pôžičky k utorku uhradené, v skutočnosti sa celkový dlh neuhradil a stále sa zvyšoval, bolo predsa dokázané, že napr. pôžičky od rodiny G. boli úročené cca až 30 % úrokom a ak ich mali vrátiť, čo podľa G. aj vrátili, tak vracali sumy väčšie ako požičali a preto logicky sa dlh zvyšoval, lebo do utorka sa uhradil dlh spoločnosti, ktorý sa opakovane mal prenášať pred zabankovaním na poškodenú a po jeho úhrade pre spoločnosť zase zostal dlh poškodenej, ktorý mala uhradiť u známych, či u rodiny, pričom tento uzavretý kruh zjavne generoval stále väčší dlh, ktorý skončil na sume uvedenej v rozsudku - tento dlh sa nielenže stále zvyšoval, len sa vždy prenášal zo subjektu na subjekt, komu vlastne tieto finančné prostriedky v tom konkrétnom čase dlhovali.

Takýmto správaním obžalovaná vlastne vytvorila špirálu dookola sa opakujúceho kolotoča pôžičiek od poškodenej, od jej známych, rodinných príslušníkov, ich obchodných zástupkýň, ktorými sa musel stále do stredy splatiť dlh voči spoločnosti J..

Opierajúc sa potom o uvedené logicky neobstojí argumentácia, obžalovanej v odvolaní, že vlastne ak si mala požičiavať také veľké sumy peňazí napríklad od svedkyne G., pravidelne tak, pri matematickom prepočte jej mal vlastne vzniknúť dlh, resp. si mala požičať cca 40 000 eur, pričom zistený dlh mal byť len cca 12 000 eur.

Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že v skutočnosti nie poškodená mala problém zabankovať (dlhy) pre svoje dlhy (pôžičky), ale že do tejto špirály podvodov ju naviedla obžalovaná, s ktorou potom spoločne v snahe doplatiť finančné prostriedky, tieto neváhala požičať od najbližších, sestry, či peniaze vlastného syna, ale aj od známych - poškodená od začiatku tvrdila, že celý tento kolotoč roztočila obžalovaná spolu s ňou a ak nechcela skončiť ako tá, ktorá to celé bude mať na zodpovednosť, musela s ňou opakovane hľadať spôsoby, ako tieto dlhy uhradiť.

Platí preto, že od samého začiatku mala obžalovaná vedomosť, bola s tým uzrozumená (§ 15 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona), že peniaze, ktoré požičia od poškodenej, resp. prostredníctvom poškodenej od jej príbuzných - napr. sestra V. H., ktorú osobne žiadala obžalovaná o poskytnutie pôžičky v prospech poškodenej, syn H. E., ktorého finančné prostriedky, ktoré mal nasporené na auto, mali byť poskytnuté obžalovanej, ale aj od jej známych, príkladmo H. G., ktorá potvrdila, že jej napokon samotná obžalovaná mala volať, že finančné prostriedky potrebuje požičať pre seba, nie pre poškodenú. To isté platí, že obžalovaná žiadala požičať aj od samotných obchodných zástupkýň, ako je napr. U. D., ktorá na meno svojho syna mala vystaviť alebo teda dať vystaviť zmluvu o pôžičke od ich spoločnosti, resp. F. E., s uvedením, že týmto svedkyniam, že je to pomoc pre poškodenú.

Za danej situácie preto obžalovaná vzhľadom na svoju finančnú situáciu a sociálne pomery musela mať vedomosť o tom, že nebude mať z čoho vrátiť tieto finančné prostriedky, iba tak, že opätovne na to, zo svojej pozície použije finančné prostriedky spoločnosti J., pridelené každý týždeň jednotlivým obchodným zástupkyniam tak, aby tieto finančné prostriedky mohli vrátiť iným osobám, ktoré ich poškodené požičali, resp. si pre ňu požičali a následne zase opäť požičať, aby boli peniaze do stredy rána „zabankované“.

Opierajúc sa o uvedené, obžalovaná pri takomto spôsobe správania sa nemohla bez rozumných pochybností - bola s tým uzrozumená - spoliehať, že sa jej vždy (im spolu s poškodenou podarí finančné prostriedky spoločnosti včas vrátiť). Takéto jej správanie potom vyústilo aj v závere mesiaca február, resp. začiatkom marca 2011 do jej naliehania na poškodenú, aby potvrdila všetky obchodným zástupkyniam, že to ona prevzala na seba finančné prostriedky - s ubezpečením, že to obžalovaná bude robiť audit, kontrolu a maximálne poškodená stratí prácu.

Výsledkom takéhoto správania sa obžalovanej potom bol reálny fakt, že poškodená bola odsúdená za to, že tieto finančné prostriedky spreneverila, keďže tieto vybrala od obchodných zástupkýň a v rozpore s účelom, na ktorý jej mali byť pôvodne zverené, mala použiť pre seba, keďže ich mala prevziať, čo potvrdila podpisom potvrdenia pre obchodné zástupkyne. Súčasne však platí, že tieto finančné prostriedky však pôvodne boli od začiatku použité pre dlh, ktorý bol vytvorený od začiatku takýmto správaním sa obžalovanej S..

Poškodená od začiatku predsa tvrdila, že by tieto potvrdenia, že prevzala peniaze od obchodných zástupkýň, nikdy nevzala na seba, keby ju obžalovaná neubezpečovala, že to ona urobí audit a maximálne príde o prácu a tým sa všetko urovná. Minimálne takýmto správaním obžalovaná uviedla aj v tomto prípade do omylu.

Z takto vykonaného dokazovania potom podľa názoru krajského súdu je možné urobiť bez rozumných pochybností záver, že v danom prípade sa skutok stal, tento skutok je trestným činom tak, ako je opísaný v skutkovej vete rozsudku a jeho páchateľom je obžalovaná.

Takto správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovanej, keďže týmto svojím správaním mala opakovane postupne na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla iného do omylu a spôsobilá tak na cudzom majetku väčšiu škodu, čím naplnila skutkovú podstatu pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona.

Ako už bolo skôr konštatované, krajský súd sa nemohol stotožniť so záverom okresného súdu, týkajúceho sa druhu a výmery trestu, keďže okresný súd sa nevysporiadal vôbec so skutočnosťou a to dobou, ktorá uplynula od doby, kedy v predmetnej veci bola podaná obžaloba na súd dňa 04.11.2012 a odkedy, teda začalo prebiehať samotné dokazovanie v konaní pred súdom do vyhlásenia rozsudku vo veci samej.

Z tohto pohľadu je treba teda hodnotiť aj zásadnú skutočnosť, že skutku, ktorý sa kladie obžalovanej R. S. za vinu, sa mala dopustiť v období od mája 2010 do 01.03.2011. Keďže v danej veci bola podaná obžaloba ešte dňa 04.11.2012, bolo na mieste hodnotiť zo strany súdu, z akého dôvodu došlo k takémuto zásadnému dlhodobému plynutiu doby od podania obžaloby a prečo teda bolo vyhlásené meritórne rozhodnutie vo veci až dňa 05.09.2018. Z obsahu spisového materiálu po podaní obžaloby vyplýva, že v konaní súdu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré nie je možné klásť za vinu samotnej obžalovanej a teda táto nemala zásadným spôsobom podiel na takto vzniknutých zásadných prieťahoch v konaní, preto bolo úlohou súdu túto skutočnosť zohľadniť a dať určitú satisfakciu obžalovanej za takýto dlhý priebeh konania, teda jej trestného stíhania v konaní pred súdom.

Keďže predmetná trestná vec nebola prejednaná v primeranej lehote, čím bolo porušené právo obžalovanej na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručenej článkom 48 ods. 2 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva účinným prostriedkom nápravy v zmysle článku 13 tohto Dohovoru je v prípade takéhoto porušenia práva priznaného Dohovorom zohľadnenie dĺžky konania pri rozhodovaní o treste.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného druh trestu a jeho výmera, ktorý bol uložený obžalovanej napadnutým rozsudkom okresného súdu, bolo potrebné zmeniť, keďže odvolací súd ho považoval za neprimerane prísny.

Z obsahu vykonaného dokazovania aj vo vzťahu k osobe obžalovanej potom krajský súd zistil, že táto od spáchania tejto trestnej činnosti v podstate viedla riadny život a dnes žije v spoločnej domácnosti s manželom po uzatvorení nového manželstva a svoje dlhy, ktoré spôsobila svojím konaním, pravidelne čiastočným spôsobom sa snaží uhradiť podľa svojich možností a schopností.

Za danej situácie krajský súd preto v posudzovanom prípade uložený trest podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona a § 56 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 3, Tr. zákona, § 36 písm. j/ Tr. zákona ako trest samostatný - peňažný v sume 300,- eur za súčasného ustanovenia náhradného trestu vo výmere 3 mesiacov v prípade, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona považuje za trest zákonný, zodpovedajúci plne zásadám na ukladanie trestov a odrážajúci závažnosť protiprávneho konania obžalovanej pri súčasnom hodnotení jej osoby.

Z týchto dôvodov zrušil odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa , len vo výroku o treste a následne postupom podľa , na podklade dokazovania vykonaného okresným súdom sám rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.