Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Cb-218-2016.pdf
PDF · 199.41 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cb/218/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Jaroslavom Kanderkom v právnej veci žalobcu: ags 92, s.r.o., so sídlom Pestovateľská 13, 821 04 Bratislava, IČO: 35 915 897, zastúpeného advokátskou kanceláriou CEE Attorneys Lišiak Martinák s.r.o., so sídlom Jozefská 7, 811 04 Bratislava, IČO: 47 237 856, proti žalovanému: Marcel Maňko, miesto podnikania Na Brehu 30, 080 05 Prešov, IČO: 40 842 517, zastúpenému advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom Užhorodská 21, 040 01 Košice, IČO: 47 231 785, o zaplatenie sumy 12.677,57 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.677,57 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa §262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou zo dňa 16.6.2016, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava II doručená dňa 20.6.2016, žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.677,57 eura, ako aj nahradiť trovy konania.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tak, že žalobca v dobe od 18.6.2012 do 12.8.2015 pravidelne dodával žalovanému tovar a služby v rámci ich spoločného obchodného styku. Pri platbe za dodaný tovar a služby bol žalovaný pravidelne v omeškaní, pričom po lehote splatil vždy len istinu z pohľadávky. Za tovar a služby, s ktorých platbou sa žalovaný omeškal, vystavil žalobca žalovanému faktúry uvedené v tabuľke dole. V doleuvedenej tabuľke uvádza žalobca všetky údaje, podľa ktorých vypočítal sumu, ktorú mu žalovaný dlhuje z titulu úrokov z omeškania. Úrokové sadzby, ktoré sú uvedené v tabuľke vychádzajú z Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. V súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia - sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda SR nariadením (§ 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka). Na základe týchto ustanovení a údajov uvedených v tabuľke
obsiahnutej v žalobnom návrhu má žalobca za to, že dostatočne preukázal, že žalovaný dlhuje žalobcovi z titulu úrokov z omeškania sumu 12.677,57 eura. Na preukázanie svojich tvrdení o vystavení faktúr žalovanému predložil žalobca ako dôkaz príslušné faktúry. Ako dôkaz o uhradení faktúr a dátume uhradenia, predložil žalobca ako dôkaz výpis z účtovného systému, ktorý je generovaný na základe prijatých platieb.
3. Okresný súd Bratislava II vydal dňa 15.7.2016 platobný rozkaz, č. k. 22Cb/239/2016-22, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 12.677,57 eura s príslušenstvom v prospech žalobcu. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s vecným odôvodnením. V odpore zo dňa 15.8.2016, ktorý bol Okresnému súdu Bratislava II doručený dňa 17.8.2016 žalovaný, okrem iného uviedol, že medzi stranami existoval vzájomný obchodný styk, na základe ktorého žalobca dodával žalovanému tovar. Avšak nešlo o bežný obchodný styk. Medzi žalobcom a žalovaným existovali v rámci obchodnej spolupráce veľmi dobré vzťahy, ktoré sa prejavili tak, že žalovaný s vedomím a súhlasom žalobcu začal od marca roku 2011 prevádzkovať predajňu s názvom „predeti.sk“, a to v Prešove, na adrese Arm. Gen. Svobodu 21 v obchodnom centre, ktorá predajňa bola označená logom žalobcu. Žalovaný tak so súhlasom a vedomím žalobcu pôsobil v rámci svojej obchodnej činnosti kvázi ako predajňa žalobcu, a to od marca roku 2011 až do roku 2016, kedy došlo k sporom medzi stranami a ukončeniu spolupráce, čoho výsledkom je aj táto žalobca. V rámci vzájomnej spolupráce ako je popísaná vyššie, žalobca navážal tovar na predajňu žalovaného. Obe strany od počiatku vedeli a bolo to predmetom ich komunikácie, že žalovaný nie je ani nebude schopný platiť za dodaný tovar kým nedôjde k jeho predaju a žalobca s tým samozrejme počítal, výsledkom bola výslovná slovná dohoda strán, že samotná splatnosť faktúry uvedená ako údaj na faktúre je len formálna, nakoľko je náležitosťou faktúry podľa zákona a ako taká tam musí byť uvedená, ale v skutočnosti budú jednotlivé dodávky tovaru hradené z tržieb podľa možnosti a schopností žalovaného. Na základe tejto dohody teda žalobca opakovane dodával žalovanému tovar a vôbec neriešil včasnosť úhrad za tovar skôr dodaný a žalovaný postupne z tržieb uhrádzal jednotlivé istiny faktúr, nakoľko bolo medzi nimi dohodnuté, že žiadne úroky z omeškania sa nebudú medzi stranami účtovať ani platiť. Bez existencie takejto dohody by žalovaný so žalobcom ani nezačal obchodovať, nakoľko by to ani nebolo možné, resp. rentabilné, bolo to podstatnou náležitosťou ich vzájomnej obchodnej spolupráce. Rovnako by ani žalobca bez existencie takejto dohody nesúhlasil s prevádzkovaním predajne pod jeho logom a určite by nedodával žalovanému tovar v množstve, v akom mu ho dodával a už vôbec by mu nedodával tovar opakovane počas dlhých rokov, kedy bol žalovaný v omeškaní. Skutočnosti uvedené vyššie neboli medzi účastníkmi dohodnuté v písomnej forme, ale len ústne, avšak dodržiavali sa počas celej ich obchodnej spolupráce od roku 2011 do roku 2016 a stali sa jednoznačne medzi nimi obchodnou zvyklosťou. Aj z dôvodu existencie tejto dohody žalobca až doposiaľ neúčtoval ani si neuplatňoval voči žalovanému žiadne úroky z omeškania. Až v roku 2016 si začal žalobca tieto sumy uplatňovať, pričom dôvodom je jednoznačne zhoršenie vzájomných vzťahov medzi stranami a aj ukončenie ich obchodnej spolupráce. Rovnako ako to vyplýva aj zo žalobného návrhu, ale najmä z príloh tohto návrhu - bankového reportu - žalovaný zasielal žalobcovi rôzne sumy z tržieb z predaja tovaru, ktoré si následne žalobca započítaval na svoje pohľadávky, pričom žalobca nikdy nepostupoval podľa § 330 OBZ aj keď to bola jeho povinnosť, keď nezapočítaval prijaté platby najprv na príslušenstvo (úroky z omeškania) a až následne na istinu. Teda aj postup žalobcu potvrdzuje existenciu dohody medzi stranami o tom, že sa úroky z omeškania medzi stranami nebudú platiť. Vo výsledku teda žalovaný popiera existenciu uplatneného nároku na úroky z omeškania v celom rozsahu, a to z dôvodu existencie dohody strán uvedenej vyššie. Ako je to uvedené vyššie, medzi stranami došlo ku zhoršeniu vzťahov a následne aj k ukončeniu spolupráce. Žalobca vyzval žalovaného na odstránenie loga žalobcu z predajne a upustenie od používania tohto loga v podnikateľskej činnosti žalovaným a dňa 7.4.2016 vyzval žalobca žalovaného na úhradu sumy 50.456,86 eura. Keďže žalovaný si nebol vedomý existencie takého dlhu voči žalobcovi, nakoľko v zmysle ich dohody mu zasielal sumy na úhrady faktúr, žalovaný prekontroloval účtovnú dokumentáciu a jej výsledkom bolo zistenie, že žalobca žalovanému neoprávnene a bez právneho titulu fakturoval na niektorých faktúrach aj akýsi bonus podľa zmluvy, ktorý nebol medzi stranami dohodnutý. V dôsledku uvedenej skutočnosti žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď na predžalobnú výzvu, v ktorej si započítal svoje pohľadávky voči žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia na pohľadávky žalobcu uplatnené v predmetnej predžalobnej výzve. Avšak ako to vyplýva zo samotnej žaloby, ktorá je predmetom tohto konania, žalobca si uplatňuje príslušenstvo
- úroky z omeškania aj z faktúr, ktorými bol vyfakturovaný akýsi údajný bonus podľa zmluvy. Právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom podaní presne špecifikoval faktúry, ktoré sú uvedené aj v žalobnom návrhu, pri ktorých žalobca podľa názoru žalovaného neoprávnene fakturoval sumy za akýsi bonus, preto aj uplatnené úroky z omeškania z týchto faktúr sú nezákonné. Žalovaný popiera existenciu
zmluvne dohodnutého bonusu a namieta jeho oprávnenosť, existenciu aj výšku. Ide o nepodložený nárok nemajúci oporu v práve a na strane žalovaného nikdy nevznikla povinnosť platiť akýkoľvek bonus podľa zmluvy, keďže neexistuje samotný nárok, nemôže existovať ani povinnosť jeho úhrady, a teda ani omeškanie a ani oprávnenosť úrokov z omeškania. Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že v dôsledku započítania zo dňa 18.5.2016 zanikli, okrem iného aj nasledovné záväzky z faktúr uvedených v žalobnom návrhu:
- FV8-413/2014, splatná dňa 22.2.201, suma bez DPH 454,27 eura, suma s DPH 510,20 eura,
- FV8-416/2014, splatná dňa 3.3.2015, suma bez DPH 847,16 eura, suma s DPH 1.016,59 eura,
- FV8-417/2014, splatná dňa 8.3.2015, suma bez DPH 339,88 eura, suma s DPH 407,86 eura,
- FV 8-418/2014, splatná dňa 8.3.2015, suma bez DPH 539,32 eura, suma s DPH 647,18 eura,
- FV8-420/2014, splatná dňa 16.3.2015, suma bez DPH 229,88 eura, suma s DPH 275,86 eura,
- FV8-422/2014, splatná dňa 18.3.2015, suma bez DPH 107,43 eura, suma s DPH 128,92 eura,
- FV8-424/2014, splatná dňa 10.3.2015, suma bez DPH 175,72 eura, suma s DPH 210,86 eura,
- FV8-427/2014, splatná dňa 31.3.2015 (z tejto faktúry bola suma 2.500 uhradená, započítaním zaniká len zostatok 843,86 eura),
- FV8-428/2014, splatná dňa 31.3.2015 , suma bez DPH 2.263,73 eura, suma s DPH 2.716,45 eura. Započítaním zanikajú záväzky dňom, kedy sa pohľadávky stretli a nie dňom, kedy dôjde k započítaciemu prejavu. Preto v týchto prípadoch záväzky zanikli bez toho, aby sa žalovaný dostal do omeškania. Nielenže sa aj na tieto záväzky vzťahovala dohoda strán o neuplatňovaní úrokov z omeškania, ale tieto záväzky započítaním zanikli najneskôr v deň ich formálnej splatnosti podľa faktúry. V ďalšom žalovaný poukazuje na skutočnosť, že práve v dôsledku obchodnej zvyklosti medzi stranami uvedenej v bode I žalobca dodával žalovanému aj taký tovar, ktorý si žalovaný ani výslovne neobjednal, ale žalobca ho jednoducho dodal a žalovaný sa ho snažil predať. Bolo to najmä zo začiatku spolupráce, kedy žalobca v podstate vopred predzásobil predajňu žalovaného, ale stávalo sa to aj neskôr. Preto boli od počiatku záväzky žalovaného z dodávok tovaru vysoké a postupne sa splácali z tržieb. To bolo obsahom dohody, inak by žalovaný ani nezačal podnikať a obchodovať so žalobcom. Niekoľkokrát sa stalo, že žalovaný tovar nepredal, ale vrátil ho späť žalobcovi, pričom žalobca vystavil dobropis. Často sa stávalo, že dobropis bol vystavený aj po rokoch od dodania tovaru, pričom žalobca si neúčtoval žiadne penále či pokuty a vrátený tovar prevzal a vystavil bez problémov dobropis. Bez existencie dohody uvedenej v bode I si len ťažko predstaviť dodávateľa, ktorý prevezme späť a vydobropisuje tovar po rokoch od jeho dodania. Ani neskoršie vystavovanie dobropisov ku faktúram zo strany žalobcu nie je vôbec zohľadňované v podanej žalobe, pričom má jednoznačne vplyv na povinnosť úhrady istiny či jej splatnosť, ale aj na existenciu a výšku úrokov z omeškania, ak by vôbec nejaké úroky z omeškania mal žalovaný plniť vzhľadom na existenciu dohody popísanej v bode I tohto odporu. V tejto súvislosti žalovaný súdu predložil dobropisy, ktoré sa týkajú faktúr, za ktoré v žalobe požaduje žalobca úroky z omeškania. Napokon žalovaný vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava II, ktorý vydal platobný rozkaz, a to v súlade s § 41 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) z dôvodu, že v súlade s § 14 CSP je na konanie príslušný všeobecný súd odporcu, ktorým je Okresný súd Prešov. Žalovaný požiadal, aby vo veci ďalej konal a rozhodoval zákonný sudca, ktorým je sudca Okresného súdu Prešov, a teda aby Okresný súd Bratislava II postúpil vec miestne príslušnému Okresnému súdu Prešov.
4. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 27.10.2016, č.k. 21Cb/218/2016-78 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.7.2016, č.k. 22Cb/239/2016-22, a to podľa § 267 ods. 3 CSP, keďže žalovaný podal včas odpor s vecným odôvodnením.
5. Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2016, okrem iného uviedol, že žalovaný vo svojom odpore uvádza, že medzi ním a žalobcom existovali nasledovné dojednania: I . splatnosť kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorá je uvedená na faktúrach za dodaný tovar, je len formálna a strany sa ňou nebudú riadiť, II. strany si navzájom nebudú platiť úroky z omeškania. Podľa vyjadrenia žalovaného boli tieto dojednania dohodnuté ústne, pričom žalobca a žalovaný ich dodržiavali, a preto sa stali obchodnou zvyklosťou. Nakoľko podľa tvrdenia žalovaného existovali medzi stranami takéto dojednania, popiera existenciu uplatneného nároku na úroky z omeškania v celom rozsahu. Žalovaný v odpore taktiež popiera existenciu niektorých pohľadávok žalobcu, ktoré sú uvedené vo fakturáciách priložených k žalobe ako „bonus podľa zmluvy“, keďže podľa jeho názoru ide o nárok nemajúci oporu v práve. Na základe tohto popretia žalovaný aj žalobcov nárok na zaplatenie úrokov z omeškania za tieto pohľadávky. V odpore žalovaný ďalej uvádza, že niektoré z uplatňovaných pohľadávok žalobcu zanikli započítaním zo dňa 18.5.2016, a preto nemá žalobca nárok na ich zaplatenie. Podľa žalovaného mu
žalobca dodával nevyžiadaný tovar, teda tovar, ktorý si žalovaný nikdy neobjednal, pričom viackrát tento tovar vrátil späť žalobcovi, pričom mu žalobca vystavil dobropis. Žalovaný navyše tvrdí, že dobropisy, ktoré mu žalobca vystavil, nie sú zohľadnené v žalobnom návrhu. Žalobca sa so žalovaným nikdy nedohodli, že splatnosť uvedená na faktúrach za dodaný tovar je len „formálna“. Dátum splatnosti kúpnej ceny na jednotlivých faktúrach predstavuje skutočný dátum splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar. Táto doba splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar bola v zmysle ustanovenia § 340a ods. 1 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObZ) dohodnutá so žalovaným, o čom svedčí aj samotná doložka presahujúca zákonný rámec. Zároveň treba poznamenať, že v zmysle § 340 ods. 2 ObZ je žalovaný povinný žalobcovi za dodaný tovar zaplatiť bez zbytočného odkladu po tom, ako ho žalobca na plnenie vyzve. Žalobca ako veriteľ je teda oprávnený určiť čas plnenia záväzku. Oprávnenie žalobcu určiť čas plnenia záväzkov žalovaného vyplýva aj z ustanovenia § 564 OZ. Údajná dohoda o formálnosti kúpnej ceny, resp. dohoda o neexistencii dátumu splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar by vytvárala hrubý nepomer v právach a povinnostiach vo vzťahu k žalobcovi, a teda by v zmysle ust. § 369d ods. 1 ObZ išlo o nekalú zmluvnú podmienku. Rovnako by dohoda o formálnosti splatnosti kúpnej ceny neobstála ani ako obchodná zvyklosť, nakoľko by vo vzťahu k žalobcovi vytvárala hrubý nepomer v právach a povinnostiach, a preto by v zmysle ust. § 369d ods. 2 ObZ išlo o nekalú obchodnú prax, ktorá je nezákonná. Žalovaný svoje tvrdenie o formálnosti splatnosti kúpnej ceny ďalej opiera aj o tvrdenie, že dátum splatnosti je na faktúre uvedený len za účelom splnenia formálnych náležitostí faktúry v zmysle zákona. Toto tvrdenie je nelogické, nakoľko splatnosť kúpnej ceny nie je podľa platného práva náležitosťou faktúry. Z týchto dôvodov žalobca v celom rozsahu popiera tvrdenie žalovaného o existencii dohody alebo obchodnej zvyklosti, podľa ktorej je splatnosť kúpnej ceny za dodaný tovar na faktúrach iba formálna. Žalobca sa so žalovaným nikdy nedohodol na neúčtovaní a neplatení úrokov z omeškania. Žalovaný svoje tvrdenie opiera o údajnú ústnu dohodu, avšak takáto dohoda alebo aj obchodná zvyklosť, je v zmysle ust. § 369d ods. 3 zakázaná, nakoľko vylučuje vznik nároku na úroky z omeškania. Tvrdenie žalovaného o porušení ust. § 330 ObZ žalobcom nemožno použiť ako argument pre existenciu údajnej dohody, ktorá je zo zákona zakázaná a ktorá nebola nikdy uzatvorená. V prípade ak bude žalovaný trvať na svojom tvrdení, že žalobca porušil zákon, je žalobca ochotný v súlade s ust. § 330 ObZ započítať platby žalovaného najprv na úroky z omeškania a až následne na istinu a následne žiadať úroky z omeškania z nezaplatených istín. Skutočnosť, či žalovaný najskôr započítaval na istinu alebo príslušenstvo nemá žiadny vplyv na žalobný návrh žalobcu, ktorý aj pri započítaní najskôr na istinu, resp. na príslušenstvo vždy zostane rovnaký, čo sa týka žalovanej dlžnej sumy. Započítanie najskôr na istinu je pre žalovaného výhodnejšie a pre prípad, keby sa započítalo najskôr na príslušenstvo, tak žalovaný by bol povinný doplatiť žalobcovi úroky z omeškania z nezaplatenej časti istiny, a to až do zaplatenia. Na základe uvedeného žalobca v celom rozsahu popiera tvrdenie žalovaného o existencii dohody, či obchodnej zvyklosti na základe ktorej si žalobca a žalovaný nebudú účtovať ani platiť úroky z omeškania. Bonus podľa zmluvy, ktorý žalobca fakturoval žalovanému predstavuje odplatu za služby, ktoré žalovanému žalobca dodával v rámci ich spolupráce. Tieto služby zahŕňali predovšetkým riešenie reklamácií s dodávateľmi, výber dodávateľov, výber tovaru, úhrada faktúr dodávateľom, zakladanie skladových kariet, zisťovanie dostupnosti tovaru, zákaznícke objednávky, presuny tovaru z predajní, marketingové kampane, riešenie systémových chýb s informačných systémom ABRA a iné. Tieto služby žalovaný od žalobcu na základe vzájomnej dohody prijímal počas obchodnej spolupráce, pričom s cenou za poskytovanie týchto služieb súhlasil a bola medzi stranami dohodnutá. Zároveň v zmysle ustanovenia § 407 ods. 3 ObZ uznal svoj záväzok zaplatiť žalobcovi odplatu za poskytovanie vyššie uvedených služieb s tým, že za tieto služby priebežne platil. Pohľadávky žalobcu za služby, ktoré mu poskytoval , označené na faktúrach ako „bonus podľa zmluvy“ sú nepochybne oprávnené a majú oporu v práve a dohode žalobcu so žalovaným. Žalobca odmieta, že by kedykoľvek od žalovaného prijal plnenie, na ktoré nemal právny nárok. Nakoľko sú tieto pohľadávky žalobcu oprávnené, žalobca má právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy v zmysle žalobného návrhu. Žalobca popiera tvrdenie žalovaného o neexistencii a nezákonnosti pohľadávok a úrokov z omeškania z týchto pohľadávok v celom rozsahu. V nadväznosti na uvedené popretie žalobca odmieta, že by úroky z omeškania za faktúry uvedené v tabuľke v čl. II odporu boli nezákonné, a teda ich žalovaný nemusí uhradiť. Žalobca si uplatňuje úroky z omeškania v súlade s Obchodným zákonníkom a má na ne nárok. Zánik pohľadávok uvedených v tabuľke čl. III odporu započítaním, na ktoré sa žalovaný odvoláva je neprijateľné vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom započítaní zo dňa 18.5.2016 voči žalobcovi započítava neexistujúce pohľadávky. Žalobca jednoznačne preukázal existenciu nároku na zaplatenie „bonusu podľa zmluvy“, tak ako bol žalovanému vyfakturovaný za služby, ktoré mu žalobca poskytol, a teda pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia neexistujú. Pohľadávky uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli už pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016,
nakoľko ich žalovaný sám uhradil. Na preukázanie uhradenia pohľadávok žalovaným predložil právny zástupca žalobcu súdu výpis z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016. Žalobca preto popiera tvrdenie žalovaného o zániku pohľadávok uvedených v tabuľke v čl. III odporu bez toho, aby sa žalovaný dostal do omeškania s ich uhradením. Žalobca žalovanému nikdy nedodával tovar, ktorý si žalovaný nevyžiadal. Tvrdenie žalovaného je v rozpore so skutočnosťou. Žalovaný dodaný tovar riadne preberal a nenamietal jeho údajné neobjednanie, za dodaný tovar navyše žalovaný aj zaplatil. Z toho dôvodu žalobca popiera tvrdenie žalovaného o dodávaní nevyžiadaného tovaru a vystavovaní dobropisov za vrátený nevyžiadaný tovar. Všetky dobropisy predložené žalovaným k odporu boli vy žalobnom návrhu zohľadnené . Jednotlivé pohľadávky žalovaného z dobropisov vystavených žalobcom boli započítané s pohľadávkami žalobcu. Dobropisy ale neboli započítavané s faktúrami, ku ktorými boli vystavené. Spôsob započítania pohľadávok žalovaného z dobropisov je zrejmý z účtovnej dokumentácie, ktorú právny zástupca žalobcu predložil k tomuto vyjadreniu. Tieto dokumenty označili už v žalobnom návrhu v časti tabuľky pohľadávok označenej ako doklad o zaplatení a žalobný návrh zohľadňuje zápočet všetkých dobropisov, ktoré boli žalovanému vystavené. Z uvedených dôvodov žalobca popiera tvrdenie žalovaného o nezohľadnení vystavených dobropisov v žalobnom návrhu.
6. Na pojednávaní konanom dňa 13.62017 právny zástupca žalovaného uviedol, že Žalovaná strana má za to, že medzi sporovými stranami ako účastníkmi obchodno-právneho vzťahu bola uzavretá dohoda ohľadne splatnosti faktúr. Tá lehota splatnosti, ktorá bola uvedená vo faktúrach vystavených v rámci obchodného vzťahu sporových strán, bola len formálna, keďže bola iná dohoda ohľadne splatnosti, a to v tom zmysle, že žalovaný je oprávnený platiť kúpnu cenu za dodaný tovar vyfakturovaný faktúrami postupne, podľa tržieb, resp. podľa jeho možnosti. S poukazom na takúto dohodu vlastne by nemal ani vzniknúť nárok na úroky z omeškania v danom konkrétnom obchodno-právnom vzťahu. Právny zástupca žalovaného poukazuje na to, že takáto dohoda ohľadne splatnosti, ktorá bola uzatvorená ústne medzi sporovými stranami, bola uzatvorená na začiatku ich obchodno-právneho vzťahu, niekedy v roku 2010-2011. Bližšie sa k tomu vyjadrí žalovaný. V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 768k ods. 3 Obchodného zákonníka. V súvislosti s ustanovením § 369d Obchodného zákonníka, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcu, keď mal za to, že takáto dohoda, ktorú uvádza žalovaná strana , ústna dohoda ohľadne splatnosti, je neplatná, keďže nemala zákonom stanovenú formu, uvádza, že ustanovenie § 369d Obchodného zákonníka sa vzťahuje až na záväzkové vzťahy uzatvorené od 1.2.2013 a v prechodných ustanoveniach sa výslovne uvádza, že sa nevzťahuje na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.2.2013. Vzhľadom na tieto skutočnosti má za to, že aj ústna dohoda v danom konkrétnom prípade je dohodou platnou.V súvislosti s ustanovením § 369d Obchodného zákonníka, právny zástupca žalovaného uvádza, že v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby obchodná podmienka mala charakter nekalej súťaže, aby išlo by o nekalo súťažnú podmienku a musí byť aj splnená podmienka toho, že neexistoval nejaký spravodlivý dôvod pre dojednanie takejto podmienky. Ak by sa aj na danú konkrétnu dohodu vzťahovalo ustanovenie § 369d Obchodného zákonníka, čo sa nevzťahuje, vzhľadom na vyššie uvedené, tak v súvislosti s existenciou alebo neexistenciou spravodlivého dôvodu pre takúto podmienku uvádza, že žalovaná strana má za to, že tu existoval spravodlivý dôvod na odklad tej splatnosti v danom konkrétnom prípade v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Tieto skutočnosti uvádza k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu ohľadne neexistencie dohody o splatnosti, ako to uvádza žalovaná strana, resp. s poukazom na prípadnú neplatnosť takejto dohody, ak by aj bola uzatvorená. Právny zástupca žalovaného ďalej poukazuje na to, že nikdy nebola medzi sporovými stranami uzatvorená dohoda , ktorá by bola určitou a zrozumiteľnou, pokiaľ ide o povinnosť platiť určitý bonus, čo sa v niektorých faktúrach uvádzalo.
7. Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.8.2017, okrem iného uviedol, že k tvrdeniu žalovaného, že faktúra nie je zmluva, faktúra je len účtovný doklad a podstatná je zmluva a dohoda strán a skutočnosť, či sa uzatvorená zmluva, dohoda strán, odrazí aj v ich správaní, uviedol žalobca nasledovné. Je pravda, že vo veci splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar je podstatná zmluva, resp. dohoda medzi stranami ohľadom splatnosti kúpnej ceny a za dodaný tovar a spôsob, akým sa táto dohoda prejaví v ich správaní. V tomto smere žalobca trvá na svojom tvrdení, že splatnosť kúpnej ceny za dodaný tovar bola dohodnutá ako trojmesačná, pričom obe sporové strany s touto lehotou súhlasili a táto dohoda sa prejavila v správaní sporových strán tak, že vo faktúrach bola uvádzaná splatnosť kúpnej ceny v súlade s touto dohodou. V tomto smere je každá súdu predložená faktúra dôkazom existencii dohody medzi sporovými stranami o trojmesačnej splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar, nakoľko z predložených faktúr je zrejmé, že strany sa touto dohodou skutočne riadili počas celej doby ich obchodnej spolupráce. Pokiaľ ide o dĺžku splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar, žalobca predložil súdu viacero
dôkazov, ktoré potvrdzujú ním uvádzanú splatnosť kúpnej ceny, naproti tomu žalovaný nepredložil súdu na podporu svojich tvrdení ani jeden dôkaz, ktorý by podporoval jeho tvrdenie o inej ako trojmesačnej splatnosti kúpnej ceny. Pri absencii dohody o splatnosti dlhu určuje splatnosť dlhu v zmysle ust. § 340 Obchodného zákonníka ako aj ust. § 563 Občianskeho zákonníka veriteľ, resp. dlžník je povinný svoj dlh splniť bezodkladne po tom, ako ho veriteľ o splnenie dlhu požiadal. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného ohľadom nemožnosti aplikácie ust. § 369d Obchodného zákonníka na dohodu strán o splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar z dôvodu, že dané ustanovenie je možné aplikovať iba na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli po 1.2.2013, právny zástupca žalobca poukázal na to, že žalovaný v prvom rade nijako existenciu ním tvrdenej údajnej dohody nepreukázal a sám nevie určiť presný čas, kedy mala byť ním spomínaná dohoda uzatvorená a aký je jej konkrétny obsah. Strana žalobcu trvá na tom, že každá objednávka žalovaného, na základe ktorej dodal žalobca žalovanému tovar, bola samostatnou kúpnou zmluvou, ktorá bola uzatvorená v čase akceptovania predmetnej objednávky žalobcom. Vzhľadom na vyššie uvedené strana žalobcu trvá na tom, že aplikácia ust. § 369d Obchodného zákonníka je plne na mieste. Ak by súd aj napriek dôkazom žalobcu uznal existenciu tejto údajnej a nijak nepreukázanej dohody o absencii splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar a neplatení úrokov z omeškania z kúpnej ceny a mal by za preukázané, že bola uzatvorená pred 1.2.2013, teda by vylúčil aplikáciu ust. § 369d Obchodného zákonníka (s čím žalobca absolútne nesúhlasí), tak žiadnym výkladom ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka nie je možné dôjsť k záveru, že dohoda o absencii splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar alebo dohoda o neplatnosti úrokov z omeškania je platná. Ustanovenie § 369d Obchodného zákonníka bolo totiž prijaté novelou Obchodného zákonníka č. 9/2013 Z.z., ktorou došlo k transpozícii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16.februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ktorá nahradila smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/EHS z 29.júna 2003 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Obe uvedené smernice zakazujú použitie nekalých zmluvných podmienok týkajúcich sa lehoty splatnosti a úrokov z omeškania v obchodných vzťahoch. V zmysle oboch smerníc by bola dohoda o absencii splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar a neplatení úrokov z omeškania tak, ako bola prezentovaná žalovaným, považovaná za nekalú zmluvnú podmienku. Akýkoľvek výklad ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, ktorým by súd dospel k záveru, že dohoda o absencii splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar alebo neplatení úrokov z omeškania je platná, by bol preto jednoznačne v rozpore s požiadavkou eurokonformného výkladu vnútroštátnych predpisov. Pokiaľ ide o údajnú existenciu spravodlivého dôvodu pre dohodu tvrdenú žalovaným, strana žalobcu trvá na tom, že žiaden spravodlivý dôvod pre takúto údajnú dohodu neexistoval, navyše žalovaný svoje tvrdenie o existencii spravodlivého dôvodu ani nijak nešpecifikoval, teda nie je zrejmé čo žalovaný považuje za spravodlivý dôvod pre platnosť údajne dohody o absencii splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar a neplatení úrokov z omeškania. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že trvá na svojom vyjadrení vo vzťahu k tomu, že čas uplatnených faktúr v zmysle istiny, resp. kúpnych cien vyúčtovaných určitými faktúrami zanikla zápočtom vzájomných pohľadávok sporových strán, a preto nemohol vzniknúť nárok na úroky z omeškania z týchto faktúr, keďže k zápočtu došlo ešte predtým, ako sa stali pohľadávky splatnými. Žalovaný v tomto vyjadrení odkazuje na údajný zánik pohľadávok započítaním, ktorý uvádzal vo svojom odpore proti platobnému rozkazu v tejto veci. V tomto smere právny zástupca žalobcu zopakoval, že žalovaný vo svojom započítaní zo dňa 18.5.2016 voči žalobcovi započítava neexistujúce pohľadávky, nakoľko žalobca jednoznačne preukázal existenciu nároku na zaplatenie bonusu podľa zmluvy tak, ako bol žalovanému vyfakturovaný za služby, ktoré mu žalobca poskytol, a teda pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia neexistujú. V zmysle výpovede svedka Martina Vereša bola táto dohoda uzatvorená v priebehu roku 2014, pričom od konca roku 2014 už žalobca neposkytoval žalovanému služby, za ktoré si predtým účtoval bonus podľa zmluvy, avšak tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy nie je pravdivé a ide iba o účelové tvrdenie žalovaného , ktorý sa snaží vyhnúť povinnosti uhradiť svoje záväzky voči žalobcovi. Tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy je zároveň v rozpore s platbami žalovaného vykonanými v prospech žalobcu. Žalovaný totiž v priebehu roka 2015 a 2016 pokračoval v uhrádzaní bonusu podľa zmluvy, ktorý mu bol žalobcom vyúčtovaný faktúrami z roku 2014. Ide o nasledujúce faktúry, pri ktorých zároveň žalovaný tvrdí, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu (faktúra č. FV8-228/2014, dátum splatnosti 29.7.2014, dátum uhradenia 1.7.2015, faktúra č. FV8-254/2014, splatná dňa 29.8.2014, dátum uhradenia 7.9.2015, faktúra č. FV8-305/2014, splatná dňa 28.9.2014, dátum uhradenia 7.9.2015, faktúra č. FV8-347/2014, splatná dňa 29.10.2014, dátum uhradenia 9.9.2015, faktúra č. FV8-386/2014, splatná dňa 29.11.2014, dátum uhradenia 9.9.2015, faktúra č. FV8-401/2014, splatná dňa 29.12.2014, dátum uhradenia 30.12.2015, faktúra č. FV8-412/2014, splatná dňa 29.1.2015, dátum uhradenia 30.1.2016, faktúra č. FV8-427/2014, splatná dňa 31.3.2015, dátum uhradenia 30.4.2016, faktúra č. FV8-428/2014,
splatná dňa 31.3.2015, dátum uhradenia 30.4.2016. V čase platenia týchto faktúr žalovaný podľa svojich vlastných tvrdení musel vedieť, za čo mu bol „bonus podľa zmluvy“ účtovaný, ak by bol teda bonus podľa zmluvy žalobcom účtovaný skutočne v rozpore s ich vzájomnou dohodou, nedáva jeho platenie žalovaným v rokoch 2015 a 2016 zmysel. V tomto smere žalobca poukázal aj na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný plnil svoj dlh za dodanie tovaru a služieb, ktorých súčasťou bol aj bonus podľa zmluvy tak, ako bol uvedený vo faktúrach v tabuľke, niet pochýb o tom, že svoj dlh voči žalobcovi uznal v celku, teda vrátane úrokov z omeškania. Uznanie záväzku platiť žalobcovi bonus podľa zmluvy navyše potvrdzuje aj výpoveď žalovaného na pojednávaní, keď na otázku súdu, ako sa zaúčtovali tie jednotlivé úhrady z jeho strany v prospech žalobcu, keď neboli špecifikované konkrétnou faktúrou, žalovaný uviedol, že: zrealizoval nejaké úhrady a bezprostredne na to prišiel zo strany žalovaného doklad, kde bolo vyšpecifikované, na ktoré faktúry si žalobca započítal jeho úhrady a tento doklad potom zaviedol do účtovníctva, a to sa zohľadnilo v rámci toho záverečného ročného zúčtovania. Navyše žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol aj to, že pri zasielaní platieb za dodávky tovaru prebiehala aj komunikácia medzi účtovníčkami žalobcu a žalovaného za účelom určenia, na ktoré pohľadávky sa má platba započítať. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si svojich záväzkov, vrátane záväzku na zaplatenie bonusu podľa zmluvy bol vedomý a priebežne ich uhrádzal, čím aj uznal. Pohľadávky žalobcu uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli splnením ešte pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016, nakoľko ich žalovaný sám uhradil, čo žalobca už preukázal výpismi z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybnosti žalobca znova uviedol, že je možné aby dlžník vykonal započítanie voči pohľadávkam, ktoré už sám splnil, nakoľko uvedené pohľadávky v čase prejavenia vôle dlžníka započítať ich už neexistujú, nakoľko zanikli ich splnením. Žalovaný zároveň vznáša námietku premlčania voči všetkým údajným pohľadávkam z bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný uviedol v tabuľke čl. II svojho odporu. Ak by aj údajné pohľadávky žalovaného voči žalobcovi bezdôvodného obohatenia existovali a bolo by ich možné započítať voči už splneným pohľadávkam žalobcu voči žalovanému (s čím žalobca nesúhlasí), tak v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli všetky pohľadávky žalovaného voči žalobcovi uvedené v započítaní zo dňa 18.5.2016 premlčané z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej lehoty. Z uvedeného vyplýva, že i tak domnelé pohľadávky žalovaného by aj pre prípad ich existencie nebolo možné započítať z dôvodu ich premlčania.
8. Právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 12.10.2017, okrem iného uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol nepochybne vzťahom obchodným medzi dvoma podnikateľmi a týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti. Je potrebné odlišovať inštitút bezdôvodného obohatenia a inštitút premlčania. Premlčanie je samostatne upravené v Obchodnom zákonníku ako celok, na úpravu premlčania v obchodných vzťahoch sa preto nedá aplikovať Občiansky zákonník, premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení je vzhľadom na existenciu osobitnej úpravy dĺžky premlčacej doby v Obchodnom zákonníku všeobecná - štvorročná. Je preto z hľadiska stanovenia dĺžky premlčacej doby irelevantná úprava jej dĺžky v Občianskom zákonníku, tento sa na premlčanie nemôže aplikovať, a to aj napriek tomu, že bezdôvodné obohatenie je upravené len v Občianskom zákonníku. Uvedené potvrdzujú aj judikáty Najvyšších súdov Českej aj Slovenskej republiky (napr. NS SR sp. zn. 1Obo 67/2011, NS ČR 23Cdo 925/2009 a i.). Námietka premlčania vznesená žalobcom je tak úplne nepodložená a to nielen vzhľadom na nesprávne stanovenie dĺžky premlčacej doby žalobcom (ktorý vychádza z úpravy dĺžky doby v Občianskom zákonníku), ale aj vzhľadom na úpravu v § 388 ObZ. Nie je sporné, že žalobca dodával žalovanému tovar a následne vystavoval žalovanému faktúry. Nie je sporné ani to, že žalovaný vyfakturovaný tovar prevzal. Sporné sú ale vyfakturované sumy na niektorých faktúrach žalobcu. Konkrétne sú sporné nároky žalobcu fakturované na niektorých faktúrach ako „bonus podľa zmluvy“. Žalovaný popiera existenciu akejkoľvek platnej a účinnej zmluvy so žalobcom obsahujúcej dohodu strán o platení bonusu. Žalobca doposiaľ nepreukázal obsah takejto zmluvy, ani dohodu strán (prejav vôle oboch strán) o jej uzavretí. Počas zmluvného vzťahu žalobca vystavoval faktúry a žalovaný zasielal žalobcovi platby. Tieto platby ale žalovaný nezasielal ako plnenie konkrétnej faktúry ale bol to žalobca, ktorý prijaté platby žalovaného priradil k jednotlivým faktúram, a teda ich započítal tak, ako mu to vyhovovalo. Pri takomto spôsobe platieb je vylúčená aplikácia ust. § 407 ods. 3 ObZ. Zároveň uvedený spôsob platenia faktúr žalovaným mal za následok, že to bol práve žalobca, ktorý prijaté platby žalovaného priradil/započítal aj na neexistujúce záväzky žalobcu voči žalovanému. Tu má žalovaný na mysli práve fakturovaný „bonus podľa zmluvy“. Tento záväzok nevznikol ani nemohol vzniknúť bez právneho titulu, ktorým je dohoda strán a už vôbec nie tým spôsobom, že sa uviedol do faktúry. Samotné faktúry odkazujú na akúsi „zmluvu“, ktorej obsah ale nielenže žalovaný nepoznal, ale ju nikdy ani so žalobcom neuzavrel. Takže ak žalovaný zasielal žalobcovi platby a žalobca tieto platby priradil aj na
neexistujúce záväzky (bonus podľa zmluvy), došlo k tomu, že žalobca evidoval voči žalovanému ako neuhradené aj také faktúry, ktoré už uhradené boli, resp. žalobca evidoval voči žalovanému záväzky, ktoré už zanikli (žalobca prijal peňažné plnenie od žalovaného a nepriradil ho na existujúce, ale na neexistujúce záväzky). Z uvedeného dôvodu žalovaný listom zo dňa 18.5.2016 označeným ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy - odpoveď“ je súčasťou súdneho spisu ako príloha k odporu, vykonal vlastné započítanie záväzkov medzi stranami, kde žalovaný vyčíslil žalobcom neoprávnene fakturované sumy za „bonus podľa zmluvy“ vo výške 36.187,236 a započítal ich na tie pohľadávky žalobcu, ktoré žalobca evidoval ako neuhradené. V zmysle uvedeného je tak spochybňovanie tohto zápočtu žalobcom neopodstatnené. K existencii a obsahu zmluvy, ktorá by mala upravovať nároky žalobcu voči žalovanému na bonus právny zástupca žalovaného uviedol, že žiadnu takúto zmluvu doposiaľ nepredložil. Žalovaný obsah takejto zmluvy nepozná. Žalovaný na pojednávaní dňa 13.6.2017 uviedol: „Ja keď som sa začal informovať, prečo to tak rastie, že už by to malo aj klesať, zistil som, že tam boli nejaké faktúry, kde bol účtovaný bonus. Nie je pravdou, že by to bolo v každej faktúre, ktorá bola vystavená v rámci obchodno- právneho vzťahu do určitého obdobia. Takýchto faktúr nebolo až tak veľa, bolo ich nejakých 50. Vo vzťahu k týmto bonusom vyvolal jednanie, resp. nielen k tým bonusom, ale k tomu stavu záväzkov a pohľadávok, kde vlastne, okrem iného zisťoval, čo to vlastne ten bonus je, čo s tým ideme robiť, za čo ten bonus sa účtuje. Bolo ústne dohodnuté, že sa ten bonus ruší, a to aj spätne.“ Uvedené vyjadrenie žalovaného potvrdzuje absenciu dohody o bonuse, resp. o zmluve upravujúcej nejaký bonus. Žalovaný ďalej na pojednávaní dňa 13.6.2017 uviedol a uviedol to aj vo svojom vyjadrení zo dňa 23.8.2017 aj žalobca: „Po nejakom čase, keď bolo dohodnuté, že ten bonus sa už nebude účtovať a že sa to vzťahuje aj spätne, tak ma účtovníčka upozornila, že ten bonus stále plynie a pýtala sa, čo sa vlastne deje, keďže som avizoval inú dohodu. V roku 2015 bolo vystavených ďalších asi 5 faktúr s takýmto bonusom. Ja som na túto nezrovnalosť poukázal, resp. poukázal som na tú dohodu, že ten bonus nebude, nebude sa uplatňovať. Na základe toho boli tie isté faktúry opätovne vystavené, ale už bez toho bonusu a do budúcna, pri ďalších faktúrach už ten bonus účtovaný nebol. Žalobca poukazuje na tieto vyjadrenia a uvádza (v prvom riadku na strane 4 svojho vyjadrenia), že išlo o dohodu podľa ktorej žalobca prestal žalovanému poskytovať služby, za ktoré platil „bonus podľa zmluvy“. Nie, išlo o dohodu, že sa bonus prestane uplatňovať, a to aj spätne. Žiadne služby žalovaný vo svojej výpovedi neuvádzal. Ani svedok Martin Vereš vo svojej výpovedi nevysvetlil, čo vlastne mal poskytovať žalobca žalovanému za tento bonus, resp. aká bola dohoda medzi stranami ohľadne toho bonusu. Svedok poskytol len všeobecné tvrdenia a niektoré sú navyše aj v rozpore s preukázanými skutočnosťami. Tvrdenia svedka potvrdzujú, že on sám žiadnu dohodu o bonuse so žalovaným neuzatváral, ani s ním jej obsah nepreberal a nevedel ani uviesť, či a ako bol žalovaný informovaný o jej obsahu. Žalovaný používal a naďalej aj po ukončení spolupráce so žalobcom aj používa informačný systém - software ABRA. Ale tento systém nepatril ani nepatrí žalobcovi a žalobca nepreukázal, že by disponoval akýmikoľvek právami oprávňujúcimi ho poskytovať ďalej - licencie či sublicencie na tento systém. Je to rovnaké, ako by napr. žalobca tvrdil, že používal systém Microsoft Windows a tento systém používal aj žalovaný, a preto by mal žalovaný platiť žalobcovi. Akékoľvek zmluvy či dohody o používaní systému ABRA a platení zaň zasahujú do právnej úpravy práv priemyselného a duševného vlastníctva - systému licencií či sublicencií, kde sa aplikuje ust. § 508 ods. 2 ObZ vyžadujúce pre tieto zmluvy zo zákona písomnú formu. Žalovaný so žalobcom nikdy žiadnu licenčnú ani sublicenčnú zmluvu neuzavrel, a to ani písomnú ani inú, a to ani na systém/software ABRA ani na obchodnú značku. Žalovaný dokonca za používanie systému ABRA platil žalobcovi na základe osobitných faktúr, kde mu žalobca refakturoval Licenčnú službu ABRA. Z uvedených skutočností vyplýva nielenže nebol dôvod na strane žalovaného platiť žalobcovi za využívanie tohto software 10%-tný bonus, ale žalobca vylákal od žalovaného aj poplatky za používanie tohto software (bez príslušnej licenčnej či sublicenčnej zmluvy) a pravdepodobne si tak refakturoval vlastné náklady na ťarchu žalovaného. Už aj na tomto príklade vidno, aké výhody vyplývali z tejto spolupráce so žalobcom pre žalovaného. Rovnako žalovaný popiera, že by sa so žalobcom dohodol na úhrade bonusu z dôvodu, že by používal jeho obchodnú značku. Ani toto nie je preukázané existenciou žiadnej licenčnej či sublicenčnej zmluvy. Žalovaný popiera aj výkon akýchsi administratívnych činností či záležitostí zo strany žalobcu pre žalovaného či v jeho prospech a s tým súvisiacu dohodu o akomkoľvek bonuse. Žalovaný si sám viedol svoje účtovníctvo, v rámci toho si sám viedol aj evidenciu zásob a podobne. Ak aj na to využíval informačný systém ABRA, nie je dôvod, aby za to platil žalobcovi, keď software ABRA a ani práva k tomuto softwaru nepatrili žalobcovi. To, že žalobca nahodil do systému skladové zásoby, či vyhotovoval skladové uzávierky, príjemky a návratky, je vec žalobcu a jeho povinnosti viesť jeho vlastnú účtovnú a skladovú evidenciu. To nie je služba pre žalovaného odôvodňujúca 10%-tný nárast ceny tovaru na faktúre. Nehovoriac, že žiadna takáto dohoda uzavretá medzi stranami nebola. Rovnako aj marketingové akcie - k týmto žalovaný uvádza, že marketingové akcie v podaní žalobcu
boli, že žalovaný mal predávať za zľavnené ceny, ale tieto adekvátne zľavy mu už žalobca na ceny neposkytol. Ani existencia a už vôbec nie obsah - konkrétneho práva a povinnosti zmluvných strán - ktoré mali byť súčasťou akejsi zmluvy medzi stranami o bonuse neboli ničím preukázané. Žalovaný uviedol, že pri spätnom pohľade na správanie sa žalovaného v tomto obchodnom vzťahu so žalobcom možno skonštatovať naozaj určité pochybenie, či dokonca úplne neštandardné správanie sa žalovaného, ale toto žalovaný vysvetľuje jednak svojou počiatočnou podnikateľskou neskúsenosťou, ale najmä tým, že sa spoliehal na ústnu dohodu so žalobcom, obsahom ktorej bola práve dohoda o tom, že mu žalobca poskytne tovar, za ktorý žalovaný nebude musieť platiť ihneď, ale že sa tento tovar bude splácať postupne z tržieb, pričom mu žalobca nebude účtovať úroky z omeškania. Išlo o individuálny prístup a individuálnu dohodu medzi žalovaným a žalobcom, kde žalobca vlastne získal predajňu a odbyt svojho tovaru v Prešove spolu s reklamou jeho osoby a jeho vlastnej činnosti a na druhej strane žalovaný začal podnikať na svoje riziko, ale s tým, že poskytnutý tovar bude postupne splácať zo získaných tržieb, a to bez rizika sankcií z omeškania, ktoré si žalobca neuplatní voči žalovanému a kde obe strany od počiatku vedeli, že lehota splatnosti na faktúre vystavenej žalovaným je len formálna a nebude dodržaná. V žiadnom prípade takáto dohoda neodporuje ustanoveniam § 369d ObZ a žalobca sa nedomáhal splnenia podľa § 340 ObZ a to až do r. 2016, kedy došlo žalovanému výzva datovaná dňom 7.4.2016 na úhradu sumy 48.026,69 eura s príslušenstvom. Obe strany sa až do roku 2016 správali tak, že žalobca súhlasil s tým, že mu bude žalovaný záväzky splácať postupne z tržieb (toto je možné posúdiť ako dohodu o čase plnenia podľa § 340a ods. 4 ObZ - teda ako dohodu o plnení v splátkach, kde splátky boli dohodnuté a čas plnenia jednotlivých splátok ponechaný na vôli a schopnosti dlžníka - žalovaného), pričom následne v roku 2016 žalobca postupoval podľa § 340 ods. 2 ObZ. Aj pri prípadnej aplikácii § 369d ObzZ (čo z časového hľadiska podľa názoru žalovaného nie je možné), je takáto dohoda platná, nakoľko pre ňu existoval spravodlivý dôvod. Slabšou stranou v tomto obchodnom vzťahu, na ochranu ktorých sa nekalosť podmienok do právnych predpisov zakotvovala, je v tomto prípade jednoznačne žalovaný a nie žalobca, pričom spravodlivý dôvod na takúto ústnu dohodu je v podstate popísaný a uvedený v podaniach a vyjadreniach žalovaného. Žalovaný sa tak nedostal do omeškania, nakoľko v zmysle ich ústnej dohody splatnosť záväzkov bola modifikovaná ako je to uvedené vyššie, a aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, bolo dohodnuté, že nebudú uplatňovať - to je možné posúdiť jednak ako dohodu podľa § 369 (dohodnutá nulová výška úrokov z omeškania), resp. dohodu vylučujúcu aplikáciu § 369 ObZ.
9. Právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.11.2017, okrem iného uviedol, že týmto podaním žalovaný sumarizuje niektoré ním uvádzané skutočnosti a zároveň súdu predkladá aj výpočet niektorých súm vzhľadom na svoje doterajšie vyjadrenia. Pri výpočte úrokov z omeškania v tomto podaní žalovaný vychádzal z údajov uvedených v žalobe žalobcom (splatnosti, úhrady, výška úrokov a i.). Ak by súd akceptoval a mal preukázanú existenciu dohody medzi stranami, podľa ktorej bolo dohodnuté, že sa bude tovar dodaný žalobcom žalovanému splácať postupne a teda sa nebudú účtovať úroky z omeškania, je celý nárok žalobcu uplatnený v žalobe nedôvodný. Ak by súd uvedené neakceptoval, tak pokiaľ ide o ďalšie námietky žalovaného vznesené v tomto konaní, žalovaný tvrdí, že medzi stranami neexistuje žiadna platná dohoda, ktorá by oprávňovala žalobcu účtovať žalovanému sumu 10% ako akýsi bonus podľa zmluvy, v takom prípade sú nedôvodné nároky žalobcu minimálne v rozsahu úrokov z omeškania uplatnených práve z takto neoprávnene vyfakturovaných súm, pričom výpočet týchto úrokov z omeškania je uvedený v tabuľke a spolu žalobcom uplatňovaná výška úrokov z omeškania za oneskorene uhradený bonus je vo výške 1.517,71 eura. Žalovaný vykonal zápočet zo dňa 18.5.2016 a týmto zápočtom zanikli záväzky žalovaného ku dňu, kedy sa pohľadávky strán stretli, a teda podľa názoru žalovaného ku dňu ich formálnej splatnosti na faktúre, a teda z toho dôvodu sú neoprávnené následné úroky z omeškania uplatnené v žalobe spolu vo výške 807,02 eura. Ďalej trvá žalovaný aj na tom, že žalovaný sa nedostal pri úhrade niektorých záväzkov uvedených v žalobe do omeškania aj z dôvodu, že na časť súm v týchto faktúrach bol vystavený dobropis, a teda došlo ku zníženiu výšky istiny. Preto uplatňovaná výška omeškania z týchto faktúr je neoprávnená aj z toho dôvodu. Ide o nasledovné faktúry a dobropisy, ktoré žalovaný vyšpecifikoval v tabuľke, pričom výška neoprávnených úrokov z omeškania dobropisovanej sumy predstavuje podľa výpočtu žalovaného sumu 181,90 eura.
10. V priebehu dokazovania súd nariadil a vykonal dokazovania výsluchom žalovaného, výsluchom svedka W., výsluchom svedkyne M.j, výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu E., ako aj oboznámením listinných dôkazov založených v spise, a to konkrétne faktúr vystavených žalobcom žalovanému, výpisu z účtovného systému preukazujúceho rozsah a dátum splatenia faktúr, výpisu z obchodného registra ohľadne žalobcu, výpisu zo živnostenského registra ohľadne žalovaného, platobného rozkazu, odporu
zo dňa 15.8.2016 voči vydanému platobnému rozkazu, výzvy na zdržanie sa nekalosúťažného konania a odstránenia závadného stavu zo dňa 7.7.2016, výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 7.4.2016, vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného zo dňa 18.5.2016, dobropisu č. 13689, dobropisu č.136811, dobropisu č.136813, dobropisu č.136814, dobropisu č.136714, dobropisu č.136720, dobropisu č.13682, dobropisu č.136819, dobropisu č.136822, dobropisu č.136820, dobropisu č.136929, dobropisu č.136930, dobropisu č. 136931, dobropisu č.136942, dobropisu č.136943, dobropisu č.136946, dobropisu č.136949, dobropisu č.136826, dobropisu č. 136811, dobropisu č.136825, dobropisu č.136824, dobropisu č.136823, dobropisu č.13688, dobropisu č.13686, dobropisu č.13685, dobropisu č.13684, dobropisu č.13681, dobropisu č.136722, dobropisu č.136719, dobropisu č.136719, dobropisu č.1358448, vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu zo dňa 22.11.2016 k odporu žalovaného, Výpisu z účtu žalobcu č.88/2016, Výpisu z účtu žalobcu č.120/2016, jednostranného zápočtu (VZ-103/2014), jednostranného zápočtu (VZ-353/2012), jednostranného zápočtu (VZ-390/2013), jednostranného zápočtu (VZ-76/2014), jednostranného zápočtu (VZ-284/2014), jednostranného zápočtu (VZ-225/2013), vyjadrenia žalobcu vo veci zo dňa 23.8.2017, vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného zo dňa 12.10.20017, faktúry č. FOS-378/2011, faktúry č. FOS-78/2014, faktúry č.FO-66/20012, faktúry č. FOS-327/2017, faktúry č. FO-584/2017, faktúry č. 11972, zálohového listu č.1082245, faktúry č. FO-584/2017, zálohového listu č. 1024112, vyjadrenia žalovaného zo dňa 28.11.2017, e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami a zistil tento skutkový stav:
11. Žalobca v dobe od 18.6.2012 do 12.8.2015 pravidelne dodával žalovanému tovar a služby v rámci ich spoločného obchodného styku. Pri platbe za dodaný tovar a služby (tzv. bonus) bol žalovaný pravidelne v omeškaní, pričom po lehote splatil vždy len istinu z pohľadávky. Za tovar a služby, s ktorých platbou sa žalovaný omeškal, vystavil žalobca žalovanému faktúry uvedené v tabuľke nachádzajúcej sa v žalobnom návrhu. V predmetnej tabuľke uvádza žalobca všetky údaje, podľa ktorých vypočítal sumu, ktorú mu žalovaný dlhuje z titulu úrokov z omeškania. Úrokové sadzby, ktoré sú uvedené v tabuľke vychádzajú z Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. V súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia
- sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda SR nariadením (§ 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka). Na základe týchto ustanovení a údajov uvedených v tabuľke obsiahnutej v žalobnom návrhu žalobca ustálil výšku úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu tovarových faktúr v celkovej výške 12.677,57 eura. Pokiaľ ide o jednotlivé faktúry, použitú úrokovú sadzbu a obdobie za ktoré si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania, tak tieto skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné. Na preukázanie svojich tvrdení o vystavení faktúr žalovanému predložil žalobca ako dôkaz príslušné faktúry. Ako dôkaz o uhradení faktúr a dátume uhradenia, predložil žalobca ako dôkaz výpis z účtovného systému, ktorý je generovaný na základe prijatých platieb. Vyúčtované úroky z omeškania v úhrnnej výške12.677,57 eura žalovaný žalobcovi doposiaľ neuhradil.
12. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
13. Podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
14. Podľa § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.
15. Podľa § 447 Obchodného zákonníka, kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodaný tovar v súlade so zmluvou.
16. Podľa § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.
17. Podľa § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka, Ak cena nie je v zmluve dohodnutá a nie je určený ani spôsob jej určenia a ak je zmluva platná s prihliadnutím na § 409 ods. 2, môže predávajúci požadovať zaplatenie kúpnej ceny, za ktorú sa predával obvykle taký alebo porovnateľný tovar v čase uzavretia zmluvy za zmluvných podmienok obdobných obsahu tejto zmluvy.
18. Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
19. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
20. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
21. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného do 31.1.2013) , výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
22. Podľa § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka, práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 1. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013.
23. Podľa § 768k ods. 3 Obchodného zákonníka, ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a), osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva (§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka (§ 365) a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy uzavreté pred 1. februárom 2013.
24. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
25. Podľa § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
26. Podľa § 365 ods. 3 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia prehliadky plnenia veriteľa, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti a ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť jeho prehliadka na účel zistenia, či veriteľ plnil riadne. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
27. Podľa § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
28. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
29. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
30. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.2013), omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369,369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
31. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka,sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého kalendárneho polroka omeškania.
32. Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, namiesto úrokov z omeškania podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.
33. Podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
34. Podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom.
35. Podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka, obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať podľa zmluvy, sa použijú pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu.
36. Podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
37. Podľa § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.
38. Podľa § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného.
39. Podľa § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve.
40. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
41. Podľa § 369d ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvné dojednanie týkajúce sa splatnosti peňažného záväzku, sadzby úroku z omeškania alebo paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod (ďalej len "nekalá zmluvná podmienka"), je neplatné.
42. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
43. Podľa § 388 ods. 2 Obchodného zákonníka, aj po uplynutí premlčacej doby môže však oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní, ak
a) obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo
b) právo sa mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou.
44. Podľa § 340a ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len "doklad"), alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.
45. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
46. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
47. Podľa § 560 Občianskeho zákonníka, ak si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť. I ten, kto je povinný plniť vopred, môže svoje plnenie odoprieť až do tej doby, keď bude poskytnuté alebo zabezpečené vzájomné plnenie, ak je plnenie druhého účastníka ohrozené skutočnosťami, ktoré nastali u druhého účastníka a ktoré mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel.
48. Podľa § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne.
49. Podľa § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
50. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca v dobe od 18.6.2012 do 12.8.2015 pravidelne dodával žalovanému tovar a služby v rámci ich spoločného obchodného styku. Pri platbe za dodaný tovar a služby(tzv. bonus) bol žalovaný pravidelne v omeškaní, pričom po lehote splatil vždy len istinu z pohľadávky. Za tovar a služby, s ktorých platbou sa žalovaný omeškal, vystavil žalobca žalovanému faktúry uvedené v tabuľke nachádzajúcej sa v žalobnom návrhu. V predmetnej tabuľke uvádza žalobca všetky údaje, podľa ktorých vypočítal sumu, ktorú mu žalovaný dlhuje z titulu úrokov z omeškania. Úrokové sadzby, ktoré sú uvedené v tabuľke vychádzajú z Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. V súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia - sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby
omeškania s plnením peňažného záväzku. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda SR nariadením (§ 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka). Na základe týchto ustanovení a údajov uvedených v tabuľke obsiahnutej v žalobnom návrhu žalobca ustálil výšku úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu tovarových faktúr v celkovej výške 12.677,57 eura. Pokiaľ ide o jednotlivé faktúry, použitú úrokovú sadzbu a obdobie za ktoré si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania, tak tieto skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné. Na preukázanie svojich tvrdení o vystavení faktúr žalovanému predložil žalobca ako dôkaz príslušné faktúry. Ako dôkaz o uhradení faktúr a dátume uhradenia, predložil žalobca ako dôkaz výpis z účtovného systému, ktorý je generovaný na základe prijatých platieb. Vyúčtované úroky z omeškania v úhrnnej výške12.677,57 eura žalovaný žalobcovi doposiaľ neuhradil. Žalovaný takto doposiaľ žalobcovi dlhuje úroky z omeškania v úhrnnej výške 12.677,57 eura. Súd preto oprávnenej žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 12.677,57 eura v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu.
51. Pokiaľ ide o obranu žalovaného uplatňovanú v priebehu tohto konania, tak tú považoval súd vo všetkých jej aspektoch za nedôvodnú. S obranou žalovaného sa argumentačne takmer vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal žalobca. S jeho argumentáciou sa súd stotožnil, a preto na ňu v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukazuje.
52. Žalovaný má za to, že medzi ním a žalobcom existovali nasledovné dojednania: I . splatnosť kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorá je uvedená na faktúrach za dodaný tovar, je len formálna a strany sa ňou nebudú riadiť, II. strany si navzájom nebudú platiť úroky z omeškania. Podľa vyjadrenia žalovaného boli tieto dojednania dohodnuté ústne, pričom žalobca a žalovaný ich dodržiavali, a preto sa stali obchodnou zvyklosťou. Nakoľko podľa tvrdenia žalovaného existovali medzi stranami takéto dojednania, popiera existenciu uplatneného nároku na úroky z omeškania v celom rozsahu. Žalovaný v odpore taktiež popiera existenciu niektorých pohľadávok žalobcu, ktoré sú uvedené vo fakturáciách priložených k žalobe ako „bonus podľa zmluvy“, keďže podľa jeho názoru ide o nárok nemajúci oporu v práve. Na základe tohto popiera žalovaný aj žalobcov nárok na zaplatenie úrokov z omeškania za tieto pohľadávky.Niektoré z uplatňovaných pohľadávok žalobcu mali podľa názoru žalovaného zaniknúť započítaním zo dňa 18.5.2016, a preto nemá žalobca nárok na ich zaplatenie. Podľa žalovaného mal žalobca dodávať žalovanému nevyžiadaný tovar, teda tovar, ktorý si žalovaný nikdy neobjednal, pričom viackrát tento tovar vrátil späť žalobcovi, pričom mu žalobca vystavil dobropis. Žalovaný navyše tvrdí, že dobropisy, ktoré mu žalobca vystavil, nie sú zohľadnené v žalobnom návrhu. Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by sa žalobca so žalovaným dohodli, že splatnosť uvedená na faktúrach za dodaný tovar je len „formálna“. Dátum splatnosti kúpnej ceny na jednotlivých faktúrach predstavuje aj podľa názoru súdu skutočný dátum splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar. Táto doba splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar bola v zmysle ustanovenia § 340a ods. 1 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník dohodnutá so žalovaným, o čom svedčí aj samotná doložka presahujúca zákonný rámec. Zároveň treba poznamenať, že v zmysle § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka je žalovaný povinný žalobcovi za dodaný tovar zaplatiť bez zbytočného odkladu po tom, ako ho žalobca na plnenie vyzve. Žalobca ako veriteľ je teda oprávnený určiť čas plnenia záväzku. Oprávnenie žalobcu určiť čas plnenia záväzkov žalovaného vyplýva aj z ustanovenia § 564 OZ. Dohoda o formálnosti splatnosti kúpnej ceny nemohla vzniknúť ako obchodná zvyklosť. Veriteľ má právo na úroky z omeškania, ak sú na to splnené zákonné podmienky. Má právo, nie však povinnosť, si potom úroky z omeškania aj voči dlžníkovi vymáhať. Je to na jeho vôli. Je to jednostranný prejav jeho vôle, nezávislý od vôle dlžníka. Dokonca sa veriteľ môže aj vzdať svojho nároku. Môže dôjsť dokonca aj k uzatvoreniu dohody o vzdaní sa nároku na úroky z omeškania. Tu už ide o dvojstranný právny úkon, pri ktorom zákon vyžaduje písomnú formu. V priebehu dokazovania nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami bola uzatvorená takáto písomná dohoda o vzdaní sa nárokov žalobcu na úroky z omeškania. Žalovaný svoje tvrdenie o formálnosti splatnosti kúpnej ceny ďalej opiera aj o tvrdenie, že dátum splatnosti je na faktúre uvedený len za účelom splnenia formálnych náležitostí faktúry v zmysle zákona. Toto tvrdenie je nelogické, nakoľko splatnosť kúpnej ceny nie je podľa platného práva náležitosťou faktúry.
53. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že bonus, ktorý žalobca fakturoval žalovanému v jednotlivých obchodných faktúrach, predstavuje odplatu za služby, ktoré žalovanému žalobca dodával v rámci ich spolupráce. Tieto služby zahŕňali predovšetkým riešenie reklamácií s dodávateľmi, výber
dodávateľov, výber tovaru, úhradu faktúr dodávateľom, zakladanie skladových kariet, zisťovanie dostupnosti tovaru, zákaznícke objednávky, presuny tovaru z predajní, marketingové kampane, riešenie systémových chýb s informačných systémom ABRA a iné. Tieto služby žalovaný od žalobcu na základe vzájomnej dohody nepochybne prijímal počas obchodnej spolupráce, pričom s cenou za poskytovanie týchto služieb súhlasil a bola medzi stranami dohodnutá. Zároveň v zmysle ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uznal svoj záväzok zaplatiť žalobcovi odplatu za poskytovanie vyššie uvedených služieb s tým, že za tieto služby priebežne platil. Pohľadávky žalobcu za služby, ktoré mu poskytoval, označené na faktúrach ako „bonus podľa zmluvy“ sú nepochybne oprávnené a majú oporu v práve a dohode žalobcu so žalovaným. K tomuto záveru dospel súd na základe toho, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dohoda o poskytovaní služieb a platení odplaty za tieto služby vo forme bonusov vyúčtovaných v jednotlivých obchodných faktúrach bola medzi účastníkmi dohodnutá ústne a existencia tejto ústnej dohody sa prejavovala vo vzájomných konkludentných úkonoch zmluvných strán, ktorými boli hlavne vystavené tovarové faktúry obsahujúce vyúčtovaný bonus za služby a ich úhrady zo strany žalovaného. Tieto úkony sú dôkazom nielen o existencii predmetnej dohody, ale aj dôkazom o jej realizácii v dohodnutom smere. Neobstojí tu obrana žalovaného, že ním poskytnuté úhrady si žalobca svojvoľne priradzoval k neexistujúcim pohľadávkam, keďže pred spárovaním úhrad žalovaného s jednotlivými faktúrami mal žalovaný tieto faktúry k dispozícii a nikdy ich obsah nenamietal, a to ani vo vzťahu k vyúčtovanému bonusu, ani faktúry nevracal na prepracovanie, v období keď mu boli predmetné služby poskytované a platila ich vzájomná dohoda o ich poskytovaní. Neobstojí ani obrana žalovaného v tom smere, že predložil faktúry, ktorými mu boli priamo vyúčtované licenčné poplatky ako aj doklady o ich úhrade. Žalovaný len zdokladoval, že si zakúpil a používal legálny software, prostredníctvom, ktorého mu mohol žalobca poskytovať vyššie uvedené dohodnuté služby.
54. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca si voči žalovanému uplatnil úroky z omeškania v súlade s Obchodným zákonníkom a má na ne nárok. Zánik pohľadávok uvedených v tabuľke čl. III odporu započítaním, na ktoré sa žalovaný odvoláva je neprijateľné vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom započítaní zo dňa 18.5.2016 voči žalobcovi započítava neexistujúce pohľadávky. Žalobca jednoznačne preukázal existenciu nároku na zaplatenie „bonusu podľa zmluvy“, tak ako bol žalovanému vyfakturovaný za služby, ktoré mu žalobca poskytol, a teda pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia neexistujú. Pohľadávky uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli už pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016, nakoľko ich žalovaný sám uhradil. Na preukázanie uhradenia pohľadávok žalovaným predložil žalobca súdu výpis z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016. Nedošlo k zániku pohľadávok uvedených v tabuľke v čl. III odporu bez toho, aby sa žalovaný dostal do omeškania s ich uhradením. Žalovaný v priebehu konanie nepreukázal, že by mu žalobca dodával tovar, ktorý si žalovaný nevyžiadal. Nie sú pochybnosti, že žalovaný dodaný tovar riadne preberal a nenamietal jeho údajné neobjednanie, keďže za dodaný tovar aj zaplatil. Z toho dôvodu neobstojí tvrdenie žalovaného o dodávaní nevyžiadaného tovaru a vystavovaní dobropisov za vrátený nevyžiadaný tovar. Žalobca preukázal, že všetky dobropisy predložené žalovaným k odporu boli v žalobnom návrhu zohľadnené. Jednotlivé pohľadávky žalovaného z dobropisov vystavených žalobcom boli započítané s pohľadávkami žalobcu. Žalobca súdu vysvetlil, že dobropisy neboli započítavané s faktúrami, ku ktorými boli vystavené, spôsob započítania pohľadávok žalovaného z dobropisov je zrejmý z účtovnej dokumentácie, ktorú právny zástupca žalobcu predložil k jednému so svojich vyjadrení, pričom tieto dokumenty označili už v žalobnom návrhu v časti tabuľky pohľadávok označenej ako doklad o zaplatení a žalobný návrh zohľadňuje zápočet všetkých dobropisov, ktoré boli žalovanému vystavené. Z uvedených dôvodov nie sú dôvodné tvrdenia žalovaného o nezohľadnení vystavených dobropisov v žalobnom návrhu.
55. V zmysle výpovede svedka Martina Vereša bola uzatvorená aj dohoda o neposkytovaní služieb zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Táto dohoda bola uzatvorená v priebehu roku 2014, pričom od konca roku 2014 už žalobca neposkytoval žalovanému služby, za ktoré si predtým účtoval bonus podľa zmluvy, Súd má za to, že tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy nie je pravdivé a ide iba o účelové tvrdenie žalovaného, ktorý sa snaží vyhnúť povinnosti uhradiť svoje záväzky voči žalobcovi, keďže tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy je v rozpore s platbami žalovaného vykonanými v prospech žalobcu. Žalovaný totiž v priebehu roka 2015 a 2016 pokračoval v uhrádzaní bonusu podľa zmluvy, ktorý mu bol žalobcom vyúčtovaný faktúrami z roku 2014. V čase platenia predmetných faktúr žalovaný podľa svojich vlastných tvrdení musel vedieť, za čo mu bol „bonus podľa zmluvy“ účtovaný, ak by bol teda bonus podľa zmluvy žalobcom účtovaný skutočne v rozpore s ich vzájomnou dohodou, nedáva jeho platenie žalovaným v rokoch 2015 a 2016 zmysel. V tomto
smere súd, rovnako ako žalobca, poukazuje na ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný plnil svoj dlh za dodanie tovaru a služieb, ktorých súčasťou bol aj bonus podľa zmluvy tak, ako bol uvedený vo faktúrach v tabuľke, niet pochýb o tom, že svoj dlh voči žalobcovi uznal v celku, teda vrátane úrokov z omeškania. Uznanie záväzku platiť žalobcovi bonus podľa zmluvy navyše potvrdzuje aj výpoveď žalovaného na pojednávaní, keď na otázku súdu, ako sa zaúčtovali tie jednotlivé úhrady z jeho strany v prospech žalobcu, keď neboli špecifikované konkrétnou faktúrou, žalovaný uviedol, že: zrealizoval nejaké úhrady a bezprostredne na to prišiel zo strany žalovaného doklad, kde bolo vyšpecifikované, na ktoré faktúry si žalobca započítal jeho úhrady a tento doklad potom zaviedol do účtovníctva, a to sa zohľadnilo v rámci toho záverečného ročného zúčtovania. Navyše žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol aj to, že pri zasielaní platieb za dodávky tovaru prebiehala aj komunikácia medzi účtovníčkami žalobcu a žalovaného za účelom určenia, na ktoré pohľadávky sa má platba započítať. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si svojich záväzkov, vrátane záväzku na zaplatenie bonusu podľa zmluvy, bol vedomý a priebežne ich uhrádzal, čím aj uznal. Pohľadávky žalobcu uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli splnením ešte pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016, nakoľko ich žalovaný sám uhradil, čo žalobca už preukázal výpismi z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016, ktoré sú súčasťou súdneho spisu.
56. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
57. Podľa § 255 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
58. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
59. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
60. O nároku na náhradu trov tohto konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci rozhodol súd o náhrade trov tohto konania tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na Okresný súd Prešov v lehote 15 dní od jeho doručenia. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej
lehote, možno sa jej plnenia domáhať návrhom na výkon exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.