Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/71/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: ags 92, s.r.o., so sídlom Pestovateľská 13, 821 04 Bratislava, IČO: 35 915 897, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fox Martens s.r.o., so sídlom Štefánikova 41, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 47 237 856, proti žalovanému: W. W., W. B. I. Z.L. XX, XXX XX B., R.: XXXXXXXX, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom Užhorodská 21, 040 01 Košice, IČO: 47 231 785, o zaplatenie sumy 12.677,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -173 z 20. februára 2020 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.677,57 eur a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca v dobe od 18.6.2012 do 12.8.2015 pravidelne dodával žalovanému tovar a služby v rámci ich spoločného obchodného styku. Pri platbe za dodaný tovar a služby(tzv. bonus) bol žalovaný pravidelne v omeškaní, pričom po lehote splatil vždy len istinu z pohľadávky. Za tovar a služby, s ktorých platbou sa žalovaný omeškal, vystavil žalobca žalovanému faktúry uvedené v tabuľke nachádzajúcej sa v žalobnom návrhu. V predmetnej tabuľke uvádza žalobca všetky údaje, podľa ktorých vypočítal sumu, ktorú mu žalovaný dlhuje z titulu úrokov z omeškania. Úrokové sadzby, ktoré sú uvedené v tabuľke vychádzajú z Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov. V súlade s ustanovením nariadenia konštatoval, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda SR nariadením ( a ). Na základe týchto ustanovení a údajov uvedených v tabuľke obsiahnutej v žalobnom návrhu žalobca ustálil výšku úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu tovarových faktúr v celkovej výške 12.677,57 eura. Jednotlivé faktúry, použitá úroková sadzba a obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania neboli medzi sporovými stranami sporné. Na preukázanie svojich tvrdení o vystavení faktúr žalovanému predložil žalobca ako dôkaz príslušné faktúry. Ako dôkaz o uhradení faktúr a dátume uhradenia predložil žalobca výpis z účtovného systému, ktorý je generovaný

na základe prijatých platieb. Vyúčtované úroky z omeškania v úhrnnej výške12.677,57 eura žalovaný žalobcovi doposiaľ neuhradil. Súd preto žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 12.677,57 eura v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu.

3. Obranu žalovaného uplatňovanú v priebehu konania považoval súd vo všetkých jej aspektoch za nedôvodnú. S obranou žalovaného sa argumentačne takmer vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal žalobca. S jeho argumentáciou sa súd stotožnil, a preto na ňu v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal.

4. Žalovaný mal za to, že medzi ním a žalobcom existovali nasledovné dojednania: I . splatnosť kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorá je uvedená na faktúrach za dodaný tovar je len formálna a strany sa ňou nebudú riadiť, II. strany si navzájom nebudú platiť úroky z omeškania. Podľa vyjadrenia žalovaného boli tieto dojednania dohodnuté ústne, pričom žalobca a žalovaný ich dodržiavali, a preto sa stali obchodnou zvyklosťou. Nakoľko podľa tvrdenia žalovaného existovali medzi stranami takéto dojednania, poprel existenciu uplatneného nároku na úroky z omeškania v celom rozsahu. Žalovaný v odpore taktiež popieral existenciu niektorých pohľadávok žalobcu, ktoré sú uvedené vo fakturáciách priložených k žalobe ako „bonus podľa zmluvy“, keďže podľa jeho názoru ide o nárok nemajúci oporu v práve. Niektoré z uplatňovaných pohľadávok žalobcu mali podľa názoru žalovaného zaniknúť započítaním zo dňa 18.5.2016, a preto nemá žalobca nárok na ich zaplatenie. Podľa žalovaného mal žalobca dodávať žalovanému nevyžiadaný tovar, teda tovar, ktorý si žalovaný nikdy neobjednal, pričom viackrát tento tovar vrátil späť žalobcovi, pričom mu žalobca vystavil dobropis. Žalovaný navyše tvrdil, že dobropisy, ktoré mu žalobca vystavil, nie sú zohľadnené v žalobnom návrhu.

5. Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by sa žalobca so žalovaným dohodli, že splatnosť uvedená na faktúrach za dodaný tovar je len „formálna“. Dátum splatnosti kúpnej ceny na jednotlivých faktúrach predstavuje aj podľa názoru súdu skutočný dátum splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar. Táto doba splatnosti kúpnej ceny za dodaný tovar bola v zmysle ustanovenia dohodnutá so žalovaným, o čom svedčí aj samotná doložka presahujúca zákonný rámec. Zároveň poznamenal, že v zmysle bol žalovaný povinný žalobcovi za dodaný tovar zaplatiť bez zbytočného odkladu po tom, ako ho žalobca na plnenie vyzval. Žalobca ako veriteľ bol teda oprávnený určiť čas plnenia záväzku. Oprávnenie žalobcu určiť čas plnenia záväzkov žalovaného vyplýva aj z ustanovenia . Dohoda o formálnosti splatnosti kúpnej ceny nemohla vzniknúť ako obchodná zvyklosť.

6. Veriteľ má právo na úroky z omeškania, ak sú na to splnené zákonné podmienky. Má právo, nie však povinnosť, si potom úroky z omeškania aj voči dlžníkovi vymáhať. Je to na jeho vôli. Je to jednostranný prejav jeho vôle, nezávislý od vôle dlžníka. Dokonca sa veriteľ môže aj vzdať svojho nároku. Môže dôjsť dokonca aj k uzatvoreniu dohody o vzdaní sa nároku na úroky z omeškania. Tu už ide o dvojstranný právny úkon, pri ktorom zákon vyžaduje písomnú formu. V priebehu dokazovania nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami bola uzatvorená takáto písomná dohoda o vzdaní sa nárokov žalobcu na úroky z omeškania. Žalovaný svoje tvrdenie o formálnosti splatnosti kúpnej ceny ďalej opieral aj o tvrdenie, že dátum splatnosti je na faktúre uvedený len za účelom splnenia formálnych náležitostí faktúry v zmysle zákona. Toto tvrdenie vyhodnotil súd ako nelogické, nakoľko splatnosť kúpnej ceny nie je podľa platného práva náležitosťou faktúry.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že bonus, ktorý žalobca fakturoval žalovanému v jednotlivých obchodných faktúrach predstavuje odplatu za služby, ktoré žalovanému žalobca dodával v rámci ich spolupráce. Tieto služby zahŕňali predovšetkým riešenie reklamácií s dodávateľmi, výber dodávateľov, výber tovaru, úhradu faktúr dodávateľom, zakladanie skladových kariet, zisťovanie dostupnosti tovaru, zákaznícke objednávky, presuny tovaru z predajní, marketingové kampane, riešenie systémových chýb s informačných systémom ABRA a iné. Tieto služby žalovaný od žalobcu na základe vzájomnej dohody nepochybne prijímal počas obchodnej spolupráce, pričom s cenou za poskytovanie týchto služieb súhlasil a bola medzi stranami dohodnutá. Zároveň v zmysle ustanovenia uznal svoj záväzok zaplatiť žalobcovi odplatu za poskytovanie vyššie uvedených služieb tým, že za tieto služby priebežne platil. Pohľadávky žalobcu za služby, ktoré mu poskytoval označené na faktúrach ako „bonus podľa zmluvy“, sú nepochybne oprávnené a majú oporu v práve a dohode žalobcu so žalovaným. K tomuto záveru dospel súd na základe toho, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dohoda o poskytovaní služieb a platení odplaty za tieto

služby vo forme bonusov vyúčtovaných v jednotlivých obchodných faktúrach bola medzi účastníkmi dohodnutá ústne a existencia tejto ústnej dohody sa prejavovala vo vzájomných konkludentných úkonoch zmluvných strán, ktorými boli hlavne vystavené tovarové faktúry obsahujúce vyúčtovaný bonus za služby a ich úhrady zo strany žalovaného. Tieto úkony sú dôkazom nielen o existencii predmetnej dohody, ale aj dôkazom o jej realizácii v dohodnutom smere. Neobstojí tu obrana žalovaného, že ním poskytnuté úhrady si žalobca svojvoľne priradzoval k neexistujúcim pohľadávkam, keďže pred spárovaním úhrad žalovaného s jednotlivými faktúrami mal žalovaný tieto faktúry k dispozícii a nikdy ich obsah nenamietal, a to ani vo vzťahu k vyúčtovanému bonusu, ani faktúry nevracal na prepracovanie v období, keď mu boli predmetné služby poskytované a platila ich vzájomná dohoda o ich poskytovaní. Neobstojí ani obrana žalovaného v tom smere, že predložil faktúry, ktorými mu boli priamo vyúčtované licenčné poplatky ako aj doklady o ich úhrade. Žalovaný len zdokladoval, že si zakúpil a používal legálny software, prostredníctvom ktorého mu mohol žalobca poskytovať vyššie uvedené dohodnuté služby.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca si voči žalovanému uplatnil úroky z omeškania v súlade s a má na ne nárok. Zánik pohľadávok uvedených v tabuľke čl. III odporu započítaním, na ktoré sa žalovaný odvoláva, vyhodnotil ako neprijateľné vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom započítaní zo dňa 18.5.2016 voči žalobcovi započítaval neexistujúce pohľadávky. Žalobca jednoznačne preukázal existenciu nároku na zaplatenie „bonusu podľa zmluvy“, tak ako bol žalovanému vyfakturovaný za služby, ktoré mu žalobca poskytol, a teda pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia neexistujú. Pohľadávky uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli už pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016, nakoľko ich žalovaný sám uhradil. Na preukázanie uhradenia pohľadávok žalovaným predložil žalobca súdu výpis z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016. Nedošlo k zániku pohľadávok uvedených v tabuľke v čl. III odporu bez toho, aby sa žalovaný dostal do omeškania s ich uhradením. Žalovaný v priebehu konanie nepreukázal, že by mu žalobca dodával tovar, ktorý si žalovaný nevyžiadal. Nie sú pochybnosti, že žalovaný dodaný tovar riadne preberal a nenamietal jeho údajné neobjednanie, keďže za dodaný tovar aj zaplatil. Z toho dôvodu neobstojí tvrdenie žalovaného o dodávaní nevyžiadaného tovaru a vystavovaní dobropisov za vrátený nevyžiadaný tovar. Žalobca preukázal, že všetky dobropisy predložené žalovaným k odporu boli v žalobnom návrhu zohľadnené. Jednotlivé pohľadávky žalovaného z dobropisov vystavených žalobcom boli započítané s pohľadávkami žalobcu. Žalobca súdu vysvetlil, že dobropisy neboli započítavané s faktúrami, ku ktorým boli vystavené, spôsob započítania pohľadávok žalovaného z dobropisov je zrejmý z účtovnej dokumentácie, ktorú právny zástupca žalobcu predložil k jednému so svojich vyjadrení, pričom tieto dokumenty označili už v žalobnom návrhu v časti tabuľky pohľadávok označenej ako doklad o zaplatení a žalobný návrh zohľadňuje zápočet všetkých dobropisov, ktoré boli žalovanému vystavené. Z uvedených dôvodov nie sú dôvodné tvrdenia žalovaného o nezohľadnení vystavených dobropisov v žalobnom návrhu.

9. V zmysle výpovede svedka W. O. bola uzatvorená aj dohoda o neposkytovaní služieb zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Táto dohoda bola uzatvorená v priebehu roku 2014, pričom od konca roku 2014 už žalobca neposkytoval žalovanému služby, za ktoré si predtým účtoval bonus podľa zmluvy, Súd mal za to, že tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy nie je pravdivé a ide iba o účelové tvrdenie žalovaného, ktorý sa snaží vyhnúť povinnosti uhradiť svoje záväzky voči žalobcovi, keďže tvrdenie žalovaného o spätnom zrušení bonusu podľa zmluvy je v rozpore s platbami žalovaného vykonanými v prospech žalobcu. Žalovaný totiž v priebehu roka 2015 a 2016 pokračoval v uhrádzaní bonusu podľa zmluvy, ktorý mu bol žalobcom vyúčtovaný faktúrami z roku 2014. V čase platenia predmetných faktúr žalovaný podľa svojich vlastných tvrdení musel vedieť, za čo mu bol „bonus podľa zmluvy“ účtovaný, ak by bol teda bonus podľa zmluvy žalobcom účtovaný skutočne v rozpore s ich vzájomnou dohodou, nedáva jeho platenie žalovaným v rokoch 2015 a 2016 zmysel. V tomto smere súd, rovnako ako žalobca, poukazuje na ustanovenie . Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný plnil svoj dlh za dodanie tovaru a služieb, ktorých súčasťou bol aj bonus podľa zmluvy tak ako bol uvedený vo faktúrach v tabuľke, niet pochýb o tom, že svoj dlh voči žalobcovi uznal v celku, teda vrátane úrokov z omeškania. Uznanie záväzku platiť žalobcovi bonus podľa zmluvy navyše potvrdzuje aj výpoveď žalovaného na pojednávaní, keď na otázku súdu, ako sa zaúčtovali tie jednotlivé úhrady z jeho strany v prospech žalobcu, keď neboli špecifikované konkrétnou faktúrou, žalovaný uviedol, že „zrealizoval nejaké úhrady a bezprostredne na to prišiel zo strany žalovaného doklad, kde bolo vyšpecifikované, na ktoré faktúry si žalobca započítal jeho úhrady a tento doklad potom zaviedol do účtovníctva, a to sa zohľadnilo v rámci toho záverečného ročného zúčtovania.“ Navyše žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol aj to, že pri zasielaní platieb

za dodávky tovaru prebiehala aj komunikácia medzi účtovníčkami žalobcu a žalovaného za účelom určenia, na ktoré pohľadávky sa má platba započítať. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si svojich záväzkov, vrátane záväzku na zaplatenie bonusu podľa zmluvy, bol vedomý a priebežne ich uhrádzal, čím ich aj uznal. Pohľadávky žalobcu uvedené v čl. III odporu žalovaného zanikli splnením ešte pred údajným započítaním žalovaného zo dňa 18.5.2016, nakoľko ich žalovaný sám uhradil, čo žalobca už preukázal výpismi z účtu žalobcu č. 88/2016 a č. 120/2016, ktoré sú súčasťou súdneho spisu.

10. Prvoinštančný súd predmet sporu právne posúdil podľa , , , , , , , v spojení s Nariadenia vlády SR č. , , , , , , , , 2 Nariadenia vlády SR, č. , , až 3, , , , , , , .

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s (ďalej len ).

12. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie , , . Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie a poukázal na svoje vyjadrenia v predmetnom spore zo dňa 12.10.2017 a 28.11.2017. Zotrval na tom, že medzi zmluvnými stranami nebola uzavretá zmluva, ktorej obsahom by bol tzv. „bonus“, resp. služby, na ktoré by mal byť takýto bonus viazaný. Preto žalobca fakturoval vo faktúrach niečo, čo si žalovaný neobjednal. Zdôraznil, že samotná faktúra nie je právnym úkonom a ani návrhom na uzavretie zmluvy, resp. jeho prijatím, ale je len účtovným dokladom. Naďalej popieral dodanie služieb (bonus), teda aj dôvodnosť faktúr ohľadom súm za fakturovaný bonus. Poukázal na to, že nejde o zanedbateľnú sumu, ale že žalovaný úrok z omeškania za oneskorenú úhradu len týchto bonusov činí 1.517,71 eur. Mal za to, že dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti týchto súm leží na žalobcovi, keďže žalovaný neexistenciu dohody ako negatívnu skutočnosť preukázať nemôže. Nesprávne skutkové závery, a tak aj nesprávne právne posúdenie vzhliadol žalovaný v závere súdu, že fakturovaný bonus predstavuje odplatu za služby, ktoré žalobca dodával žalovanému počas ich spolupráce. Trval na tom, že u žalobcu si žiadne služby, za ktoré by mal platiť bonus neobjednal, pričom v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by ich objednanie či poskytnutie preukázal. Tak v objednávkach a následne aj vo faktúrach neboli žiadne služby uvedené a nebola uvedená ani cena týchto služieb či spôsob jej určenia. Údajná dohoda o bonuse medzi zmluvnými stranami nebola preukázaná z hľadiska jej obsahu, preto úplne absentuje preukázanie určitého a zrozumiteľného prejavu vôle o určení obsahu takejto dohody, predmetu, ceny či spôsobu výpočtu akejkoľvek odmeny, resp. bonusu. Pri fakturovaných sumách o bonuse nie je možné zistiť ani jednu jedinú okolnosť svedčiacu o tom, čo bolo týmto bonusom fakturované, poskytnuté, v akej forme a množstve. Nestotožnil sa so záverom súdu uvedeným v bode 53 odôvodnenia, v ktorom je rozvedené, aké služby mal tento bonus zahŕňať. Výpočet týchto údajných služieb nie je nič, čo by si žalovaný, či ktorýkoľvek iný odberateľ alebo zákazník osobitne objednával, ale sú to činnosti nevyhnutné pre riadny výkon činnosti žalobcu ako dodávateľa tovaru, ktorý tieto náklady premieta do kúpnej ceny tovaru. Žalovaný si žiadnu z týchto služieb u žalobcu neobjednal a žiaden dôkaz o tom vykonaný ani nebol. Týka sa to aj tzv. riešenia systémových chýb s informačným systémom ABRA.

13. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu, že žalovaný v súlade s uznal svoj záväzok zaplatiť žalobcovi odplatu za poskytovanie služieb z dôvodu, že tieto priebežne platil. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie totižto vyplynulo, že platba medzi sporovými stranami prebiehala tak, že žalovaný neplatil konkrétne faktúry, ale posielal žalobcovi na účet peňažné sumy, ktoré sa ale nezhodovali s konkrétnou sumou na faktúre. Následne žalobca platby žalovaného účtovne priradzoval k faktúram, teda žalobca vykonával úkon priradenia platby podľa vlastnej úvahy, v dôsledku čoho plnenie zo strany žalovaného nie je možné považovať za úkon, ktorý má charakter uznania dlhu. Trval na tom, že strany sporu na začiatku svojej spolupráce sa dohodli na tom, že za dodaný tovar bude žalovaný kúpnu cenu uhrádzať postupne z tržieb a nebudú mu účtované úroky z omeškania, čo počas celých rokov sa stalo ich obvyklou zvyklosťou. Trval na tom, že žiadna dohoda o bonuse neexistovala a žalobca ho svojvoľne fakturoval a až po viacerých urgenciách žalovaného s fakturáciou prestal. Už vystavené faktúry na bonus tak boli bez opory v dohode či v reálnom plnení, preto plnenie, ktoré žalovaný žalobcovi reálne zaplatil, nemalo byť priradené ako platby neexistujúceho bonusu, ale ako platby za tovar, v dôsledku čoho by nedošlo k takému omeškaniu s platením za tovar,

aké vykazuje žalobca. Až v roku 2016, kedy došlo k rozporom týkajúcim sa obchodnej spolupráce medzi žalobcom a žalovaným, žalovaný zistil, že za obdobie tejto spolupráce mu žalobca vyfakturoval bonus vo výške 36.187,24 eur. Takúto sumu žalobca reálne prijal od žalovaného, ale nepriradil ju k platbám za tovar, ale ako platby bonusu. Preto žalovaný po zistený výšky neoprávnene započítaných jeho platieb na bonus sám vykonal započítanie, v dôsledku čoho u žalobcu nevznikol nárok na úrok z omeškania s platením faktúr špecifikovaných v čl. III. a IV. vyjadrenia žalovaného zo dňa 28.11.2017. Do pozornosti odvolacieho súdu dal skutočnosť, že až do roku 2016 žalobca nevyzýval žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania, ale mu dodával riadne tovar, čo je v rozpore s obvyklým postupom žalobcu voči dlžníkovi opísaný svedkom Verešom na pojednávaní 13.06.2017. Uvedený svedok nebol prítomný pri uzatváraní dohody o bonuse, preto jeho výpoveď k existencii či obsahu takejto dohody o bonuse nie je relevantná. Svedok bol prítomný pri rokovaniach o skončení fakturovania tohto bonusu, ktoré rokovania žalovaný inicioval z dôvodu neexistencie dohody o bonuse. Zopakoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie dohody o bonuse, a teda oprávnenosti faktúr v časti týkajúcej sa bonusu. Poukázal na niektoré časti výpovede svedka W. O. ako aj vyjadrenia svoje a vyjadrenia žalobcu, ktoré nasvedčujú pravdivosti jeho tvrdenia.

14. Žalovaný vo svojom odvolaní opakovane trval na uzavretí ústnej dohody so žalobcom o tom, že mu žalobca poskytne tovar, za ktorý žalovaný nebude musieť platiť ihneď, ale že tento tovar bude splácať postupne z tržieb, pričom mu žalobca nebude účtovať úroky z omeškania. Existenciu takejto dohody potvrdzuje dlhé roky medzi zmluvnými stranami udržiavaná obchodná prax. To, že medzi sporovými stranami bola iná dohoda než je bežná, svedčí samotné správanie zmluvných strán, teda skutočnosť, že žalobca dodával žalovanému tovar, aj keď podľa účtovnej evidencie mal žalovaný obrovské nedoplatky, na ktoré ho ale žalobca vyzval až v roku 2016. Súdu prvej inštancie vytkol, že tento prihliadol na existenciu akejsi dohody o bonuse, aj keď o jej obsahu nesvedčí ani jeden dôkaz, ale dohodu o neúčtovaní úrokov z omeškania do úvahy nevzal, aj keď dlhodobá viacročná prax medzi stranami sporu o takejto dohode reálne svedčí. Poukazom na svedeckú výpoveď svedka Vereša žalovaný zdôraznil individuálny prístup a individuálnu dohodu medzi žalovaným a žalobcom spočívajúcu v tom, že žalobca získa predajňu a odbyt svojho tovaru v Prešove spolu s reklamou jeho osoby a jeho vlastnej činnosti a žalovaný začne podnikať na svoje riziko s tým, že poskytnutý tovar bude postupne splácať zo získaných tržieb bez rizika sankcií z omeškania. Obe zmluvné strany tak od začiatku vedeli, že lehota splatnosti na faktúre vystavenej žalovaným je len formálna a nebude dodržaná. Takáto dohoda neodporuje ustanoveniam . Žalobca sa nedomáhal splnenia podľa až do roku 2016, kedy vyzval žalovaného listom zo 07.04.2016 na úhradu sumy 48.026,69 eur s príslušenstvom. Žalobca opakovane dodával žalovanému tovar, aj keď podľa jeho terajších tvrdení mal mať žalovaný stále obrovský dlh, pričom nežiadal od neho úroky z omeškania a učinil tak až po tom, ako ich vzájomná spolupráca bola narušená, keď mu žalovaný odmietol odpredať svoju predajňu v Prešove. Obe strany až do roku 2016 sa správali tak, že žalovaný svoje záväzky splácal postupne z tržieb, s čím žalobca vyslovil súhlas. Takéto správanie sa je možné posúdiť ako dohodu o čase plnenia podľa , teda ako dohodu o plnení v splátkach, kde splátky boli dohodnuté a čas plnenia jednotlivých splátok bol ponechaný na vôli a schopnosti dlžníka - žalovaného a až následne v roku 2016 žalobca postupoval podľa . Žalovaný sa tak nedostal do omeškania, keďže v zmysle ich ústnej dohody splatnosť záväzkov bola modifikovaná a aj vo vzťahu k úrokom z omeškania bolo dohodnuté, že ich žalobca nebude uplatňovať, čo je možné posúdiť ako dohodu podľa , teda dohodnutá nulová výška úrokov z omeškania, resp. dohodu vylučujúcu aplikáciu . S týmito tvrdeniami žalovaným či svedkyne M. W. a nepriamo aj svedka W. O. sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal, ak neuviedol, prečo na uvedené dôkazy či tvrdenia žalovaného neprihliadal. Dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom navyše zaťažil napadnutý rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo 16.07.2020. Vyslovil názor, že odvolanie žalovaného v časti odvolacieho dôvodu podľa nespĺňa náležitosti podľa a na tento dôvodu by odvolací súd nemal v konaní vôbec prihliadať. Aj odvolacie dôvody podľa , nepovažoval žalobca za dôvodné. Zdôraznil, že žalovaný splatil fakturovanú istinu, v dôsledku čoho došlo zo strany žalovaného v zmysle ustanovení k uznaniu nároku žalobcu čo do dôvodu a výšky. Žalobca v konaní preukázal, že k zaplateniu istiny ceny dodaného tovaru a služieb došlo a neexistuje dôvod, pre ktorý by nemal mať nárok na zaplatenie úrokov

z omeškania. Uhradenie istiny pohľadávok žalovaným bolo preukázané predloženými výpismi z obratov z účtov, faktúrami a výpoveďami svedkov preukazujúcich spôsob priraďovania platieb k jednotlivým splatným pohľadávkam. Vylúčil svojvoľné priraďovanie platieb žalovaného žalobcom, a to z dôvodu, že žalovaný pravidelne komunikoval ohľadom jednotlivých prijatých úhrad s pracovníkmi žalobcu, ktorej výsledkom bol súhlas oboch zmluvných strán. Za nepravdivé preto považoval tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení vo vzťahu k uplatňovaným nárokom. Naopak, dôkazné bremeno neuniesol žalovaný k tvrdeniu, že žalobca sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Trval na tom, že uhradením odplaty za poskytnutie služieb podľa predložených faktúr uznal žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi čo do dôvodu aj výšky. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa dôvodov, pre ktoré by malo byť jeho uznanie dlhu neplatné. Tvrdenia o údajnej jeho nevedomosti o tom, čo platí alebo údajnom neobjednávaní dodávaných služieb neobstoja, keďže nie sú ničím podložené. Súd prvej inštancie preto dospel k správnym skutkovým zisteniam, v zmysle ktorých sa nepreukázali tvrdenia žalovaného o údajnom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a preukázali sa tvrdenia žalobcu o jeho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca opakovane poprel dohodu o tom, že splatnosť na faktúrach je len formálna, a teda že žalovaný môže platiť kúpnu cenu podľa vlastného uváženia, čo v konečnom dôsledku bolo preukázané predloženými dôkazmi, najmä faktúrami, na ktorých je uvedená trojmesačná splatnosť a tiež správaním strán, ktoré celkom jednoznačne svedčí o snahe dodržiavať na faktúrach uvedenú splatnosť. Vyslovil názor, že údajná obchodná prax, z ktorej mala vyplývať formálnosť splatnosti pohľadávok sa prieči logike záväzkových vzťahov. Benevolentnosti žalobcu, ktorý sa spoliehal na dobrovoľné splnenie záväzkov žalovaným nie je možné posúdiť ako obchodnú prax, pri ktorej sa splatnosť záväzku stáva formálnou. Z dokazovania vyplynulo, že takáto dohoda o formálnosti splatnosti alebo dohode o vzdaní sa úrokov z omeškania neexistovala a aj keby k nej došlo, tak by bola nezákonná. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

16. Žalovaný repliku nepredložil.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

20. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. Žalovaný v odvolaní predložil odvolacie námietky v znení, v akom namietal uplatnený nárok v rámci svojej procesnej obrany. S týmito námietkami sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal predovšetkým v bodoch 52, 54 a 55 odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd na toto odôvodnenie odkazuje. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný plnil v prospech žalobcu aj úhrady za tzv. „bonus“, ktoré plnenie je dôvodné vyhodnotiť v zmysle ustanovenia ako uznanie zvyšku záväzku, čo znamená, že pokiaľ žalovaný neplnil konkrétnu sumu vo vzťahu ku konkrétnej faktúre, ako to v odvolaní namietal, tak aj čiastočné plnenie záväzku z viacerých faktúr je uznaním zvyšku záväzku.

21. Podľa , ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

22. V konaní nebola preukázaná ani žalovaným tvrdená dohoda o neúčtovaní úrokov z omeškania, ktorá podľa si vyžaduje písomnú formu.

23. Podľa zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len „“), alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa . Ustanovenia prvej a druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

24. Podľa ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť prehliadka plnenia na účel zistenia, či veriteľ plnil riadne, začína lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa skončila prehliadka, ktorou sa zistilo riadne plnenie. Ustanovenie odseku 1 sa na zmluvne určenú lehotu splatnosti použije rovnako.

25. Podľa dohoda o dlhšej lehote prehliadky podľa odseku 2 ako 30 dní odo dňa, v ktorom došlo k poskytnutiu plnenia veriteľom, je platná, len ak je výslovná a nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa .

26. Podľa § 340a ods. 4 ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nepoužijú, ak sa strany dohodnú na plnení peňažného záväzku dlžníka v splátkach a na záväzkové vzťahy, ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ.

27. Žalovaný v odvolaní namietal, že medzi ním a žalobcom bola uzavretá dohoda o čase plnenia v splátkach, pričom výška splátok bola závislá od výšky tržieb žalovaného a čas plnenia bol ponechaný na vôli a schopnosti žalovaného.

28. Podľa veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky.

29. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že žalobca ako veriteľ bol oprávnený prijať od žalovaného aj čiastočné plnenie a vychádzajúc z predložených účtovných dokladov aj odvolací súd sa prikláňa k záveru, že dohoda o čiastočnom plnení medzi žalobcom a žalovaným existovala. Nesplnenie pohľadávky žalobcu včas však malo ten dôsledok, že žalovaný čiastočne zmenšil nepriaznivé dôsledky z toho, že pohľadávka nebola včas splnená. Medzi takéto nepriaznivé následky tak patrí aj platenie úrokov z omeškania.

30. Podľa , veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne. Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

31. V súlade s vyššie citovaným ustanovením bolo potrebné posúdiť námietky žalovaného prednesené pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní o neplatení úrokov z omeškania, ku ktorej dohode malo medzi sporovými stranami dôjsť. Existenciou takejto dohody však žalovaný nepreukázal. Takáto dohoda by totižto musela byť uzavretá písomne, pričom na úroky vzniknuté v budúcnosti by sa muselo pozerať ako na dohodu neplatnú, keďže by išlo zo strany žalobcu o vzdanie sa práva, ktoré by mu vzniklo až v budúcnosti v prípade omeškania žalovaného so splnením záväzku.

32. V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle , , vrátane zodpovedajúceho výroku o trovách konania.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , teda úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.

34. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).