Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csr-1-2018.pdf
PDF · 120.4 KB
Case nature
Area
Subarea
10Csr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného JUDr. Oskarom Chnápkom, advokátom so sídlom Komenského 3, 974 01, Banská Bystrica, IČO: 45 018 201, proti žalovanej: J. N., V.. X.XX.XXXX, P. X. Č.. P. XXXX/XA, XXX XX, L., právne zastúpenej JUDr. Petrom Vachanom, advokátom so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01, Žilina, IČO: 42 350 026, v konaní o zaplatenie sumy 1.790,03 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba žalobcu, ktorá bola podaná dňa 28.9.2015 na Stály rozhodcovský súd, zriadený pri Rozhodcovská a mediačná, so sídlom Dunajská 15, Bratislava a o ktorej súd koná po zrušení rozsudku tohto rozhodcovského súdu sp. zn. PM-R/0915/0017 zo dňa 7.11.2018, sa v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou dňa 28.9.2015 pôvodným žalobcom Y. P., D..T.., T. T., L. P., E. V. X, S.: XX XXX XXX na Stálom rozhodcovskom súde, zriadenom pri Rozhodcovská a mediačná, Dunajská 15, 811 08, Bratislava, sa pôvodný žalobca, teda Y. P., D..T.., proti žalovanej domáhala zaplatenia sumy 1.790,03 € titulom úverovej istiny, 24,5 % úroku ročne z tejto istiny od 1.8.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto istiny za obdobie od 1.8.2015 do zaplatenia ako aj sumy 1.167,89 € titulom vyčíslených dlžných úrokov a úrokov z omeškania z dlhovanej sumy ku dňu 31.7.2015 a náhrady trov konania.
2. Pôvodný žalobca odôvodnil žalobu podanú na Rozhodcovskom súde tou skutočnosťou, že so žalovanou dňa 12.7.2011 ako veriteľ uzavrel zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj obchodné podmienky pre daný úver a všeobecné obchodné podmienky banky. Na základe tejto úverovej zmluvy žalobca žalovanej poskytol úver vo výške 2.000 €, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť pravidelnými mesačnými splátkami so splatnosťou uvedenou v zmluve a jednotlivé splátky boli splatené tak, ako to preukazuje listina nazvaná Aktuálny stav úveru k 31.7.2015, ktorá tvorí prílohu žaloby. Listina bola vyhotovená bankovým informačným systémom Y. P.. Žalovaná úver riadne nesplácala a preto banka podľa článku nazvaným Predčasné splatenie úveru, následky nesplácania úveru a ukončenie zmluvy o úvere v obchodných podmienkach banky pre úver požadovala predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva a to dňa 30.10.2012. Žalovaná potom ku dňu podania žaloby na Rozhodcovskom súde dlhovala Y. P. sumy, ktoré boli uvedené v žalobnom petite.
3. K tejto žalobe žalobca pripojil zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, obchodné podmienky pre úver, všeobecné obchodné podmienky, predpis splátok k úverovej zmluve a listinu nazvanú Aktuálny stav úveru, upomienku a výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom.
4. Rozhodcovský súd po vykonanom dokazovaní rozhodol rozhodcovským rozsudkom sp. zn. PM- R/0915/0017 zo dňa 7.11.2018. Týmto rozsudkom rozhodol o tom, že má právomoc prejednať a rozhodnúť vo veci samej a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.790,03 €, požadovaný zmluvný úrok 24,50 % ročne a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 1.8.2015 do zaplatenia. Ďalej zaviazal žalovanú k zaplateniu vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania k 31.7.2015 v sume 1.167,89 € a k náhrade trov konania žalobcovi.
5. V priebehu rozhodcovského konania bol pôvodným žalobcom podaný návrh na zmenu účastníka konania podaním došlým na Rozhodcovský súd 8.2.2017 a to v dôsledku postúpenia pohľadávky uplatnenej žalobou na Rozhodcovskom súde na obchodnú spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04, Bratislava, IČO: 36 432 105 a rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo ukončené rozhodcovské konanie, bol už vydaný v právnej veci žalobcu, ktorým bola vstupujúca obchodná spoločnosť uvedená v záhlaví aj tohto rozsudku.
6. Žalovaná v procesnej pozícii žalobkyne žalobou podanou na tunajšom súde dňa 29.11.2018 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku.
7. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tou skutočnosťou, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovského súd, hoci spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa § 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, alebo tam bol iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, v konaní nebol správne zistený skutkový stav, pretože rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, rozhodcovský rozsudok ju zaväzoval na plnenie, ktorého povahu považoval za objektívne nemožnú, právom nedovolenú, alebo odporujúcu dobrým mravom a výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ku skutkovým okolnostiam uviedla, že na základe návrhu na začatie rozhodcovského konania 31.7.2015 sa žalovaný domáhal na rozhodcovskom súde zaplatenia sumy vo výške 1.790,03 € s príslušenstvom na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.7.2011. Rozhodcovský súd uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku žalobe vyhovel a dňa 7.11.2018 vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý si žalobkyňa prevzala 21.11.2018. Podľa názoru žalobkyne rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od neprijateľnej zmluvnej podmienky a to rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 3 bod 5 zmluvy o úvere v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami. Zmluvná podmienka bola uvedená malým, ťažšie čitateľným písmom v spodnej časti zmluvy, nebola individuálne dojednaná a spôsobuje hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3Coe/200/2015 zo dňa 9.2.2016, ale aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a dala do pozornosti aj ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka v znení platnom do 1.1.2015. Tvrdila tiež, že zmluva o úvere neobsahovala zákonom predpísané náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho by daný úver bol bezúročný a bez poplatkov. Dohodnutá úroková sadzba je v rozpore s dobrými mravmi, nie je správny údaj o RPMN a zmluva neobsahuje ani celkovú čiastku spojenú so zaplatením úveru. Podľa jej názoru veriteľovi patrí zmluvný úrok len do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a žalobkyňa zároveň uviedla, že rozhodcovský súd sa vôbec nevyjadril k žalobnej odpovedi a v rozhodcovskom rozsudku neboli zohľadnené platby, ktoré žalobkyňa realizovala v podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania, na dôkaz čoho žalobkyňa do spisu pripojila výpis z účtu.
8. Žalovaná strana reagovala na žalobu vyjadrením svojej právnej zástupkyne z 28.6.2017, z ktorého obsahu ale vyplynulo, že napriek riadnemu označeniu strán sporu a spisovej značke konania obsahovo sa toto vyjadrenie viazalo úplne k inému rozhodcovskému rozsudku, úplne k inej úverovej zmluve a rozhodcovskej zmluve. V predmetnom vyjadrení sa opakovane spomínala úverová zmluva uzavretá v roku 2007 a z toho dôvodu argumentácia žalovanej strany v tomto podaní pre súd vo vzťahu k predmetu konania bola nepoužiteľná.
9. K predmetnému vyjadreniu sa vyjadrila svojou replikou žalobkyňa z 1.2.2019, kde žalobkyňa uviedla, že žalovaný neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom spochybňovali podanie žaloby. Tvrdila, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je uvedená malým, ťažšie čitateľným písmom na spodnej časti zmluvy, nebola individuálne dojednaná a spôsobuje hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázala aj na argumentáciu Krajského súdu v Trenčíne v rozhodnutí sp. zn. 3Coe/200/2015 zo dňa 9.2.2016, podľa ktorého za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený, resp. jeho právny predchodca, povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednávaná a jej obsah povinný aj ovplyvniť nemohol. Veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojich vopred pripravených obchodných podmienkach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmlúv. Na podporu uvedeného právneho záveru žalobkyňa dala do pozornosti aj ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka v znení, ktoré bolo platné do 1.1.2015 a bolo účinné od 1.1.2008, v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
10. Žalovaný reagoval duplikou zo dňa 28.6.2017, kde sa s obsahom žaloby nestotožnil. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že obsahom zmluvy, nie všeobecných obchodných podmienok, okrem iného bol aj súhlas žalobcu s návrhom žalovaného, aby prípadné spory vzniknuté z tejto zmluvy boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní. V predmetnej zmluve o úvere v časti 3 v bode 5 bolo obsiahnuté, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vznikli z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 10 druhej časti Všeobecných obchodných podmienok. Podľa predmetného článku Všeobecných obchodných podmienok banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb bankových produktov a/ alebo vykonávaní bankových obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy a to v nasledovnom znení:
a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania.
11. Žalovaný potom citoval ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 zákona o bankách č. 483/2001 Z.z., účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere a ustanovenia tohto § v znení účinnom od 1.12.2009. Tiež poukázal na ust. § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia mal žalovaný za to, že rozhodcovská zmluva bola riadne a platne uzavretá a spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku namietala okrem iného aj tú skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko je v nej uvedená nesprávna RPMN a úroková sadzba vo výške 24,50 % ročne, žalovaný síce tejto argumentácii nerozumel, ale priložil kalkulačku pre výpočet RPMN k úverovej zmluve (č.l. 61). Vzorec výpočtu RPMN do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 59. splátka bola len vo výške 23,60 € a 60. splátka len vo výške 0 €. Žalobkyňa si pritom vynásobením určila celkovú výšku nákladov tak, že vynásobila počet mesačných splátok uvedených v úverovej zmluve x výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Žalobca však neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe skutočností vyplývajúcich zo zmluvy a zo zákona, pričom ak by tak bol býval spravil, bola by mu vyšla presná suma, nakoľko niekoľko posledných splátok je v nižšej suma, ako bola mesačná splátka úveru. S poukazom na ust. § 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov potom žalovaný poukázal na skutočnosť, že v prípade jeho predchodcu a žalobkyne šlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru s poukazom na ust. § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa nezapočítavali poplatky za nepovinné poistenie úveru. To znamená, že získanie úveru nebolo podmienené uzavretím poistenia. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že celkové náklady na úver boli vo výške 3.445,60 €, pričom
59 splátok úveru bolo po 58 €, predposledná splátka úveru bola 23,60 € a posledná 0 €. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na priemerné výšky úrokovej sadzby 10,98 % ročne, tak žalovaný poukázal na skutočnosť, že do takejto priemernej hodnoty vstupujú maximálne aj minimálne hodnoty a daná hodnota vyjadruje priemer. Pritom maximálna výška dohodnutých úrokov v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola žiadnym spôsobom limitovaná. S poukazom na niektoré rozsudky súdov Slovenskej republiky a ust. § 53 ods. 3 Obch. zákonníka žalovaný poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovo sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia, bolo úmyslom žalovaného a žalobcovi musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu zmluvy jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalobca oboznámil a vyjadril ním súhlas.
12. V rámci prípravy pojednávania si súd vyžiadal spisový materiál PM-R/0915/0017 zo Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej a mediačnej, so sídlom združenia, Dunajská 15, 811 01, Bratislava - Staré mesto, IČO: 45 744 581.
13. Pred nariadeným pojednávaním žalovaný ešte zaslal súdu podanie zo dňa 5.6.2019, v ktorom uviedol, že netrvá na podaní zo dňa 28.6.2017, ktoré bolo doručené konajúcemu súdu dňa 21.1.2019, vypracované advokátskym koncipientom, s ktorým bol rozviazaný pracovný pomer. Právo priznané rozhodcovským rozsudkom sp. zn. PM-R/0915/0017 zo dňa 7.11.2018 žalovaný odôvodnil tam uvedeným skutkovým stavom a totiž, že žalobkyňa a Y. P. uzavreli dňa 12.7.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli aj obchodné podmienky pre úver. Pohľadávku Y. P., vyplývajúcu z tejto úverovej zmluvy získala obchodná spoločnosť žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 4.12.2015. Žalovaná strana sa v tomto podaní prednostne zaoberala otázkou platnosti úverovej zmluvy a jej súladu s príslušnými právnymi predpismi, poukázala však aj na ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s tým, že v prípade, ak súd rozhodne o zrušení rozhodcovského rozsudku, pretože je tu daný niektorý z dôvodov podľa § 40 písm. a/ až c/, súd pokračuje v konaní s tými istými účastníkmi, ktorí boli ako účastníci označení a v rozsudku, ktorý bol uvedený v návrhu na začatie rozhodcovského konania a bol vo vzájomnej žalobe. Rozhodcovská zmluva sa tak stáva bezpredmetnou a vec bude prejednaná a rozhodnutá v občianskom súdnom konaní. Žalovaný potom žiadal, aby v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku pre prípad, ak by súd žalobe vyhovel, aby súd postupoval v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. a žalobcu zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 1.790,03 €, úroku vo výške 24,50 % z tejto istiny od 1.8.2015 a z úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto istiny od 1.8.2015 do zaplatenia ako aj k sume dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených 21.7.2015 vo výške 1.167,80 € a k náhrade trov konania.
14. Následne pred ďalším pojednávaním dňa 14.8.2019 žalobkyňa sa znova vyjadrila k veci prostredníctvom svojho právneho zástupcu, kde uviedla, že rozhodcovská doložka zakomponovaná malým, ťažko čitateľným písmom do ustanovení zmluvy o úvere, na podklade ktorej mal rozhodcovský súd mať právomoc konať, je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Ak veriteľ zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo vopred pripravenej formulárovej podobe a jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo judikoval aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. 23CoE/338/2015 zo dňa 16.1.2016. Žalobkyňa považovala zmluvu o úvere Dostupná pôžička za neplatný právny úkon, pretože v žiadosti zo dňa 9.7.2011 žiadala o úver vo výške 2.000 € s minimálnou dobou splácania 60 mesiacov so základným súborom poistenia. Právny predchodca žalovaného schválil žiadosť dňa 14.7.2011 a to doplnením bodu 3.1 s náležitosťami, ktoré žiadosť o poskytnutie úveru neobsahovala, ako sú výška mesačnej splátky, celková výška nákladov, dátum konečnej splatnosti, dátum prvej platby, úroková sadza, dátum každej platby, ktoré však žiadosť podpísať žalobcom zo dňa 9.7.2011 neobsahovala. Keďže ust. § 43a nasl. Obč. zákonníka a teda aj ust. § 44 ods. 2 Obč. zákonníka majú kogentný charakter, účastníci občiansko-právnych vzťahov sa od nich nemôžu odchýliť. Proces uzatvárania zmluvy je možné rozdeliť na fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ale musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy. Skutočnosť, že žalobca prijal zmenený návrh na uzatvorenie zmluvy o úvere, ktorý predstavuje vyplnenie bodu 3.1 zmluvy o úvere právnym predchodcom žalovaného 14.7.2011 z podaného žalobného návrhu nevyplýva, pričom samotné čerpanie úveru nemožno považovať za konkludentné prijatie návrhu zmluvy. Schválenie žiadosti vyplnením bodu 3.1 zmluvy podpísanej 14.7.2011 treba považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy so strany právneho predchodcu žalovaného a keďže žalovaný nepredložil žiadny
listinný dôkaz, ktorým by žalobca svojim podpisom potvrdil prijatie nového návrhu zo dňa 14.7.2011 na uzatvorenie zmluvy o úvere, nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere a preto je zmluva o úvere absolútne neplatný právny úkon. Keďže zmluva je neplatná, má to za následok aj absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 3.5 zmluvy o úvere. Na základe tejto skutočnosti žalujúca strana žiadala, aby súd v celom rozsahu jej žalobe vyhovel.
15. Na pojednávaní dňa 14.8.2019 a na predchádzajúcom pojednávaní súd prečítal listiny stranami sporu pripojené do súdneho spisu a vypočul žalobkyňu. Žalobkyňa po nahliadnutí do zmluvy o úvere Dostupná pôžička z čl. 86 uviedla, že keď dňa 8.7.2011 podpisovala zmluvu o úvere (ktorá jej bola daná k nahliadnutiu) s pracovníčkou banky, vyplnila len tie údaje, ktoré sú napísané rukou písaným písmom. Teda články 1. a 2. predmetnej úverovej zmluvy ako aj údaj, kde a ktorého dňa bol tento návrh zmluvy podpísaný. Tiež uviedla, že pokiaľ ide o údaje, ktoré sú do zmluvy vytlačené, teda údaje v bode 3.1 zmluvného formulára, tieto údaje boli do zmluvy doplnené až následne, keď jej, teda žalobkyni, z Y. P. zavolali, že jej úver bol schválený, teda že ho banka schválila. Takže v čase, keď ona, žalobkyňa, úverovú zmluvu podpisovala, údaje vytlačené v článku 3.1. na nej neboli a v deň podpisu úverovej zmluvy neboli jej dané k nahliadnutiu ani všeobecné obchodné podmienky banky. Tie potom dostala a so všetkými papiermi následne, keď jej boli vyplatené peniaze. Žalobkyni ani nebolo vysvetľované, že by spor vzniknutý z tejto zmluvy mal byť rozhodovaný pred rozhodcovským súdom, keď spisovala návrh úverovej zmluvy.
16. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že rozhodcovská doložka, od ktorej odvodzoval svoju právomoc na prerokovanie sporu, rozhodcovský súd uvedený vyššie je absolútne neplatná pre nedostatok vážnosti vôle žalobkyne, nakoľko žalobkyňa s rozhodcovskou doložkou sa pred uzavretím zmluvy, ani po jej uzatváraní, nemala možnosť oboznámiť. V čase, keď sa jej obsah rozhodcovskej doložky mohol stať známy, bolo to už potom, čo úverová zmluva vznikla akceptovaním návrhu žalobkyne pôvodným žalobcom Y. P..
17. Rozsudkom zo dňa 14.8.2019 potom Okresný súd Martin zrušil vyššie uvádzaný rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, zriadený pri Rozhodcovská a mediačná, so sídlom v Bratislave a to z dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. e/ Zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, teda primárne preto, že je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a totiž nedostatok vážnosti vôle u žalovanej pri dohode o tomto právnom úkone.
18. Podľa § 47 ods. 1 citovaného zákona súd po zrušení rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy na návrh žalovaného veriteľa pokračoval v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe podanej na rozhodcovský súd, pričom pôvodný žalovaný v tejto fáze konania mal už procesné postavenie žalobcu a pôvodná žalobkyňa v tejto fáze konania mala procesné postavenie žalovanej. Súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z celého dokazovania urobeného v predchádzajúcej fáze konania, najmä z obsahu pripojeného rozhodcovského spisu a tiež z prednesov, ktoré strany sporu urobili vo vzťahu k súdu po zrušení napadnutého rozhodcovského rozsudku.
19. Žalobca pred pojednávaním, ktoré súd nariadil na 20.2.2020, svoju argumentáciu ničím nedoplnil.
20. Pokiaľ ide o žalovanú, tá sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 5.2.2020, kde zotrvala na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a žiadala žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná poukázala na odôvodnenie pôvodného rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 14.8.2019 sp. zn. 10Csr/1/2018, ktorým súd vyhodnotil zmluvu o úvere ako absolútne neplatný právny úkon. Podľa názoru žalovanej má žalobca za takýchto okolností právo len na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom subjektívna dvojročná premlčacia doba žalobcovi uplynula dňa 14.7.2013 a objektívna trojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula 14.7.2014. Nárok žalobcu je preto v celom rozsahu premlčaný a to aj s poukazom na ust. § 103 Obč. zákonníka. Ak žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 30.10.2012, rešpektujúc ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru pre omeškanie so splátkou zročnou 12.8.2012. Premlčacia doba začala plynúť12.8.2012 a uplynula dňa 12.8.2015. Naviac pri postúpení pohľadávky bankou v priebehu rozhodcovského konania došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách žalovaný nepovažuje upomienku zo dňa 1.8.2012, ani výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 30.10.2012, nakoľko predchodca žalobcu neupozornil žalovanú na možnosť postúpenia pohľadávky na
tretiu osobu, teda nebankový subjekt. Z toho dôvodu žalobca nepreukázal, že by právny predchodca žalobcu postupoval podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
21. Ako už súd konštatoval vo svojom predchádzajúcom rozsudku, ktorým rušil napadnutý rozhodcovský rozsudok, v konaní bolo nepochybne preukázané, že zmluvný formulár, ktorý je pripojený na č.l. 86 ako fotokópia úverovej zmluvy, obsahoval v časti 2 návrh žalobkyne na uzavretie úverovej zmluvy, z ktorého vyplývalo, že žalovaná požaduje úver vo výške 2.000 €, ktorý by mal byť splácaný 60 mesačnými splátkami robenými prevodom z účtu žalovanej a žiada o základný súbor poistenia, ak k tomu spĺňa všetky podmienky. V článku 3, ktorý nebol ale pri podpise úverovej zmluvy vyplnený o parametre úverovej zmluvy, teda ku dňu 8.7.2011, keď návrh úverovej zmluvy podpísala žalovaná, vyplynul ale z predtlačeného formuláru záväzok žalovanej poskytnutý úver vrátiť spolu s úrokmi, poplatkami a ďalším príslušenstvom. Ako súd konštatoval už skôr vo svojom predchádzajúcom rozsudku, ďalšie parametre úverovej zmluvy vyžadované ustanoveniami § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, boli do zmluvného formulára vyplnené až bankou pri akceptácii návrhu zmluvy dňa 14.7.2011, teda takto boli spísané údaje o výške mesačnej splátky, celkovej výške nákladov spotrebiteľa, konečnej splatnosti úveru, dátumu prvej splátky priemernej RPMN na trhu, úrokovej sadzby, zročnosti mesačnej splátky a pod.. Ide o náležitosti, ktoré sú vyžadované § 9 ods. 2 písm. f/, g/, i/, j/, k/, y/ Zákona č. 129/2010 Z.z.. Absencia písomnej dohody o týchto náležitostiach úverovej zmluvy robí úver podľa § 11 ods. 1 písm. a/ bezúročný a bez poplatkov.
22. Súd je toho názoru, že medzi stranami sporu vznikla v písomnej forme platná zmluva o úvere, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť žalovanej úver vo výške 2.000 € a tento záväzok žalovanej tento úver vrátiť 60 splátkami a zaplatiť úroky, čo sú základné náležitosti úverovej zmluvy v zmysle ust. § 497 Obch. zákonníka (Zákon č. 513/1991 Z.z.). Obchodný zákonník v ust. § 497 a nasl. poskytuje základný právny rámec pre úpravu úverovej zmluvy. Pokiaľ však ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tie upravuje predovšetkým ust. § 9 Zákona č. 129/2010 Z.z. a absenciu niektorých náležitostí tento zákon sankcionuje následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Je nutné konštatovať, že úverová zmluva spôsobom, akým vznikla, teda jednostranným doplnením parametrov úveru do formulára bankou 14.7.2011 a to v časti 3 úverovej zmluvy, neobsahovala písomnú dohodu oboch zmluvných strán o týchto parametroch, teda nebola dvojstranným písomným prejavom vôle zmluvných strán a preto tak, ako súd konštatoval už skôr, tieto náležitosti úverovej zmluvy neboli dohodnuté v zákonom vyžadovanej písomnej podobe, čo robí úver bezúročným a bez poplatkov.
23. Za takýchto okolností je potom možné konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom sa zmluvné strany dohodli na poskytnutí úveru vo výške 2.000 €, ktorý mala žalovaná zaplatiť 60 splátkami, ktoré by neobsahovali úroky a poplatky, teda po prepočítaní by výška splátky predstavovala sumu 33,33 € mesačne.
24. Z vyššie uvádzaného je potom zrejmé, že žalobca má proti žalovanej právo nanajvýš na zaplatenie úverovej istiny vo výške 2.000 €. Súd v tomto prípade oprel svoje skutkové zistenia, pokiaľ ide o preukázanie rozsahu splatenia úveru žalovanou, o jednak listinu poskytnutú pôvodnou Y.B. P. nazvanú Aktuálny stav úveru ku dňu 31.7.2015, ale jednak aj o doklady, ktoré predložila žalovaná pri pôvodnej žalobe tvrdiac, že rozhodcovský súd neakceptoval skutočnosť, že aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vykonala na úhradu úveru ďalšie splátky a teda oboznámil sa s výpismi z účtu, ktoré žalovaná súdu do spisu pripojila.
25. Súd takto zistil, že žalovaná k 30.7.2015 z celkovo poskytnutej sumy 2.000 € Y. P. zaplatila sumu 1.425,33 € a to v období od 15.8.2011 do 29.7.2015. Do júla 2016 podľa dokladov, ktoré pripojila, zaplatila ešte ďalšiu sumu 196,88 €, teda k 31.7.2016 dlhovala len sumu 377,79 €. Celkovo ale žalovaná za obdobie od januára 2016 do 30.8.2018 zaplatila ešte buď pôvodnému žalobcovi, alebo jeho právnemu nástupcovi, teda postupníkovi, sumu 821,78 €. Z toho vyplýva, že žalovaná za obdobie od 15.8.2011 do 30.8.2018 zaplatila celkovo sumu 2.247,11 €. Z toho je zrejmé, že úver preplatila o sumu 247,11 €. Táto suma vysoko prevyšuje aj prípadné úroky z omeškania, ktoré by bolo možné žalobcovi priznať, pretože je zrejmé, že žalovaná bola vzhľadom na počet splátok, ktorými mal byť úver zaplatený, od roku 2016 v omeškaní so splácaním úveru. Avšak súd konštatuje, že Y. P. úver nezosplatnila platne. Ak mala žalovaná splácať úver vo výške 2.000 € vzhľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť 60 splátkami po 33,33 €, je zrejmé, že v čase, keď Y.B. P. upomínala k 1.8.2012 na skutočnosť, že žalovaná dlhuje na splátkach, tak je nutné konštatovať, že ku dňu 30.10.2012, keď potom Y. P. vyhlásila
úver za predčasne splatný, mala mať žalovaná zaplatených od poskytnutia finančných prostriedkov do 30.10.2012 len 15 splátok po 33,33 €, čo spolu predstavuje sumu 499,95 €. Žalovaná ale v tomto období mala zaplatených 779,05 €. Teda je zrejmé, že zaplatila viac, než by pri pravidelnom mesačnom splácaní sumy 33,33 € mala mať zaplatené. Z toho dôvodu žalovaná potom banke nič nedlhovala k 30.10.2012, naopak, mala preplatky na splátkach a banka nemala právo vyhlásiť úver za predčasne splatný v zmysle ust. § 565 Obč. zákonníka podľa zmluvných dojednaní, pretože k tomu neboli splnené zákonné, ani zmluvné predpoklady. Preto je súd toho názoru, že žalobcovi nie je možné priznať požadovanú úverovú istinu, nakoľko ako súd konštatoval vyššie, žalobkyňa úver preplatila. Preplatila ho o sumu 247,11 € a žalobcovi nie je možné priznať ani požadovaný zmluvný úrok vo výške 24,5 % ročne z úverovej istiny a to vzhľadom na následky bezúročnosti úveru. Žalobcovi nie je možné priznať ani sumu 1.167,89 €, nakoľko táto pozostáva zo súčtu vyčíslených zmluvných úrokov a zo súčtu úrokov z omeškania, nie je zrejmé, ako k výpočtu tejto sumy Y. P. ako predchodca žalobcu vôbec dospela, teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.167,89 € bol pre súd nepreskúmateľný, naviac nie je zrejmé, koľko z tejto sumy tvorili zmluvné úroky, na ktoré žalujúca strana nemá nárok.
26. Pokiaľ súd konštatuje, že sumou 247,11 € žalovaná určite pokryla aj prípadný nárok žalobcu na úroky z omeškania, tak súd tento svoj názor opiera o skutočnosť, že žalovaná podľa dokladov jednak nazvaných Aktuálny výpis z úveru, ktorý obsahuje prehľad splácania úveru žalovanou, ale aj podľa výpisov z účtu, ktoré predložila žalovaná, k 31.7.2016 dlhovala sumu 377,79 €. Súd podotýka, že podľa údajov z úverovej zmluvy, ktoré neboli platne dohodnuté, ale vzhľadom na dohodnutý počet 60 splátok, mal byť úver zaplatený v júli 2016. Požadovaný 5,25 % úrok z omeškania by potom pri dlhu žalovanej k 31.7.2016 v sume 377,79 € predstavoval ročne 19,83 €, teda žalovaná by minimálne 10 rokov ešte túto sumu nemusela splácať, aby na úrokoch z omeškania jej vznikol dlh vo výške 247,11 €, teda dlh vo výške sumy, o ktorú žalovaná úver preplatila.
27. Za takých okolností súd dospel k presvedčeniu, že žalobca nemá nárok ani na úroky z omeškania a žalobu v celom rozsahu zamietol.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanej, ktorá bola v konaní proti žalobcovi plne úspešná, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, na Okresnom súde Martin.
V prípade doručenia tohto rozhodnutia v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 začína lehota na podanie odvolania plynúť dňom 01.05.2020 (§ 1 písm. a/, § 2 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z. z.).
Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.