Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/19/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: B.. K. O., U.. XX.XX.XXXX, Pri Suchom mlyne 10, Bratislava, zastúpeného LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: ALK Slovakia s.r.o., Tomášikova 64, Bratislava, IČO: 47 893 761, zastúpenému PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., Karlovo náměstí 671/24, Praha 1 - Nové Město, Česká republika, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 18/A, Bratislava, IČO: 35 884 703, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -145, zo dňa 20.4.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 20.12.2016 domáhal rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť odoslať adresátom pôvodného oznámenia zo dňa 16.12.2015, ako aj uverejniť v odbornom časopise Klinická imunológia a alergológia a v denníku SME na vlastné náklady ospravedlnenie v tom znení, že v emailovej správe zo dňa 16.12.2015, označenej ako Rezignácia K.. O., boli uvedené nepravdivé a skresľujúce údaje, nakoľko pán O. nerezignoval na svoju pracovnú pozíciu, ale jeho pracovný pomer bol ukončený v dôsledku organizačných zmien.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia ( ), súd prvej inštancie mal v zmysle za nesporné tvrdenia žalobcu, že dlhodobo obchodne spolupracoval so spoločnosťou ALK N. pri zavedení a kategorizácii liekov tejto spoločnosti v Slovenskej republike a od 1.10.2014 v tejto úspešnej činnosti pokračoval ako zamestnanec žalovaného vo funkcii národného manažéra predaja. V roku 2015 predaj produktov ALK pokračoval výborne a to aj vďaka zásluhám žalobcu. Dňa 1.4.2015 vedenie ALK N. vymenilo dovtedajšieho medzinárodného manažéra žalovaného a do tejto funkcie, ako aj do funkcie prokuristu obsadilo D.. H. Z., ktorý predtým u žalovaného nepôsobil. Dodatkom k zmluve zo dňa 25.6.2015 bolo pôsobenie žalobcu vo funkcii národného manažéra predaja ukončené a nový prokurista obsadil žalobcu na pozíciu projektového manažéra a dňa 1.12.2015 žalovaný prekvapujúco zrušil v organizačnej štruktúre žalobcovo pracovné miesto a oznámil mu, že musí spoločnosť opustiť; následne sa žalobca s D.. H. Z. dohodli na skončení pracovného pomeru k 15.12.2015, ku ktorému došlo z dôvodu rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene. Dňa 16.12.2015 D.. H. Z. odoslal zamestnancom žalovaného emailovú správu označenú ako "Rezignácia K.. O.", v ktorej uviedol, že žalobca sa z osobných dôvodov rozhodol odísť zo spoločnosti a odo dňa 17.12.2015

čerpá dovolenku; uvedené oznámenie sa dostalo aj do dispozície tretích osôb pôsobiacich v danom odbore. Na informovaní kolegov ani na obsahu informácie o skončení pracovného pomeru sa so žalovaným nedohodol. Listom zo dňa 25.4.2016 žalobca vyzval žalovaného na odstránenie následkov uskutočnených zásahom, nakoľko chcel predísť súdnemu sporu a následkom spôsobených oznámením skôr, ako sa negatívne prejavia v jeho pracovnej sfére. Podľa žalobcu oznámenie bolo z veľkej časti nepravdivé, zavádzajúce a difamačné, nakoľko sa v žiadnom prípade nerozhodol sám odísť zo spoločnosti, nerezignoval a ani si nečerpal dovolenku. Výklad slova rezignácia vyjadruje vzdanie sa, či odstúpenie, ktoré vyvoláva dojem, že žalobca nebol schopný ďalej vykonávať pracovnú činnosť; takéto označenie oznámenia pôsobí dehonestujúco a je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu; sú teda splnené zákonné predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa , , a to existencia zásahu, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, neoprávnenosť zásahu do cti, ku ktorému dochádza predovšetkým nepravdivými tvrdeniami a príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.

2.1 Ďalej mal súd prvej inštancie za nesporné tvrdenia žalovaného, že slovo rezignácia znamená len vzdanie sa, zrieknutie sa úradu, funkcie a pod., samo o sebe ide o významovo neutrálny výraz, bez kladných alebo záporných hodnotiacich kritérií, teda bez hodnotenia kvality práce a pracovných schopností zamestnanca. Zaslaný email je v súlade s firemnou kultúrou žalovaného a celej skupiny ALK, v ktorej sa bežne používa tento pojem; akúkoľvek možnosť zásahu do osobnosti žalobcu vylúčil, išlo o internú komunikáciu v spoločnosti, preto za prípadný únik informácii v dôsledku individuálneho pochybenia nemôže niesť zodpovednosť. Informácia o skončení pracovného pomeru nebola spôsobilá žiadnym spôsobom zasiahnuť do morálnej integrity žalobcu a zaslaný email sa negatívne neprejavil na postavení žalobcu. So žalobcom sa dohodol na tom, že o skončení pracovného pomeru bude informovať kolegov a zamestnancov žalovaného na E. a v Č. a že skončenie pracovného pomeru bude komunikované štandardným spôsobom zaužívaným u žalovaného; navrhol žalobcovi, že bude v jeho záujme lepšie, ak žalovaný informuje ostatných kolegov a zamestnancov, že zo spoločnosti odchádza z osobných dôvodov k dátumu 31.12.2015 s tým, že od nasledujúceho dňa si čerpá dovolenku. Žalobca s týmto návrhom súhlasil. Na základe toho zaslal pán Z. ako generálny riaditeľ pre E. a Č. A. a zároveň prokurista email s označením "Rezignácia K.. O.", ktorý bol určený výhradne na internú komunikáciu a adresoval ho len zamestnancom žalovaného a žalobcovi. Na výzvu žalobcu, obsahujúcu žiadosť o odstránenie údajných následkov a začatie rokovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy, reagoval listom z 24.5.2016, v ktorom odmietol akýkoľvek zásah do osobnosti žalobcu alebo porušenie jeho práv na ochranu osobnosti, ako aj vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

3. Súd prvej inštancie identifikoval za jedinú spornú skutočnosť medzi stranami, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie a to, či medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o spôsobe informovania zamestnancov pracovného pomer žalobcu. Z navrhnutých dôkazných prostriedkov vykonal iba výsluch žalovaného, z ktorého vyplynulo, že žalobcovi ako prvú možnosť skončenia pracovného pomeru navrhol dohodu z organizačných dôvodov, ktorú žalobca bez výhrad akceptoval, aj s odstupným a mimoriadnymi odmenami. Po podpísaní dohody žalobcovi navrhol, že kolegom oznámi, že odchádza z osobných dôvodov a že si odo dňa 16.12.2015 čerpá dovolenku; aj s tým žalobca súhlasil. Žalovaný nepovažoval za potrebné nechať si túto dohodu potvrdiť aj písomne, keďže išlo len o interné informovanie zamestnancov a nie všetka komunikácia vo firme bola formálna. Ak išlo o formálne doklady alebo dohody, tieto pripravovala ich advokátska kancelária, ale v tomto prípade išlo o dohodu medzi nimi. Na tomto základe mal súd prvej inštancie za preukázaný skutkový stav tvrdený žalovaným. Keďže sa žalobca so žalovaným dohodol na spôsobe informovania zamestnancov, je vylúčený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu a z toho dôvodu nie je možné žalovanému ukladať akékoľvek povinnosti na odstránenie alebo zmiernenie zásahu.

4. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobe by nebolo možné vyhovieť, aj keby k dohode medzi stranami nedošlo; text oznámenia a jeho zaslanie zamestnancom žalovaného totiž neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, teda do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti alebo súkromia. Oznámenie žalovaný formuloval primerane okolnostiam, nevyplýva z neho neschopnosť žalobcu pokračovať v ďalšej práci, či už u žalovaného alebo v rámci samostatného podnikania. Stotožnil so žalovaným, že pojem rezignácia je primeraný, neutrálny a bežný najmä v medzinárodných spoločnostiach. Vzhľadom na účel oznámenia a okruh adresátov, ktorým bolo zasielané, zodpovedá

skutočnosti. Nepravdivá informácia, že pracovný pomer skončil už 16.12.2015 a nie až 31.12.2016, nemôže zasahovať do cti alebo dôstojnosti žalobcu.

5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie podľa , , žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa a a žalovanému, ktorý mal vo veci celkový úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Úvodom odvolania vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pretože k posúdeniu toho či medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o spôsobe informovania zamestnancov žalovaného o skončení jeho pôsobenia u žalovaného, sa venuje výlučne v odseku 16. napadnutého rozsudku, kde iba konštatuje, že k dohode došlo, avšak neuvádza, na základe akých skutkových zistení dospel k tomuto záveru; ak by to súd prvej inštancie uviedol, musel by totiž uviesť nesporný fakt, že údajnú dohodu o zaslaní emailu nepreukazuje absolútne nič, nakoľko sa jedná iba a len o tvrdenie strany žalovaného. Žalovaný vypovedal pred súdom prvej inštancie v zastúpení prokuristom Z., ktorý vedomý si toho, že do predmetného emailu uviedol nepravdivé informácie, sa bránil práve tým, že žalobca mu túto formu informovania zamestnancov aj obsah emailu odsúhlasil. V tejto súvislosti upozornil aj na etický kódex žalovaného, že je zakázané tvoriť a šíriť akékoľvek nepravdivé informácie, takže žalovaný vôbec nemal uvažovať a tobôž nie tvoriť a šíriť nepravdivé informácie za akýchkoľvek okolností; žalobca dodržiavajúci tieto zásady by nikdy nesúhlasil s takýmto znením emailu. Neexistuje žiaden iný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu tejto údajnej dohody, ktorej existenciu poprel; za tohto stavu nie je možné, aby jej existenciu mal súd prvej inštancie za preukázanú. V konaní pred súdom prvej inštancie podrobne a logicky rozobral aj chronológiu jednotlivých úkonov a predchádzajúcu prax, ktoré vylučujú akúkoľvek dohodu. Koniec koncov samotný pán Z. vo výpovedi potvrdil, že na stretnutí na ktorom malo k dohode o emaily dôjsť, nemal tento email ani skoncipovaný a teda nemohol vyjadriť s ním súhlas. Pokiaľ tvrdenie o existencii dohody poprel, bolo povinnosťou žalovaného existenciu dohody preukazovať; k tomu však nedošlo, nakoľko neexistuje a nebol predložený ani označený žiaden dôkaz. Namietal tiež, že v konaní pred súdom prvej inštancie bol vypočutý na pojednávaní 20.4.2018 a výslovne poprel existenciu dohody. Vyčítal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie nespĺňa atribúty , čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 os. 1 SR. Zdôraznil, že obsah emailovej správy bol bez pochybností klamlivý; je v nej uvedené, že sa rozhodol z osobných dôvodov odísť zo spoločnosti, avšak k tomu nedošlo, nakoľko ako je nesporné, tým subjektom ktorý sa rozhodol, že odíde zo spoločnosti, bol žalovaný, nakoľko zrušil jeho pracovné miesto a dal mu na výber, či podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru alebo dostane výpoveď z organizačných dôvodov. Považoval za zarážajúce, že súd prvej inštancie sa v celom zdôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadruje vôbec k časti emailu "rozhodol sa odísť z osobných dôvodov" a túto časť jednoducho odignoroval a venoval sa výlučne výkladu pojmu "Rezignácia", aj to nepresvedčivým spôsobom. Z obsahu slova rezignácia a jeho významu je aj v zmysle výkladového slovníka zrejmé, že sa jedná o odstúpenie, vzdanie sa funkcie, teda prejav vôle rezignujúceho nepokračovať vo výkone danej funkcie alebo činnosti; tu však žalobca nebol ten, kto by sa funkcie vzdal alebo sa jej zriekol. K druhej časti emailu "rozhodol sa odísť z osobných dôvodov", ktorú súd prvej inštancie úplne odignoroval a ktorá predstavuje ešte väčší zásah ako pojem rezignácia, sa žalobca taktiež podrobne vyjadroval. Nemal pochybnosti o tom, že ak niekto končí a rozhodne sa odísť z osobných dôvodov, tak zrejme nemá možnosti alebo chuť ďalej pokračovať vo výkone danej činnosti, či už u zamestnávateľa u ktorého končí alebo iným spôsobom. Už menší zásah by v tomto smere predstavovala informácia, že došlo k nezhodám medzi zamestnancom a zamestnávateľom a teda zamestnanec končí u tohto zamestnávateľa, nakoľko takáto informácia aspoň nevyvoláva dojem, že táto osoba nechce pokračovať inde alebo iným spôsobom. Nerozumel ako mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že z tejto klamlivej informácie nevyplýva jeho neschopnosť pokračovať v ďalšej práci, či už u žalovaného alebo v rámci samostatného podnikania. Opätovne dal do pozornosti, že v danom segmente trhu je nevyhnutná dôvera predpisujúcich lekárov v schopnosti zástupcu toho - ktorého výrobcu liečiva; pôsobil a pôsobí v tomto segmente dlhé roky a vybudoval si vzťahy, vďaka ktorým môže byť úspešný a akonáhle sa k obchodnému partnerovi dostane informácia, že človek s ktorým spolupracoval dlhé roky končí z osobných dôvodov, je zrejmé, že to v prijímateľovi tejto informácie vzbudí oprávnený dojem, že nemá zmysel, aby sa takejto osobe ďalej ýval alebo s ňou spolupracoval, ale radšej bude rešpektovať tie "osobné dôvody", pre ktoré sa rozhodol tento zástupca skončiť a nebude ho ani "obťažovať".

7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil s napadnutým rozsudkom, hodnotenie dokazovania ohľadne existencie dohody žalobcu a žalovaného na znení emailu považoval za správne a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že prokurista žalovaného na osobnom stretnutí so žalobcom v decembri 2015, na ktorom preberali podmienky ukončenia pracovného pomeru žalobcu, sa dohodli na skončení pracovného pomeru žalobcu dohodou z organizačných dôvodov a navrhol žalobcovi, že oznámi ostatným zamestnancom žalovaného, že žalobca odchádza z osobných dôvodov a že si od 16.12.2015 čerpá dovolenku; žalovaný navrhol tento postup najmä s ohľadom na ochranu súkromia žalobcu v snahe ušetriť ho zbytočných otázok v čase vianočných sviatkov. Žalobca bez výhrad podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej sa jeho pracovný pomer skončil k 15.12.2015 a žalovaný mu vyplatil odstupné v zákonnej výške jedného priemerného mesačného zárobku, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku a mimoriadnu odmenu vo výške 9.000 eur. Zároveň žalobca na tomto stretnutí ústne odsúhlasil navrhnutý postup informovania zamestnancov žalovaného o jeho odchode zo strany prokuristu žalovaného a znenie emailu. V plnom rozsahu sa tiež stotožnil s právnym posúdením, že žalobe nebolo možné vyhovieť aj z dôvodu, že email a jeho zaslanie zamestnancom žalovaného neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu (a to aj v prípade, že by k dohode medzi žalobcom a žalovaným ohľadne znenia emailu nedošlo), teda do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti alebo súkromia. Vzhľadom na všetky okolnosti a súvislosti ohľadne zaslania emailu je zjavné, že napriek určitým nepresnostiam (nesprávne uvedenie dátumu skončenia pracovného pomeru žalobcu), nemožno email hodnotiť ako klamlivý, dehonestujúci, či znevažujúci postavenie žalobcu a teda schopný akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do morálnej integrity, či práva na ochranu osobnosti žalobcu. Uviedol, že slovenský právny poriadok poskytuje ochranu v prípade zásahu do cti iba proti porušeniu cti závažnejšieho charakteru, napr. obvinenie z trestnej činnosti, korupčného správania, o mravnom profile človeka a pod.; predmetom ochrany osobnosti teda nie sú menej závažné urážky, či kritika (samozrejme v medziach primeranosti). Zároveň sa v prípade zásahu do cti musí jednať o také konanie, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu. Kvalita a intenzita prípadného zásahu sa teda posudzuje z pohľadu tretích osôb a je preto vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej osoby. Na záver len pre úplnosť upozornil, že požiadavku žalobcu na uverejnenie ospravedlnenia na náklady žalovaného v odbornom časopise "Klinická imunológia a alergológia" a v denníku SME nemožno považovať za primerané zadosťučinenie predpokladané zákonom a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že email predstavoval výlučne internú komunikáciu v rámci spoločnosti žalovaného, zatiaľ čo žalobca požaduje ospravedlnenie v celoslovenských periodikách, avšak vzhľadom k tomu, že žaloba je nedôvodná už v základe, keďže k zásahu do cti a dobrej povesti žalobcu vôbec nedošlo, je nesprávnosť tejto požiadavky irelevantná.

8. Žalobca v odvolacej replike opätovne zopakoval odvolaciu argumentáciu, že so žalovaným nemal dohodu o znení emailu a nepravdivosť tvrdení žalovaného v tomto emaily. Nestotožnil sa s argumentom žalovaného, že email a jeho následné zaslanie zamestnancom nebolo objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, t.j. zasiahnuť do osobnostných jeho práv, morálnej integrity, a to aj v prípade ak by k uzatvoreniu dohody o znení emailu nedošlo. Konštatoval, že žalovaného výklad slova rezignácia nie je na účely konania relevantný, teda že ide o neutrálny výraz, ale že samotné slovo reflektuje nepravdivú informáciu, t.j. že sa "vzdal pracovnej činnosti u žalovaného" alebo "sa zriekol pracovnej činnosti u žalovaného". Považoval toto vyňatie a výklad slova rezignácia žalovaným za skresľujúce a účelové, nakoľko ide o názov predmetu emailu, a teda je nevyhnutné brať do úvahy tento názov v kontexte s úplným znením emailu, vrátane informácií v ňom obsiahnutých, ktoré žalobca považuje za nepravdivé; v emaile je totiž uvedené, že žalobca sa sám rozhodol odísť z osobných dôvodov. Je nepochybné, že klamlivé a nepravdivé označenie predmetu emailu pojmom rezignácia v spojení s nepravdivou textáciou emailu malo za následok disponovanie adresátov emailu, t.j. zamestnancov nepravdivými a klamlivými informáciami ohľadom skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Mal za to, že na účely vyhodnotenia znenia emailu, či ide o zásah spôsobilý vyvolať ujmu vo sfére ochrany osobnosti žalobcu je podstatné, či v rámci použitej nepravdivej a klamlivej formulácie, že sa rozhodol odísť sám z osobných dôvodov, je pre adresátov takejto správy jednoznačné, že môže mať určité zdravotné, rodinné alebo iné problémy, t.j. problémy, ktoré majú za následok skončenie pracovnej činnosti, pričom problémy takéhoto druhu vyvolávajú u adresátov domnienku dlhodobého alebo trvalého ukončenia činnosti. Neschopnosť výkonu činnosti je podľa jeho názoru nepochybne imanentnou súčasťou pomenovania použitého v emaily, t.j. je súčasťou množiny "rozhodol sa odísť z osobných dôvodov". Uvedenie poďakovania považoval za absolútne irelevantný vo vzťahu k meritu veci ako aj k prvej časti emailu, nakoľko samotné poďakovanie nemôže mať za následok rehabilitáciu uvedenia nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení,

ktoré sa dostali do dispozície adresátov emailu. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že email bol adresovaný výlučne na internú komunikáciu. V prípade vyhodnotenia informácie v emaily je nepochybné, že email žalovaného a jeho konanie v podobe šírenia nepravdivých informácii, mohol mať za následok minimálne spôsobilosť privodiť ujmu žalobcovi vo sfére jeho osobnostných práv, fyzickej a morálnej integrity. Dal do pozornosti, že spôsobilosť privodiť ujmu vyvodzuje aj na základe ďalších skutočností, ktoré je nevyhnutné vziať do úvahy vzhľadom na individualitu posudzovanej právnej veci, a to najmä, že pôsobí v predmetnom úzko profilovanom farmaceutickom segmente už po dobu 22 rokov, tzn. za celú dobu svojej dlhodobej pôsobnosti si už nepochybne vybudoval vlastnú sieť kontaktov na účely výkonu pracovnej činnosti; pre dosahovanie výsledkov v predmetnom segmente je nevyhnutné vytvorenie si dobrých a stabilných kontaktov a náležitú starostlivosť o tieto vzťahy na pravidelnej báze vzájomného kontaktovania sa; ďalším z predpokladov správne fungujúcej spolupráce žalobcu (napr. s lekármi) je okrem početnosti kontaktovania sa, taktiež vybudovanie si dôvery, ktorá je následne "pretransformovaná" do dlhodobej a overenej spolupráce lekára a žalobcu; počas svojej pôsobnosti si tak na trhu vybudoval širokú sieť kontaktov najmä u lekárov, s ktorými sa pravidelne stretával, a ktorí ho taktiež spätne kontaktovali a obracali sa na neho v oblasti výkonu jeho pracovnej činnosti. Na základe takto vytvorených väzieb je nespochybniteľné, že mal vytvorené určité zázemie minimálne u lekárov, ako aj u iných osôb pôsobiacich v medicínskom a farmaceutickom priemysle, s ktorými aktívne spolupracoval, a ktorí sa po ukončení pracovnej činnosti žalobcu u žalovaného mohli následne od adresátov emailu (zamestnancov žalovaného) dozvedieť o všetkých skutočnostiach, ktoré žalovaný uviedol v tomto emaily. Považoval za primerané vykonať ospravedlnenie žalovaným v odbornom časopise "Klinická imunológia a alergológia" a v denníku SME, pretože žalovaný nepreukázal, že email ako aj komunikácia bola označená ako "dôverná" alebo "interná", t.j. adresáti emailu nemali vedomosť o delikátnosti informácií v emaily, ktoré boli naviac nepravdivé a zavádzajúce; uverejnenie ospravedlnenia v odbornom časopise je nevyhnutné vzhľadom na špecifickosť segmentu, v ktorom žalobca dlhodobo pôsobil a čitatelia tohto odborného časopisu sú osoby, ktoré mohli disponovať nepravdivými tvrdeniami, ktoré žalovaný uviedol v emaily; nepravdivé informácie uvedené v emaily sa mohli dostať aj do dispozície ďalších osôb, s ktorými aktívne spolupracoval, na základe čoho je nevyhnutné na účely nápravy obsiahnuť aj širšiu verejnosť. V zmysle platnej judikatúry je jednoznačné, že náprava v podobe ospravedlnenia musí obsiahnuť širší počet subjektov, ako zasiahol neoprávnený zásah do osobnostných práv, t.j. aby došlo k náprave, nepostačuje len ospravedlnenie vykonané rovnakou formou akou došlo k zásahu, nakoľko je odôvodnený predpoklad, že zásah bol širší a v tomto prípade sa difamujúce informácie mohli dostať do dispozície širšieho okruhu ľudí ako boli výlučne adresáti emailu. Osobitne v súvislosti s konaním žalovaného konštatoval, že zasiahlo aj do jeho ústavného práva na ochranu súkromia garantovaného SR; zásah reflektuje najmä adresovanie nepravdivej informácie obsiahnutej v emaily zamestnancom žalovaného, resp. aj ďalším osobám, ktoré sa o znení nepravdivých a súkromných informácií o jeho osobe mohli dozvedieť, pričom žalovaný svojim konaním preukázateľne nezabezpečil ochranu osobných informácií o jeho osobe, t.j. nezabezpečil, aby sa tieto informácie nedostali do sféry ďalších osôb ako adresátov emailu a to bez ohľadu na skutočnosť, že išlo o informácie klamlivé a nepravdivé; fakt, že tieto informácie nemajú oporu v skutočnom stave veci, len znásobuje intenzitu zásahu do citovaného ústavného práva.

9. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že sporný email nemôže ako celok predstavovať zásah do dobrej povesti žalobcu, keďže obdobné emaily informujúce o personálnych zmenách sú vo všeobecnosti v internej komunikácii obchodných spoločností úplne bežné; naopak práve neinformovanie o takýchto zmenách by vyznelo nezvyčajne a mohlo by byť na škodu riadnej prevádzke. V danom prípade okrem splnenia svojej informačnej povinnosti využil email na poďakovanie žalobcovi a zamestnancom odoslal email, ktorý bol svojou povahou a vyznením nepochybne ďakovný a pochvalný a neobsahoval vo vzťahu k žalobcovi žiadnu negatívnu informáciu; tento dojem je mimo akúkoľvek pochybnosť pozitívny a teda nemôže ísť o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. V tomto kontexte je preto zjavne irelevantný rozbor jednej vety emailu, v ktorej žalobca vidí nepravdivú, resp. difamujúcu informáciu na základe argumentu, že sa nikdy nerozhodol odísť sám a z osobných dôvodov; ani táto úvodná časť emailu neobsahuje nepravdivé tvrdenie ("Milé kolegyne a kolegovia, chcel by som vás informovať, že K. sa z osobných dôvodov rozhodol odísť z nasej spoločnosti") a je zrejmé, že obsahuje nepochybne pravdivú informáciu o skončení pracovného pomeru, nakoľko je nepochybné, že žalobca skutočne sám odišiel zo spoločnosti žalovaného; bez ohľadu na pôvodnú pohnútku zamestnanca je totiž uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru vždy v konečnom dôsledku jeho vlastným rozhodnutím a zamestnancovi nič nebráni takúto dohodu neuzavrieť. Rovnako, odchod každého zamestnanca od svojho zamestnávateľa je v konečným dôsledku vždy rozhodnutím "z osobných

dôvodov", bez ohľadu na to, či sa osobné dôvody viažu na rodinu, zdravie, či želanie jednoducho zmeniť po dlhej dobe pracovné prostredie, či druh práce alebo akúkoľvek inú motiváciu uzavrieť právny úkon zamestnanca, ktorým dôjde k ukončeniu pracovného pomeru. V emaily použitý pojem "osobné dôvody" je pojem s relatívne širokým významom, teda predstavuje informáciu, ktorá je nekonkrétna, avšak pravdivá a rozhodne nepredstavuje ani sama o sebe (a už vôbec nie v celkovom kontexte voči žalobcovi nepochybne pozitívne formulovaného emailu) neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Pri koncipovaní emailu bol motivovaný snahou neuvádzať žiadne detaily z diskusie účastníkov predchádzajúcej uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru a sústredil sa výlučne na pozitívne formulácie, teda na poďakovanie za doterajšiu činnosť žalobcu a želanie ďalších profesných a osobných úspechov; k skončeniu pracovného pomeru uviedol iba stručnú, faktickú informáciu a nekonkrétny odkaz na osobné dôvody. Považoval za úplne prehnanú žalobcom predostretú interpretáciu pojmu "odchod zo zamestnania z osobných dôvodov", ktorá by naznačovala, že daná osoba už v danej oblasti nikdy nebude pôsobiť a je presvedčený o tom, že bežný človek by obsah emailu takto nevyložil. V súvislosti s údajným porušením povinnosti zachovať dôvernosť emailu uviedol, že bežný zamestnanec dokáže aj bez osobitného upozornenia sám rozlíšiť, ktorý email predstavuje internú komunikáciu a ktorý nie; povinnosť "zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám" tiež patrí medzi základné povinnosti zamestnanca. Keďže obsah emailu neobsahoval žiadnu osobitnú zákonom chránenú informáciu (napr. obchodné tajomstvo či utajovanú skutočnosť) ani nebol povinný prijať akékoľvek opatrenia na zabránenie jeho šírenia. Ak by aj sprístupnenie obsahu predmetného emailu iným osobám ako jeho pôvodným adresátom mohlo spôsobiť ujmu žalobcovi (čo žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené vyznenie považuje za vylúčené), potom to nebol žalovaný, kto taký email sprístupnil a žalovaný teda neporušil žiadnu právnu povinnosť, v dôsledku ktorej by taká ujma mohla žalobcovi vzniknúť, a už vôbec teda nemohlo ísť o neoprávnený zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcu. K údajnej primeranosti požiadavky žalobcu na spôsob ospravedlnenia poukázal na skutočnosť, že vo sfére tlačového práva, ktoré možno analogicky použiť na posúdenie primeranosti požadovaného ospravedlnenia platí, že "Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť... v rovnakej periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým bolo uverejnené skutkové tvrdenie ... označenie "odpoveď" s menom a priezviskom alebo názvom žiadateľa o uverejnenie odpovede musí byť uverejnené rovnakým písmom, akým bol uverejnený nadpis textu obsahujúceho skutkové tvrdenie...".

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, , ďalej len ""), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario , keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 ( ).

11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby na ochranu osobnosti, zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vykonal v súlade s , dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne závery o tom, že email žalovaného zo dňa 16.12.2015 s označením predmetu "Rezignácia K.. O." nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu; súd prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia , , ktoré aj správne vyložil .

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Ustanovenia až 16 upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej sfére rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( ). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ).

14. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že a) došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti, b) tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach, c) medzi konaním neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden, je vylúčené uplatnenie sankcií podľa .

15. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že esenciálnou zákonnou hmotnoprávnou podmienkou (conditio sine qua non) pre vznik osobitných občianskoprávnych sankcií v zmysle , je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo čo aj len ohrození osobnosti fyzickej osoby; tento znak je daný, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení a nasledujúcich nie je významná subjektívna stránka, teda to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky.

16. Hodno v tejto súvislosti vysvetliť, že objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Vzhľadom na to, že právna úprava ochrany osobnosti je založená na objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napríklad aj vtedy, ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom inom).

17. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom; môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu.

18. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah (napríklad výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).

19. O vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu osobnosti a vznikom jej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv ide vtedy, ak ujma je dôsledkom zásahu. Treba dodať, že povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočíva na osobe tvrdiacej zásah do jej osobnostných právach.

20. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný prostredníctvom H. Z. (general manager) dňa 16.12.2015 zaslal celkovo 11 adresátom vrátane žalobcu email s textom "Milé kolegyne a kolegovia, chcel by som Vás informovať, že K. sa z osobných dôvodov rozhodol odísť z našej spoločnosti. Na základe vzájomnej dohody ukončíme spoluprácu k 31.12.2015. Od zajtrajšieho dňa si K. čerpá dovolenku. Chcel by som K. poďakovať za jeho pôsobenie v našej spoločnosti, roky vysokej lojality a maximálnej ústretovosti voči našim klientom a popriať mu veľa šťastia a zdravia v ďalšom pôsobení

ako aj osobnom živote. H. (pozn. odvolací súd doplnil do textu diakritické znamienka, nakoľko v originály textu emailu absentujú).

21. Ďalej zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý medzi stranami nebol sporný, tiež vyplýva, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ dňa 15.12.2015 podľa uzatvorili Dohodu o skončení pracovného pomeru, nakoľko ku dňu 14.12.2015 sa z organizačných dôvodov zrušilo pracovného miesto žalobcu; pracovný pomer založený pracovnou zmluvou v znení dodatku zo dňa 25.6.2015 skončil na základe vzájomnej dohody dňa 15.12.2015.

22. Z uvedeného preto možno jednoznačne uzavrieť, že pokiaľ pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou o skončení pracovného pomeru podľa , jej nevyhnutným predpokladom bol prejav slobodnej vôle žalobcu túto dohodu uzatvoriť; inak povedané žalobca chcel vlastným konaním (za súčasného prejavu vôle žalovaného) docieliť skončenie pracovného pomeru a bez tohto prejavu vôle by k skončeniu pracovného pomeru dohodu nikdy nedošlo. Zároveň platí, že takto prejavená slobodná vôľa žalobcu môže byť z povahy veci vždy iba vyjadrením jeho osobných dôvodov pre skončenie pracovného pomeru, pričom odvolací súd nepochybuje, že zrušenie pracovného miesta žalobcu u žalovaného ku dňu 14.12.2015 bolo motívom následného vzájomného konania strán sporu k skončeniu pracovného pomeru dohodou; bez výslovnej vôle žalobcu by však pracovný pomer dohodou žalobcu neskončil a k jeho skončeniu by (pre zrušenie pracovného miesta) mohlo dôjsť iba výpoveďou danou zamestnávateľom podľa .

23. Pretože skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobcu bola dohoda strán sporu, ktorá je vyjadrením vlastných pohnútok (dôvodov) oboch strán, ale najmä žalobcu, ktorého pracovné miesto bolo zrušené, považuje odvolací súd za existencie týchto skutočností za celkom adekvátne použitie v predmetnom emaile termínu "rezignácia", vyjadrujúceho práve rozhodujúci moment (keďže ide o slovo použité v predmete emailu) skončenia pracovného pomeru žalobcu; ako odvolací súd vyššie uviedol, bez dohody by logicky pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil výpoveďou a za danej situácie mal potom logicky záujem dohodu uzatvoriť primárne žalobca.

24. Hodno zdôrazniť, že informovanie žalovaného o skutočnostiach týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru žalobcu emailom adresovaným v rozsahu 10 subjektov (okrem žalobcu), ktorí boli jeho zamestnancami, taktiež nemožno považovať za neprimerané; naopak, interné oboznámenie zamestnancov o zásadných skutočnostiach týkajúcich spoločnosti žalovaného, teda aj o odchode dlhoročného zamestnanca, ktorý bol ku dňu skončenia pracovného pomeru projektovým manažérom, je bežnou súčasťou firemnej kultúry; zároveň nemožno poprieť schopnosť týchto adresátov emailu čítať predmetnú informáciu s porozumením obsahu a vo vzájomných súvislostiach, keďže ide o osoby zjavne oboznámené s pôsobením žalobcu u žalovaného.

25. Nemožno súčasne opomenúť, že celkové vyznenie emailu, ktoré sa navonok prejavuje použitými výrazovými prostriedkami, nielen že neobsahuje, s výnimkou chyby v dátume skončenia pracovného pomeru (namiesto dňa 15.12.2015 je uvedený nesprávne deň 31.12.2015), nepravdivé tvrdenie o odchode žalobcu z osobných dôvodov, ale jeho celkový kontext bez akýchkoľvek pochybností je minimálne v neutrálnej rovine; vyvážene totiž použitými výrazovými prostriedkami a ich štylizáciou prezentuje na jednej strane informáciu o odchode žalobcu (skončením pracovného pomeru na základe vzájomnej dohody) a zároveň v nie zanedbateľnom rozsahu adresuje žalobcovi prostredníctvom slov general managera osobné poďakovanie a prianie do budúcnosti.

26. Na základe uvedeného preto nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu založenej na izolovanej, celkom preexponovanej, subjektívne prežívanej a účelovej interpretácii použitého výrazu "rezignácia" a slovného spojenia "z osobných dôvodov sa rozhodol odísť z našej spoločnosti"; predmetný email tak nemohol znížiť vážnosť žalobcu u ostatných zamestnancov žalovaného (adresátov emailu), ani iných subjektov, ktoré by sa prípadne aj s obsahom emailu mohli oboznámiť a už vôbec nemohol nepriaznivo ovplyvniť jeho uplatnenie v danom segmente podnikania; predmetný email preto nebol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu na jeho osobnostných právach.

27. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku; právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak sa nevyžaduje, aby

na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj A. F. v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; T. R. v. Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; I. v. I. z 29. mája 1997; T. v. W. z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen SR, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. , , ).

28. Preskúmaním uvedenej odvolacej námietky žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia; súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu; súd prvej inštancie stručne, jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú a nakoľko sa v posudzovanej veci o jednalo o jednoduchý prípad aplikácie práva (tzv. easy case) je podľa odvolacieho súdu takto zvolená forma odôvodnenia absolútne dostatočná. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky Za porušenie základného práva zaručeného v SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

29. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).