Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-94-2018.pdf
PDF · 107.94 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/94/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanej: B. M., D.. XX.XX.XXXX, O. XX, N., o zaplatenie 1.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 24Csp/187/2017-64, zo dňa 26.2.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa zaplatenia poplatku v sume 47,14 eura a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.000 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 5,25 % zo sumy 1.000 eur od 8.6.2017 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súde 19.9.2017 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.000 eur prísl. - s úrokom vo výške 197,39 eura, s úrokom vo výške 829,95 eura, s úrokmi zo zostatku úverovej istiny, t.j. zo sumy 1.000 eur vo výške 25,5 % ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo žalovanej istiny od 8.6.2017 do zaplatenia, poplatkov vo výške 47,14 eura a nahradiť vzniknuté trovy konania, titulom nesplnenia záväzku dlžníka vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 ako bankou a žalovanou ako klientom dňa 17.12.2013. Žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.6.2017, uzavretou medzi žalobcom ako postupníkom a Poštovou bankou, a.s. ako postupcom, pohľadávka voči žalovanej bola identifikovaná pod č. XXXXXXXXXXXXXXXX.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie zmluvu uzatvorenú medzi stranami právne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom skonštatoval, že predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje všetky potrebné náležitosti v zmysle zákonných ustanovení, procesné strany sa predpísanou písomnou formou dohodli na predmete zmluvy, spôsobe úhrady, zmluva obsahuje potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pri uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné ustanovenia smernice č. 93/13/ EHS. Z obsahu úverovej zmluvy mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok splácania, zmluvné podmienky právny predchodca žalobcu splnil, žalovaná si svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnuté finančné
prostriedky formou mesačných splátok nesplnila vôbec. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami procesného útoku žalobcu, že žalovaná jednoznačne porušila písomne dohodnuté zmluvné podmienky, nesplácala poskytnuté finančné prostriedky riadne a včas, preto dospel k záveru, že žalobca oprávnene požadoval zaviazať žalovanú na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami, t.j. reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru zo strany žalovanej a sumou, ktorú žalovaná žalobcovi reálne uhradila na úverovej istine.
3. Súd prvej inštancie dôvodil, že povahou občianskoprávny vzťah uzavretý medzi procesnými stranami patrí medzi právny vzťah spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je aplikovateľné, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka ex lege neplatné, nemôžu požívať právnu ochranu. Poukázal na to, že splnenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovanej žalobca zabezpečil úrokom z úveru vo výške 25,5 % ročne. Žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie uvedeného úroku má podľa názoru súdu prvej inštancie povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže v danom prípade išlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, majúcej podobu formulárovej zmluvy s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny, bez možnosti žalovanej ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce do zmluvného vzťahu vstúpiť. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v takej zmluve, ktorej obsah jedna strana nemá možnosť ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti; súd je k tomu v prípade spotrebiteľských zmlúv povolaný z úradnej povinnosti. Bol názoru, že žalobcom požadovaný úrok z úveru predstavuje zmluvnú podmienku, zakladajúcu značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán z hľadiska jej kauzy, t.j. ekonomického dôvodu vedúceho k zakotveniu do zmluvy, preto nemôže požívať ochranu. Návrh, ktorým je v súdnom konaní uplatnený nárok z tohto práva vzniknutý, musí byť súdom zamietnutý. Poukázal na to, že výška úverových a sankčných úrokov spolu predstavuje sumu vyššiu ako bola suma samotného poskytnutého úveru (1.027,34 eura), takáto výška úrokov sa súdu prvej inštancie nejavila byť v súlade s dobrými mravmi ako spôsobom uplatňovania práva, zodpovedajúcemu požiadavkám ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka; oprávnene teda možno odoprieť takému výkonu práva žalobcu právnu ochranu a aj z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobný návrh v uplatňovanej časti príslušenstva pohľadávky zamietol.
4. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že podľa § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 1.5.2014 (pozn. odvolacieho súdu - zákon č. 102/2014 Z.z. bol nepriamou novelou zákona č. 250/2007), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V zmysle vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie aplikujúc povinnosť uvedenú v cit. § 5b uplatnil v danej veci všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu a dospel k záveru, že nemožno priznať žalobcovi časť nároku, týkajúcu sa príslušenstva žalovanej pohľadávky, a to poplatkov vynaložených veriteľom na účely predchádzania súdnemu sporu vo výške 47,14 eura, nakoľko tieto poplatky ako pohľadávka podľa aktuálneho stavu úveru ku dňu 7.6.2017 vznikli vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola na súd podaná 19.9.2017, po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Na premlčaný nárok v prípade spotrebiteľského vzťahu súd prihliada priamo zo zákona, bez aktívnej obrany spotrebiteľa, preto žalobu aj v tejto uplatňovanej časti zamietol.
5. Konštatoval, že žalovaná si nesplnila povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok voči žalobcovi, ktorému vznikol nárok na úhradu zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni, ku ktorému bol vyčíslený aktuálny stav úveru, teda od 8.6.2017 do zaplatenia. Na uvedenom základe v zmysle § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 2 písm. g), § 9 ods. 1, ods. 2, zákona č. 129/2010 Z.z., § 5b) zákona č. 102/2014 Z.z., uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami, t.j. reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru zo strany žalovanej a sumou, ktorú žalovaná žalobcovi reálne uhradila na úverovej istine spolu s úrokom z omeškania 5,25 % ročne
z dlžnej sumy a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu priznal náhradu trov konania.
6. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) C.s.p. odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia z dôvodu, že nie je zrejmé z akého právneho predpisu súd prvej inštancie vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky; poukázal tiež na to, že 7.2.2018 Ústavný súd SR na verejnom zasadnutí pléna rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, preto nie je zrejmé, na základe akých skutočností sa súd prvej inštancie o predmetné ustanovenia opiera.
7. Namietal, že ak by sa uvažovalo o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998 tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V tejto súvislosti poukázal napríklad na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06) a rozvinul svoje úvahy o dôvodoch, pre ktoré po zosplatnení úvery veriteľovi naďalej patria úroky, ktoré podoprel odkazom na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a bod 6.4 Obchodných podmienok.
8. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa, keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Poukázal na to, že v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Bližšie ozrejmil ďalšie právno-teoretické východiská uvedených záverov.
9. Brojil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa zakladá na tzv. omyle v dokazovaní, keď požadoval sankčné úroky za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, t.j. do 19.9.2014 v rámci vyčíslenej sumy 197,39 eura, ktorú však súd bez ďalšieho napadnutým rozhodnutím zamietol. Zdôraznil, že v konaní si uplatňoval aj nárok na zaplatenie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania od 8.6.2017 do zaplatenia z dôvodu, že si v žalobe uplatnil vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania vypočítané do dňa vyhotovenia listiny Aktuálny stav úveru, t.j. do 7.6.2017. Súd prvej inštancie žalobu v časti vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania zamietol, čím mu odňal právo aj na úrok z omeškania 5,25 % ročne z istiny odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, t.j. od dňa 20.9.2014 do 7.6.2017. Aj z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie súdu za arbitrárne a neudržateľné a namietal, že platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.3.2009, sp. zn. IM Obdo V 16/2006)
10. Vo vzťahu k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na skutočnosť, že na § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré boli založené pred 1.4.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a contrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 odsek 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Na všetky úverové
vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou k 1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti o zaplatenie 47,14 eura, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v zostávajúcej zamietajúcej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku vo výške 25,5 % ročne považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a to s poukazom na § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorá zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán z hľadiska jej kauzy, t.j. ekonomického dôvodu vedúceho k zakotveniu do zmluvy, preto nemôže požívať ochranu zo strany súdu a návrh, ktorým je v súdnom konaní uplatnený nárok z tohto práva vzniknutý, musí byť súdom zamietnutý. Ďalej uviedol, že výška úverových a sankčných úrokov spolu predstavuje sumu vyššiu ako bola suma samotného poskytnutého úveru (1.027,34 eura); takáto výška úrokov sa súdu prvej inštancie javila byť v nesúlade s dobrými mravmi ako spôsobom uplatňovania práva, zodpovedajúcemu požiadavkám ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalobný návrh v uplatňovanej časti príslušenstva pohľadávky (úroku) zamietol.
13. Žalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.7.2000, sp. zn. 4 Obo 143/1998, podľa ktorého mu nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení; nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa; vo vzťahu k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby bol názoru, že súd prvej inštancie mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca vo svojej odvolacej argumentácii vôbec nereaguje na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku. V dôsledku uvedeného v podanom odvolaní úplne absentuje vysvetlenie dôvodov, v čom konkrétne namietané vady konania spočívajú a v čom konkrétne spočíva omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav veci. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatneným odvolacím dôvodom, ktorým je zároveň vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu, rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolací súd pripomína, že podľa § 380 C.s.p. je viazaný dôvodmi odvolania nielen v zmysle ich paragrafového vymedzenia, ale aj konkrétneho skutkového vymedzenia, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva a to aj v odvolacom konaní. Je notorietou, že k zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe odvolací súd preto konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo možné vo vzťahu k časti zamietajúcej nárok žalobcu na zaplatenie úroku preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov.
14. Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa zakladá aj na tzv. omyle v dokazovaní, keď požadoval sankčné úroky za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, t.j. do 19.9.2014 v rámci vyčíslenej sumy 197,39 eura a tiež, že zamietnutím žaloby vo vyčíslených úrokoch a úrokoch z omeškania mu odňal právo aj na úrok z omeškania 5,25 % ročne z istiny odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, t.j. od dňa 20.9.2014 do 7.6.2017 odvolací súd uvádza, že v tomto smere nezistil pochybenie súdu prvej inštancie. Z obsahu žalobného petitu vyplýva, že žalobca sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.000 eur, úroky vo výške 197,39 eura, úroky
vo výške 829,95 eura, úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.000 eur vo výške 25,5 % ročne zo sumy 1.000 eur od 8.6.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.000 eur od 8.6.2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 47,14 eura. Z uvedeného tak celkom jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania 5,25 % ročne iba zo sumy 1.000 eur od 8.6.2017 do zaplatenia, žiadna iná požiadavka na zaplatenie úroku z omeškania zo žalobného petitu nevyplýva. Pokiaľ žalobca tvrdil, že požadoval sankčné úroky (majúc na mysli zrejme úrok z omeškania) aj za obdobie do vyhlásenia predčasnej splatnosti, t.j. do 19.9.2014 v rámci vyčíslenej sumy 197,39 eura, resp. z istiny od 20.9.2014 do 7.6.2017, ako súčasť svojho tvrdenia o výške dlhu bol povinný už v podanej žalobe presne špecifikovať ním požadovanú vyčíslenú čiastku a zároveň aj jej štruktúru tak, aby bolo zrejmé odkedy a s akou čiastkou je žalovaná v omeškaní a ako a odkedy žalobca, resp. jeho právny predchodca žalovanej účtoval úrok a úrok z omeškania. Svoju požiadavku zrozumiteľne špecifikovanú v žalobe bol povinný následne premietnuť aj do žalobného petitu. Dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu však nie je výpis, ktorý žalobca pripojil k žalobe, pretože ním tvrdené skutočnosti z obsahu tejto listiny nielenže nevyplývajú, ale v zmysle z § 132 ods. 2 C.s.p. opísanie rozhodujúcich skutočností ani nemožno nahradiť odkazom na označené listiny. Súd tak nemôže nahrádzať povinnosť tvrdenia žalobcu a z pripojených listinných dôkazov si sám vyvodzovať, dopĺňať, vyčísľovať, dedukovať, či hádať, akých nárokov sa žalobca domáha. Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie rozhodoval iba o tom, čo žalobca urobil predmetom konania a čoho sa domáhal žalobným petitom.
15. Na uvedenom základe neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na zaplatenie úrokov; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
16. Za dôvodnú však odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie 47,14 eura (poplatky vynaložené na účely predchádzania súdnemu sporu), pretože súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku na vec aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V danom prípade táto skutočnosť bola základom pre právne posúdenie premlčania uplatneného nároku (právneho predpisu, ktorý treba použiť a s tým súvisiacej dĺžky premlčacej doby); bez použitia tohto ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa by totiž riešenie otázky premlčania práva ani do úvahy neprichádzalo.
17. V Zbierke zákonov SR bol pod č. 271/2018 Z.z. vyhlásený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. US 11/2016-60, zo 7.7.2018, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
18. V zmysle § 193 veta prvá C.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, a to nielen vo veci, v ktorej bol tento nesúlad vyslovený v súvislosti s jeho postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., ale v každej veci, v ktorej majú byť posudzované nároky vzniknuté za účinnosti ústavne nesúladných právnych predpisov. Nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou je všeobecne záväzný odo dňa jeho uverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z.). I keď ústava, ani zákon č. 38/1993 Z.z. nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade právnych predpisov vydaného pred právoplatným skončením súdneho konania, možno dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach je správny postup vychádzajúci zo znenia § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z., t.j. že nastávajú hmotnoprávne účinky nálezu pre všetkých ex tunc.
19. Odvolací súd poznamenáva, že k otázke hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu (jeho ustanovenia) s ústavou zaujal zjednocujúce stanovisko aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. Plz. ÚS 1/06, zo dňa 11.10.2006, v ktorom vychádzal z právneho názoru, že „z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v danej veci (nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. s ústavou) ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a
princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.“ Podľa vyjadreného názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústavný súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, podľa ktorého hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho uverejnenia v Zbierke zákonov. Podstata tohto právneho názoru sa v praxi prejavuje v tom, že ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku a na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR. Treba tiež vychádzať z toho, že pokiaľ nemožno nútene vymáhať právoplatne uložené povinnosti, tým viac nemožno uložiť povinnosti na základe právneho predpisu, o ktorom v čase rozhodovania súdu už bola vyslovená jeho nesúladnosť s ústavou (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2006, sp. zn. 4 Cdo 23/2006).
20. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská - kedy hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov platia ex tunc, t.j. od začiatku aj vo veciach právoplatne neskončených, v momente jeho uverejnenia v zbierke zákonov - potom žalobca opodstatnene namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 47,14 eura, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko konajúci súd aplikujúc ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý bol medzičasom vyhlásený nálezom Ústavného súdu SR za nesúladný s Ústavou SR, skúmal ex offo premlčanie práva žalobcu uplatneného v konaní; a dospejúc k právnemu názoru, že právo žalobcu je premlčané, jeho žalobu v časti zaplatenia 47,14 eura zamietol. V dôsledku tohto záveru sa súd prvej inštancie ďalej nezaoberal zistením skutkového stavu veci, jeho právnym posúdením a ani vyhodnotením dôvodnosti tejto časti žaloby z hľadiska jej merita. A pretože nedostatky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný opätovne vec v rozsahu zrušenej časti prejednať, na základe vykonaných dôkazov ustáliť skutkový stav a vec posúdiť po právnej stránke; zároveň svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci súd prvej inštancie odôvodní v rozhodnutí vo veci samej spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p.
21. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).