Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoE-99-2019.pdf
PDF · 106.03 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/99/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudcov JUDr. Antona Jačeka a Mgr. Michala Novotného, v exekučnej veci oprávneného: UNION zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. E. č. XX, XXX XX V. E. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka, Exekútorský úrad so sídlom Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Malacky, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 194,24 eura a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 5Er/306/2012-31 zo dňa 22. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu trov exekúcie vo výške 51,59 eura, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 57 ods. 1 písm. h) 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2, § 243h ods. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 14 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
3. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil tým, že súdny exekútor doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, keďže jeho šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní súd prihliadal aj na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť exekučného konania. Podotkol, že pre rozhodovanie o zastavení, resp. nezastavení, exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania, resp. vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať do úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností (teoretická zmena pomerov je daná vždy). Preto súd exekúciu zastavil. Súd prvej inštancie zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku), a to v celkovej výške 51,59 eura.
4. Proti tomuto uzneseniu voči I. výroku o zastavení exekúcie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Oprávnený mal totiž za to, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania považuje oprávnený za predčasné. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na znenie Uznesenia Krajského súdu Trenčín sp.zn.: 2CoE/218/2016. Právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii
hospodárne, prislúcha oprávnenému. Zákon výslovne neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden majetok, ale v budúcnosti by nejaký majetok mohol získať. Takéto situácie však rieši judikatúra v tom zmysle, že pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V danom prípade povinný je fyzická osoba v produktívnom veku (44 rokov), čo svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Predčasné zastavenie exekúcie by mu upieralo právo na uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych, či iných rozhodnutí. Pravdepodobne ani súdny exekútor, ani súd nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na skutočnosť, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. V súvislosti so záverom exekučného súdu o nemajetnosti povinného, je potrebné uviesť tiež tú skutočnosť, že súdny exekútor dostatočne nepreskúmal (aspoň to nie je zrejmé z obsahu uznesenia), či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv uzatvorených s povinným). Oprávnený poukázal, že povinný je zamestnaný v spoločnosti LEŠENIE SK, s. r. o., od 13.05.2019. Oprávnený má za to, že v tomto exekučnom prípade bol podaný podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku predčasne. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce nemajetnosť povinného, ani žiadne šetrenia vykonané, či už súdnym exekútorom, ani samotným súdom, ktoré by preukazovali nemajetnosť povinného. Zároveň oprávnený podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané, čím sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky. Pohľadávka predstavuje neuhradené poistné. Zdravotné poistenie je povinné a vzťahuje sa na každú fyzickú osobu, ktorá má trvalý pobyt v SR - výnimky umožňuje len zákon. Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Finančné prostriedky, ktoré v systéme verejného zdravotného poistenia absentujú z dôvodu nedisciplinovanosti platiteľov poistného, pocítia aj ostatní platitelia, ktorí pravidelne do systému prispievajú, či už ako zamestnanci, SZČO, zamestnávatelia, samoplatitelia, a pod. Preto je dôležité, aby pri dobrovoľnom nesplnení povinnosti platiteľmi poistného sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov. Účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila. Exekučný súd musí preto postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, ak zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu neplnením povinnosti, alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne alebo trvalo nepokračovalo (odklad alebo zastavenie exekúcie). Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Na základe uvedeného oprávnený žiadal uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie sa zamieta, alebo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor tak, že v predmetnej veci bola vylustrovaná (priebežne od začatia exekučného konania) negatívna majetková podstata. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1CoE/52/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 4CoE/56/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1CoE/41/2012-63, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41CoE/98/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 2CoE/375/2018, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25CoE/73/2018 zo dňa 25.6.2019 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 452/2011 zo dňa 20.10.2011. Pre rozhodovanie súdu o zastavení exekučného konania pre nedostatok majetku povinného nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicatae) pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
6. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou - účastníkom (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
8. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 30.08.2012 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola okresnému súdu dňa 04.09.2012 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 13.09.2012 poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Union zdravotnej poisťovne, a.s. č. k. 1200238258 zo dňa 05.06.2012 na vymoženie sumy 194,24 eura a trov exekúcie. Súdny exekútor doručil okresnému súdu podnet na zastavenie exekúcie zo dňa 17.05.2015 pre nemajetnosť povinného podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že vykonaným šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil.
9. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
10. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
11. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.
12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods.2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
16. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
17. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zastavení exekúcie, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
19. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku o zastavení exekúcie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku) musí exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.
20. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, keďže odkedy mu bolo doručené vydané poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 13.09.2012 (č. l. 7), nebol pri lustráciách vykonaných súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania podnetu súdneho exekútora zo dňa 17.05.2017 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, z ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného, ktoré sú obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise, ktorý si správne súd prvej inštancie vyžiadal od súdneho exekútora potom, ako mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností, nie je vlastníkom motorového vozidla, nepoberá žiadny príjem aspoň v takej výške, aby sa z neho mohli vykonať exekučné zrážky (a to či už z výkonu pracovnej činnosti, či z dávok sociálneho poistenia), nemá účet v bankách. Odvolací súd preveril tvrdenia oprávneného v podanom odvolaní o tom, že povinný sa zamestnal u zamestnávateľa LEŠENIE SK, s. r. o., avšak lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo odvolacím súdom zistené, že povinný u predmetného zamestnávateľa pracoval iba formou Dohody o vykonaní práce a to v období od mája 2019 do júla 2019, pričom jeho príjem nebol ani vo výške životného minima. Odvolací súd konštatuje, že predmetný príjem od zamestnávateľa v danej výške nemôže podstatne zmeniť finančnú situáciu povinného. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že majetok povinného práve v čase rozhodovania nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku).
21. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu niekoľkých rokov trvania exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o aspoň takej majetnosti povinného, ktorá by postačovala na úhradu trov exekúcie, podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie.
22. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov
vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s tvrdením oprávneného, že povinný je zamestnaný, keďže lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo zistené, že povinný pracoval iba 3 mesiace na dohodu o vykonaní práce za veľmi nízky príjem. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.
23. Na dôvažok odvolací súd ďalej ešte uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné prekážky výkonu exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom, a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých prípadoch, v ktorých mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký prípad ide aj pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
24. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že povinný nadobudne určitý majetok v budúcnosti (napr. dedením, darovaním, reštitúciou alebo pracovným pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem na súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.
25. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh, či súhlas účastníka konania, osobitne oprávneného.
26. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania, a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučného konania dňa 13.09.2012, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti, čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako 7 rokov od začatia exekučného konania).
27. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
28. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
30. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
31. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
32. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).