Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-29-2017.pdf
PDF · 135.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/29/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: S. Z., R.. X.X.XXXX, H. XX, D., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou, Mickiewiczova 6, Bratislava, proti žalovanému: N. Š., R.. XX.X.XXXX, A. XX, D., zastúpenému Kotvan, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C/328/2013-249, zo dňa 9.9.2015, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16C/328/2013-284, zo dňa 12.12.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že vyjadrenie odporcu v relácii Colnica alebo Československo po 20 rokoch odvysielané na televíznej stanici Dvojka Rozhlasu a televízie Slovenska dňa 9.6.2013 "Nech žijú komunisti a ŠTBáci,... súdruh" adresované na osobu navrhovateľa sú tvrdením nepravdivým, hrubo urážajúcim a znevažujúcim osobnosť navrhovateľa a sú neoprávneným zásahom do práva navrhovateľa na ochranu jeho dôstojnosti a cti (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť do 10 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie nasledovného znenia: Výroky "Nech žijú komunisti a ŠTBáci, ... súdruh", ktoré som uviedol k osobe S. Z. v relácii Colnica alebo Československo po 20 rokoch odvysielanej na televíznej stanici Dvojka Rozhlasu a televízie Slovenska dňa 9.6.2013 sú nepravdivé, hrubo urážajúce a znevažujúce osobnosť S. Z. a S. Z. sa za ich zverejnenie ospravedlňujem (výrok II.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia 495,61 eura a náhradu iných trov konania 66 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu (výrok IV.).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu 11.9.2013 domáhal voči žalovanému ako žalovanému 2/ a Rozhlasu a televízie Slovenska ako žalovanému 1/ ochrany osobnosti v znení, po čiastočnom späťvzatí návrhu, uvedenom v bodoch 1. a 2. výrokovej časti rozsudku, aby mal právo zverejniť rozsudok v dvoch denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou vydávaných v SR na náklady žalovaného v súvislosti s tým, že dňa 9.6.2013 odzneli v relácii Colnica alebo Československo po 20 rokoch v rámci dokumentárneho filmu režiséra W. J. - W. nepravdivé údaje o jeho osobe zverejnené žalovaným 1/ na televíznom programe Dvojka Rozhlasu a televízie Slovenska. V predmetnom príspevku odvysielal žalovaný 1/ vyjadrenie žalovaného 2/ na jeho adresu, ktoré obsahovalo nepravdivý, znevažujúci a urážajúci údaj o ňom: "Nech žijú komunisti a ŠTBáci, .... súdruh." Po tomto výroku odišiel z ľadu von, pretože nechcel vyvolať žiadny konflikt pred verejnosťou. Keby
bol vopred informovaný o tom, čo žalovaný 1/ zamýšľa, že ho chce postaviť pred verejnosťou do konfrontácie so žalovaným 2/, nebol by sa takejto škandálnej relácie zúčastnil. Tým skôr, že sám rešpektuje pravidlá slušnosti a nikdy sa takého chovania nedopustil. V následnej diskusii moderátorov relácie s hosťami, títo uviedli, že išlo o stretnutie dvoch slovenských legiend na slovenský spôsob. Na základe odvysielanej relácie a v nej uvedených výrokoch sa tejto téme obšírne venovali masmédia napr. denník Nový čas, ktorý je najčítanejším denníkom a na vyjadrenie odporcu v 2. rade na jeho osobu reagoval viackrát. Nový čas dňa 17.6.2013 uviedol na str. 1: ".Ý. pritvrdil: Z. zdravil ako eštebáka" a str. 42: "N. Š. na adresu S. Z.: Nech žijú eštebáci a komunisti. Spor oboch bývalých hokejistov sa ťahá roky, teraz však dostal novú dimenziu - Z. zatiaľ nikto zo spojenia s ŠTB neobvinil a nebol ani členom KSČ." V ďalšom vydaní denník Nový čas dňa 21.6.2013 na str. 38 uviedol: "V spore hokejových legiend Š. prestrelil: Z. ukázal, že nebol eštebák." Žalobca svoj návrh ďalej odôvodnil tým, že zo strany žalovaných 1/ a 2/ uvedením týchto nepravdivých a hrubo urážajúcich výrokov o jeho osobe, bol zámer škandalizovať ho a podsúvať verejnosti záver, že bol spolupracovníkom ŠTB a členom komunistickej strany; na základe takto klamlivej a nepravdivej informácie si verejnosť vytvorila nepravdivý pravdu skresľujúci úsudok, ktorý je v rozpore so skutočnosťou. Nikdy s ŠTB nespolupracoval, práve naopak bol sledovanou osobou, táto skutočnosť vyplýva z dokumentu, ktorý obdržal z Ústavu pamäti národa zo dňa 12.6.2013 a je v ňom uvedené: "Osobný zväzok na meno S. Z. v kategórii "preverovaná osoba" (zavedený dňa 21.2.1979 pod reg. č. 22801 a archivovaný pod arch. číslom 44779 na XII. Správe ZNB). Podľa záznamu v archívnej knihe bol predmetný zväzok dňa 11.5.1989 zničený." Ústav pamäti národa potvrdzuje, že osobný zväzok, vedený v kategórii "Preverovaná osoba (PO)" evidovaný Štátnou bezpečnosťou v období od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989, nie je v zmysle platnej legislatívy zväzkom spolupracovníka bezpečnostnej zložky." Rovnako nikdy nebol členom komunistickej strany, nikdy mu členstvo ani neponúkali, pretože boli známe jeho postoje k bývalému režimu a svoj postoj k intervencii spojeneckých vojsk v ČSSR, ktorý viackrát prejavil najmä v pamätnom hokejovom zápase na Majstrovstvách sveta v Prahe v roku 1969. Od zverejnenia tejto informácie bol viackrát dotazovaný rodinou, známymi, športovcami, verejnosťou a tlačou a musel vysvetľovať, že uvedené informácie skutočne nie sú pravdivé, sú hrubo urážajúce jeho osobu a znevažujúce jeho doterajší život reprezentanta Československa, kapitána československej hokejovej reprezentácie, v domácej a svetovej verejnosti známeho a rešpektovaného športovca. Prejavom tohto jeho renomé je, že je členom Siene slávy svetového hokeja, Siene slávy slovenského hokeja, členom Siene slávy českého hokeja a Siene slávy nemeckého hokeja. Proti týmto výrokom sa ohradil aj návrhom na uverejnenie opravy adresovanej žalovanému 1/ v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z., avšak bezúspešne, tento na jeho žiadosť nijako nereagoval. Uviedol, že tento zásah bol spojený so závažným znížením jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktorý vždy zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy; neoprávnený zásah bol o to horší, že následne sa dlho táto téma preberala v ďalších médiách a v tlači. Nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Pri príprave predmetnej relácie bol zo strany žalovaného 1/ informovaný o tom, že relácia bude zameraná na hodnotenie situácie v slovenskom hokeji. Vzhľadom na to, že je všeobecne známy jeho negatívny vzťah so žalovaným 2/, pokiaľ by ho žalovaný 1/ informoval o tom, že v relácii budú vystupovať súčasne, nebol by so svojou účasťou súhlasil. Uznesením č.k. 16C/328/2013-90, zo dňa 4.4.2014, právoplatným 29.4.2014, súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 1/ zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu voči tomuto žalovanému.
3. Súd prvej inštancie mal zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že vyjadrenie žalovaného N. Š., ktoré odvysielal pôvodne žalovaný 1/ - RTVS je nepravdivé; ustálil, že predmetné vyjadrenie z úst žalovaného odznelo tak, že stál na ľadovej ploche hokejového štadióna a za mantinelom stál žalobca, keď žalovaný povedal: "Nech žijú komunisti a eštebáci, súdruh", načo žalobca reagoval, že "to si mimo...". Nikto iný sa na ľadovej ploche nenachádzal a za mantinelom kamera snímala len žalobcu; zdôraznil, že predmetné vyjadrenie bolo následne uverejnené aj v denníku Nový Čas (17.6.2013 a 21.6.2013). Vychádzajúc z toho, že žalobca preukázal listom z Ústavu pamäti národa zo dňa 12.6.2013, že jeho osobný zväzok vedený v kategórii "Preverovaná osoba", evidovaný bývalou Štátnou bezpečnosťou v období od 25.2.1948 do 31.12.1989 nie je v zmysle platnej legislatívy zväzkom spolupracovníka bezpečnostnej zložky, súd prvej inštancie uzavrel, že vyjadrenie žalovaného "Nech žijú komunisti a ŠTBáci,... súdruh", uverejnené v relácii RTVS Colnica dňa 9.6.2013, predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie pripomenul, že kritika, odsúdenie, ironizovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby, ktoré sa opiera o okolnosti,
na základe ktorých sa oznamuje nepravdivá informácia, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, pričom ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé následky najmä v postavení dotknutej osoby v rodine a spoločnosti. Zrekapituloval výpoveď žalobcu, že predmetný výrok mal veľkú intenzitu hlavne v médiách, ktorý ho poškodil aj ako dôchodcu a jeho deti a podľa výpovede svedka N. K. po odvysielaní relácie na zimnom štadióne bola medzi podnikateľmi, bývalými hokejistami, hráčmi a funkcionármi, veľmi živá debata o relácii; svedok K. Ľ. uviedol, že žalobca mal ísť trénovať juniorských hokejistov do W., ale z dôvodu, že sú na I. rozhádaní, šéf rakúskeho klubu od kontraktu odstúpil. Svedok zostal prekvapený, že žalobca bol sledovaný ŠtB.
4. Súd prvej inštancie ďalej rozvinul úvahu o všeobecne známej skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným pretrváva dlhodobá antipatia, vzájomne nekomunikujú a dochádza medzi nimi aj k ostrejšej vzájomnej výmene názorov (články z denníku Nový Čas, internetové stránky SME, aktuálne. Sk, športky.sk, pluska). V tejto súvislosti ozrejmil, že sloboda prejavu a vyjadrenie vlastných názorov nemá charakter filozofickej kategórie, ale ako pojem ústavnoprávny pri svojej aplikácii na konkrétny skutkový základ podlieha obvyklým zásadám a pravidlám právnej interpretácie. Ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory bez ohľadu na prípadné možné obmedzenie zákonom, je už obsahovo obmedzené právami iných, či už tieto práva plynú ako ústavne zaručené z ústavného poriadku republiky alebo z iných zábran, daných zákonom, chrániacich celospoločenské záujmy či hodnoty. Nielen tieto obsahové obmedzenia môžu právo vyjadrovať názory zbaviť jeho ústavnej ochrany, pretože aj forma, ktorou sa názory navonok vyjadrujú, je úzko spätá s ústavne zaručeným právom, ku ktorému sa upína.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že keď nejaký publikovaný názor vybočí z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku a ako taký sa spravidla ocitá už mimo medze ústavnej ochrany; ozrejmil, že právo na ochranu osobnosti majú i osoby tzv. verejného záujmu, ktorými sú nielen osoby verejného života v užšom zmysle, t.j. osoby vystupujúce pri riešení rôznych otázok na verejnosti alebo verejne činné a tým vplývajúce na rôzne oblasti ale vôbec osoby, ktoré na seba priťahujú záujem verejnosti. Takáto osoba sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie. S ohľadom ale na skutočnosť, že žalobca nebol spolupracovníkom ŠtB (preukázané potvrdením Ústavu pamäti národa) a ani členom KSČ, mal súd prvej inštancie za to, že žalovaným zvolené výrazy (nech žijú komunisti, eštebáci, súdruh) boli použité s úmyslom znevážiť, resp. uraziť osobu žalobcu, čím došlo k zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť a ohroziť jeho práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka. Pri svojom rozhodovaní tiež zohľadnil, že dotknutý výrok odznel v relácii, ktorú vysielala RTVS, ktorá má celoslovenskú pôsobnosť a týkala sa hokeja, ktorý vzbudzuje vždy väčší záujem verejnosti. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia v podobe požadovaného ospravedlnenia a preto návrhu v tejto časti v zmysle § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel; v nadväznosti na uvedené vyhovel tiež žalobe v časti určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcu (bod 1. výrokovej časti rozsudku) na ochranu osobnosti s tým, že žalobca nemusel preukazovať naliehavý právny záujem na takomto určení; žalobu v časti nároku na zverejnenie rozsudku v dvoch denníkoch na náklady žalovaného pre nevykonateľnosť petitu zamietol. O náhrade trov konania žalobcu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a v podrobnej špecifikácii mu priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia 495,61 eura a náhradu iných trov konania 66 eur za zaplatený súdny poplatok.
6. Proti vyhovujúcim častiam rozsudku (výroky I. a II.) podal žalovaný odvolanie z dôvodov, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (keď vyjadrenie žalovaného označil ako skutkové tvrdenie) a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie uviedol, že vyjadrenie žalovaného "Nech žijú komunisti a ŠTBáci, ... súdruh" adresované na osobu žalobcu je nepravdivým tvrdením; tento svoj argument však nevysvetlil. Neobjasnil, že aký fakt, objektívne a preukázateľne existujúci nezávisle od vyjadrenia žalovaného, ktorý sa dá dokázať, je obsiahnutý vo vyjadrení žalovaného a prečo vyjadrenie žalovaného považuje za skutkové tvrdenie. Dôvodil tým, že celkom zjavne netvrdil, že žalobca bol členom KSČ, alebo ŠTBákom, alebo spolupracovníkom ŠtB. A keďže v jeho vyjadrení nie je obsiahnutý fakt, ktorý by bolo možné
dokazovať, môže takéto vyjadrenie byť považované iba za kritiku ako forma vyjadrenia názoru, ktorá patrí teda medzi hodnotiace úsudky. Poukázal na to, že pri hodnotiacich úsudkoch nemožno uvažovať o ich pravdivosti, či nepravdivosti, lebo hodnotiaci úsudok je vyjadrením subjektívneho názoru, a preto nepodlieha ani dokazovaniu. Požiadavku dokázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné splniť a táto požiadavka porušuje slobodu vlastného názoru žalovaného, ktorá je základnou časťou práva zabezpečeného článkom 10 Dohovoru. Súd prvej inštancie teda vyjadrenie žalovaného, ktoré je kritikou, nemohol posudzovať podľa doktríny "pravdivosti informácii". Zastával názor, že kritika môže obsahovať aj ostrejšie výrazy, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé, svoje opodstatnenie môže mať aj emocionálny náboj kritiky. Namietal, že bolo potrebné v prvom rade vyhodnocovať, či jeho kritika prekročila medze prípustnosti, následne vyhodnotiť, či predstavovala neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľa a napokon, či založila občianskoprávnu zodpovednosť na základe § 13 Občianskeho zákonníka. Napadnuté rozhodnutie však považoval za zmätočné, pretože myšlienkové konštrukcie súdu, na ktorých je jeho argumentácia založená, nie sú dostatočne rozvedené. Súdu prvej inštancie vyčítal, že sa v rozsudku vôbec neanalyzuje, čo je vlastne predmetom kritiky žalovaného; podstatným bolo v rozsudku uviesť, či predmetom jeho vyjadrenia vôbec bolo hodnotenie (kritika) žalobcu, či bol členom KSČ, alebo osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky. Súd prvej inštancie akoby "nepočul", alebo "nechcel počuť", že žalovaný v predmetnej relácii kritizuje, okrem iného, S. Š.É. a netransparentnú výstavbu štadióna, ktorá bola premysleným plánom na okradnutie ľudí, považuje zimný štadión za "značku" Š. a pripomienku toho, ako S. Š. okrádal ľudí v harvardských fondoch, ako okráda ľudí pri výstavbe autostrády; ďalej v relácii poukázal na nefunkčnosť justície, nefunkčnosť prokuratúry, na existenciu klientelizmu v spoločnosti a na skutočnosť, že tí istí ľudia, čo tu dominovali a drancovali do roku 1989 sú tu aj dnes a majú sa oveľa lepšie.
7. Pokiaľ ide o neoprávnenosť samotného zásahu, žalovaný na účely odvolania zrekapituloval svoje vyjadrenie zo dňa 30.1.2015, v ktorom uviedol niekoľko argumentov, prečo nie je jeho kritika neprimeraná a na akých skutočnostiach je založená. Súd prvej inštancie napriek uvedenému skonštatoval, že zásah bol neoprávnený s tým, že úmyslom žalovaného bolo znevážiť, resp. uraziť osobu žalobcu. Zastával názor, že z okolností medializovanej kauzy jednoznačne nevyplýva, že by chcel žalobcu uraziť a objasnil, že jeho cieľom nebolo uraziť žalobcu, skôr išlo o vyjadrenie znechutenia nad tým v akom stave sa nachádza spoločnosť a vyburcovanie ľudí, aby neboli nevšímaví a ľahostajní k negatívnym spoločenským javom. Pojmy "súdruh", "komunista", a "eštebák" evokujú v slovenskej spoločnosti rôzne predstavy ohľadom ich obsahu a významu. V kontexte ako odzneli tieto pojmy na adresu žalobcu, nemali urážlivý charakter a nemohli ani ovplyvniť "politickú", "mediálnu" kariéru žalobcu, prípadne jeho súkromný život, ktorý vedie na dôchodku. Žalovaný vo vzťahu k objektívnej spôsobilosti vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti žalobcu ako fyzickej osoby oponoval tiež tým, že žalobcom navrhnutí svedkovia (okrem skutočnosti, že mali za sebou kauzy, ktoré spochybňujú ich dôveryhodnosť) nepreukázali, že by jeho vyjadrenie žalobcovi poškodilo. Súd prvej inštancie na preukázanie negatívnych následkov napokon uviedol, že žalobca mal ísť trénovať hokejistov - juniorov do W., ale z dôvodu, že sú na I. rozhádaní, šéf rakúskeho klubu od kontraktu odstúpil; súd v zdôvodnení rozsudku ale neuviedol, že právny zástupca žalovaného vyzval svedka K. Ľ., aby uviedol meno osoby, ktorá rokovala o kontrakte, aby bolo možné jeho tvrdenia preveriť; na takúto otázku svedok odpovedal, že šéf rakúskeho klubu zomrel. Žalobca ďalej k tomuto nedoložil žiadny kontrakt, ani nenavrhol svedka, u ktorého by bolo možné si takúto skutočnosť overiť. Obdobne sa žalobca pokúšal tvrdiť, že v dôsledku odzneného vyjadrenia žalovaného prišiel o prácu. Na otázky právneho zástupcu žalovaného však žalobca nevedel uviesť, či a s kým bol v pracovnom pomere a vysvetliť o akú prácu prišiel. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca si svojimi vystúpeniami v médiách, pred, aj po odznení výroku žalovaného, škodí sám a vyjadrenie žalovaného k negatívnemu obrazu žalobcu u niektorých divákov žiadnym relevantným spôsobom neprispel. Zdôvodnenie súdu, či intenzita zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu presiahla prípustnú mieru, ktorú možno v demokratickej spoločnosti tolerovať mal za nepresvedčivú. Čo sa týka proporcionality dvoch protichodných práv a štandardov vyplývajúcich z článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že nevykonal test proporcionality a presvedčivo nezdôvodnil existenciu naliehavej spoločenskej potreby, kvôli ktorej svojim rozsudkom uprednostnil ochranu osobnostných práv žalobcu pred právom žalovaného na ochranu slobody prejavu a vôbec sa nezapodieval skutočnosťou, či výroky žalovaného odzneli v rámci politickej diskusie; ponechal nepovšimnutou aj skutočnosť, že tak žalobca, ako aj žalovaný sú tzv. verejne známymi osobami, ktoré majú zúženú ochranu osobnostných práv. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s miestom, kde odznelo vyjadrenie, ani okolnosťami, že vzájomný antagonizmus
medzi účastníkmi konania pretrváva od roku 1996. Poukázal na arbitrárnosť napadnutého rozsudku, pretože závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a nie sú dostatočne vysvetlené v odôvodnení rozsudku. Nie je zrejmé, či súd prvej inštancie posudzoval vyjadrenie žalovaného aj z pohľadu kritérií kladených na hodnotiaci úsudok; dostatočne nevysvetlil, v čom bolo vyjadrenie objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení, resp. ohrození osobnosti fyzickej osoby; porušil princípy spravodlivého súdneho konania tým, že rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne odôvodnil. Súd ignoroval to, čo je v spore podstatné, t.j., že úmyslom žalovaného nebolo znevážiť žalobcu, ale poukázať na nedemokratické prostredie v spoločnosti a korupciu, ktorá existovala tak pred rokom 1989, tak aj po roku 1989.
8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť s tým, že tvrdenia žalovaného, ktoré sú predmetom žaloby nie sú kritikou alebo hodnotiacim úsudkom, ale sú skutkovým tvrdením, ktoré je nepravdivé a ako také nepožíva ochranu a to ani u osôb verejného záujmu; ktoré sú tiež chránené pred nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi informáciami. Ak by aj súhlasil s obranou žalovaného, že verejnosť má právo poznať vlastnosti osoby verejného záujmu a žalovaný chcel o nich informovať, tieto tiež nemôžu byť vymyslené ale musia byť pravdivé. Samotné uverejnenie nepravdivého údaju týkajúce sa osobnosti fyzickej osoby zakladá spravidla vždy neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti. Svoje tvrdenie, že pre odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu je rozhodujúce kritérium pravdivosti podporil uznesením Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/662/2002. Zopakoval, že nikdy nebol komunista ani spolupracovník ŠtB, preto je tvrdenie žalovaného nepravdivé. Prvoinštančný súd sa správne nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že ide o polemizujúci výrok, pričom žalovaný ani neuvádzal o čom by táto údajná polemika mala byť, keďže išlo o jednoznačné tvrdenie. Mal za to, že nie je pravdou ani žalovaným uvádzaná skutočnosť v odvolaní, že nikdy netvrdil, že bol členom KSČ a ŠTBák, pretože sám pri svojej výpovedi na pojednávaní potvrdil, že tieto tvrdenia považuje za pravdivé a naďalej na nich trvá a preto jeho obranu v odvolaní považoval za účelovú. Ak by aj pripustil, že išlo o hodnotiaci úsudok, malo sa skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii a či forma jeho prezentácie je primeraná. Pokiaľ takýto úsudok je spôsobilý privodiť ujmu (čo nepravdivé spájanie osoby s príslušnosťou v ŠtB určite je), ide o prezentáciu neprimeranú. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ bola zámerom žalovaného kritika S. Š. a pomerov v slovenskom hokeji, nemal žiadny dôvod spájať ho s jeho osobou, nakoľko nie je v žiadnom priateľskom, obchodnom ani kamarátskom styku s S. Š.; nekontaktuje sa s ním a neprichádzal s ním do žiadneho styku ani v minulosti. Nie je mu zrejmé, odkiaľ má žalovaný informáciu o tom, že je sympatizantom S. Š. a jeho priateľom. S ohľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nepovažoval tvrdenia žalovaného za kritiku, ale za skutkové tvrdenia, nemal dôvod analyzovať, čo je predmetom kritiky. Žalobca pripomenul, že z kontextu relácie ako aj zo samotného vystúpenia žalovaného v nej, bolo aj tretím osobám (printovým médiám, ktoré následne o tvrdeniach žalovaného písali) jasné, že účelom vystúpenia žalovaného bolo škandalizovať jeho osobu nepravdivými tvrdeniami o jeho členstve v KSČ a ŠtB. V tomto prípade bol názoru, že pokiaľ aj v demokratickej spoločnosti je kritika dovolená a potrebná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná. Vecnosť pritom vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok. Na ozrejmenie súvislostí ohľadom neoprávnenosti zásahu uviedol, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanoveniami Občianskeho zákonníka a je bezvýznamné, či si pôvodca týchto tvrdení bol vedomý ich nepravdivosti, alebo či išlo o preberanie poznatkov od iných subjektov. Zdôraznil, že zvlášť nebezpečné sú také zásahy do osobnostných práv, ku ktorým došlo prostredníctvom médií, lebo sa s nimi zoznámi verejnosť a vyvolajú pozornosť tlače, známych nielen na Slovensku ale aj v zahraničí. Keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo prostredníctvom médií, treba vždy vychádzať z toho, že má širokú publicitu. Aj keď na úspešné uplatnenie práva sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, mal za nepochybné, že zásah v spomínanej relácii bol spojený so závažným znížením dôstojnosti žalobcu a vážnosti v spoločnosti; neoprávnený zásah bol o to horší, že následne sa dlho táto téma preberala v ďalších médiách a v tlači. Opätovne uvádzané argumenty žalovaného v odvolaní označil za nepravdivé, ich pravdivosť žalovaný nepreukázal. Práve naopak, vyslovil presvedčenie, že svedeckými výpoveďami ním navrhnutých svedkov preukázal ich nepravdivosť a preto tieto argumenty nemohli byť vyhodnotené ako podporujúce nárok na kritiku zo strany žalovaného. K snahe žalovaného spochybniť dôveryhodnosť svedkov uviedol, že (jeho) svedkovia nemajú za sebou žiadne kauzy, ktoré by spochybňovali ich dôveryhodnosť; ku kauze nakladania s prostriedkami IIHF zo strany svedka N. K. žalovaný účelovo zabudol uviesť, že podozrenie zo sprenevery sa pri vyšetrovaní nepotvrdilo. Súd prvej inštancie pri odôvodnení jeho nesúhlasu s reláciou vychádzal
zo správnych informácií, pretože nesúhlasil s uverejnením výroku, ktorý je predmetom žaloby ani po rozhovore so svedkom W. J.. K objektívnej spôsobilosti vyvolať nemajetkovú ujmu zopakoval, že nepravdivé spájanie osôb s príslušnosť k ŠtB a komunistickej strane je vždy neoprávneným zásahom spôsobilým takúto ujmu vyvolať. K vytýkanej nepreskúmateľnosti rozsudku oponoval tým, že súd prvej inštancie sa vysporiadal zo všetkými argumentmi podstatnými pre záver ohľadne zásahu do osobnostných práv. Nie je účelom dokazovania a odôvodnenia rozsudku zaoberať sa s každým, aj nepodstatným argumentom, ktorý záver nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť.
9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p."), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a keďže sa nejedná o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
10. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi určujúcej a morálnej satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
11. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných.
12. Podľa článku 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
13. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
14. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
15. Strany v priebehu konania nepopreli, a vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu nebolo sporným, že v relácii Colnica alebo Československo po 20 rokoch odvysielanej 9.6.2013 na televíznom programe Dvojka RTVS, v rámci dokumentárneho filmu režiséra W. J. - W., žalovaný pohybujúc sa na ľadovej ploche hokejového štadióna zvolal na žalobcu, ktorý stál za mantinelom: "Nech žijú komunisti a ŠTBáci!" Žalobca v reakcii na "pozdrav" odpovedal otázkou: "To na koho si myslel?" Žalovaný odvetil: "Súdruh". Žalobca: "To na mňa si myslel?" Žalovaný: "Súdruh". Žalobca: "To si trošku mimo chlapče, ale veľmi mimo. ŠTBáci boli iní. Ale Z. si tam nevidel." Žalovaný: "Všetci vieme svoje".
16. Oslovenie "súdruh" v našich podmienkach (v prostredí bývalého Československa) je spoločnosťou bežne vnímané ako označenie členov Komunistickej strany Československa (KSČ), hovorovo komunista, prípadne ako občianske oslovenie v socialistickom zriadení.
17. Priemerný nezainteresovaný divák, ktorý sledoval predmetnú reláciu, z provokatívne ladeného zvolania na adresu žalobcu "Nech žijú komunisti a ŠTBáci!" a jeho následného oslovenia "súdruh", objektívne nemohol nadobudnúť iný dojem (a záver) ako ten, že 1/ žalobca bol členom KSČ, aktívne presadzujúcim komunistický režim, ktorý podľa zákona č. 125/1996 Z.z. možno označiť za zločinecký
a 2/ že bol spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa v komunistickom režime stala nástrojom represie, ovládania spoločnosti a udržiavania totalitného režimu v bývalom Československu. Preto nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že predmetný výrok nie je možné považovať za difamujúci a za nespôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu s akýmsi odôvodnením, že jeho prvoradým cieľom nebolo škandalizovať a ohovárať žalobcu, ale v danom okamihu išlo skôr o spontánne športové "podpichovanie", ktoré je v rámci športovej rivality určite primerané. Žalovaného ďalšia (nad)interpretácia vlastných výrokov, že on vlastne iba v širšom kontexte kritizoval spoločnosť založenú na konexiách a neprehľadných väzbách, sa odvolaciemu súdu javí z kategórie "ospravedlňujúcich" výhovoriek a pokusov o podanie racionálneho vysvetlenia nenáležitého spájania žalobcu s príslušnosťou k ŠtB a ku KSČ, ktoré sa v konaní ukázali ako nepravdivé.
18. Bez ohľadu na existujúci vzájomný antagonizmus medzi stranami sporu možno zhrnúť, že neúctivý a verejne znevažujúci spôsob vedenia komunikácie vo vzťahu k jednému z najúspešnejších hokejistov v spoločnej československej histórii (kapitán československej hokejovej reprezentácie, v domácej a svetovej verejnosti známeho a rešpektovaného športovca, člena Siene slávy IIHF, Siene slávy slovenského hokeja, člena Siene slávy českého a nemeckého hokeja) je neprípustný a neospravedlňuje ho ani samotný motív žalovaného nechať na divákoch, aby sami posúdili, aký je stav medzi "hokejovými" legendami, aké sú vzťahy v rámci hokejového zväzu, aké boli okolnosti rekonštrukcie zimného štadióna, prípadne, či existovalo "donášanie" na iných hokejistov pôsobiacich v národnom tíme v minulom režime a či mali alebo nemali jednotliví hokejisti privilégia v rámci spoločnosti vyplývajúce z členstva v strane, sympatizovanie so stranou, spolupráce s ŠtB a či takáto skutočnosť má prednosť pred odbornosťou, schopnosťou a osobnosťou...atď.
19. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyjadrenie žalovaného označil ako skutkové tvrdenie; a súčasne na margo objasnenia toho, aký fakt (objektívne existujúci nezávisle od vyjadrenia žalovaného), ktorý sa dá dokázať je obsiahnutý vo vyjadrení žalovaného, odvolací súd, hodnotiac okolnosti daného prípadu jednoznačne uzatvára, že ironizujúcou - až perfídne a za hranicou vkusu zvolenou želacou vetou smerom k žalobcovi "Nech žijú komunisti a ŠTBáci!" a následným pomenovaním žalobcu "súdruhom", došlo k podsúvaniu takého vnímania žalobcu u bežného pozorovateľa ako toho, kto v minulom režime priamo zosobňoval "komunistu a ŠTBáka" a ktorý presne z uvedeného dôvodu, takúto skupinu ľudí v prenesenom zmysle reprezentuje aj v súčasnom období.
20. Pre odvolací súd práve v tomto spočíva nepravdivosť a difamujúci charakter dotknutých výrokov žalovaného, ktoré sú bez akýchkoľvek rozumných pochybností objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnej cti a dôstojnosti každej fyzickej osoby z kategórie tzv. absolútnych osôb verejného záujmu, ktorá preukázala, že nielenže nebola vedená vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti, ale nebola ani členom komunistickej strany. Na ozrejmenie sa žiada zdôrazniť, že žalobca bol spájaný so stranou (KSČ, KSS), ktorá v zmysle zákona č. 125/1996 Z.z. bola organizáciou, ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách; komunistický režim pritom na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali (preambula zákona č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému).
21. Neobstojí preto taká argumentácia žalovaného, podľa ktorej predmetný výrok možno považovať za oslovenie, ktoré v sebe obsahuje hodnotiacu, až provokatívne pôsobiacu zložku, ktorá sa bežne v médiách používa, aby boli diváci vyvedení zo stavu ľahostajnosti k skutočnosti, že v našej spoločnosti pretrvávajú neprehľadné vzťahy, v rámci ktorých sa niektorým jednotlivcom dostáva privilegované postavenie. Podľa žalovaného zvolanie "Nech žijú komunisti a ŠTBáci!" je preneseným, obrazným pomenovaním toho, ako to na I. a aj v hokejovom zväze funguje a že stelesnením tejto charakteristiky doby je osoba S. Š., ktorému však, ako je známe, žalovaný predmetné zvolanie v relácii neadresoval, ale ním "počastoval" žalobcu; preto ak sa má vychádzať z logiky žalovaného, že jeho zámerom bola kritika S. Š. a pomerov v slovenskom hokeji, tak ju mal adresovať S. Š.; takto docielil iba nepravdivé spájanie osoby žalobcu s príslušnosťou k Štátnej bezpečnosti a s členstvom v komunistickej strane, ktoré je v demokratickej spoločnosti v rámci všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti mimo medze ústavnoprávnej ochrany na slobodu prejavu.
22. Aj keď v slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu (napriek tomu, že sa tento pojem v médiách často používa), na priblíženie jeho obsahu je možné využiť uznávanú klasifikáciu na dve základné skupiny: osoby absolútneho verejného záujmu (tvoria najmä politici, umelci, športovci, ale aj páchatelia trestných činov, čiže osoby, ktoré sú v dôsledku svojich výkonov, činnosti alebo negatívnych činov v centre záujmu verejnosti; aby mohla byť konkrétna osoba označená ako osoba absolútneho verejného záujmu, musí mať činnosť, vďaka ktorej sa dostala do centra záujmu verejnosti, adekvátnu intenzitu) a osoby relatívneho verejného záujmu (môže sa ňou stať určitá osoba aj bez vlastného pričinenia, napríklad narodením, alebo nadobudnutým rodinným stavom a pod.).
23. Kritika, odsúdenie, ironizovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti hoci aj tzv. osoby verejného záujmu akou žalobca bezpochyby je, ktoré sa ale opiera o okolnosti, na základe ktorých sa oznamuje nepravdivá informácia, predstavuje citeľný neoprávnený zásah do osobnostných práv; značná intenzita neoprávneného zásahu bola znásobená - nielen tým, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v relácii Colnica alebo Československo po 20 rokoch odvysielanej na televíznom programe Dvojka RTVS, ktorá je vysielateľom programovej služby s celoštátnym pokrytím a ktorá patrí medzi televízie s dlhodobo štandardnou sledovanosťou (v súlade s ustálenou judikatúrou platí, že ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde v médiách napríklad v televíznom vysielaní, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu, preto je v týchto prípadoch opodstatnené dokonca aj uplatňovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch) - ale aj následným dlhotrvajúcim a obšírnym venovaním sa tejto téme v printových médiách.
24. Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie objektívnym spôsobom posúdil neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu vychádzajúc pri tom z celkovej povahy a okolností konkrétneho prípadu, keď prihliadol na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, na charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a dôsledok vzniknutej nemajetkovej ujmy na postavenie žalobcu predovšetkým v spoločnosti. Správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom nebola spôsobilá zmeniť ani argumentácia žalovaného v odvolaní, že čo sa týka proporcionality dvoch protichodných práv a štandardov vyplývajúcich z článku 10 Dohovoru, súd prvej inštancie nevykonal test proporcionality a presvedčivo nezdôvodnil existenciu naliehavej spoločenskej potreby, kvôli ktorej svojim rozsudkom uprednostnil ochranu osobnostných práv žalobcu pred právom žalovaného na ochranu slobody prejavu; keď je zrejmé, že v prípade vyhovenia určujúcej žaloby ako aj morálnej satisfakčnej žaloby v podobe zaslania písomného ospravedlnenia žalobcovi, nie je intenzita zásahu do práva žalovaného na slobodu prejavu významná; uspokojiteľnosť práva na ochranu osobnosti žalobcu prevažuje nad takýmto nepodstatným zásahom do slobody prejavu žalovaného.
25. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je forma morálneho zadosťučinenia navrhnutá žalobcom, vzhľadom na okolnosti prípadu primeraná, a teda požadovaná forma satisfakcie zaslaním ospravedlňujúceho listu žalobcovi v znení výroku rozsudku súdu prvej inštancie je nielen adekvátna, ale aj postačujúca a tým aj účinná.
26. Preskúmaním námietky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku argumentujúc tým, že nie je zrejmé, či súd prvej inštancie posudzoval vyjadrenie žalovaného aj z pohľadu kritérií kladených na hodnotiaci úsudok; dostatočne nevysvetlil, v čom bolo vyjadrenie objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu, rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne odôvodnil a ignoroval, že úmyslom žalovaného nebolo znevážiť žalobcu, ale poukázať na nedemokratické prostredie v spoločnosti a korupciu, ktorá existovala tak pred rokom 1989, tak aj po roku 1989, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle v tom čase platného § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie žalovaného dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa (aj bez osobitnej odpovede na všetky žalovaným nastolené otázky) požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.; za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
27. Odvolací súd tak konštatuje nenaplnenie odvolacieho dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.). Nejde totiž o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a návrh smerujúci proti nemu nezamietne, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/2004).
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).