Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-46-2019.pdf
PDF · 146.8 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/46/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: EXACT SYSTEMS SLOVAKIA s.r.o., IČO: 36 687 596, Jána Kalinčiaka 22, Žilina, zastúpeného: Burian & partners, s.r.o., advokátska kancelária, Žilina, proti žalovanému: ESNASA SLOVENSKO, s.r.o., IČO: 46 422 609, Trnavská cesta 1076/16, Leopoldov, zastúpenému: JUDr. Paulína Paramonová, advokátka, Nitra, o 12.619,56 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cb 62/2017-390 zo 14. augusta 2018 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo výrokoch I a III. II. Odvolanie žalovaného sa odmieta, pokiaľ smeruje proti výroku II napadnutého rozsudku. III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 9.770,40 € s 9 % ročným úrokom a 0,05 % dennou zmluvou pokutou z 1.092,22 € od 6. do 8. júna 2016, z 4.800 € od 6. júna 2016, z 4.070,40 € od 6. augusta 2016, od 2.849,17 € od 2. novembra 2016 do 2. mája 2017 a z 900 € od 2. novembra 2016, a to z titulu nezaplatenej odmeny žalobcu za vykonané práce na základe zmluvy o poskytovaní služieb z 12. októbra 2015, II. zastavil konanie vo zvyšku (t. j. v časti o zaplatenie 2.849,16 € istiny s 9 % ročným úrokom z omeškania a 0,05 % dennou zmluvnou pokutou od 13. mája 2017, ako aj o zaplatenie paušálnej náhrady 40 €), a III. priznal žalobcovi nárok trovy konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že strany 12. októbra 2015 uzavreli zmluvu o poskytovaní služieb (angl. „Contract for Services“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému za apríl, jún a september 2016 služby selekcie a kontroly dielov. Túto zmluvu posúdil ako zmluvu o kontrolnej činnosti podľa § 591 a nasl. Obchodného zákonníka a vykonaním kontroly žalobcovi vznikol nárok na odmenu podľa zmluvy v sume 16.004,60 €, z čoho žalovaný časť uhradil. Súd prvej inštancie neuznal pohľadávky, ktoré si žalovaný uplatnil na obranu ako započítateľné pohľadávky. Z dokazovania bolo zrejmé len to, že dodávateľ žalovaného mu vyúčtoval určité sumy, ale nebolo zrejmé, aký má byť titul týchto súm. Ak žalobca nevykonal kontrolu riadne, mohol žalovaný odstúpiť od zmluvy, nie uplatňovať zľavu. Podľa obsahu zmluvy mohli reklamácie spočívať len v odstránení chýb a nebolo možné aplikovať § 436 ods. 1 písm. c) Obch. zák. Žalovaný nedokázal vznik škody, ktorú si uplatňoval na započítanie, ani to, že by si ju najskôr uplatnil u zamestnancov (§ 599 Obch. zák.). Žalovaný tak nedokázal započítateľné pohľadávky, ktoré by spôsobili zánik pohľadávok žalobcu.
3. Včas podaným odvolaním proti celému rozsudku sa žalovaný domáha jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že právnym dôvodom pohľadávok žalovaného bol nárok na náhradu škody
podľa § 373 a nasl. Obch. zák. Tá žalovanému vznikla porušením zmluvných povinností žalobcu vo výške, akú si od žalovaného nárokoval jeho koncový zákazník, keďže musel sám vykonať kontrolu a sortovanie dielov, čo mal vykonať žalobca. Súd nesprávne posúdil zmluvu medzi stranami ako zmluvu o kontrolnej činnosti, čím znemožnil žalovanému realizáciu procesných práv - uplatnenie nárokov z vád podľa § 436 Obch. zák. Obsahom zmluvy bola služba, nie kontrolná činnosť. Reklamácie boli uplatnené riadne, v súlade s praxou medzi stranami, odstránenie vád neprichádzalo do úvahy, lebo žalobca odmietol poskytovať grátis hodiny. Súd ani nezohľadnil predložené preklady listín.
4. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Žalovaný nedokázal, že náklady, ktoré mu vznikli, spôsobil žalobca, pričom neustále menil titul svojho zápočtu (reklamácia, zodpovednosť za vady, náhrada škody). Dôkazy nepredkladal v súlade so zásadou koncentrácie konania, hoci pojednávania boli opakovane odročené. Náklady žalovaného nevznikli kvôli konaniu žalobcu, ale kvôli jeho vlastnému konaniu. Nárok na náhradu škody je samostatným inštitútom, ktorým nemožno obchádzať uplatňovanie zákonom ustanovených alebo zmluvne dohodnutých podmienok zodpovednosti za vady. Spôsob odstránenia vád bol dohodnutý v zmluve a žalovaný sa ho mohol domáhať aj na súde. Žalovaný pritom sám porušil zmluvnú povinnosť organizovať prácu tak, aby služba žalobcu bola oddelená od výstupov iných subjektov, takže nemožno dokázať, či náklady spôsobil žalobca.
5. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich stanoviskách. Nároky žalovaného boli dostatočne preukázané, súd prvej inštancie napriek omeškaniu žalovaného akceptoval ním oneskorene predložené dokumenty. Námietka žalobcu o neoddelení jeho služby od iných služieb sa týkala iných zákaziek.
6. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné opakovať dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C. s. p.). Žalobca svoju neprítomnosť ospravedlnil, v dôsledku čoho odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti (§ 180 C. s. p.). Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, nesúhlasil s právnou kvalifikáciou zmluvy ako zmluvy o kontrolnej činnosti, uznal však, že z jeho strany chýbal jednoznačný kompenzačný prejav. Odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluva o službách z 12. októbra 2015 (angl. Contract for Services, č. l. 6 až 13), dohoda o zápočte zo 17. mája 2016 (č. l. 139 až 140), dohoda o zápočte zo 23. júla 2016 (č. l. 147 až 148), dohoda o zápočte zo 14. októbra 2016 (č. l. 151 a 152), faktúra č. 120160082 (č. l. 132) s pripojenou požiadavkou na fakturáciu (č. l. 133, úradný preklad na č. l. 322), faktúra č. 120160088 (č. l. 144), dobropis (č. l. 136), faktúra č. 120160140 (č. l. 141, úradný preklad na č. l. 325 a nasl.), reklamácia - faktúra č. 2016100623 (č. l. 142), faktúra č. 120160145 (č. l. 144, úradný preklad na č. l. 328 a nasl.) s pripojenou požiadavkou na fakturáciu (č. l. 145), faktúra č. 120160205 (č. l. 149), reklamácie č. 30/2016, 11/2016, 09/2016, 02/2016 (č. l. 202 až 210, úradný preklad preklad na č. l. 348 až 368), a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento
skutkový stav:
8. Žalobca a žalovaný 12. októbra 2015 podpísali zmluvu o službách (angl. „Contract for Services“, č. l. 6 až 14), ktorou sa žalobca zaviazal poskytovať pre žalovaného služby spočívajúce v spoplatnenej službe kontroly a selekcie dielov (Sorting, Rework) a výpomoci vo výrobe na mieste, ktoré mal určiť žalovaný (čl. I). Žalobca mal podľa čl. II ods. 8 vyhotovovať Denné reporty (t. j. denné prehľady realizácie objednávok v písomnej forme) dokladajúce priebeh zákaziek. Žalovaný mal podľa čl. III ods. 1. predkladať žalobcovi písomné požiadavky na poskytovanie služieb, 2. zabezpečiť takú organizáciu práce, aby služba vykonaná žalobcom predstavovala identifikovateľný celok, ktorý je možné odlíšiť od selekcie vykonanej inými subjektmi, 8. odovzdať žalobcovi Špecifikáciu kontroly (t. j. písomnú konkretizáciu všetkých informácií, najmä podrobné pokyny ohľadom realizácie zákazky) a 9. písomne potvrdzovať Denné reporty dokladajúce priebeh realizovaných zákaziek, ktoré predstavujú základ pre vyúčtovanie poskytnutých služieb. Strany si dohodli odmenu 7,85 € za hodinu práce na pracovníka (čl. IV ods. 1), pričom vyúčtovanie sa malo vykonať na základe Denných reportov vždy k poslednému dňu mesiaca (čl. IV ods. 2). Denný report podpísaný oprávnenou osobou má za následok vyúčtovanie prepracovaných hodín (čl. IV ods. 3). Faktúra bola splatná do 21 dní od vystavenia (čl. IV ods. 5) a v
prípade neuhradenia včas mal žalobca nárok na zmluvnú pokutu 0,05 % denne z dlžnej sumy (čl. IV ods. 6). V prípade vzniku nároku na náhradu škody na strane žalovaného sa tento zaviazal svoj nárok najskôr predložiť poistiteľovi žalobcu a až v prípade jednoznačného odmietnutia poistiteľa si svoj nárok uplatniť priamo voči žalobcovi (čl. V). Konečne, v čl. VI ods. 2 sa žalovaný zaviazal, že všetky Reklamácie ((t. j. uplatnenie skutočných a oprávnených nárokov z titulu vád poskytovaných služieb) bude predkladať písomne a s presnou špecifikáciou vád. Opravy v rámci reklamácie v rozsahu záruky môžu spočívať len a výhradne v odstránení chýb (čl. VI ods. 5), pričom ak by odstránenie zistenej chyby malo nastať u tretích osôb, žalovaný zodpovedá za zabezpečenie prístupu k prvom určeným na opravu (čl. VI ods. 4).
9. Žalobca pre žalovaného službu kontroly a selekcie začal vykonávať a žalovaný takto skontrolované diely dodával svojim odberateľom, okrem iného spoločnosti KYB Manufacturing Czech s.r.o. Pretože časť takejto dodávky nebola riadne skontrolovaná, vynaložila táto spoločnosť už v priebehu februára a marca 2016 náklady na vlastnú kontrolu týchto dielov, ktorej náklady vyúčtovala žalovanému, ktorý žiadal ich zohľadnenie od žalobcu tým spôsobom, že žalobca mu v ďalších mesiacoch nebude účtovať časť ním vykonaným služieb (emailová komunikácia č. l. 172 až 178). V mesiaci apríl 2016 žalobca pre žalovaného poskytoval dohodnuté služby v rozsahu 875 hodín, na základe dohody mu však faktúrou č. 160101098 splatnou 5. júna 2016 (č. l. 19) vyúčtoval odmenu o 250 hodín menej, teda len za 725 hodín v sume 5.892,22 €.
10. Zároveň v priebehu apríla 2016 spoločnosť KYB Manufacturing Czech s.r.o. znova reklamovala u žalovaného, že na ním dodaných súčiastkach, z ktorých časť mala byť kontrolovaná žalobcom, sa vyskytli chyby. V dôsledku toho táto spoločnosť nechala skontrolovať a vytriediť:
- 23 000 ks zostáv spodnej konzoly so zlou pozíciou zvaru, na ktorých opätovné pretriedenie vynaložila 1.024 € (správa o reklamácii kvality č. l. 205, úradný preklad č. l. 348),
- 9 800 ks zostáv spodnej konzoly so zlou pozíciou zvaru a zvarovým rozstrekom, na ktorých pretriedenia vynaložila 1.488 € (správa o reklamácii kvality č. l. 204, úradný preklad č. l. 353),
- 9 800 ks zostáv spodnej konzoly s rozstrekom v závite, na ktorých opätovné pretriedenie vynaložila 1.488 € (správa o reklamácii kvality č. l. 203, úradný preklad č. l. 358). Tieto náklady v celkovej výške 4.000 € spoločnosť KYB Manufacturing Czech s.r.o. vyúčtovala žalovanému, ktorý ich následne spolu s DPH, teda vo výške 4.800 € vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 120160082 splatnou 9. júna 2016 (č. l. 132). Okrem toho žalovaný faktúrou č. 120160088 (č. l. 135) vyúčtoval žalobcovi bližšie neobjasnené náklady na dopravu a administratívne výdavky v celkovej sume 900 € s DPH.
11. Nato žalovaný zaslal žalobcovi návrh „Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok“ (č. l. 139) zo 17. mája 2016, podľa ktorého sa mali strany dohodnúť na zápočte pohľadávky žalobcu z faktúry č. 160101098 a žalovaného z faktúr č. 12016008 a 120160088 do výšky 5.700 €, pričom dátum zápočtu mal byť „zhodný s dátumom vystavenia“. Rozdiel (5.892,22 - 4.800 - 900 =) 192,22 € mal žalovaný uhradiť žalobcovi prevodom na účet. Ako dátum vystavenia bol uvedený pri podpise žalovaného 17. mája 2016, pri podpise žalovaného bol nevyplnený. Žalobca túto listinu nikdy nepodpísal a nezaslal ju späť žalovanému (nesporná skutočnosť). Žalovaný však už 3. júna 2016 vystavil pre žalobcu dobropis k faktúre č. 120160088 na sumu 900 € (č. l. 136) a už 8. júna 2016 zaplatil žalobcovi 1.092,22 € prevodom na účet s variabilným symbolom „160101098“ (detail pohybu č. l. 134).
12. V mesiaci jún 2016 žalobca pre žalovaného poskytoval dohodnuté služby v rozsahu 675 hodín, za ktoré mu faktúrou č. 16010565 splatnou 5. augusta 2016 (č. l. 14) vyúčtoval odmenu 6.363,22 €. Zároveň spoločnosť KYB Manufacturing Czech s.r.o. znova reklamovala u žalovaného, že na ním dodaných súčiastkach, z ktorých časť mala byť kontrolovaná žalobcom, sa vyskytli chyby. V dôsledku toho nechala skontrolovať a vytriediť 11 200 ks zostáv spodnej konzoly so zvarovým rozstrekom, na ktorých opätovné pretriedenie vynaložila 1.696 € (správa o reklamácii kvality č. l. 202, úradný preklad č. l. 368). Tieto náklady vyúčtovala žalovanému, ktorý ich následne s DPH, teda vo výške 2.035,20 € vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 120160140 splatnou 10. augusta 2016 (č. l. 141). Žalobca emailom z 15. júna 2016 (č. l. 193) adresovaným žalovanému existenciu chyby uznal, ale tieto náklady rozporoval ako prehnané. Okrem toho musela KYB Manufacturing Czech s.r.o. nechala skontrolovať a vytriediť ďalších 11 200 ks zostáv spodnej konzoly so zvarovým rozstrekom, na ktorých opätovné pretriedenie vynaložila 1.696 € (správa o reklamácii kvality č. l. 292, úradný preklad č. l. 377). Aj tieto náklady vyúčtovala žalovanému, ktorý ich následne s DPH, teda vo výške 2.035,20 € vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 120160145 splatnou 21. augusta 2016 (č. l. 144).
13. Nato žalovaný zaslal žalobcovi ďalší návrh „Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok“ (č. l. 147) z 23. júla 2016, podľa ktorého sa mali strany dohodnúť na zápočte pohľadávky žalobcu z faktúry č. 160101565 a žalovaného z faktúr č. 120160140 a 120160145 do výšky 4.070,40 €, pričom dátum zápočtu mal byť „zhodný s dátumom vystavenia“. Rozdiel (6.363,22 - 2.035,20 - 2.035,20 =) 2.292,82 € mal žalovaný uhradiť žalobcovi prevodom na účet. Ako dátum vystavenia bol uvedený pri podpise žalovaného 23. júl 2016, pri podpise žalovaného bol nevyplnený. Žalobca túto listinu nikdy nepodpísal a nezaslal ju späť žalovanému (nesporná skutočnosť). Žalovaný však už 4. augusta 2016 zaplatil žalobcovi 2.292,82 € prevodom na účet s variabilným symbolom „16010565“ (detail pohybu č. l. 143).
14. V mesiaci september 2016 žalobca pre žalovaného poskytoval dohodnuté služby v rozsahu 398 hodín, za ktoré mu faktúrou č. 160102113 splatnou 1. novembra 2016 (č. l. 23) vyúčtoval odmenu 3.749,16 €. Žalovaný však faktúrou č. 120160205 (č. l. 149) vyúčtoval žalobcovi bližšie neobjasnené náklady na dopravu a administratívne výdavky v celkovej sume 900 € s DPH. Nato zaslal žalobcovi tretí návrh „Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok“ (č. l. 151) zo 14. októbra 2016, podľa ktorého sa mali strany dohodnúť na zápočte pohľadávky žalobcu z faktúry č. 160102113 a žalovaného z faktúry č. 120160205 do výšky 900 €, pričom dátum zápočtu mal byť „zhodný s dátumom vystavenia“. Rozdiel (3.749,16 - 900 =) 2.849,16 € mal žalovaný uhradiť žalobcovi prevodom na účet. Ako dátum vystavenia bol uvedený pri podpise žalovaného 14. október 2016, pri podpise žalovaného bol nevyplnený. Žalobca túto listinu nikdy nepodpísal a nezaslal ju späť žalovanému (nesporná skutočnosť). Žalovaný však 12. mája 2017 zaplatil žalobcovi 2.849,16 € prevodom na účet s variabilným symbolom „160102113“ (detail pohybu č. l. 150).
15. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).
16. Jednotlivé skutkové zistenia v predošlých bodoch vyplývajú z jednotlivých listinných dôkazov pri nich uvedených a boli urobené už súdom prvej inštancie, pričom ich správnosť v odvolaní nebola napadnutá. Žalovaný okrem iného namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na obsah úradných prekladov jednotlivých reklamácií, čím bola porušená zásada hospodárnosti konania. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že samo porušenie zásady hospodárnosti konania by mohlo predstavovať len tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p., ktorá by mohla byť odvolacím dôvodovom len za predpokladu, že by táto vada mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie. Žalovaný však v odvolaní nijakým spôsobom nevysvetľuje, akým spôsobom sa malo porušenie tejto zásady prejaviť v správnosti či nesprávnosti napadnutého rozsudku. Nesprávnosť napadnutého rozsudku by mohlo spôsobovať len to, ak by súd prvej inštancie tieto listiny nijako nezohľadnil, prípadne by v súvislosti s ich obstaraním a vykonávaním porušil podstatné procesné ustanovenia. Žalovaný však vo svojom odvolaní neoznačil žiadne takéto porušenie, na ktoré by odvolací súd mohol prihliadať (§ 380 ods. 1 C. s. p.).
17. Námietky žalovaného sú svojím obsahom čiastočne nesúhlasom so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že nedokázal identifikovať povahu a obsah nákladov vyúčtovaných vo faktúrach spoločnosti KYB Manufacturing Czech s.r.o. Podľa odvolacieho súdu je však z obsahu týchto faktúr zrejmé, že odkazujú na jednotlivé správy o reklamácii kvality (v originálnom znení „Quality Claim Report“) č. 2/16, 9/16, 11/16, 30/16 a 37/16. Z obsahu týchto správ pritom celkom jednoznačne vyplýva, že táto spoločnosť ako odberateľ (zrejme kupujúci) žalovaného (t. j. žalovaný jej dodával jednotlivé výrobky - diely) zistila, že časť žalovaným dodaných výrobkov je chybná, v dôsledku čoho ich nechala opätovne skontrolovať (selektovať) treťou osobou. Táto spoločnosť teda nechala urobiť to, čo pre žalovaného vykonával žalobca na základe zmluvy z 12. októbra 2015, pričom za tieto služby zjavne musela zaplatiť tretej osobe. Náklady uvedené v jednotlivých správach o reklamácii kvality a jednotlivých faktúrach sú teda práve takýmito nákladmi, keďže táto spoločnosť zjavne vychádzala z predpokladu, že tieto náklady jej musí nahradiť žalovaný. Žalovaný následne práve tieto náklady (ktoré voči nemu uplatňovala KYB Manufacturing Czech s.r.o.) preúčtoval žalobcovi a svoje pohľadávky, ktoré chcel uplatňovať na započítanie, tak mali spočívať práve v jeho nároku na náhradu týchto nákladov. K týmto skutkovým záverom mohol a mal dospieť už súd prvej inštancie, ak by jednotlivé listinné dôkazy riadne vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Jeho pochybenie v tomto smere však napravil odvolací súd tým, že zopakoval dokazovanie týmito listinnými dôkazmi a tieto skutkové zistenia
z nich urobil. Ako však bude vysvetlené ďalej, na výslednú správnosť výroku napadnutého rozsudku to nemalo žiaden vplyv.
18. Odvolací súd potom na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
19. Predovšetkým sa odvolací súd zaoberal rozsahom a subjektívnou prípustnosťou odvolania. Z obsahu písomného odvolania žalovaného vyplýva, že ho podáva „v celom rozsahu“, teda zjavne aj proti výroku II, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené. Podľa § 359 C. s. p. môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech bolo odvolanie vydané. Či ide o rozhodnutie „v neprospech strany“ treba posúdiť porovnaním výroku rozhodnutia so žalobným petitom žalobcu a zistením, do akej miery sa výrok rozsudku od tohto petitu odchyľuje. Ak súd priznal menej, než bolo žiadané, je rozhodnutie v zamietajúcej časti vydané v neprospech žalobcu, vo vyhovujúcej časti však vždy o rozhodnutie vydané v neprospech žalovaného. Výrok rozsudku, ktorým sa žalobe nevyhovelo, ale sa konanie zastavilo, nemôže byť zásadne v neprospech žalovaného, pretože sa ním predmetom konania stáva nárok v menšom rozsahu než predtým. Výnimku tvorí situácia, keď by žalovaný mal nárok na to, aby konanie zastavené nebolo (§ 146 ods. 1 a 2 C. s. p.). Výrokom II napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie v časti istiny a úroku z omeškania, keďže na prvom pojednávaní 1. februára 2018 (zápisnica č. l. 185) v spojení s podaním z 3. apríla 2018 (č. l. 253) žalobca v tejto časti vzal žalobu späť. K tomuto späťvzatiu došlo pred otvorením pojednávania, v dôsledku čoho žalovaný nemal právo ani nesúhlasiť s týmto späťvzatím (§ 146 ods. 1 druhá veta C. s. p.). V dôsledku toho tak výrokom I nebolo rozhodnuté v jeho neprospech, takže podľa § 359 C. s. p. nebol oprávnený podať proti nemu odvolanie. Preto ho odvolací súd odmietol podľa § 386 písm. b) C. s. p. ako podané neoprávnenou osobou (výrok II).
20. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie mu svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil realizovať jeho procesné práve v tej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nesprávny procesný postup pritom vidí v tom, že zmluvu z 12. októbra 2015 posúdil ako zmluvu o kontrolnej činnosti, hoci podľa žalovaného malo ísť o zmluvu o poskytovaní služieb. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR však podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (porovnaj R 129/1999, ďalej napríklad rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012, 8 Cdo 204/2019). Nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie by teda mohlo byť prípadné porušenie procesných ustanovení, avšak nie samotný hmotnoprávny názor vo veci samej. Podstata námietky žalovaného pritom spočíva práve v tom, že súd zaujal určitý právny názor a nezaujal názor iný, pri ktorého zaujatí by žalovaný (podľa svojho názoru) mal právo dovolávať sa iných hmotnoprávnych ustanovení a práv. Takáto námietka však v zmysle uvedeného nenapĺňa podstatu námietky „nesprávneho procesného postupu“, ale len námietku nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.
21. Predmetom prerokúvanej veci je nárok zo zmluvy z 12. októbra 2015 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným pod anglickým názvom „Contract for Services“. Pretože žalobca aj žalovaný boli v čase jej uzavretia obchodnými spoločnosťami - podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák. a táto zmluva sa celkom nesporne týkala ich podnikateľskej činnosti (žalobca poskytoval služby kontroly ako predmet svojho podnikania, pričom kontrola sa týkala kvality súčiastok vyrábaných žalovaným v rámci predmetu jeho podnikania), ich právne vzťahy z nej sa v každom prípade spravovali treťou časťou Obchodného zákonníka podľa jeho § 261 ods. 1. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne posúdil túto zmluvu ako zmluvu o kontrolnej činnosti. Podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. totiž platí, že ustanovenia upravujúce v II. hlave tejto časti jednotlivé typy zmlúv sa použijú na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Podstatné časti zmluvy sú základným kvalifikačným kritériom pre určenie
zmluvného typu - ak zmluva obsahuje tieto časti, ide o zmluvu typovú, ak nie, nejde o príslušnú typovú zmluvu (až potom môže ísť o zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 Obch. zák.). Podstatné časti zmluvy sú pritom spravidla vymedzené v základnom ustanovení príslušného zmluvného typu (porov. Ovečková, O.: Obchodný zákonník. Komentár 2. IURA EDITION : Bratislava 2005, s. 27 a 28). Podľa § 591 Obch. zák. sú podstatnými časťami zmluvy o kontrolnej činnosti na jednej strane záväzok vykonať nestranne zistenie stavu určitej veci alebo overenie výsledku určitej činnosti spolu s vydaním „kontrolného osvedčenia“ a záväzok zaplatiť za to odplatu [táto zmluva je inak tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák.]. Z formulácie „stav určitej veci“ vyplýva, že predmetom kontroly môže byť aj zistenie stavu (kvality) určitého predmetu (hnuteľnej veci) na zistenie určitých vád. Takisto pojem „kontrolné osvedčenie“ zákon bližšie nevymedzuje, preto tomuto pojmu zodpovedá akékoľvek listinné zachytenie výsledku kontroly. Zákon nežiada podrobné opisovanie priebehu kontroly a jeho zistení, ale len zachytenie výsledku kontroly, ktorý môže spočívať len v jednoduchom závere „vyhovuje / nevyhovuje“.
22. V prerokúvanej veci z čl. I zmluvy z 12. októbra 2015 zreteľne vyplýva, že žalobca mal pre žalovaného vykonávať kontrolu a selekciu dielov podľa Špecifikácie kontroly, o čom mal vyhotoviť Denné reporty (čl. II ods. 8), ktorých obsahom bolo okrem iného aj zistenie, koľko a akých dielov bolo vylúčených ako nevyhovujúcich aj s popisom chyby. Podľa odvolacieho súdu tento Denný report zodpovedá zákonnému pojmu kontrolné osvedčenie, keďže je v ňom zachytený výsledok vykonanej kontroly a zistený stav určitej veci (dielu). Podobne žalobca nebol pri nestrannom vykonávaní kontroly obmedzovaný žiadnymi príkazmi alebo zákazmi žalovaného, ale naopak, mal ich vykonať podľa špecifikácie kontroly, ktoré mu žalovaný odovzdal vopred. Zároveň sa žalovaný v čl. IV zaviazal platiť za to žalobcovi odmenu. Z citovaných ustanovení teda vyplývajú všetky základné časti, ktoré charakterizujú zmluvu o kontrolnej činnosti, v dôsledku čoho sa zmluva o poskytovaní služieb z 12. októbra 2005 musí spravovať ustanoveniami § 591 a nasl. Obchodného zákonníka o tejto zmluve.
23. Žalobca si potom v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie odmeny za vykonanú kontrolu. Podmienky vzniku nároku na odplatu boli dohodnuté v zmluve odchylne od (dispozitívneho, porov. § 263) ustanovenia § 595 Obch. zák. Podľa čl. IV ods. 1 zmluvy bola odmena určená hodinovou sadzbou za čas výkonu kontroly a podľa čl. IV ods. 2 a 3 sa jej vyúčtovanie vykonávalo na základe Denných reportov, pričom Denný report podpísaný zástupcom žalovaného viedol bez ďalšieho k vyúčtovaniu prepracovaných hodín. Žalovaný počas konania nepoprel, že by hodiny, ktoré boli vyúčtované jednotlivými faktúrami č. 160101098, 160101565 a 160102113, neboli riadne potvrdené v jednotlivých denných reportoch za dané obdobia. Takýmto potvrdením však podľa cit. ustanovení vznikal nárok žalobcu na odmenu a na jej vyúčtovanie žalovanému. Žalovaný sa v odvolaní dovoláva použitia § 436 Obch. zák. o vadách „tovaru, resp. služieb“. Citovaný § 436 ods. 1 Obch. zák. sa podľa marginálnej rubriky nad ním týka „Nárokov z vád tovaru“ z kúpnej zmluvy, nie nárokov z vád „služieb“. Ako už bolo uvedené, jednotlivé ustanovenia hlavy II sa podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. vzťahujú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Základným ustanovením o kúpnej zmluve je § 409 Obch. zák., podľa ktorého sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. Ustanovenie § 436 Obch. zák. sa teda môže vzťahovať len na takú zmluvu, ktorej obsahom je dodanie tovaru proti zaplateniu kúpnej ceny. Bez ďalšieho sa však toto ustanovenie nemôže vzťahovať na zmluvy „o poskytovaní služieb“, pretože záväzok poskytovania služieb nie je podstatnou časťou kúpnej zmluvy podľa § 409 Obch. zák. Aj keby teda bola správna argumentácia žalovaného, že zmluva z 12. októbra 2015 nie je zmluvou o kontrolnej činnosti, ale zmluvou „o poskytovaní služieb“, neviedlo by to k záveru, že by sa žalovaný mohol dovolávať použitia § 436 Obch. zák., teda že by mohol uplatňovať z dôvody vady služby nároky uvedené v tomto paragrafe.
24. Nároky objednávateľa kontroly z vadného vykonania kontroly upravuje § 598 Obch. zák., na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie a podľa ktorého nevznikajú vykonávateľovi nároky podľa § 595 Obch. zák., ak nevykonal kontrolu riadne. Aj toto ustanovenie je však podľa § 263 Obch. zák. dispozitívne a strany sa od neho v zmluve odchýlili jednak tým spôsobom, že podľa už cit. čl. IV ods. 1 až 3 zmluvy vznikal žalobcovi nárok na odmenu za prepracované hodiny bez ohľadu na kvalitu vykonanej kontroly, ako aj tak, že podľa čl. VI ods. 5 vznikalo žalovanému pri reklamácii len právo na odstránenie chýb, teda vykonanie novej opravy a selekcie. Citovaným ustanovením je podľa odvolacieho súdu jednoznačne vylúčená úprava podľa § 598 Obch. zák., teda následok v podobe odpadnutia nároku na odmenu pri vadne vykonanej kontrole. Okrem toho, ako už uviedol aj súd prvej inštancie, žalovaný za konania
nepredniesol rozhodné skutkové okolnosti pre posúdenie eventuálnych nárokov podľa § 598 Obch. zák. Žalovaný totiž za konania poukazoval len na to, že jeho zákazník (KYB Manufacturing Czech s.r.o.) musel nanovo skontrolovať a vyselektovať určité počty súčiastok. Odmena medzi žalobcom a žalovaným sa však vypočítavala na základe hodinovej sadzby, takže žalovaný mal dostatočne objasniť, akého konkrétneho rozsahu práce (vykonávania kontroly) sa vzniknuté vady týkali, teda koľko hodín vyúčtoval žalobca práve za kontrolu a selekciu tých súčiastok, u ktorých sa neskôr vyskytli vady.
25. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nárok žalobcu na odmenu za vykonanú kontrolu podľa zmluvy z 12. októbra 2015 v ním vyúčtovanej výške bol daný. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný postupne zaplatil prevodom na účet žalobcu určité sumy s uvedením variabilných symbolov, ktorými boli čísla faktúr. Takýto prejav treba považovať za určenie, ktorý záväzok sa má poskytnutým plnením zaplatiť v zmysle § 333 Obch. zák., v dôsledku čoho tieto platby viedli k čiastočnému splneniu jednotlivých záväzkov z jednotlivých faktúr.
26. Žalovaný za konania opakovanie poukazoval na svoje vzájomné nároky, ktoré aj v odvolaní kvalifikuje ako nároky na náhradu škody spôsobenej vadným výkonom služby (kontroly) žalobcom a ktorých dôsledkom mal byť zánik pohľadávok žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa zaoberal existenciou (dôvodom a výškou) týchto nárokov ako započítateľných pohľadávok, keďže ich žalovaný uplatňoval „ako obranu v súdnom spore“. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre takýto záver v spise chýba dostatočný podklad. Samotná existencia pohľadávky žalovaného nemá žiaden vplyv na pohľadávku žalobcu proti žalovanému, ak nejde o niektorý z prípadov vzájomného (synalagmatického) plnenia (§ 325 Obch. zák.) či plnenia vopred (§ 326 Obch. zák.). Pohľadávka žalovaného môže viesť k zániku pohľadávky žalobcu len za predpokladu, že sú splnené príslušné zákonné podmienky pre takýto zánik. Jednou zo zákonom predpokladaných možností takého zániku je započítanie pohľadávok upravené v § 580 Obč. zák., ktorý sa podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. použije aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže § 358 až 364 Obch. zák. upravujú len niektoré ustanovenia o započítaní. Z citovaného § 580 Obč. zák. vyplýva, že vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka za splnenia ďalších podmienok zaniknú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Nevyhnutným predpokladom zániku vzájomných pohľadávok je existencia prejavu smerujúceho k započítaniu, teda takého prejavu, z ktorého možno vyvodiť vôľu niektorého z účastníkov započítať vzájomné pohľadávky, teda priamo týmto prejavom privodiť zánik vzájomných pohľadávok. Zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu tohto prejavu, možno ho teda urobiť písomne alebo ústne, ba dokonca aj iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, že ním konajúci prejavuje vôľu, aby spoločné pohľadávky zanikli. Tento prejav pritom možno urobiť hmotnoprávne (mimo konania) alebo aj v civilnom sporovom konaní. Z ustanovenia § 147 ods. 2 C. s. p. totiž vyplýva, že vzájomnou žalobou je aj prejav žalovaného, ktorým uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac než čo žiada žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti nároku. Aj predpokladom procesnej kompenzácie je teda existencia prejavu žalovaného počas konania, ktorým žiada započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu, teda ktorým prejavuje vôľu, aby tieto pohľadávky v kryjúcom sa rozsahu zanikli.
27. Od kompenzačného prejavu v zmysle cit. ustanovenia treba odlíšiť hmotnoprávnu námietku zániku dlhu v dôsledku už vykonaného započítania mimo konania. Napriek ich zdanlivej podobnosti ide obsahovo o odlišné námietky. Námietka započítania (prejav žalovaného, ktorým uplatňuje voči žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie) v zmysle § 147 ods. 2 C. s. p. je úkonom tzv. dvojakej povahy, keďže sa uplatňuje procesným úkonom (podaním podľa § 124 C. s. p.), jej obsahom je však prejav v zmysle § 580 Obč. zák. smerujúci k započítaniu tejto pohľadávky proti žalovanej pohľadávke. Pretože započítací prejav je tu obsiahnutý v podaní a urobený počas procesu, predmetom bremena tvrdenia (a v prípade sporu aj dokazovania) sa potom stáva len samotná existencia pohľadávky žalovaného proti žalobcovi, ktorá je na započítanie uplatnená. Ak však žalovaný namieta, že už mimo konania (pred jeho začatím) urobil hmotnoprávny započítací prejav voči žalobcovi v zmysle § 580 Obč. zák., ide o námietku, že dlh už pred začatím konania zanikol, keďže práve takýto zánik je dôsledkom hmotnoprávneho započítacieho prejavu. Kým teda pri procesnej započítacej námietke v zmysle § 147 ods. 2 C. s. p. žalovaný až v konaní prejavuje vôľu, aby nárok žalobcu zanikol započítaním, pri námietke zániku dlhu započítaním žalovaný namieta, že dlh už pri podaní žaloby neexistoval, lebo zanikol v dôsledku započítania v zmysle cit. § 580 Obč. zák. Predmetom bremena tvrdenia a dokazovania v tomto prípade nie je len samotná existencia vzájomnej pohľadávky žalovaného, ale aj existencia hmotnoprávneho prejavu, ktorý obsahovo zodpovedá § 580 Obč. zák., teda z ktorého možno vyvodiť vôľu k zániku pohľadávok
započítaním. Ak sa v tomto prípade žalovanému nepodarí dôkaz existencie takéhoto prejavu a nenahradí ho kompenzačným prejavom v konaní v zmysle § 147 ods. 2 C. s. p., potom nie je podstatné, či sa mu podaril alebo nepodaril dôkazu o existencii jeho vzájomnej pohľadávky. Ak totiž nedokázal prejav v zmysle § 580 Obč. zák., nemohlo k započítaniu (a teda k zániku vzájomných pohľadávok) vôbec dôjsť.
28. V prerokúvanej veci žalovaný už v odpore (č. l. 129) namietol, že pred začatím konania zaslal žalobcovi dohody o započítaní pohľadávok a tieto dohody podľa neho mali účinky započítania. Podobne na pojednávaní 1. februára 2018 (zápisnica č. l. 185) žalovaný zopakoval, že „pristúpil k započítaniu“, pričom zároveň priznal, že urobil „chybu, pretože pohľadávky započítal formou návrhu dohody o započítaní... namiesto jednostranného práv. úkonu“. Aj v podaniach z 1. júna 2018 (č. l. 270) a z 20. júna 2018 (č. l. 274) žalovaný znova zdôraznil, že svoje pohľadávky voči žalobcovi „započítal“ návrhmi dohôd o započítaní, a tieto pohľadávky zanikli už v dôsledku týchto dohôd ešte pred začatím konania (resp. mimo konania). Zo všetkých uvedených procesných úkonov tak podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalovaný robil prejav na započítanie v zmysle § 147 ods. 2 C. s. p., teda že by žiadal započítať svoje pohľadávky proti pohľadávkam žalovaného v tomto konaní. Naopak, z nich všetkých vyplýva, že žalovaný namietal, že k započítaniu došlo už pred začatím konania hmotnoprávnymi úkonmi obsiahnutými v jednotlivých dohodách o započítaní pohľadávok. Ako už bolo uvedené, v takom prípade musel žalovaný tvrdiť a dokázať existenciu hmotnoprávnych započítacích prejavov. Odvolací súd však konštatuje, že ani v tomto smere sa mu takýto dôkaz nepodaril.
29. Z § 580 v spojení s § 581 ods. 3 Obč. zák. možno vyvodiť, že započítací prejav môže byť jednostranný alebo môže mať formu dohody. Ako už bolo uvedené, jednostranný započítací prejav, aký predpokladá § 580 Obč. zák., je taký výslovný ústny či písomný, resp. konkludentný prejav, z ktorého vyplýva vôľa privodiť zánik vzájomných pohľadávok bez ďalšieho, už samotným okamihom dôjdenia prejavu. Ak však niektorý z účastníkov druhému predloží návrh dohody o započítaní, nemožno ju považovať za takýto prejav. Z § 43a ods. 1 Obč. zák. totiž vyplýva, že jedným zo znakov návrhu zmluvy (dohody) je vôľa navrhovateľa byť viazaný v prípade jeho prijatia, pričom podľa § 44 ods. 1 Obč. zák. je dohoda uzavretá až okamihom, keď prijatie návrhu nadobudlo účinnosť. Z citovaných ustanovení teda zreteľne vyplýva, že samotný návrh na uzavretie zmluvy (dohody) v sebe obsahuje výhradu v tom zmysle, že pre obe strany (vrátane navrhovateľa) sa stáva účinná (záväzná) až prijatím, teda okamihom účinnosti prijatia. V obchodnoprávnych vzťahoch navyše k takémuto výkladu vedú nielen citované ustanovenia, ale aj § 266 ods. 4 Obch. zák., podľa ktorého prejav vôle obsahujúci výraz pripúšťajúci rôzny výklad treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Ak teda jedna strana druhej adresuje prejav označený ako „dohoda“, ktorý aj podľa svojho obsahu má byť dohodou, tak zodpovedá citovanému ustanoveniu, aby sa tento prejav skutočne vykladal ako návrh dohody, nie ako jednostranný prejav bezpodmienečne smerujúci k následkom, ku ktorým má viesť navrhovaná dohoda.
30. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný žalobcovi postupne zaslal tri ním podpísané listy označené ako „Dohoda o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok“ zo 17. mája, 23. júla a 14. októbra 2016. Vo všetkých týchto listoch je jednoznačný prejav, že „strany sa dohodli na vzájomnom zápočte“ pohľadávok uvedených v texte s tým, že dátum zápočtu má byť zhodný s dátumom vystavenia. Taký dátum je osobitne uvedený pri podpise žalovaného, ale aj pri mieste určenom na podpis žalobcu. Z obsahu tejto listiny je teda celkom zrejmé, že žalovaný neprejavoval vôľu privodiť už samotným týmto prejavom započítanie pohľadávok, ale účinky zápočtu viazal na dohodu so žalobcom, teda na prijatie tohto návrhu žalobcom. Takýto započítací prejav by potom mohol mať účinky až okamihom, keby ho žalobca v súlade s tým prijal a keby toto prijatie nadobudlo účinnosť (§ 44 ods. 1 Obč. zák.). Žalobca však podľa nesporného skutkového stavu tento návrh dohody o započítaní neprijal v zmysle citovaných ustanovení, takže k jej uzavretiu nikdy nedošlo. Podľa odvolacieho súdu však citovaný § 43a ods. 1 v spojení s § 44 ods. 1 Obč. zák., ako aj citovaný § 266 ods. 4 Obch. zák. bránia tomu, aby sa takýto návrh dohody následne vyložil ako jednostranný započítací prejav. Takto ho totiž osoba, ktorej bol tento prejav adresovaný, vnímať nemohla. V dôsledku toho ani uvedené listy žalovaného nemožno podľa odvolacieho súdu interpretovať ako jednostranné prejavy k započítaniu podľa § 580 Obč. zák., ktoré by bez ďalšieho privodili zánik vzájomných pohľadávok.
31. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že v prerokúvanej veci chýba taký prejav žalovaného (ako aj žalobcu), ktorý by bolo možné považovať za započítací prejav v zmysle § 580 Obč. zák. a ktorý je prvotnou a nevyhnutnou podmienkou účinkov započítania. Takýto prejav neurobil žalovaný ani počas konania v zmysle § 147 ods. 2 C. s. p., ani nedokázal existenciu takéhoto hmotnoprávneho prejavu
pred začatím konania alebo počas neho mimo súdneho konania. Ak však chýba takýto prejav, nemohli nastať účinky započítania v zmysle § 580 Obč. zák. a nemohla teda ani zaniknúť pohľadávka žalobcu ani v prípade, ak by vzájomná pohľadávka žalovaného existovala. Súd prvej inštancie teda v podstate zbytočne vynaložil námahu na skúmanie existencie týchto pohľadávok, pri ktorom sa navyše dopustil určitého zjednodušenia.
32. Žalovaný od počiatku konania tvrdil, že pohľadávky vyúčtované žalobcovi faktúrami č. 120160082, 120160140 a 120160145, ako aj faktúrou č. 120160205 mu vznikli z titulu náhrady škody v podobe nákladov, ktoré musel zaplatiť svojmu obchodnému partnerovi za to, že tento sám nechal vykonať služby kontroly, ktoré mal vykonať žalobca. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že žalovaný dodával súčiastky spoločnosti KYB Manufacturing Czech s.r.o., a to zrejme za kúpnu cenu (keďže išlo o podnikateľský vzťah). Žalovaný žiadne bližšie podrobnosti k tomuto právnemu vzťahu nepredniesol, možno teda len predpokladať, že išlo o právny vzťah z kúpnej zmluvy. Keďže obe strany majú obvyklý pobyt [ústredie riadenia, porov. čl. 19 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)] v rôznych členských štátoch a nebola zistená ani tvrdená dohoda o voľbe práva, možno vychádzať z toho, že zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a KYB Manufacturing Czech s.r.o. sa spravovala právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu (ústredia riadenia) predajcu, teda žalovaného. Slovenská republika je ako nástupnícky štát bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky zároveň zmluvnou stranou Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (vyhláška č. 160/1991 Zb.) a ten je súčasťou jej súkromného práva, čo v súlade s čl. 1 ods. 1 písm. b) tohto Dohovoru znamená, že by sa použil na zmluvy medzi žalovaným a uvedenou spoločnosťou. Ustanovenie čl. 35 ods. 1 Dohovoru potom ukladal žalovanému ako predávajúcemu povinnosť dodať tovar v akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva. Tovar podľa čl. 35 ods. 2 písm. a) Dohovoru nezodpovedá zmluva okrem iného vtedy, keď sa nehodí na účely, na ktoré sa používa spravidla tovar tohto istého vyhotovenia. Dôsledkom porušenia povinnosti predávajúceho znamená, že kupujúci podľa čl. 45 môže zvoliť určité nároky (odstúpenie od zmluvy, dodanie náhradného tovaru alebo zľavu z ceny) a v niektorých prípadoch (čl. 74 až 77) aj nároky na náhradu škody.
33. Žalovaný ako predávajúci bol teda podľa cit. čl. 35 ods. 1 uvedeného Dohovoru povinný dodať spoločnosti KYB Manufacturing Czech s.r.o. jednotlivé dodávané súčiastku vo vyhovujúcom technickom stave, tak, aby boli okamžite použiteľné vo výrobe. Na účely zabezpečenia tejto povinnosti bola uzavretá zmluva o kontrolnej činnosti so žalobcom. Prípadné porušenie povinnosti žalobcu pri vykonávaní tejto kontroly tak logicky mohlo mať za následok, že dodávka súčiastok pre odberateľa žalovaného mohla vykazovať vady, čím žalovaný porušil voči odberateľovi svoju povinnosť z kúpnej zmluvy. Dôsledkom porušenia tejto povinnosti potom mohol byť aj vznik škody, ktorá mohla spočívať aj vo vynaložení zbytočných nákladov (§ 380 Obchodného zákonníka) na opätovnú selekciu dielov na strane žalovaného, prípadne jeho odberateľa. Takto vzniknutá škoda by potom za určitých okolností mohla byť priamym dôsledkom porušenia povinnosti žalobcu vykonať riadne dohodnutú kontrolu a selekciu. Právny základ nárokov, na ktoré žalovaný počas konania poukazoval (a ktoré sa aj neúspešne pokúsil započítať), tak spočíva práve v tejto zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú vadným výkonom kontroly a selekcie. Súd prvej inštancie však vo výsledku správne dospel aj k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že takáto pohľadávka reálne vznikla. Predovšetkým je totiž treba poukázať na to, že podľa čl. 38 ods. 1 cit. Dohovoru o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru povinnosť prezrieť tovar zaťažuje kupujúceho. Ak teda spoločnosť KYB Manufacturing Czech s.r.o. nanovo nechala tovar skontrolovať (prezrieť) a na to vynaložila určité náklady, plnila tým len svoju povinnosť v zmysle cit. článku a na jej plnenie by bola povinná bez ohľadu na to, či by žalovaným dodané súčiastky boli alebo neboli vadné. Vynaloženie týchto konkrétnych nákladov tak samo osebe nie je v príčinnej súvislosti s prípadne vadne vykonanou kontrolou. Nie je teda zrejmé, prečo táto spoločnosť uvedené náklady vyúčtovala žalovanému a prečo žalovaný akceptoval, že táto spoločnosť má voči nemu nárok na náhradu týchto nákladov. Žalovaný netvrdil ani nedokázal, že by sa taký nárok zakladal napr. na zmluve medzi ním a touto spoločnosťou, alebo na akomkoľvek inom právnom titule.
34. Žalovaný ďalej netvrdil ani nedokázal, že by tento nárok (na náhradu škody) bol najskôr uplatnil voči poisťovni žalobcu, ako mu to výslovne predpisoval čl. V zmluvy o poskytovaní služieb. Podľa citovaného ustanovenia však konečné odmietavé stanovisko poisťovne bolo predpokladom priameho uplatnenia náhrady škody voči žalobcovi. Konečne, žalobca počas konania, ako aj súd prvej inštancie trefne odkazovali na to, že podľa čl. VI ods. 5 zmluvy mohla oprava spočívať výlučne v odstránení chýb. Žalovaný tak v prípade nesprávne vykonanej kontroly mal nárok len na to, aby žalobca kontrolu vykonal
opätovne a odstránil tým chyby predošlej kontroly. Zmluva pritom počítala aj s tým, že takéto odstránenie sa bude musieť vykonať u tretej osoby (napr. v skladových priestoroch odberateľa). Na tento účel totiž v čl. VI ods. 4 bol žalovaný povinný zabezpečiť prístup žalobcu k príslušným prvkom (predmetom
- súčiastkam). V tu prerokúvanej veci tak žalovaný v prípade reklamácie zo strany odberateľa KYB Manufacturing Czech s.r.o. mal zabezpečiť, aby tento odberateľ umožnil k dodaným súčiastkam prístup žalobcu (jeho pracovníkov) tak, aby títo mohli opätovnou kontrolou odstrániť nedostatky svojej predošlej kontroly. Pokiaľ žalovaný na odvolacom pojednávaní naznačoval, že vzťahy medzi žalobcom a KYB Manufacturing Czech s.r.o. boli zlé a táto spoločnosť by žalobcovi neumožnila vstup do svojich priestorov, nepredniesol k tomu žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ani žiadne dôkazy. Odvolací súd na tomto mieste len pripomína, že akokoľvek sa tieto podmienky môžu zdať tvrdé a pre žalovaného nevýhodné, sú dôsledkom uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, ktorá má prednosť pred úpravou Obchodného zákonníka, keďže neodporuje žiadnemu jeho kogentnému ustanoveniu. Bolo potom vecou žalovaného, aby zohľadnil obsah tejto zmluvy aj v zmluvách so svojimi obchodnými partnermi (napr. tým, že by ich zaviazal umožniť vstup žalobcu do svojich prevádzok). Ak tak neurobil, musí sám znášať dôsledky, ktoré tým vznikli.
35. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že na strane žalovaného nie je splnená ani jedna z podmienok, ktoré vyžaduje § 580 Obč. zák. pre zánik pohľadávky žalobcu. Nebol totiž dokázaný ani riadne započítací prejav žalovaného voči žalobcovi, ani existencia vzájomných pohľadávok žalovaného, ktoré by mohli byť predmetom započítania. V dôsledku toho pohľadávky žalobcu v tomto rozsahu nezanikli a keďže neboli zaplatené, je povinnosťou žalobcu ich podľa § 324 a nasl. Obch. zák. riadne splniť. Omeškaním s plnením týchto záväzkov vznikol žalobcovi v zmysle § 365 v spojení s § 369 ods. 1 Obch. zák. a § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške priznanej súdom prvej inštancie. Rovnako mu podľa čl. IV ods. 6 zmluvy o poskytovaní služieb z 12. októbra 2015 vznikol nárok na 0,05 % dennú zmluvnú pokutu z omeškaných súm.
36. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, ak mu napadnutým rozsudok tieto nároky priznal. Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil (výrok I).
37. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému (výrok III).
38. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.