Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_15CoP-25-2024.pdf
PDF · 87.75 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/25/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, členov senátu JUDr. Miriam Štillovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci manželky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, XXX XX D., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Pred poľom 1652, 911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882 proti manželovi: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., F., B. G., o rozvod manželstva, na odvolanie manželky proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 9Pc/12/2022-55 zo dňa 24.01.2024, takto
rozhodol:
I. Uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 9Pc/12/2022-55 zo dňa 24.01.2024 p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením č. k. 9Pc/12/2022-55 zo dňa 24.01.2024 Okresný súd Prievidza vyhlásil, že nemá právomoc na konanie vo veci rozvodu manželov a konanie zastavil (výrok I.). Štátu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.) Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. 207/1964 Zb. ministra zahraničných vecí o zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (ďalej len „vyhláška“), ako aj § 9, § 161 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V odôvodnení uviedol, že vychádzal z vyššie citovanej vyhlášky, kde vo veci rozvodu manželstva je potrebné aplikovať zmluvu medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávie. Manželka ako navrhovateľka má bydlisko na území Slovenskej republiky a manžel, proti ktorému návrh na rozvod smeruje, má bydlisko na území Srbskej republiky. V súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky v prípade, ak jeden z manželov má bydlisko na území jednej zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je na konanie o rozvod manželstva príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorého má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. Z tohto dôvodu mal za to, že právomoc súdov Slovenskej republiky nie je možné založiť na žiadnom ustanovení relevantného právneho predpisu a keďže nedostatok právomoci súdu na konanie je neodstrániteľnou prekážkou, konanie zastavil. Zároveň uviedol, že priznal uznesením č. k. 9Pc/12/2022-49 zo dňa 19.01.2023 prekladateľke H. I. J. odmenu za preklad vo výške 227,10 eur, a to pribral do konania súd prvej inštancie tlmočníčku a prekladateľku zo slovenského do srbského jazyka z dôvodu, že manžel, proti ktorému návrh smeruje, je občanom Srbskej republiky a tento má v súlade s § 155 ods. 1, 2 CSP právo konať v materinskom jazyku a trovy spojené s tým znáša štát. Vzhľadom k uvedenému súd štátu náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto uzneseniu, v zákonom stanovenej lehote, podala manželka odvolanie, proti výroku, ktorým súd rozhodol o zastavení konania, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Nestotožnila sa so zastavením konania a s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sú naplnené pojmové znaky čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. 207/1964 Zb., že nie je daná právomoc súdu prvej inštancie vo veci konať. V odôvodnení manželka uviedla, že súd prvej inštancie sa nezaoberal, ani nevysporiadal s možnosťou založenia právomoci súdov Slovenskej republiky aplikáciou vnútroštátneho právneho predpisu zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZMPSP“). Poukázala na to, že Národná rada Slovenskej republiky explicitne nevyslovila svoj súhlas s medzinárodnou zmluvou medzi ČSR a SFRJ. Poukázala na čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že prednosť medzinárodnej zmluvy nenastáva automaticky. Na prednostné postavenie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu nepostačuje, aby medzinárodná zmluva napríklad len priamo zakladala práva a povinnosti fyzických osôb. Je nevyhnutné, aby o prednosti medzinárodnej zmluvy rozhodla Národná rada SR v súlade s čl. 86 písm. d/ Ústavy SR. Ak Národná rada SR v konkrétnom prípade v súlade s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR rozhodne o tom, že medzinárodná zmluva má prednosť pred zákonom, znamená, že orgán aplikácie práva má povinnosť v prípade stretu medzi takouto medzinárodnou zmluvou a vnútroštátnym právom aplikovať medzinárodnú zmluvu. V ďalšom poukázala na to, že rozlišovanie na tzv. prednostné medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy a medzinárodné zmluvy, ktoré prednosť pred zákonom nemajú, je možné len vo vzťahu v praxi k medzinárodným zmluvám, ktorých vnútroštátny schvaľovací proces bol zavŕšený ratifikáciou a prebehol po 01.07.2001 (t. j. po nadobudnutí účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR). Napriek tomu v súlade s čl. 154c Ústavy SR majú prednosť pred zákonom aj medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR. Práve z tohto dôvodu sa vo vymedzenej právnej veci javí ako nevyhnutné a potrebné odôvodnenie rozhodnutia, a to s ohľadom na skutočnosť, že súd konanie zastavil. Aplikačná prednosť môže byť teda medzinárodnej zmluve priznaná aj ZMPSP, ale len v prípade, ak už nebude daná z titulu čl. 7 ods. 5 Ústavy SR alebo z titulu čl. 154c Ústavy SR. Odvolateľka poukázala na to, že nedošlo ani k preskúmaniu (ne)založenia právomoci za aplikovateľnosti medzinárodnej zmluvy na základe ZMPSP zo strany konajúceho súdu. Zároveň uviedla, že predmetná medzinárodná zmluva medzi ČSR a SFRJ bola menená Protokolom medzi Slovenskou republikou a K. D. publikovaným v Zbierke zákonov SR ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR č. 46/2016 Z. z. (ďalej len „protokol“). Ratifikovaním protokolu došlo k zmenám v kontexte pôvodného znenia medzinárodnej zmluvy a hlavne došlo k vypusteniu čl. 26 vyhlášky č. 207/1964 Zb., na ktoré odkazuje súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uznesenia. V ďalšom poukázala na to, že B. a K. D. sú nie členskými štátmi EÚ, sú však kandidátskymi krajinami na vstup do EÚ. Z toho je možné analogicky vyvodiť, že pokiaľ jedna nástupnícka krajina SFRJ K. D. ponecháva danú právnu oblasť medzinárodnou zmluvou neupravenú (inak povedané uprednostňuje sa a zároveň v danej oblasti sa uplatňuje vnútroštátny právny predpis - ZMPSP), tak takýto prístup sa stáva precedensom aj pre ostatné nástupnícke štáty pôvodnej SFRJ, ktoré sú zároveň kandidátskymi štátmi na vstup do EÚ. V ďalšom upriamila manželka pozornosť na právo EÚ, konkrétne na čl. 3 nariadenia Rady EÚ 2019/1111 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (Brusel 2B). Zároveň manželka uviedla, že je potrebné, aby súd prvej inštancie sa zaoberal a ustálil a podrobne zdôvodnil založenú právomoc a má za to, že v danej veci mal aplikovať ustanovenia ZMPSP in concreto § 1, § 2, § 22 ods. 1, 2 a § 38. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. a/ zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok ďalej len „CMP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania (navrhovateľkou
- manželkou) v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) a zistil, že spĺňa náležitosti podľa § 363 a § 127 CSP neviazaný rozsahom odvolania (§ 65 CMP), neviazaný dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
4. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci sa navrhovateľka/manželka návrhom zo dňa 12.09.2022 domáhala rozvodu manželstva s tým, že s manželom nežije dlhšiu dobu, nemá záujem o ďalší spoločný život. Z obsahu spisu vyplynulo, že manželka je štátnou občiankou Slovenskej republiky, manžel je štátnym občanom Srbskej republiky s tým, že manželka má trvalý pobyt v Slovenskej
republike a manžel má trvalý pobyt v Srbskej republike. Manželia nikdy nemali spoločné bydlisko. V preskúmavanej veci je daný medzinárodný prvok, preto bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie primárne zaoberal otázkou právomoci. Navrhovateľka tvrdila, že je potrebné právomoc posudzovať podľa Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
5. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
6. V zmysle Civilného sporového poriadku každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú ním chránené. Čo sa týka Ústavy Slovenskej republiky a zakotvenia vzťahov s externými právnymi poriadkami pred rokom 1989, podľa § 2 Listiny základných práv a slobôd medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách ratifikované a vyhlásené Českou a Slovenskou federatívnou republikou sú na jej území všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonom. Podľa pôvodného textu ústavy, t. j. pred novelou ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. v čl. 11 je upravené medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Podľa čl. 144 ods. 2, ak to ustanovuje ústava alebo zákon, sudcovia sú viazaní aj medzinárodnou zmluvou. Čo sa týka ústavy po novele ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., konkrétne čl. 1 ods. 2 upravuje Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 7 ods. 4 na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 ods. 5 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa čl. 153 na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská federatívna republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej federatívnej republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. Podľa čl. 154c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Je zrejmé, že v predmetnom konaní je prítomný medzinárodný prvok vyplývajúci zo skutočnosti, že manžel, proti ktorému návrh smeruje, je štátnym občanom Srbskej republiky ako nástupníckeho štátu bývalej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (SFRJ), na území ktorého mal, vychádzajúc z obsahu návrhu, v čase jeho podania tiež bydlisko. Manželka je štátnou občiankou SR s bydliskom v čase podania návrhu na území SR. Spoločné bydlisko na území SR vychádzajúc z tvrdení manželky obsiahnutých v návrhu manželia nemali. Keďže ide o medzinárodný prvok v osobe manžela, proti ktorému návrh smeruje, súd prvej inštancie bol povinný skúmať svoju právomoc nielen v zmysle príslušných ustanovení CSP a CMP, ale aj v zmysle príslušných ustanovení ZMPSP a v prípade, ak existuje, aj ustanovení medzinárodnej zmluvy. Je treba uviesť, že štát Srbská republika nie je členom Európskej únie, a preto bolo potrebné aplikovať v otázke právomoci medzinárodnú zmluvu upravujúcu právomoc vo veciach rozvodu manželstva medzi Slovenskou republikou a Srbskom. V konkrétnosti
ide o zmluvu medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávie o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach z 20. januára 1964 publikovanú v Zbierke zákonov SR ako vyhlášku Ministerstva zahraničných vecí č. 207/1964 Zb., ktorá naďalej platí vo vzťahu ku všetkým nástupníckym štátom bývalej SFRJ.
7. Odvolací súd konštatuje, že zmluva publikovaná vo vyhláške Ministerstva ZV č. 207/1964 Zb. je prezidentskou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a súčasne ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože priamo zakladá práva a povinnosti fyzických a právnických osôb a je súčasne zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon. Keďže ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, má prednostné účinky pred zákonmi a je potrebné interpretovať ustanovenia tejto medzinárodnej zmluvy z hľadiska posúdenia právomoci v danej veci.
8. K odvolacím námietkam manželky, že bol uzavretý protokol medzi Slovenskou republikou a K. D. k predmetnej zmluve a s týmto protokolom Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas uznesením č. 1312 z 12.09.2014 a rozhodla, že aj tento protokol, ktorý sa viaže k predmetnej zmluve, je prezidentskou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Zmluvnými stranami predmetného protokolu bola Slovenská republika a K. D., t. z. že predmetný protokol sa týka len Slovenskej republiky a K. D., netýka sa ostatných nástupníckych štátov SFRJ, a teda netýka sa ani Srbskej republiky. Pre štát Srbsko platí naďalej predmetná medzinárodná zmluva, v ktorej je upravené podľa čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. 207/1964 Zb., ak je v čase podania návrhu jeden z manželov občanom jednej zmluvnej strany a druhý občanom druhej zmluvnej strany, je pre konanie o rozvod príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej majú obaja manželia bydlisko. Pokiaľ jeden z manželov má bydlisko na území jednej zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. V danej veci je teda daná právomoc srbského súdu.
9. Na základe citovaných ustanovení je zrejmé, že súd prvej inštancie správne aplikoval čl. 26 ods. 2 vyhlášky č. 207/1964 Zb., ktorý je aj naďalej v platnosti vo vzťahu k Srbskej republike. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne uviedol, že nie je možné právomoc súdov Slovenskej republiky založiť na žiadnom inom ustanovení relevantného právneho predpisu a nie je možné vychádzať ani z ustanovení zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nakoľko v zmysle citovaného § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom sa použijú ustanovenia tohto zákona len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP s použitím ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).