Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23CoPr-5-2019.pdf
PDF · 80.5 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoPr/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: S.. F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, XXX XX L. K., právne zastúpený Advokátska kancelária Hudzík & Partners, s.r.o. so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovanej: N. L. K., so sídlom B. XXX/XX, XXX XX L. K., S.: XX XXX XXX, právne zastúpená JUDr. Andrej Pataky, advokát so sídlom Hlavné námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738, o zaplatenie náhrady mzdy 16.128,09 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/26/2018-99 zo dňa 01.10.2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.
Potvrdzuje rozsudok v časti výroku II., a to v tej časti, v ktorej bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015.
V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 12.728,82 eur s úrokom z omeškania, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58 %. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady mzdy 16.128,09 eur s úrokom z omeškania za obdobie od 16.10.2015 do 19.09.2018. Súd uviedol, že žalobca na základe voľby a titulom pracovnej zmluvy u žalovaného vykonával od 15.04.2013 funkciu hlavného kontrolóra. Obecné zastupiteľstvo obce L. K. dňa 15.10.2015 uznesením 70/2015 odvolalo žalobcu z funkcie hlavného kontrolóra. Krajský súd v Prešove ako príslušný súd uznesením z 08.03.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.04.2018, zrušil uznesenie obecného zastupiteľstva č. XX/XXXX. Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove žalovaný podal kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší súd SR uznesením z 11.06.2019 zamietol. Žalobca titulom neplatne skončeného pracovného pomeru má nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Súd dospel k záveru, že je dôvodné priznať náhradu mzdy žalobcovi za obdobie od 17.12.2015, teda odo dňa, kedy bola žalovanému doručená výzva žalobcu na zotrvanie v ďalšom zamestnaní a náhrada mzdy žalobcovi patrí do 11.04.2018, kedy súd rozhodol o skončení pracovného pomeru v konaní 6S/25/2017 pred Krajským súdom v Prešove. Súd prvej inštancie odôvodnil priznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie od 17.12.2015 do 11.04.2018. Uviedol, že pokiaľ žalovaná žiadala, aby súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu mzdy nad rámec 12. mesiacov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že zníženie náhrady mzdy nie je dôvodné. Samotná skutočnosť, že v prípade neplatne skončeného pracovného pomeru ide o tzv. vedľajší pracovný pomer, neznamená bez ďalšieho, že by súd mal automaticky pristúpiť k zníženiu náhrady mzdy. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/204/2009 a uviedol, že žalovaná nepoukázala na kritériá obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Situácia by bola iná, ak by
žalobca v spornom období pracoval na Finančnom riaditeľstve SR, namiesto zamestnania u žalovanej. V danom prípade žalobca popri hlavnom pracovnom pomere mal záujem pracovať u žalovanej v rámci vedľajšieho pracovného pomeru. Súd prvej inštancie ďalej odôvodnil priznanie úroku z omeškania a odôvodnil výrok o trovách konania ust. § 255 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaná. Namietala, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k moderácii náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Práve skutočnosť, že žalobca pracoval u žalovaného iba na čiastočný pracovný úväzok a jeho hlavný pracovný pomer bol vo vzťahu k Finančnému riaditeľstvu SR, bola zásadná. Žalobca vzhľadom na to, že sa jednalo len o jeho vedľajší pracovný pomer, nebol nútený sa zapojiť do akéhokoľvek iného vedľajšieho pracovného pomeru. Ako vyplynulo z dokazovania pred prvostupňovým súdom, mesačný príjem mohol byť pre žalobcu dostačujúcim, pričom žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že z potvrdenia o príjme vyplývajú aj príjmy pri dočasnej práceneschopnosti, čo mohlo rovnako mať vplyv na skutočnosť, že žalobca sa nezamestnal u iného zamestnávateľa, resp. bol pre neho dostatočný príjem z hlavného pracovného pomeru. Tieto skutočnosti však súd nezohľadnil a len jednostranne sa zameral na posúdenie v zmysle existencie inej práce za stratenú prácu. Rozsudok nedáva odpovede akými úvahami sa súd spravoval, keď aplikoval právo, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd vo výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozhodnutie potvrdiť a priznať nárok na náhradu trov konania.
4. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalobca, a to v časti, v ktorej bol jeho nárok za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015 a za obdobie od 12.04.2018 do 19.09.2018 zamietnutý. Poukázal na to, že žalobca bol v pracovnom pomere so žalovaným aj v období od 16.10.2015 do 17.12.2015, t.j. pred doručením písomnej výzvy na poskytnutie náhrady mzdy a žalovaný mu aktívne bránil vo výkone práce. Nemôže byť táto skutočnosť na škodu žalobcu, aby ho zbavovalo právneho nároku na náhradu mzdy. Existencia prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nevyhnutnosť odovzdať agendu hlavného kontrolóra obce malo za následok, že súd nepriznal žalobcovu nárok za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015. Za obdobie od 12.04.2018 do 19.09.2018 patrí žalobcovi ako zamestnancovi nárok na náhradu mzdy, ktorý mu nebol poskytnutý. Súd prvej inštancie si nesprávne osvojil argumentáciu žalovanej, že žalobcovi nebráni vo výkone práce po právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu Prešov, nakoľko žalobca nemohol vykonávať prácu z dôvodu, že nemal k dispozícii spisovú agendu. Nemal k dispozícii pracovné materiály, kanceláriu hlavného kontrolóra, ktorá bola obsadená a vyžívaná S. B. P. a nemal vytvorené zo strany zamestnávateľa primerané pracovné prostredie. Tieto tvrdenia potvrdzuje aj vyjadrenie žalovanej z 21.05.2018, ktoré uvádza, že písomnú agendu odovzdá žalobcovi po odovzdaní agendy S.. P., ktorého dňa 04.05.2018 vyzval na odovzdanie agendy. Žalovaná je povinná znášať dôsledky svojho protiprávneho konania, nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil existenciu prekážok kladených neznámou pasivitou žalovanej, a preto žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe vyhovel alebo aby ho zrušil.
5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobu žalovaný navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť.
6. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je čiastočne vecne správne a odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne o veci rozhodol, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy, teda keď rozhodol výrokom I.. Odvolací súd sa stotožňuje s jeho závermi o tom, že žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za obdobie, odkedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný nespochybňuje výšku priznanej náhrady mzdy, ani priznaný nárok na úrok z omeškania.
7. Súd prvej inštancie správne posúdil aj ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď neznížil nárok na náhradu mzdy presahujúci 12 mesiacov. Nárok na náhradu mzdy má nahrádzať mzdu ušlú v dôsledku neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, a preto má možnosť zníženia tejto náhrady, je potrebné pozerať skôr reštriktívne a toto ustanovenie vykladať v záujme zamestnanca. Odvolací súd je toho názoru, že nárok na náhradu mzdy podľa tohto ustanovenia možno znížiť len z dôvodov hodných osobitného zreteľa, napr. vtedy, ak pracovník sa mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za
porovnateľných podmienok, avšak neurobil tak. Je irelevantné, že žalobca pracoval u žalovanej len vo vedľajšom pracovnom pomere, pretože aj v takomto pracovnom pomere je potrebné reparovať následky neplatného úkonu zamestnávateľa. V danom prípade neboli preukázané také skutočnosti, ktorá by odôvodňovali zníženie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, najmä nebolo preukázané, že žalobca mal možnosť vedľajšieho pracovného pomeru v obci, v ktorej trvalo žije.
8. Vecne správny je aj výrok o zamietnutí v prevyšujúcej časti, a to v časti, ktorým bol zamietnutý nárok na náhradu mzdy za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015, pretože z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že nárok na náhradu mzdy má zamestnanec odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V tomto prípade súd prvej inštancie z tohto ustanovenie vychádzal a správne ho aplikoval. Dôležité bolo, kedy žalobca po neplatnom skončení pracovného pomeru oznámil žalovanej, že nesúhlasí so skončením svojho pracovného pomeru a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.
9. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v tej časti výroku II., v ktorej bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 16.10.2015 do 17.12.2015.
10. Oprávnená je odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa zamietnutia žaloby za obdobie od 12.04.2018 do 19.09.2018. Súd prvej inštancie uviedol, že nárok na náhradu mzdy má žalobca len do 11.04.2018, kedy Krajský súd Prešov rozhodol o skončení pracovného pomeru v konaní 6S/25/2017. V skutočnosti Krajský súd v Prešove svojim rozhodnutím zrušil uznesenie obecného zastupiteľstva zo dňa 15.10.2017, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra, a teda nerozhodol o skončení pracovného pomeru. Za rozhodnutie o skončení pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné považovať také rozhodnutie, keď bola síce dokázaná neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak bolo preukázané, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade však súd rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, a preto žalobca má nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od 11.04.2018 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci.
11. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia neuviedol v rozsudku podstatné skutkové zistenia týkajúce sa tejto časti nároku, a preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozsudok v tejto časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať nárokom na náhradu mzdy žalobcu za obdobie od 12.04.2018 do 19.09.2018, zistí aká bola výška náhrady mzdy v tomto období a o tomto nároku rozhodne.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.