Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Cpr-20-2019.pdf
PDF · 127.46 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-11Cpr/20/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Petrom Kubejom v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921, právne zastúpený advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: E. J., F. XX.XX.XXXX, Q. T. Č. XXXX/XX, P. zastúpený JUDr. Rastislav Cestický, advokát so sídlom Palackého 1, Košice, o zaplatenie 3309,23 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3309,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3309,23 eur od 25.04.2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.05.2019 domáha, aby mu žalovaný uhradil sumu 3309,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy odo dňa 25.04.2019 do zaplatenia a zároveň mu nahradil trovy konania v plnom rozsahu. V dôvodoch uviedol, že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 18.02.2015 Pracovnú zmluvu v zmysle ustanovenia § 42 Zákonníka práce. Žalovaný sa na základe článku II. odsek 1 pracovnej zmluvy zaviazal pre žalobcu v rámci pracovného pomeru vykonávať pracovné činnosti na plánovanom mieste č.08-001 Rušňovodič - Rušňovodič vo výcviku (ID SAP PM 20047061)- Úsek prevádzky, Sekcia riadenia prevádzky a trakcie -Stredisko riadenia trakcie Košice. Pracovná zmluva ďalej špecifikovala, že náplňou práce bude podľa článku II. odsek 3 „príprava na pracovnú činnosť rušňovodič vrátane vykonania predpísanej odbornej skúšky podľa platného Výcvikového a skúšobného poriadku žalobcu“. Uvedené znamená, že žalovaný nastúpil na vyššie uvedené pracovné miesto s jasným záväzkom voči žalobcovi absolvovať počas pracovného pomeru vzdelávací kurz na prípravu profesie rušňovodič tak, aby splnil podmienky pre výkon tejto práce stanovené zákonom a vo vnútornom predpise žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný podpísal k pracovnej zmluve dohodu o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle ustanovenia § 155 Zákonníka práce. V dohode boli uvedené podmienky absolvovania vzdelávacieho kurzu a zároveň súčasťou dohody bola predpokladaná kalkulácia nákladov spojených s prehlbovaním kvalifikácie. V článku I. ods. 4 Dohody sa žalovaný zaviazal, že u žalobcu zotrvá v pracovnom pomere 5 rokov od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie, t.j. 5 rokov od úspešného absolvovania vzdelávacieho programu. V článku I. ods. 5 tejto dohody sa zaviazal uhradiť zamestnávateľovi (žalobcovi) náklady vynaložené v súvislosti so vzdelávacím programom v prípade ak žalovaný nedodrží záväzok zotrvať u žalobcu do dohodnutého obdobia a pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v článku I bod 4. písm. b) Dohody o prehĺbení kvalifikácie (t,j, záväzok žalovaného zotrvať 5 rokov v pracovnom pomere u žalobcu od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie). V zmysle článku II. Dohody bolo dohodnuté, že žalovaný sa zaviazal vo vyššie uvedenom prípade uhradiť celkovú sumu vynaložených nákladov, alebo ich pomernú časť zodpovedajúcej časti nesplneného
záväzku zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu 5 rokov. Žalovaný síce úspešne absolvoval vzdelávací program a to dňa 17.02.2016 zložením skúšky, avšak porušil záväzok podľa článku I ods. 4 písm. b) Dohody o prehĺbení kvalifikácie zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere 5 rokov od dňa dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie. Žalovaný porušil svoj záväzok tým, že opakovane porušoval pracovnú disciplínu a v pokračovaní porušovania pracovnej disciplíny pokračoval aj napriek viacerým upozorneniam zo strany žalobcu, či už v ústnej alebo písomnej forme. Teda žalovaný si bol vedomý, že v prípade že ak bude pokračovať v porušovaní pracovnej disciplíny, bude sním ukončený pracovný pomer zo strany zamestnávateľa a tým pádom nedodrží svoj zmluvný záväzok v zmysle ustanovenia článku I ods. 4 dohody a to zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere 5 rokov. Z dôvodu pokračujúceho porušovania pracovnej disciplíny sa žalobca ako zamestnávateľ rozhodol ukončiť pracovný pomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce a to výpoveďou zo dňa 25.10.2018, ktorú si žalovaný osobne prevzal dňa 25.10.2018. Žalobca vo výpovedi uplatnil dvojmesačnú výpovednú dobu v súlade s ustanovením § 62 ods. 7 Zákonníka práce. vzhľadom na to skončil pracovný pomer žalovaného z žalobcu ako zamestnávateľa dňa 31.12.2018. Z dôvodu skončenia pracovného pomeru pred uplynutím dohodnutej 5 ročnej doby podľa dohody o prehĺbení kvalifikácie sa žalobca rozhodol postupovať v súlade s článkom II tejto dohody a uplatnil si u žalovaného nárok na úhradu pomernej časti nákladov vynaložených na vzdelávanie zamestnanca a túto pomernú časť predložil žalovanému v rámci Dohody o uznaní záväzku zo dňa 22.11.2018, kde bola vyčíslená povinnosť žalobcovi ako zamestnanca uhradiť žalobcovi ako zamestnávateľovi náklady súvisiace s absolvovaním vzdelávacieho programu. Celkové náklady na prehlbovanie kvalifikácie boli vyčíslené v hodnote 7636,69 eur pričom za nesplnenie záväzku žalovaného zotrvať v pracovnom pomere po dobu 5 rokov, vyčíslil žalobca podľa článku II tejto dohody k úhrade pomernú časť nákladov v sume 3309, 23 eur. Žalovaný odmietol bez akéhokoľvek vyjadrenia alebo uvedenia dôvodu uzatvoriť so žalobcom dohodu o uznaní záväzku. Žalobca naviac dodáva, že mal záujem tento nárok riešiť zmierlivo aj s prihliadnutím na ekonomické možnosti žalovaného prostredníctvom postupného splácania, nakoľko však žalovaný dohodu o uznaní záväzku neuzavrel, musel sa so svojím nárok obrátiť na príslušný súd. Žalobca zaslal žalovaného predžalobnú výzvu zo dňa 12.04.2019, ktorá bola doručená dňa 17.04.2019. Súčasne si uplatnil aj úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške a to odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalovanému uplynula lehota na plnenie v zmysle predžalobnej výzvy.
2. Dňa 20. júna 2019 súd vydal vo veci Platobný rozkaz č.k.: 11Cpr/20/2019-87, ktorý bol dňa 26.06.2019 doručený do vlastných rúk žalovanému.
3. Proti tomuto Platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote odpor žalovaný, v ktorom uviedol, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný a tendenčný s cieľom a v úmysle bezdôvodne sa obohatiť. Súčasne uviedol, že je pravdou že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 12.02.2015 podľa § 42 Zákonníka práce pracovnú zmluvu tak ako to uviedol žalobca, rovnako tak je pravdou, že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 09.03.2015 Dohodu podľa § 155 Zákonníka práce o prehĺbení kvalifikácie. Podstatou samotnej žaloby je tá skutočnosť, že žalovaný sa na základe vyššie uvedenej dohody zaviazal zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere 5 rokov od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie, teda 5 rokov od úspešného absolvovania vzdelávacieho programu, a keďže sa tak nestalo, žalobca žiada uhradiť celkovú sumu vynaložených nákladov v súvislosti so vzdelávacím programom resp. jeho pomerná časť, pričom sa opiera o čl. I ods. 5 písm. e) Dohody o prehĺbení kvalifikácie. Podľa uvedeného článku, zamestnanec sa zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie podľa bodu 2 tejto dohody ak nejde o prípad podľa §155 ods. 6 ZP, ak zamestnanec nedodrží záväzok zotrvať u zamestnávateľa do dohodnutého obdobia a pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v bode 4 písm. b) tejto časti. Žalovaný úspešne skončil vzdelávací program dňa 17.02.2016, avšak pracovný pomer, avšak pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany žalobcu, a to dňa 25.10.2018 s tým, že pracovný pomer sa skončil dňa 31.12.2018. Aj napriek tomu, že žalovaný nezotrval u žalobcu v pracovnom pomere 5 rokov od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie, žalovaný má jednoznačne za to, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu vynaložených nákladov podľa čl. I ods. 5 písm. e) Dohody o prehlbovaní kvalifikácie, keďže nie je zamestnanec (žalovaný) nedodržal záväzok zotrvať u zamestnávateľa a skončil pracovný pomer, ale pracovný pomer skončil zamestnávateľ (žalobca) výpoveďou. Nič na tejto skutočnosti nemení ani to, že výpoveď zo strany zamestnávateľa bola daná v intenciách ust. §63 ods. 1 písm. e) ZP, keďže Dohoda o prehlbovaní kvalifikácie zo dňa 09.03.2015 v zmysle čl. I ods. 5 písm. e) takúto výnimku nešpecifikuje a uvedené ide na vrub žalobcu ako navrhovateľa tejto dohody. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
4. Súd uznesením č.k.: 11Cpr/20/2019-111 zo dňa 29. júla 2019 zrušil Platobný rozkaz z dôvodu podaného odporu.
5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odporu uviedol, že sporným medzi žalobcom a žalovaným ostala skutočnosť, či žalovanému vznikol záväzok uhradiť žalobcovi náklady vzniknuté a vynaložené na prehĺbenie kvalifikácie žalovaného podľa článku I ods.5 písm. e) Dohody o prehlbovaní kvalifikácie, resp. či v danom prípade nastala skutočnosť spôsobujúca vznik nároku žalobcu na úhradu pomernej časti nákladov vynaložených na prehĺbenie kvalifikácie žalovaného. In concreto je spornou skutočnosťou, či žalovaný dodržal svoj záväzok zotrvať u žalobcu po dobu 5 rokov od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie a či túto povinnosť porušil takým spôsobom, že mu vznikol záväzok uhradiť žalobcovi náklady vynaložené na prehlbovanie kvalifikácie. Zákonník práce upravuje v ust. § 156 ods. 6 skutkové podstaty kedy zamestnancovi nevzniká vynaložené na prehlbovanie kvalifikácie z titulu uzatvorenej dohody o prehlbovanie kvalifikácie. V predmetnom ustanovení nie je upravený prípad skončenia pracovného pomeru pre výpoveď danú zamestnávateľom z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Aj keď výpočet skutkových podstát upravených v citovanom zákonnom ustanovení je demonštratívny, žalobca má za to, že ak by bol zámer zákonodarcu dať aj tento dôvod do tohto zákonného ustanovenia. Účelom ustanovenia § 155 ods. 6 Zákonníka práce je teda ochrana zamestnanca pred vznikom záväzku uhradiť náklady na vzdelávanie pre prípady, ktoré nevznikli na strane zamestnanca, ale z iných dôvodov, ktoré zamestnanec nemohol ovplyvniť. Ani jeden z prípadov predpokladaných ustanovením § 155 ods. 6 Zákonníka práce nemožno aplikovať na skutkový stav o ktorý sa jedná v tomto spore. Žalobca má za to, že žalovaný nedodržal svoj záväzok zotrvať u žalobcu v zamestnaní 5 rokov od nadobudnutia kvalifikácie a to z dôvodov na jeho strane, preto považuje žalobca svoj nárok uplatnený žalobou za plne oprávnený. Žalobca vzhľadom na povahu profesie žalovaného (rušňovodič) nemohol mať záujem na pokračovaní pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý nie je schopný dostaviť sa na miesto výkonu práce na začiatku pracovného času a svojvoľne počas pracovnej doby opúšťa miesto výkonu práce. V danom prípade teda žalovaný a nie žalobca svojím konaním zapríčinil skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že právna argumentácia žalovaného ohľadom vzniku nároku žalobcu na úhradu žalovanej sumy titulom náhrady nákladov vynaložených žalobcom na prehlbovanie kvalifikácie žalovaného je nedôvodná a preto navrhuje , aby súd žalobe zo dňa 16.05.2019 v plnom rozsahu.
6. Žalovaný sa k podanému písomnému vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu nevyjadril.
7. Právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní zotrval na svojich písomných vyjadreniach pričom poukázal predovšetkým na dôvody uvedené v samotnom žalobnom návrhu.
8. Právny zástupca žalovaného na nariadenom pojednávaní zotrval na svojich písomných vyjadreniach, predovšetkým poukázal na dôvody uvedené v odpore k platobnému rozkazu.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom listín predložených žalobcom žalobou, žalobou, doručenou súdu dňa 20.5.2019, pracovnou zmluvou zo dňa 18.2.2015, dohodou o prehlbovaní kvalifikácie zo dňa 9.3.2015, predpokladanou kalkuláciou nákladov, vyplývajúcich z prehĺbenia kvalifikácie, výkazom o skúškach žalovaného, upozornením na porušovanie pracovnej disciplíny zo dňa 11.9.2018, výpoveďou z pracovno-právneho pomeru zo dňa 25.10.2018, návrhom dohody o uznaní záväzku, vyplývajúceho z prehlbovania kvalifikácie a o spôsobe jeho vyrovnania zo dňa 22.11.2018, predžalobnou výzvou zo dňa 12.4.2019 spolu s doručenkou, platobným rozkazom Okresného súdu Košice II, č.k. 11Cpr/20/2019-87 zo dňa 20. júna 2019, odporom proti platobnému rozkazu, doručeným súdu 11.7.2019, uznesením Okresného súdu Košice II, č.k. 11Cpr/20/2019 - 111 zo dňa 29. júla 2019 a vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, doručeným súdu 19.8.2019 pričom zistil tento skutkový stav:
10. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 18.02.2015 Pracovnú zmluvu v zmysle ustanovenia § 42 Zákonníka práce. Žalovaný sa na základe článku II. odsek 1 pracovnej zmluvy zaviazal pre žalobcu v rámci pracovného pomeru vykonávať pracovné činnosti na plánovanom mieste č.08-001 Rušňovodič - Rušňovodič vo výcviku (ID SAP PM 20047061)- Úsek prevádzky, Sekcia riadenia prevádzky a trakcie -Stredisko riadenia trakcie Košice. Pracovná zmluva ďalej špecifikovala, že náplňou práce bude podľa článku II. odsek 3 „príprava na pracovnú činnosť rušňovodič vrátane vykonania predpísanej odbornej
skúšky podľa platného Výcvikového a skúšobného poriadku žalobcu“. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Pracovný pomer vznikol dňom 18.02.2015 s miestom výkonu práce Spišská Nová Ves
11. Žalobca a žalovaný uzavrel dňa 09.03.2015 k Pracovnej zmluve Dohodu o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle § 155 Zákonníka práce. V tejto dohode boli bližšie stanovené podmienky absolvovania vzdelávacieho kurzu a zároveň súčasťou Dohody o prehlbovaní kvalifikácie bola predpokladaná kalkulácia nákladov spojených s prehlbovaním.
12. Podľa článku I. bod 1 citovanej Dohody sa žalobca zaviazal umožniť žalovanému absolvovať vzdelávací program „Kurz rušňovodiča 24/B2 elektrická trakcia v trvaní 58 dní so začiatkom od 11.03.2015“ Podľa odseku 2 sa zároveň zaviazal „ poskytnúť úhrada nákladov súvisiacich so Vzdelávacím programom ako aj cestovné náklady podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v platnom znení (vrátane stravného a nákladov na dopravu a ubytovanie), ako aj úhradu osobných nákladov t.j. mzda zamestnanca počas trvania Vzdelávacieho programu, v celkovej výške 7636,69 eur.
13. Podľa článku I bod 4 písm. b) sa citovanej dohody sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere 5 rokov od dosiahnutia prehĺbenia kvalifikácie.
14. Podľa článku I bod 5 písm. e) citovanej dohody, sa zamestnanec zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie podľa bodu 2 tejto dohody, ak nejde o prípad podľa § 155 ods. 6 Zákonníka práce ak zamestnanec nedodrží záväzok zotrvať u zamestnávateľa do dohodnutého obdobia a pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v bode 4 písm. b) tejto časti.
15. Podľa článku II - úhrada nákladov citovanej dohody, sa zamestnanec zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi v prípadoch uvedených v článku I, bod 5. celkovú sumu vynaložených nákladov, alebo ich pomernú časť zodpovedajúcu časti nesplneného záväzku zotrvať v pracovnom pomere po dobu uvedenú v bode 4 b) tejto dohody, s výnimkou skončenia pracovného pomeru z dôvodov ustanovených v § 155 ods. 6 Zákonníka práce.
16. Z predpokladanej kalkulácie zo dňa 09.03.2015 (č.l.22) súd zistil, že celkové náklady na vzdelávací kurz boli v sume 7636,69 eur.
17. Z výkazu o skúškach súd zistil, že žalovaný absolvoval predmetný vzdelávací kurz. Vzdelávací kurz resp. program bol ukončený dňa 17.02.2016.
18. Z výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1, písm. e) Zákonníka práce zo dňa 25.10.2018 súd zistil, že žalobca ukončil pracovný pomer so žalovaným z vyššie uvedeného dôvodu výpoveďou a to opätovné porušenia pracovnej disciplíny vo veci dodržiavania pracovného času a evidencie dochádzky v dňoch 24.09.2018, 03.10.2018 a 05.10.2018. Žalobca ako zamestnávateľ svoje dôvody skutkovo podrobne vo výpovedi uviedol, tak aby boli zrozumiteľné jasne a dostatočne určité a nedali sa následne zameniť.
19. Pracovný pomer žalovaného ako zamestnanca skončil po uplynutí výpovednej doby dňa 31.12.2018. Žalovaný nemal výhrady k výpovedi a túto si prevzal osobne dňa 25.10.2018, čo potvrdil vlastnoručným podpisom č.l.:32.
20. Z dohody o uznaní záväzku vyplývajúceho z prehlbovania kvalifikácie a spôsobe jeho vyrovnania zo dňa 22.11.208 súd zistil, že žalovanému bola predložená dohoda o uznaní záväzku zo strany zamestnávateľa, pričom v tejto dohode bola aj uvedená pomerná časť nákladov, ktorú si žalobca uplatňuje u žalovaného v sume 3309,23 eur, pričom mu žalobca umožnil túto čiastku uhradiť aj vo forme splátok (bod 1. časti záväzok zamestnanca), avšak žalovaný ako zamestnanec odmietol túto dohodu podpísať, resp. sa odmietol akokoľvek vyjadriť a to dňa 31.12.2018.
21. Z výzvy na úhradu zo dňa 12.04.2019 súd zistil, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy a to v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy, Žalovaný si predmetnú výzvu prevzal dňa 17.04.2019.
22. Žalovaný svoj dlh ani čiastočne neuhradil a to ani do podania žaloby.
23. Súd tento skutkový stav právne posúdil podľa nasledujúcich zákonných ustanovení:
24. Podľa článku 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
25. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
26. Podľa článku 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.
27. Podľa článku 15 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
28. Podľa ust. § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
29. Podľa ust. § 150 ods. 1,2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
30. Podľa ust. § 151 ods. 1,2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
31. Podľa ust. § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.
32. Podľa ust. § 319 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
33. Podľa ust. § 155 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“), zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.
34. Podľa ust. § 155 ods. 3 ZP, celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie prekročiť päť rokov. Ak zamestnanec splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.
35. Podľa ust. § 155 ods. 6 ZP, Povinnosť zamestnanca na úhradu nákladov nevzniká, najmä ak a) zamestnávateľ v priebehu zvyšovania kvalifikácie zastavil poskytovanie pracovného voľna a náhrady mzdy, pretože sa zamestnanec bez svojho zavinenia stal dlhodobo nespôsobilý na výkon práce, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu, b) pracovný pomer sa skončil výpoveďou danou zamestnávateľom z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo dohodou z tých istých dôvodov, c) zamestnanec nemôže vykonávať podľa lekárskeho posudku prácu, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu, prípadne stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať ďalej doterajšiu prácu z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. c), d) zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej šiestich mesiacov
kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil, e) zamestnávateľ porušil ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie podľa osobitného predpisu, a toto porušenie bolo zistené príslušným inšpektorátom práce a právoplatne o ňom rozhodol súd.
36. Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
37. Podľa ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
38. Súd predmetný vzťah posúdil ako individuálny pracovnoprávny spor teda spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov.
39. V úvode je nutné povedať, že súd sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré na základe písomných vyjadrení oboch strán sporu neboli sporné. Jedná sa predovšetkým o skutočnosti týkajúce sa vzniku pracovného pomeru, doby trvania pracovného pomeru, uzavretia dohody o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle ust. § 155 Zákonníka práce, a rovnako tak skončením pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 25.10.2018 z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej disciplíny u žalovaného. Tieto skutočnosti tak žalobca ako aj žalovaný nerozporovali, preto ich súd s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, považoval za nesporné. („Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“)
40. Premetom konania je nárok žalobcu ako zamestnávateľa voči žalovanému ako zamestnancovi týkajúci sa náhrady pomernej časti nákladov súvisiacich s prehlbovaním kvalifikácie u žalovaného ako zamestnanca žalobcu a to vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný nedodržal podmienku zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu ako zamestnávateľa po dobu 5 rokov od úspešného vykonania skúšky uvedenú v už citovanej dohode o prehlbovaní kvalifikácie uzatvorenej podľa § 155 Zákonníka práce.
41. Dohodou o zvýšení kvalifikácie uzatvorenej podľa § 155 ZP sa na jednej strane zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna s náhradou mzdy a úhrady ďalších nákladov a na strane druhej sa zamestnanec zaväzuje zotrvať po ukončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu má uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia (z uvedeného vyplýva, že záväzok zamestnanca uhradiť náklady vzniká aj vtedy, ak by nebolo ukončené štúdium a prišlo by ku skončeniu pracovného pomeru). Dohodu o zvýšení kvalifikácie musí zamestnávateľ so zamestnancom pod sankciou neplatnosti uzatvoriť písomne.
42. Procesná obrana žalovaného uvedené v jeho písomnom odpore k platobnému rozkazu spočíva v tom, že má za to, že nárok žalobcu nie je dôvodný z toho hľadiska, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo zo strany žalobcu ako zamestnávateľa a teda žalovanému nebolo týmto spôsobom možné zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dohodnutú dobu piatich rokov.
43. Po vykonanom dokazovaní súd prijal jednoznačný záver, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná. Úvahy súdu vyplývajú predovšetkým z právnej úpravy samotnej dohody o zvyšovaní kvalifikácie vyjadrenej v § 155 Zákonníka práce. z dikcie odseku jedna citovaného zákonného ustanovenia vyplýva jednoznačná povinnosť zamestnanca (žalovaného) uhradiť náklady (resp. ich pomernú časť) spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Výnimku, kedy sa zamestannec môže zbaviť tejto povinnosť uhradiť náklady spojené so štúdiom resp. ich pomernú časť predstavuje § 155 ods. 6 ZP. V tomto ustanovení pod písmenami a) až e) zákonodarca demonštratívne predstavuje niektoré zo situácii, kedy zamestnanec nie je povinný uhradiť náklady spojené so štúdiom. Tak ako to vyplýva z tohto ustanovenia jedná sa
predovšetkým a len o prípady, za ktoré zamestnanec nenesie zodpovednosť (napríklad: zamestnávateľ v priebehu zvyšovania kvalifikácie zastavil poskytovanie pracovného voľna a náhrady mzdy, pretože sa zamestnanec bez svojho zavinenia stal dlhodobo nespôsobilý na výkon práce, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu, výpoveď z dôvodu, že sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje lebo premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu a práce a pod.) V prejednávanom prípade došlo k ukončeniu pracovného pomeru rovnako výpoveďou avšak z dôvodu, ktorý spočíval na strane zamestnanca a síce jednalo sa o opakované porušovanie pracovnej disciplíny spočívajúce v nedodržiavaní pracovného času a evidencie dochádzky ( § 63 ods. 1 písm. e) ). Bolo by teda v rozpore s logickým uvažovaním a sledovaným účelom zákonodarcu, ktorý implementoval demonštratívne niekoľko prípadov straty povinnosti uhradiť náklady súvisiace so štúdiom aj taký prípad, v rámci ktorého zamestnanec dostane výpoveď prípadne okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Je evidentné, že v danom prípade sa jedná o vôľové konanie uvedeného zamestnanca, ktorý navyše v prejednávanom prípade bol opakovane upozornený na porušovanie pracovnej disciplíny a súčasne bol upozornený na možnosť ukončenia pracovného pomeru výpoveďou. Bolo by nespravodlivé očakávať od zamestnávateľa, že si „musí“ naďalej ponechať v pracovnom pomere zamestnanca, ktorý vedome porušuje pracovnú disciplínu a to len za tým účelom, aby bola dodržaná dohoda o zotrvaní v pracovnom pomere pre zamestnávateľa dohodnutá v Dohode o prehlbovaní kvalifikácie. Na jednej strane by tak zamestnávateľ uhradil za takého zamestnanca všetky náklady a „ odmenou“ za to by mu bol zamestnanec, ktorý porušovaním pracovnej disciplíny (či už závažným alebo menej závažným) poškodzuje samotné záujmy svojho zamestnávateľa. Preto je správna dikcia zmluvného dojednania uvedeného v článku II - Úhrada nákladov Dohody o prehlbovaní kvalifikácie v zmysle ust. § 155 Zákonníka práce zo dňa 09.03.2015, ktorá stanovuje zamestnancovi povinnosť uhradiť zamestnávateľovi v prípadoch uvedených v článku I bod 5. (v rámci tohto bodu je pod písm. e/ nedodržanie záväzku zotrvať u zamestnávateľa do dohodnutého obdobia, t.j. 5 rokov) celkovú sumu vynaložených nákladov, alebo ich pomernú časť zodpovedajúcu časti nesplneného záväzku zotrvať v pracovnom pomere po dobu uvedenú v bode 4. b) tejto dohody, s výnimkou skončenia pracovného pomeru z dôvodov ustanovených v § 155 ods. 6 Zákonníka práce (t.j. dôvody, ktoré nie sú závislé od vôle zamestnanca alebo jeho konania resp. jedná sa o také skutočnosti, ktorých pôvod nespočíva v osobe zamestnanca, čiže ich objektívne nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť). Súd konštatuje v tejto súvislosti, že predmetná dohoda je plne súladná so zákonným ustanovením pričom zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade došlo k nedodržaniu povinnosti zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa (žalobcu) na základe následkov vôľového konania žalovaného spočívajúcich v opakovanom porušovaní pracovnej disciplíny, čoho vyústením bola výpoveď zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP, proti ktorej žalovaný nemal žiadne výhrady, čo výslovne uviedol pri jej doručovaní.
44. Na základe uvedeného súd považuje nárok žalobcu za dôvodný v plnom rozsahu a to aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach nerozporoval samotnú výšku pomernej časti nákladov súvisiacich s prehlbovaním jeho kvalifikácie a preto túto súd ďalej neskúmal.
45. Po vykonanom dokazovaní možno skonštatovať, že žalobca v konaní predloženými dôkaznými prostriedkami preukázal žalobou uplatňovaný nárok pokiaľ ide o istinu, a preto mu ju súd v plnom rozsahu priznal. Žalovaný v priebehu konania v rámci procesnej obrany nepreukázal žiadne skutkové tvrdenia, čím by spochybnil oprávnenosť nároku žalobcu. Aj napriek charakteru konania, ktoré je v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku považované za konania so slabšou stranou, súd nemal dôvodnú pochybnosť o tvrdeniach žalobcu a preto nepovažoval za potrebné vykonať iné, rozumej žalobcom nenavrhované dôkazy v konaní, ako to predpokladá ustanovenie § 319 CSP. Súd v tejto súvislosti poukazuje na základnú povinnosť sporových strán , ktorá predstavuje ich povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku, či už sa jedná o procesný útok alebo procesnú obranu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie následne k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom procese. Súd má za to, že žalovaný bol v konaní nečinný a na svoju obranu nepredložil a ani neoznačil žiadne právne relevantné dôkazy, ktoré by mohli priviesť zvrat v následnom hodnotení predložených dôkazov. Následkom tejto nečinnosti strane žalovaného ako strany sporu bolo, že súd v rámci rozhodovacieho procesu vychádzal z dôkazov a skutočností tvrdených žalobcom ako stranou sporu. Pri ich hodnotení postupoval v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP, pričom v tejto súvislosti súd prvého stupňa poukazuje aj na konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k problematike hodnotenia dôkazov cit.: „Hodnotenie dôkazov totiž môže
robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákonne predpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). V sporovom občianskom súdnom konaní sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak d ô k a z n ú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech.
46. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s peňažným plnením súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, t.j. v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka ako aj § 3 citovaného nariadenia vlády SR, a to výške 5% ročne z dlžnej sumy od 25.04.2019 (deň nasledujúci po uplynutí 7 dňovej lehoty na plnenia v zmysle výzvy na úhradu doručenej žalovanému do vlastných rúk 17.04.2019) do zaplatenia.
47. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
48. O lehote na plnenie súd rozhodol v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP.
49. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
50. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
51. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
52. Súd poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia vo výroku tohto rozsudku rozhodol len o rozsahu nároku úspešného žalobcu na náhradu trov konania. Žalobca bol úspešný v plnom rozsahu ,a preto mu súd priznal náhradu trov konania v tomto rozsahu. O konkrétnej výške tejto náhrady bude
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením rozhodovať príslušný súdny úradník tunajšieho súdu.
53. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.(§ 358 CSP) Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP) Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.