Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_4Co-53-2017.pdf
PDF · 115.59 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/53/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: HASAP GASTRO Consulting, s.r.o., so sídlom Oleško 1150, Březová-Oleško, Česká republika, IČ: 26 479 010, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, proti žalovanému: H. D., X.. XX.X.XXXX, L. P. XX, L., zastúpený JUDr. Patríciou Gossányiovou, bytom Štefánikova 15, Bratislava, o zaplatenie 17.050 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26. septembra 2016 č.k. 24C/143/2013-524 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
l. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa právny predchodca žalobcu domáhal, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 17.050 eur spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania zo žalovanej istiny od 1.6.2013 do zaplatenia a nahradiť mu vzniknuté trovy konania titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor právneho predchodcu žalobcu. V priebehu konania žalobca zmenil právnu kvalifikáciu na nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným pri výkone funkcie konateľa v období, kedy žalovaný vykonával funkciu konateľa žalobcu. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že v období od 30.4.2009 do 17.12.2009 uskutočnil žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti hotovostné výbery z bankového účtu právneho predchodcu žalobcu číslo účtu: XXXXXXXX/ XXXX, v celkovej výške 15.600 eur, a to dňa 30.4.2009 výber vo výške 1.000 eur, dňa 6.6.2009 výber vo výške 1.700 eur, dňa 25.6.209 výber vo výške 2.300 eur, dňa 30.6.2009 výber vo výške 2.200 eur, dňa 19.10.2009 výber vo výške 3.000 eur, dňa 27.11.2009 výber vo výške 1.400 eur, dňa 17.12.2009 výber vo výške 4.000 eur, ktoré peniaze neboli použité v prospech spoločnosti a neboli ani prijaté do pokladne. Žalovaný tiež uskutočňoval z bankového účtu č. XXXXXXXX/XXXX bezhotovostné transakcie platobnou kartou v celkovej výške 1.450 eur, a to dňa 25.4.2009 vo výške 150 eur, dňa 27.4.2009 vo výške 300 eur, dňa 4.5.2009 vo výške 100 eur, dňa 25.6.2009 vo výške 400 eur, dňa 16.10.2009 vo výške 500 eur, ktoré rovnako neboli vykonávané v prospech spoločnosti. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil výpis z bankového účtu spoločnosti č. XXXXXXXX/XXXX za rok 2009; neúplný výpis z pokladničnej knihy spoločnosti za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009, týkajúci sa výdavkov spoločnosti; kópie pokladničných dokladov s prílohami /cestovné príkazy/ za roky 2006-2009.
2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosť, že žalobcom predložená pokladničná kniha je zámerne neúplným výťahom, keďže obsahuje len výdavky z pokladne a žiadne príjmy, jedná sa o účelovo vybraté údaje z účtovníckeho denníka spoločnosti. Predložil úplnú kópiu pokladničnej knihy za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009, z ktorej podľa neho jednoznačne vyplýva, že
všetky predmetné hotovostné peniaze vybraté z účtu spoločnosti v celkovej výške 15.600 eur boli riadne prijaté a zaúčtované do pokladne spoločnosti, neboli žalovaným nijako použité na jeho vlastné účely ani prisvojené. Z výpisu účtu spoločnosti podľa neho vyplýva, že bezhotovostné transakcie platobnou kartou vo výške 1.450 eur boli výbermi hotovosti z bankomatu, podľa úplnej pokladničnej knihy všetky tieto výbery boli riadne prijaté a zaúčtované do pokladne spoločnosti v danom období, neboli žalovaným nijako použité ani prisvojené. Žalovaný uviedol, že je nielen bývalým konateľom právneho predchodcu žalobcu, ale aj bývalým menšinovým spoločníkom, s veľkosťou obchodného podielu vo výške 30%. Medzi žalovaným a väčšinovým spoločníkom - českou spoločnosťou HASAP GATRO Consulting, s.r.o., so sídlom Březová-Oleško 1150, Praha-Západ, zastúpenou jediným konateľom p. H. Ž., dochádzalo od založenia spoločnosti k neustálym sporom ohľadom spôsobu vedenia spoločnosti a výkonu podnikateľskej činnosti. Žalovaný ako menšinový spoločník nebol schopný efektívne ovplyvniť spôsob vedenia spoločnosti ani výkon jej podnikateľskej činnosti, dlhodobo sa snažil s väčšinovým spoločníkom dohodnúť buď o zmene spôsobu vedenia spoločnosti a výkonu činnosti alebo o ukončení spolupráce, keďže znášanie zodpovednosti štatutára za spoločnosť, ktorej smerovanie nevedel ovplyvniť, bolo pre neho neúnosné. Z dôvodu neznámeho žalovanému však väčšinový spoločník nebol ochotný vyplatiť žalovaného ani ho bez nároku na odmenu uvoľniť z funkcie konateľa, žalovaný bol napokon nútený odstúpiť z funkcie konateľa vzdaním sa funkcie, o čom rozhodlo valné zhromaždenie na zasadnutí dňa 27.7.2010. Do chodu spoločnosti nevstupoval a k pokladni nemal prístup od 1.4.2010. Žalovaný vyjadril názor, že žalobca sa mu predmetnou žalobou snaží pomstiť ako bývalému konateľovi za odchod zo spoločnosti. Ak by mal žalobca skutočný záujem na vrátení peňazí, o ktorých tvrdí, že si ich žalovaný prisvojil, kontaktoval by žalovaného písomne alebo telefonicky, čo neurobil. O úmysle žalobcu poškodiť žalovaného svedčí aj skutočnosť, že žalobca podal na žalovaného neopodstatnené trestné oznámenie v tej istej veci, ktorá je predmetom danej žaloby. Žalovaný v rámci procesnej obrany predložil úplný výpis z pokladničnej knihy spoločnosti za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009 a zápisnicu o doplnení trestného oznámenia ČVS: ORP-1204/OEK-B5-2011 HOR zo dňa 17.2.2012.
3. Uznesením zo dňa 22.4.2014, č.k. 24C 143/2013-169, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.5.2014, súd prvej inštancie pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu tak, že na miesto pôvodného žalobcu HASAP GASTRO Consulting, s.r.o., so sídlom Bancíkovej 1/A, Bratislava, IČO: 35 971 355, vstúpila do konania ako žalobca spoločnosť HASAP GASTRO Consulting, s.r.o., so sídlom Oleško 1150, 252 45 Březová-Oleško, Česká republika, IČO: 26 479 010, ktorá predmetnú pohľadávku nadobudla na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.1.2014.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav: Konateľ žalobcu H. Ž. vypovedal, že spolu so žalovaným vystupovali ako dvaja konatelia, každý mohol samostatne rozhodovať, dohodli sa, že žalovaný bude riadiť slovenský HASAP. V čase výberu peňazí mal žalovaný ako konateľ oprávnenie peniaze vyberať. Do spoločnosti HASAP neskôr vstúpili majitelia firmy EMARK ako fyzické osoby, mali prevziať účtovníctvo od žalovaného, ktorý sa v tom čase chystal zo spoločnosti odísť. Nová účtovná spoločnosť vtedy zistila nezrovnalosti v účtovníctve, podľa účtovného stavu v pokladni peniaze chýbali, stav pokladne nesúhlasil s výpisom z pokladničnej knihy, v pokladni malo byť viac ako 20.000 eur. Svedkyňa A.. C. H.Á. vstúpila ako účtovníčka do účtovníctva žalobcu v marci 2011, ku koncu roku 2010 mal byť reálne stav v pokladni žalobcu podľa účtovných dokladov 26.403,58 eur, avšak táto čiastka sa v pokladni nenachádzala, preto ju zaúčtovala ako pohľadávku voči žalovanému, a to na pokyn p. Ž. a p. H., aby účtovný stav bol zreálnený so skutočným stavom. Svedkyňa A.. F. H. pracovala v spoločnosti žalobcu od roku 2006 ako zamestnanec, od novembra 2010 ako riaditeľka spoločnosti. Pri nástupe do vedenia mala podmienku všetko uzavrieť, nevie, čo sa udialo v účtovníctve, rozhodol o tom p. Ž.. Výsledkom boli zistené nezaúčtované cestovné náklady reálne vynaložené a rozdiel v pokladni, riešilo sa vyplatenie žalovaného a zaúčtovanie pokladne do systému účtovníctva. Podľa vyjadrenia svedka J. K., externého účtovníka pre žalobcu v rokoch 2006-2010, od začiatku spoločnosti neboli zaúčtované všetky doklady, a to doklady súvisiace s cestovnými náhradami a reprezentačné náklady, stalo sa tak dohodou oboch spoločníkov pre zníženie straty spoločnosti a zlepšenie jej hospodárenia. Podľa priebehu pokladničnej hotovosti bolo podľa svedka evidentné, že zostatok na pokladni nebol skutočným stavom, obaja spoločníci mali o situácii vedomosť, komunikovali o tom. Počas jeho vykonávania účtovných služieb bolo účtovníctvo vedené riadne, spoločníci rozhodli o výdavkoch nezahrnutých do účtovníctva, niektoré doklady neboli preukázané, potom sa to zúčtovalo ako pohľadávka voči spoločníkom alebo znížením pôžičky, ktorú poskytli spoločníci spoločnosti. Účtovná uzávierka za rok 2009 nebola schválená v riadnom termíne, museli požiadať o odklad podania daňového priznania, má vedomosť, že ju nepodpísal väčšinový spoločník p. Ž.. V prípade cestovných nákladov je
prax taká, že keď zamestnanci majú so služobnou cestou určité výdavky, vypíšu sa cestovné príkazy, kde sú uvedené náklady. Reálne v skutočnosti peniaze odišli, no firma chcela zlepšiť hospodárenie, preto padlo rozhodnutie, aby neboli cestovné výdavky zaúčtované do nákladov. Ak sú vynaložené výdavky za cestovné náklady a cestovné príkazy sa nezaúčtujú, prejaví sa to v pokladni tým, že sa nezníži jej stav a nedôjde k poklesu účtovne evidovanej hotovosti. V pokladni sa účtujú výdavky a príjmy hotovostné aj výber z účtu spoločnosti, vplyv na hotovostný stav v pokladni mali výbery z účtu, následne ak neboli zaúčtované výdavky súvisiace s cestovnými náhradami, nedošlo k poklesu evidovanej pokladničnej hotovosti. Ako účtovník nevie tento stav ovplyvniť, informuje klienta o stave účtovníctva o hospodárskom výsledku, musí dôjsť zo strany konateľa pokyn na odúčtovanie alebo nezaúčtovanie nejakých vecí. V danej spoločnosti o tom, že pokladňa reálne nezodpovedá účtovnému stavu, vedel p. Ž. aj žalovaný, mali jednotný názor na otázku, čo účtovať a čo neúčtovať.
5. Z výpisu z pokladničnej knihy spoločnosti žalobcu za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009 zistil, že dňa 27.4.2009 pod dokladom 29HP0039 bola prijatá do pokladne suma 150 eur, dňa 29.4.2009 pod dokladom 29HP0040 suma 300 eur, dňa 30.4.2009 pod dokladom 29HP0041 suma 1.000 eur, dňa 6.5.2009 pod dokladom 29HP0046 suma 1.700 eur a pod dokladom 29HP0047 suma 100 eur, dňa 25.6.2009 pod dokladom 29HP0058 suma 2.300 eur, dňa 29.6.2009 pod dokladom 29HP0059 suma 400 eur, dňa 30.6.2009 pod dokladom 29HP0060 suma 2.200 eur, dňa 19.10.2009 pod dokladom 29HP0091 suma 3.000 eur a pod dokladom 29HP0092 suma 500 eur, dňa 27.11.2009 pod dokladom 29HP0127 suma 1.400 eur, dňa 17.12.209 pod dokladom 29HP0132 suma 4.000 eur.
6. Mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V, Odbor kriminálnej polície zo dňa 10.7.2014, ORP-1204/OEK-B5-2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.8.2014, bolo zastavené trestné stíhanie žalovaného, ktorý uskutočnil hotovostné výbery z bankového účtu XXXXXXXX/XXXX, vedeného na spoločnosť HASAP GASTRO Consulting s.r.o. v celkovej výške 15.600 eur, ako aj bezhotovostné transakcie prostredníctvom platobnej karty VISA Classic č. XXXXXXXXXXXXXXXX, ktorej držiteľom bol konateľ spoločnosti H. D., v celkovej výške 1.450 eur, pričom tieto peniaze neboli použité v prospech spoločnosti HASAP GASTRO Consulting s.r.o., neboli prijaté do pokladne spoločnosti a neboli ani riadne zúčtované v účtovníctve spoločnosti, čím mal spôsobiť spoločnosti škodu najmenej vo výške 17.050 eur, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V odôvodnení rozhodnutia sa konštatuje, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom, nakoľko ide o spor, predmetom ktorého je otázka porušenia povinností konateľa spoločnosti vyplývajúcich z právnych noriem obchodného práva. Len samotný fakt, že nebol riadne zdokladovaný účel použitia finančných prostriedkov, ktoré boli vybraté z pokladne spoločnosti, nebol dôvodom na začatie trestného stíhania voči osobe, ktorá tieto výbery vykonala, najmä ak v účtovníctve spoločnosti dlhodobo existovali nezrovnalosti a teda nie je možné tvrdiť, že tieto peňažné prostriedky boli p. D. vybraté z firemného účtu a boli naozaj použité na financovanie jeho súkromných potrieb. Podľa princípu ultima ratio, spočívajúcom v povinnosti orgánov činných v trestnom konaní dať prednosť uplatňovaniu zodpovednosti podľa netrestnej právnej normy pred postihom páchateľa pomocou normy trestného práva, subsidiárnou funkciou tohto princípu je, že trestnoprávne normy majú byť použité len pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich využitie je zjavne neúčelné. V trestnoprávnom konaní považoval za neprípustnú prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom dochádza k nerovnému postaveniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov. Trestné právo v zásade nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite osôb, aby strážili svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu.
7. Takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 135a ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka /ďalej len „ObZ“/, § 373 ObZ, § 397 ObZ a § 398 ObZ. Prioritne posudzoval oprávnenosť námietky premlčania v konaní uplatňovanej pohľadávky vznesenej žalovaným. Dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, nakoľko na dané konanie je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia ObZ, podľa ktorých je všeobecná premlčacia doba štvorročná, pričom pri náhrade škody začína subjektívna premlčacia doba plynúť v závislosti na vedomí alebo poznaní poškodeného a objektívna bez ohľadu na tieto okolnosti. Vzťah konateľa a spoločnosti posúdil vždy za ex lege obchodnoprávny vzťah, keď ide tzv. absolútny obchod. Žalobca právne kvalifikoval svoj nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným pri výkone funkcie konateľa, ktorú vykonával od 1.1.2006 do 27.7.2010. Dospel k záveru, že žalobca ako poškodený subjekt sa mohol dozvedieť o škode a o tom, že ju spôsobil žalovaný, najneskôr po
ukončení funkcie žalovaného ako konateľa, najskôr po realizovaní žalovaných výberov a transakcií, uskutočnených v čase od 25.4.2009 do 17.12.2009. Žaloba bola podaná dňa 8.4.2013. Berúc do úvahy oba možné začiatky plynutia premlčacej doby zaujal názor, že nárok žalobcu premlčaný nie je.
8. Konštatoval, že konateľ spoločnosti je povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Výkon funkcie s odbornou starostlivosťou mal za objektívne hľadisko, ktoré vyžaduje, aby konateľ pri svojom rozhodovaní zaobstaral a zohľadnil všetky objektívne možné a dostupné informácie, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodovanie pri vykonávaní pôsobnosti konateľa, keď ObZ z objektívneho hľadiska vyžaduje predpoklad profesionality pri výkone pôsobnosti konateľa, ktorý nazýva odbornou starostlivosťou. Ďalšou požiadavkou na výkon funkcie konateľa je, aby konateľ vykonával svoju pôsobnosť v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov, čím je vyjadrená zásada lojality konateľa voči spoločnosti ako aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom. Základným príkazom pre konateľa spoločnosti je vykonávanie jeho pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov, čo je nepochybne viac ako len plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona. Odbornosťou rozumel odborný výkon funkcie konateľa nielen ako taký, ale aj s prihliadnutím na predmet činnosti spoločnosti, pričom odbornosť sa týka všetkých činností spoločnosti, či už vo vzťahu navonok alebo vo vzťahoch týkajúcich sa vnútorných záležitostí spoločnosti. V prípade, ak konateľ spôsobí škodu porušením svojej povinnosti, vyslovil, že je povinný nahradiť spoločnosti škodu za splnenia podmienok stanovených zákonom, pričom nemal za rozhodujúce, či k porušeniu povinnosti došlo zo zákona alebo inej povinnosti, pričom zo zákona vyplýva solidárna zodpovednosť tých, ktorí za škodu zodpovedajú. Za zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu označil vznik škody, porušenie povinnosti konateľov vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktoré predpoklady musia byť splnené kumulatívne, pretože nesplnenie čo i len jedného zákonného predpokladu má za následok, ž nedochádza ku vzniku zodpovednosti za škodu. Ak má spoločnosť viac konateľov, sú títo zodpovední za vzniknutú škodu spoločne a nerozdielne, keď spoločnosť alebo v jej mene konajúci spoločník môže uplatniť túto náhradu škody v celom rozsahu proti všetkým konateľom.
9. V danom konaní mal súd prvej inštancie listinným dôkazom predloženým v rámci procesnej obrany, a to úplným výpisom z pokladničnej knihy za rok 2009, za preukázané, že hotovostné výbery realizované žalovaným z účtu spoločnosti a rovnako aj jeho bezhotovostné platby platobnou kartou boli riadne prijaté a zaúčtované ako príjmy do pokladne. Zo svedeckých výpovedí mal za preukázané, že v účtovníctve spoločnosti žalobcu v roku 2009 došlo k faktickej nezrovnalosti medzi reálnym stavom v pokladni a pokladničnými účtovnými záznamami, pričom rozdiel predstavoval viac ako 20.000 eur v neprospech reálneho stavu, ktorú skutočnosť zistila účtovnícka firma pri účtovnej uzávierke roku 2009. Tiež zo svedeckých výpovedí zistil, že niektoré položky v účtovníctve spoločnosti neboli riadne zaúčtované, keď išlo najmä o doklady súvisiace s cestovnými náhradami za služobné cesty zamestnancov spoločnosti, čo potvrdili aj predložené cestovné príkazy a účtovné závierky vzťahujúce sa na rok 2009, podľa ktorých spoločnosť neúčtovala všetky svoje výdavky, predovšetkým výdavky spojené s pracovnými cestami. Z výpovede externého účtovníka spoločnosti svedka K. mal za preukázané, že p. Ž. a žalovaný ako konatelia spoločnosti boli informovaní o stave účtovníctva a skutočnosti, že stav v pokladni nezodpovedá účtovným záznamom, pričom prijali rozhodnutie, aby neboli cestovné výdavky zaúčtované do nákladov, čo sa prejavilo na faktickej výške peňazí v pokladni. Podľa záveru súdu prvej inštancie obaja konatelia nepostupovali vo veciach týkajúcich sa účtovníctva spoločnosti s odbornou starostlivosťou v žalovanom období a obaja teda zodpovedajú za vzniknuté nezrovnalosti medzi účtovnými záznamami a skutočným stavom v pokladni spoločne a nerozdielne. Nemohol teda vzniknutú škodu pripísať na zodpovednosť len jednému z konateľov, v danom prípade dokonca menšinovému spoločníkovi. Vyhodnotil, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď jeho procesný útok spočíval len v tvrdení, že žalovaný mal peniaze vo výške žalovanej istiny použiť na svoje vlastné potreby, čím poškodil spoločnosť, a v predložení neúplného výpisu z pokladničnej knihy a výpisu z bankového účtu spoločnosti. Dospel k záveru, že procesná obrana žalovaného jednoznačne vyvrátila predložený listinný dôkaz, keď úplný výpis z pokladničnej knihy preukázal riadne účtovné zaevidovanie žalovanej istiny ako príjem do pokladne. Zaujal názor, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti konateľa zo strany žalovaného a rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením povinnosti žalovaného ako konateľa. Vzal do úvahy, že o problémoch v účtovných záznamoch vedeli obaja konatelia spoločnosti a za vzniknuté nezrovnalosti musia niesť zodpovednosť spoločne. Vyslovil, že nemožno spravodlivo očakávať, aby na zaplatenie rozdielu medzi reálnym a účtovným stavom v pokladni bol zaviazaný výlučne jeden z konateľov, a to žalovaný.
10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak žalovaný do zápisnice súdu prvej inštancie uviedol, že si v konaní neuplatňuje náhradu trov konania, z ktorého dôvodu žalovanému ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
11. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď mal za preukázané splnenie všetkých podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody voči bývalému konateľovi spoločnosti HASAP a zároveň však tento nárok žalobcovi nepriznal. Poukázal na ust. § 135a ods. 1, 2 a 3 ObZ a skutočnosť, že v prvoinštančnom konaní bolo preukázanie kumulatívne naplnenie predpokladov na vznik zodpovednosti žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi v rozsahu väčšom než uplatnenom. Žalovaný tiež podľa neho neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ust. § 135a ods. 3 ObZ. Dal do pozornosti solidárnu zodpovednosť konateľov, z ktorého dôvodu môže žiadať náhradu škody od ktoréhokoľvek z nich. Pripomenul preukázanie vzniku škody žalobcu najmenej v uplatnenej výške, skutočnosť, že žalovaný bol konateľom spoločnosti HASAP a porušil povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva a povinnosť postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, keď za príčinu vzniku škody označil porušovanie týchto jeho povinností. Žalovaný tak v konaní nepreukázal existenciu liberačných dôvodov. Tiež súdu prvej inštancie vytkol nesprávne ustálenie skutkového stavu, keď nebral do úvahy jeho tvrdenia a výpoveď jeho konateľa H. Ž. a vychádzal len zo svedeckej výpovede bývalého účtovníka žalobcu J. K. napriek jeho zaujatosti vo veci, na ktorú upozorňoval, keď sám svedok je zodpovedný za nesprávne vedenie účtovníctva žalobcu. Uviedol, že nikdy nedošlo k prijatiu rozhodnutia o tom, že konateľ môže viesť účtovníctvo v rozpore s reálnym stavom a v rozpore so zákonom č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a s účtovnými predpismi, keď v tomto smere je dôkazná bremeno na žalovanom. Tvrdil, že k právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby dospel súd prvej inštancie len na základe svedeckej výpovede nedôveryhodného svedka. I za existencie rozhodnutia spoločníkov žalobcu o tom, že konateľ môže viesť účtovníctvo v rozpore s účtovnými predpismi a s reálnym stavom, nezbavovalo by ho to zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone funkcie konateľa, nakoľko takéto rozhodnutie by odporovalo ustanoveniam ObZ a zákona č. 431/2002 Z.z.
12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.12.2016 a napadnutý rozsudok žiadal ako vecne správy potvrdiť. Namietal, že v odvolaní žalobca neuvádza, konkrétne v čom boli skutkové zistenia súdu prvej inštancie nesprávne. Mal za preukázanú skutočnosť, že o spôsobe vedenia účtovníctva, ktorý nereflektoval reálny stav financií, mal vedomosť aj konateľ H. Ž. ako väčšinový spoločník a teda sám žalobca. Označil za rozhodujúce, že žiadne finančné prostriedky v spoločnosti HASAP nechýbali a išlo len o nezrovnalosť medzi stavom účtovným a reálnym. Účtovníctvo žalobcu len nereflektovalo reálny stav podnikania žalobcu. Pripomenul, že H. Ž. nebol v postavení svedka, ale konateľa žalobcu, preto jeho výpoveď nemusí byť hodnoverná, avšak dôkazy je oprávnený hodnotiť len konajúci súd. Naopak zaujatosť svedka J. K. žalobca nepreukázal. Len poukázal na skutočnosť, že sa osobne pozná so žalovaným. Svoje tvrdenia o zaujatosti svedka žalobca nepodložil žiadnym konkrétnym dôkazom. Dal do pozornosti, že žalobca nikdy počas prebiehajúceho civilného ani trestného konania neuviedol alternatívne skutkové zistenia. Poukázal na rovnaké právne závery vyšetrovateľa a prokurátora v rámci trestného konania. Pokiaľ ide o nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie mal za to, že došlo k preukázaniu tej skutočnosti, že nedošlo k vzniku žiadnej škody u žalobcu, ale išlo len o nezrovnalosť medzi účtovnými záznamami žalobcu a skutočným stavom hotovosti v pokladni. K vzniku žiadnej materiálnej škody nedošlo. Vyjadril názor, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť rozdiel medzi stavom účtovným a reálnym niekým zaplatiť, keď nedochádzalo ani k znižovaniu daní a odvodov. Považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda na majetku v uplatnenej výške a že by bola táto ním tvrdená skutočnosť v konaní preukázaná. Odvolanie žalobcu označil za pokračovanie dlhoročného sporu strán sporu. Žalovaný zotrval na právnych argumentoch z konania pred súdom prvej inštancie a na jeho záverečnej reči.
13. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania strany sporu nepodali.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd
prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na vec aplikoval príslušné právne normy, ktoré aj čiastočne správne vyložil. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody uplatneného žalobou.
15. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne právne posúdil, že predmetom preskúmavaného konania je nárok žalobcu na náhradu škody voči svojmu bývalému konateľovi a spoločníkovi, preto na rozhodnutie vo veci správne aplikoval ustanovenia § 135a ObZ, § 373, §397 a § 398 ObZ. Svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci založil na dvoch právnych záveroch, a to keď prioritne dospel k záveru, že o nezrovnalosti účtovného a reálneho stavu finančných prostriedkov žalobcu mali vedomosť obaja spoločníci a konatelia žalobcu v rozhodnom období, preto nemožno vzniknutú škodu pripísať na zodpovednosť len jednému z konateľov (žalovanému), ktorý bol navyše spoločníkom menšinovým, následne však dospel aj k záveru, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti samotným žalovaným a vznik škody, keďže žalovaná suma predstavuje len rozdiel medzi účtovným a skutočným stavom, rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností žalovaného ako konateľa žalobcu a tvrdenou škodou. Žalobca sa v rámci svojej odvolacej argumentácie nestotožnil ani s jedným vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie, keď vo vzťahu k prvému právnemu záveru súdu prvej inštancie dôvodil, že vzhľadom na spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť konateľov spoločnosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 1 ObZ možno na náhradu vzniknutej škody žalovať ktoréhokoľvek z nich, vo vzťahu k povinnosti preukázať vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením povinností konateľa a vznikom škody namietal, že ide o zodpovednosť konateľa objektívnu a vzhľadom na uvedené ide o presun dôkaznej povinnosti na žalovaného, ktorý pre účely prípadného úspechu v konaní je povinný preukázať aspoň nejaký zo zákonných liberačných dôvodov podľa ust. § 135a ods. 3 ObZ a § 397 ObZ.
16. Najskôr sa síce odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu o pasívnej legitimácii žalovaného v konaní, ktorý ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu zodpovedá v zmysle ust. § 135a ods. 2 ObZ za škodu spoločne a nerozdielne s ďalšími konateľmi, preto vzhľadom na uvedenú solidárnu zodpovednosť za škodu je irelevantná dokazovaním zistená skutočnosť, že o nezrovnalostiach v účtovníctve žalobcu a o nesúlade účtovného a faktického stavu finančných prostriedkov mal vedomosť aj majoritný spoločník vypočutý v konaní pred súdom prvej inštancie. Naproti tomuto sa však nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu o prenesení dôkaznej povinnosti na žalovaného v konaní.
17. V zmysle ust. § 379 veta prvá ObZ sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Uvedené ustanovenie súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia vo veci aplikoval, aj keď jeho citáciu výslovne v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol. Aplikácia uvedeného ustanovenia pre účely rozhodnutia vo veci je však zrejmá z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pod pojmom škoda sa v zmysle ustálenej a zaužívanej judikatúry rozumie ujma v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná objektívne všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Skutočná škoda teda predstavuje zmenšenie majetku poškodeného, resp. majetkové hodnoty potrebné na obnovenie pôvodného stavu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nesúci v civilnom sporovom konaní ovládanom zásadou prejednacou dôkaznú povinnosť o svojich tvrdeniach o vzniku škody a o jej výške toto bremeno neuniesol, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku v žalovanej výške. Správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, že žalobca tvrdil len skutkové okolnosti a predkladal dôkazy, ktorých vyhodnotením možno logicky dospieť jedine k záveru, že medzi účtovným a reálnym stavom v majetku žalobcu existujú nezrovnalosti, zmenšenie majetku však nepreukázal. Dospel k správnemu záveru, že žalovaný doložením úplného výpisu z pokladničnej knihy žalobcu vyvrátil žalobcovo tvrdenie o vzniku škody preukazované neúplným pokladničným výpisom, Uvedenému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie nemožno vytknúť nelogickosť ako jediné zákonné kritérium hodnotenia dôkazov konajúcim súdom (6MCdo 1/2010). Zároveň nepreukázal, že práve v príčinnej súvislosti so zanedbaním odbornej starostlivosti žalovaného ako konateľa vznikla žalovaným tvrdená škoda. V tomto smere žalovaný dôkaznú povinnosť nemal, keď dôkaznú povinnosť konateľ spoločnosti nesie len vo vzťahu k zavineniu ako jednému z predpokladov vzniku zodpovednostného právneho vzťahu. Až v prípade preukázania škody žalobcom a príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením povinností žalovaného subjektu by bolo potrebné pre účely zamietnutia žaloby žalovaným preukázať niektorý zo zákonných liberačných dôvodov (odborná starostlivosť, iné okolnosti vylučujúce zodpovednosť), keď však v danom konaní k potrebe preukazovania týchto liberačných dôvodov žalovaným vzhľadom na nepreukázanie vzniku reálnej škody a príčinnej súvislosti žalobcom nedošlo.
18. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa vypočutia konateľa spoločnosti H. Ž., túto vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie z obsahu jeho výpovede vychádzal, čo uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a vyhodnotil ju. Taktiež vychádzal z obsahu výpovede svedka J. K., ktorého vypočul po poučení o následkoch krivej výpovede a bol oprávnený jeho svedeckú výpoveď vyhodnotiť ako dostatočne vierohodnú a z jej obsahu pre účely rozhodnutia vo veci vychádzať, keď konajúci súd v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a zároveň všetky vo vzájomných súvislostiach. Opätovne je potrebné pripomenúť, že hodnoteniu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nezákonnosť nemožno vytknúť, keď v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/O4), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04) a nepatrí sem ani právo strany sporu dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97).
19. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však tento nárok nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).