Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-2-2020.pdf
PDF · 125.61 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: E-BioGroup, spol. s r. o., Budyšínska 36, 831 02 Bratislava, IČO: 44 723 440, zastúpený: JUDr. Richard Lukačka, advokátska kancelária, s.r.o., Sládkovičova č. 11, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto , IČO: 51 873 991, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice , IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto , o zaplatenie 54.957,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 29Cb/71/2016 - 161 zo dňa 12.7.2019, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.5.2016 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 54.957,85 eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 22.4.2014 do zaplatenia, titulom nezaplatenia faktúry č. 15006 za doplatok na množstvo dodanej elektriny za mesiac marec 2015.
3. Žalobu odôvodnil tým, že ako výrobca elektriny s právom na podporu, prevádzkujúci od 12/2011 zdroj na bioplyn Hertník, inštalačný výkon 998 kW, uzatvoril so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy dňa 31.1.2012 Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. PDS: OZE_425_2012, ktorá bola od 1.1.2015 nahradená Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku číslo Zmluvy PDS: OZE_425_2012_15, číslo Zmluvy VSE: OZE_425_2012_15 VSE (ďalej len Zmluva o dodávke). Dňa 17.12.2014 bol žalobcovi doručený list žalovaného, v ktorom mu tento oznámil, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti v zmysle § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o podpore OZE) a z tohto dôvodu žalovaný odmieta odoberať zazmluvnenú elektrickú energiu zo zdroja žalobcu a vyplácať žalobcovi podporu v zmysle uzatvorenej Zmluvy o dodávke. Žalobca poukázal, že si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE a to podaním doručovaným žalovanému doporučene dňa 17.2.2014, ktorým uplatnil nárok na podporu. Jeho prílohou bolo aj rozhodnutie ÚRSO č. 1795/2014/E-OZ (ďalej len cenové rozhodnutie ÚRSO). Žalobca tieto tvrdenia preukazoval podacím
lístkom Slovenskej pošty, a.s. podacie číslo: RP191254813SK. Napriek tomu, že žalobca splnil všetky zmluvné a zákonné povinnosti, žalovaný odmieta uhradiť žalobcovi faktúru č. 15006 s odôvodnením, že žalobca nemá nárok na podporu. Žalobca zároveň poukázal na prechodné ustanovenie § 18 Zákona o podpore OZE, podľa ktorého pri zariadení výrobcu, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 podmienky podpory zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
4. Žalovaný uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú. Poukázal, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE. Žalobca síce odôvodňuje oprávnenosť uplatneného nároku na podporu za rok 2015 zo Zmluvy o dodávke, no výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj odber elektrickej energie sú striktne regulovanou oblasťou zo strany štátu, pričom zmluvný vzťah založený Zmluvou o dodávke a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami Zákona o podpore OZE. Kogentná povaha právnych noriem obsiahnutých v § 4 ods. 2 a 3 Zákona o podpore OZE vylučuje, aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidiel v ňom uvedených, a to aj v prípade dohody všetkých účastníkov právneho vzťahu. V prípade nesplnenia si všetkých povinností obsiahnutých v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, dochádza k „strate podpory na jeden rok“, teda k strate možnosti na úspešné uplatnenie existujúceho práva na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku. Ide o stratu dočasného charakteru a v prípade splnenia si všetkých zákonom stanovených povinností žalobcom v nasledujúcom kalendárnom roku, si žalobca svoje právo na podporu v zmysle Zmluvy o dodávke môže v súlade so Zákonom o podpore OZE, v plnom rozsahu uplatniť.
5. K argumentácii žalobcu, že tento žalovanému zaslal dňa 17.02.2014 zásielku, ktorá mala údajne obsahovať podanie, ktorým žalobca uplatnil nárok na podporu na rok 2015 a rozhodnutie ÚRSO č. 1795/2014/E-OZ zo dňa 6.2.2014, ktoré obsahuje všetky relevantné skutočnosti podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE žalovaný uviedol, že splnenie notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE voči žalobcovi neeviduje. Predmetná zásielka žalobcu obsahovala iba vyššie uvedené cenové rozhodnutie ÚRSO, nie však žiadne ďalšie podanie, ktorým by si žalobca uplatnil nárok na podporu pre rok 2015. Zákon o podpore OZE síce nepredpisuje osobitnú formu oznámenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, avšak takéto oznámenie je nepochybne možné považovať za jednostranný adresovaný právny úkon. Na to, aby bol takýto právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka platný, musí spĺňať náležitosti vôle, prejavu vôle, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú, pričom právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Cenové rozhodnutie ÚRSO, na ktoré sa žalobca odvoláva, tak nemožno považovať za legitímne oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty tak nebol žalovanému, do jeho dispozičnej sféry zo strany žalobcu, doručený žiaden jednostranný právny úkon, obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu alebo uplatnenie podpory žalobcom. Ďalej poukázal, že rozšírenie znenia § 18e Zákona o podpore OZE aj na následky porušenia povinnosti podľa § 4 by vytvorilo dve kategórie výrobcov: výrobcovia, ktorí negatívnemu následku podliehajú a výrobcovia, ktorí tomuto následku nepodliehajú, pričom jediným dôvodom/kritériom pre takéto rôzne zaobchádzanie by bol deň uvedenia zariadenia do prevádzky. Takéto rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti zakotveným v článku 12 ods. 1 v spojení s článkom 13 ods. 3 Ústavy SR.
6. Na preukázanie obsahu doručovanej zásielky žalobcom predložil žalovaný evidenciu doručenej pošty, kde je ako doručovaná písomnosť pod podacím číslom: RP191254813SK od žalobcu uvedené „potvrdenie ÚRSO“.
7. Žalobca uviedol, že z výpisu došlej pošty žalovaného je zrejmé, že žalovanému bolo doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory, ktorého prílohou bolo cenové rozhodnutie ÚRSO. Povinnosť uplatniť si právo na podporu je stanovená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, kde je uvedené, že ide o uplatnenie podpory uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona. Zároveň je ťažko uveriť tvrdeniu žalovaného, že nevedel o čo žalobca v sprievodnom liste žiada, nakoľko za účelom vyplácania podpory mali strany sporu uzatvorené zmluvy, ktorú Zmluvu o dodávke č. OZE_425_2012_15 uzatvorili strany sporu po termíne, po ktorom už podľa žalovaného nemal žalobca na podporu nárok. Zo žalobcom
zaslaného cenového rozhodnutia ÚRSO pritom vyplýva predpokladaná ročná výroba elektriny 8.200 MWh/rok, technologická vlastná spotreba elektriny 650 MWh/rok a predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 7.550 MWh/rok. Teda všetky zákonom a žalovaným požadované údaje, vrátane údajov o predpokladanej ročnej výrobe elektriny sú v doručovanom cenovom rozhodnutí ÚRSO obsiahnuté. Evidencia doručenej pošty žalovaného pritom poukazuje na laxný prístup žalovaného k prijímanej pošte a na vysoké riziko možnosti „straty“ nejakých častí podania u žalovaného, keďže kniha prijatej pošty žalovaného neobsahuje žiadne údaje o tom, či je doručená jedna listina, viac listín, prílohy, sprievodné listy, žiadosti a podobne.
8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. c) a ods. 3, § 18e Zákona o podpore OZE upravujúce spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny, práva a povinnosti výrobcu elektriny a prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2014.
9. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že samotné cenové rozhodnutie ÚRSO nie je možné považovať za splnenie si povinnosti žalobcu požiadať o podporu.
10. Za sporné považoval súd prvej inštancie splnenie si notifikačných povinností žalobcu podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Podľa predmetného ustanovenia je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
11. Súd prvej inštancie poukázal, že oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Ako zdôrazňuje aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 50/2015, ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE stanovuje nie jednorazovú, ale opakovanú oznamovaciu povinnosť výrobcu vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok, z čoho je zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka. To znamená, že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú pravidelnosť a každoročné opakované plnenie si oznamovacích povinností zo strany výrobcu. Nie je preto možné považovať cenové rozhodnutie ÚRSO vydané na obdobie rokov 2014 až 2016 za splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE vyžadujúceho každoročné opakujúce sa plnenia.
12. Súd prvej inštancie mal za to, že ak by aj list žalobcu zo dňa 16.2.2014 - „Vec: Doklad o schválení ceny na rok 2015 pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie a žiadosť o podporu na rok 2015“ bol žalovanému doručený, čo nebolo v spore preukázané, svojím obsahom nespĺňa základné požiadavky pre oznámenie o uplatnení podpory, tak ako to vyžaduje zákon. Z jeho obsahu nie je zrejmé o aký objem elektriny sa má jednať a o akú podporu sa žiada, pretože Zákon o podpore OZE pozná niekoľko druhov podpory.
13. Súd prvej inštancie poukázal, že povinnosť zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je zložená z dvoch častí, ktoré je nevyhnutné splniť kumulatívne a to oznámenie uplatnenia si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE a oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny. Žalobcom predložené listiny však nemožno vzhľadom na ich obsah považovať za splnenie ani jednej z oboch vyššie uvedených zákonom stanovených povinností. Zákon o podpore OZE pre splnenie prvej časti povinnosti vyžaduje oznámenie uplatnenia si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE, no žalobca v predloženom podaní zo dňa 16.2.2014 odkazuje na ustanovenie § 4 Zákona o podpore OZE, ktoré obsahuje špecifikáciu zákonom stanovených práv a povinností výrobcu. Uvedené podanie žalobcu je preto neurčité a zároveň odkazuje na nesprávne ustanovenie Zákona o podpore OZE. Z týchto dôvodov nemôže byť považované za riadne splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Zároveň neobsahuje predpokladané množstvo dodanej elektriny. Táto informácia nie je ani súčasťou obsahu cenového rozhodnutia ÚRSO. Samotné cenové rozhodnutie ÚRSO tak neobsahuje zákonom požadované údaje a nie je možné ho považovať za splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, a to ani v jednej z jej dvoch zákonom predpokladaných častí.
14. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na právny názor Ústavného súdu SR uvedený v rozhodnutí sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, podľa ktorého „plnenie tejto povinnosti nepredstavuje pre výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide o informácie, ktoré sú obsahom iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia elektriny povinní predkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o podpore OZE. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj v prípade, ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého ustanovenia Zákona o podpore OZE s ústavou.“ Ústavný súd SR tak cenovým rozhodnutiam ÚRSO ani žiadnym iným dokumentom odosielaným zo strany výrobcov prevádzkovateľom distribučných sústav, nepriznáva charakter splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, a to ani v prípade, ak by obsahom týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Cenové rozhodnutie ÚRSO žiadnym spôsobom nesúvisí s množstvom vyrábanej alebo dodávanej elektriny v zariadení výrobcu.
15. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE zaniklo žalobcovi právo uplatňovať si v roku 2015 nárok na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE priamo zo zákona (§ 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE). Odňatie podpory nenastalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného, ale vyplynulo zo skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k splneniu si zákonných povinností žalobcu.
16. K námietke žalobcu, že jeho právo na podporu v zmysle Zákona o podpore OZE nezaniklo tiež z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 predmetného zákona, keďže podľa žalobcu následok v podobe straty na podporu sa nevzťahuje na tých výrobcov, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013, súd prvej inštancie uviedol, že sa s takýmto výkladom zákona nemožno stotožniť, keďže takéto rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti zakotveným v článku 12 ods. 1 v spojení s článkom 13 ods. 3 Ústavy SR.
17. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o Zmluvu o dodávke, táto upravuje podmienky poskytovania jednotlivých plnení jej účastníkov v zmysle Zákona o podpore OZE za predpokladu, že výrobca bude počas jej trvania spĺňať podmienky pre uplatnenie podpory v zmysle platných a účinných všeobecne záväzných predpisov. Splnenie si oznamovacej povinnosti žalobcu v zmysle Zákona o podpore OZE je len predpokladom pre vykonateľnosť Zmluvy o dodávke, pričom nie je možné automaticky považovať uzatvorenú Zmluvu o dodávke za splnenie si oznamovacej povinnosti žalobcu v zmysle Zákona o podpore OZE.
18. Z dôvodu, že nedošlo k splneniu zákonnej notifikačnej povinnosti žalobcom, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že tvrdenia a dôkazy predkladané žalobcom súd prvej inštancie nebral do úvahy a bližšie sa im nevenoval. Na druhej strane, tvrdenia a dôkazy predkladané žalovaným bral súd prvej inštancie za nesporné a bez ďalšieho skúmania ich väčšinou akceptoval. Ďalej žalobca poukázal, že žalovaný účelovo použil všetky prípustné a aj neprípustné prostriedky s cieľom, aby žalobca stratil nárok na podporu pre rok 2015. Strany pred rokom 2014 pravidelne spolu komunikovali ohľadom plnení z ich zmluvných vzťahov a ak bola nejaká skutočnosť nejasná, vždy sa ju snažili objasniť. Do roku 2014 všetky údaje požadované Zákonom o podpore OBZ boli žalobcom zasielané po vyplnení tabuľky žalovaného. V roku 2014 ale žalovaný žiadnu tabuľku žalobcovi vyplniť neumožnil a žalovaný preto podal žiadosť o podporu formou vlastného listu s priložením cenového rozhodnutia
ÚRSO, ktoré sa vzťahovalo aj na nasledujúci rok 2015, keďže podľa § 44 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, cenové rozhodnutie na rok 2014 platí aj pre roky 2015 a 2016. V žalobcom zaslanom cenovom rozhodnutí ÚRSO boli uvedené všetky zákonom požadované údaje a to: a) predpokladaná ročná výroba elektriny 8.200 MWh/rok, b) technologická vlastná spotreba elektriny 650 MWh/rok, c) predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 7.550 MWh/rok.“ Žalovaný napriek tomu, že počas sporu tvrdil, že mu nebolo jasné, čo touto zásielkou žalobca myslel a chcel dosiahnuť, so žalobcom napriek tejto „nejasnosti“ podania vôbec nekomunikoval a žiadnym spôsobom žalobcu ohľadom tejto „nejasnosti“ nekontaktoval. Opačne, žalovaný aj po tomto „nejasnom“ podaní ďalej voči žalobcovi vystupoval s tým, že žalobca má nárok na podporu, zaslal mu návrh novej Zmluvy o dodávke, ktorá žalobcovi zaručovala platby podpory na ďalší rok 2015. Z tohto konania žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa účelovo snažil žalobcu uviesť do omylu. Žalobca zároveň zotrval na svojej argumentácii v priebehu konania, že jediným argumentom žalovaného, ktorým preukazuje skutočnosť, že podľa neho doručená zásielka neobsahovala sprievodný list je výpis z knihy doručenej pošty. Tento výpis ale naopak poukazuje na úplne laxný prístup žalovaného k prijímanej pošte a na vysoké riziko možnosti „straty“ nejakých častí podania u žalovaného a to vzhľadom k tomu, že kniha prijatej pošty žalovaného neobsahuje žiadne údaje o tom, či je doručená jedna listina, viac listín, prílohy, sprievodné listy, žiadosti a podobne. Žalovaný ani v prípade osobného podania nepotvrdzuje ani len počet podaných listín, nie to ešte počet príloh. Žalovaný svojim konaním plne využíval a zneužíval svoje monopolné a dominantné postavenie na trhu a výslovne konal v rozpore s dobrými mravmi a bežnými obchodnými zvyklosťami.
21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť ako aj to, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne, ktorý právny názor je potvrdený aj uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019. Z vykonaného dokazovania nevyplynula skutočnosť, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE splnil, a to ani v jednej zo zákonom požadovaných častí, keďže výrobca elektriny (žalobca) jednostranným a adresným právnym úkonom, z ktorého obsahu musí byť zrejmé, kto, komu a čo oznamuje, čiže jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom musí uviesť predpokladanú charakteristiku svojej dodávky elektriny, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, ktoré vyrobí a taktiež musí byť zrejmé, že si na toto predpokladané množstvo dodanej elektriny uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE. Zásielka zo dňa 16.2.2014, na ktorú žalobca odkazoval, neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, a to ani v jednej zo zákonom požadovaných častí. Predmetná zásielka obsahovala výlučne cenové rozhodnutie ÚRSO č. 1795/20174/E-OZ zo dňa 6.2.2014, tak ako táto skutočnosť bola potvrdená aj výpisom z knihy doručenej pošty žalovaného, ktorý je súčasťou spisu. Žalobcom predložené cenové rozhodnutie ÚRSO č. 1795/20174/E-OZ zo dňa 6.2.2014 nie je možné považovať za splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, pretože toto neobsahuje zákonom požadované informácie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE o uplatnení podpory v zmysle § 4 ods. 3 písm. b) a/alebo c) Zákona o podpore OZE a rovnako ani informácie o predpokladanej dodávke elektriny v roku 2015. Cenové rozhodnutie ÚRSO predložené žalobcom neobsahuje oznámenie o predpokladanej dodávky elektriny a naviac obsahuje len údaje pre rok 2014, ktoré boli súčasťou návrhu ceny v rámci cenového konania a nie zákonom požadované údaje na nasledujúci kalendárny rok, t.j. rok 2015. Prípadná skutočnosť, či sa tieto údaje menia alebo nemenia v nadchádzajúcich kalendárnych rokoch, nezbavuje žalobcu opakovaného každoročného plnenia si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Žalovaný zároveň zotrval na svojich tvrdeniach v priebehu konania, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by sprievodný list, ktorý predložil žalobca so žalobou bol skutočne obsahom zásielky doručovanej žalovanému. Žalovanému takýto žalobcom predložený dokument nikdy nebol doručený a nikdy sa nedostal do jeho dispozičnej sféry. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2Obo/3/2008, ktorý konštatoval, že: „...dôkazné bremeno preukázania doručenia predmetného započítacieho prejavu je na žalovanom,
ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol. Podací lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o tom, že žalovaný žalobcovi zaslal listovú zásielku, ale nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky ani jej doručenie.“
22. Žalobca odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu žalobcu mu bola doručená dňa 28.12.2019.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
24. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
25. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
26. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
27. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
28. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
29. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
30. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore OZE zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona.
31. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o podpore OZE.
32. Z § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE vyplýva, že žalobca mal zákonnú povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory, ako aj predpokladané množstvo dodanej elektriny. Žalobca v konaní tvrdil, že uvedené zákonné povinnosti si splnil zaslaním podania zo dňa 16.2.2014 „Vec: Doklad o schválení ceny na rok 2015 pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie a žiadosť o podporu na rok 2015“ (č.l. 14 spisu), prílohou ktorého podania bolo cenové rozhodnutie ÚRSO č. 1795/2014/E-OZ (č.l. 15 - 16 spisu).
33. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdil iba doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO č. 1795/2014/E-OZ žalobcom, čo preukazoval evidenciou doručenej pošty (č.l. 59 spisu), no poprel, že by od žalobcu obdŕžal aj sporné podanie zo dňa 16.2.2014 (č.l. 14 spisu). Žalobca zaslanie ním tvrdených písomností preukazoval iba podacím lístkom Slovenskej pošty, a.s. podacie číslo: RP191254813SK (č.l. 17 spisu), na ktorom nie je uvedený obsah zásielky.
34. Odvolací súd zastáva názor, že žalobca v konaní preukázal iba odoslanie zásielky žalovanému dňa 17.2.2014, nie však ním tvrdený obsah tejto zásielky. Žalovaný, ktorý síce nespochybňoval, že zásielka od žalobcu sa dostala do jeho dispozičnej sféry však v konaní preukázal iný ako odosielateľom (žalobcom) tvrdený obsah zásielky, teda iba doručenie cenového rozhodnutia ÚRSO, čo je zrejmé z evidencie došlej pošty žalovaného, kde je uvedené iba prevzatie cenového rozhodnutia ÚRSO od žalobcu. Treba tak prisvedčiť správnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalobca svoje tvrdenie, že zásielka žalobcu s ním tvrdeným obsahom sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného nepreukázal.
35. Odvolací súd udáva, že cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ktorá sleduje iný účel.
36. Ak by aj bolo v konaní preukázané, že žalobca s predmetným cenovým rozhodnutím ÚRSO zasielal žalovanému aj podanie zo dňa 16.2.2014 odvolací súd udáva, že v tejto listine označenej ako „Vec: Doklad o schválení ceny na rok 2015 pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie a žiadosť o podporu na rok 2015“ žalobca iba uviedol, že v prílohe zasiela žalovanému doklad o schválení ceny na doplatok od ÚRSO na rok 2015 a zároveň týmto žiada o podporu podľa § 4 Zákona o 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov na rok 2015. Z tohto podania pritom nevyplýva aký druh podpory podľa § 3 ods. 1 Zákona o podpore OZE si žalobca uplatňuje, teda či si uplatňuje podpora podľa § 3 ods. 1 písm. b/ (odber elektriny za cenu elektriny na straty) alebo podľa § 3 ods. 1 písm. c/ (doplatkom) a ani predpokladané množstvo dodanej elektriny, ktoré množstvo nie je v tejto listine (č.l. 14 spisu) inkorporované, resp. nie sú v nej tieto údaje uvedené ani sprostredkovane, napríklad odkazom na inú listinu, z ktorej by boli objektívne zistiteľné, samozrejme za predpokladu, že sú v tejto listine označené úplne nezameniteľným spôsobom.
37. Odvolací súd zvýrazňuje, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Nepochybne § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Je nepochybné, že predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, avšak musí byť preukázané, že tieto boli splnené.
38. Žalobca síce v priebehu konania tvrdil, že predpokladané množstvo dodanej energie žalobcom na rok 2015, na ktoré si uplatňuje doplatok vyplýva z cenového rozhodnutia ÚRSO č. 1795/2014/E-OZ na rok 2014 zo dňa 6.2.2014, keďže platí aj na roky 2015 a 2016, no z predmetného cenového rozhodnutia iba vyplýva, že ÚRSO pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v roku 2014 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre rok 2014 predložených žalobcom, ktoré boli súčasťou návrhu ceny (predpokladaná ročná výroba elektriny 8.200 MWh/rok, technologická vlastná spotreba elektriny 650 MWh/rok, predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 7.550 MWh/rok), teda z údajov vzťahujúcich sa na rok 2014 a nie na rok 2015, keďže výrobcovia elektriny môžu v priebehu obdobia, na ktoré im bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako pôvodne uviedli vo svojej žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť.
39. Zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE pritom jednoznačne vyplýva, že k splneniu tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu, na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2014.
40. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2016, má teda právo na podporu, avšak bez splnenia ďalších
zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory, neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.
41. Ďalej odvolací súd udáva, že s aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým, že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE sú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.
42. Žalobca teda nepreukázal, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE nebol dodržaný, nemožno konštatovať splnenie notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný tak postupoval v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE a podporu na rok 2015 žalobcovi neposkytol dôvodne.
43. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE nebol zo strany žalobcu dodržaný, nemožno dospieť k záveru, že konanie žalovaného podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je v rozpore s dobrými mravmi a bežnými obchodnými zvyklosťami, ktoré nemajú prednosť pred písaným právom.
44. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku za mesiac marec 2015 zamietol, z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, v dôsledku čoho mu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE právo na podporu na rok 2015 zaniklo.
45. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
46. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaný, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).