Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_36C-51-2014.pdf
PDF · 139.2 KB
Case nature
Area
Subarea
36C/51/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, XXX XX P., zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 240 482 proti žalovanej: JUDr. Irena Sopková, advokátka, so sídlom Advokátskej kancelárie Hlavná 25, 040 01 Košice, za účasti intervenienta na strane žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený Advokátska kancelária, JUDr. Miroslava Slovinská, advokátka, so sídlom Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 42 319 617, o náhradu škody
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. P r i z n á v a intervenientovi náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca podanou žalobou došlou súdu dňa 3.4.2014 doplnenou v zmysle uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 8.4.2014 č.k. 36C/51/2014-4 sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 29.040 EUR titulom náhrady škody, ktorá vznikla činnosťou žalovanej, pričom šlo o činnosť súvisiacu s výkonom advokácie pre žalobcu ako jej klienta v inej právnej veci. Poukázal na to, že zodpovednosť advokáta za škodu je budovaná na princípe objektívnej zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone jeho povolania, to znamená zodpovednosť za škodu bez ohľadu na zavinenie. V tejto súvislosti poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 586/2003 Z.z., § 26 ods. 1, ods. 4. Uviedol, že činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie, ktorou je spôsobená škoda, je spravidla protiprávne konanie advokáta, a nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť, tak advokát zodpovedá aj za samotný protiprávny stav, ktorý nenastal jeho konaním alebo opomenutím. Dôvodil, že porušenie povinnosti žalovanej je dané tým, že žalovaná zastupovala žalobcu v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou univerzitou Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Študentská 1, Trenčín vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 a žalovaná ako advokátka v danej veci označila ako žalovanú stranu osobu bez právnej subjektivity - t.j. Fakultu sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Okresný súd Trenčín konanie zastavil z dôvodu nedostatku spôsobilosti žalovaného byť účastníkom konania, čo je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania uznesením zo dňa 9.3.2011, voči ktorému advokátka žalobcu podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29.3.2012 pod sp. zn. 19Co/137/2011 a uznesenie Okresného súdu Trenčín potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.5.2012. Uviedol, že následne sa žalobca so žalovanou ako advokátkou dohodol, že budú použité mimoriadne opravné prostriedky, a teda, že bude podaný podnet na Generálnu prokuratúru SR, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie a zároveň, že bude podaná sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie práva na súdnu ochranu žalobcu. Dodal, že následne nastali problémy komunikácie medzi ním a žalovanou, nakoľko táto nezdvíhala telefóny, prípadne si s
ňou nevedel žalobca dohodnúť stretnutie, a ak aj bol dohodnutý nejaký termín stretnutia, tak v danom čase sa žalovaná nenachádzala vo svojej kancelárii a asistentka žalovanej žalobcu nepustila ani len do priestorov kancelárie a opakovane mu odmietala sprístupniť spis týkajúci sa jeho veci. Poukázal na mailovú komunikáciu zo dňa 5.6.2013 a 27.1.2014, ktorou sa žalobca snažil dozvedieť o výsledku posúdenia podnetu podaného na Generálnej prokuratúre SR a požiadal žalovanú o zaslanie kópie podnetu na Generálnu prokuratúru SR a taktiež kópie sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, na ktoré e-maily žalovaná nereagovala. Žalobca sa e-mailom zo dňa 6.3.2014 dožadoval nahliadnutia do spisu v jeho veci a na tento e-mail reagovala žalovaná správou zo dňa 7.3.2014, v ktorej uviedla, že údajne žalobca bol niekoľkokrát vyzvaný na prevzatie spisu a listín, čo mal žalobca odmietnuť a zároveň ho informovala, že už ho nemôže ďalej zastupovať, pretože konanie žalobcu malo u žalovanej vzbudiť nedôveru voči žalobcovi ako jej klientovi. Dôvodil, že žalovaná porušila svoje povinnosti pri vykonávaní advokácie a poskytovaní právnych služieb žalobcovi s poukazom na § 18 ods. 1 až 3 Zákona o advokácii. Špecifikoval porušenie žalovanej nasledovne: 1. žalovaná nesprávne označila žalovanú stranu v konaní vedenom pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 19C/14/2011, 2. nepodala mimoriadne opravné prostriedky vo veci, v ktorej žalobcu zastupovala; teda nepodala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru SR a nepodala sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie základných práv a slobôd žalobcu, 3. neinformovala žalobcu o tom, že neuplatnila dohodnuté mimoriadne opravné prostriedky a včas ho neupozornila na to, aby si dané mimoriadne opravné prostriedky uplatnil inou cestou; žalovaná nevykonala ani žiadne iné opatrenia na ochranu práv alebo záujmov svojho klienta, 4. neustanovila za seba zástupcu, ak jej akákoľvek prekážka mala brániť vo vykonávaní advokácie v rozhodnom období. K vzniku škody žalobca uviedol, že škoda, ktorá mu vznikla činnosťou súvisiacou s výkonom advokácie žalovanou, predstavuje ušlú mzdu žalobcu, o ktorú bol ukrátený z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou univerzitou Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Dôvodil, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2008 bol žalobca zamestnaný ako učiteľ vysokej školy na funkčnom mieste odborný asistent na dobu do 30.6.2013. Dodal, že má zato, že bola mu neplatne daná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.9.2010 z dôvodu uvedeného § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a dôvodom skončenia pracovného pomeru malo byť opakované porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Na základe uvedeného mal skončiť pracovný pomer žalobcu uplynutím výpovednej lehoty ku dňu 31.12.2010 a toto skončenie pracovného pomeru žalobca považoval za neplatné a dodal, že ak by sa žalobca úspešne domohol svojich práv v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak by mu vznikol nárok minimálne na úhradu mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013, t.j. za 30 mesačných platov, pri tarifnom plate vo výške 968 EUR mesačne, činí ušlá mzda sumu 29.040 EUR. K príčinnej súvislosti medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody žalobca uviedol, že táto je daná tým, že v prípade, ak by žalovaná náležite hájila záujmy žalobcu ako svojho klienta a nedopustila by sa pochybení, na ktoré poukazuje v žalobe, tak by sa žalobca domohol svojich práv v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 a teda by zotrval v pracovnom pomere minimálne po dobu od 1.1.2011 do 30.6.2013, za ktorú by mu prináležal plat minimálne vo výške 29.040 EUR.
2. Žalobca spolu so žalobou na preukázanie svojho právneho nároku doručil uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 9.3.2011 č.k. 19C/14/2011-20, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.3.2012, č.k. 19Co/137/2011- 34, e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou zo dňa 5.6.2013, 27.1.2014, 23.2.2014, 7.3.2014, 6.3.2014, pracovnú zmluvu č. 94/2008 zo dňa 27.6.2018, skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.9.2010, žalobu žalobcu zo dňa 18.1.2011 v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce; navrhol vykonanie dokazovania vyžiadaním celého spisového materiálu z Okresného súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 a vyžiadaním od žalovanej predložiť celý spisový materiál, ktorý žalovaná ako advokátka viedla v rámci agendy pre žalobcu.
3. Žalobca použil nasledovné prostriedky procesného útoku: skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a v ďalších písomných a ústnych vyjadreniach, vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu.
4. Žalovaná v replike k žalobe žalobcu uviedla, že žalobcu zastupovala v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o čom svedčí plná moc, pričom predmet zastupovania je presne označený - na zastupovanie vo veci skončenia pracovného pomeru v konaní o neplatnosť výpoveďou a dodala, že žalobca ju nežiadal a ani mu neposkytla právne zastúpenie vo veci náhrady mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru, ku ktorým skutočnostiam predložila pracovný list, ktorý si
vyhotovila a vyhotovuje po každom stretnutí s klientom, z ktorého je zrejmé, že klient uviedol, že nežiada náhradu mzdy v prípade, že bude úspešný, pretože jemu sa nejedná o mzdu, ale o česť. Uviedla, že okrem tohto zastupovania v pracovnoprávnom spore, žalobca ju požiadal aj o zastupovanie v trestnej veci podozrenia zo spáchania prečinu poškodzovania cudzích práv. Po prevzatí zastúpenia v pracovnoprávnej veci vypracovala žalobu a tvrdila, že žalovaného označila správne a dodala, že na postup v konaní pred dovolacím súdom, prípadne Ústavným súdom nemala splnomocnenie od klienta a dodala, že je pravdivé tvrdenie klienta - teraz žalobcu, že ju požiadal o poskytnutie právnej pomoci spočívajúce v podaní dovolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ako aj podania ústavnej sťažnosti, avšak vzhľadom na jeho správanie, ktoré v nej vyvolalo nedôveru, zastupovanie pred Najvyšším súdom SR, ako aj Ústavným súdom SR neprijala a o tejto skutočnosti bol žalobca ňou informovaný s odporúčaním, aby si zvolil iného advokáta. Dodala, že právoplatnosťou veci, na ktorú jej bola udelená plná moc, právne zastupovanie ukončila a dodala, že svedčí o tom aj doklad o prijatie odmeny za právne zastúpenie za 3 úkony právnej pomoci - prevzatie a prvá konzultácia právneho zastúpenia, vrátane podania žaloby, ďalšia konzultácia s klientom po zastavení konania prvostupňovým súdom, podanie odvolania.
5. Žalovaná súdu v rámci procesnej obrany doručila zmluvu o právnom zastúpení žalobcom nepodpísanú, doklad o prijatí odmeny za zastúpenie, pracovný záznam z jednania, úradný záznam zo dňa 21.5.2012 na prevzatie listín, upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníku práce, doklad o práceneschopnosti vystavený 9.6.2010, 15.7.2010, upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 3.5.2010, žiadosť o vypracovanie žaloby zo dňa 29.3.2012 na doc. Miroslava Mečára Csc., - neprijatá, žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 6.9.2010, fotokópie listín, ktoré si žalobca ohľadne svojich detí doteraz neprevzal, fotokópie originálov listín o poverení vykonávania funkcie dekana, štatút Trenčianskej univerzity platný ku dňu skončenia pracovného pomeru a podania žaloby.
6. Žalovaná použila nasledovné prostriedky procesnej obrany: skutkové tvrdenia uvedené v písomnom vyjadrení zo dňa 20.3.2017, návrhy na vykonanie dokazovania oboznámením s listinnými dôkazmi predloženými žalovanou v priebehu konania.
7. Súd vykonal dokazovanie prednesom advokáta žalobcu, výsluchom strán sporu, prednesom advokáta intervenienta, oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, oboznámením s pripojeným spisom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011.
8. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej citovaný zákon), (1) Advokát je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie komora. (2) Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.
9. Podľa § 18 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, (1) Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. (2) Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. (3) Advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
10. Podľa § 22 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, (1) Advokát je oprávnený odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb len zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom alebo pokyn klienta je v rozpore s predpismi komory.
11. Podľa § 26 ods. 1, 4 citovaného zákona, (1) Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. (4) Ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.
12. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: 1. činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody žalobca.
13. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaná ako advokátka mu spôsobila škodu v súvislosti s výkonom advokácie, porušila právne predpisy zákona o advokácii tým, že nesprávne označila žalovanú stranu v konaní vedenom pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 nepodala mimoriadne opravné prostriedky vo veci, v ktorej žalobcu zastupovala, a teda nepodala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru SR a sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie základných práv a slobôd žalobcu, neinformovala žalobcu o tom, že neuplatnila dohodnuté mimoriadne opravné prostriedky a neupozornila ho včas na to, aby si dané mimoriadne opravné prostriedky uplatnil inou cestou, nevykonala ani žiadne iné opatrenia na ochranu práv alebo záujmov svojho klienta a neustanovila za seba zástupcu, ak jej akákoľvek prekážka mala brániť vo vykonávaní advokácie v rozhodnom období. Po podaní žaloby a v nej uvedených skutkových tvrdení žalobca prostredníctvom advokáta doplnil, že má aj zato, že keďže ho žalovaná nepoučila o tom, že je potrebné, aby z jeho strany bolo oznámené bývalému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom pracovnom pomere a že žiada o prideľovanie práce, porušila ďalšie povinnosti v súvislosti s výkonom advokácie a dôvodil, že je daná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti na strane žalovanej so škodou majúc zato, že skončenie pracovného pomeru nastalo v rozpore so zákonom a žalobca si tak nemohol uplatniť nárok na zaplatenie mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že potom, čo konanie na Okresnom súde v Trenčíne bolo právoplatne zastavené, mala mu žalovaná navrhnúť ďalší procesný postup podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Pripustil skončenie zastupovania žalovanou a tiež uviedol, že bol vyzvaný na prevzatie spisu týkajúceho sa zastupovania žalovanou. Žalobca uviedol, že mal záujem, aby ho žalovaná ako advokátka zastupovala v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, t. j. aby ho zastupovala v oblasti pracovného práva, v oblasti ochrany osobnosti a v trestnom konaní a tiež, aby sa domáhala náhrady škody za ušlé zisky na vedeckých projektoch. Jeho zámerom pre podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo vrátiť sa späť na fakultu a dokončiť prácu v rozpracovaných vedeckých projektoch a uviedol, že v prípade, ak by nebol úspešný ohľadom žaloby o skončení pracovného pomeru, požadoval by náhradu škody vo forme ušlej mzdy, ako aj náhradu škody za zmarené projekty, a to v prípade, ak by nebol prijatý naspäť na fakultu, na ktorej pracoval.
14. Žalovaná odmietla tvrdenia žalobcu o prípadnom formulovaní žaloby ohľadom neplatnosti výpovede skončenia pracovného pomeru, ktorá by mala zahŕňať aj náhradu mzdy, poukazujúc na znenie plnomocenstva, ktoré žalobca podpísal, ako aj na záznam, z ktorého vyplýva, že žaloba bola vypracovaná dňa 18.1.2011 s tým, že sa jedná o žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, tiež poukázala na ďalšie úradné záznamy, ktoré spisovala a z ktorých vyplýva, že žalobca bol vyzvaný na prevzatie spisu po právoplatnom ukončení pracovnoprávnej veci s tým, že v spise sa nachádzajú aj originálne listy, ktoré nie je vhodné posielať poštou a žalobca spis odmietol prevziať s tým, že trval na ďalšom zastupovaní a žalovanou bol vyrozumený o ďalšom postupe ohľadom podania mimoriadnych opravných prostriedkov na ktoré sú potrebné osobitné plné moci a zo strany žalovanej mu bolo doporučené, aby si zvolil iného advokáta a prišiel si prevziať spis, pričom žalobca sa mal vyjadriť vulgárne. Žalovaná tiež tvrdila, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, že žaloba tak ako ju formulovala, čo do označenia strany žalovanej, táto bola formulovaná správne, z čoho vyplýva, že neporušila žiadne právne predpisy a pokiaľ by žalobca využil možnosť podania mimoriadnych opravných prostriedkov, na ktoré však ona splnomocnená nebola, pretože došlo k ukončeniu právneho zastúpenia žalobcu z jej strany ku dňu právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Trenčíne v pracovnoprávnej veci žalobcu, v ktorej ho predtým zastupovala na základe plnej moci, je predpoklad, že mohol byť úspešný a za nečinnosť žalobcu nemôže a nenesie žiadnu zodpovednosť. Tiež tvrdila, že žalobca nepreukázal ani splnenie ďalšej podmienky, a to vzniku škody, poukazujúc na to, že predmetom podania žaloby na príslušný súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola náhrada mzdy, ktorý nárok žalobca ani nepožadoval.
15. Je nepochybné a uvedené vyplýva z dôkazov tvoriacich obsah spisu, že žalovaná zastupovala žalobcu, na základe plnej moci a tiež jej bola udelená plná moc žalobcom na zastupovanie v trestnom konaní dňa 16.9.2011 (čl. 329). Je nepochybné a uvedené vyplýva z pripojeného spisu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011, že žalovaná na základe plnomocenstva zo dňa 7.12.2010 podala na Okresný súd Trenčín dňa 21.1.2011 žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce vo veci žalobcu proti žalovanému: Fakulta sociálno - ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Študentská 2, 911 50 Trenčín, o ktorom nároku bolo konanie zastavené z dôvodu, že v žalobe označený žalovaný nie je právnickou osobou, nakoľko je iba súčasťou právnickej osoby a žiadny zákon žalovanému nepriznáva spôsobilosť byť účastníkom konania; v žalobe označený žalovaný nemá právnu subjektivitu a nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Voči uvedenému uzneseniu žalovaná konajúca v zmysle plnomocenstva udeleného jej žalobcom podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29.3.2012 sp. zn. 19Co/137/2011-34 a uznesenie Okresného súdu Trenčín potvrdil, stotožniac sa s dôvodmi, pre ktoré bolo konanie zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.5.2012. Zo zhodných tvrdení sporových strán vyplýva, že po právoplatnom ukončení sporu vedeného na Okresnom súde Trenčín prebiehalo medzi nimi jednanie, resp. stretnutie. Priebeh jednania, resp. stretnutia tak žalobca ako aj žalovaná opisovali rozdielne, rôzne.
16. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín bolo súdom zistené, že k žalobe bola doručená pracovná zmluva č. 94/2008 uzavretá medzi žalobcom ako zamestnancom a zamestnávateľom Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne zo dňa 27.6.2008, upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 3.5.2010 a zo dňa 22.7.2010, potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu zo dňa 9.6.2010 a 19.7.2010, dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008, skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.9.2010, dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.5.2009, zrušenie poverenia ohľadom vykonávania funkcie dekana zo dňa 18.3.2008, poverenie o vykonávaní funkcii dekana fakulty sociálno- ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne dňa 3.2.2009.
17. Z obsahu listinných dôkazov doložených žalobcom nevyplýva, aby žalobca doručil príslušnému súdu listinné dôkazy ohľadom uplatnenia si nároku na náhradu mzdy a uvedené nevyplýva ani z obsahu žaloby, ktorá obsahuje iba skutkové tvrdenia ohľadom neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.
18. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívnou zodpovednosťou, teda bez ohľadu na zavinenie a nie je teda dôležité, či ju advokát spôsobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom splnení predpokladov uvedených vyššie (viď. bod 12) a tieto musia byť v konaní jednoznačne preukázané a dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený, t.j. v tomto prípade žalobca. Podmienku, že výkon advokácie nebol riadny, je potrebné posudzovať z hľadiska § 18 citovaného zákona. Povinnosťou advokáta je chrániť a presadzovať práva a oprávnené záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Pri výkone advokácie je advokát povinný konať čestne a svedomito; je povinný využívať dôsledne všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia predovšetkým peňažného. Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca v tom, že klient zaplatil súdny poplatok za podanie žaloby, prípadne, že musel nahradiť protistrane trovy konania alebo sumu proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil; o tieto sumy sa majetok zmenšil. Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého zisku, napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už len tým, že jeho žaloba bola zamietnutá. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak chýba ktorýkoľvek predpoklad, nárok nevzniká.
19. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena - nepreukázania kumulatívneho splnenia základných predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu, a to konkrétne žalobca nepreukázal výšku škody.
20. Žalobca výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť činnosťou súvisiacou s výkonom advokácie žalovanou, odôvodnil tak, že táto predstavuje ušlú mzdu žalobcu, o ktorú bol ukrátený z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou univerzitou Alexandra Dubčeka v Trenčíne a táto predstavuje sumu 29.040 EUR pri výške jeho tarifného platu v sume 968 EUR mesačne za 30 mesačných platov, t. j. za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013, t. j. od skončenia pracovného pomeru (neplatne - tvrdenie žalobcu) do uplynutia pracovného pomeru v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2008, ktorá bola uzavretá na dobu určitú do 30.6.2013. Dôvodil, že má to, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, a teda, ak by sa žalobca úspešne domohol svojich práv v konaní o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak by mu vznikol nárok na úhradu mzdy. Po podaní žaloby žalobca prostredníctvom svojho advokáta doplnil skutkové okolnosti, ktoré sú obsahom jeho žaloby, že žalovaná ako advokátka nepoučila žalobcu o tom, že je potrebné, aby žalobca oznámil bývalému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom pracovnom pomere a že žiada o prideľovanie práce. Žalovaná odmietla tieto tvrdenia žalobcu, poukázala na plnomocenstvo, ktoré jej bolo udelené žalobcom a ktoré sa týkalo výlučne jeho zastupovania jej osobou iba v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom tak aj bola formulovaná žaloba, ktorá bola podaná na Okresný súd Trenčín a poukazujúc aj na to, že žalobca nemal záujem o ďalšie nároky vyplývajúce mu z prípadného neplatného skončenia pracovného pomeru t.j. o náhradu mzdy. Dôvodila a tvrdila, že žalobcovi išlo iba o česť.
21. Podľa § 59 písm. b) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.
22. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, (1) Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
23. Podľa § 62 ods. 1, 2 Zákonníka práce, (1) Ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace. (2) Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak.
24. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
25. Podľa § 63 ods. 3, 5 Zákonníka práce, (3) Pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. (5) Ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu.
26. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
27. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
28. Podľa § 79 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby.
29. Podľa § 118 ods. 1, 2 veta prvá Zákonníka práce, (1) Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. (2) Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
30. Podľa § 129 ods. 1, 3 Zákonníka práce, (1) Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. (3) Pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.
31. Z obsahu spisu sp. zn. 19C/14/2011- Okresný súd Trenčín, ako aj z obsahu spisu v tomto konaní nevyplýva žiaden dôkaz, ktorým by žalobca preukázal, aby po tom, čo mu bola doručená výpoveď z pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa zo dňa 14.9.2010 a ktorá bola aj žalobcovi doručená v uvedený deň, čo je nesporné, jednostranným právnym úkonom zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd tvrdenie žalobcu, že bolo povinnosťou žalovanej, ako jeho advokátky ho poučiť o jeho ďalších nárokoch v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vyhodnotil ako tendenčné tvrdenie s úmyslom privodiť si v tomto konaní výhodu spočívajúcu v splnení povinnosti tak ako si to vyžaduje § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
32. Je nesporné, že v konaní na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 sa žalobca domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady mzdy. Žalobcovi bola daná výpoveď jeho zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a ktorá výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 14.9.2010. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Povinnosťou žalobcu bolo v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, podať žalobu na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou (§ 77 Zákonníka práce) a žalobca takto učinil a žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez uplatnenia náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru podal na Okresnom súde Trenčín dňa 21.1.2011, t. j. v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom na skutkové okolnosti prezentované žalobcom ohľadom výšky škody - ušlej mzdy súd skúmal, či žalobca kvalifikovane oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní a dospel k zisteniu, že takéto kvalifikované podanie žalobca neučinil. Zo žiadaných listinných dôkazov (ani v spise Okresného súdu Trenčín 19C/14/2011 a ani spise 36C/51/2014) nevyplýva, aby žalobca kvalifikovane oznámil svojmu zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní; žalobca žiaden takýto dôkaz súdu nepredložil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca písomnými podaniami zo dňa 17.9.2010 adresovanými dekanovi Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne a priamo Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne, ktoré súdu doručila žalovaná, reagoval na žiadosť zamestnávateľa č. 2939/D/FSEV zo dňa 6.9.2010 o zaujatie stanoviska k výpovednému dôvodu, t.j. ešte pred daním výpovede žalobcovi jeho zamestnávateľom, obsahom ktorých je vyjadrenie žalobcu k upozorneniam na porušenie pracovnej disciplíny. Je nepochybné, že aj keď tieto listy žalobca napísal po doručení mu výpovede z pracovného pomeru výpoveďou, tieto obsahovali iba jeho stanovisko k výpovednému dôvodu a z obsahu týchto podaní, listov nevyplýva, aby žalobca oznámil žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní. Takéto oznámenie nebolo zo strany žalobcu preukázané, pričom takéto oznámenie mohol učiniť aj ústne.
33. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením (skončením) alebo v skúšobnej dobe a oznámením zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal
pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť (do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 79 ods. 1 Zákonníka práce, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota vyplývajúca z § 77 Zákonníka práce sa týka len uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a nie aj uplatnenia nárokov na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Uplatniť si náhradu mzdy možno teda aj kedykoľvek počas trvania súdneho sporu, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe, a súčasne je potrebné akceptovať občianskoprávnu úpravu premlčacej doby. Právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, a teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 100, § 101 OZ na uplatnenie tohto nároku. Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce môže zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj neskôr; v takom prípade však s rizikom úspešného namietania premlčania takéhoto nároku zo strany zamestnávateľa. Súd môže náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznať iba za podmienky, že tento nárok vznikol odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a až po rozhodnutí o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nahradzuje len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ňou uplatnil aj náhradu mzdy. Ak žalobca neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní a v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Teda náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V prípadoch, ak zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá ustanovenie § 79 ods. 3 Zákonníka práce, že pracovný pomer skončil dohodou a uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi, pri neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty. Z citovaného § 79 Zákonníka práce vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru sú ponechané na vôli zamestnanca. Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že ten zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. V prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer.
34. Z toho možno vyvodiť, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa. Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca ma náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1,2 Zákonníka práce) na okamih prejavu
jeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t. j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na ďalšom zamestnávaní. S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (výpoveďou) nespája (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 81/2010).
35. V konaní nebolo preukázané, aby žalobca ako zamestnanec si splnil podmienku pre priznanie mu nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorá mu bola daná jeho zamestnávateľom, t. j. nebolo preukázané, že by zamestnávateľovi potom, čo s ním bol skončený pracovný pomer výpoveďou, oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, žalobca tak nesplnil hmotnoprávnu podmienku pre náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Inak povedané, požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretože z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že nevyhnutným predpokladom trvania pracovného pomeru po neplatnom skončení pracovného pomeru je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, pričom toto oznámenie je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaný zamestnávateľovi, ktorý ku svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu; prejav zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa stať tiež výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo a žalobca uvedené ani netvrdil, že po doručení výpovede z pracovného pomeru mal svojmu zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, táto požiadavka nebola nahradená ani žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, vzhľadom na vyššie uvedené právne závery súdu, žalobca tak v tomto kontexte nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť činnosťou žalovanej súvisiacou s výkonom advokácie pre neho ako klienta v pracovnoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011.
36. Súd zdôrazňuje, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením dvoch bremien, jednak ide o bremeno tvrdiť skutočnosti na svoj procesný útok, či obranu a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať. Žalobca, ktorý sa domáha náhrady škody musí uniesť bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, že mu škoda vznikla. Súd dodáva, že nie je úlohou súdu, aby sám dotváral skutkové okolnosti týkajúce sa právneho nároku žalobcu. Zhrnúc vyššie uvedené poukazujúc na vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav súd jednoznačne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje prezentované skutkové okolnosti, resp. tvrdenia, nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta - žalovanej za škodu; najmä neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní výšky škody. Z uvedeného dôvodu súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 39. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. V spore bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, na ktorej strane vystupoval intervenient majúci právny záujem na výsledku konania. Intervenient má tak nárok na náhradu preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 CSP). Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I.
Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).