Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_47Sa-3-2019.pdf
PDF · 120.38 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobcu: P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. H. XXX/XX, M. K., právne zastúpeného: JUDr. Ondrej Krempaský, advokát so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.01.2019, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.01.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12.10.2018 z r u š u j e a vec vracia Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Sociálna poisťovňa, ústredie na základe žiadosti žalobcu zo dňa 21.08.2018 o starobný dôchodok vydala rozhodnutie prvého stupňa č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12.10.2018, ktorým podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení, príp. „ZSP“) zamietla žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku, pretože žalobca nezískal potrebný počet rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. Správny orgán na základe podkladov k rozhodnutiu a skutočnosti, že žalobca dosiahol dôchodkový vek dňa 9. augusta 2018, ustálil, že žalobca získal 3 850 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 10 rokov a 200 dní obdobia dôchodkového poistenia, teda nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. 2. Proti rozhodnutiu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým namietal nezákonnosť, diskrimináciu a arbitrárnosť rozhodnutia, pretože pri rovnakých skutkovo a právnych veciach rozhoduje Sociálna poisťovňa, ústredie odlišne. Nezákonnosť rozhodnutia prvého stupňa vzhliadol aj v nesprávnom posúdení jeho nároku na starobný dôchodok z dôvodu nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu veci správnym orgánom prvého stupňa a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal aj nesprávnosť postupu Sociálnej poisťovne a rozpor rozhodnutia s právnymi predpismi, judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 7So/138/2011, sp. zn. 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2015 a sp. zn. 7So/28/2015 zo dňa 23.02.2017), ako aj rozpor s čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len ako „Dohovor č. 128“), keď z celkovej doby poistenia odpočítala dobu, ktorá bola žalobcovi zhodnotená pre účely výsluhového dôchodku. 3. Na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ žalovanej v rámci odvolacieho konania vydal rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.01.2019, ktorým odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a
rozhodnutie prvého stupňa o zamietnutí žiadosti o priznanie starobného dôchodku potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako zákonné. Vychádzal zo skutočnosti, že celková započítaná doba výkonu štátnej služby žalobcu je 35 rokov a 131 dní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 5178/2011-1462-2 zo dňa 24.01.2011, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol od 01.01.2011 priznaný výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 § 39 zákona č. 382/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom na nárok na výsluhový dôchodok bola žalobcovi zhodnotená doba základnej vojenskej služby v III. pracovnej kategórii od 30.09.1976 do 26.09.1978 a doba výkonu štátnej služby v III. pracovnej kategórii od 01.01.1975 do 29.09.1976 a od 27.09.1978 do 31.12.2010. V nadväznosti na uvedené žalovaná dôvodila, že zamestnanie v služobnom pomere colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií, a preto nie je možné v prípade žalobcu aplikovať § 274 ZSP. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca získal dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, preto sa v súlade s § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 ZSP vyššie uvedená doba základnej vojenskej služby a doba výkonu štátnej služby nepovažuje za obdobie dôchodkového poistenia, a preto nebola pre nárok na starobný dôchodok zhodnotená. Ohľadom námietky napádajúcej rozpor rozhodnutia prvého stupňa s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a s čl. 33 Dohovoru č. 128, žalovaná dôvodila, že zosúladila svoju aplikačnú prax s názorom najvyššieho súdu tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 33, avšak v prípade žalobcu takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby colníka nemal zaradené do I. a II. kategórie funkcií. K poukazu žalobcu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7So/28/2015 zo dňa 23.02.2017, ako aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu žalovaná uviedla, že právny názor v nich prezentovaný nebol doposiaľ zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo a právne porovnateľných veciach. Rozhodnutie druhého stupňa bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 22.01.2019. II. Žaloba a jej dôvody
4. Žalobca podal proti rozhodnutiu generálneho riaditeľa žalovanej včas správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutia prvého aj druhého stupňa a vec vrátil Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanej právo na náhradu trov konania. 5. Žalobca namietal rozpor rozhodnutí orgánov sociálneho zabezpečenia oboch stupňov s ustanovením § 65 zákona o sociálnom poistení, pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 a 2 citovaného zákona, podľa ktorého, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a § 274 neustanovuje inak. Poukázal na skutočnosť, že žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov dňa 09.08.2018 a jeho celková doba poistenia je 45 rokov a 331 dní (10 rokov a 200 dní + 35 rokov a 131 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku), a nie, ako uvádza Sociálna poisťovňa 10 rokov a 200 dní. 6. Podľa žalobcu žalovaná nemá žiadny právny ani vecný argument na svoje závery, že žalobca nebol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Tento nesprávny záver vyhodnotenia skutočného stavu veci vyvracia aj osobný list dôchodkového poistenia, ktorý bol súčasťou rozhodnutia. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti, že nielen žalobca, ale všetci výsluhoví dôchodcovia ( bez ohľadu na kategóriu činnosti), boli až do účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. dôchodkovo poistení tiež v Sociálnej poisťovni (kým nedošlo k zmenám), pričom žalobca bol poistencom Sociálnej poisťovne od roku 1963. 7. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že žalovaná pri rozhodovaní o nároku na starobný dôchodok nebrala do úvahy celú dobu dôchodkového poistenia, ale len dobu, ktorá nebola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku. Za nesprávny označil právny názor žalovanej, že na dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku sa neprihliada z dôvodu, že činnosť colníka (žalobcu) nebola zaradená do I. ani II. kategórie. Žalovaná preto pochybila, keď neprihliadala pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok na dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku. Žalobca poukázal na znenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, podľa ktorého, ak má alebo by mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto
Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. 8. Žalobca považoval za nesporne preukázané, že splnil obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, t. j. dosiahol dôchodkový vek a celkovo bol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Zároveň za nespornú považoval skutočnosť, že právny názor žalovanej je v rozpore s § 274 ZSP ako aj s ustálenou judikatúrou, ak žalovaná s poukazom na citované ustanovenie tvrdí, že nemôže vychádzať z judikatúry, pretože táto sa vzťahuje len na výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení v I. alebo II. kategórii činnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalobca pri podaní žiadosti neodvodzoval svoj nárok na dôchodok (splnenie podmienok) tým, že dosiahol dôchodkový vek podľa § 274 citovaného zákona, ale žiadosť na dôchodok podal potom, čo dosiahol dôchodkový vek podľa § 65 ods. 1 citovaného zákona. 9. Citujúc rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 7So/138/2011, sp. zn. 10So/59/2014) žalobca poukázal na to, že právny názor žalovanej je v rozpore s § 274 zákona o sociálnom poistení, ako aj s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej sa za celkovú dobu poistenia považuje doba poistenia vo všetkých systémov dôchodkového poistenia. Na podporu správnosti žalobných námietok v tvrdení nezákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných právnych prípadoch, vyplývajúcu z rozsudkov, ktoré vyvracajú argumentáciu žalovanej, že právny názor vyslovený v týchto rozsudkoch nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie, ktorá by sa ustálila po určitú dobu. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na ďalšie rozsudky NS SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci, ako je prejednávaná vec, a to napr. spisových značiek: 10 So/59/2014 z 15.4.2015, 1So 127/2004 z 30.11.2015, 10So/18/2015 z 30.3.2016, 9So/187/2014 z 30.3.2016, 1So/15/2015 z 18.11.2016, 9So/136/2014 z 30.11.2016, 9So/46/2015 z 25.01.2017, 7So/58/2015 z 23.02.2017, 9So/154/2015 z 28.06.2017 a najnovší sp. zn. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018.
III. Vyjadrenia žalovanej a žalobu
10. Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 11. Vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok žalobcu na priznanie starobného dôchodku podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení žalovaná uviedla, že žalobca dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 62 rokov, teda dňa 9. augusta 2018, pričom k 9. augusta 2018 získal 3 850 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 10 rokov a 200 dní obdobia dôchodkového poistenia, z čoho vyplýva, že žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, a preto bola jeho žiadosť na starobný dôchodok zamietnutá. 12. K podkladom pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí a k vyhodnoteniu zákonných podmienok na priznanie nároku na starobný dôchodok žalobcu žalovaná s poukazom na potvrdenie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 5178/2011-1462-2 zo dňa 24.01.2011 uviedla, že žalobcovi bol priznaný od 1. januára 2011 výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 § 39 zákona č. 382/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti žalovaná dôvodila, že na účely výsluhového dôchodku bola zhodnotená doba služobného pomeru žalobcu v rozsahu 35 rokov a 131 dní, teda v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Žalovaná zároveň zdôraznila, že zamestnanie - funkcia colníka nebola zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii. 13. Ďalej žalovaná uviedla, že hodnotenie doby výkonu služby a hrubých zárobkov dosiahnutých počas trvania služobného pomeru sa podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahuje len na tých poistencov, ktorým sa podľa § 274 zákona o sociálnom poistení zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. alebo II. kategórie funkcií a bol im priznaný príspevok za službu, výsluhový príspevok alebo výsluhový dôchodok, pretože podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do zvýhodnenej pracovnej kategórie resp. kategórie funkcií nie sú zohľadnené vo výsluhovom dôchodku. Avšak žalobca nevykonával službu vo zvýhodnenej kategórii funkcií, preto nie je možné posudzovať jeho nárok na starobný dôchodok podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 14. Žalovaná preto zotrvala na svojom názore, že dobu poistenia, ktorá bola žalobcovi zhodnotená na výsluhový dôchodok, nemožno hodnotiť na nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení a podľa § 255 ods. 5 citovaného zákona. 15. V súvislosti so žalobcom poukazovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/138/2011 zo dňa 15.08.2012 žalovaná uviedla, že tento rozsudok sa týka skutkovo odlišnej
veci, a preto ho nemožno použiť na prípad žalobcu. Obdobne vo vzťahu k poukazovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná dôvodila, že v právnom systému Slovenskej republiky rozsudok súdu nie je prameňom práva, ale iba rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky sú zjednocujúcim výkladom k právnym predpisom. Poukaz žalobcu na rozsudky najvyššieho súdu, ktoré neboli uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, žalovaná označila za nedôvodné, pretože právny názor uvedený v žalobcom uvádzaných rozsudkoch doposiaľ nebol zovšeobecnený. 16. Naďalej zotrvala na názore, že dobu poistenia, ktorá bola žalobcovi zhodnotená na výsluhový dôchodok, nemožno hodnotiť na nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 ZSP. 17. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej v celom rozsahu zotrval na dôvodoch a petite správnej žaloby. K žalovanou namietanej nepoužiteľnosti žalobcom uvádzanej judikatúry v danom konaní uviedol, že práve množstvo rozsudkov je dôkazom toho, že právny názor vo veci posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia výsluhových dôchodcov, pre priznanie nároku na starobný dôchodok je ustálený a zovšeobecnený. Žalobca zopakoval, že nie je možné opierať nepriznanie starobného dôchodku o ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení, ak prvostupňový orgán zamietol žiadosť z dôvodu, že žalobca nedosiahol zákonom stanovenú dobu dôchodkového poistenia. Právne posúdenie veci žalovanou je preukázateľne v rozpore so zákonom. 18. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala.
IV. Relevantná právna úprava
19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 21. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 22. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 23. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 25. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 26. Podľa § 203 ods. 1 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 27. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 28. Podľa § 1 ods. 3 zákona o sociálnom poistení tento zákon sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, colníkov 1a) (ďalej len „policajt“), profesionálnych vojakov ozbrojených síl, 1b) vojakov mimoriadnej služby 1c) (ďalej len „profesionálny vojak“), ktorých sociálne zabezpečenie je upravené osobitným predpisom, ak tento zákon neustanovuje inak. 29. Podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení obdobie dôchodkového poistenia nie je obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie bolo zhodnotené na nárok na vdovský výsluhový dôchodok, vdovský dôchodok, vdovecký výsluhový dôchodok, vdovecký dôchodok, sirotský výsluhový dôchodok alebo sirotský dôchodok podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
31. Podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. 32. Podľa § 255 ods. 1 zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie náhradnej doby ako obdobia dôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje splnenie podmienky získania najmenej jedného roka zamestnania. 33. Podľa § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 34. Podľa § 124 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 328/2002 Z. z.“) výsluhové príspevky, na ktoré vznikol nárok po 30. júni 1998 podľa § 202 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú za výsluhové príspevky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona. Trvanie nároku na ne sa posudzuje podľa § 202 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 200/1988 Z. z. v znení neskorších predpisov. 35. Podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. 36. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991 Zb., ktorý má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
37. Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti ospravedlnenej žalovanej (§ 114 SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 38. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca bol od 01.01.2011 poberateľom výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný podľa zákona č. 328/2002 Z. z., pričom celková započítaná doba výkonu štátnej služby (colníka) zhodnotená na nárok na výsluhový dôchodok je 35 rokov a 131 dní. Rovnako nie je sporná skutočnosť, že funkcia colník nebola v predchádzajúcich obdobiach zaradená v rezortných zoznamoch v I. ani v II. pracovnej kategórii (ani v I. ani v II. kategórii funkcií), ako to vyplýva z rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 5178/2011-1462-2 zo dňa 24.01.2011. 39. Pre účely posúdenia podmienok vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok spornou medzi stranami zostala právna otázka, či aj v prípade, ak žalobca nevykonával službu colníka vo zvýhodnenej I. ani v II. pracovnej kategórii, prípadne vo zvýhodnenej kategórii funkcií, sa pri určení nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia nemajú do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového dôchodku. 40. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaná za nosný argument zákonnosti svojho rozhodnutia považuje skutočnosť, že žalobca nevykonával službu colníka v danom období vo zvýhodnenej kategórií funkcií, neboli teda splnené podmienky na zníženie dôchodkového veku, a preto nebolo možné pri posudzovaní jeho nároku na starobný dôchodok postupovať podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 41. Je nepochybné, že v rámci rozhodovacej činnosti správnych súdov je nevyhnutné zabezpečiť právnu istotu prostredníctvom predvídateľného rozhodovania v skutkovo obdobných prípadoch tak, ako to priamo vyplýva z čl. 2 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku, ktorý sa v spojení s § 5 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku aplikuje aj na správne súdne konanie. Článok 2 ods. 3 CSP umožňuje iné rozhodnutie súdu, avšak za podmienky presvedčivého odôvodnenia tohto odklonu. 42. Správny súd v danom prípade nenašiel dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s touto sa v plnom rozsahu stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 9So/136/2014 z 30. novembra 2016 v skutkovo obdobnej situácii skonštatoval nasledovné : „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového zabezpečenia v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobia, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby celkovo boli poistení len po krátky čas. Pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch je takýto postup nad akúkoľvek pochybnosť nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia iba vo všeobecnom systéme. Podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Primeraným je také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (ktorý sa vyčlenil zo všeobecného systému dôchodkového poistenia) alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Odvolací súd zastáva názor, že aj vtedy, ak navrhovateľ nesplnil podmienku získania viac ako 15 rokov poistenia len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, ale získal by túto potrebnú dobu po zhodnotení dôb zamestnania v osobitnom systéme sociálneho poistenia, má odporkyňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia v osobitnom poistnom systéme a dôchodok priznať navrhovateľovi vo výške, zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme. Správne by preto odporkyňa mala pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému, najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme. Keďže výsluhový dôchodok má po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) charakter dávky v starobe, odporkyňa, vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy súladnej s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, má postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť, a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania jeho služby rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z.z. Iný postup by bol v priamom rozpore so zámerom zákonodarcu zabezpečiť vojakom a policajtom vyššiu úroveň ich zabezpečenia v starobe za dobu výkonu ich služby (zákon č. 328/2002 Z.z.) a táto kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov by bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti. Pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového dôchodku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky a to bez ohľadu na skutočnosť, v akom rozsahu a v akej kategórii funkcií bola doba výkonu služby hodnotená. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Záver odporkyne, že postup v súlade s čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach sa vzťahuje len na tie situácie, keď poistenec získal dobu služby v I. alebo II. kategórii funkcií v potrebnom rozsahu pre zachovanie nároku na zníženie dôchodkového veku nie je správny a nevyplýva ani z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu.“
43. Správny súd s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že petitu správnej žaloby je potrebné vyhovieť. Za daných skutkových okolností prípadu, charakterizovaných celkovou dobou dôchodkového poistenia zhodnotenou pre účely výsluhového dôchodku z osobitného sociálneho systému a dobou dôchodkového poistenia žalobcu zo všeobecného sociálneho systému podľa zákona o sociálnom poistení, možno konštatovať, že žalovaná zamietnutím žiadosti o priznanie nároku na starobný dôchodok žalobcu nerešpektovala obsah práv poistencov upravených čl. 33 Dohovoru č. 128, ako aj ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu vo vzťahu k výkladu citovaného ustanovenia, následkom čoho žalovaná vec nesprávne právne posúdila. 44. Na základe vyššie uvedeného správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí oboch stupňov vyhovel petitu žaloby a rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej ako aj ústredia žalovanej z dôvodu podľa § 191 ods.1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie v naznačenom smere (§ 191 ods. 4 SSP). 45. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej pre účely určenia oprávnenosti nároku na starobný dôchodok žalobcu zohľadniť tak obdobia dôchodkového poistenia v tzv. civilnom zamestnaní, ako aj obdobia výkonu služby colníka, vrátane základnej vojenskej služby a následne bude žalovaná zisťovať výšku starobného dôchodku, pričom s použitím čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 bude túto krátiť v pomernej časti zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac o sumu výsluhového dôchodku. 46. Právnym názorom vysloveným správnym súdom v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). 47. Záverom správny súd uvádza, že v zmysle zásady iura novit curia označil v záhlaví za žalovanú Sociálnu poisťovňu, a nie generálneho riaditeľa, označeného za žalovaného žalobcom. Keďže žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom, správny súd nie je viazaný označením žalovaného v žalobe, ale je povinný sám žalovaného určiť, a to bez vyzvania na odstránenie vád podania podľa § 59 SSP. V súvislosti s označením generálneho riaditeľa za žalovaného je potrebné uviesť, že generálny riaditeľ je v zmysle § 121 písm. a) zákona o sociálnom poistení orgánom Sociálnej poisťovne, t. j. je osobou stojacou na čele orgánu verejnej správy a okrem iného oprávnenou rozhodovať o odvolaní podľa § 215 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Generálny riaditeľ však nedisponuje administratívnou subjektivitou. Touto disponuje Sociálna poisťovňa, ktorej organizačné zložky v zmysle § 124 zákona o sociálnom poistení tvoria ústredie a pobočky (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/6/2010 z 30. septembra 2010). 48. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Odo dňa 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 neplynie lehota na podanie kasačnej sťažnosti (§ 1 písm. a/ v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP) Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).