Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-67-2019.pdf
PDF · 162.41 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/67/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu O.. art. L. H., nar. X.X.XXXX, trvale bytom V. XX v G., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Michalom Juhásom, so sídlom Mojmírova 12 v Košiciach, proti žalovaným 1. L.. A. P., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom S. 7, G., 2. M. P., nar. X.X.XXXX, trvale bytom S. 7, G., oboch zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, so sídlom Floriánska 16 v Košiciach, o ochranu vlastníckych práv a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 16. novembra 2018 č.k. 19C/242/2015-402
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom III. a IV. výroku o zamietnutí žaloby.
M e n í II. vyhovujúci výrok rozsudku tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní v nebytovom priestore č. XX - X bytového domu V. XX v G., súp. č. XXX, na parcele č. XXX, evidovaného na LV č. XXXX, katastrálne územie Z. O., obec G. - Z. O., okres G. I, zdržať sa umožnenia spevu alebo hudby bez reprodukcie jednej a viacerým osobám nad mieru primeranú pomerom.
M e n í V. výrok rozsudku o nároku náhradu trov prvoinštančného konania tak, že žalovaným v 1. a 2. rade oprávneným spoločne a nerozdielne, priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3.
Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca ako bezpodielový spoluvlastník bytu v bytovom dome na V. XX v G. uplatňoval v konaní nárok na ochranu podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) pred neprimeraným obťažovaním imisiami z nebytových priestoroch č. XX - X a č. XX-XX vo vlastníctve žalovaných a nachádzajúcich sa v bytovom dome na V. XX v G., ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ, ktorá mu mala vzniknúť týmto neoprávneným zásahom žalovaných do jeho osobnostných práv chránených § 11 OZ.
2. Žalobca žiadal, aby: 1) žalovaní v 1. a 2. rade boli povinní v nebytovom priestore č. XX - X a v nebytovom priestore č. XX - XX bytového domu V. XX v G., súp. č. XXX, na parcele č. XXX, evidovaného na LV č. XXXX, nachádzajúcom sa v k. ú. Z. O., obec G. - Z. O., okres G. I, ktorý je vedený Okresným úradom v Košiciach, katastrálny odbor, zdržať sa prehrávania reprodukovanej hudby, ako aj zdržať sa umožnenia spevu alebo hudby bez reprodukcie jednej a viacerým osobám, ako aj zdržať sa podávania alkoholických nápojov a iných nápojov, a stravy tepelne upravenej alebo neupravenej a iných poživní vrátane fajčiva, 2) žalovaní v 1. a v 2. rade boli povinní zdržať sa uzatvorenia nájomnej zmluvy na nebytový priestor č. XX - X a č. XX - XX bytového domu V. XX, súp. č. XXX, na parcele č. XXX, evidovaného na LV č.
XXXX, nachádzajúcom sa v k. ú. Z. O., obec Košice - Staré Mesto, okres Košice I, ktorý je vedený Okresným úradom v Košiciach, katastrálny odbor, ktorej účelom je aj prehrávanie reprodukovanej hudby, ako aj umožnenie spevu alebo hudby bez reprodukcie jednej a viacerým osobám, ako aj podávanie alkoholických nápojov a iných nápojov, a stravy tepelne upravenej alebo neupravenej a iných poživní vrátane fajčiva, 3) žalovaní v 1. a v 2. rade boli povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 8.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy.
3. V priebehu konania vzal žalobca návrh na začatie konania späť vo vzťahu k nebytovým priestorom č. XX-XX potom, čo žalovaní previedli vlastníctvo k nehnuteľnosti na tretiu osobu.
4. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví I. výrokom zastavil konanie o nárokoch týkajúcich sa nebytového priestoru č. XX-XX nachádzajúcom sa v bytovom dome na V. XX v G., II. výrokom uložil žalovaným v 1. a v 2.rade povinnosť vo vzťahu k nebytovému priestoru č. XX-X bytového domu na V. XX v G. zdržať sa umožnenia spevu alebo hudby bez reprodukcie jednej alebo viacerým osobám, III. výrokom zamietol žalobu v prevyšujúcej časti nárokov žalobcu uplatnených 1. a 2. petitom žaloby, IV. výrokom zamietol žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy a V. výrokom nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.
5. Súd prvej inštancie mal v konaní zistené, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú vlastníkmi nebytového priestoru č. XX-X na V. XX v G., ktorú nehnuteľnosť podľa zmluvy o nájme zo dňa 10.2.2014 prenajali s účinnosťou od 1.3.2014 spoločnosti BeHa s.r.o., ktorá v týchto priestoroch prevádzkovala karaoke bar. Z listinného dôkazu „Protokol o meraní, objektivizácii a posúdení imisie hluku v chránenom vnútornom prostredí budov č. UOFP-H/14/2014 z 13.11.2014“ (ďalej „Protokol“) a výpovede svedka A.. L.. I. U., A.., ktorý vykonal meranie v byte žalobcu v dňoch 1.11.2014, 5.11.2014 a 6.11.2014 počas prevádzkových hodín karaoke baru súdu vyplynulo, že zdroj hluku - karaoke hudba a spev prekračovali maximálne prípustné hodnoty hluku v obytných priestoroch stanovených vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 549/07 Z.z. o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií. Považoval tak za preukázané, že prekročením hygienických noriem hluku žalovaní nad mieru primeranú pomerom obťažujú žalobcu imisiami hlukom, a porušujú tak § 127 ods. 1 OZ ukladajúceho im povinnosť zdržať sa takéhoto zasahovania imisiami do vlastníckeho práva vlastníka inej nehnuteľnosti. V súlade s judikatúrnou praxou, na ktorú v rozhodnutí odkázal, súd považoval žalovaných za pasívne vecne legitimovaných v konaní o ochrane vlastníckych práv žalobcu, pretože negatórnou žalobou podľa § 127 ods. 1 OZ je možné uplatniť nárok na zdržanie sa zásahov do práv vlastníka vo forme imisií tak voči vlastníkovi, ako aj voči subjektu, ktorý je priamym pôvodcom zásahu. Vychádzajúc z obsahu Protokolu, ktorý konštatoval prekročenie limitov hlučnosti z posudzovaného zdroja hluku, ktorými boli spev a hudba bez reprodukcie, uložil žalovaným povinnosť zdržať sa tohto konania. V ostatnom rozsahu tvrdených imisií - prehrávanie reprodukovanej hudby, podávanie alkoholických a iných nápojov, stravy tepelne upravenej alebo neupravenej a iných poživatín vrátane fajčiva - hodnotil negatórnu žalobu ako nedôvodnú, keď žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, aby uvedené činnosti predstavovali zásah do jeho vlastníckeho práva nad mieru primeranú pomerom. Súd poukázal tiež na to, že v konaní podľa § 127 ods. 1 OZ nepreskúmava správnosť administratívnych aktov, pričom Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Košiciach (ďalej tiež „úrad“) rozhodnutím zo dňa 11.4.2014 č. 2014/01156-04-HV prevádzkovateľovi baru karaoke, spoločnosti BeHa s.r.o., schválil prevádzku užívaných nebytových priestorov ako priestorov spoločného stravovania, keď predmetom činnosti BeHa s.r.o. posudzovanej úradom, mala byť tiež príprava a podávanie nápojov (alko, nealko, teplých), predaj balených pochutín a cukroviniek. V tejto súvislosti však hodnotil ako nenáležitú obranu žalovaných o tom, že pokiaľ bola prevádzka karaoke baru povolená rozhodnutím príslušných orgánov verejného zdravotníctva, nemohlo dôjsť k obťažovaniu žalobcu hlukom nad mieru primeranú pomerom. Tu súd zdôraznil, že povolenie úradu sa vzťahovalo len na predmet posudzovanej podnikateľskej činnosti, ktorou bolo podávanie nápojov, pochutín a cukroviniek, nie na prevádzkovanie činnosti karaoke hudby a spevu. Pred vydaním rozhodnutia, úrad neposudzoval vplyv prevádzky na imisie hluku, ktorý fakt bol v neskoršom období aj dôvodom, pre ktorý nadriadený správny orgán v januári 2015 zrušil rozhodnutie úradu o povolení na vykonávanie činnosti karaoke baru. Pokiaľ žalovaní namietali, že žaloba je nedôvodná, pretože prevádzka karaoke baru bola už v čase žaloby zrušená, teda rušenie hlukom pominulo, súd prvej inštancie odkázal na súdnu prax (R 65/1972, rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/2/2008), podľa ktorej možno podať zapieraciu žalobu aj po jedinom rušivom čine, ktorý nezanechal následky, ak nemožno vylúčiť opakovanie takéhoto konania. Súd dôvodil, že u žalovaných, ktorí sú naďalej vlastníkmi nebytových priestorov, ktoré prenajímajú na podnikateľské účely (podľa
inzercie žalovaní aj po začatí súdneho konania ponúkali nebytové priestory na využitie aj na účely baru, pohostinstva), nemožno vylúčiť, aby nedošlo k opakovaniu tohto konania, ktoré bolo predmetom ochrany vlastníckych práv. Súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodnú žalobu tiež v časti, v ktorej žalobca žiadal uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa uzatvorenia nájomnej zmluvy, ktorej účelom by bolo prehrávanie reprodukovanej hudby, alebo umožnenie spevu a hudby bez reprodukcie, či podávanie alkoholických, alebo iných nápojov, stravy tepelne upravenej, či neupravenej, iných požívatín vrátane fajčiva s odôvodnením, že návrh žalobcu na zdržanie sa uzavretia nájomnej zmluvy predstavuje len jednu z foriem aktívneho opatrenia (konania), ktorým môžu žalovaní zabrániť v rušení žalobcu hlukom, a je teda subsumovaná pod vyhovujúci výrok rozhodnutia.
6. Pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných súd nepriznal žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 8.000 € podľa § 13 OZ v spojení s § 11 OZ. Nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť ako následok neprimeraného obťažovania hlukom, čo sa malo prejaviť stagnovaním jeho súkromného, rodinného a pracovného života i školského života detí. Aj keď súd pripustil, že neprimerané obťažovanie hlukom je spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu zdravia, súkromia a zdravého životného prostredia ako zložky osobnostných práv jednotlivca, súčasne zdôraznil, že sa vyžaduje nielen preukázanie existencie zásahu, ale je nevyhnutné preukázať aj to, že zásah bol spôsobený žalovaným, a že medzi zásahom a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaných, vyjadreným tiež v rozhodnutí Krajského súdu Trnava sp.zn. 23Co/351/2013, že žalovaní nie sú subjektami, ktorí sa dopustili konania majúceho za následok zásah do osobnostných práv žalobcu, pretože nie sú pôvodcami zásahu. Pôvodcom zásahu vo forme imisií hlukom bol prevádzkovateľ karaoke baru, teda osoba odlišná od žalovaných.
7. O zastavení konania súd rozhodol podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP) v súlade s procesnými úkonmi žalobcu a stanoviskom žalovaných. Výrok o trovách konania odôvodnil § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keď považoval úspech strán sporu v zásade za zhodný, preto žiadnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal.
8. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalobca odvolaním napadol zamietavé výroky rozsudku a výrok o náhrade trov konania, žalovaní sa odvolali voči vyhovujúcemu výroku rozhodnutia a výroku o trovách konania.
9. Žalobca tvrdil existenciu odvolacích dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/). Žiadal, aby v napadnutom rozsahu odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaným v 1. a 2. rade uloží tiež povinnosť zdržať sa prehrávania reprodukovanej hudby, podávania alkoholických nápojov, iných nápojov a fajčiva.
10. Za pochybenie žalobca považoval postup súdu pri hodnotení dôkazov, keď súd nemal za preukázanú existenciu imisií nad mieru primeranú pomerom, ktoré imisie mali spočívať v hluku z prehrávania reprodukovanej hudby a v podávaní alkoholických nápojov, iných nápojov a fajčiva. Uviedol, že tak spev, hudba bez reprodukcie, ako aj prehrávanie reprodukovanej hudby, vo svojom súhrne vytvorili podmienky na obťažovanie žalobcu hlukom nad mieru primeranú pomerom. Nemožno pritom určiť, ktorý z týchto faktorov mal väčší, či menší význam pre vznik hluku s intenzitou vymykajúcou sa primeraným pomerom, a preto pre naplnenie účelu negatórnej žaloby je nevyhnutné žalovaným uložil i povinnosť zdržania sa prehrávania reprodukovanej hudby. Vzhľadom na to, že karaoke bar bol návštevníkmi využívaný na účely zábavy, pri ktorom požívali alkoholické nápoje, využívali i fajčivo, dochádzalo k poškodzovaniu okolia bytového domu, a obyvatelia bytového domu vrátane žalobcu, často trpeli dôvodnými obavami o bezpečnosť svoju i svojich detí. Umožnením využívania nebytového priestoru ako fajčiarskeho, žalovaní umožnili zamorovať ovzdušie bytových jednotiek, bol rušený nočný kľud, opakovane boli privolávané policajné hliadky, čo znemožňovalo riadne užívanie bytu. Svoje tvrdenia považoval žalobca za preukázané fotodokumentáciou o požívaní alkoholických nápojov a fajčiva zákazníkmi, CD záznamom o potýčke medzi zákazníkmi baru.
11. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca zastával názor, že priamo žalovaní sa dopustili neoprávneného (protiprávneho) zásahu do práv žalobcu chránených § 11 OZ, pretože neprijali účinné opatrenia, ktorým by zamedzili obťažovaniu žalobcu, ktorým účinným opatrením sa v danom
prípade javilo ukončenie nájomného vzťahu. Výkon práv žalovaných musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov podľa § 3 OZ, aby bez právneho dôvodu nezasahoval do vlastníckych práv iných a musí tiež rešpektovať aj povinnosti vlastníka vyplývajúce z § 11 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v zmysle ktorých je vlastník povinný na svoje náklady udržiavať byt a nebytový priestor v stave spôsobilom na riadne užívanie a je povinný konať tak, aby pri užívaní, pri prenajatí bytu, či nebytového priestoru alebo jeho časti, či pri inom nakladaní s nehnuteľnosťami v dome, nerušil a neohrozoval ostatných vo výkone ich vlastníckych, spoluvlastníckych a spoluužívacích práv. Ak by sa pripustilo, že len ten subjekt, ktorý je zdrojom samotného hluku, sa dopustil konania zasahujúceho do osobnostných práv, bránilo by to žalobcovi v uplatnení jeho práva, keď nemožno očakávať, aby osobne vyhľadával subjekty, ktoré šírili hluk spievaním, a takto vyvodzoval zodpovednosť za ich konanie. Je bez významu vyvodzovať zodpovednosť u jednotlivcov, ktorí predstavujú zdroj samotného hluku, a prakticky je to aj neuskutočniteľné. Ak žalovaní neprijali žiadne opatrenia, t.j. opomenuli svoju povinnosť nedopustiť sa zásahu do osobnostných práv žalobcu, medzi zásahom žalovaných a nemajetkovou ujmou ako následkom tohto zásahu na strane žalobcu existuje príčinná súvislosť, čím sú naplnené všetky predpoklady na náhradu nemajetkovej ujmy.
12. Žalobca nesúhlasil tiež so záverom súdu, aby jeho úspech v spore bol len čiastočný, keď zastavenie konania vo vzťahu k nebytovému priestoru č. XX - XX pôvodne vo vlastníctve žalovaných, zavinili svojím správaním práve žalovaní, keďže túto nehnuteľnosť v priebehu sporu previedli na tretiu osobu. Žalobca považoval svoj nárok v celom rozsahu za opodstatnený, preto ako procesne úspešná strana má nárok na náhradu trov.
13. Žalovaní v odvolaní uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom. Žiadali zmeniť rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žaloba bude zamietnutá a uplatnili si nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
14. Tvrdili, že súd nesprávne považoval žalobu za dôvodnú, aj keď k 27.3.2015 bola prevádzka baru zrušená, pričom rušenie imisiami hlukom bolo podľa Protokolu konštatované a preukázané len v určitom časovom okamihu. Vyhovenie žaloby súd odôvodnil len odkazom na súdnu prax, ktorá nevylučuje poskytnutie ochrany aj pri ojedinelom zásahu, avšak v konkrétnom prípade podmienky poskytnutia ochrany nijako neodôvodnil, iba odkázal na doposiaľ existujúce vlastnícke právo žalovaných k nehnuteľnosti. Pokiaľ súd v časti vyhovel návrhu žalovaného, svojím výrokom uložil žalovaným povinnosť zdržať sa umožnenia spevu a hudby bez reprodukcie v absolútnom význame bez akéhokoľvek obmedzenia, čo je v rozpore so zákonom. Žalovaní zdôraznili, že prevádzka karaoke baru bola vykonávaná v nebytových priestoroch na základe rozhodnutia príslušného orgánu verejného zdravotníctva a pokiaľ aj príslušný orgán pochybil, nemožno to pripísať na vrub žalovaných. V rozhodnutí úradu verejného zdravotníctva sa jasne píše, že vyslovil súhlas s návrhom na uvedenie priestorov zariadenia spoločného stravovania bar Guiness Karaoke pub do prevádzky, a je teda zrejmé, že úrad mal vedomosť minimálne z názvu prevádzky o tom, že v priestoroch sa bude prevádzkovať karaoke, preto mal posúdiť aj vplyv prevádzky na hluk. Ďalej namietali, že pri posudzovaní procesnej úspešnosti strán sporu súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobca uplatnil vo vzťahu ku každému z nebytových priestorov č. XX - XX a č. X2 - 1 na V. XX v G. v podstate tri samostatné nároky na ochranu vlastníckych práv pred imisiami, a žiadal tiež priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, čo znamená, že sa domáhal siedmych nárokov. Žalobca bol však úspešný len v jedinom nároku, aj to len v časti, preto nepovažovali za správne konštatovanie súdu o zhodnej procesnej úspešnosti strán sporu v konaní, keď minimálne pri zachovaní rozsahu výroku ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, pomer úspechu žalovaných voči žalobcovi bol v pomere 86 % ku 14 %.
15. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaní uviedli, že len tvrdenie žalobcu „že nemožno určiť, ktorý z faktorov - prehrávanie reprodukovanej hudby, umožnenie spevu alebo hudby bez reprodukcie
- mal väčší alebo menší význam pre vznik hluku“, nie je dôkazom, že prehrávanie reprodukovanej hudby predstavovalo rušivý zásah, pred ktorým je potrebné poskytnúť ochranu, ak zo samotného Protokolu vyplýva, že hlučnosť bola posudzovaná len vo vzťahu ku karaoke spevu. Rovnako tak tvrdenia žalobcu o poškodzovaní okolia bytového domu tým, že v nebytových priestoroch bolo povolené podávanie nápojov a fajčiva sú založené len na subjektívnych, nijako nepreukázaných názoroch žalobcu. Len fakt, že nájomca v rozhodnom čase predával v nebytových priestoroch nápoje a iné pochutiny nepostačuje na obmedzenie vlastníckych práv žalovaných. Žalovaní sa stotožnili s názorom súdu, že nie je daná ich pasívna vecná legitimácia u nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah
do osobnostných práv. K uvedenému zásahu malo dôjsť nadmerným produkovaním hluku, čo však nespôsobili žalovaní, neexistuje preto ani žiadna príčinná súvislosť medzi tvrdeným zásahom a konaním, či opomenutím žalovaných. Nezodpovedá pravde vyjadrenie žalobcu, aby žalovaní nekonaním založili svoju zodpovednosť, keď je zrejmé, že k podaniu žaloby na súd došlo 11.5.2015, teda päť mesiacov po údajnom porušení práv žalobcu, a mesiac a pol po vyprataní priestorov nájomcom BeHa s.r.o.. Žalovaní poukázali tiež na to, že neboli žalobcom upozornení na údajný neoprávnený zásah, čo potvrdil aj sám žalobca vo vyjadrení na pojednávaní 21.6.2017. Opakovane žalovaní zdôraznili, že výrokom súdneho rozhodnutia im bol uložený v zásade absolútny zákaz nereprodukovaného spevu a hudby, čo je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní opodstatnenosti nároku žalobcu vo vzťahu k nebytovým priestorom č. XX
- XX na V. XX v G., v ktorej časti bola žaloba vzatá späť a konanie zastavené, žalovaní zdôraznili, že žalobca nielen nepreukázal, ale ani len netvrdil, aby bol obťažovaný imisiami šíriacimi sa z uvedeného priestoru, preto ohľadom nebytového priestoru č. XX - XX bol žaloba od počiatku nedôvodná.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že ukončenie prevádzky baru karaoke, ako aj následná obrana žalovaných, že v ďalšom období nebol tento priestor využívaní na taký účel a aktuálne je tam školiace stredisko, nevylučuje úspešnosť ním podanej žaloby, pretože poskytnutie ochrany vlastníka podľa § 127 ods. 1 OZ formou zapieracej žaloby vždy záleží od konkrétnych okolností každého prípadu. V prejednávanom spore priestory vo vlastníctve žalovaných boli dlhodobe užívané na činnosti spojené so zvýšenou hlučnosťou, keď v čase pred prevádzkou baru karaoke tam pôsobila čajovňa Amana, ktorá usporadúvala aj koncerty. Po ukončení prevádzky karaoke baru, žalovaní inzerovali ponuku na prenájom priestorov na účely baru, kaviarne, pivárne. Žalovaný v 1.rade na pojednávaní 21.6.2017 sám potvrdil, že nebyť súdnych konaní, prenajal by priestory na účely prevádzkovania karakoe baru, lebo takú prevádzku nepovažuje za problematickú z hľadiska rušenia hlukom. Postoj žalovaných nevylučuje, aby žalobcovi pre budúcnosť nehrozilo opakovanie rušivého zásahu, ako to predpokladá aj súdna judikatúra umožňujúca i pri ojedinelom zásahu bez následkov uloženie takejto povinnosti na zdržanie sa zásahu. Aj keď žalobca neupozornil žalovaných na rušenie svojich práv osobne, o tvrdenom zásahu žalovaní vedomosť mali, čo napokon potvrdil aj žalovaný v 1.rade, keď na pojednávaní dňa 21.6.2017 uviedol, že „niekedy koncom apríla mi zo stavebného bytového družstva ako správcu bytového domu bola doručená zápisnica z domovej schôdze, že hluk z tejto prevádzky obťažuje susedov“. Obsah zápisnice teda osvedčoval existenciu obťažovania hlukom, s čím bola vyjadrená nespokojnosť vlastníkmi v bytovom dome. Žalobca zotrval na stanovisku, že za zastavenie konania sú zodpovední žalovaní, v ostatnom rozsahu sa považoval za úspešnú stranu sporu, preto zotrval na náhrade trov.
17. Žalovaní v odvolacej replike hodnotili námietky žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu ako irelevantné, pretože nebolo preukázané, aby prevádzka čajovne Amana nad mieru primeranú obťažovala hlukom, tvrdili, že vyjadrenia žalovaného v 1.rade na pojednávaní smerovali len k tomu, že prevádzka karaoke baru by nebola problematická, nebyť súdnych konaní. Za zastavenie konania nesie plnú procesnú zodpovednosť žalobca, lebo len vlastnícke právo žalovaných nezakladá ešte existenciu zásahu do vlastníckych práv žalobcu, a iné skutkové tvrdenia neboli predmetom súdneho konania vo vzťahu k nebytovému priestoru č. XX - XX na V. XX S..
18. V odvolacej replike žalobca zopakoval, že rušivý zásah z nadmerného hluku je potrebné vzťahovať aj k reprodukovanej hudbe, pretože všetky zložky hluku vytvárajú vo svojom súhrne silný zdroj hluku a pre naplnenie účelu žaloby je nevyhnutné vyhovieť nároku aj v uvedenom rozsahu. Naďalej zotrval na tom, že poškodzovanie bytového domu, ako aj obavy o bezpečnosť, vyplývajúce z aktivít návštevníkov karaoke baru, požívajúcich alkoholické nápoje a naň nadväzujúce rušenie nočného kľudu, nepredstavujú subjektívny názor žalobcu, ale ide o skutočnosti objektívne spôsobilé vyvolať obavy o bezpečnosť vlastnú aj bezpečnosť rodiny. V ďalšom sa odvolal na argumentáciu vyplývajúcu z jeho skorších vyjadrení a podaní majúc za danú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaných a zásahom do jeho osobnostných práv.
19. Žalovaní v odvolacej duplike opätovne uviedli, že údajný rušivý zásah obťažovaním hluku mohol pochádzať len z povahy prevádzky karaoke baru, v rámci ktorej bol umožnený spev hosťom, a vo vzťahu ktorému zdroju hluku boli vykonávané aj merania. Hluk nemal pôvod v činnosti žalovaných, ale v činnosti nájomcu BeHa s.r.o., ktorá činnosť bola vykonávaná na základe povolenia príslušných orgánov.
20. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
21. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok o zastavení konania, pretože tento nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).
22. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaných ako podané včas a oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, preto vo vzťahu k ním napadnutým zamietavým výrokom, bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaných odvolací súd hodnotil ako čiastočne dôvodné, keď neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku, ani pre jeho zrušenie, preto bol vyhovujúci výrok rozsudku a výrok rozsudku o trovách konania zmenený v súlade s § 388 CSP.
23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. februára 2020 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP.
24. Strany sporu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).
25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomu je však potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonávať všetky navrhnuté dôkazy, najmä súd nevykonáva dôkazy na preukázanie tých skutočností, ktoré z hľadiska práva hmotného nie sú významné a nevykonáva ani dôkazy nadbytočné, teda k tým skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo vyplývajú zo zhodných tvrdení strán sporu. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba fakt, že neboli vykonané dôkazy navrhované stranami sporu nie je sama osebe spôsobilým dôvodom odvolania. Zároveň ale musí ísť o také skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnené a boli ním opomenuté, a sú pre konanie významné.
26. Pre odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam platí, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a tieto nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, lebo súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli alebo inak nevyšli počas konania najavo alebo naopak opomenul skutočnosti rozhodujúce, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, či vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, teda keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a§ 205 CSP.
27. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
28. Odvolací súd ako čiastočne opodstatnený hodnotil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP vo vzťahu k intenzite obmedzení uložených výrokom súdneho rozhodnutia žalovaným, v ktorej časti
rozsudok zmenil tak, že uložené obmedzenia hluku limitoval mierou presahujúcou primerané pomery. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP boli dané pri rozhodnutí súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania, kde bol odvolacím súdom rovnako uplatnený postup podľa § 388 CSP o zmene odvolaním napadnutého výroku.
29. V ostatnom rozsahu neboli naplnené odvolacie dôvody. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom, rešpektujúc povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Zároveň je nutné konštatovať, že aj keď by súd prvej inštancie nevykonal nejaký navrhovaný dôkaz, odvolací súd má za to, že súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné (teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné).Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v súlade s § 191, §192 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli najavo, alebo aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, alebo aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až 194 CSP. Zo správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval zodpovedajúci právny predpis a tento aj správne vyložil. Odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv ani inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne rozhodnutie vo veci, z ktorých dôvodov v určenom rozsahu výrok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zhode s § 387 ods. 1 CSP.
30. Odvolacie námietky strán sporu sú v zásade opakovaním ich procesných stanovísk a vyjadrení prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal v napadnutom rozsudku, a s jeho odôvodnením sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom na zdôraznenie správnosti doplňuje.
31. Žalobca uplatnil v konaní nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do vlastníckeho práv imisiami podľa § 127 ods. 1 OZ. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.
32. Nebolo spochybňované, že účastníkmi právneho vzťahu z ochrany pred imisiami sú nielen vlastníci nehnuteľnosti, ale aj ich držitelia, či subjekty užívajúce nehnuteľnosť na základe zmluvy, pričom sa nevyžaduje ani to, aby išlo o nehnuteľnosti susediace. V prípadoch, ak je pôvodcom zásahu - imisií užívateľ veci, je možné negatórnou žalobou uplatniť nárok na ochranu vlastníckych práv tak voči vlastníkovi veci, ako aj voči rušiteľovi. Žalobca je bezpodielovým spoluvlastníkom bytu v bytovom dome na V. XX v G., v ktorom bytovom dome žalovaní vlastnili nebytové priestory prenajímané spoločnosti BeHa, s.r.o., v ktorých táto prevádzkovala karaoke bar. V prejednávanej veci je nesporné, že v dňoch 1.11.2014, 5.11.2014 a 6.11.2014 boli vykonané svedkom A.. L.. I. U. v byte žalobcu merania hluku počas prevádzkových hodín karaoke baru (počas týždňa od 17.00 hod. do 01.00 hod., v sobotu od 18.00 hod. do 03.00 hod.), ktoré boli zaznamenané do Protokolu, a preukázali prekročenie limitných hygienických noriem hluku (30 decibelov) pre vnútorné obytné priestory, a to v niektorých momentoch až o 13 dB.
33. Zásah do práv vlastníka je podľa § 127 ods. 1 OZ právne významný len v prípade, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom, ktorá sa posudzuje, či už vzhľadom k pomerom miestnym, či pomerom druhovým, s prihliadnutím k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade imisií hlukom, znamená prekročenie limitov hluku ustanovených zákonnou úpravou na ochranu zdravia nedovolený zásah. Preto intenzita hluku presahujúca povolené hygienické normy v obytných budovách predstavuje zásah do práv vlastníka nad mieru primeranú pomerom, čo správne uzavrel aj súd prvej inštancie. V tomto prípade nie je rozhodujúce, či bolo vydané správnym orgánom povolenie na prevádzku karaoke baru, keď niet pochýb, že rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Košiciach z 11.4.2014
sa vzťahovalo k posudzovanej činnosti, ktorou bolo len poskytovanie pochutín, nápojov, nie však už k využitiu priestorov na hudobnú (re)produkciu. Napokon opomenutie úradu skúmať skutočnosti súvisiace s vplyvom prevádzky karaoke baru na vznik a intenzitu hluku, bolo aj dôvodom pre zrušenie povolenia úradu rozhodnutím nadriadeného orgánu Úradu verejného zdravotníctva SR v Bratislave zo dňa 9.1.2015. Tiež nemožno nevziať do úvahy, že aj z činnosti, ktorá bola úradne schválená, môžu vyplývať imisie predstavujúce obťažovanie nad mieru primeranú pomerom, teda ani v prípade úradných povolení nie je vylúčená ochrana podľa § 127 ods. 1 OZ. Výnimky by platili len v prípade, ak by strana sporu, ktorá by takéto neprimerané imisie namietala, bola účastníkom správneho konania, v ktorom mala možnosť uplatniť tieto námietky, a tieto bezdôvodne, či neúspešne, neuplatnila. O takýto prípad sa však v prejednávanej veci nejedná. Obrana žalovaných o existencii administratívneho rozhodnutia povoľujúceho prevádzku karaoke baru pre BeHa. s.r.o. je preto v tomto prípade irelevantná.
34. Ako vyplýva zo žaloby, vyjadrení žalobcu, písomnej komunikácie žalobcu so stavebným úradom, pamiatkovým úradom, úradom verejného zdravotníctva, z vykonaných meraní zaznamenaných v Protokole, posudzovanie imisií bola realizované len vo vzťahu k nebytovému priestoru č. XX - X na V. XX v G., a týkalo sa len imisií hlukom zo zdroja hluku vymedzeného ako karaoke hudba a spev (hudba a spev bez reprodukcie - poznámka odvolacieho súdu, strana 4 Protokolu), ktoré skutočnosti boli potvrdené tiež výpoveďou svedka A.. L.. Lumnitzera, ktorý meranie ako odborne spôsobilá osoba vykonával. Akékoľvek iné imisie majúce pôvod v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaných, neboli predmetom skúmania ani dokazovania v súdnom spore. Tvrdenie žalobcu, že nemožno určiť, ktorý z faktorov reprodukovanej, či neprodukovanej hudby sa v celkovom súhrne podieľal na vzniknutej imisii neprimeraného hluku nezodpovedá pravde, keď bol celkom jednoznačne konštatovaný zdroj hluku, pri meraní ktorého došlo k prekročeniu hygienických noriem. Rovnako správne súd vyhodnotil dôkaznú situáciu, pokiaľ zamietol nárok žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa podávania alkoholických nápojov, fajčiva, ktoré závery žalobca v odvolaní namietal. Pre úspešnosť negatórnej žaloby v uvedenom rozsahu bolo nevyhnutné nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že podávaním fajčiva, alkoholických a iných nápojov dochádzalo k zásahu do vlastníckeho práva žalobcu nad mieru primeranú pomerom. Dôkazné bremeno žalobca v tomto smere neuniesol. Nehnuteľnosť žalobcu nie je súčasťou okrajovej, či oddychovej zóny mesta, ale naopak súčasťou užšieho centra mesta, vyznačujúcej sa zvýšenou aktivitou spoločenského života. Intenzita zásahu nemôže mať základ v subjektívnom presvedčení žalobcu, ale je podmienená charakterom lokality a ľudskej činnosti v nej obvykle vyvíjanej. Fotodokumentácia o návštevníkoch baru, či záznam o výmene názorov medzi nimi, nie sú dôkazmi o existencii imisií nad mieru primeranú pomerom. Preukazujú iba fakt, že prevádzku navštevovali ľudia za účelom karaoke zábavy, a boli im podávané pochutiny a nápoje. Rovnako tak ojedinelý konflikt medzi hosťami, neznamená vybočenie z rámca obvyklých pomerov. Z oznámenia Okresného riaditeľstva policajného zboru Košice - Staré mesto vyplýva, že žalobcom boli opakovane privolané policajné hliadky z dôvodu rušenia nočného kľudu hlasnou hudbou, no v čase príchodu hliadky sa už z prevádzky hluk nešíril, pričom z oznámenia nevyplýva, aby boli riešené akékoľvek, či opakované výtržnosti súvisiace s prevádzkou karaoke baru.
35. Žalovaní nepovažovali za správne, že súd vyhovel žalobe na ochranu vlastníka pred nadmerným hlukom zo spevu a hudby bez reprodukcie v čase, keď rušivá činnosť bola ukončená, a žalovaní v nej ďalej nepokračovali. Odvolací súd vychádzal z názoru, že pri posudzovaní opodstatnenosti negatórnej žaloby v prípade už ukončeného zásahu do vlastníckeho práva, sú vždy rozhodujúce okolnosti konkrétneho prípadu. Nemožno považovať za spravodlivé zamietnutie negatórnej žaloby podľa § 127 ods. 1 OZ len v dôsledku účelového konania žalovaného, ktorý po zamietnutí žaloby opätovne obnoví závadný stav.
36. Podľa Čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastnícke právo zaväzuje, nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom, výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Ustanovenie § 127 ods. 1 OZ znamená bližšiu špecifikáciu povinností vlastníka vyplývajúcich mu aj ústavných noriem. Z konania vyplýva, že prevádzka baru karaoke fungovala s dočasným prerušením v čase od apríla 2014 do konca marca 2015, pričom už v apríli 2014 bola žalovanému v 1. rade doručená zápisnica zo schôdze vlastníkov bytového domu na V. XX v G., v ktorej vlastníci poukazovali na zásah do výkonu svojich vlastníckych práv nadmernou hlučnosťou z nebytových priestorov užívaných na účely karaoke baru. Z vyjadrení žalovaného v 1. rade vyplýva, že požiadal BeHa s.r.o. ako nájomcu nebytových priestorov, aby túto záležitosť riešil, a boli mu podané informácie, že nedošlo k žiadnemu porušeniu predpisov. Osobne so žalobcom nikdy nekomunikoval. Prevádzka
karaoke baru mala byť obmedzená po nariadení predbežného opatrenia, nájomca opätovne otvoril prevádzku v novembri 2014, od opätovného otvorenia sa už nikto na hluk nesťažoval. Žalovaný v 1. rade uviedol, že on osobne vedel posúdiť aj sám, či je tam hluk, keďže sa vyskytoval aj v predajni nachádzajúcej sa nad priestormi, v ktorých bol prevádzkovaný bar. Až po vydaní ďalšieho predbežného opatrenia súdu začal so spoločnosťou BeHa s.r.o. jednať o zmene prevádzky.
37. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodnutie o predbežnom opatrení ukladajúce povinnosť nájomcovi BeHa, s.r.o. zdržať sa obťažovania žalobcu hlukom, vydané v konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C/294/03 dňa 8.1.2015, bolo potvrdené uznesením odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 2Co/122/2015 zo dňa 31.3.2015, a žalobcovi bola uložená povinnosť domáhať sa vo veci samej ochrany vlastníckych práv podľa § 126 a § 127 OZ. Žalobca na pojednávaní 24.6.2016 predložil inzerciu žalovaných o tom, že ponúkali nebytové priestory aj po uvedených udalostiach na účely využitia baru, žalovaný v 1. rade vypovedal, že karaoke bar nepovažoval za problematický, pokiaľ by nebol predmetom súdnych konaní.
38. Správanie žalovaných ako vlastníkov, a ich prístup k riešeniu spornej záležitosti, odôvodňuje podľa odvolacieho súdu záver, že žalovaní rešpektujú nerušený výkon vlastníckych práv iných až na základe autoritatívnych rozhodnutí orgánov verejnej moci, ukladajúcich žalovaným alebo ich nájomcom obmedzenia. Prevádzke karaoke baru predchádzala predtým činnosť čajovne Amana, keď nebolo spochybňované, že táto realizovala aj koncertnú činnosť, ktorá pôsobila rušivo. Žalovaní teda nevenujú dostatočnú pozornosť charakteru činností, ktoré by mali byť prevádzkované v ich nebytových priestoroch, neuvedomujúc si objektívnu zodpovednosť vlastníka veci za imisie, ktorá zodpovednosť je daná bez ohľadu na zavinenie. Postoj žalovaných preto nevylučuje, aby pre budúcnosť žalobcovi nehrozilo opakovanie rovnakého rušivého zásahu. Odvolací súd hodnotiac charakter imisie hlukom, ako imisie pred ktorou poskytuje ochranu vzhľadom na možný zdravotný dopad aj osobitná právna úprava, berúc na zreteľ benevolentný prístup žalovaných k výkonu ich vlastníckych práv, dospel k záveru, že upustenie od rušivého konania nebolo z ich strany prejavom uvedomenia si neoprávneného zásahu, ale vynúteným rešpektovaním rozhodnutí štátu, čo odôvodňuje, aby im takáto povinnosť na zdržanie sa zásahu do vlastníckych práv bola uložená súdnym rozhodnutím aj pre budúcnosť.
39. Pokiaľ ide o formuláciu žalobného petitu negatórnej žaloby o ochrane pred imisiami, tento petit musí byť určitý do tej miery, aby bolo možné identifikovať spôsob zásahu, jeho pôvod, a aby bolo zrejmé, od akého zásahu je potrebné upustiť. Nakoľko ochrana v zmysle § 127 ods. 1 OZ sa poskytuje len pre neprimeranými zásahmi, teda takými, ktoré sú nad mieru primeranú pomerom, z výroku rozhodnutia v kontexte s jeho odôvodnením nemôže vyplývať obmedzenie vlastníka, prekračujúce tento zákonnom daný rozsah. Aj keď súd prvej inštancie konštatoval existenciu zásahu do vlastníckych práv žalobcu pre prekročenie hygienických noriem hluku pre obytné priestory, z výroku rozhodnutia vyplýva všeobecná povinnosť zdržať sa umožnenia spevu a hudby bez reprodukcie, v rozsahu bližšie neurčenom. To by mohlo znamenať aj úplné vylúčenie spevu, či hudby bez reprodukcie, a išlo by tak o nevyvážený zásah do práv žalovaných v rozpore s dôvodmi, ktoré také obmedzenie zakladajú. Vzhľadom na okolnosti prípadu, keď je zrejmé, že miera primeraná pomerom zodpovedá hygienickým normám hluku pre obytné zóny, v záujme vykonateľnosti rozhodnutia odvolací súd zmenil vyhovujúci výrok súdneho rozhodnutia tak, že povinnosť žalovaných zdržať sa umožnenia spevu alebo hudby bez reprodukcie dvom alebo viacerým osobám, platí nad hranicu miery primeranej pomerom.
40. Odvolací súd, zhodne ako súd prvej inštancie zastáva stanovisko, že ochrana osobnostných práv poskytovaná fyzickej osobe podľa § 11 OZ v spojení s § 13 OZ sa vzťahuje aj na ochranu pred priamymi, bezprostrednými účinkami imisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie, život a zdravie fyzických osôb. Ochrana pred hlukom je poskytovaná tak predpismi verejného práva, ako aj úpravou súkromnoprávnou v ustanoveniach o ochrane pred imisiami podľa § 127 ods. 1 OZ, ako aj ustanoveniami o ochrane osobnostných práv podľa § 11 OZ. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, života a zdravia, občianskej a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet osobnostných práv nie je uzavretý, a zahŕňa aj právo na pokojné nerušené užívanie obydlia, priaznivé životné podmienky, na zdravé životné prostredie. Neoprávnený zásah do vlastníckeho práva v podobe imisií hluku predstavuje súčasne neoprávnený zásah do niektorého z práv vymedzených v § 11 OZ, ak imisie dosiahnu intenzitu, v dôsledku ktorej hrozí fyzickej osobe poškodenie zdravia. O takýto prípad neoprávneného zásahu v zásade ide vtedy, ak imisie prekračujú záväzné hygienické limity. Okrem existencie neoprávneného zásahu, úspešnosť
žaloby na ochranu práv podľa § 11 OZ predpokladá, že osoba žalovaného je pôvodcom zásahu, a teda za neoprávnený zásah zodpovedá.
41. Žalobca tvrdí, že neoprávnený zásah žalovaných spočíval v protiprávnom pasívnom konaní, keď neprijali účinné opatrenia, ktoré by zamedzili obťažovaniu žalobcu hlukom. Žalobca uvádzal, že neúnosný hluk spôsobovaný prevádzkou karaoke baru bol dôvodom, pre ktorý s rodinou prespával na chate alebo u rodičov manželky, malo to negatívny dopad na psychické a fyzické zdravie členov rodiny, neúnosný hluk znižoval kvalitu pracovného aj školského výkonu. Tvrdil, že počas vianočných sviatkov došlo opakovane k imisií hluku v neskorých nočných, či skorých ranných hodinách, keď bol nútený opustiť byt, čo je neakceptovateľné, aby nebolo umožnené rodine v pokoji stráviť sviatočné dni Vianoc spolu. Takéto nezdravé prostredie vyústilo následne do stagnovania súkromného a rodinného života, a to v období cca 12 mesiacov. Práve trvanie rušivého pôsobenia počas 12 mesiacov, ktoré sa uskutočňovalo na takmer dennej báze, odôvodňovalo podľa žalobcu tiež výšku žiadanej nemajetkovej ujmy v hodnote 8.000 €, keď pôvodca zásahu neposkytol akékoľvek zadosťučinenie, naopak, doposiaľ zodpovednosť za rušivé konanie popiera.
42. Zodpovednosť za imisie, rovnako ako zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, je založená na objektívnom princípe, teda je daná bez ohľadu na zavinenie zodpovedného subjektu. Zatiaľ čo u zodpovednosti za imisie je nepochybné, že zodpovedným subjektom môže byť tak vlastník veci, ako aj pôvodca imisíí, v prípade skutkovej podstaty súkromnoprávneho deliktu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je týmto zodpovedným subjektom pôvodca zásahu. Vychádzajúc z princípu zákazu denegatio iustitiae, odvolací súd nevylučuje, aby bolo možné považovať za osobu zodpovednú za zásah do práva na ochranu osobnosti vzniknutý v dôsledku imisií z nehnuteľnosti, aj vlastníka nehnuteľnosti, ktorý nebol pôvodcom imisie. Prichádzalo by to do úvahy v situácii, ak by v dôsledku zanedbávania povinnosti vlastníka pri správe a ochrane svojho majetku, bola jeho nehnuteľnosť pôvodcom (zdrojom) šírenia nákazy, hluku, iných imisií zanesených na nehnuteľnosť neznámymi subjektami (pôvodcami). Pretože tak, ako už bolo skôr uvedené, vlastnícke právo zaväzuje, čo znamená, že každého vlastníka obmedzuje výkon jeho vlastníckeho práva do tej miery, do akej je povinný rešpektovať rozsah výkonu vlastníckych práv ostatných vlastníkov. V predmetnej veci však súd zastáva názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ak by takýto nárok z dôvodu imisií hluku existoval, je možné vzťahovať len na subjekt, ktorý je pôvodcom tohto zásahu, a ktorým bola spoločnosť nájomcu nebytových priestorov. Neoprávnený zásah nespočíval v povahe nehnuteľnosti, ale v činnosti vykonávanej konkrétnym subjektom, za ktorú tento nesie aj zodpovednosť. Správne preto súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Podľa názoru odvolacieho súdu, však ani pre prípad existencie zodpovednosti žalovaných za neoprávnený zásah, neboli splnené predpoklady pre vyhovenie žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal vznik takej ujmy na jeho osobnostných právach, ktorá by odôvodňovala jej finančné odškodnenie, ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenými následkami a neoprávneným zásahom.
43. Podľa § 13 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
44. Vo všeobecnosti je možné akceptovať, že neprimerané rušenie hlukom prekračujúce hygienické normy má negatívny vplyv na psychické, či fyzické zdravie človeka, prípadne členov jeho rodiny a je spôsobilé ovplyvniť aj ich spolunažívanie. Aby však bolo možné hovoriť o vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, vyžaduje sa taká intenzita zásahu, pri ktorej nepostačuje iná forma zadosťučinenia, trebárs aj vo forme prejednania nároku na ochranu pre imisiami, ktorá intenzita zásahu musí byť aj v konaní preukázaná. Žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy založil na tvrdeniach o nemožnosti prespávania na nehnuteľnosti, narušení bežného chodu rodinného, študijného a pracovného života. Žalovaní tieto okolnosti v konaní spochybňovali a žalobca žiadne dôkazy, okrem vlastných tvrdení v konaní neprodukoval. Ani zo skutkových okolností opísaných v žalobe, či vyjadrení žalobcu nemožno vyvodiť, v akej forme mal byť narušený chod rodinného života. Nie je zrejmá ani príčinná súvislosť medzi pobytom žalobcu počas vianočných sviatkov mimo domova a prevádzkou karaoke baru, ak je všeobecne známou skutočnosťou, že rodiny často trávia sviatky mimo miesta svojho bydliska u príbuzných alebo
v rekreačných zariadeniach. Žalobca nijako nekonkretizoval, akým režimom sa riadil život jeho rodiny pred spustením prevádzky karaoke baru, ako sa následne zmenil, keď pre priznanie akéhokoľvek nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je postačujúce len všeobecné tvrdenie o existencii ujmy bez toho, aby bolo možné identifikovať konkrétnu formu dopadu na pomery jednotlivca. Nárok v konaní pred súdom uplatnil len žalobca, preto ho tiež nemôže odôvodňovať skutočnosťami, ktoré by sa týkali osobnostných práv ostatných členov jeho rodiny. Náhrada nemajetkovej ujmy je výsostne individualizovaným nárokom, ktorý sa odvíja od charakteru a rozsahu ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnostných práv. Neoprávnený zásah nemusí vyvolať žiadne alebo len minimálne následky na osobnostných právach jedinca, nevyžadujúcich si poskytnutie peňažnej náhrady. V prejednávanej veci, aj pre prípad existencie zodpovednosti žalovaných za neoprávnený zásah do osobnostných práv, nebolo by možné nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovieť pre absenciu zákonných predpokladov.
45. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vychádzalo z nesprávneho vyhodnotenia skutkových zistení a ich právneho posúdenia, keď súd konštatoval, že pomer procesného úspechu strán sporu v konaní je v zásade zhodný. Zo žaloby vyplýva, že negatórnou žalobou sa žalobca domáhal ochrany svojho vlastníctva vo vzťahu k dvom nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaných, a to nebytovému priestoru č. XX - XX a č. X2 - 1 v bytovom dome na V. XX v G., súčasne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Celkovo tak predmetom sporu boli tri nároky žalobcu, z ktorých bol úspešný vo vzťahu k negatórnej žalobe týkajúcej sa nebytového priestoru č. XX - X v bytovom dome na V. XX v G.. Konanie o nároku na ochranu vlastníckych práv vo vzťahu k nebytovému priestoru č. XX - XX bytového domu V. XX v G. bolo zastavené na základe späťvzatia, ktoré žalobca odôvodnil zmenou vlastníckych pomerov k nehnuteľnosti, pretože žalovaní nehnuteľnosť previedli v priebehu konania na tretiu osobu. Žalovaní odôvodnene tvrdia, že vo vzťahu k uvedenej nehnuteľnosti nebolo v konaní tvrdené ani preukázané žiadne obťažovanie žalobcu imisiami nad mieru primeranú pomerom. Obsahom žaloby nie sú žiadne skutkové tvrdenia o tom, aby z nebytového priestoru č. XX - XX bol žalobca obťažovaní imisiami, a listinné dôkazy predložené žalobcom sa týkajú výlučne nebytového priestoru č. X2 - X na V. XX v G., v ktorých bol prevádzkovaný aj karaoke bar. Z uvedených dôvodov žalobca v súlade s § 256 ods. 1 CSP zodpovedá v tejto časti za zastavenie konania, keď zmena vlastníctva nehnuteľnosti nijako neovplyvnila dôkaznú situáciu v spore, pre ktorú by inak musela byť žaloba aj v tejto časti zamietnutá. Žalobca bol teda úspešný len v rozsahu 1/3-iny uplatňovaných nárokov, čo predstavovalo procesný úspech na strane žalovaných v rozsahu 2/3-ín. V súlade s § 255 ods. 2 CSP žalovaným patrí nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobcovi v rozsahu 1/3 (2/3-1/3).
46.Výrok rozhodnutia o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádza z § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žiadna zo strán sporu v pomere k rozsahu svojho odvolania nedosiahla procesný úspech v konaní vo veci samej (vyhovujúci výrok rozsudku bol len upresnený, nedošlo k zamietnutiu žaloby v rozsahu napadnutom odvolaním žalovaných), preto v zhode s § 255 ods. 1 CSP bolo rozhodnuté, že žiadnej strane sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).