Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)207/370114.c616a0.pdf
PDF · 144.74 KB
No categories available
1Cdo/2/2008
Najvyšší súd 1 Cdo 2/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. D., advokátom vo V., proti žalovaným 1/ T., bývajúcemu v K., 2/ A.,
bývajúcej v K., o ochranu vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.
zn. 10 C 791/92, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 10. marca 2005 sp. zn. 12 Co 251/03, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 10. marca
2005 sp. zn. 12 Co 251/03 v časti, ktorou zmenil rozsudok Okresného súdu Trebišov
zo 6. mája 2003 č.k. 10 C 791/92-196 vo výrokoch o povinnosti žalovaných zdržať sa
vysádzania porastov na pozemku žalobkyne a umiestnenia konštrukcie na hranici pozemkov
tak, že v tejto časti žalobu zamietol, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému
súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. mája 2003 č.k.
10 C 791/92-196 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zdržať sa akýchkoľvek terénnych úprav,
ktoré ohrozujú nehnuteľnosť žalobkyne na parc. č. X. k. ú. K. a ktoré spôsobujú stekanie vôd
na pozemok žalobkyne. Žalovaným 1/, 2/ uložil tiež povinnosť zdržať sa vysádzania porastov
na pozemku žalobkyne parc. č. X. k. ú. K., pričom zostávajúcu časť nároku vylúčil na
samostatné konanie. Žalovaným 1/, 2/ uložil ďalej povinnosť zdržať sa umiestnenia
konštrukcie na hranici pozemkov žalobkyne a v blízkosti okna jej rodinného domu na parc. č.
X. k. ú. K.. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť odstrániť železnú konštrukciu z vlnitého plechu
z parcely žalobkyne na vlastné náklady do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; v časti
odstránenia tienidla s konštrukciou spred okna rodinného domu žalobkyne návrh zamietol.
Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť odstrániť rastliny, trvalé porasty z bezprostrednej blízkosti
rodinného domu žalobkyne č. súpisné X. v K. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť strpieť vstup žalobkyne na pozemok parc. č. X. (X.) k. ú.
K. za účelom vykonania stavebných úprav na dome č. súpisné X. v K. v rozsahu opravy
zvislej izolácie základu a obvodového muriva rodinného domu v lehote do 6 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobkyňa je povinná oznámiť vstup na pozemok – parc. č.
X. k. ú. K. patriaci žalovaným najmenej 3 dní vopred a po ukončení prác pozemok uviesť do
pôvodného stavu. Nároky žalobkyne v bode 5 a 6 petitu (návrhu) vylúčil na samostatné
konanie. Žalovaným 1/ a 2/ uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť na trovách konania
16 458 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že splnením povinnosti jedným zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalovaní nad mieru
primeranú pomerom obťažujú žalobkyňu tým, že upravili výšku pôvodného terénu, čo
spôsobuje ako jedna z príčin vlhnutie obvodového muriva domu žalobkyne v dôsledku zmeny
vodných pomerov v zemine. Taktiež porasty vysadené v bezprostrednej blízkosti primurovky
spôsobujú zvýšenú vlhkosť pri obvodovom murive. Samotné zvýšenie terénu má za následok
zasypanie múrika, ktorý je žalobkyňou urobený zo strany pozemku žalovaných, v dôsledku
čoho dochádza taktiež k zvyšovaniu vlhkosti a odprskávaniu dažďovej vody, čo zvyšuje
vlhnutie obvodového muriva. Preto súd uložil žalovaným zdržať sa akýchkoľvek terénnych
úprav, ktoré by naďalej mohli ohrozovať nehnuteľnosť žalobkyne a spôsobiť zvýšené
zatekanie vôd na jej pozemok. Pretože terénne úpravy ako aj vysadenie rastlín
v bezprostrednej blízkosti domu žalobkyne ohrozujú jej rodinný dom, uložil žalovaným aj
povinnosť zdržať sa vysádzania porastov na pozemku žalobkyne. Pri ohliadke bolo zistené, že
pred oknom domu žalobkyne smerujúcom na pozemok žalovaných bola železná konštrukcia
s vlnitým plechom, pričom konštrukcia v čase rozhodovania súdu bola odstránená, uložil
preto žalovaným povinnosť zdržať sa umiestnenia konštrukcie na hranici pozemku žalobkyne
a v blízkosti okna jej rodinného domu na parc. č. X. k. ú. K.. Uloženie povinnosti žalovaným
odstrániť rastliny a trvalé porasty z blízkosti rodinného domu žalobkyne odôvodnil tým, že
tieto rastliny a porasty spôsobujú zvyšovanie vlhkosti obvodového muriva. Vylúčenie časti
nárokov (návrh v časti) na samostatné konanie považoval za potrebné z dôvodu, že vo veci
bude treba ešte vykonať znalecké dokazovanie. Výrok o trovách konania odôvodnil
neúspešnosťou žalovaných v konaní.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie žalovaných rozsudkom
z 10. marca 2005 sp. zn. 12 Co 251/03 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku,
ktorým bola žalovaným uložená povinnosť zdržať sa terénnych úprav ohrozujúcich
nehnuteľnosť žalobkyne. Rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výrokoch o povinnosti
žalovaných zdržať sa vysádzania porastov na pozemku žalobkyne a umiestnenia konštrukcie
na hranici pozemkov tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Ďalej zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o povinnosti žalovaných strpieť vstup na svoj pozemok tak, že žalovaní sú
povinní strpieť vstup žalobkyne s potrebným počtom pracovníkov na pozemok parc. č. X.
(X.) k. ú. K. za účelom vykonania stavebných úprav na rodinnom dome č. s. X. v K. v
rozsahu opravy zvislej izolácie základu a obvodového muriva rodinného domu, a to najneskôr
do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že žalobkyňa je povinná oznámiť
vstup na pozemok žalovaných najmenej 3 dni pred začatím stavebných úprav a po ukončení
prác pozemok uviesť do pôvodného stavu. Odvolací súd odmietol odvolanie proti výrokom,
ktorými časti nárokov (návrhu) boli vylúčené na samostatné konanie a proti výroku, ktorým
v časti žaloba bola zamietnutá. V ostatnej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku
vo vzťahu k svojmu meniacemu výroku, ktorým žalobu zamietol v časti týkajúcej sa
povinnosti žalovaných zdržať sa vysádzania porastov na pozemku žalobkyne a umiestnenia
konštrukcie na hranice pozemkov, uviedol, že nárok žalobkyne posúdil súd prvého stupňa
podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré posúdenie však prichádza do úvahy iba
vtedy, ak už k porušeniu práva došlo. Ak k porušeniu práva nedošlo, ale je podávaná žaloba
z dôvodu vážneho ohrozenia práv žalobkyne, ktorými dôvodmi žalobkyňa odôvodňuje oba
nároky, je potrebné ich posudzovať podľa § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Povinnosťou žalobkyne potom bolo preukázať, že jej hrozí škoda, resp. ide o vážne
ohrozenie, ktoré odôvodňuje právo domáhať sa vhodného a primeraného opatrenia
smerujúceho k odvráteniu hroziaceho nebezpečenstva. Ochrana podľa uvedeného ustanovenia
sa poskytuje iba proti hroziacej škode, a to škode vážnej, proti hroziacej ujme na zdraví alebo
majetku. Žalobkyňa však „nepreukázala, že jej hrozí vážna škoda, dokonca ani netvrdila
existenciu hrozby vážnej škody v súvislosti s týmito nárokmi“. „Navyše domáhala sa uloženia
povinnosti žalovaným zdržať sa činnosti, a to vysádzania porastov na jej pozemku, ktorá
povinnosť už vyplýva zo zákona“. Na základe takejto úvahy dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvého stupňa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia ohľadom tejto časti žaloby
nerozhodol správne; preto v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil
a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozsudok odvolacieho súdu v jeho výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výrokoch o povinnosti žalovaných zdržať sa vysádzania porastov na pozemku
žalobkyne a umiestnenia konštrukcie na hranici pozemkov tak, že v tejto časti žalobu
zamietol, napadla dovolaním žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia. Namietala
predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Uviedla, že v danej veci
nejde o uplatnenie nároku na náhradu škody, v žalobe nežiadala prijatie vhodných opatrení na
odvrátenie hroziacej škody, ale ide tu o žalobu na ochranu vlastníckeho práva pred
nežiaducimi zásahmi zo strany žalovaných, ktoré sa už vykonali, trvajú a hrozí ich
opakovanie. Žalobou podľa § 417 Občianskeho zákonníka je možné sa domáhať iba zákazu
zásahov, ktoré ešte len hrozia, zatiaľ čo žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka je
možno sa v zásade domáhať zákazu zásahov už vykonaných, ktoré trvajú alebo u ktorých
hrozí opakovanie. S poukazom na rozsiahlu judikatúru a skutkový stav veci zdôraznila, že zo
strany žalovaných došlo k porušeniu zákonných zákazov a že žalovaní neoprávnene
zasahovali do jej vlastníckeho práva. Uviedla, že na jej pozemku a v bezprostrednej blízkosti
boli vysadené trvalé porasty, ktoré medzičasom boli zo strany žalovaných odstránené a neskôr
potom znovu vysadené. Rovnako ako uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa vysádzania
porastov na jej pozemku považovala za dôvodné aj uplatnenie žalobného návrhu v časti
uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa umiestnenia konštrukcie na hranici pozemkov.
V dovolaní žalobkyňa okrem už spomenutého dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) uviedla aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2
písm. a/ a b/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietala
konkrétne vadu podľa § 237 písm. c/ O.s.p., t.j. že účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený. Ďalej namietala pochybenie odvolacieho súdu, ktoré
videla v tom, že neodmietol odvolanie žalovaných. Tvrdila, že odvolanie, ktoré bolo doručené
na súd 21. júla 2003, neobsahovalo, v akom rozsahu sa rozsudok napáda, čoho sa odvolateľ
domáha a dôvody, preto ako odvolanie bez zákonom požadovaných náležitostí malo byť
takéto odvolanie žalovaných odmietnuté. Vytýkala ďalej s poukazom na v spise sa
nachádzajúce plnomocenstvá pre JUDr. J. a JUDr. F. zastúpenie žalovaných, keď nesúhlasila
so záverom odvolacieho súdu, že žalovaní na základe plnej moci z 8. apríla 2003 boli
v konaní zastúpení JUDr. F., ktorý substitučným plnomocenstvom z 10. februára 2005 (so
súhlasom žalovaných udeleným 8. apríla 2003) poveril na zastupovanie JUDr. J..
Žalovaní 1/ a 2/ podali k dovolaniu podrobné vyjadrenie, z obsahu ktorého vyplýva,
že s postupom žalobkyne nesúhlasia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti je treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu má procesnú formu rozsudku. Podmienky
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237
a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je v predmetnej
veci (proti napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu) daná, lebo tu ide o rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môže byť podané iba z dôvodu, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa
zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ
mali tieto vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z toho že v prípade týchto
dvoch výrokov súdu prvého stupňa (ktorý vec posúdil podľa § 127 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) takéto uplatnenie nároku (vyhovenie žalobe v tejto časti) prichádza do úvahy len
vtedy, ak už k porušeniu práva došlo. Ak k porušeniu práva nedošlo, ale je žaloba podávaná
z dôvodu vážneho ohrozenia práv žalobkyne, je potrebné vec posudzovať podľa § 417 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka. „V danom prípade však žalobkyňa v súvislosti s týmito dvoma
nárokmi nepreukázala, že jej hrozí vážna škoda, dokonca ani netvrdila existenciu hrozby
vážnej škody v súvislosti s týmito nárokmi, navyše domáhala sa uloženia povinnosti
žalovaným zdržať sa činnosti, a to vysádzania porastov na jej pozemku, ktorá povinnosť už
vyplýva zo zákona, pretože žalobcovia nie sú vlastníkmi pozemku žalovanej“ (poznámka
dovolacieho súdu: pri takomto ostatnom označení oboch strán sporu ide o zjavnú chybu
v písaní v rozsudku, keď z kontextu je celkom jasné, že odvolací súd mal na mysli žalovaných
a žalobkyňu) „a preto nemajú oprávnenie nakladať s týmto pozemkom, ani na ňom vysádzať
porasty“, uviedol odvolací súd. Dospel preto k záveru, že v tejto časti je treba rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalobkyňa v dovolaní namieta, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke
posúdenia jej žalobného návrhu podľa § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzujú
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
dovolacieho súdu v prípade dovolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením
veci, je preskúmať, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis
a či ho správne interpretoval.
Podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, komu škoda hrozí, je povinný na jej
odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia.
Ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať
vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody (§ 417 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník veci sa musí zdržať všetkého,
čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon
jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku
alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na
upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov
hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými
odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci
pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene
stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci
od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Odvolací súd v posudzovanej veci vychádzal z toho, že hoci žalobkyňa „ani netvrdila
existenciu hrozby vážnej škody v súvislosti s týmito nárokmi“ (strana 10 rozsudku), tieto
nároky (žalobu v tejto časti) bolo treba posúdiť podľa § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka;
a keďže podmienky tohto ustanovenia žalobkyňa nenaplnila – nepreukázala existenciu hrozby
vážnej škody, v napadnutej časti žalobný návrh zamietol.
Opatrenie k odvráteniu škody podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno
uložiť iba v prípade, že vznik škody iba hrozí a (zároveň) ide o vážne ohrozenie (majetku
alebo zdravia ohrozeného). Ak došlo k neoprávnenému zásahu tzv. imisiami, je prostriedkom
ochrany uloženie povinnosti zdržať sa vymedzeného rušenia podľa § 127 ods. 1 Občianskeho
zákonníka s tým, že je na samotnom povinnom (rušiteľovi) učiniť také konkrétne opatrenia,
aby splnil súdom mu uloženú povinnosť a zamedzil obťažovaniu alebo ohrozovaniu výkonu
práv susedného vlastníka. V tomto druhom prípade už nejde o preventívnu, ale o represívnu
ochranu, a to proti už jestvujúcemu (nie teda iba hroziacemu) rušeniu.
Odvolací súd sa pri svojom právnom posudzovaní veci (žalobného návrhu v dotknutej
časti) obmedzil iba na porovnanie, či na skutkový stav veci je možno aplikovať úpravu
Občianskeho zákonníka zakotvenú v jeho § 127 ods. 1 alebo úpravu obsiahnutú v jeho § 417
ods. 2, a celkom prehliadol (ponechal stranou), že vzhľadom na žalobkyňou požadované
uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa vysádzania porastov na jej pozemku, uplatnený
nárok mal posúdiť podľa naň sa vzťahujúceho právneho režimu, o ktorom nepochybne aj
vedel (výslovne uvedúc, že takáto povinnosť vyplýva žalovaným zo zákona), avšak príslušné
právo – zákonnú úpravu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) konkrétne neuviedol
a neaplikoval.
Vlastníckou žalobou podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno sa domáhať
zákazu zásahov rušiteľom už vykonaných, ale aj zákazu zásahov, ktoré trvajú alebo zásahov,
ktorých opakovanie iba hrozí. Teda nie je potrebné, aby daný zásah už nastal, stačí už hrozba
opakovania. Na rozdiel od uvedeného, v ustanovení § 417 Občianskeho zákonníka poskytuje
zákonodarca súdnu ochranu iba proti hroziacej škode, a to škode vážnej. V ustanovení § 126
Občianskeho zákonníka však poskytuje zákonodarca vlastníkovi ochranu pred akýmkoľvek
zásahom. Preto v prípadoch, ak vlastníkovi veci hrozí ujma, ktorú nemožno zahrnúť pod
pojem vážneho ohrozenia škodou, bude prípustná žaloba podľa § 126 Občianskeho zákonníka
aj ako žaloba preventívna. V danom prípade ide o tzv. zapieraciu (negatórnu) žalobu. Jej
podstatou je, že vlastník sa domáha ochrany proti zásahom do jeho vlastníckeho práva, ktoré
spočívajú v inom rušení než v neoprávnenom zadržovaní jeho veci (ochranu proti
neoprávnenému zadržovaniu veci poskytuje iná vlastnícka žaloba – žaloba vindikačná).
Takýto neoprávnený zásah, proti ktorému žaloba smeruje, však nemusí trvať stále. Nie je
vylúčené, ako to ustálila už v minulosti súdna prax – judikatúra (porovnaj R 65/1972),
úspešne podať zapieraciu žalobu aj po jedinom rušivom čine, ktorý nezanechal následky,
pretože nemožno vylúčiť, že by žalobcovi nehrozilo opakovanie takéhoto činu.
V § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka je daná úprava susedského práva, úprava
vzťahov vlastníka a tretích osôb pri užívaní veci, pokiaľ ide o účinky užívania veci na tieto
osoby – ide tu o obmedzenie vlastníckeho práva zákonnou úpravou. Žaloby z imisií
predstavujú osobitný prípad negatórnych žalôb, ustanovenie § 127 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je treba považovať za osobitnú úpravu v pomere k ustanoveniu § 126 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd v danej právnej veci nezvážil, že uplatnený nárok žalobkyne, ktorým sa
domáhala uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa vysádzania porastov na jej pozemku, bolo
treba posúdiť nie podľa § 417 ods. 2, ale podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže
v takomto prípade žalobkyňa sa domáha preventívnej ochrany, a to z titulu svojho
vlastníckeho práva.
Návrh žalobkyne v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa
umiestnenia konštrukcie na hranici pozemkov odvolací súd taktiež posúdil nesprávne; nešlo
ani tu o žalobu podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá by smerovala k odvráteniu
hroziacej vážnej škody, ale o negatórnu žalobu.
Záver odvolacieho súdu o neopodstatnenosti žaloby v napadnutej zmeňujúcej časti,
ktorý je založený na právnom názore, že žalobkyňou požadovaná ochrana je nedôvodná,
pretože nepreukázala hroziacu vážnu škodu na zdraví alebo majetku, nie je teda správny.
Dovolací súd nezistil existenciu niektorej z procesných vád konania, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť rozhodnutia a sú vymenované v § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),
a ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), hoci takéto vady dovolateľka namietala.
Vada uvedená v § 237 písm. c/ O.s.p. (účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený), ktorú v dovolaní namietala žalobkyňa, predstavuje dovolací dôvod,
ktorý sa môže vyskytnúť len u fyzickej osoby. Je založená na tom, že účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a - za tohto stavu - nebol riadne zastúpený. Plnoletá fyzická osoba,
pokiaľ nebola zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo nebola v tejto spôsobilosti
obmedzená, môže pred súdom ako účastník konania samostatne konať, teda má procesnú
spôsobilosť v tom istom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi
nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Z obsahu spisu nie je ničím doložené, že by
u niektorého účastníka konania došlo k zbaveniu spôsobilosti na právne úkony, resp. že by
niektorý účastník konania v tejto spôsobilosti bol obmedzený, t.j. že by jestvovala vada podľa
§ 237 písm. c/ O.s.p. (nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania). So zreteľom na
uvedené preto dovolací súd uzavrel, že konanie pred súdmi nižších stupňov procesnou vadou
uvedenou v § 237 písm. c/ O.s.p. postihnuté nebolo.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd pochybil, keď odvolanie žalovaných 1/,
2/ neodmietol (pretože podané odvolanie pred jeho doplnením nemalo všetky zákonom
požadované náležitosti, resp. z dôvodu, že odvolanie podala osoba neoprávnená), tak žiadna
z týchto námietok dovolateľky neobstojí. Odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku súdu
prvého stupňa zo 6. mája 2003 č.k. 10 C 791/92-196 bolo podané 19. júla 2003 na pošte (na
začaté konanie o odvolaní sa preto vzťahovalo právo platné do 31. augusta 2003 – porovnaj
§ 372i ods. 3 O.s.p.). V podanom odvolaní žalovaní uviedli, že sa zaväzujú pre zložitosť
zaobstarania dôkazov odvolanie zdôvodniť do 60 dní. Z jeho obsahu, v ktorom sa cituje
výroková časť rozsudku súdu prvého stupňa a uvádza, že proti tomuto rozsudku žalovaní
podávajú prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, je treba vyvodiť, že žalovaní
svojim odvolaním napadli celý vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa. Podaním, ktoré došlo
na súd prvého stupňa 8. októbra 2003, žalovaní doplnili toto odvolanie o odôvodnenie
a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V danom prípade išlo o rozhodovanie o odvolaní podanom do 1. septembra 2003
(dovtedy účinné znenie § 205 ods. 3 O.s.p. umožňovalo bez súhlasu súdu meniť odvolacie
návrhy a odvolacie dôvody aj po uplynutí lehoty na odvolanie; podľa dovtedy účinného
znenia § 205 ods. 4 O.s.p. len do uplynutia lehoty na odvolanie mohol odvolateľ rozšíriť
rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda). Ustálená súdna prax vyvodila, že ak je z odvolania
jasné, ktorý rozsudok a v akom rozsahu sa napáda a čoho sa dovolateľ domáha, neuvedenie
dôvodov odvolania nezakladá nemožnosť vecného preskúmania prvostupňového rozhodnutia
odvolacím súdom (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 109/99). Táto prax tiež vyvodila, že ak odvolací súd podľa § 43 ods. 2 v spojení s § 211
O.s.p. odvolacie konanie zastaví pre nesplnenie zákonných podmienok upravujúcich
náležitosti odvolania, hoci odvolanie nemá nedostatky brániace v pokračovaní konania,
odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 104/96). Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 7/97 uviedol, že dôvodom pre odmietnutie
vecného preskúmania napadnutého rozhodnutia nemôže byť okolnosť, že v odvolaní sa
neuvádza, v čom konkrétne spočíva nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu. Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 202/2004 (riešiaci už dopad nepochybne
rigoróznejšej úpravy Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 1. septembra 2003)
argumentoval, že pokiaľ sa v odvolaní vyskytne vada spočívajúca v absencii odvolacích
dôvodov, je povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na jej odstránenie, pričom lehotu na
odstránenie vady určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 v spojení s § 211 O.s.p.) a neurčuje ju samo
plynutie odvolacej lehoty. Ak k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia
odvolacieho súdu, je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 O.s.p.) je
vada odstránená, pričom je irelevantné, či k jej odstráneniu došlo po súdom určenej lehote
alebo po uplynutí odvolacej lehoty (išlo tu o prípad, keď odvolateľ v podanom odvolaní
neuviedol dôvody, a ani to, čoho sa podaním odvolania domáha).
Vzhľadom aj na prezentovanú ustálenú súdnu prax je dovolací súd názoru, že hoci
podané odvolanie žalovaných nemalo všetky náležitosti, a to konkrétne, že neuvádzalo
dôvody a ani to, čoho sa podaním odvolania žalovaní domáhali (zmeny alebo zrušenia
rozhodnutia), túto neúplnosť bolo možné aj dodatočne odstrániť a doplnením odvolania tak
žalovaní aj urobili. Odvolací súd sa preto nedopustil vady konania, keď sa vecne zaoberal
odvolaním žalovaných.
Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, že odvolanie podala neoprávnená osoba,
argumentujúc tým, že žalovaných zastupovali advokáti JUDr. J. a JUDr. F.. Ako Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v liste z 27. októbra 2005 sp. zn.
4 Cdo 198/2005, s ktorým vracal spis za účelom odstránenia okrem iného aj nedostatku
doručenia rozhodnutia, uviedol, zástupcom žalovaných s plnomocenstvom pre celé konanie
bol advokát JUDr. F. a JUDr. J. bol tzv. substitútom tohto zástupcu (podľa obsahu
plnomocenstiev z 8. apríla 2003 a z 10. februára 2005).
Iba pre úplnosť dovolací súd uvádza, že pokiaľ ide o výrok odvolacieho súdu, ktorým
v napadnutom rozsudku potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o uložení povinnosti
žalovaným zdržať sa terénnych úprav ohrozujúcich nehnuteľnosť žalobkyne, tak proti tejto
časti rozsudku by dovolanie žalobkyne nebolo prípustné, keďže žalobkyňa v tejto časti bola
úspešnou a tak takýmto rozhodnutím odvolacieho súdu nebola dotknutá na svojich právach
(porovnaj R 40/1993). Tento záver rovnako sa vzťahuje aj na výrok odvolacieho
rozsudku, ktorý zmenil výrok v rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaných strpieť
vstup žalobkyne na svoj pozemok (svojou podstatou tu ide o potvrdzujúci výrok, ktorý
pôvodný výrok v rozsudku súdu prvého stupňa iba doplnil v súlade s návrhom žalobkyne o jej
vstup s potrebným počtom pracovníkov). V oboch prípadoch takto chýba podmienka
subjektívnej prípustnosti dovolania.
Pokiaľ ide o výrok odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania žalovaných proti
výrokom, ktorými časti nárokov boli vylúčené na samostatné konanie, a proti výroku, ktorým
v časti bola žaloba zamietnutá, ako aj pokiaľ ide o výrok odvolacieho súdu, že v ostatnej časti
rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, tak uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu majú povahu uznesenia
(obsiahnutého v napadnutom rozsudku), pričom dovolanie proti ním nie je podľa § 239 O.s.p.
prípustné (porovnaj R 34/1995).
So zreteľom na zistený nesprávny právny názor odvolacieho súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti uznesením zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. augusta 2009
JUDr. Jana Bajánková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková