Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21C-64-2017.pdf
PDF · 134.47 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/64/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobkyne X. Y., narodenej 4. XX. XXXX, bytom v W. H., L. L. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom v Trenčíne, Jilemnického 2, IČO 42 373 646 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Okresný úrad Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Hviezdoslavova 3, identifikačné číslo 00 151 866, o určenie vlastníckeho práva takto
rozhodol:
I. Žaloba s a z a m i e t a.
II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území W. H., obec W. H., okres Ilava, zapísaných v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Ilava na LV č. XXXX ako rodinný dom súp. č. XXX, postavený na pozemku KN-C parc. č. XXXX, pozemok KN-C parc. č. XXXX o výmere 437 m2, zastavané plochy a nádvoria.
2. Žalobkyňa uviedla, že užíva tieto nehnuteľnosti od roku 1988. Ešte pred týmto obdobím a najmä po začatí užívania investovala do nehnuteľností svoje finančné prostriedky a rovnako aj svoj čas. V tom období bol vlastníkom nehnuteľností jej brat R. V., spolu s jeho manželkou R., rod. N.. Brat spolu s manželkou začali stavať rodinný dom, pred tým, ako ho dokončili, emigrovali v roku 1987 do Kanady, následkom čoho boli za opustenie republiky v uvedenom roku trestne stíhaní v neprítomnosti a aj odsúdení za trestný čin opustenia republiky podľa § 109 Trestného zákona platného v tom čase. Okrem iného im bol uložený trest prepadnutia majetku, a to v podobe prepadnutia predmetných nehnuteľností v prospech štátu a na základe tohto rozhodnutia je dnes zapísaný ako vlastník Slovenská republika. Nadobudnutie majetku Československým štátom a následne Slovenskou republikou bolo v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a tiež v rozpore s medzinárodnými právnymi normami, ako to v konečnom dôsledku potvrdil tiež právny poriadok ČSFR. Na základe tejto skutočnosti žalovaný nemôže a nie je vlastníkom nehnuteľností. Vlastníkom nehnuteľností je žalobkyňa, ktorá najneskôr od zmeny nedemokratického režimu (r. 1989), ktorý v rozpore so základnými ľudskými právami odňal majetok jej a jej rodine, užíva nehnuteľnosti ako svoje, keď bola o svojej dobromyseľnosti presvedčená vo svetle vtedajšej atmosféry a doby, ktorá rehabilitovala nesprávne rozhodnutia súdov spred roku 1989, odporujúce medzinárodným dohodám, ktoré boli a sú pre Slovenskú republiku a jej predchodcu záväzné. Od roku 1988, keď žalobkyni daroval jej brat s manželkou predmetné nehnuteľnosti, nehnuteľnosť žalobkyňa obýva, zhodnocuje a zveľaďuje ju. Darovanie nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností vzhľadom na rozhodnutie o prepadnutí majetku, čo však neznamená, že žalobkyňa nepovažovala nehnuteľnosť za svoju. V roku 1988 dokonca zo svojich úspor uhradila
stavebnú pôžičku na dom Slovenskej sporiteľni. Samotná stavba, rodinný dom nebola riadne dokončená ani skolaudovaná a skolaudovaná nie je dodnes. Je preto sporné, či mohol takýto majetok aj v tom čase prepadnúť v prospech štátu. Žalobkyňa tak aj po roku l989 naďalej užívala nehnuteľnosť, jej brat s manželkou zostali v zahraničí (aj dodnes sú), neplánovali sa vrátiť a stavbu celej nehnuteľnosti financovala výlučne žalobkyňa, ona sama ako jediná sa pričinila o vytvorenie veci, rodinného domu, ktorý v čase začatia užívania nebol dokončený ako vec v právnom zmysle. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere užívala ako svoje vlastné, riadne platila daň z nehnuteľnosti. Žalobkyňa nehnuteľnosti od začiatku považovala za svoje, čo preukazuje doklad o úhrade pôžičky Slovenskej sporiteľni za brata R. V. dňa XX. 5. XXXX v sume 84 380,- Kčs. Žalobkyňa teda uhradila pôžičku, ktorá bola určená na stavbu domu a dom následne dostavala, dokončila a neskôr niekoľkokrát rekonštruovala. 28. 6. 2017 žalovaná vyzvala žalobkyňu na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti, a vyvstala otázka, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalobkyňa sa niekoľkokrát snažila o mimosúdnu dohodu s Okresným úradom ako správcom nehnuteľností, keďže si uvedomovala, že zápis v katastri nehnuteľností jej nesvedčí, avšak odpoveď žalovanej bola vždy odmietavá, keď žalovaná neuznávala žiadne nároky žalobkyne na vysporiadanie nehnuteľností, dokonca ani nároky, zodpovedajúce zhodnoteniu nehnuteľností, o ktoré sa nepochybne pričinila žalobkyňa. Žalobkyňa si dala vypracovať znalecký posudok z ktorého vyplýva, že za obdobie od roku 1988 až do súčasnosti predmetné nehnuteľnosti zhodnotila o 46.332,87 eur. Dokončenosť stavby v roku 1988 bola stanovená na 80,63 %. Znalecký posudok uvádza aj to aké zásahy do stavby rodinného domu na pozemku C-KN parc. č. XXXX v k. ú. W. H. boli realizované od roku 1988 až doposiaľ, išlo napr. o zábradlie schodišťa, plot, motorické elektroinštalácie, omietky stien a stropov a ďalšie. V roku 1987 chýbalo v rodinnom dome vybavenie ako kotol ústredného kúrenia, bojler, radiátory, kuchynská linka, kuchynský sporák, drezové umývadlo, vodovodné batérie, záchody, umývadlá. Aj z toho možno vyvodiť dobromyseľnosť žalobkyne, keďže logicky možno vyvodiť záver, že do nehnuteľností (najmä do rodinného domu) by asi ťažko investovala svoje peniaze a čas keby bola presvedčená, že majetok stále patrí štátu a na jeho užívanie nemá žiaden nárok.
3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa považuje za sporné, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, nakoľko Slovenská republika sa podľa jej názoru nestala vlastníkom stavby v roku 1988, jednak vzhľadom na jej nedokončenosť (nebola skolaudovaná) a tiež s ohľadom na zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Slovenská republika sa mala stať vlastníkom nehnuteľností na základe rozsudku, ktorý bol zrušený. Napriek uvedenému (prevod nehnuteľností do vlastníctva štátu, súdne rehabilitácie) žalobkyňa minimálne od roku 1989 dobromyseľne užívala tieto nehnuteľnosti, a preto už v roku 1999 ich zo zákona vydržala uplynutím doby 10 rokov a stala sa ich vlastníčkou. Do úvahy v tomto veľmi osobitom prípade môže však prichádzať do úvahy tiež nadobudnutie vlastníckeho práva podľa § 135b ods. 1. Občianskeho zákonníka, keďže predmetom spracovania môže byť aj nehnuteľnosť. Podiel na veci z pohľadu podieľania sa na jej vzniku je zo strany štátu bezpochyby nulový, nakoľko vec nadobudol len na základe hrubého zásahu do základných ľudských práv, čo neskôr tiež právny poriadok potvrdil. Na začiatku, počas vytvárania veci a ani v priebehu celej existencie nehnuteľnosti až doposiaľ doň štát, ako zapísaný vlastník, neinvestoval vôbec žiadne prostriedky. Hodnota domu v roku 1988 bola stanovená na sumu 45 096,79 eur a hodnota domu k roku 2017, t. j. po 30 ročnom úsilí žalobkyne o spracovanie a zveľadenie domu, stúpla o 46 432,87 eur, teda aj z tohto pohľadu je podiel žalobkyne na nehnuteľnosti väčší. Žalobkyňa v nehnuteľnosti býva s celou rodinou od jej postavenia až po súčasnosť, ide o okolnosť, na ktorú by mal súd prihliadať a určiť, že vlastníkom je práve žalobkyňa, s tým, že súd sa musí vysporiadať aj s tým, že žalobkyňa investovala svoje vlastné peniaze do spracovania rodinného domu, žila tam s rodinou cca 30 rokov a len vinou už spomínaného zákona, ktorý bol v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, bol sporne zapísaný ako vlastník Československý štát a následne žalovaná Slovenská republika. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti za tým účelom, aby sa faktický stav zosúladil so stavom právnym a usporiadali sa vlastnícke vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam.
4. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že podľa výpisu z evidencie nehnuteľností zo dňa 7. 12. 1988, vyhotoveného Krajskou správou geodézie a kartografie v Banskej Bystrici, Stredisko geodézie Považská Bystrica, pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, boli R. V.o, nar. XX. 1. XXXX, a jeho manželka R. V., rod. N., nar. 4. 8. XXXX. Títo vlastníci sa od 25. 9. 1987 bez povolenia československých úradov zdržiavali v cudzine, za čo boli odsúdení rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 5T 317/88 za trestný čin opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Trestného zákona na trest 1 rok odňatia slobody. Zároveň na základe § 453a Občianskeho zákonníka pripadol
ich majetok v prospech československého štátu. Podľa § 1 písm. g/ vyhl. č. 61/1986 Zb. o dočasnej správe národného majetku predmetné nehnuteľnosti boli v dočasnej správe Okresného národného výboru v Považskej Bystrici, ktorý dňa 5. 7. 1988 požiadal o zápis nehnuteľností na list vlastníctva č. 2 na Československý štát - Okresný národný výbor Považská Bystrica. Po sérii organizačných zmien ku dňu 1. 10. 2013 sa uskutočnila zmena správcu majetku štátu na Okresný úrad Trenčín podľa zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Podľa existujúcich dokladov sa do predmetného rodinného domu bez právneho dôvodu v roku 1988 nasťahovala žalobkyňa, ktorá je sestrou R. V., a to aj so svojou rodinou. 16. 6. 1988 Mestský národný výbor Nová Dubnica vydal žalobkyni príkaz na vysťahovanie z predmetného rodinného domu, s tým, že žalobkyňa sa mala vysťahovať z rodinného domu do 3 dní od doručenia príkazu.
5. Oprávnenou osobou na vydanie predmetných nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách boli ich pôvodní vlastníci, R. V. s manželkou R., rod. N., ak by splnili podmienky uvedené v tomto zákone. Podľa dostupných dokladov si ale tieto osoby nárok na vydanie predmetných nehnuteľností v zákonnej lehote, do 6 mesiacov od účinnosti zákona, teda od 1. 4. 1991, od povinnej osoby neuplatnili. Z toho dôvodu im nárok na vydanie nehnuteľností zanikol. R. V. vyhotovil XX. 2. XXXX plnú moc, ktorou splnomocnil svoju sestru X. Y. s rodinou k užívaniu, k opravám a zmenám na predmetných nehnuteľnostiach, a to aj do budúcnosti. 24. 1. 2002 požiadali R. V. s manželkou o majetkovoprávne usporiadanie predmetných nehnuteľností a ich vrátenie do ich vlastníctva, bez úspechu, opakovane a bez úspechu žiadali o vrátenie nehnuteľností 29. 1. 2003. Príslušnými úradmi bola žalovaná, resp. jej manžel H. Y., opakovane vyzývaná na vyriešenie majetkovoprávneho usporiadania nehnuteľností, s poukazom na to, že ich užívajú bez právneho dôvodu. To sa stalo 17. 5. 2000, v rokoch 2004 až 2011, 20. 9. 2011. 28. 8. 2012 požiadala žalobkyňa o odkúpenie sporných nehnuteľností, čo malo za následok viacero rokovaní, 10. 3. 2015 žalobkyňa opätovne žiadala riešiť odpredaj domu. Odpoveďou žalovanej bolo, že predaj je možný výhradne formou elektronickej aukcie a výzva na opustenie rodinného domu do 30. 6. 2015. Žalobkyňa podmienila vysťahovanie z domu zabezpečením náhradného bývania a zaplatením finančnej kompenzácie 50 000,00 eur. 9. 6. 2017 správca majetku štátu preveroval situáciu a zistil, že v rodinnom dome bez súhlasu vlastníka žije žalobkyňa s rodinou, dom je zariadený ich vlastným nábytkom, pričom žiadna z týchto osôb nie je v tomto dome prihlásená k trvalému, resp. prechodnému pobytu. Nakoľko žalobkyňa odmietla rodinný dom dobrovoľne opustiť, bola Okresnému súdu Trenčín podaná žaloba na vypratanie predmetných nehnuteľností, vec je toho času vedená pod sp. zn. 21C/55/2017.
6. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že žalobkyňa nepreukázala vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Už od roku 1988 mala vedomosť o tom, že rodinný dom obýva neoprávnene, v nasledujúcich rokoch bola opakovane na túto skutočnosť upozorňovaná, nie je preto možné žalobkyňu považovať za oprávnenú držiteľku nehnuteľností. Rovnako žalobkyňa ničím nepreukázala, že získala sporné nehnuteľnosti darovaním. Úhrada bratovej pôžičky nie je základom nadobudnutia vlastníckeho práva, okrem toho nie je zrejmé, aký pôvod mali tieto finančné prostriedky. Dostavbu domu hradila žalobkyňa, vydatá v rozhodnej dobe za H. Y., zrejme zo spoločne nadobudnutých peňazí. Minimálne od roku 2004 platí daň z nehnuteľností štát. Žalovaná teda dospela k záveru, že žalobkyňa jednoznačne a vierohodne nepreukázala, že je vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nepreukázala ani žiadny zákonný dôvod svojho doterajšieho užívania nehnuteľností. Nie je v súlade s príslušnými právnymi predpismi, a ani s dobrými mravmi, odvodzovať vlastnícke právo žalobkyne z toho, že sa s členmi svojej rodiny svojvoľne a bez právneho dôvodu nasťahovala do nehnuteľnosti, ktorá jej nepatrila, mala vedomosť o tom, že je tam neoprávnene, a napriek tejto vedomosti do nehnuteľnosti investovala, nehnuteľnosť obývala bez toho, aby vlastníkovi platila akúkoľvek odplatu a nehnuteľnosti odmietala dlhodobo opustiť.
7. Žalobkyňa reagovala poukazom na to, že vo veci nie je sporné, že užíva nehnuteľnosti od roku 1988. Ešte pred týmto obdobím a najmä po začatí užívania investovala do nehnuteľností svoje finančné prostriedky. Je irelevantné, či ich spolu s ňou investoval tiež jej bývalý manžel H. Y. ako prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko vlastníčkou nehnuteľnosti sa cíti výlučne ona, išlo rozostavanú stavbu jej brata a túto aj dokončila s výraznou pomocou svojej rodiny. Žalovaný sa o vznik ani dokončenie nehnuteľnosti žiadnym spôsobom nepričinil. Skutočnosť, že nehnuteľnosť bola v správe viacerých orgánov svedčí o veľkom chaose a neprehľadnosti v riadení a činností žalovanej Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o príkaz na vysťahovanie z bytu z 16. 6. 1988 žalovaný nepredložil dôkaz, že by bol tento doručovaný žalobkyni. K nehnuteľnosti žalovaná prišila v rozpore s právami
a slobodami zaručenými ústavou a vyjadrených v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách. To platí bez ohľadu na skutočnosť, že v minulosti brat žalobkyne R. V. uplatnil svoj nárok vyplývajúci mu zo zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
8. Žalovaná poukázala na to, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol po ich nadobudnutí na základe § 453a Občianskeho zákonníka vždy iba jeden subjekt, a to bol štát, s tým, že do konca roku 1992 to bol Československý štát a po roku 1993, v dôsledku rozdelenia Československa na dva samostatné štáty, Slovenská republika. Všetky zmeny správcovstva predmetných nehnuteľností vyplývali so zmeny organizácie a činnosti miestnej štátnej správy, schvaľovanej príslušnými zákonodarnými orgánmi Československej republiky a následne Slovenskej republiky a tieto zmeny nemajú žiadny vplyv na vlastníctvo predmetných nehnuteľností ani na to, že nehnuteľnosti užívala žalobkyňa neoprávnene. K otázke pochybností o vlastníctve predmetných nehnuteľností už v období roku 1990 žalovaná uviedla, že na Okresnom súde v Považskej Bystrici bolo vedené súdne konanie sp. zn. 6C 926/89 v právnej veci navrhovateľa U. V., proti odporcovi Československému štátu, zastúpenému ONV - finančný odbor v Považskej Bystrici, o určenie, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v 1/3 rodinného domu postaveného na parc. č. XXXX k. ú. W. H.. Okresný súd v Považskej Bystrici návrh zamietol rozsudkom zo dňa 7. 12. 1989. Dňa 26. 2. 1990 rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 Co 56/90 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Považskej Bystrici následne dňa 22. 10. 1990 vydal uznesenie sp. zn. 66 926/89-45, ktorým pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania a konanie zastavil, nakoľko navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť. Z obsahu uvedených rozhodnutí nevyplýva vlastnícke právo žalobkyne a ani nebolo žiadnym spôsobom vlastnícke právo štátu k predmetným nehnuteľnostiam spochybnené.
9. Žalobkyňa ku konaniu, vedenom Okresným súdom Považská Bystrica, uviedla, že toto konanie nesvedčí o ničom inom len o tom, že rodina žalobkyne mala pred zmenou totalitného režimu, ktorý upieral svojim občanom základné ľudské práva (ako v prípade členov rodiny žalobkyne), eminentný záujem na zmiernení krivdy, ktorú štát rodine spôsobil svojim rozhodnutím o zhabaní majetku brata žalobkyne. V tom čase to bol len pokus o to, ako získať aspoň časť nehnuteľnosti, samozrejme v rámci vtedy platných právnych predpisov. Toto konanie bolo iniciované po porade širšej rodiny so súhlasom všetkých dotknutých.
10. V prvom rade sa súd zaoberal námietkami žalobkyne, spochybňujúcimi vlastníctvo sporných nehnuteľností žalovanej.
11. Okresnému súdu Trenčín bola podaná žaloba žalobcu R. V. proti žalovanej Slovenskej republike o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Ilava, katastrálnym odborom pre k. ú. W. H., a to pozemku parcela registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 a rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 v podiele ?. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 29. 7. 2019 tak, že žaloba bola rozsudkom č. k. 18C/50/2016 zamietnutá. Skutkový stav v tomto konaní zistený je podstatný aj pre konanie o uplatnenej žalobe. Bolo zistené, že R., brat žalobkyne, spolu so svojou manželkou R. nadobudli do osobného užívania pozemok parc. č. XXXX v k. ú. W. H., zastavané plochy a nádvoria o výmere 430 m2. Parcela bola totožná so starým číslom EN XXX/XX. Dňa 30. 4. 1982 im bolo vydané stavebné povolenie na stavbu rodinného domu na parcele č. XXX/XX v k. ú. W. H.. Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 5T/317/88 zo dňa 24. 5. 1988, právoplatným dňa 8. 6. 1988, boli R. V. a jeho manželka odsúdení za trestný čin opustenia republiky a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok. Osvedčením o pripadnutí majetku štátu zo dňa 5. 7. 1988 oznámil Okresný národný výbor Považská Bystrica, finančný odbor, Stredisku geodézie, že nehnuteľnosť postavená na parc. č. XXX/XX v k. ú. W. H., ako vlastníctvo R. V. a manželky, pripadla dňa 25. 9. 1987 do vlastníctva československého štátu. Uzneseniami Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 5T 317/88 zo dňa 17. 4. 1989 bolo rozhodnuté, že žalobca a jeho manželka sú účastní amnestie prezidenta republiky zo dňa 27. 10. 1988 a odpúšťa sa im celý uložený trest odňatia slobody. Z výpisu z LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Ilava, katastrálnym odborom, pre k. ú. W. H. vyplýva, že výlučným vlastníkom nehnuteľností, a to pozemku parcela registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 a rodinného domu súp. č. XXX postaveného na pozemku parcela registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 je žalovaná Slovenská republika. Tieto skutočnosti napokon medzi stranami sporné neboli. Nebolo sporné ani to, že 24. 1. 2002 požiadali
R. V. s manželkou o majetkovoprávne usporiadanie predmetných nehnuteľností a ich vrátenie do ich vlastníctva, bez úspechu, opakovane a bez úspechu žiadali o vrátenie nehnuteľností 29. 1. 2003.
12. Podľa § 453a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v znení platnom do 31. 3. 1991, ak sa vlastník veci dopustil takého protiprávneho konania, ktorým sa trvale zbavil možnosti vec obvyklým spôsobom používať, pripadá vec do vlastníctva štátu, pokiaľ je v rozpore so záujmom spoločnosti, aby vlastník s vecou naďalej nakladal. Obdobne prechádzajú na štát aj iné majetkové práva občana, s výnimkou práva dedičského, práva zo zodpovednosti za škodu na zdraví alebo iného práva obmedzeného len na jeho osobu. Štátu však nepripadá ten majetok, ktorý je nevyhnutne potrebný na uspokojenie životných potrieb osôb, o výživu alebo výchovu ktorých je vlastník veci alebo ten, ktorému prislúcha majetkové právo, povinný sa starať, a ďalej majetok, ktorý iný dobromyseľne od vlastníka nadobudol. Pripadnutím majetku štátu zaniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Ustanovenie § 453a bolo zrušené zákonom č. 87/1991 Zb., pretože sa priečilo ústavnému zákonu č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodné obdobie") v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po 1. októbri 1990, b) cudzích štátov. Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec. Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. v znení zákona č. 67/1952 Zb.
13. Pokiaľ žalobkyňa mala za to že nadobudnutie majetku Československým štátom a následne Slovenskou republikou bolo v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a tiež v rozpore s medzinárodnými právnymi normami, je potrebné k tomu dodať, že štát získal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v súlade s v tom čase platnou právnou úpravou a nie je podstatné,
- 7 - 21C/64/2017
že táto úprava nerešpektovala základné občianske práva. Zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, mal za úlohu zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku bol R. V. s manželkou, títo si svoj nárok v zákonom stanovenej lehote neuplatnili. Preto sporné nehnuteľnosti zostali vo vlastníctve žalovanej.
14. V danej veci súd ďalej skúmal, či boli naplnené zákonné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním.
15. Podľa § 123, § 124 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením,
rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
16. Žalobkyňa okrem iného vymedzila svoj uplatnený nárok tvrdením, že k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla vlastnícke na základe naplnenia dôvodov vyžadovaných v ustanovení § 134 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom veci. Držba je pritom faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju, požíva jej plody a úžitky, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tento objektívny stav je v niektorých prípadoch doplnený aj subjektívnym presvedčením držiteľa, že mu vec, s ktorou nakladá, alebo právo, ktoré vykonáva, patrí. V takomto prípade ide o oprávnenú držbu.
17. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/271/2007 uviedol, že "vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, a c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol." V rozsudku sp. zn. 5Cdo/49/2010 Najvyšší súd SR skonštatoval, že "v dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu." Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/361/2012, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 74/2015, dospel k právnemu záveru, v zmysle ktorého "oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme". Dovolací súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho
neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
18. Žalobkyňa uviedla, že sa nasťahovala s rodinou, manželom a dvoma deťmi, do predmetného domu v máji 1988, v zásade takéto riešenie navrhla jej matka. Ako rodina boli v tom, že dom je ich, v tej dobe nemali kde bývať. Dom pomáhala stavať celá rodina, aj ona s bratmi. Niekedy v r. 1988 dali na Okresný národný výbor Považská Bystrica žiadosť o odkúpenie domu, pretože ho stavala ich rodina. Dom nebol kompletne dorobený, boli obývateľné dve izby a príslušenstvo, nebolo podkrovie, ani pivnica. Nebola celkom dokončená strecha. V r. 1989 došlo k prevratu, zmenili sa pomery, ona ale bola spokojná, došlo k zákonnému zrušeniu trestu prepadnutia majetku, mala za to, že dom je ich. Brat odišiel v septembri 1987, matke dovolili vycestovať do Rakúska a prostredníctvom mamy sa s bratom dohodli tak že splatí jeho stavebnú pôžičku, čo bolo v tej dobe zo 100 tisíc Kčs 85 tisíc Kčs. Brat jej sľúbil, že dom si môže nechať, keď vyplatí pôžičku. Toto bola dohoda medzi ňou a bratom, ale úrady začali žiadať, aby sa vysťahovali, vtedy právnik poradil, že majú požiadať o odkúpenie. Po revolúcii ju nenapadlo to papierovo riešiť, bola v tom, že dom dorába za svoje peniaze, doplatila stavebnú pôžičku a pôvodný rozsudok padol. Dom bol pôvodne písaný na brata a jeho manželku, R. V. a jeho manželku, pokiaľ ide o strýka V., ten v čase keď brat dom staval, nedal do stavby žiadne peniaze, ale napísal list, že je vlastníkom tretiny domu z titulu, že ho čiastočne financuje, cieľom bolo pozastaviť prepadnutie majetku, aby v dome mohli bývať. Niekedy v lete 1988 sa dozvedeli, že dom prepadol štátu, to v súvislosti s tým, že ich požiadali z úradu, aby sa vysťahovali. S manželom H. Y. sa po 21 rokoch manželstva rozviedli v r. 2007. Dorábky domu financovali počas trvania manželstva. Urobili dokončenie domu, kompletne sa podbila strecha, urobil plot, schodisko, dorobil sa suterén a podkrovie, keďže tie boli iba v hrubej stavbe a v podkroví sa dorábalo kúrenie, kúpeľne, dlažby. S dorábaním sa začalo už v r. 1988. S bratom boli v sporadickom kontakte, prišiel aj s rodinou raz za tri, raz za 5 rokov, nerobil si žiadne nároky. Ak sa niekde vo vyjadreniach spomína darovacia zmluva, tak v zásade išlo o to, ako matka od brata sprostredkovane povedala, že keď zaplatí stavebnú pôžičku môže si dom nechať.
19. Z listu Okresného národného výboru Považská Bystrica zo dňa 29. 11. 1988 vyplýva, že žalobkyni bol zaslaný znalecký posudok č. 43/88 za účelom spísania kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je rodinný dom s príslušenstvom v W. H. na ul. L. L. č. 2. Spomínaný znalecký posudok je z 8. 8. 1987. Z jeho obsahu vyplýva, že v predmetnom rodinnom dome neboli zrealizované v suteréne kompletná elektroinštalácia, podlahové konštrukcie, omietky stien a stropov, výplne dverných otvorov, v prízemí neboli zrealizované povrchové úpravy schodišťa, zábradlie a podlahové úpravy loggie, vstupného schodišťa a balkónu, v podkroví neboli zrealizované miestnosti s jednou výnimkou do takej miery, že môžu slúžiť ako povalová plocha za účelom sušenia, prípadne skladovania vecí.
20. Svedok Y. V., brat žalobkyne, uviedol, že brat R., ktorý emigroval s manželkou a prvým dieťaťom, si zobral pôžičku 100.000 korún na stavbu domu. Dom sa začal stavať, za pomoci celej rodiny, dostal sa do stavu, kedy bolo urobené na bývanie spodné podlažie, vrchné podlažie bolo ako holobyt, bez vody, bez kúrenia, bez kúpeľne, nebola poriadne dokončená ani strecha. Aj tak sa tam brat s rodinou nasťahoval. Brat emigroval, došlo k tomu, že dom prepadol štátu, bol zalepený páskami, bol vymenený zámok. Sestra sa nasťahovala do bratovho domu v zásade preto, že na tom trvala matka, matka si myslela, že keď sa tam nenasťahuje sestra, tak to zaberie niekto druhý, tak na naliehanie matky vyvŕtal zámok, strhol pásky, vymenil patku a sestra sa nasťahovala. Sestra bola ručiteľka na bratovej pôžičke, tak či tak by ju musela vyplatiť, tak ju vyplatila. Brat prišiel po revolúcii, mama chcela, aby dal dom na poriadok, že je ešte stále štátny. Brat to nechal tak s tým, že komunistom nebude nič platiť, žiadne dane, navyše bola podmienka pol roka trvalý pobyt. V čase keď brat odišiel do zahraničia bola pivnica ako hrubá stavba, rovnako vrchné podlažie, toto sestra s manželom dokončili. Strecha bola síce dokončená so škridlami, ale nebola podbitá zvonku, ani zvnútra, to sa dokončilo. Zvonku bol brizolit hotový, nebolo dokončené vonkajšie schodisko, ani balkóny. Stavbu dokončili spoločne sestra s manželom, skôr ako sa neskôr rozišli. Sestra sa snažila vysporiadať vlastníctvo domu, ale nikdy sa to nedotiahlo dokonca. Posúvalo sa to zo štátu na mesto a podobne. Keby sestra nezaplatila bratovu pôžičku, zobrala by dom banka, predala a dávno by ten dom bol niekde inde. Štát nikdy neprispel korunou na dostavbu domu, nemá o tom vedomosť. Podľa jeho názoru užívala sestra predmetný dom ako svoj, veď za neho zaplatila.
21. Súd teda skúmal, či boli naplnené zákonné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním. Žalobkyňa mala za to, že zaplatením bratovej pôžičky a financovaním dostavby domu sa stala jeho vlastníčkou vydržaním ako dobromyseľná osoba. Z vykonaného dokazovania jednoznačne
možno ustáliť, že žalobkyňa sa vedome nasťahovala do domu, ktorý jej nepatril a nepotrebovala žiadne špecifické znalosti k tomu, aby chápala, že uvedeným spôsobom sa vlastníctvo nenadobúda. Medzi ňou a bratom R. nedošlo k žiadnemu aktu, smerujúcemu k prevodu vlastníctva predmetného domu. Vedomie, že dom žalobkyni nepatrí, potvrdzuje aj jej snaha dom od štátu odkúpiť. Nečinnosť štátu, smerujúca k riešeniu uvedenej situácie, hoci aj dlhodobá, na existujúcich vlastníckych vzťahoch nemohla nič zmeniť. Preto súd dospel k záveru, že žalobkyňa nebola oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností a nebol tak naplnený už prvý predpoklad nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
22. Súd ďalej dospel k záveru, že žalobkyňa nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ani spracovaním podľa § 135b Občianskeho zákonníka.
23. Podľa § 135b ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci ten, ktorého podiel na nej je väčší. Je však povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd. Ak niekto spracuje cudziu vec, hoci je mu známe, že mu nepatrí, môže vlastník veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.
24. Inou skutočnosťou ustanovenou zákonom, na základe ktorej sa vlastnícke právo nadobúda, je aj spracovanie (špecifikácia) cudzej veci, ktorú skutočnosť žalobkyňa označila za dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, z toho pohľadu, že realizovala dostavbu predmetného domu. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R 29/1999, rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 22/2005) vyplýva, že ustanovenie § 135b Občianskeho zákonníka výslovne rieši prípady, keď sa z cudzej veci, prípadne viacerých cudzích vecí, spracovaním vyhotoví nová vec a zmluvou nie je dohodnuté niečo iné. Predmetom spracovania zrejme môže byť aj nehnuteľnosť; ustanovenie § 135b Občianskeho zákonníka to nevylučuje (možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spracovaním predvída aj zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam vo svojom ustanovení § 34 ods. 1). Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci ale zrejme môže mať praktický význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). Nadobudnutie vlastníctva k "spracovanej" stavbe je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka vyplýva, že prístavba (nadstavba), ani iné stavebné zmeny (a už vôbec nie stavebné opravy a úpravy) zásadne nemenia nič na vlastníctve nehnuteľnej veci.
25. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa len dokončila stavbu rodinného domu, aký bol rozsah jej stavebných prác doložil svedok aj znalecký posudok z roku 1987, vyššie popísaný. Rodinný dom mal tri podlažia, dokončený nebol suterén a podkrovie, prízemie bolo dokončené tak, že mohlo byť obývateľné. Nedošlo k zásadnej rekonštrukcii domu a ani k takej deštrukcii základných stavebných prvkov domu, že by bola vytvorená nová vec.
26. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
27. Naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 49/2003.)
28. Žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva v zmysle § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku. Súd mal za to, že, vzhľadom na okolnosti veci, mala na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
29. K tomu, že žalobkyňa zhodnotila predmetné nehnuteľnosti súd uvádza, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva a nie vysporiadanie vzájomných nárokov strán sporu v dôsledku investícií žalobkyne. Preto sa otázkou jej investícií bližšie nezaoberal.
30. Žalovaná bola v spore plne úspešnou stranou, preto by mu patrila náhrada trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku), nebola mu priznaná, pretože si náhradu trov konania neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu písomne dvojmo.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.