Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14S-45-2019.pdf
PDF · 224.45 KB
No categories available
14S/45/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu : BRIstav, s.r.o., so sídlom Topoľová 2768/13, 924 01 Galanta, IČO : 36 753 904, právne zastúpeného : JUDr. Andrej Kučera, advokát, so sídlom SNP 6, 920 01 Hlohovec, JUDr. Albín Lancz, advokát, so sídlom Mierová 1435/13, 924 01 Galanta, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100507600/2019 zo dňa 25.02.2019 takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Rozhodnutím č. 100507600/2019 zo dňa 25.02.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie") žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok" alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta (ďalej aj ako „správca dane" alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa) č. 101763803/2018 zo 10. septembra 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 5 653,08 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015. 2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100999955/2018 zo dňa 21.05.2018, pričom kontrolou predložených dokladov, záznamov DPH a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 bolo zistené, že daňový subjekt (žalobca) si uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa MARMANDE s.r.o. v celkovej hodnote 2 038,40 eur, pričom sa jednalo o faktúru č. 15074, dátum dodania 28.4.2015, základ dane 10 192,- eur, DPH 2 038,48 eur, na fakturovanú sumu v celkovej hodnote 12 230,40 eur za stavebné práce. Správca dane po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľskej faktúre boli uskutočnené deklarovaným dodávateľom, respektíve nebolo preukázané, že obchody boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval dokladmi daňový subjekt BRIstav, s.r.o., čím platiteľ porušil § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a preto mu nevzniklo právo
na odpočítanie dane vo výške 2 038,40 eur. Správca dane tiež poukázal na to, že skutočnosť, že stavebné práce daňový subjekt fakturoval ďalej svojim odberateľom nedokazuje, že tieto práce vykonala uvedená spoločnosť, keď neboli preukázané žiadne relevantné dôkazy o týchto skutočnostiach, okrem predložených dokladov, pričom faktúra je relevantným dôkazom, ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. 3. Kontrolou predložených dokladov, záznamov DPH a údajov uvedených v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 bolo ďalej zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr aj od dodávateľa W.H.Philip, s.r.o., so sídlom 9. mája 15, 917 02 Trnava, v celkovej hodnote 3 614,68 eur. Jednalo sa o faktúry č. 15083, dátum dodania 20.4.2015, základ dane 3 082,- eur, DPH 616,40 eur, fakturovaná suma celkom 3 698,40 eur za upratovacie práce. Ďalej faktúra č. 15084, dátum dodania 21.4.2015, základ dane 4 082,- eur, DPH 816,40 eur, fakturovaná suma celkom 4 898,40 eur za murárske práce, ďalej faktúra č. 15085, dátum dodania 22.4.2015, základ dane 4 082,- eur, DPH 816,40 eur, fakturovaná suma celkom 4 898,40 eur za murárske práce, faktúra č. 15086, dátum dodania 28.4.2015, základ dane 4 150,- eur, DPH 830,- eur, celkovo fakturovaná suma 4 980,- eur za zatepľovacie práce a faktúra č. 15087, dátum dodania 29.4.2015, základ dane 2 677,40 eur, DPH 535,48 eur, celková fakturovaná suma 3 212,88 eur za ukončovacie práce, spolu DPH 3 614,68 eur. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké boli obsahom žalobného návrhu. 5. Žalovaný Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím č. 100507600/2019 zo dňa 25.02.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta s tým, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania posudzoval dôvodnosť odvolacích námietok, pričom tieto vyhodnotil ako nedôvodné. S odkazom na príslušné ustanovenia daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z. poukázal na to, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 preukazuje daňový subjekt, ktorý je platiteľ DPH, a ktorý je podľa tohto ustanovenia povinný preukázať aj skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly, teda v procese dokazovania je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Mal za to, že overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený a preto sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre dokladujú predmetnú skutočnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). Žalovaný tiež v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z ktorého časť odcitoval a uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberá otázkou daňového bremena vyplýva, že pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia je nepostačujúce len predloženie faktúry, prípadne s položkami v prílohe, ale ak správca dane nadobudne oprávnené pochybnosti o reálnosti posudzovaného plnenia a tieto pochybnosti daňovému subjektu oznámi, je daňový subjekt povinný obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie a predložiť, resp. navrhnúť vykonať také dôkazy, ktoré vzniknuté pochybnosti odstránia. Tiež uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že daňový subjekt, ktorý sa správa ako starostlivý hospodár, má byť už pri uzatváraní obchodno-záväzkových vzťahov obozretný pri výbere svojho obchodného partnera a vykonať všetky dostupné rozumné opatrenia, aby sa pri preukazovaní svojich nárokov, a to zvlášť vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, vyhol dôkaznej núdzi dodajúc, že medzi rozumné opatrenia nepochybne patrí aj vhodná úprava vzájomných zmluvných vzťahov, a to najmä pokiaľ ide o dojednanie povinností zhotoviteľa resp. poskytovateľa služby, poskytnúť objednávateľovi dostatok relevantných a verifikovaných podkladov o reálnom poskytnutí služby konkrétnymi fyzickými osobami, o mieste, čase a spôsobe plnenia. 6. Žalovaný poukázal na to, že v danom prípade daňový subjekt preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len spornými faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania s tým, že za mernú jednotku prác faktúry určujú ks a za množstvo 1,00, pričom neposkytujú žiadnu informáciu o parametroch týchto prác. Z tejto situácie preto uzavrel, že je dôvodné konštatovať, že daňový subjekt neuniesol nielenže dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami a je fakticky nemožné preukázať materiálnu existenciu, resp. vykonanie 1 ks
stavebných, upratovacích či čistiacich prác dodajúc, že je nanajvýš neobvyklé, aby sa plnenia realizovali bez toho, aby boli premietnuté do príslušných listinných dokladov. S poukazom na uvedenú dôkaznú situáciu preto, podľa jeho názoru, neobstojí argumentácia daňového subjektu judikatúrou SDEÚ vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a to z dôvodu, diferentnosti skutkových okolností, keď vo veci C-80/11 a C-142/11 bolo spochybnené dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, pretože z účtovníctva dodávateľa vyplynulo, že v čase dodania nedisponoval dostatočným množstvo tovaru, avšak v preverovanom prípade, bol daňový subjekt priamym účastníkom zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, sám dodané služby preberal a ďalej, ako sám uvádza, ich fakturoval svojim odberateľom a teda neexistuje možnosť, že by nevedel, kto deklarované plnenia skutočne vykonal a preto ho v žiadnom prípade nie je možné považovať za dobromyseľného odberateľa, ako to tvrdí. 7. Žalovaný ďalej dôvodil, že nakoľko v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to v odvolaní daňový subjekt aj s poukazom na judikatúre SDEÚ namietal, pretože táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata, pričom v takýchto prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípade či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. 8. Záverom žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt, na ktorom dôkazné bremeno leží, okrem sporných faktúr nepredložil v procese daňovej kontroly, v rámci vyrubovacieho konania ani počas odvolacieho konania žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, nezúčastnil sa procesných úkonov - výsluchov svedkov, v rámci ktorých bol oprávnený klásť svedkom otázky, nezúčastnil sa na prerokovaní jeho pripomienok k protokolu, teda svojim právam a povinnostiam zaujal výrazný pasívny postoj dodajúc, že vykonanie obhliadky stavieb, na ktorých mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce, by neviedlo k relevantným zisteniam, teda kto predmetné práce vykonal, pretože samotná existencia plnenia nepreukazuje jeho faktického vykonávateľa.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby
9.
Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné, nakoľko žalovaný, ako aj správca dane nezistili spoľahlivo skutkový stav veci, ich rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebolo vykonané náležité a dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené a záver, ku ktorému žalovaný a správca dane dospeli nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Rovnako mal za to, že závery žalovaného a správcu dane sú nepreukázané, často nepravdivé a účelovo prezentované, sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu a nemajú v ňom oporu. Tiež namietal, že v konaní žalovaného i správcu dane došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
10.
Za najzávažnejší nedostatok rozhodnutí žalobca považoval podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku, najmä ustanoveniami § 3 a § 24, keď v rozpore s uvedenými ustanoveniami a bez náležitého zdôvodnenia správca dane odmietol vykonať navrhnuté dôkazy, ktorých vykonanie navrhol za účelom preukázania jeho tvrdenia v rámci jeho dôkaznej povinnosti a ktoré, podľa jeho názoru, boli spôsobilé preukázať jeho tvrdenia o reálnom vykonaní všetkých zdaniteľných plnení, pričom správca dane ich nevykonal s konštatovaním ich bezpredmetnosti.
11.
Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane pri svojom rozhodovaní ignoroval pomerne rozsiahlu judikatúru, či už Súdneho dvora EÚ, ale aj Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktoré sa obdobnými prípadmi, ako je uvedený, zaoberali a mnohé sporné otázky, ako sa vyskytovali v tomto prípade vyhodnotili inak resp. v prospech daňového subjektu. 12. Žalobca sa nestotožnil so závermi správcu dane, že porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď uzavrel, že žalobca ani uvedený dodávateľ vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázali, že dodanie služieb uvedených na faktúrach sa reálne uskutočnilo, a teda nepreukázali, že boli dodané fakturované služby pre žalobcu, čím nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti a na druhej strane splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Mal za to, že uvedené závery správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú v rozpore so zákonom, ako aj konštantou judikatúrou slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ a rovnako sú nepreskúmateľné, pretože v danom prípade nebol dostatočne zistený skutkový stav veci pre jej riadne posúdenie. 13. V prvom rade žalobca poukázal na to, že počas celej daňovej kontroly bol voči správcovi dane súčinný, predložil mu všetky podklady potrebné na preverenie oprávnenosti odpočítania dane z predmetných dodávateľských faktúr a poskytol mu všetky potrebné vysvetlenia. Preto mal za to, že v danom prípade boli z jeho strany splnené všetky zákonné podmienky na riadne uplatnenie práva na odpočítanie dane. S poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvrdil, že zdaniteľné obchody, konkrétne poskytnutie služieb, ktoré boli predmetom fakturácie, boli v danom prípade jednoznačne dodané, boli poskytnuté resp. dodané platiteľom dane a tieto dodané služby použil na uskutočnenie svojich plnení pre svojich odberateľov a disponuje faktúrou od platiteľa (dodávateľa), ktorá spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti. 14. Žalobca sa nestotožnil s jediným dôvodom, pre ktorý mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa MARMANDE s.r.o. a W.H.Philip, s.r.o. a to, že pri výkone daňovej kontroly nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené týmito dodávateľmi, pričom uviedol, že takýto záver správcu dane je jednak v rozpore s obsahom administratívneho spisu a jednak formulácia uvedeného záveru je predčasná bez vykonania navrhovaného dokazovania a teda vyplýva z nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15.
Zastal ďalej názor, že vykonal všetko, čo bolo možné od neho objektívne požadovať, aby preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre, konkrétne, že : 1. predložil správcovi dane príslušné faktúry vystavené dodávateľom, 2. preukázal správcovi dane úhradu predmetných faktúr, 3. prijaté plnenia použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení (fakturoval ich ďalej svojim odberateľom, čím bola preukázaná ekonomická opodstatnenosť týchto plnení). Tiež poukázal na to, že v rámci svojich zákonných možností a schopností dodržal náležitú starostlivosť a vykonal pred dodaním služieb všetko, čo je možné od neho požadovať, aby si preveril dodávateľa, s ktorým prichádza do obchodného styku, keď z verejne dostupných zdrojov nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla u neho vyvolať akúkoľvek pochybnosť o jeho spoľahlivosti. 16. Žalobca poukázal na to, že ešte vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré podal dňa 11.06.2018 navrhoval vykonať vo vyrubovacom konaní obhliadky jednotlivých stavieb, kde boli predmetné fakturované služby vykonané s tým, že bol pripravený zabezpečiť pre správcu dane aj dokumentáciu k vykonaným prácam, ďalej navrhol vypočuť jeho zamestnancov, ktorí pracovali na stavbách, na ktorých došlo k dodaniu fakturovaných služieb za účelom preukázania reálneho vykonávania týchto prác a ďalej vypočuť konateľa spoločnosti MARMANDE s.r.o., ktorého prítomnosť navrhol zabezpečiť. Namietal, že správca dane uvedené dôkazy vo vyrubovacom konaní nevykonal, pričom k návrhu na vykonanie obhliadok správca dane uviedol, že ho nevykonal, nakoľko to považoval za bezpredmetné, a čo sa týka nevykonania navrhovaných výsluchov zamestnancov správca dane, ani žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnili, prečo tieto dôkazy odmietli vykonať. Vo vzťahu k výsluchu konateľa spoločnosti MARMANDE s.r.o. poukázal na to, že správca dane potom, čo tento bol predvedený a odmietol vypovedať, ho už žiadnym spôsobom nepožiadal o súčinnosť pri zabezpečení tejto osoby. S poukazom na uvedené mal za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane je
nepreskúmateľné, pričom odmietnutím vykonania týchto navrhnutých dôkazov, správca dane znemožnil splnenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie oprávnenosti jeho nároku na odpočítanie dane, pretože tieto dôkazy boli spôsobilé preukázať tvrdenia o reálnom vykonaní všetkých zdaniteľných plnení. 17. Žalobca poukazuje na to, že ešte vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré žalobca podal dňa 11.06.2018 pod č. 6/08188233/2018 navrhoval v prípade pretrvávajúcich pochybností správcu dane o dodaní fakturovaných služieb dodávateľmi uvedenými na predmetných faktúrach vykonať vo vyrubovacom konaní nasledovné dôkazy:
- vykonať ohliadky jednotlivých stavieb, kde boli predmetné fakturované služby vykonané, s tým, že žalobca bol pripravený zabezpečiť pre Správcu dane aj dokumentáciu k vykonaným prácam,
- vypočuť zamestnancov žalobcu, ktorý pracovali na stavbách, na ktorých došlo k dodaniu fakturovaných služieb za účelom preukázania reálneho vykonávania týchto prác,
- vypočuť konateľov spoločnosti MARMANDE s.r.o. a W.H. Philip, s.r.o., ktorých prítomnosť na výsluchu sa žalobca ponúkol správcovi dane zabezpečiť.
18.
Správca dane uvedené dôkazy následne vo vyrubovacom konaní nevykonal, pričom v odôvodnení Rozhodnutia Správcu dane uviedol, že navrhovaný dôkaz - vykonanie obhliadok jednotlivých stavieb, kde mali byť fakturované služby (práce) vykonané, nevykonal, nakoľko to považoval za bezpredmetné. Čo sa týka nevykonania navrhnutého dôkazu výsluchu zamestnancov žalobcu, ktorý pracovali na stavbách, na ktorých došlo k dodaniu fakturovaných služieb, žalovaný ani Správca dane žiadnym spôsobom nezdôvodnili, prečo tieto dôkazy odmietli vykonať. Pokiaľ ide o výsluchu konateľov spoločnosti MARMANDE s. r.o. a W.H. Philip, s.r.o., Správca dane sa vo vyrubovacom konaní pokúsil uvedené výsluchy zrealizovať, avšak bezvýsledne, keďže v prípade spoločnosti MARMANDE s. r. o. konateľ uvedenej spoločnosti po jeho predvedení na výsluch odmietol k veci vypovedať, a v prípade spoločnosti W.H. Philip, s.r.o. sa Správcovi dane nepodarilo doručiť predvolanie na výsluch konateľovi uvedenej spoločnosti, pričom Správca dane už žiadnym spôsobom nepožiadal žalobcu o súčinnosť pri zabezpečení osoby konateľa spoločnosti W.H. Philip, s.r.o. na výsluch, hoci sám žalobca túto svoju súčinnosť Správcovi dane ponúkol. Máme za to, že aj z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane nepreskúmateľné, pričom týmto postupom, keď správca dane odmietol vykonať tieto dôkazy navrhnuté žalobcom, znemožnil žalobcovi splnenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie oprávnenie nároku na odpočítanie dane. 19. Rovnako žalobca poukázal na to, že mu nie je možné pripisovať na ťarchu zodpovednosť za riadne vedenie účtovnej agendy dodávateľa s následkom odopretia jeho práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených týmto subjektom, nakoľko ide o skutočnosti, ktoré nastali mimo jeho sféru a tieto nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. 20. Žalobca tiež poukázal na to, že už pri výkone daňovej kontroly predložil správcovi dane celú svoju účtovnú agendu týkajúcu sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, ktorej obsahom boli okrem príslušných dodávateľských a odberateľských faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov a výpisov z účtu žalobcu, aj ďalšie dokumenty (súpisy prác, záznam, poznámky a iné) týkajúce sa jednotlivých preverovaných zdaniteľných plnení, ktoré preukazujú ich reálne uskutočnenie, pričom z konania a najmä záverov správcu dane je evidentné, správca dane sa s týmito dokumentmi vôbec nezaoberal a ani sa s nimi neoboznámil v rámci výkonu daňovej kontroly, pričom tieto dokumenty ani neuviedol v protokole z daňovej kontroly zo dňa 21.05.2018 v bode 1.12 dodajúc, že sa k nim dostal len pred niekoľkými dňami, keď si bol u správcu dane prevziať doklady, ktoré mu predložil k daňovej kontrole. Z dôvodu, že správca dane listinné dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaných služieb prehliadol, pripojil tieto k žalobe na preukázanie oprávnenosti jeho nároku na odpočítanie dane z príslušných faktúr. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/17/2016 zo 17. januára 2017 dôvodil, že súd by sa mal pri svojom rozhodovaní týmito novými dôkazmi zaoberať a následne vo svojom rozhodnutí sa s nimi aj vysporiadať. V súvislosti s predloženými súpismi subdodávateľských prác uviedol, že tieto obsahujú presný položkovitý rozpočet druhu a rozsahu jednotlivých vykonaných prác, ako aj miesto vykonania týchto prác a tiež dátum plnenia, ktorý je totožný s dátumom dodania
uvedeným na faktúrach dodajúc, že tieto súpisy dostatočne preukazujú, že dodanie služieb uvedených na faktúrach sa reálne uskutočnilo, nakoľko v opačnom prípade nebol dôvod, aby svojím podpisom potvrdzoval prevzatie vykonaných prác. V tejto súvislosti rovnako zopakoval, že pochybnosť správcu dane vyvracia tiež skutočnosť, že dodané práce následne ďalej dodal ako súčasť celého diela hlavnému investorovi. 21. Žalobca rovnako, ako v odvolaní poukázal na rozsudky SDEÚ, konkrétne na rozsudok v spojených veciach C-80/11 (Mahagében Kft) a C-142/11 (Péter Dávid), rozsudok vo veci C.324/11 (Gábor Tóth) majúc za to, že je možné ich plne aplikovať na daný prípad. Tiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. 4Sžfk/67/2017 zo 4. decembra 2018. 22. S poukazom na uvedené skutočnosti mal za to, že je dôvodné jednoznačne konštatovať, že riadne preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane, keď bolo dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval predloženými dokladmi a preto mu vzniklo právo na odpočítanie dane.
23.
Žalobca podľa § 182 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny súdny poriadok" alebo „SSP") požiadal o nariadenie pojednávania vo veci a súčasne podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika
24.
K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný listom zo dňa 19.6.2019, v ktorom uviedol, že z vykonaného miestneho zisťovania na adrese sídla spoločnosti MARMANDE s.r.o. bolo správcom dane zistené, že na preverovanej adrese táto spoločnosť fakticky nesídli. Konateľom spoločnosti MARMANDE s.r.o. bol od 24. 10. 2013 do 22. 07. 2015 L. B., bytom O. L. XXX/XX, K. V., odo dňa 23. 07. 2015 je konateľom spoločnosti MARMANDE s.r.o. A. B. z Rumunska. Z predložených faktúr bolo podľa správcu dane evidentné, že všetky vyhotovila rovnaká osoba - p. B.. Výsluch L. B. sa správcovi dane nepodarilo vykonať pre nekontaktnosť menovaného, resp. po jeho predvedení svedok odmietol vo veci vypovedať. 25. Pokiaľ ide o dodávateľa W.H.Philip, s.r.o., správca dane vykonal miestne zisťovanie za účelom preverenia sídla spoločnosti a dodávateľsko-odberateľských vzťahov so žalobcom. V priebehu miestneho zisťovania bolo zistené, že na adrese 9.mája 15, Trnava sa nachádza prerobený rodinný dom, v ktorom sídli niekoľko prevádzok, avšak sídlo spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. sa na uvedenej adrese fakticky nenachádza. Neúspešný bol aj pokus správcu dane vypočuť konateľa - A. T., ako aj zadovážiť od menovaného daňovú a účtovnú dokumentáciu. 26. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania správcom dane vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Vzhľadom k tomu, že správcom dane zistené skutočnosti spochybnili dodanie predmetného plnenia v zmysle sporných faktúr, bolo povinnosťou žalobcu, aby uplatnený nárok na odpočítanie dane preukázal aj iným spôsobom. 27. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza, že správca dane pripisoval na ťarchu žalobcu skutočnosti, ktoré nastali mimo jeho dosah - nekontaktnosť dodávateľských spoločností, resp. ich konateľov a ich zodpovednosť za riadne vedenie účtovnej agendy žalovaný uvádza, že v danom prípade bolo vedené dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami. Vykonaným dokazovaním bolo spochybnené poskytnutie služby uvedenou dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu. Vyššie uvedené skutočnosti ohľadne deklarovaného dodávateľa boli v konaní zistené, avšak neboli pripísané na ťarchu
žalobcu, ktorý mal procesnú povinnosť v prípade zistenia pochybností o reálnosti dodania služieb svoje nároky preukázať. 28. Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 spoločne aj s daňovými kontrolami za zdaňovacie obdobia január 2015 až august 2015, pričom zistil, že dodávateľmi žalobcu boli spoločnosti TRADE CENTRUM s.r.o. a KREMSTAL Development, s.r.o., W.H. Philip, s.r.o., MARMANDE s.r.o., AMA TRADE, s.r.o., teda všetko subjekty, u ktorých nebolo potvrdené dodanie preverovaných plnení žalobcovi doplniac, že keďže zjavne nešlo o jednorazové obchodovanie so subjektmi s takýmito rysmi výkonu ekonomickej činnosti, je namieste záver, že žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené. 29. K tvrdeniu žalobcu, že predložil všetky podklady na preverenie oprávnenosti odpočítania dane poukázal na to, že v danom prípade žalobca preukazoval uskutočnenie zdaniteľného obchodu prakticky len spornými faktúrami, ktoré však ani dostatočne jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis vykonaných služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, identifikáciu konkrétneho miesta a času ich vykonania. Podľa jeho názoru v prípade žalobcu je dôvodné konštatovať, že žalobca neuniesol nielenže dôkazné bremeno svojich tvrdení, ale ani bremeno tvrdenia, pretože nedisponoval tomu zodpovedajúcimi faktúrami dodajúc, že z administratívno-technického hľadiska určite nemohol byť problém, aby skutočnosti uvedené v súpisoch boli situované priamo v texte faktúry, ak by odrážali objektívnu realitu. Mal za to, že na zistený skutkový stav boli správne aplikované príslušné ustanovenia zákona o DPH so záverom, že žalobca nesplnil podmienky, ktoré zákon o DPH s uznaním odpočítania dane spája, a preto mu bol z tohto dôvodu vyrubený rozdiel dane za kontrolované zdaňovacie obdobie. 30. K nevykonaniu dôkazov žalovaný s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 daňového poriadku uviedol, že správca dane sa dôsledne riadil uvedeným ustanovením, keď riadne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia, pričom nebolo nutné vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom doplniac, že správca dane je viazaný zásadou prejednávanou a nie vyšetrovacou, teda nie je povinný viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňový subjekt, na ktorom dôkazné bremeno leží, okrem sporných faktúr nepredložil v procese daňovej kontroly, v rámci vyrubovacieho konania ani počas odvolacieho konania žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, nezúčastnil sa procesných úkonov - výsluchov svedkov, v rámci ktorých bol oprávnený klásť svedkom otázky, nezúčastnil sa na prerokovaní jeho pripomienok k protokolu o daňovej kontrole, teda k svojim právam a povinnostiam zaujal výrazný pasívny postoj. Vychádzajúc zo spornej skutočnosti, či plnenie dodal dodávateľ uvedený na faktúre, mal za to, že by vykonanie obhliadky stavieb, na ktorým mali byť zrealizované faktúrami deklarované práce neviedlo k relevantným zisteniam, kto predmetné práce vykonal. Poukázal na to, že konateľ MARMANDE s.r.o. L. B. odmietol pred správcom dane vypovedať, vypočutie vlastných zamestnancov žalobca nenavrhol, len vyhlásil, že v prípade potreby zabezpečí ich vypočutie majúc však za to, že tak v prípade obhliadky stavieb, by ich vykonanie neviedlo k relevantným zisteniam ohľadne faktického dodávateľa plnenia. 31. K predloženiu nových dôkazov k správnej žalobe žalovaný poukázal na ustanovenie § 119 v spojení s § 120 SSP a skonštatoval, že aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/17/2016, na ktorý poukázal žalobca, najvyšší súd uviedol, že dôkazmi predloženými v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu (konanie prebiehalo za účinnosti OSP) sa odvolací súd zaoberal nad rozsah svojej prieskumnej činnosti, a že v správnom súdnictve súd v zásade dokazovanie nevykonáva, keďže úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť finančných orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí. S poukazom na uvedené preto zastal názor, že správny súd by sa nemal zaoberať novo predloženými dôkazmi žalobcu. Pre prípad, že by sa správny súd predloženými dôkazmi zaoberal žalovaný uviedol, že žiadnym spôsobom nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi priaznivý výsledok konania, nakoľko súpisy subdodávateľských prác sú predovšetkým len administratívnym úkonom samotného žalobcu, ktorým on sám deklaruje, aký druh plnenia, čo do rozsahu, miesta, času dodania a finančného vyjadrenia mal prevziať od dodávateľa MARMANDE s.r.o., avšak neosvedčujú, či mu tento subjekt takto označené plnenia v skutočnosti aj odovzdal dodajúc, že predmetné dokumenty si zjavne žalobca sám vyhotovil a preto im absentuje akákoľvek preukazná hodnota.
32.
K argumentácii judikatúrou SDEÚ žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/63/2015 skonštatoval, že v danom prípade sa vychádzalo zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody na presun dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane dodajúc, že nikde nie je v rozhodnutiach uvedený ako dôvod neuznania odpočítania dane účasť žalobcu na podvodnom konaní vo vzťahu k právnej regulácii DPH a preto ani nebolo ich dôkaznou povinnosťou preukazovať vedomosť žalobcu o tom, že sa prijatím plnenia nejakého podvodného konania zúčastňuje. 33. Vo vzťahu k judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobcu tvrdil, že dodávateľom plnenia bol označený dodávateľ MARMANDE s.r.o., zaťažovalo ho dôkazné bremeno k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba tvrdením. V tejto súvislosti citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28. apríla 2011. K argumentáciu žalobcu rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 4Sžfk/67/2017 žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/52/2017 uviedol, že judikatúra najvyššieho súdu, ktorá sa zaoberá dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ustálila sa však v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takého zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, pričom tak tomu bolo aj prejednávanom prípade, kedy správca dane zistil, že sú tu oprávnené pochybnosti, že plnenie poskytol faktúrami deklarovaný dodávateľ a preto bolo na žalobcovi, aby predložením iných dôkazov, ako dôvodne spochybnených faktúr, obnovil dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie, čo žalobca neurobil a preto mu bolo opodstatnene neuznané odpočítanie dane. Rovnako za zjavne neaplikovateľný žalovaný považoval aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pričom k uvedenému v danom prípade nedošlo. 34. S poukazom na uvedené preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 35. K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril právny zástupca žalobcu a to listom zo dňa 29.7.2019, v ktorom uviedol, že žalovaný uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytol na preverovaných faktúrach uvedený dodávateľ s poukazom na to, že dodávateľ spoločnosť MARMANDE s. r. o. fakticky nesídli na adrese sídla spoločnosti a konateľ spoločnosti z rozhodného obdobia p. L. B. nereagoval na predvolania Správcu dane a tak bol na výsluch predvedený, avšak odmietol vypovedať. Taktiež vo vzťahu k dodávateľovi W.H. Philip, s.r.o. Správca dane zistil, že na adrese sídla sa sídlo uvedenej spoločnosti fakticky nenachádza, pričom neúspešný bol aj pokus o vypočutie konateľa uvedenej spoločnosti. 36. Uvedenú argumentáciu žalovaného považujeme za absolútne účelovú a zavádzajú, v postate len doslovne prevzatú z Napadnutého rozhodnutia, pričom uvádzaná skutočnosť nemôže byť v žiadnom smere dôvodom pre nepriznanie práva žalobcu na odpočítanie dane. V danom prípade žalobca zotrváva na svojej argumentácii v podanej žalobe, pričom opätovne poukazujem na to, že v čase, kedy došlo k zdaniteľným plneniam t.j. apríl 2015 bola spoločnosť MARMANDE s. r. o. kontaktnou, za ktorú konal konateľ p. L. B., ako aj spoločnosti W.H. Philip, s.r.o., kontaktnou. Skutočnosť uvádzaná žalovaným, že uvedené spoločnosti fakticky nesídlia na adrese sídla zapísanej v Obchodnom registri (čo Správca dane zisťoval po vyše dvoch rokoch od uskutočnenia zdaniteľných plnení) nemôže byť pripisovaná na ťarchu žalobcu, keďže táto skutočnosť nastala mimo jeho dosah a žalobca túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Rovnako tiež opätovne poukazujem na to, že žalobca v rámci svojich zákonných možností a schopností dodržal náležitú starostlivosť a vykonal pred dodaním služieb všetko, čo možno od neho požadovať, aby si preveril dodávateľa, s ktorým prichádza do obchodného styku, keď v danom čase žalobca nezistil z verejne dostupných zdrojov žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla u neho vyvolať akúkoľvek pochybnosť o spoľahlivosti jeho dodávateľa. Za tým účelom si žalobca preveril a zistil, že spoločnosť MARMANDE s.r.o. a spoločnosť W.H. Philip, s.r.o. sú riadne zapísané v Obchodnom registri, osoby, s ktorými žalobca konal boli riadnymi a skutočnými konateľmi týchto spoločností, a rovnako, že uvedené spoločnosti boli riadne registrované na daň z príjmu a daň z pridanej hodnoty, a tiež že sa
tieto spoločnosť nenachádzali v zozname platiteľov dane z pridanej hodnoty, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie pre DPH. V danom prípade tak žalobca okrem uvedeného nemal žiadne iné možnosti, aby si preveril svojich dodávateľov, pričom z ním zistených skutočností nevyplývala žiadna pochybnosť o spoľahlivosti jeho dodávateľov. 37. Čo sa týka nedostavenia sa p. L. B. a jeho následného predvedenia, mám za to, že ani uvedená skutočnosť nemôže byť dôvodom pre nepriznanie práva žalobcu na odpočítanie dane, keď žalobca nemôže niesť zodpovednosť s následkom odopretia práva žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu, že konateľ dodávateľa odmietol pred Správcom dane vypovedať, možno práve z dôvodu, že jeho účasť na výsluchu bola dosiahnutá represívnym spôsobom (predvedením), čo možno vyvolalo u daného svedka strach z predmetu výsluchu. K uvedenému uvádzam, že v čase realizácie zdaniteľných plnení žalobca s týmto svedkom riadne komunikoval a dojednával s ním predmet a obsah zdaniteľných plnení. Tiež opätovne poukazujem na to, že žalobca v rámci návrhov na vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní navrhol výsluch svedka L. B., pričom sa osobne ponúkol zabezpečiť prítomnosť tohto svedka na výsluchu o. p. L. B., na čo však správca dane vôbec nereagoval a neumožnil vykonanie uvedeného výsluchu, čím výrazne porušil práva žalobcu ako daňového subjektu, ktoré mu priznáva Daňový poriadok. 38. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa iných dodávateľov v rámci iných daňových kontrol, označiac ju za účelovú a zavádzajú, ktorá sa nezakladá na pravdivom základe poukázal na to, že správnou žalobou napadol aj ďalšie rozhodnutia žalovaného, v ktorých sa vyskytovali žalovaným uvádzané spoločnosti, ktoré boli v čase realizácie zdaniteľných plnení a mnohé z nich sú aj dodnes, riadne existujúce spoločnosti a osoby, s ktorými konal boli riadnym a skutočnými konateľmi týchto spoločností, pričom niektoré z týchto osôb aj boli správcom dane v príslušných daňových kontrolách vypočuté a potvrdili realizáciu zdaniteľných plnení, teda nešlo o fiktívne spoločnosti, ale reálne komunikujúce spoločnosti, ktoré mu dodali deklarované zdaniteľné plnenia. K tvrdeniu žalovaného, že predložené faktúry dostatočne neidentifikujú predmet zdaniteľného obchodu, pretože neobsahujú položkovitý rozpis služieb, teda aké konkrétne práce sú fakturované, nakoľko je nemožné preukázať materiálnu existenciu resp. vykonanie 1 ks prác bez bližšej špecifikácie uviedol, že tieto vyjadrenia vníma len ako snahu žalovaného o nezákonné rozširovanie povinnosti v rámci jeho dôkazného bremena, pretože, podľa jeho názoru vytýkané nedostatky nepatria medzi skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Okrem toho poukázal na to, že spolu so správnou žalobou predložil súdu aj ďalšie dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaných služieb, ktoré dokumenty správca dane pri výkone daňovej kontroly, napriek ich predloženiu, prehliadol a vôbec sa s nimi nezaoberal dodajúc, že ide o súpisy subdodávateľských prác, ktoré obsahujú presný položkovitý rozpočet druhu a rozsahu jednotlivých vykonaných prác, ako aj miesto vykonania týchto prác a tiež dátum plnenia, ktorý je totožný s dátumom dodania uvedeným na faktúre. 39. K nevykonaniu dôkazov, ktoré podľa jeho názoru mali spolu s ďalšími dôkazmi (súpisy subdodávateľských prác) preukázať, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre skonštatoval, že v danom prípade nebol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci pre jej riadne posúdenie, keďže vo veci nebolo vykonané náležité a dostatočné dokazovanie čo má za následok, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, nejasné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. 40. K vyjadreniu žalovaného týkajúceho sa predloženia nových dôkazov zotrval na argumentácii, že predmetné súpisy subdodávateľských prác predložil správcovi dane už pri výkone daňovej kontroly, pričom tieto súpisy spolu s ďalším dokladmi mu správca dane vrátil po skočení daňovej kontroly zopakujúc, že správca dane tieto dokumenty prehliadol a ignoroval, neuviedol ich do súpisu kontrolovaných dokladov v bode 1.2 protokolu z predmetnej daňovej kontroly. K možnosti predkladania a uplatnenia dôkazov v správnej žalobe opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/17/2016 zo dňa 17.01.2017. 41. K argumentácii žalovaného vo vzťahu k judikatúre SD EÚ a NS SR zotrval na tom, že dôvody, pre ktoré mu správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane nie sú v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ, ako aj judikatúry NS SR dôvodmi pre zamietnutie práva na odpočítanie dane a preto mal za to, že závery správcu dane a žalovaného prezentované v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú v rozpore s konštantnou judikatúrou slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ. Mal za to, že v daňovom konaní uniesol
svoje dôkazné bremeno v rozsahu vyplývajúcom z príslušných ustanovení daňového poriadku, ako aj definovanom príslušnou judikatúrou a na základe dôkazov predložených správcovi dane riadne preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, keď bolo dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval predloženými dokladmi. Záverom poukázal na to, že mu nie je zrejmé na základe akých iných a ďalších dôkazov mal, podľa názoru správcu dane, obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, keď dokumenty, ktoré správcovi dane predložil jasne preukazujú uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaného spornými faktúrami. S poukazom na uvedené navrhol správnemu súdu, aby rozhodol v zmysle uplatneného žalovaného návrhu. 42. K replike žalobcu sa duplikou vyjadril žalovaný dňa 28.8.2019, v ktorej uviedol, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, postupovali v konaní plne v súlade procesnoprávnym predpisom, zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok") a v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. 43. Pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takého zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Za danej situácie nastupuje dôkazná povinnosť daňového subjektu, aby predložením iných, ako spochybnených dôkazov, obnovil dôveryhodnosť posudzovanej daňovej transakcie. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Správca dane nie je povinný daňovému subjektu napovedať, akými iným spôsobom a akými inými dôkaznými prostriedkami, okrem spochybnených faktúr, preukáže splnenie podmienok na uznanie uplatneného odpočítania dane. 44. Svedok L. B. - konateľ dodávateľskej spoločnosti MARMANDE, s.r.o., nepotvrdil pred správcom dane poskytnutie posudzovaných služieb (odmietol vypovedať), pričom použitie inštitútu predvedenia bolo zo strany správcu dane dôvodné, pretože svedok sa na jeho výzvu na výsluch svedka nedostavil a správca dane je oprávnený využiť na zistenie skutkového stavu všetky jemu dostupné zákonné prostriedky. Nie je preto dôvodné zo strany žalobcu namietať zákonnosť takto získaného dôkazu a dôvodiť, že svedok nevypovedal práve z dôvodu, že jeho účasť na výsluchu bola dosiahnutá represívnym spôsobom, čo možno vyvolalo u svedka obavu z predmetu výsluchu. Preverenie daňovo rozhodných skutočností nebolo možné ani v prípade dodávateľa W.H.Philip, s.r.o. 45. K nevykonaniu dokazovania žalovaný uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, pričom pri zisťovaní skutkového stavu nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Dôkazy správca dane hodnotí v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Je na jeho posúdení, či určitá skutočnosť sa má považovať za objasnenú alebo nie. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžfk/70/2017). Preto bolo na zvážení správcu dane, či vykoná navrhované obhliadky jednotlivých stavieb, na ktorých mali byť práce realizované, pričom rozhodujúcou skutočnosťou v tomto smere bolo posúdenie, či by vykonanie tohto dôkazu viedlo k zisteniu, že posudzované plnenie dodal faktúrami deklarovaný dodávateľ. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že samotná existencia stavieb nepreukazuje, kto posudzované služby poskytol, a preto nevykonanie tohto dôkazu nemá za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu.
IV. Relevantná právna úprava
46.
Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
47.
Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie na deň 5. marca 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 48. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa stotožňuje sa so všetkými argumentami, ktoré boli uvedené v žalobe ako aj v ďalších vyjadreniach. Ďalej poznamenal, že je potrebné, aby dodal, že samotní dodávatelia žalobcu, teda spoločnosti ktoré zabezpečovali práce pre žalobcu na základe faktúr predložených žalobcom správcovi dane, už v čase keď vstupovali do obchodov so žalobcom, mali úmysel konať nekalým spôsobom, o čom však žalobca nemal vedomosť a teda nemohol mať vedomosť ani o tom, že je súčasťou podvodného reťazca. V tomto smere žalobca nevie aký ďalší dôkaz by mal predložiť správcovi dane, aby uniesol dôkazné bremeno. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal, že pri výbere partnera žalobca nemal možnosť preverovať jeho personálne a materiálne zázemie a podľa jeho názoru postupoval v danom prípade v intenciách primeranej starostlivosti. 49. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že dôvodom nepriznania nároku nebola účasť žalobcu na podvodnom konaní, ale nesplnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona pri uplatňovaní nároku na odpočet DPH. V tomto smere poukázal na to, že žalobca sa v danom konaní mal chovať ako riadny hospodár, pri výbere svojich partnerov, keďže bolo zistené, že žalobca mal len štyroch zamestnancov, pričom pri výbere svojich dodávateľov si vybral v podstate rovnaké spoločnosti, ktoré nemali dostatočné personálne vybavenie a okrem toho tieto spoločnosti nemali ani potrebné materiálne vybavenie a preto boli práce vykonané ďalšími subdodávateľmi. Tu podľa názoru žalovaného žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou a s riadnym výberom obchodného partnera s ktorým vstupoval do vzťahu.
50.
Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH, so zameraním na dodržanie namietaných ustanovení daňového poriadku a posúdenia miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2015. 51. Žalobca si v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2015 uplatnil nadmerný odpočet, ktorý nebol správcom dane uznaný vo výške celkovo 5 653,08 eur z dodávateľských faktúr spoločnosti MARMANDE s.r.o. Galanta a spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. Trnava. 52. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že daňová kontrola za predmetné zdaňovacie obdobie bola začatá dňa 8. júna 2017, pričom oznámenie o daňovej kontrole č. 100895729/2017 zo dňa 16. mája 2017 bolo žalobcovi doručené dňa 19. mája 2017. Dňa 8. júna 2017 predložil konateľ žalobcu Róbert Brizlák správcovi dane daňové a účtovné doklady k výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2015, pričom zo zápisnice o ústnom pojednávaní číslo : 101269001/2017 zo dňa 08.06.2017 vyplýva, že predložil zoznam dokladov DPH za január - december 2015 (došlé a vydané faktúry, pokladňa, doklady o úhrade faktúr, pričom ostatné doklady za kontrolované obdobie boli prevzaté ku kontrole na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015, konkrétne sa podľa zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101264087/2017 zo dňa 08.06.2017 jednalo o účtovnú osnovu, zoznam zápisov za rok 2015 (účtovný denník), hlavnú knihu analytickej evidencie za rok 2015, pokladňu za rok 2015, zoznam majetku za rok 2015, zoznam dokladov DPH za rok 2015, zoznam prijatých faktúr za rok 2015, zoznam vystavených faktúr za rok 2015, účtovnú závierku za
rok 2015, vydané faktúry č. 2015001 - 2015098, prijaté faktúry č. 15001 - 15291, výdavkové pokladničné doklady č. 15001 - 15245, príjmové pokladničné doklady č. 15001 - 15037, výpisy č. 01/2015 - 12/2015 z bankové účtu, interné doklady č. 15001-15038. Žalobca svojím podpisom súhlasil s obsahom oboch zápisníc. 53. Správca dane vykonal dňa 20.10.2017 miestne zisťovanie týkajúce sa deklarovaného dodávateľa žalobcu spoločnosti MARMANDE s.r.o., miestom zisťovania bolo sídlo tejto spoločnosti, pričom z úradného záznamu zo dňa 24.10.2017 vyplýva, že zamestnanci správcu dane zistili, že na adrese
- Z. Kodálya 795/42, 924 01 Galanta sa nachádza obytná budova, označenie tejto spoločnosti sa však nikde nenachádzalo. Správca dane predvolal L. B., konateľa spoločnosti MARMADNE s.r.o. v rozhodnom čase (tento vykonával funkciu konateľa od 24.10.2013 do 22.07.2015) na výsluch svedka (predvolanie zo dňa 27.10.2017), ktorý sa mal uskutočniť dňa 28.11.2017. L. B. prevzal predvolanie dňa 30.10.2017, pričom z úradného záznamu zo dňa 13.11.2017 vyplýva, že L. B. správcu dane dňa 13.11.2017 telefonicky požiadal o preloženie termínu vypočutia, nakoľko sa dňa 28.11.2017 z dôvodu odcestovania nemôže dostaviť s tým, že najbližší možný termín prichádza do úvahy až v januári 2018. Následne bol termín dohodnutý na 10. januára 2018. Žalobca bol o predvolaní svedka v oboch prípadoch písomne upovedomený (upovedomenie prevzal dňa 30.10.2017 a 12.12.2017). L. B. si predvolanie na výsluch, ktorý sa mal konať dňa 10.01.2018 neprevzal. 54. Oboznámením so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku a s pochybnosťami správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku č. 100790886/2018 zo dňa 20.04.2018 správca dane vo vzťahu k spoločnosti MARMANDE s.r.o. poukázal na výsledky miestneho zisťovania, ako aj na skutočnosť, že sa nepodarilo skontaktovať so svedkom L. B., ktorý mal preukázať uskutočnenie deklarovaných obchodných vzťahov. S poukazom na uvedené oboznámil žalobcu o pochybnostiach o pravdivosti údajov uvedených v dokladoch predložených k výkonu daňovej kontroly a zároveň ho vyzval, aby tieto pochybnosti hodnoverne odstránil a pravdivosť údajov riadne preukázal. Súčasne správca dane skonštatoval, že prenáša dôkazné bremeno na žalobcu v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) a b) daňového poriadku dodajúc, že pokiaľ si žalobca nesplní túto povinnosť, bude rozhodovať na základe dôkazov zistených pri daňovej kontrole. Uvedené oboznámenie žalobca prevzal dňa 4. mája 2018, pričom správcovi dane nezaslal žiadne vyjadrenie. 55. Správca dane dňa 21.05.2018 vypracoval z daňovej kontroly protokol č. 100999955/2018 (ďalej len ako „protokol"), ktorý bol doručený žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 21. mája 2018 (§ 46 ods. 9 písm. a/ daňového poriadku). Správca dane v protokole poukázal na to, že samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane na uvedenej faktúre s tým, že podmienkou priznania práva na odpočítanie dane nie je skutočnosť, že si daňový subjekt splnil povinnosť predložiť doklady ku kontrole za kontrolované zdaňovacie obdobia, ale povinnosťou správcu dane je preskúmať reálnosť uskutočnenia hospodárskych operácií, nakoľko podmienkou priznania práva na odpočítanie dane nie sú dodávateľské faktúry alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupov tovarov a služieb a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov a služieb. Tiež správca dane poukázal na to, že je vecou platiteľa, akou formou a či vôbec preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov s tým, že ak ju dostatočne nepreverí, vystavuje sa s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane. Upozornil žalobcu, že k úplnému preukázaniu toho, že stavebné a upratovacie práce vykonali uvedení dodávatelia (protokol sa týkal aj iných dodávateľov vo vzťahu k iným zdaniteľným obdobiam - poznámka správneho súdu) bolo nevyhnutné preveriť túto skutočnosť u samotných dodávateľov, ktorí musia jednoznačným a vierohodným spôsobom potvrdiť a preukázať, že práce skutočne vykonali, čo sa však v danom prípade nestalo. Preto správca dane skonštatoval, že pri výkone kontroly nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval dokladmi žalobca a preto uzavrel, že žalobca porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na základe čoho mu spolu za zdaňovacie obdobia január - august 2015 nevzniklo právo na odpočítanie dane v celkovej výške 54 503,44 eur. 56. Žalobca vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 11. júna 2018 vo vzťahu k spoločnosti MARMANDE s.r.o. po citácii rozhodnutí SD EÚ poukázal na ekonomicky odôvodnenú podstatu predmetných zdaniteľných obchodov - dodaní služieb, ktorú preukazuje skutočnosť, že tieto práce ďalej fakturoval svojim odberateľom dodajúc, že vo vyjadreniach správcu dane nie je uvedený jediný relevantný dôvod resp. dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že porušil niektorú z konkrétnych zákonom
stanovených podmienok nároku na odpočítania dane. Zastal názor, že pri nároku na odpočítanie dane zo zdaniteľných plnení uskutočnených spoločnosťou MARMANDE s.r.o. nepochybil a splnil všetky zákonom stanovené podmienky a to, že zdaniteľné obchody - služby boli jednoznačne dodané, čím vznikla daňová povinnosť, zdaniteľné obchody - služby boli jednoznačne uskutočnené platiteľom dane, zdaniteľné obchody - služby jednoznačne použil na uskutočnenie svojich plnení a mal faktúru vystavenú platiteľom dane, ktorá spĺňa zákonom stanovené kritéria. Preto nesúhlasil so zisteniami správcu dane a za účelom potvrdenia zdaniteľných obchodov navrhol, aby boli vypočutí konatelia deklarovaných dodávateľov, ďalej, aby boli vykonané obhliadky jednotlivých stavieb, kde boli predmetné stavebné práce vykonané, pričom výber ponechal na správcu dane s tým, že zabezpečí všetku dokumentáciu k prevedeným prácam a tiež uviedol, že v prípade potreby zabezpečí aj vypočutie svojich zamestnancov, ktorí na jednotlivých stavbách pracovali.
57.
Vo vyrubovacom konaní, ktoré sa začalo dňom nasledujúcim po doručení protokolu, správca dane opätovne predvolal na výsluch svedka L. B. na deň 24.07.2018, pričom z úradného záznamu číslo : 101428480/2018 vyplýva, že dňa 21.07.2018 mu bolo predvolanie doručené, avšak sa bez ospravedlnenia nedostavil k výsluchu. O výsluchu svedka bol upovedomený žalobca, upovedomenie prevzal dňa 4.7.2018, avšak sa k správcovi dane dňa 24.07.2018 nedostavil a to napriek tomu, že výsluch tohto svedka sám navrhol. Následne bol L. B. dňa 21.08.2018 predvedený k výsluchu, pričom odmietol vypovedať. Na výsluchu sa žalobca nezúčastnil, upovedomenie o výsluchu bolo žalobcovi doručované, žalobca si zásielku neprevzal, pričom táto mu bola doručovaná na adresu sídla. Preto sa zásielka považovala podľa § 31 ods. 3 daňového poriadku za doručenú. 58. Vo vzťahu k spoločnosti W.H.Philips s.r.o. správca dane zaslal na adresu bývalého konateľa daňového subjektu W.H.Philip s.r.o., so sídlom 9. mája v Trnave p. A. T. predvolanie na výsluch, pričom zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou, že adresát sa presťahoval na inú adresu a správcovi dane iná adresa známa nebola. O konaní ktoré sa malo uskutočniť dňa 24.7.2018 bol upovedomený daňový subjekt BRIstav s.r.o., pričom toto upovedomenie bolo žalobcovi doručené 4.7.2018. V zmysle uvedeného sa konania nezúčastnil svedok ani konateľ daňového subjektu BRIstav s.r.o. 59. Správca dane nevykonal počas vyrubovacieho konania požadované ohliadky jednotlivých stavieb, kde mali byť predmetné stavby vykonané, nakoľko v zmysle hore uvedených zistení to považoval za bezpredmetné, pretože uvedené stavby neboli dôkazom o tom, kto tieto stavby vykonal a jednotlivé služby v rámci stavebných prác poskytol. 60. V danom prípade je potrebné pre právne posúdenie veci a následné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu zdôrazniť zásadnú skutočnosť a to, že správca dane, ako aj žalovaný nespochybnili, že by k dodaniu deklarovaných služieb uvedených na sporných faktúrach nedošlo, ale spochybnili, že tieto služby dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na sporných faktúrach, t.j. spoločnosť MARMANDE s.r.o. a spoločnosť W.H.Philip s.r.o. Žalobca tvrdil, že preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre, keďže predložil správcovi dane príslušné faktúry vystavené dodávateľom; preukázal správcovi dane úhradu predmetných faktúr; prijaté plnenia použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a tiež, že v rámci svojich zákonných možností a schopností dodržal náležitú starostlivosť a vykonal pred dodaním služieb všetko, čo je možné od neho požadovať, aby si preveril dodávateľa, s ktorým prichádzal do obchodného styku.
61.
Správny súd považuje za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). Rovnako vo vzťahu k danému prípadu považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011 z 28. júna 2012, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že existencia podmienok pre nárok na odpočet musí byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, keď konkrétne uviedol, že : „Ako už bolo vyššie uvedené na uplatnenie odpočtu DPH, nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil a predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V danom prípade však k takémuto preukázaniu bez akýchkoľvek pochybností nedošlo". 62. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, v danom prípade služba reálne dodaná a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre. 63. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 1 a ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. 64. Ako vyplýva z oboznámenia zo dňa 20.04.2018 správca dane spochybnil deklarované dodanie služieb spoločnosťou MARMANDE s.r.o. z dôvodu, že sa mu nepodarilo skontaktovať so svedkom - L. B., bývalým konateľom tejto spoločnosti a u spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. s bývalým konateľom spoločnosti s A. T., ktorí mali preukázať uskutočnenie obchodných vzťahov so žalobcom a preto súčasne vyzval žalobcu, aby pochybnosti vyplývajúce v spochybnení deklarovaného dodávateľa hodnoverne odstránil a pravdivosť údajov riadne preukázal, čím došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt. Na uvedené oznámenie vydané podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku žalobca vôbec nereagoval. 65. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, pričom túto skutočnosť žalobca ani netvrdil, že medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom nebola písomne uzatvorená žiadna zmluva, na základe ktorej mala spoločnosť MARMANDE s.r.o. a spoločnosť W.H.Philips, s.r.o. mali poskytovať služby žalobcovi. Žalobca na preukázanie skutočnosti, že služby mu poskytli práve tieto spoločnosti, predložil v podstate správcovi dane, okrem výpisov z bankových účtov, ktorými preukazoval úhradu vystavených faktúr, len vystavené faktúry, z ktorých však skutočne nevyplývalo aké konkrétne stavebné práce títo dodávatelia vykonávali a rovnako aké konkrétne upratovacie a čistiace práce boli vykonané na základe predložených faktúr. Pokiaľ žalobca predložil k správnej žalobe súpisy subdodávateľských prác tvrdiac, že tieto boli k dispozícii aj správcovi dane, avšak tento ich nezohľadnil, ani neuviedol v zozname dokladov pod bodom 1.2 protokolu, tak k uvedenému správny súd uvádza, že toto tvrdenie nie je spôsobilý preukázať. Je potrebné uviesť, že tieto doklady sa neuvádzajú ani v jednej zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 08.06.2017 a taktiež sa na ne žalobca neodvolával ani vo vyjadrení k skutočnostiam zisteným v protokole, konkrétne nenamietal, že nie sú uvedené v bode 1.2, ani na ne nepoukazoval v podanom odvolaní. Žalobca oprávnenosť svojho nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných faktúr opakovane preukazoval tým, že zdaniteľné obchody jednoznačne použil na uskutočnenie svojich plnení a že disponuje faktúrou vystavenou platiteľom dane, ktorá spĺňa zákonom
stanovené náležitosti. Teda ani raz na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku nepoukázal na predložený súpis subdodávateľských prác, čo správny súd vyhodnocuje prinajmenšom ako neobvyklé, keď správca dane už v samotnom protokole skonštatoval, že len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane. S poukazom na uvedené tvrdenie žalobcu o predložení súpisov zostáva iba v rovine tvrdenia bez jeho preukázania relevantnými skutočnosťami, napríklad žalobca mal v zápisnici zo dňa 08.06.2017 doplniť, že okrem uvedených dokladov predložil aj súpis subdodávateľských prác, čo však neurobil. Z uvedeného dôvodu preto nie je namieste vytknúť správcovi dane, že sa súpismi nezaoberal. 66. Žalobca však správnemu súdu predložil súpisy subdodávateľských prác, ktoré majú preukazovať, že žalobca práce od spoločnosti MARMANDE s.r.o. a spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. prijal. Tieto však nie sú spôsobilé preukázať odovzdanie stavebných, upratovacích a čistiacich prác práve spoločnosťou MARMANDE s.r.o. a spoločnosťou W.H.Philip, s.r.o., nakoľko touto spoločnosťou nie sú ani podpísané. S poukazom na uvedené mal správny súd za to, že predložené súpisy nepreukazujú, že práve tieto spoločnosti deklarované služby žalobcovi poskytli a preto ani ich dodatočné doloženie k správnej žalobe nemôže vyvrátiť pochybnosti správcu dane a žalovaného s následkom potreby zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane rozhodnutia správcu dane za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, tak ako k tomu došlo na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/17/2016 zo 17. januára 2017. 67. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchov svedkov správny súd poukazuje na účel správneho súdnictva, ktorým je prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, je správny súd viazaný skutkovým a právnym stavom, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Teda inak povedané vo vzťahu k skutkového stavu vychádza z dôkazov, ktoré mal k dispozícii konajúci orgán verejnej správy, pričom v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, nie je ani vylúčené, aby správny súd zohľadnil aj dôkaz, ktorý orgán verejnej správy nemal k dispozícii resp. nevykonal. Je tomu tak preto, aby správne súdy nezasahovali do právomoci orgánov verejnej správy a nenahrádzali činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či orgán verejnej správy skutkový stav zistil dostatočne na účely rozhodnutia vo veci samej, pričom pokiaľ na základe administratívneho spisu, v rozsahu a dôvodov žaloby zistí, že skutkový stav bol zistený nedostatočne, je to dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku. Správny súd preto nie je súdom skutkovým a dokazovanie vykonáva len výnimočne, pričom táto výnimočnosť v danom prípade nenastala. Správnemu súdu nedá, v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu, nepoukázať na pasivitu žalobcu v priebehu daňovej kontroly, ako aj samotného vyrubovacieho konania. Žalobca sa nezúčastňoval výsluchov svedkov, hoci bol o nich preukázateľne upovedomený. Rovnako nereagoval na oboznámenie správcu dane so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo dňa 20.04.2018. Rovnako navrhol vykonať výsluch svedka - konateľa spoločnosti MARMANDE s.r.o., avšak sa jeho výsluchu dňa 24.07.2018 nezúčastnil, pričom si následne neprevzal zásielku o výsluchu tohto svedka, na ktorý bol tento predvedený. Nepredložil správcovi dane dokumenty týkajúce sa predmetných stavieb. Rovnako sa nedostavil na prerokovanie pripomienok a dôkazov, ktoré sa malo uskutočniť dňa 04.09.2018. V tejto súvislosti správny súd nad rámec zdaňovacieho obdobia máj 2015 považuje za potrebné na ilustráciu pasivity žalobcu, poukázať tiež na to, že žalobca sa v rámci daňovej kontroly nedostavil na výsluch svedkov, hoci bol o nich upovedomený, pričom je obsahom administratívneho spisu preukázané, že žalobca sa nedostavil na výsluch svedkov vo vzťahu k svojim deklarovaným dodávateľom, ktorí mu mali dodávať tovary a služby v rámci iných zdaňovacích období, napríklad spoločnosť TRADE CENTRUM s.r.o., výsluch svedka K. D. (konateľ tejto spoločnosti od 17.06.2014 do 02.03.2015) sa uskutočnil dňa 07.02.2018, pričom žalobca sa na výsluch nedostavil, ani svoju neúčasť neospravedlnil. Rovnako to platí pri výsluchu svedka J. B. (konateľ dodávateľa žalobcu KREMSTAL Development, s.r.o. v období od 28.08.2014 do 28.04.2015). Teda žalobca sa sám svojim pasívnym prístupom zbavil zákonných možností klásť svedkom otázky a prispieť tak k objasneniu ním deklarovaných obchodných vzťahov. Absenciu tejto aktivity, však v rámci správneho súdnictva, nie je možné nahradiť. Podľa názoru správneho súdu bol skutkový stav na účely rozhodnutia vo veci samej zistený dostatočne a preto správny súd dokazovanie v navrhnutom rozsahu nedoplnil. 68. Z výsluchu svedka L. B., konateľa spoločnosti MARMANDE s.r.o. a svedka A. T., bývalého konateľa spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. správny súd uvádza, že obsahom administratívneho spisu mal preukázané, že správca dane využil všetky zákonné prostriedky na zabezpečenie výsluchu týchto
svedkov. Pokiaľ žalobca tvrdil, že navrhol správcovi dane zabezpečiť ich účasť, tak k uvedenému je potrebné len uviesť, že žalobcovi nič nebránilo, aby účasť týchto svedkov správcovi dane zabezpečil, pričom tak neurobil. 69. Vo vzťahu k dôkazom, ktoré mohli preukázať spornú skutočnosť a to, že spoločnosť MARMANDE s.r.o. a spoločnosť W.H.Philip, s.r.o. žalobcovi deklarované služby dodali, správny súd uvádza, že nie je povinnosťou správcu dane inštruovať daňový subjekt, ktoré konkrétne dôkazy má predložiť k tomu, aby mu bol priznaný nárok na odpočítane dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti, správny súd upriamuje pozornosť žalobcu, že vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 11.06.2018 uviedol, že správcovi dane zabezpečí dokumentáciu k vykonaným prácam, avšak žiadne dokumenty správcovi dane nepredložil. Rovnako je potrebné uviesť, že žalobca pri výbere svojich obchodných partnerov musí zachovať potrebnú mieru obozretnosti a upraviť si svoje obchodné vzťahy tak, aby sa nedostal do dôkaznej núdze práve vo vzťahu k uplatnenému nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Nestačí ako obrana tvrdenie, že nenesie zodpovednosť za to, že jeho dodávateľ nie je kontaktný a nemá k dispozícii doklady. Treba zdôrazniť, že v prípade žalobcu išlo o priamy vzťah so svojimi deklarovanými dodávateľmi, teda žalobca mal možnosti, ako si zabezpečiť potrebné doklady a rovnako mal možnosti, keďže so svojim dodávateľom mal komunikovať, zistiť, či táto spoločnosť realizovala služby sama alebo prostredníctvom subdodávateľov. Toto sú všetko skutočnosti, ktoré žalobca jednoznačne mohol ovplyvniť. Pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho obozretnosť spočívala v tom, že si dodávateľa preveril v dostupných registroch, tak táto je na účely dane z pridanej hodnoty, práve z dôvodu jej ľahkej zneužiteľnosti, nedostačujúca, ktorá skutočnosť je ustálená judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad aj rozsudkom, na ktorý odkazoval aj sám žalobca (bod 4.31 rozsudku sp. zn. 4Sžf/17/2016). V súvislosti s následkami výberu obchodných partnerov si správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené". 70. V kontexte skutkových okolností prípadu a záverov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preto nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že v danom prípade nebol skutkový stav zistený náležite na rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobca vytýkal správcovi dane, že nedoplnil dokazovanie, v zmysle jeho návrhov a to vypočutím konateľa deklarovaného dodávateľa, konateľov odberateľov poskytnutých služieb, ktorí mali na konkrétnom mieste stavby preukázať, že k deklarovanému dodaniu služieb skutočne došlo, tak k uvedenému správny súd uvádza, že správca dane, ani žalovaný nespochybnili, že k dodaniu služieb skutočne došlo a preto ich žalobca pochopiteľne následne použil na svoje zdaniteľné plnenia, avšak konajúce daňové orgány spochybnili, že deklarované upratovacie, čistiace a stavebné práce dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na sporných faktúrach, t.j. spoločnosť MARMANDE s.r.o. a spoločnosť W.H.Philip, s.r.o. Preto výpoveď konateľov žalobcových odberateľov vo vzťahu k dodaniu stavebných a upratovacích prác spoločnosťou MARMANDE s.r.o. a spoločnosťou W.H.Philip, s.r.o. nie je sama o sebe bez existencie ďalších dôkazov, na ktoré správny súd už poukázal, spôsobilá preukázať, že deklarované služby skutočne táto spoločnosť žalobcovi dodala. Preukázať túto skutočnosť bol spôsobilý najmä konateľ spoločnosti MARMANDE s.r.o. a spoločnosti W.H.Philip, s.r.o. nielen svojou výpoveďou (tento odmietol vypovedať), ale aj potrebnými dokladmi, ako aj žalobca predložením vyššie uvedených dokladov a špecifikáciou ich vzájomného obchodného vzťahu, k čomu však zo strany žalobcu neprišlo. Rovnako, podľa názoru správneho súdu, k objasneniu skutkového stavu práve z dôvodu nespochybnenia existencie služieb, nemohli prispieť ani obhliadky jednotlivých stavieb, nakoľko tieto by nepreukázali, kto v skutočnosti stavebné, upratovacie a čistiace práce vykonal. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na zamestnancov žalobcu. 71. V súvislosti s dokazovaním správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). 72. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení spoločnosťou MARMANDE s.r.o. a spoločnosťou W.H.Philip, s.r.o., ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť, nakoľko nebolo preukázané, že žalobcovi dodala služby, ktoré mu fakturovala. Túto pochybnosť, z dôvodu, že nebola spochybnená samotná existencia služieb, ale ich dodávateľ, preto nie je spôsobilá zvrátiť ani skutočnosť, že žalobca následne tieto plnenia použil na svoje zdaniteľné plnenia (fakturoval ich svojim odberateľom). 73. V súvislosti s povahou deklarovaných plnení - stavebné práce v spojení so spochybnením samotného deklarovaného dodávateľa týchto plnení správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/81/2015 z 1. decembra 2016, ktorý má povahu rozhodnutia zásadného právneho významu, nakoľko bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2017 pod č. 38, a ktorého právna veta znie nasledovne : „I. V súvislosti s charakterom tvrdenej činnosti dodávateľa (výkopové a iné prípravné činnosti v stavebníctve) mala sa o ich uskutočnení v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov viesť dotknutými osobami povinná dokumentácia ako aj zápisy v stavebnom denníku (§ 46a, § 46d). II. Pokiaľ žalobca pri uplatnení práva na odpočet dane, ktorej základom sú poskytnuté služby pri výkone činností spojených s realizáciou stavieb, nepredkladá pri svojich tvrdeniach svedectvá, resp. zákonom uvedenú dokumentáciu o stavebných činnostiach údajne vykonaných žalobcom alebo jeho dodávateľmi, potom neuniesol dôkazné bremeno. III. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov." Vychádzajúc z uvedeného rozsudku žalobca nepredložením dokumentácie o stavených činnostiach údajne vykonaných svojim dodávateľom, neuniesol svoje dôkazné bremeno. 74. Správny súd tiež s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). 75. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje na žalobcom citované rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené
tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Avšak v prejednávanej veci neboli splnené vecné podmienky, t.j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, konkrétne nepreukázal, že tieto uskutočnil dodávateľ uvedený na sporných faktúrach. 76. Správny súd sa rovnako stotožňuje so záverom žalovaného, že predložené sporné faktúry nezodpovedajú ustanoveniu § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH, nakoľko neobsahujú rozsah a druh dodanej služby, teda jasne neidentifikujú predmet zdaniteľného plnenia. 77. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, správny súd uvádza, že táto neobstojí. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami vrátane existencie kontrolného výkazu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 78. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd zastáva názor, že len predložením účtovných dokladov bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu služieb reálne došlo práve dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach - spoločnosťou MARMANDE s.r.o. a spoločnosťou W.H.Philip, s.r.o., ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u tejto spoločnosti (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie máj 2015 je vecne správne. 79. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, preto správny súd žalobu ako nedôvodnú, podľa § 190 SSP, zamietol. 80. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. 81. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.